Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 226/2014
PDF · 198.47 KB
No categories available
III. ÚS 226/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci
sťažnosti A. M. a V. M. a M. M. a M. M., zastúpených spoločnosťou Lanikova Group, s. r.
o., Grösslingova 8, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Zdenka
Lániková, pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 53/1997 takto
rozhodol:
1. Základné právo A. M., V. M., M. M. a M. M. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 53/1997 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e vo veci vedenej pod sp. zn.
9 C 53/1997 konať bez zbytočných prieťahov.
3. A. M., V. M., M. M. a M. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v
sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť A. M., V. M., M. M. a M. M.
trovy konania v sume 681,79 € (slovom šesťstoosemdesiatjeden eur a sedemdesiatdeväť
centov) na účet spoločnosti Lánikova Group, s. r. o., Grösslingova 8, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
27. februára 2014 a 28. februára 2014 doručené sťažnosti A. M. a V. M. a M. M. a M. M.,
(ďalej aj „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C
53/1997.
Ústavný súd sťažnosti sťažovateľov pôvodne vedené pod sp. zn. Rvp 1894/2014,
sp. zn. Rvp 1895/2014, sp. zn. Rvp 1905/2014 a sp. zn. Rvp 1906/2014 predbežne
prerokoval, uznesením č. k. III. ÚS 226/2014-9 z 25. marca 2014 ich prijal na ďalšie
konanie a zároveň rozhodol o ich spojení na spoločné konanie, ktoré je ďalej vedené pod sp.
zn. III. ÚS 226/2014.
Z obsahu sťažností vyplynulo, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vedeného
na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 53/1997 o vyslovenie neplatnosti právnych úkonov.
V uvedenom konaní, ktoré začalo návrhom zo 4. februára 1997, sa navrhovateľka domáha
vyslovenia neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy a darovacej zmluvy, ktorou došlo k prevodu
nehnuteľností z navrhovateľky a jej právneho predchodcu na odporcu (v súčasnosti odporcu
v 1. rade). V konaní vo veci rozhodol okresný súd v prospech navrhovateľov rozsudkom
sp. zn. 9 C 53/1997 z 21. novembra 1997. Na základe odvolania odporcu rozhodol Krajský
súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodnutím sp. zn. 16 Co 165/98
z 23. septembra 1998 tak, že zmenil rozsudok prvostupňového súdu a návrh zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na základe navrhovateľkou
podaného dovolania rozhodnutím sp. zn. 1 Cdo 53/2000 z 30. januára 2001 zrušil
rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd uznesením
sp. zn. 12 Co 47/01 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 53/1997 z 21. novembra
1997 a vec mu vrátil na opätovné prerokovanie a rozhodnutie.
Vzhľadom na skutočnosť, že odporca (teraz odporca v 1. rade) medzičasom
prevádzal sporné nehnuteľnosti na tretie osoby, navrhovateľka rozšírila návrh na začatie
konania a požiadala o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd zakázal
odporcovi a ďalším účastníkom na strane odporcu, ktorých navrhovala pripustiť do konania,
akýmkoľvek spôsobom nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami.
Okresný súd uznesením č. k. 9 C 53/97-231 z 28. mája 2003 pripustil, aby
do konania vstúpilo na strane odporcu ďalších 41 účastníkov konania vrátane sťažovateľov,
ktorí vstúpili do konania ako odporcovia v 26. rade (M. M.), 27. rade (M. M.), 28. rade (A.
M.) a v 29. rade (V. M.).
Posledným úkonom, ktorý súd vo veci vykonal, bolo podľa sťažovateľov vylúčenie
dedičského spisu po nebohej odporkyni v 42. rade uznesením z 12. októbra 2009.
Sťažovatelia vo svojich sťažnostiach k stavu konania zhodne uvádzajú, že právna neistota
spôsobená prieťahmi v súdnom konaní spôsobuje vážny zásah do výkonu ich vlastníckych
práv. Poukazujú tiež na to, „že celé súdne konanie vedené od roku 1997, je poznačené
neprimeranými prieťahmi, a to najmä odo dňa 29. 06. 2006, kedy bolo na Okresný súd
Bratislava II doručené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3 Co 131/06 zo dňa
31. 05. 2006, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní niektorých z účastníkov konania. Okresný
súd Bratislava 2 vo veci absolútne nekoná takmer 8 rokov.“. Ďalej uvádzajú, že sú už
takmer jedenásť rokov považovaní za účastníkov konania, kvôli čomu sú v právnej neistote,
čo im „spôsobuje značné ťažkosti“. Sťažovatelia sa preto domáhajú tiež priznania
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a jeho primeranosť odôvodňujú
najmä absolútne neprimeranou dĺžkou konania a skutočnosťou, že za obdobie takmer 11
rokov, odkedy sú účastníkmi konania ako vlastníci spornej nehnuteľnosti, im okresný súd
neposkytol žiadnu ochranu ich práv.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal nález,
ktorým vysloví porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 C 53/1997. Navrhujú tiež, aby ústavný súd v náleze prikázal okresnému súdu
konať vo veci sp. zn. 9 C 63/1997 bez zbytočných prieťahov, priznal im primerané finančné
zadosťučinenie každému po 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia každému
po 331, 68 € na účet ich právnej zástupkyne.
Ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa
vyjadrili, či trvajú na ústnom pojednávaní v prijatej veci. Predsedníčku okresného súdu
zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti. Predsedníčka okresného súdu
reagovala na výzvu ústavného súdu podaním sp. zn. Spr. 2077/2014 zo 7. mája 2014,
v ktorom k opodstatnenosti sťažnosti uviedla:
„Oboznámením sa s obsahom súdneho spisu musím konštatovať, že sťažnosť
sťažovateľov je dôvodná, nakoľko v konaní vznikli prieťahy, ktoré boli čiastočne spôsobené
aj množstvom agendy vybavujúcej zákonnou sudkyňou.
Zákonná sudkyňa JUDr. Marcela Gandelová bola v minulosti zo strany predsedu
súdu upozorňovaná na prieťahy v konaní a potrebu vo veci konať plynulo.
Dovolím si taktiež uviesť, že JUDr. Marcela Gandelová sa listom prezidentovi SR
vzdala výkonu funkcie sudcu, ktorá jej zanikla dňom 31. 01. 2014. Následne boli veci
z oddelenia, na základe dodatku k rozvrhu práce prikázané na vybavenie JUDr. Karolovi
Posluchoví, ktorý bol však súčinnosťou od 01. 04. 2014 Súdnou radou Slovenskej republiky
preložený na výkon funkcie sudcu na iný okresný súd.
S účinnosťou od 01. 05. 2014 prevzala oddelenie 9 C a teda i predmetnú vec sudkyňa
JUDr. Petra Priečinská, ktorá bola preložená Súdnou radou Slovenskej republiky na výkon
funkcie sudcu na tunajší súd.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd zisťoval z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu
sp. zn. 9 C 53/1997 priebeh a stav konania. Po preštudovaní spisu ústavný súd skonštatoval,
že do konania, ktoré začalo 4. februára 1997 návrhom navrhovateľky na vyslovenie
neplatnosti právnych úkonov, vstúpili sťažovatelia na základe uznesenia okresného súdu
č. k. 9 C 53/97-231 z 28. mája 2003. Okresný súd uvedeným rozhodnutím vyhovel návrhu
navrhovateľky na pripustenie ďalších účastníkov do konania na strane odporcu. Okresný
súd v období od 28. mája 2003 do konca roka 2004 vykonával jednoduché úkony – najmä
doručoval uznesenie o pripustení účastníkov do konania na strane odporcu, zisťoval adresy
a rodné čísla účastníkov, ktorým sa nepodarilo doručiť zásielky pre nesprávne uvedené
adresy, pripájal spisy z dedičského konania po odporcoch v 31. a 42. rade. Ďalší úkon
vo veci vykonal okresný súd až 14. marca 2006, keď predložil spis na rozhodnutie
o odvolaniach ôsmich účastníkov proti uzneseniu, ktorým boli pribratí do konania. Krajský
súd rozhodnutím č. k. 3 Co 131/06-315 z 31. mája 2006 uvedené odvolania odmietol.
Následne sudkyňa konajúca vo veci dávala pokyny na doručenie rozhodnutia
odvolacieho súdu, na zistenie adries na doručovanie účastníkov konania, na opätovné
doručovanie rozhodnutí, na vypracovanie uznesenia o vylúčení odporcov v 31. a 42. rade
z konania. Posledným úkonom je pokyn na vylúčenie spisu sp. zn. D 815/02
z 12. januára 2007.
Ústavný súd v uvedenej veci už vyslovil existenciu prieťahov v konaní, uložil
okresnému súdu konať vo veci a priznal primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu
trov konania, a to nálezom sp. zn. IV. ÚS 352/2013 z 23. septembra 2013, keď vyslovil
porušenie práv navrhovateľky v konaní, a nálezom sp. zn. I. ÚS 473/2013
z 20. novembra 2013, keď rozhodol o porušení práva účastníka konania na strane odporcov.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,
dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto
na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).
Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania
na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, v kontexte medzinárodných záväzkov
Slovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie ich
veci v primeranej lehote (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zabezpečiť odstránenie stavu
právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe
(III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty účastníka konania.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Plynulosť konania zabezpečuje
aj § 119 ods. 1 OSP, z ktorého sudcovi vyplýva povinnosť odročovať pojednávania len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania
a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňuje
pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie
o určení neplatnosti právnych úkonov. Ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o určení
neplatnosti právnych úkonov tvorí bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov
a po právnej stránke ho nemožno hodnotiť ako zložité. Po skutkovej stránke sa zložitosť
veci prejavuje v tom, že na strane odporcov je 42 účastníkov a súd u viacerých z nich nemal
k dispozícii aktuálne adresy na doručovanie písomností. V dvoch prípadoch musel tiež
pripájať spisy z dedičského konania po zomretých účastníkoch konania. Ústavný sú
konštatuje, že v období, kým do konania nevstúpili ďalší účastníci konania na strane
odporcov (vrátane sťažovateľov), okresný súd konal viac-menej plynule, bez výraznejších
prieťahov v konaní. Uvedené okolnosti však nemôžu ospravedlniť niekoľkoročnú nečinnosť
okresného súdu.
2. Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd posudzoval, bolo správanie účastníkov
konania. Ústavný súd po preskúmaní spisu sp. zn. 9 C 53/1997 nezistil na strane
sťažovateľov žiadne skutočnosti, ktoré by prispeli k zbytočným prieťahom v konaní
okresného súdu.
3. Pokiaľ ide o hodnotenie postupu súdu, v posudzovanom prípade sa v konaní
okresného súdu v období od vstupu sťažovateľov 23. mája 2003 do konania vyskytujú
výrazné obdobia nečinnosti. Posledným úkonom vo veci konajúcej sudkyne bol jej pokyn
na vylúčenie spisu v dedičskej veci sp. zn. D 815/02 z konania z 12. januára 2007.
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd vo veci sp. zn. 9 C 53/1997 nekoná už viac
ako sedem rokov. Zároveň ústavný súd nezistil existenciu žiadnej prekážky, ktorá by
ospravedlňovala pasivitu okresného súdu a bránila mu v plynulom postupe vo veci.
Po zhodnotení postupu okresného súdu v napadnutej veci možno konštatovať
príčinnú súvislosť s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Konanie vedené pod sp. zn. 9 C 53/1997
trvá od vstupu sťažovateľov do konania už viac ako jedenásť rokov, pričom celková dĺžka
uvedeného konania je v súčasnosti viac ako sedemnásť rokov. V tejto súvislosti už ústavný
súd judikoval, že ak už konanie trvá neprimerane dlho, má všeobecný súd venovať zvláštnu
pozornosť jeho urýchleniu (III. ÚS 146/05).
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd prieťahmi v konaní a neprimeranou dĺžkou
konania neposkytol sťažovateľom v konaní sp. zn. 9 C 53/1997 rýchlu a účinnú ochranu ich
práv z zmysle § 6 a § 100 ods. 1 OSP, a preto rozhodol, že okresný súd v tomto konaní
porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty sťažovateľov (bod 2 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému v sume
10 000 €, čo odôvodnili pretrvávajúcim stavom právnej neistoty.
Ústavný súd po zohľadnení všetkých okolností prípadu priznal sťažovateľom aj
primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 3 000 € (bod 3 výroku nálezu).
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Právna zástupkyňa sťažovateľov si uplatnila nárok
na náhradu trov u každého sťažovateľa jednotlivo v sume 331,68 €, za dva úkony právnej
služby (za prevzatie a prípravu zastúpenia a za písomné vyhotovenie sťažnosti) vo výške
130,16 €, za jeden úkon právnej služby a režijný paušál 2 x 8,04 € v zmysle § 11 ods. 2
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“). Pretože je právna zástupkyňa sťažovateľov platiteľom DPH,
požaduje zvýšenie odmeny o zákonnú výšku DPH.
V danom prípade právna zástupkyňa sťažovateľov vypracovala štyri sťažnosti, ktoré
po ich doručení ústavnému súdu boli uznesením č. k. III. ÚS 226/2014-9 z 25. marca 2014
spojené na spoločné konanie, keďže sa týkali toho istého konania vedeného okresným
súdom a boli v zásade obsahovo totožné. Tieto skutočnosti v podstatnej miere znížili nároky
tak na prípravu zastupovania, ako aj spísanie sťažností (takmer identický obsah), čo ústavný
súd zohľadnil pri rozhodovaní o úhrade trov konania.
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 je 1/6
z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 134 €
a 8,04 € režijný paušál, teda za dva úkony (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť)
predstavuje sumu 284,08 €. Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny
sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.
Ústavný súd preto priznal právnej zástupkyni sťažovateľov náhradu trov konania vo výške
568,16 € (štyrikrát 142,04 €), ktorá po zvýšení o daň z pridanej hodnoty celkovo
predstavuje konečnú sumu 681,79 € (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2014