Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 473/2013
PDF · 193.71 KB
No categories available
I. ÚS 473/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. novembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Petra Brňáka v konaní o sťažnosti MUDr. J. M., B., zastúpenej A., s. r. o, B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/1997 a
takto
rozhodol:
1. Základné právo MUDr. J. M. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/1997 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/1997
konať bez zbytočných prieťahov.
3. MUDr. J. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 500 € (slovom
štyritisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť MUDr. J. M. trovy právneho
zastúpenia spolu v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jej
právneho zástupcu A., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2013
doručená sťažnosť MUDr. J. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej A., s. r. o, B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/1997.
Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Sťažovateľ je účastníkom konania vedenom
na Okresnom súde Bratislava II pod č. k. 9C 53/97 v právnej veci navrhovateľa M. F. c/a Š.
G. a spol. o vyslovenie neplatnosti právnych úkonov...
Sťažovateľ sa stal účastníkom konania na základe uznesenia Okresného súdu
Bratislava 2 zo dňa 28. 05. 2003, ktorým súd povolil rozšírenie návrhu na začatie konania,
ktoré navrhovateľ žiadal písomným podaním zo dňa 09. 04. 2003. Dôvodom pre rozšírenie
návrhu o ďalších účastníkov na strane odporcu bola skutočnosť, že odporca... dal... sporný
pozemok rozdeliť na niekoľko novovytvorených parciel, ktoré postupne predával tretím
osobám, pričom jeho časť... previedol kúpnopredajnou zmluvou na sťažovateľa...
Z dôvodu následného odstúpenia od tejto kúpnopredajnej zmluvy zo strany
sťažovateľa došlo k ďalšiemu súdnemu konaniu, vedenému na Okresnom súde Bratislava 1
o vrátenie kúpnej ceny. Toto konanie bolo ukončené zastavením z dôvodu uzatvorenia
dohody o urovnaní sporných nárokov medzi účastníkmi. Vlastníctvo k predmetnej
nehnuteľnosti bolo sťažovateľom v súlade s dohodou o urovnaní sporných nárokov
prevedené späť na Š. G., čím sťažovateľ stratil pasívnu legitimáciu v konaní vedenom na
Okresnom súde Bratislava II pod č. k. 9C 53/97. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ podal
prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 12. 04. 2012 návrh na zastavenie konania
vedeného voči svojej osobe ako odporkyni v 32. rade. Napriek tomu, že návrh na zastavenie
konania bol podaný pred vyše rokom, do dnešného dňa o ňom súd nerozhodol a vo veci
vôbec nekonal.
Navyše odo dňa, kedy v roku 2003 sťažovateľ do konania vstúpil (teda takmer 10
rokov) Okresný súd Bratislava II absolútne nekoná, vo veci počas celého uvedeného
obdobia nevykonal žiadny kvalifikovaný procesný úkon, smerujúci k vydaniu rozhodnutia
v merite veci, ani k zastaveniu konania voči sťažovateľke...
Poukazujeme na skutočnosť, že sťažovateľka je účastníčkou konania na základe
uznesenia Okresného súdu Bratislava 2 zo dňa 28. 5. 2003, č. k. 9C 53/97-231, v tomto čase
bola výlučnou vlastníčkou novovytvorenej časti spornej parcely..., ktorú však z dôvodu
právnej neistoty nemohla riadne užívať a ani s ňou žiadnym spôsobom disponovať. Právna
neistota, spôsobená prieťahmi v súdnom konaní, spôsobila vážny zásah do výkonu
vlastníckych práv sťažovateľky. Napokon uvedená právna neistota viedla sťažovateľku
i k uzatvoreniu dohody o urovnaní sporných nárokov so Š. G. a spornú nehnuteľnosť
previedla späť do jeho vlastníctva. Týmto spôsobom si sťažovateľka vyriešila spor takticky
sama a počas deviatich rokov vlastníctva nehnuteľnosti jej nebola poskytnutá žiadna súdna
ochrana, pretože počas uvedeného obdobia Okresný súd Bratislava 2 nevykonal vo veci
žiadny kvalifikovaný úkon, o vydaní rozhodnutia ani nehovoriac...
Navyše, súd nekonal ani po tom, čo si sťažovateľka bez akéhokoľvek zásahu súdu
vyriešila spor samostatne a súd nebol schopný v primeranej lehote rozhodnúť ani o jej
návrhu na zastavenie konania, ktorý návrh bol podaný dňa 12. 04. 2012. O návrhu súd
do dnešného dňa žiadnym spôsobom nerozhodol...
Prieťahmi v súdnom konaní je sťažovateľ už takmer 10 rokov považovaný
za účastníka konania napriek tomu, že ako vlastník spornej časti nehnuteľnosti sa nedočkal
akéhokoľvek zásahu súdu a následne po prevode vlastníctva a absencii pasívnej legitimácie
sa nemôže domôcť vydania jednoduchého procesného rozhodnutia o zastavení konania.
Týmto je sťažovateľ po dobu takmer 10 rokov v právnej neistote, čo mu spôsobuje značné
ťažkosti a znemožňovalo mu to užívať a voľne disponovať so spornou časťou nehnuteľnosti.
Preto sa sťažovateľ domáha tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
10.000 eur. Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia z dôvodov
uvedených v sťažnosti, pričom jeho primeranosť odôvodňuje najmä absolútne
neprimeranou dĺžkou konania, skutočnosťou, že za obdobie, keď bol účastníkom konania
ako vlastník spornej časti nehnuteľností, súd mu neposkytol žiadnu ochranu jeho práv a
následne súd nekoná ani o návrhu na zastavenie konania. Žiadame tiež zohľadniť, že
sťažovateľ, po negatívnych skúsenostiach s činnosťou súdu, keď ako vlastník spornej časti
nehnuteľnosti v dôsledku takmer 9-ročných prieťahov v konaní, nadobudol presvedčenie, že
nemôže očakávať od súdu žiadnu ochranu svojich práv, rozhodol sa vec riešiť samostatne
bez zásahu súdu... Pri určení výšky finančného zadosťučinenia žiadame zohľadniť tiež
skutočnosť, že Okresný súd Bratislava 2 odo dňa 29. 6. 2006 nevykonal vôbec žiadny
kvalifikovaný procesný úkon, smerujúci k pokračovaniu v konaní a vydaniu rozhodnutia a je
absolútne nečinný.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„I. Základné právo MUDr. J. M... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod
spis. zn. 9C 53/97 porušené bolo.
II. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod spis. zn. 9C 53/97 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
III. MUDr. J. M... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 eur (slovom:
desaťtisíc euro), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný jej zaplatiť v lehote dvoch
mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
IV. Okresný súd Bratislava II je povinný nahradiť MUDr. J. M... trovy konania vo
výške 331,13 eur (slovom: tristotridsaťjedna eur 13 centov) na účet A., s. r. o. č. ú... do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky prijal na ďalšie konanie uznesením
č. k. I. ÚS 473/2013-17 zo 7. augusta 2013.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa
vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku
okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti.
Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu reagovala podaním
zo 17. októbra 2013 sp. zn. Spr 2112/2013, v ktorom uviedla: „... sťažnosť sťažovateľky je
dôvodná, nakoľko v konaní vznikli prieťahy. Tieto boli čiastočne spôsobené aj množstvom
agendy, ktorú vybavuje zákonná sudkyňa.
Ďalej som zistila, že zákonná sudkyňa bola v minulosti zo strany predsedu súdu
upozorňovaná na prieťahy v predmetnom konaní i na potrebu vo veci konať plynulo a bez
prieťahov.
Konajúca sudkyňa bola dňa 30. 07. 2013 požiadaná o stanovisko k dôvodom prijatej
sťažnosti, ktoré však nepredložila.“
Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 53/1997.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj
sťažnosť sťažovateľa.
Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej stránke
nemožno konanie o neplatnosť právnych úkonov, ktoré patrí k štandardnej agende
všeobecných súdov, hodnotiť ako zložité. Vzhľadom na to, že na strane odporcov je 42
účastníkov, po skutkovej stránke by bolo možné hodnotiť vec ako zložitejšiu. Ústavný súd
však konštatuje, že veľký počet účastníkov konania nebol príčinou zbytočných prieťahov
v konaní okresného súdu.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní
pred súdom došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd po preskúmaní spisu okresného
súdu sp. zn. 9 C 53/1997 nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela
k zbytočným prieťahom v konaní.
Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného
okresného súdu. Pri posudzovaní postupu okresného súdu ústavný súd zároveň prihliadal aj
na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez
ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Ústavný súd
po preskúmaní spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 53/1997 zistil, že sťažovateľka je
účastníčkou konania od 28. mája 2003. Okresný súd od 7. septembra 2006, keď doručoval
účastníkom konania uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 131/2006
z 31. mája 2006, vo veci nevykonal žiadny úkon.
Ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že plynulému postupu nebráni žiadna
zákonná prekážka v konaní, okresný súd vo veci bezdôvodne nekoná už viac ako 7 rokov.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/1997 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3
ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu
prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/1997 konal bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľka domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
10 000 €.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného
práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní, význam
veci pre sťažovateľku) ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke finančné
zadosťučinenie v sume 4 500 €, ktoré je jej okresný súd povinný zaplatiť v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke v konaní pred ústavným súdom vznikli
v súvislosti s právnym zastupovaním.
Sťažovateľka si uplatnila nárok na úhradu trov konania v sume 331,13 €. Ústavný
súd jej priznal túto sumu za dva úkony právnej služby po 130,16 €, a to prevzatie a prípravu
zastúpenia a podanie sťažnosti a 2-krát po 7,81 € za miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Keďže právny
zástupca sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty, táto suma bola zvýšená ešte
o 20 % DPH v sume 55,19 €.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. novembra 2013