Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 103/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

, , ,

, , , a ,

, zastúpených advokátkou Mgr. Vandou Durbákovou,

Krivá 23, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo , , a

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad

Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Prešove

v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e k o n a ť bez zbytočných prieťahov.

3. , , a

p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 1 000 € (slovom tisíc eur),

ktoré s ú Okresný súd Vranov nad Topľou a Krajský súd v Prešove p o v i n n é spoločne

a nerozdielne v y p l a t i ť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Vranov nad Topľou a Krajský súd v Prešove s ú p o v i n n é

spoločne a nerozdielne nahradiť , ,

a trovy konania v sume 692,52 € (slovom

šesťstodeväťdesiatdva eur a päťdesiatdva centov) na účet advokátky Mgr. Vandy

Durbákovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť , , a

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“), postupom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. (ďalej len „odvolacie konania“) a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) „v konaní o podanom dovolaní

sťažovateľov zo dňa 23. apríla 2014“ (ďalej len „dovolacie konanie“).

2. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti zrekapitulovali doterajší priebeh konaní

na všetkých stupňoch všeobecných súdov a v podstatnom uviedli, že 8. marca 2006 doručili

okresnému súdu žalobu podanú v zmysle o rovnakom

zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“),

ktorou sa domáhali ochrany pred diskrimináciou, ktorej boli ako príslušníci rómskej etnickej

skupiny vystavení 23. novembra 2005, keď spoločne navštívili pohostinstvo v obci Čaklov,

kde obsluhujúcim personálom (manželom žalovanej) neboli obslúžení s tým, že

„on Cigánov neobsluhuje“. Okresný súd začal v merite veci konať až po 16 mesiacoch

od podania návrhu a po štyroch pojednávaniach vyhlásil 22. novembra 2007 prvý rozsudok,

ktorým žalobe sťažovateľov čiastočne vyhovel. Proti rozsudku okresného súdu podala

žalovaná 4. februára 2008 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

z 28. októbra 2008 tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec

v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd pritom okresnému

súdu vytkol, že výrok rozhodnutia nekorešponduje s tým, čoho sa sťažovatelia v konaní

domáhali, a konaním okresného súdu tak došlo k voľnej interpretácii žalobného petitu

žalobcov.

3. Okresný súd po doplnení dokazovania v poradí druhým rozsudkom 20. marca

2009 žalobe sťažovateľov znova čiastočne vyhovel a opätovne konštatoval, že konaním

žalovanej došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a žalobcovia tým boli

vystavení priamej diskriminácii na základe ich etnického pôvodu. Zároveň uložil žalovanej

povinnosť zverejniť prostredníctvom Rómskej tlačovej agentúry písomné ospravedlnenie

v znení podľa petitu žaloby a zaplatiť každému zo sťažovateľov náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške po 165,97 €. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a zaviazal žalovanú nahradiť

žalobcom trovy konania. Aj proti danému rozsudku okresného súdu podala žalovaná

6. apríla 2009 odvolanie. V odvolacom konaní následne krajský súd vykonal dve

pojednávania, na ktorých doplnil dokazovanie opätovným výsluchom sťažovateľov

a svedka (manžela žalovanej) a rozsudkom z 29. septembra 2009

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti tak, že návrh sťažovateľov

zamietol a náhradu trov konania žalovanej nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým,

že je nepochybné, že vyjadrením obsluhujúceho boli žalobcovia dotknutí a urazení,

ale nebolo preukázané, aby toto vyjadrenie povedal hneď na začiatku pri objednávke

sťažovateľa v 1. rade a podľa názoru krajského súdu obe strany nesú vinu na konflikte

(pozri strany 10 a 11 rozsudku krajského súdu sp. zn. ).

4. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia 2. decembra 2009 dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 3. októbra 2011 tak, že vzhľadom na zistené

vady konania v zmysle rozsudok krajského

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne krajský súd rozsudkom

z 22. novembra 2011 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti tak,

že návrh sťažovateľov opätovne zamietol a náhradu trov konania žalovanej nepriznal.

Na základe dovolania sťažovateľov najvyšší súd uznesením zo 7. marca 2013 aj tento

rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu opätovne vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd

pritom krajskému súdu vytkol, že v konaní po vrátení veci nereagoval na všeobecný poukaz

dovolacieho súdu vo vzťahu k dôkaznému bremenu a pri hodnotení dokazovania z neho

nevychádzal. Po vrátení veci krajský súd vykonal vo veci štyri pojednávania a 4. februára

2014 vyhlásil ďalší rozsudok, ktorým vzhľadom na úmrtie žalobcu v 5. rade

vo vzťahu k nemu rozsudok okresného súdu zrušil a konanie zastavil. Vo vzťahu

k ostatných žalobcom krajský súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej

časti tak, že návrh opätovne zamietol a náhradu trov konania žalovanej nepriznal. Proti

tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia 23. apríla 2014 v poradí druhé dovolanie, o ktorom

nebolo do dňa podania ústavnej sťažnosti meritórne rozhodnuté. Konanie vo veci samej

tak trvá skoro 13 rokov, z toho o dovolaní sa rozhoduje skoro 5 rokov.

5. Sťažovatelia zhodnotili, že celková dĺžka konania je zjavne neprimeraná. Podľa

ich názoru dĺžka konania by mala byť logickým následkom zložitosti veci, avšak napadnutá

právna vec nie je právne ani skutkovo výnimočne zložitá. Vo vzťahu k skutkovej zložitosti

sťažovatelia osobitne poznamenali, že prejednávanú vec nie je možné považovať

za komplikovanú či inak časovo náročnú, aby celkové konanie trvalo skoro 13 rokov, z toho

na dovolacom súde 5 rokov. Sťažovatelia sú zároveň toho názoru, že svojím správaním

dĺžku konania negatívne neovplyvnili.

6. Sťažovatelia uviedli, že hlavným faktorom, ktorý neprimerane ovplyvnil celkovú

dĺžku konania, je postup všeobecných súdov, a to najmä krajského súdu, ktorý vo veci konal

nesústredene a neefektívne, pričom opakoval na viacerých pojednávaniach už vykonané

dokazovanie. Rovnako je potrebné brať na zreteľ, že rozhodnutia krajského súdu boli

najvyšším súdom už dvakrát zrušené a vrátené na ďalšie konanie na základe predošlých

dovolaní zo strany sťažovateľov. V oboch prípadoch bol najvyšší súd toho názoru,

že krajský súd sa v konaní dopustil procesných pochybení, pre ktoré tieto rozhodnutia

zrušil.

7. Sťažovatelia zároveň poukázali na skutočnosť, že podanou žalobou sa domáhajú

ochrany svojho práva na ochranu pred diskrimináciou z dôvodu ich rómskeho etnického

pôvodu. Vzhľadom na uvedené bolo a je namieste, aby im konajúce súdy poskytli rýchlu

a účinnú ochranu ich práva, ochrany ktorého sa v konaní domáhajú.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:

«1. Základné právo sťažovateľov v rade 1. – 4. zaručené

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd celkovou dĺžkou súdneho konania v ich právnej veci vedenej Okresným

súdom Vranov nad Topľou v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

a Krajským súdom v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. , ,

, a a Najvyšším súdom SR v konaní o podanom

dovolaní sťažovateľov zo dňa 23.4.2014, porušené boli.

2. Najvyššiemu súdu SR v konaní vedenom o sťažovateľmi podanom dovolaní zo dňa

26.4.2014 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľom v rade 1.- 4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

po 6000 EUR každému z nich, ktoré sú Okresný súd Vranov nad Topľou, Krajský súd

v Prešove a Najvyšší súd SR povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Vranov nad Topľou, Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd SR sú spoločne

a nerozdielne povinné nahradiť sťažovateľom trovy konania...»

9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistil, že v častiach

týkajúcich sa postupu okresného súdu a postupu krajského súdu sú splnené všetky ústavné

a zákonné predpoklady pre prijatie ústavnej sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie,

a preto ju uznesením č. k. -24 z 27. marca 2019 prijal na ďalšie konanie

v zmysle o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“). Vo zvyšnej

časti ústavnú sťažnosť odmietol v zmysle

ako zjavne neopodstatnenú.

10. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 8. apríla 2019

predsedníčku okresného súdu, ako aj predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili k otázke

vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ich vyzval, aby sa vyjadrili k ústavnej sťažnosti.

11. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn.

doručenom ústavnému súdu 2. mája 2019 súhlasila s upustením od ústneho pojednávania

v danej veci, zrekapitulovala doterajší priebeh napadnutého konania prostredníctvom

chronológie procesných úkonov okresného súdu a v súvislosti s možnými prieťahmi

zo strany okresného súdu v roku 2014 v podstatnom uviedla:

„... Spis bol fyzicky predložený sudcovi dňa 1.12.2014 hneď po vrátení z NS SR

a vo veci konal. T.j. hneď 3.12.2014 v zmysle pokynu NS SR po preštudovaní spisu vydal

pokyn kancelárii na vydanie uznesenia na oslobodenie žalobcov 2. až 4. od súdnych

poplatkov za podané dovolanie a doručenie tohto uznesenia ich právnej zástupkyni,

zaslanie vyjadrenia právnemu zástupcovi žalovanej a právnemu zástupcovi žalobcov s

určením lehoty na vyjadrenie sa k nemu a po uplynutí určených lehôt predloženie spisu NS

SR na ďalšie konanie o dovolaní.

Podľa evidencie obehu spisu v elektronickom súdnom registri vtedajšia asistentka

senátu pokyn bezodkladne splnila a spis predložila vtedajšej vyššej

súdnej úradníčke na jeho splnenie. Spis bol u nej bez splnenia

pokynu do 2.1.2015. Následne došlo k personálnej zmene v senáte v osobe vyššieho súdneho

úradníka a spis bol od 2.1.2015 - 19.11.2015 u ďalšieho vyššieho súdneho úradníka senátu

. 19.11.2015 - 24.11.2015 u ďalšej VSÚ . 24.11.2015 -

1.8.2017 opätovne u . Od 1.8.2017 po odchode bol spis

u ďalšieho VSÚ . Okrem posledne menovaného

už žiadna z vyššie menovaných osôb na tunajšom súde nepracuje.

Sudcovi bol spis predložený opätovne po podaní ústavnej sťažnosti...

...Poverenie vyšších súdnych úradníkov a súdnych tajomníkov na vyššie uvedené

úkony bolo súčasťou Rozvrhu práce OS Vranov na príslušný rok 2014 v Prílohe č. 1 tohto

Rozvrhu. Rovnako tak i v rozvrhoch práce súdu na nasledujúce roky.

Pri nástupe ku dňu 1.2.2013 bol početný stav sudcov

vo výkone na tunajšom súde 8 a súd bol výrazne personálne poddimenzovaný.

Personálne poddimenzovanie súdu pretrváva aj v súčasnosti, podľa záväzného

rozpisu počtu miest sudcov bol pre Okresný súd Vranov nad Topľou určený na rok 2019

počet sudcov 12. Reálne je vo výkone 9 sudcov, čo spôsobuje výraznú zaťaženosť

zostávajúcich sudcov a vyšších súdnych úradníkov.

Zákonný sudca po podaní ústavnej sťažnosti sťažovateľmi a predložení spisu... zistil,

že jeho pokyn zo 4.12.2014 vyšší súdny úradník nesplnil a následne vydal pokyn kancelárii

k jeho splneniu. Dňa 28.2.2019 bolo vydané rozhodnutie o priznaní oslobodenia od súdnych

poplatkov za dovolacie konanie žalobcom 2. až 4.. Spis bude bez zbytočného odkladu

predložený Najvyššiemu súdu SR...“

12. K výzve ústavného súdu rovnako zaujala stanovisko aj predsedníčka krajského

súdu vyjadrením sp. zn. Spr 206/2019 doručeným ústavnému súdu 7. mája 2019, v ktorom

zrekapitulovala priebeh doterajších odvolacích konaní a k možným prieťahom zo strany

krajského súdu v podstatnom uviedla:

„... Sme toho názoru, že z uvedených údajov o čase nápadu a čase rozhodnutia

odvolacieho súdu nemožno privodiť záver o absolútnej nečinnosti konajúceho odvolacieho

súdu. Skôr je možné konštatovať, že v primeraných lehotách aj v závislosti od výšky nápadu

veci do príslušného súdneho oddelenia, bolo v nich rozhodnuté.

Vo veci Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. bolo už našim

posledným vyššie uvedeným rozhodnutím právoplatne rozhodnuté a realizácia úkonov

spojených s podaným dovolaním nespadá do kompetencií Krajského súdu v Prešove a to ani

podľa predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy danej

a aktuálne už ani podľa účinného ...

... Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že by sťažovatelia, ktorí sú

kvalifikovane právne zastúpení, podali predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaniach

pred odvolacím súdom a ani netvrdia, že ju nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa,

a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu ich sťažnosti (§ 53 ods. 2

). Opierajúc sa o judikatúru (napr. , ,

), sme toho názoru že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu

predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo

účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...

... Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vo veci sťažovateľov bolo právoplatne

rozhodnuté rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo 4.2.2014 č.k. -425. Nič

na tom nemení skutočnosť, že voči rozhodnutiu bolo podané dovolanie. Z platného

procesného predpisu a ani z bývalého nevyplýva povinnosť

odvolacieho súdu na realizáciu úkonov smerujúcich ku predloženiu veci dovolaciemu súdu.

Vo vzťahu ku odvolaciemu súdu niet dôvodu na konštatovanie nečinnosti

pri vybavovaní dovolania.

Z uvedených dôvodov navrhujeme sťažnosť proti Krajskému súdu v Prešove

zamietnuť.

Súhlasíme s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania.“

13. Na vyjadrenia predsedníčky okresného súdu a krajského súdu písomne

zareagovala právna zástupkyňa sťažovateľov, ktorá vo svojej odpovedi doručenej

ústavnému súdu 23. mája 2019 v podstatnom uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania v danej veci a že trvá na argumentácii uvedenej v ústavnej sťažnosti.

Poukazujúc na judikatúru ústavného súdu, k argumentácii oboch všeobecných súdov

uviedla, že ich argumentácia neobstojí.

14. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

15. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

16. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho

základného práva upraveného v a práva upraveného v

dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v ich právnej veci.

17. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

18. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

19. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý

znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.

).

20. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva

z v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“), ktorý určuje, že súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, ďalej z § 157

ods. 1 , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo

a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania

(obdobne predtým a účinného do 30. júna

2016).

21. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd

v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými

sú právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie

účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada

aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(m. m. , , ). Podľa uvedených kritérií posudzoval

ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov.

22. Preskúmaním doterajšieho celého priebehu napadnutého konania ústavný súd

zistil, že toto konanie je súčasťou štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov.

23. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní

o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa , resp. práva podľa dohovoru.

Po dôkladnom rozbore zapožičaného súdneho spisu ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia

svojím správaním neprispeli k prieťahom v napadnutom konaní.

24. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu a postup krajského súdu v jednotlivých fázach

napadnutého konania.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

25. V súvislosti s postupom okresného súdu ústavný súd konštatuje, že okresný súd

spôsobil v napadnutom konaní zbytočné prieťahy nečinnosťou, ako aj neefektívnym

a nesústredeným postupom.

26. Neefektívnosť v postupe okresného súdu je indikovaná viacerými faktormi.

Pozornosti ústavného súdu neunikla skutočnosť, že v úvodnej fáze napadnutého konania

okresný súd uznesením č. k. -54 z 21. júna 2006 napadnuté konanie prerušil

až do skončenia vyšetrovania trestnej veci vedenej pod ČVS: ORP-1608/OSV-VT-2005.

Následne krajský súd ako odvolací súd predmetné uznesenie 21. decembra 2006 zrušil.

Spis bol vrátený okresnému súdu 24. januára 2007. Z uvedeného je zrejmé, že dĺžka

konania bola týmto neefektívnym postupom predĺžená o 6 mesiacov. Nesústredenosť

v postupe okresného súdu sa neskôr prejavila aj tým, že po podaní dovolania zo 7. februára

2012 okresný súd predložil súdny spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní, avšak

najvyšší súd vrátil súdny spis okresnému súdu ako predčasne predložený, keďže okresný

súd opomenul doručiť vyjadrenie odporcov právnej zástupkyni sťažovateľov. Okresný súd

opätovne predložil súdny spis najvyššiemu súdu až 9. augusta 2012, čím sa celková dĺžka

konania predĺžila minimálne o ďalšie 4 mesiace.

27. V súvislosti s už špecifikovaným neefektívnym postupom okresného súdu

ústavný súd poukazuje na svoju rozsiahlu konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že nielen

nečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného

súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej

neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,

aby o jeho veci rozhodol (m. m. , , ,

).

28. Najmarkantnejším pochybením v postupe okresného súdu je jednoznačne

skutočnosť, že od času, keď najvyšší súd vrátil 1. decembra 2014 súdny spis okresného súdu

ako predčasne predložený, z dôvodu nesplnenia povinnosti o rozhodnutí o oslobodení

od súdnych poplatkov vo vzťahu k žalobcom v 2. až 4. rade a nezaslania kópie vyjadrenia

žalovanej právnej zástupkyni sťažovateľov okresný súd až do doručenia výzvy ústavného

súdu, teda v období 4 rokov a 2 mesiacov, vo veci vôbec nekonal a nevykonal žiaden

procesný úkon. Túto skutočnosť nemohol ústavný súd v žiadnom prípade tolerovať.

Ústavný súd sa rovnako nemohol stotožniť s argumentáciou predsedníčky okresného súdu,

ktorá nesplnenie povinnosti kládla za vinu vyššiemu súdnemu úradníkovi. Námietka

personálnych komplikácií nemá podľa rozhodovacej praxe ústavného súdu povahu

okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý

sa naň obrátil (m. m. , ).

29. Nadväzujúc na argumentáciu predsedníčky okresného súdu, spočívajúcu

v dlhodobom poddimenzovanom obsadení okresného súdu, ústavný opätovne, odkazujúc

na svoju ustálenú judikatúru (napr. , ), pripomína, že skutočnosť,

že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet

sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie

svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát

zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacích konaniach

30. Ústavný súd rovnako posúdil súdny spis aj vo vzťahu ku krajskému súdu, pričom

jeho pozornosti neuniklo, že najvyšší súd zrušil v dovolacom konaní až 2 rozhodnutia

krajského súdu, t. j. rozsudku č. k. -249 z 29. septembra 2009, ako aj

rozsudku č. k. -322 z 22. novembra 2011. Z dôvodu opätovného

rozhodovania krajského súdu o odvolaní sťažovateľov sa celková dĺžka konania predĺžila

minimálne o ďalšie 3 roky, čo ústavný súd nemohol opomenúť. Námietka predsedníčky

okresného súdu, v ktorom poukázala na jednotlivé odvolacie konania samostatne, a nie

na dĺžku konania ako celku, podľa ústavného súdu v žiadnom prípade neobstojí. Európsky

súd pre ľudské práva v danej súvislosti opakovane judikoval, že súd má posudzovať dĺžku

konania ako celok, nie preskúmavať jednotlivé fázy konania (pozri napr. rozsudok

Bubláková proti Slovenskej republike z 15. 2. 2011, rozsudok Čičmanec proti Slovenskej

republike z 28. 6. 2016 a iné).

31. Ústavný súd sa rovnako nemohol stotožniť ani s argumentáciou predsedníčky

krajského súdu, ktorá uviedla, že sťažovatelia nepodali predsedovi krajského súdu sťažnosť

na prieťahy v konaní, čím nevyužili účinný prostriedok nápravy. Ústavný súd v danej

súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru ESĽP, ktorý uviedol, že sťažnosť

predsedovi súdu nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy (pozri napr. rozsudok

Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike z 12. 6. 2012, rozsudok Bednár proti

Slovenskej republike z 8. 10. 2013 a iné).

32. Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu

z hľadiska predmetu konania, správania sťažovateľov a postupu okresného súdu a krajského

súdu, zohľadňujúc celkovú dĺžku konania a skutočnosť, že vo veci dosiaľ nie je právoplatne

rozhodnuté, dospel k záveru, že v postupe oboch súdov došlo k zbytočným prieťahom

v napadnutom konaní, a preto rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľov

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

III.

33. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

34. Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

okresného súdu, prikázal okresnému súdu, ktorý vo veci aktuálne koná, aby vo veci konal

bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti nálezu).

35. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

36. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,

ak o to požiadal. Podľa ak ústavný súd prizná

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil

základné práva a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné

zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

37. Sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti požadovali finančné zadosťučinenie

v sume každému po 7 000 €, ktoré odôvodňovali neprimeranou dĺžkou konania, ako aj tou

skutočnosťou, že doterajší priebeh konania vykazuje znaky zbytočných prieťahov.

38. Ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä

charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie, celkovú

dĺžku namietaného konania, a aj skutočnosť, že dĺžka konania bola spôsobená najmä

dlhodobou nečinnosťou a nesústredenosťou okresného súdu, ako aj neefektívnou činnosťou

krajského súdu. Ústavný súd zároveň aplikoval zásadu spravodlivosti a riadil sa úvahou,

že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy

pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených , resp. záväznou

medzinárodnou zmluvou.

39. Berúc do úvahy aj skutočnosť, že konanie nie je ani po 13-tich rokoch

právoplatne skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľom podľa

primerané finančné zadosťučinenie v sume

každému v sume po 1 000 €, ktoré sú okresný súd a krajský súd povinný spoločne

a nerozdielne vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia. (bod 3 výrokovej časti nálezu).

IV.

40. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

41. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2019 je 163,33 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky) a hodnota

režijného paušálu je 9,80 €. Každému zo sťažovateľov vznikol nárok na úhradu trov za dva

úkony právnej služby uskutočnené v roku 2019 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie

sťažnosti ústavnému súdu) v sume spolu 1 385,04 €. V zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky je pri

zastupovaní dvoch a viacerých klientov základná sadzba tarifnej odmeny znížená o 50 %,

teda sťažovateľom vznikol nárok vo výške 692,52 €. Priznanú úhradu trov konania

sú okresný súd a krajský súd povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet ich právnej

zástupkyne.

42. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2019