Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 64 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (69)I. ÚS 103/2019
PDF · 283.21 KB
No categories available
I. ÚS 103/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť
, , ,
, , , a ,
, zastúpených advokátkou Mgr. Vandou Durbákovou,
Krivá 23, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 70/2006 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach
vedených pod sp. zn. 1 Co 227/2006, sp. zn. 12 Co 20/2008, sp. zn. 12 Co 36/2009, sp. zn.
12 Co 72/2011 a sp. zn. 12 Co 54/2013 a takto
rozhodol:
1. Základné právo , , a
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad
Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 70/2006 a postupom Krajského súdu v Prešove
v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Co 227/2006, sp. zn. 12 Co 20/2008, sp. zn.
12 Co 36/2009, sp. zn. 12 Co 72/2011 a sp. zn. 12 Co 54/2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 70/06
p r i k a z u j e k o n a ť bez zbytočných prieťahov.
3. , , a
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 1 000 € (slovom tisíc eur),
ktoré s ú Okresný súd Vranov nad Topľou a Krajský súd v Prešove p o v i n n é spoločne
a nerozdielne v y p l a t i ť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Vranov nad Topľou a Krajský súd v Prešove s ú p o v i n n é
spoločne a nerozdielne nahradiť , ,
a trovy konania v sume 692,52 € (slovom
šesťstodeväťdesiatdva eur a päťdesiatdva centov) na účet advokátky Mgr. Vandy
Durbákovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť , , a
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 C 70/2006 (ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“), postupom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.
1 Co 227/2006, sp. zn. 12 Co 20/2008, sp. zn. 12 Co 36/2009, sp. zn. 12 Co 72/2011
a sp. zn. 12 Co 54/2013 (ďalej len „odvolacie konania“) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) „v konaní o podanom dovolaní
sťažovateľov zo dňa 23. apríla 2014“ (ďalej len „dovolacie konanie“).
2. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti zrekapitulovali doterajší priebeh konaní
na všetkých stupňoch všeobecných súdov a v podstatnom uviedli, že 8. marca 2006 doručili
okresnému súdu žalobu podanú v zmysle § 9 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“),
ktorou sa domáhali ochrany pred diskrimináciou, ktorej boli ako príslušníci rómskej etnickej
skupiny vystavení 23. novembra 2005, keď spoločne navštívili pohostinstvo v obci Čaklov,
kde obsluhujúcim personálom (manželom žalovanej) neboli obslúžení s tým, že
„on Cigánov neobsluhuje“. Okresný súd začal v merite veci konať až po 16 mesiacoch
od podania návrhu a po štyroch pojednávaniach vyhlásil 22. novembra 2007 prvý rozsudok,
ktorým žalobe sťažovateľov čiastočne vyhovel. Proti rozsudku okresného súdu podala
žalovaná 4. februára 2008 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
z 28. októbra 2008 tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec
v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd pritom okresnému
súdu vytkol, že výrok rozhodnutia nekorešponduje s tým, čoho sa sťažovatelia v konaní
domáhali, a konaním okresného súdu tak došlo k voľnej interpretácii žalobného petitu
žalobcov.
3. Okresný súd po doplnení dokazovania v poradí druhým rozsudkom 20. marca
2009 žalobe sťažovateľov znova čiastočne vyhovel a opätovne konštatoval, že konaním
žalovanej došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a žalobcovia tým boli
vystavení priamej diskriminácii na základe ich etnického pôvodu. Zároveň uložil žalovanej
povinnosť zverejniť prostredníctvom Rómskej tlačovej agentúry písomné ospravedlnenie
v znení podľa petitu žaloby a zaplatiť každému zo sťažovateľov náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške po 165,97 €. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a zaviazal žalovanú nahradiť
žalobcom trovy konania. Aj proti danému rozsudku okresného súdu podala žalovaná
6. apríla 2009 odvolanie. V odvolacom konaní následne krajský súd vykonal dve
pojednávania, na ktorých doplnil dokazovanie opätovným výsluchom sťažovateľov
a svedka (manžela žalovanej) a rozsudkom z 29. septembra 2009
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti tak, že návrh sťažovateľov
zamietol a náhradu trov konania žalovanej nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
že je nepochybné, že vyjadrením obsluhujúceho boli žalobcovia dotknutí a urazení,
ale nebolo preukázané, aby toto vyjadrenie povedal hneď na začiatku pri objednávke
sťažovateľa v 1. rade a podľa názoru krajského súdu obe strany nesú vinu na konflikte
(pozri strany 10 a 11 rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 36/2009).
4. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia 2. decembra 2009 dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 3. októbra 2011 tak, že vzhľadom na zistené
vady konania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku rozsudok krajského
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne krajský súd rozsudkom
z 22. novembra 2011 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti tak,
že návrh sťažovateľov opätovne zamietol a náhradu trov konania žalovanej nepriznal.
Na základe dovolania sťažovateľov najvyšší súd uznesením zo 7. marca 2013 aj tento
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu opätovne vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd
pritom krajskému súdu vytkol, že v konaní po vrátení veci nereagoval na všeobecný poukaz
dovolacieho súdu vo vzťahu k dôkaznému bremenu a pri hodnotení dokazovania z neho
nevychádzal. Po vrátení veci krajský súd vykonal vo veci štyri pojednávania a 4. februára
2014 vyhlásil ďalší rozsudok, ktorým vzhľadom na úmrtie žalobcu v 5. rade
vo vzťahu k nemu rozsudok okresného súdu zrušil a konanie zastavil. Vo vzťahu
k ostatných žalobcom krajský súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej
časti tak, že návrh opätovne zamietol a náhradu trov konania žalovanej nepriznal. Proti
tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia 23. apríla 2014 v poradí druhé dovolanie, o ktorom
nebolo do dňa podania ústavnej sťažnosti meritórne rozhodnuté. Konanie vo veci samej
tak trvá skoro 13 rokov, z toho o dovolaní sa rozhoduje skoro 5 rokov.
5. Sťažovatelia zhodnotili, že celková dĺžka konania je zjavne neprimeraná. Podľa
ich názoru dĺžka konania by mala byť logickým následkom zložitosti veci, avšak napadnutá
právna vec nie je právne ani skutkovo výnimočne zložitá. Vo vzťahu k skutkovej zložitosti
sťažovatelia osobitne poznamenali, že prejednávanú vec nie je možné považovať
za komplikovanú či inak časovo náročnú, aby celkové konanie trvalo skoro 13 rokov, z toho
na dovolacom súde 5 rokov. Sťažovatelia sú zároveň toho názoru, že svojím správaním
dĺžku konania negatívne neovplyvnili.
6. Sťažovatelia uviedli, že hlavným faktorom, ktorý neprimerane ovplyvnil celkovú
dĺžku konania, je postup všeobecných súdov, a to najmä krajského súdu, ktorý vo veci konal
nesústredene a neefektívne, pričom opakoval na viacerých pojednávaniach už vykonané
dokazovanie. Rovnako je potrebné brať na zreteľ, že rozhodnutia krajského súdu boli
najvyšším súdom už dvakrát zrušené a vrátené na ďalšie konanie na základe predošlých
dovolaní zo strany sťažovateľov. V oboch prípadoch bol najvyšší súd toho názoru,
že krajský súd sa v konaní dopustil procesných pochybení, pre ktoré tieto rozhodnutia
zrušil.
7. Sťažovatelia zároveň poukázali na skutočnosť, že podanou žalobou sa domáhajú
ochrany svojho práva na ochranu pred diskrimináciou z dôvodu ich rómskeho etnického
pôvodu. Vzhľadom na uvedené bolo a je namieste, aby im konajúce súdy poskytli rýchlu
a účinnú ochranu ich práva, ochrany ktorého sa v konaní domáhajú.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:
«1. Základné právo sťažovateľov v rade 1. – 4. zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd celkovou dĺžkou súdneho konania v ich právnej veci vedenej Okresným
súdom Vranov nad Topľou v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4C/70/2006
a Krajským súdom v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1Co/227/2006, 12Co/20/2008,
12Co/36/2009, 12Co/72/2011 a 12Co/54/2013 a Najvyšším súdom SR v konaní o podanom
dovolaní sťažovateľov zo dňa 23.4.2014, porušené boli.
2. Najvyššiemu súdu SR v konaní vedenom o sťažovateľmi podanom dovolaní zo dňa
26.4.2014 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľom v rade 1.- 4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
po 6000 EUR každému z nich, ktoré sú Okresný súd Vranov nad Topľou, Krajský súd
v Prešove a Najvyšší súd SR povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Vranov nad Topľou, Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd SR sú spoločne
a nerozdielne povinné nahradiť sťažovateľom trovy konania...»
9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistil, že v častiach
týkajúcich sa postupu okresného súdu a postupu krajského súdu sú splnené všetky ústavné
a zákonné predpoklady pre prijatie ústavnej sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie,
a preto ju uznesením č. k. I. ÚS 103/2019-24 z 27. marca 2019 prijal na ďalšie konanie
v zmysle § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Vo zvyšnej
časti ústavnú sťažnosť odmietol v zmysle § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
10. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 8. apríla 2019
predsedníčku okresného súdu, ako aj predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili k otázke
vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ich vyzval, aby sa vyjadrili k ústavnej sťažnosti.
11. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprO/182/2019
doručenom ústavnému súdu 2. mája 2019 súhlasila s upustením od ústneho pojednávania
v danej veci, zrekapitulovala doterajší priebeh napadnutého konania prostredníctvom
chronológie procesných úkonov okresného súdu a v súvislosti s možnými prieťahmi
zo strany okresného súdu v roku 2014 v podstatnom uviedla:
„... Spis bol fyzicky predložený sudcovi dňa 1.12.2014 hneď po vrátení z NS SR
a vo veci konal. T.j. hneď 3.12.2014 v zmysle pokynu NS SR po preštudovaní spisu vydal
pokyn kancelárii na vydanie uznesenia na oslobodenie žalobcov 2. až 4. od súdnych
poplatkov za podané dovolanie a doručenie tohto uznesenia ich právnej zástupkyni,
zaslanie vyjadrenia právnemu zástupcovi žalovanej a právnemu zástupcovi žalobcov s
určením lehoty na vyjadrenie sa k nemu a po uplynutí určených lehôt predloženie spisu NS
SR na ďalšie konanie o dovolaní.
Podľa evidencie obehu spisu v elektronickom súdnom registri vtedajšia asistentka
senátu pokyn bezodkladne splnila a spis predložila vtedajšej vyššej
súdnej úradníčke na jeho splnenie. Spis bol u nej bez splnenia
pokynu do 2.1.2015. Následne došlo k personálnej zmene v senáte v osobe vyššieho súdneho
úradníka a spis bol od 2.1.2015 - 19.11.2015 u ďalšieho vyššieho súdneho úradníka senátu
. 19.11.2015 - 24.11.2015 u ďalšej VSÚ . 24.11.2015 -
1.8.2017 opätovne u . Od 1.8.2017 po odchode bol spis
u ďalšieho VSÚ . Okrem posledne menovaného
už žiadna z vyššie menovaných osôb na tunajšom súde nepracuje.
Sudcovi bol spis predložený opätovne po podaní ústavnej sťažnosti...
...Poverenie vyšších súdnych úradníkov a súdnych tajomníkov na vyššie uvedené
úkony bolo súčasťou Rozvrhu práce OS Vranov na príslušný rok 2014 v Prílohe č. 1 tohto
Rozvrhu. Rovnako tak i v rozvrhoch práce súdu na nasledujúce roky.
Pri nástupe ku dňu 1.2.2013 bol početný stav sudcov
vo výkone na tunajšom súde 8 a súd bol výrazne personálne poddimenzovaný.
Personálne poddimenzovanie súdu pretrváva aj v súčasnosti, podľa záväzného
rozpisu počtu miest sudcov bol pre Okresný súd Vranov nad Topľou určený na rok 2019
počet sudcov 12. Reálne je vo výkone 9 sudcov, čo spôsobuje výraznú zaťaženosť
zostávajúcich sudcov a vyšších súdnych úradníkov.
Zákonný sudca po podaní ústavnej sťažnosti sťažovateľmi a predložení spisu... zistil,
že jeho pokyn zo 4.12.2014 vyšší súdny úradník nesplnil a následne vydal pokyn kancelárii
k jeho splneniu. Dňa 28.2.2019 bolo vydané rozhodnutie o priznaní oslobodenia od súdnych
poplatkov za dovolacie konanie žalobcom 2. až 4.. Spis bude bez zbytočného odkladu
predložený Najvyššiemu súdu SR...“
12. K výzve ústavného súdu rovnako zaujala stanovisko aj predsedníčka krajského
súdu vyjadrením sp. zn. Spr 206/2019 doručeným ústavnému súdu 7. mája 2019, v ktorom
zrekapitulovala priebeh doterajších odvolacích konaní a k možným prieťahom zo strany
krajského súdu v podstatnom uviedla:
„... Sme toho názoru, že z uvedených údajov o čase nápadu a čase rozhodnutia
odvolacieho súdu nemožno privodiť záver o absolútnej nečinnosti konajúceho odvolacieho
súdu. Skôr je možné konštatovať, že v primeraných lehotách aj v závislosti od výšky nápadu
veci do príslušného súdneho oddelenia, bolo v nich rozhodnuté.
Vo veci Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 4C/70/2006 bolo už našim
posledným vyššie uvedeným rozhodnutím právoplatne rozhodnuté a realizácia úkonov
spojených s podaným dovolaním nespadá do kompetencií Krajského súdu v Prešove a to ani
podľa predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy danej Občianskym súdnym poriadkom
a aktuálne už ani podľa účinného Civilného sporového poriadku...
... Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že by sťažovatelia, ktorí sú
kvalifikovane právne zastúpení, podali predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaniach
pred odvolacím súdom a ani netvrdia, že ju nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa,
a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu ich sťažnosti (§ 53 ods. 2
zákona o ústavnom súde). Opierajúc sa o judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04,
II. ÚS 107/04), sme toho názoru že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu
predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo
účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...
... Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vo veci sťažovateľov bolo právoplatne
rozhodnuté rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo 4.2.2014 č.k. 12Co/54/2013-425. Nič
na tom nemení skutočnosť, že voči rozhodnutiu bolo podané dovolanie. Z platného
procesného predpisu a ani z bývalého Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť
odvolacieho súdu na realizáciu úkonov smerujúcich ku predloženiu veci dovolaciemu súdu.
Vo vzťahu ku odvolaciemu súdu niet dôvodu na konštatovanie nečinnosti
pri vybavovaní dovolania.
Z uvedených dôvodov navrhujeme sťažnosť proti Krajskému súdu v Prešove
zamietnuť.
Súhlasíme s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania.“
13. Na vyjadrenia predsedníčky okresného súdu a krajského súdu písomne
zareagovala právna zástupkyňa sťažovateľov, ktorá vo svojej odpovedi doručenej
ústavnému súdu 23. mája 2019 v podstatnom uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania v danej veci a že trvá na argumentácii uvedenej v ústavnej sťažnosti.
Poukazujúc na judikatúru ústavného súdu, k argumentácii oboch všeobecných súdov
uviedla, že ich argumentácia neobstojí.
14. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde
upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
15. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
16. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho
základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v ich právnej veci.
17. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
18. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
19. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.
20. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva
z čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“), ktorý určuje, že súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, ďalej z § 157
ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo
a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania
(obdobne predtým § 6 a § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna
2016).
21. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými
sú právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(m. m. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval
ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov.
22. Preskúmaním doterajšieho celého priebehu napadnutého konania ústavný súd
zistil, že toto konanie je súčasťou štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov.
23. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní
o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Po dôkladnom rozbore zapožičaného súdneho spisu ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia
svojím správaním neprispeli k prieťahom v napadnutom konaní.
24. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu a postup krajského súdu v jednotlivých fázach
napadnutého konania.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
25. V súvislosti s postupom okresného súdu ústavný súd konštatuje, že okresný súd
spôsobil v napadnutom konaní zbytočné prieťahy nečinnosťou, ako aj neefektívnym
a nesústredeným postupom.
26. Neefektívnosť v postupe okresného súdu je indikovaná viacerými faktormi.
Pozornosti ústavného súdu neunikla skutočnosť, že v úvodnej fáze napadnutého konania
okresný súd uznesením č. k. 4 C 70/06-54 z 21. júna 2006 napadnuté konanie prerušil
až do skončenia vyšetrovania trestnej veci vedenej pod ČVS: ORP-1608/OSV-VT-2005.
Následne krajský súd ako odvolací súd predmetné uznesenie 21. decembra 2006 zrušil.
Spis bol vrátený okresnému súdu 24. januára 2007. Z uvedeného je zrejmé, že dĺžka
konania bola týmto neefektívnym postupom predĺžená o 6 mesiacov. Nesústredenosť
v postupe okresného súdu sa neskôr prejavila aj tým, že po podaní dovolania zo 7. februára
2012 okresný súd predložil súdny spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní, avšak
najvyšší súd vrátil súdny spis okresnému súdu ako predčasne predložený, keďže okresný
súd opomenul doručiť vyjadrenie odporcov právnej zástupkyni sťažovateľov. Okresný súd
opätovne predložil súdny spis najvyššiemu súdu až 9. augusta 2012, čím sa celková dĺžka
konania predĺžila minimálne o ďalšie 4 mesiace.
27. V súvislosti s už špecifikovaným neefektívnym postupom okresného súdu
ústavný súd poukazuje na svoju rozsiahlu konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že nielen
nečinnosť, ale aj neefektívna, resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného
súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,
aby o jeho veci rozhodol (m. m. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09,
28. Najmarkantnejším pochybením v postupe okresného súdu je jednoznačne
skutočnosť, že od času, keď najvyšší súd vrátil 1. decembra 2014 súdny spis okresného súdu
ako predčasne predložený, z dôvodu nesplnenia povinnosti o rozhodnutí o oslobodení
od súdnych poplatkov vo vzťahu k žalobcom v 2. až 4. rade a nezaslania kópie vyjadrenia
žalovanej právnej zástupkyni sťažovateľov okresný súd až do doručenia výzvy ústavného
súdu, teda v období 4 rokov a 2 mesiacov, vo veci vôbec nekonal a nevykonal žiaden
procesný úkon. Túto skutočnosť nemohol ústavný súd v žiadnom prípade tolerovať.
Ústavný súd sa rovnako nemohol stotožniť s argumentáciou predsedníčky okresného súdu,
ktorá nesplnenie povinnosti kládla za vinu vyššiemu súdnemu úradníkovi. Námietka
personálnych komplikácií nemá podľa rozhodovacej praxe ústavného súdu povahu
okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý
sa naň obrátil (m. m. III. ÚS 17/02, III. ÚS 471/2018).
29. Nadväzujúc na argumentáciu predsedníčky okresného súdu, spočívajúcu
v dlhodobom poddimenzovanom obsadení okresného súdu, ústavný opätovne, odkazujúc
na svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), pripomína, že skutočnosť,
že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet
sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie
svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát
zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacích konaniach
30. Ústavný súd rovnako posúdil súdny spis aj vo vzťahu ku krajskému súdu, pričom
jeho pozornosti neuniklo, že najvyšší súd zrušil v dovolacom konaní až 2 rozhodnutia
krajského súdu, t. j. rozsudku č. k. 12 Co 36/2009-249 z 29. septembra 2009, ako aj
rozsudku č. k. 12 Co 72/2011-322 z 22. novembra 2011. Z dôvodu opätovného
rozhodovania krajského súdu o odvolaní sťažovateľov sa celková dĺžka konania predĺžila
minimálne o ďalšie 3 roky, čo ústavný súd nemohol opomenúť. Námietka predsedníčky
okresného súdu, v ktorom poukázala na jednotlivé odvolacie konania samostatne, a nie
na dĺžku konania ako celku, podľa ústavného súdu v žiadnom prípade neobstojí. Európsky
súd pre ľudské práva v danej súvislosti opakovane judikoval, že súd má posudzovať dĺžku
konania ako celok, nie preskúmavať jednotlivé fázy konania (pozri napr. rozsudok
Bubláková proti Slovenskej republike z 15. 2. 2011, rozsudok Čičmanec proti Slovenskej
republike z 28. 6. 2016 a iné).
31. Ústavný súd sa rovnako nemohol stotožniť ani s argumentáciou predsedníčky
krajského súdu, ktorá uviedla, že sťažovatelia nepodali predsedovi krajského súdu sťažnosť
na prieťahy v konaní, čím nevyužili účinný prostriedok nápravy. Ústavný súd v danej
súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru ESĽP, ktorý uviedol, že sťažnosť
predsedovi súdu nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy (pozri napr. rozsudok
Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike z 12. 6. 2012, rozsudok Bednár proti
Slovenskej republike z 8. 10. 2013 a iné).
32. Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu
z hľadiska predmetu konania, správania sťažovateľov a postupu okresného súdu a krajského
súdu, zohľadňujúc celkovú dĺžku konania a skutočnosť, že vo veci dosiaľ nie je právoplatne
rozhodnuté, dospel k záveru, že v postupe oboch súdov došlo k zbytočným prieťahom
v napadnutom konaní, a preto rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľov
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
III.
33. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
34. Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu, prikázal okresnému súdu, ktorý vo veci aktuálne koná, aby vo veci konal
bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti nálezu).
35. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
36. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,
ak o to požiadal. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil
základné práva a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné
zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
37. Sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti požadovali finančné zadosťučinenie
v sume každému po 7 000 €, ktoré odôvodňovali neprimeranou dĺžkou konania, ako aj tou
skutočnosťou, že doterajší priebeh konania vykazuje znaky zbytočných prieťahov.
38. Ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä
charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie, celkovú
dĺžku namietaného konania, a aj skutočnosť, že dĺžka konania bola spôsobená najmä
dlhodobou nečinnosťou a nesústredenosťou okresného súdu, ako aj neefektívnou činnosťou
krajského súdu. Ústavný súd zároveň aplikoval zásadu spravodlivosti a riadil sa úvahou,
že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy
pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou
medzinárodnou zmluvou.
39. Berúc do úvahy aj skutočnosť, že konanie nie je ani po 13-tich rokoch
právoplatne skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľom podľa
§ 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde primerané finančné zadosťučinenie v sume
každému v sume po 1 000 €, ktoré sú okresný súd a krajský súd povinný spoločne
a nerozdielne vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia. (bod 3 výrokovej časti nálezu).
IV.
40. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
41. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2019 je 163,33 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky) a hodnota
režijného paušálu je 9,80 €. Každému zo sťažovateľov vznikol nárok na úhradu trov za dva
úkony právnej služby uskutočnené v roku 2019 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie
sťažnosti ústavnému súdu) v sume spolu 1 385,04 €. V zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky je pri
zastupovaní dvoch a viacerých klientov základná sadzba tarifnej odmeny znížená o 50 %,
teda sťažovateľom vznikol nárok vo výške 692,52 €. Priznanú úhradu trov konania
sú okresný súd a krajský súd povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet ich právnej
zástupkyne.
42. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2019