Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 471/2018
PDF · 412.65 KB
No categories available
III. ÚS 471/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, zo sudcu Mojmíra Mamojku a sudcu Miroslava
Duriša v konaní o sťažnosti , zastúpeného
advokátkou Mgr. Vandou Durbákovou, advokátska kancelária, Krivá 23, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 304/2014
takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 304/2014
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet jeho právnej
zástupkyne Mgr. Vandy Durbákovej, Krivá 23, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 471/2018 zo 4. decembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov na ďalšie
konanie sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 304/2014 ( ďalej
aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 29. decembra 2014 podal na okresnom
súde žalobu, ktorou sa domáha ochrany svojho práva na ochranu pred diskrimináciou
v prístupe k zamestnaniu podľa § 9 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon) v platnom znení (ďalej len „antidiskriminačný zákon“).
Podľa jeho tvrdenia okresný súd nariadil prvé pojednávanie vo veci až po takmer štyroch
rokoch od podania žaloby, pričom napadnuté konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že nečinnosťou okresného súdu je dĺžka napadnutého konania
vzhľadom na predmet konania neakceptovateľná a nemožno ju považovať za primeranú.
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým
vysloví, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní na okresnom súde pod sp. zn.
14 C 304/2014 porušené boli. Súčasne sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia
v sume 4 000 € a úhrady trov konania.
4. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie
konanie a výzvou ústavného súdu na vyjadrenie sa k tejto sťažnosti okresný súd zaujal svoje
stanovisko podaním sp. zn.1 SprV/910/2018 z 24. januára 2019. Po uvedení úkonov súdu
v ich chronologickom poradí predseda okresného súdu konštatoval, že „... súd vo veci konal
v rámci svojich možností priebežne, s vynaložením úsilia o skončenie veci - vzhľadom
ku skutočnosti, že Okresný súd Trnava je dlhodobo personálne nedostatočne obsadený
(na čo jednotliví sudcovia pravidelne upozorňujú), naviac v priebehu konania bolo potrebné
viackrát pristúpiť z objektívnych príčin (práceneschopnosť sudkyne, odchod sudkyne
z Okresného súdu Trnava) k prerozdeleniu spisu, sa môže zdať doba medzi vykonávaním
jednotlivých úkonov dlhá, čo však nie je možné pripísať na vrub konajúceho súdu; dĺžka
konania je teda spôsobená objektívnym stavom...
... Sťažnosť nepovažujem za dôvodnú, nezistil som prieťahy v konaní ktoré by boli
spôsobené sudcom alebo pracovníkom tunajšieho súdu...“.
Predseda okresného súdu zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho prejednania
sťažnosti.
5. K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne
nezaujal stanovisko a v stanovenej lehote ústavnému súdu neoznámil, či trvá na konaní
verejného ústneho pojednávania, hoci mu výzva ústavného súdu (č. k. III. ÚS 471/2018-15
z 30. januára 2019, pozn.) bola 4. februára 2019 riadne doručená. V zmysle § 62 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) účinného od 1. marca 2019 v spojení s § 157
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) mohol preto ústavný súd dôvodne
predpokladať, že nemá námietky.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, ktorý sa pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, použije aj na konania začaté do 28. februára 2019 (§ 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde), upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po
oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom
spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
7. V súlade s čl. II bod 2 písm. a) Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 v období
od 17. februára 2019 do prijatia nového rozvrhu práce pri predkladaní veci do senátu Janou
Baricovou (sudkyňa spravodajkyňa) pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana
Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš a Mojmír Mamojka. Vzhľadom na uvedené
senát ústavného súdu rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti v zložení tak,
ako je to uvedené v záhlaví tohto nálezu.
II.
8. Z obsahu sťažnosti a predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn.
14 C 304/2014 ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti o priebehu napadnutého
konania:
- 29. decembra 2014 sťažovateľ ako žalobca podal na okresnom súde žalobu
podľa antidiskriminačného zákona súčasne s návrhom na oslobodenie od súdnych
poplatkov,
- 27. marca 2015 okresný súd pre neúplnosť návrhu na oslobodenie od súdnych
poplatkov vyzval žalobcu na doplnenie dokladov (doklady okresnému súdu doručené
18. mája 2015, pozn.),
- 29. októbra 2015 okresný súd požiadal žalobcu o ďalšie doplnenie dokladov
potrebných k rozhodnutiu o návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku (doklady
okresnému súdu doručované 25. novembra 2015 a 15. decembra 2015),
- 9. decembra 2016 bol v zmysle Dodatku k Rozvrhu práce okresného súdu spis
pridelený sudkyni Mgr. Lucii Mizerovej z dôvodu práceneschopnosti pôvodnej zákonnej
sudkyne,
- 25. apríla 2017 bol spis Dodatkom k Rozvrhu práce okresného súdu pre rok 2017
pridelený sudkyni JUDr. Evelyn Csémyovej,
- 23. mája 2017 bolo uznesením č. k. 14 C 304/2014-69 rozhodnuté o pokračovaní
v konaní s právnym nástupcom žalovaného v dôsledku zániku pôvodne žalovaného
zlúčením s inou spoločnosťou,
- 23. mája 2017 bolo vydané uznesenie č. k. 14 C 304/2014-70 o priznaní
oslobodenia od súdneho poplatku žalobcovi,
- 21. septembra 2017 bol súdny spis vrátený pôvodnej zákonnej sudkyni Mgr. Andrei
Tomašovičovej po ukončení jej práceneschopnosti,
- 9. novembra 2017 bol doručený súdu návrh na zmenu žaloby a čiastočné späťvzatie
žaloby,
- 10. mája 2018 okresný súd uznesením č. k. 14 C 304/2014-93 čiastočne konanie
zastavil a pripustil zmenu žaloby v zmysle návrhu žalobcu,
- 18. septembra 2018 bolo riadne nariadené pojednávanie odročené na účel doplnenia
dokazovania (overenie tvrdenia žalobcu, že na majetok žalovaného bol vyhlásený konkurz,
pozn.),
- 21. novembra 2018 žalobca oznámil okresnému súdu, že na podanej žalobe trvá,
- 22. novembra 2018 okresný súd nariadené pojednávania odročil na účel zistenia
stavu konkurzného konania na strane žalovaného (sp. zn. 28 K 6/2018),
- 2. januára 2019 bol vykonaný záznam v súdnom spise o stave konkurzného
konania na strane žalovaného (sp. zn. 28 K 6/2018), z ktorého vyplýva, že aktuálne prebieha
speňažovanie majetku žalovaného.
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práva alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
11. Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
12. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 dohovoru, pozn.) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
(m. m. IV. ÚS 221/04).
14. Pokiaľ ústavný súd v ďalšom texte poukazuje na Občiansky súdny poriadok
(ďalej len „OSP“), ide o platné znenie do 1. júla 2016.
15. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
16. Táto povinnosť súdu vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdom prikazoval, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, v zmysle ktorej len čo sa konanie
začalo, postupoval v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
17. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
18. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
19. Čo sa týka hodnotenia právnej a skutkovej zložitosti napadnutého konania,
ústavný súd konštatuje, že aj keď rozhodovanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady
rovnakého zaobchádzania netvorí bežnú agendu všeobecných súdov, nemožno považovať
predmet napadnutého konania za skutočnosť, ktorá by vykazovala črty mimoriadnej
zložitosti, zakladajúcej dôvod na výrazné predĺženie napadnutého konania. Samotná
skutková zložitosť veci by mohla byť ústavným súdom potenciálne konštatovaná vzhľadom
na predmet sporu (kde sa črtá náročné dokazovanie najmä výsluchom strán sporu
a svedkov), avšak v samotnom priebehu napadnutého konania k nariadeniu pojednávania
s relevantným dokazovaním zo strany okresného súdu ani nedošlo.
20. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým
spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala sťažnosť vo veci porušenia
jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V danom prípade sťažovateľ svojím správaním v napadnutom konaní pred okresným súdom
neovplyvnil podstatnejším spôsobom jeho dĺžku tak, aby jej bolo možné pričítať podiel
na stave, v akom sa vec nachádzala v čase podania sťažnosti ústavnému súdu. Ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľ v napadnutom konaní vystupoval aktívne aj formou opakovaných
podaní adresovaných predsedovi okresného súdu, ktorými žiadal o nariadenie pojednávania
a upozorňoval na prieťahy v konaní (žiadosť o nariadenie pojednávania z júna 2016,
sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní z roku 2017, pozn.).
21. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní.
22. Okresný súd v napadnutom konaní po podaní žaloby obmedzil svoju aktivitu
na vykonávanie procesných úkonov vedúcich k získaniu podkladov pre rozhodnutie
o oslobodení od súdnych poplatkov žalobcu a následne k rozhodnutiam vyvolaných
procesným nástupníctvom na strane žalovaného, avšak táto činnosť okresného súdu nijakým
spôsobom nesmerovala k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. Predseda okresného súdu
vo vyjadrení sp. zn. 1 Spr V/910/2018 z 24. januára 2019 ďalej uviedol, že „... súd vo veci
konal v rámci svojich možností priebežne, s vynaložením úsilia o skončenie veci - vzhľadom
ku skutočnosti, že Okresný súd Trnava je dlhodobo personálne nedostatočne obsadený (na
čo jednotliví sudcovia pravidelne upozorňujú)...“.
22.1 K uvedenej obrane okresného súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru
platí, že personálne problémy justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné
prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka personálnych komplikácií nemá
povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie
vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.
23. Ústavný súd konštatuje, že nečinnosťou okresného súdu (prvé pojednávanie sa
uskutočnilo po 3 rokoch a 8 mesiacoch od podania žaloby, pozn.) je napadnuté konanie
v štádiu, keď muselo byť prerušené v dôsledku prebiehajúceho konkurzného konania
na majetok žalovaného, t. j. úpadcu (konkurz na majetok žalovaného bol vyhlásený
7. augusta 2018, sp. zn. 28 K 6/2018, pozn.).
23.1 Podľa § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o konkurze a reštrukturalizácii“) „... ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením
konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho
konkurzu patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo určené počas
prerušenia týchto konaní neplynú...“.
23.2. Podľa § 47 ods. 3 a 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii „... v konaniach
prerušených podľa odseku 1 možno pokračovať na návrh správcu; správca sa podaním
návrhu na pokračovanie v konaní stáva účastníkom konania namiesto úpadcu...“. Účinky
prerušenia konania nastávajú momentom vyhlásenia konkurzu, priamo zo zákona, nie je naň
potrebné žiadne procesné rozhodnutie súdu, ktorý vedie konanie, vyhlásenie konkurzu sa
súdom, ktoré vedú uvedené konania, konkurzným súdom neoznamuje a súd, ktorý vedie
konanie, je povinný prihliadať na prerušenie konania z úradnej povinnosti.
24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k názoru, že postupom okresného
súdu v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 304/2014 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
25. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
26. Napriek tomu, že sťažovateľ o prikázanie okresnému súdu konať vo veci nežiadal
a konanie je zo zákona prerušené, dáva ústavný súd okresnému súdu do pozornosti, aby
v ďalšom pokračovaní konania v súlade s § 470 ods. 1 CSP postupoval striktne podľa § 307
až § 314 CSP, a to aj s využitím prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany
a koncentrácie konania (§ 149 až § 153 CSP), tam, kde to povaha antidiskriminačného sporu
IV.
27. V zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde
ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva
podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal.
28. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
29. Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €
z dôvodov, ako je neprimeraná dlhá doba konania a charakter spôsobených prieťahov, ktoré
vznikli nekonaním okresného súdu. Zdôraznil aj tú skutočnosť, že v napadnutom konaní sa
„... domáha ochrany pred diskriminačným konaním, preto je namieste, aby mu bola
poskytnutá ochrana jeho práv v čase primeranom a bez zbytočných prieťahov...“.
30. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy, avšak suma
požadovaná sťažovateľom nie je primeraná okolnostiam prípadu. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.
31. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
14 C 304/2014 a vzhľadom na špecifickú povahu sporu ústavný súd považoval priznanie
sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom
súde.
V.
32. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
advokátkou Mgr. Vandou Durbákovou. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný
súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
33. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2017, ktorá bola 921 €.
34. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti) v súlade § 11 ods. 3 a § 13 a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Úhrada za dva úkony
právnej služby vykonané v roku 2018 (2x 153,50 €) spolu s režijným paušálom (2x 9,21 €)
predstavuje sumu trov konania celkom 325,42 €.
35. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
36. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2019