Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 75/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku a Martina

Vernarského (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť občianskeho združenia

zastúpeného advokátkou

, vo veci namietaného porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo občianskeho združenia

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Občianskemu združeniu p r i z n á v a

finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd

Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť občianskemu združeniu

trovy právneho zastúpenia v sume 325,42 € (slovom

tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet jeho právnej zástupkyne

, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -11 z 5. novembra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

občianskeho združenia

(ďalej len „sťažovateľ), podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je stranou napadnutého

konania vedeného na okresnom súde od 4. decembra 2015, v ktorom sa žalobou domáha

ochrany práva na rovnaké zaobchádzanie podľa o rovnakom

zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ

uviedol, že od podania žaloby bol okresný súd v napadnutom konaní takmer tri roky

nečinný a až 16. augusta 2018 mu doručil vyjadrenie žalovaného z 21. apríla 2016.

Sťažovateľ v súdom stanovenej lehote zaslal okresnému súdu svoje vyjadrenie k podaniu

žalovaného spolu s návrhom na zmenu žaloby. Vzhľadom na nečinnosť okresného súdu

v napadnutom konaní sa sťažovateľ 22. augusta 2018 obrátil na predsedu okresného súdu

so sťažnosťou na prieťahy v konaní. Podpredsedníčka okresného súdu v odpovedi

z 21. septembra 2018 uznala sťažnosť sťažovateľa za dôvodnú a za vzniknuté prieťahy

sa ospravedlnila. Aj napriek tomu však podľa sťažovateľa nie je ku dňu podania ústavnej

sťažnosti napadnuté konanie právoplatne skončené a vo veci nedošlo ani k nariadeniu

pojednávania.

3. Sťažovateľ k priebehu napadnutého konania uviedol:

„Sťažovateľovi je zrejmé, že primeranosť dĺžky súdneho konania nemožno vyjadriť

numericky a je potrebné skúmať a preverovať odlišnosti každého prípadu a konkrétne

okolnosti prejednávanej veci. Aj v tomto smere je však dôležité skúmať, či dĺžka konania

je logickým následkom zložitosti veci. Vo vzťahu k uvedenému má však sťažovateľ

za to, že predmetnú právnu vec nie je možné považovať za nijako zložitú, aby jeho príprava

na pojednávanie trvala skoro 3 roky od podania žaloby. Od apríla 2016, kedy mal súd

doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe mal ho bezodkladne doručiť žalobcovi a vo veci

vytýčiť pojednávanie a vykonávať navrhnuté dôkazy. Súdu však trvalo viac ako dva roky

kým vyjadrenie žalovaného zo dňa 21.4.2016 doručil žalobcovi a do dnešného dňa, t. j. viac

ako 2 roky a 10 mesiacov od podania žaloby nevytýčil vo veci pojednávanie.

Sťažovateľ má za to, že kroky, ktoré doposiaľ konajúci súd vykonával v jeho veci

neboli fakticky, právne ani procesne zložité, preto ich nie je možné z uvedených dôvodov

ospravedlniť.

Rovnako sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že prieťahy v konaní nezavinil

svojim konaním, práve naopak, na výzvu súdu vždy reagoval obratom.

Sťažovateľ na tomto mieste apeluje predovšetkým na skutočnosť, že podanou

tzv. verejnou žalobou sa na príslušnom súde domáha ochrany väčšej skupiny rómskych detí

pred diskrimináciou v prístupe k vzdelaniu, z dôvodu ich rómskeho etnického pôvodu.

Sťažovateľ má za to, že vzhľadom na uvedené bolo a je namieste, aby konajúci súd poskytol

rýchlu a účinnú ochranu práva, ochrany ktorého sa v prospech rómskych detí v konaní

domáha.

Súdne konanie už teraz trvajúce skoro tri roky bez toho, aby konajúci súd

čo i len začal vo veci vykonávať navrhované dôkazy, je preto, podľa názoru sťažovateľa,

neakceptovateľné a dĺžku tohto konania nemožno považovať za primeranú.

Sťažovateľ má preto za to, že uvedeným postupom Okresného súdu Bratislava III

došlo k závažnému porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

čo potvrdila aj podpredsedníčka konajúceho súdu, keď sťažovateľovu sťažnosť na prieťahy

v konaní sama vyhodnotila ako opodstatnenú.

Sťažovateľ má však za to, že ospravedlňovanie vzniknutých prieťahov v konaní

zo strany podpredsedníčky súdu tým, že prieťahy boli spôsobené nepriaznivým zdravotným

stavom zákonnej sudkyne, ktorý vyústil do jej hospitalizácie a následnému prerozdeľovaniu

súdneho registra, je vzhľadom na dĺžku nekonania súdu vo veci neprípustné.

... Vzhľadom na dĺžku zbytočných prieťahov a ich charakter (doručenie vyjadrenia

žalovaného žalobcovi až viac ako 2 roky po jeho doručení súdu a nevytýčenie pojednávania

vo veci skoro 3 roky od podania žaloby, celková dĺžka konania po podaní) sťažovateľ

rovnako nepovažuje za dostatočné zadosťučinenie ospravedlnenie podpredsedníčky súdu

za spôsobené prieťahy v konaní.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o porušení

jeho v záhlaví označených práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní,

aby prikázal okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov

a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € a náhradu trov konania

v sume 325,42 €.

II.

Vyjadrenie okresného súdu a ďalšie podania sťažovateľa

5. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. Spr. 495/2019 z 5. decembra 2019

doručeným ústavnému súdu 16. decembra 2019 vyjadrila k ústavnej sťažnosti

podpredsedníčka okresného súdu poverená zastupovaním predsedu okresného súdu,

v ktorom okrem prehľadu procesných úkonov súdu a strán sporu k veci uviedla:

„K iným okolnostiam, ktoré majú vplyv na prieťahy v konaní uvádzame, že zákonná

sudkyňa vo veci JUDr. Beata Farkašová bola dlhodobo práceneschopná o čom svedčí

i prerozdelenie veci do oddelenia inému zákonnému sudcovi, pričom jej zdravotné problémy

boli vážne a dlhodobého charakteru ešte pred prerozdelením spisu.“

6. Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení zároveň uviedla:

„Súhlasíme s tým, aby ústavný súd vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti.“

7. K vyjadreniu podpredsedníčky okresného súdu zaujala na základe výzvy

ústavného súdu stanovisko aj právna zástupkyňa sťažovateľa, ktorá vo svojom podaní

doručenom ústavnému súdu 21. decembra 2019 uviedla:

„Sťažovateľ trvá na argumentácii uvedenej v ním podanej ústavnej sťažnosti

zo dňa 16.10.2018. Má za to, že Okresný súd Bratislava III vo svojom vyjadrení de facto

potvrdzuje, že v konaní spôsobil prieťahy. Z jeho podania je totižto zrejmé, že vo veci

nekonal od 7.3.2015 do 22.3.2016 a od 25.4.2016 do 2.8.2018, pričom celková dĺžka

konania pred súdom prvej inštancie je v súčasnosti už viac ako 4 roky bez toho, aby bolo

rozhodnuté v merite veci. Okresný súd túto svoju nečinnosť ospravedlňuje najmä dlhodobou

práceneschopnosťou zákonnej sudkyne.

... Z judikatúry ústavného súdu však jednoznačne vyplýva, že v súlade

s medzinárodným štandardom uplatňovania Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

platí, že personálne problémy justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné

prieťahy v súdnom konaní (). Námietka personálnych komplikácií nemá podľa

rozhodovacej praxe ústavného súdu povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť

súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. ( ).

... Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že v predmetnej veci sa jedná o súdne konanie

iniciované podaním tzv. verejnej žaloby- žaloby vo verejnom záujme podľa príslušných

ustanovení – antidiskriminačný zákon. Pričom v konaní

pred všeobecným súdom je namietané porušenie zásady rovnakého zaobchádzania

vo vzťahu k väčšiemu počtu rómskych detí vzdelávaných segregovane na základnej škole

v obci Muránska Dlhá Lúka. Jedným z nárokov, ktorých sa žalobca v súdnym konaní

pred všeobecnými súdmi domáha je aj zabezpečenia rovného práva na vzdelávanie týchto

detí bez diskriminácie, čo je jedným zo základných ľudských práv garantovaných

SR a aj medzinárodnými zmluvami.

... Zvlášť v takýchto prípadoch porušenia základného ľudského práva väčšej skupiny

osôb patriacich k zraniteľnej skupine obyvateľstva ( deti patriace k etnickej menšine),

ktoré má systémový charakter je v záujme riadneho výkonu spravodlivosti nevyhnutné,

aby všeobecné súdy rozhodovali riadne a včas, bez prieťahov.“

8. Právna zástupkyňa sťažovateľa zároveň vyslovila súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení

sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

10. nadobudol účinnosť 1. marca 2019 v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

III.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

14. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

16. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

17. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ

ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ,

).

18. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote)

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(m. m. , ).

19. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala

predtým z niektorých ustanovení (ďalej len „OSP“),

a to , , a , ktorý platil do 30. júna 2016,

a v súčasnosti vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17 a § 157 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

20. V zmysle „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“ a v zmysle § 157

ods. 1 „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,

spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

21. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada

aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú

sťažnosť sťažovateľa.

22. Posúdením napadnutého konania podľa prvého kritéria ústavný súd dospel

k záveru, že preskúmavané konanie, ktorého predmetom je návrh vo veci súvisiacej

s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, netvorí bežnú agendu všeobecných súdov.

Antidiskriminačné spory je potrebné vo všeobecnosti považovať za náročné

na dokazovanie, a to hlavne vo fáze hodnotenia vykonaných dôkazov ().

Možno preto konštatovať, že napadnuté konanie z hľadiska jeho predmetu vykazuje určitý

stupeň právnej zložitosti. Čo sa týka hodnotenia skutkovej zložitosti napadnutého konania,

táto by mohla byť ústavným súdom potenciálne konštatovaná vzhľadom na predmet sporu

(v ktorom sa črtá náročné dokazovanie), avšak z okolností prípadu sťažovateľa vyplýva,

že v doterajšom priebehu konania bolo vykonané dokazovanie len výsluchom strán

(žalovaného, pozn.) a listinnými dôkazmi. Na doterajšiu dĺžku napadnutého konania preto

nemala vplyv skutková zložitosť veci.

23. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v napadnutom

konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená

na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní

k zbytočným prieťahom.

24. Ústavný súd v súvislosti so správaním sťažovateľa poukazuje aj na okolnosť,

že priebeh konania pred okresným súdom bol viackrát charakterizovaný využitím

procesných dispozičných oprávnení sťažovateľa, ktoré na strane okresného súdu vyvolali

povinnosť reagovať predpísaným spôsobom na tieto procesné návrhy [návrh na zmenu

žaloby z 5. septembra 2018, návrh na prerušenie konania podľa

zo 17. apríla 2019]. Podľa právneho názoru ústavného súdu využitie možností daných

sťažovateľovi procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie jeho práv v súdnom

konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať

ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (m. m. ). Zároveň dĺžku

konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno

považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v prípade, keď súd o procesných

návrhoch sťažovateľa konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov (napr. ).

25. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie

zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania. Z prehľadu procesných úkonov

v napadnutom konaní, ktorý vyplýva z obsahu stanoviska podpredsedníčky okresného súdu

k ústavnej sťažnosti, ako aj z predloženého s vecou súvisiaceho spisu okresného súdu

vyplýva, že okresný bol dlhodobo nečinný v období od 25. apríla 2016, keď mu bolo

doručené vyjadrenie žalovaného, do 2. augusta 2018, keď bol zrealizovaný pokyn

na doručenie vyjadrenia žalovaného sťažovateľovi. Uvedenú nečinnosť okresného súdu

v zistenom období (v trvaní 2 roky a 3 mesiace) bez existencie zákonnej prekážky ústavný

súd hodnotí ako neodôvodnenú nečinnosť okresného súdu, ktorej dôsledkom sú zbytočné

prieťahy v napadnutom konaní. Na druhej strane však nemožno konštatovať nečinnosť

okresného súdu v období od 7. marca 2015 do 22. marca 2016, ako to tvrdí sťažovateľ

vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu, keďže napadnuté konanie začalo

na okresnom súde 4. decembra 2015 doručením žaloby.

26. Obranu okresného súdu, podľa ktorého okolnosťou, ktorá mala „vplyv

na prieťahy v konaní“, bola dlhodobá práceneschopnosť zákonnej sudkyne, pričom

jej zdravotné problémy boli vážne a dlhodobého charakteru, nebolo možné akceptovať.

Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn.

otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne

významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis mutandis

, ). v zaväzuje predovšetkým súdy

ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci,

a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje

na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu

či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti

pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. ).

27. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že pojednávanie vo veci,

ktoré sa uskutočnilo 5. novembra 2019, bolo po pripustení zmeny žaloby a po uvedení

predbežného právneho posúdenia veci okresným súdom odročené na 6. február 2020.

Vo veci tak nebolo rozhodnuté meritórnym rozsudkom ani po štyroch rokoch od začatia

napadnutého konania.

28. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v napadnutom konaní

došlo k prieťahom, ktoré boli čiastočne spôsobené právnou zložitosťou veci, ale najmä

nečinnosťou okresného súdu v zistenom období. Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil

porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní,

tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

V.

Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

29. Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

30. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

31. V nadväznosti na výrok o porušení označených práv a v záujme efektívnosti

poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal

okresnému súdu podľa a

konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.

32. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

33. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,

ak o to požiadal.

34. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý

požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

35. Podľa ak ústavný súd prizná sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva

a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť

do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

36. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 4 000 €, čo odôvodnil predovšetkým „neprimerane dlhou dobou

a charakterom spôsobených prieťahov“, a tiež tým, že v napadnutom konaní sa domáha

„ochrany pred diskriminačným konaním voči väčšej skupiny rómskych detí,

ktoré je v rozpore s verejným záujmom, preto je namieste, aby mu bola poskytnutá ochrana

jeho práv v čase primeranom a bez zbytočných prieťahov“.

37. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

38. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

39. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ktoré nie je dosiaľ

meritórne skončené, ako aj na neodôvodnenú nečinnosť okresného súdu v trvaní 2 rokov

a troch mesiacov, berúc do úvahy špecifický predmet napadnutého konania, ako aj všetky

okolnosti daného prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € pre sťažovateľa

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

VI.

Trovy konania

40. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

41. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

42. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania

v sume 325,42 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2018 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)

v hodnote po 153,50 € vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 9,21 €. Náhradu

za tretí úkon právnej služby – stanovisko k vyjadreniu okresného súdu doručené ústavnému

súdu 21. decembra 2019, ústavný súd sťažovateľovi nepriznal, pretože obsah doručeného

stanoviska nepovažoval za taký, ktorý by prispel k bližšiemu objasneniu posudzovanej veci

a v prevažnej miere v ňom sťažovateľ iba zopakoval argumenty prezentované v ústavnej

sťažnosti.

43. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť

na účet právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

44. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu