Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 400/2026
PDF · 175.26 KB
No categories available
II. ÚS 400/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov , , , a , , , zastúpených MK Legal Advisory s. r. o., Gercenova 29, Bratislava, proti postupu Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 33Up/1242/2024 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu bola 3. decembra 2025 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 33Up/1242/2024. Sťažovatelia požadujú priznanie finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania. Rovnako žiadajú, aby ústavný súd prikázal konať okresnému súdu bez zbytočných prieťahov.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali na okresnom súde 24. júna 2024 návrh na vydanie platobného rozkazu prostredníctvom upomínacieho konania podľa zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o upomínacom konaní“), ktorým sa domáhali, aby okresný súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 6 800 eur spolu s úrokom z omeškania 9,5 % ročne zo sumy 6 800 eur od 30. mája 2024 do zaplatenia a náhrady trov konania. Okresný súd vydal platobný rozkaz sp. zn. 33Up/1242/2024 z 26. augusta 2024, proti ktorému podal žalovaný 24. septembra 2024 odpor. Súdne konanie o návrhu sťažovateľov je od 24. júna 2024 vedené na okresnom súde pod sp. zn. 33Up/1242/2024.
II. Argumentácia sťažovateľov
3. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľov tkvie v tom, že odpor žalovaného podaný proti vydanému platobnému rozkazu im nebol odoslaný okresným súdom bez zbytočného odkladu na vyjadrenie v lehote 15 dní spolu s výzvou na možnosť podania návrhu na pokračovanie konania (v zmysle § 14 ods. 1 zákona o upomínacom konaní). Okresný súd odo dňa podania odporu žalovaným nevykonal tento administratívne nekomplikovaný úkon, a tak zo strany okresného súdu nedošlo po viac ako 14 mesiacoch, rátajúc do dňa podania ústavnej sťažnosti, k realizácii akéhokoľvek úkonu smerujúceho k rozhodnutiu o merite veci. Sťažovatelia považujú doterajšiu dĺžku upomínacieho konania, ktoré trvá celkovo viac ako 15 mesiacov odo dňa podania návrhu na vydanie platobného rozkazu, za bezprecedentnú a neakceptovateľnú.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
4. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje zákonom ustanovené náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
5. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľmi formulované argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
6. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
7. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil opakovane názor, podľa ktorého účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu teda v danom prípade súdu, ktorý vykonáva súdnu právomoc zameranú na ochranu práva prostredníctvom vydávania súdnych rozhodnutí (II. ÚS 66/99).
8. Podľa § 14 ods. 1 zákona o upomínacom konaní odpor, ktorý súd neodmietol, odošle žalobcovi bez zbytočného odkladu spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadril a aby v tej istej
lehote navrhol pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového poriadku.
9. Nepochybne pokiaľ okresný súd sťažovateľom ako žalobcom v upomínacom konaní bez zbytočného odkladu nezaslal odpor žalovaného proti platobnému rozkazu spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadrili s možnosťou navrhnutia pokračovania v konaní, nekonal v súlade s už citovaným zákonným ustanovením a bráni približne 14 mesiacov (od podania odporu 24. septembra 2024 do podania ústavnej sťažnosti 3. decembra 2025) tomu, aby sa prípadne mohlo v konaní pokračovať na návrh žalobcov.
10. Nie každé porušenie (naplnenie) zákonnej normy však musí automaticky dosahovať ústavnoprávnu intenzitu nečinnosti alebo neefektívnej činnosti orgánu verejnej moci, ktorým by boli spôsobené zbytočné prieťahy v konaní.
11. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci. Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zjavná neopodstatnenosť sťažnosti môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. II. ÚS 93/03, III. ÚS 59/05, IV. ÚS 434/08, I. ÚS 210/2018).
12. Ústavný súd otvorene vychádza zo súdnych rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý postupne vytvoril koncepciu troch rýchlostí súdnych konaní v závislosti od významu prejednávanej veci, a to: i. priemernú (všeobecne aplikovateľná), ii. osobitnú (spojená 1. s prostriedkami na živobytie sťažovateľa: náhrada škody, dôchodkové veci, sociálne zabezpečenie, pracovnoprávne spory, 2. osobným statusom sťažovateľa: rozvodové konania, určenie otcovstva), iii. výnimočnú rýchlosť (rodičovské práva, náhrada škody osobám nevyliečiteľne chorým). Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/2001). Dĺžku napadnutého konania ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú (ide o konanie s priemernou rýchlosťou), a to aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (porovnaj aj IV. ÚS 211/2018).
13. Na základe toho ústavnú sťažnosť sťažovateľov v súčasnosti bolo potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
14. Ústavný súd ako obiter dictum uvádza, že síce podľa ustálenej judikatúry ESĽP, ktorý opakovane vyslovil názor, že sťažnosť predsedovi súdu nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy (pozri napr. rozsudok Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike z 12. 6. 2012, rozsudok Bednár proti Slovenskej republike z 8. 10. 2013 a iné), a uvedený právny názor si pod vplyvom štrasburskej judikatúry osvojil i ústavný súd (I. ÚS 103/2019), sťažnosť podaná predsedovi súdu na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) môže mať potenciál odstrániť
zbytočné prieťahy v konaní dohľadom predsedu okresného súdu nad plynulosťou konania. Sťažnosť na prieťahy podľa zákona o súdoch je možným fakultatívnym prostriedkom nápravy na zabezpečenie plynulosti súdneho konania, najmä keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už prima facie nedosahovala ústavnoprávnu intenzitu. Sťažovatelia túto zákonnú možnosť nápravy však preukázateľne nevyužili.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2026
Peter Molnár
predseda senátu