Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 205 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (217)IV. ÚS 473/2012
PDF · 181.56 KB
No categories available
IV. ÚS 473/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. G., T., zastúpenej advokátkou JUDr. S. B., T.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co/345/2011 z 20. októbra 2011, a
takto
rozhodol:
Sťažnosť V. G. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára
2012 doručená sťažnosť V. G., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.
S. B., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co/345/2011 z 20. októbra 2011 (ďalej aj
„rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
Návrhom na začatie konania z 18. mája 2010, ktorý bol Okresnému súdu Trenčín
(ďalej len „okresný súd“) doručený 20. mája 2010 sa Ing. E. G. (ďalej len „navrhovateľ“)
domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti k sťažovateľke ako svojej plnoletej dcére, a to za
obdobie od 6. januára 2010 do budúcna. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 C/119/2010 z
26. júla 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zrušil vyživovaciu povinnosť
navrhovateľa vo vzťahu k sťažovateľke [pôvodne určenú (schválenú) uznesením okresného
súdu sp. zn. 22 C/31/2008 z 3. decembra 2009] za obdobie od 20. mája 2010 do 31. augusta
2010. Vo zvyšnej časti návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti navrhovateľa zamietol.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky, ako aj navrhovateľa rozsudkom
sp. zn. 4 Co/345/2011 z 20. októbra 2011 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu v časti
zmenil a vo zvyšnej časti potvrdil. Krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil vo výroku
vo veci samej tak, že vyživovaciu povinnosť navrhovateľa vo vzťahu k sťažovateľke zrušil
za obdobie od 6. januára 2010 do 31. augusta 2010. Vo zvyšnej časti rozsudok okresného
súdu potvrdil.
Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie v časti, v ktorej zmenil rozsudok okresného
súdu, takto: „Odvolací súd však nezdieľa právny názor súdu prvého stupňa, že zrušenie
vyživovacej povinnosti navrhovateľa k odporkyni sa viaže na deň podania návrhu na súd
a nie spätne, kedy nastala zmena pomerov.
Výživné možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté
dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú
na to dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 77 ods. 1 Zákona o rodine).
Dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno meniť, ak sa zmenia pomery. Okrem
výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh (§ 78
ods. 1 Zákona o rodine).
Rozsudok odsudzujúci na plnenie v budúcnosti zročných dávok alebo na plnenie
v splátkach možno na návrh zmeniť, ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce
pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Zmena rozsudku je prípustná od času, keď
došlo k zmene pomerov (§ 163 ods. 1 O. s. p.). Rozsudky o výchove a výžive maloletých detí
a o priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo
o pozastavení ich výkonu možno zmeniť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery (§ 163 ods. 2
O. s. p.).
Z uvedeného vyplýva, že súdne rozhodnutia ukladajúce povinnosť na plnenie
výživného možno zmeniť len na návrh a len vtedy, ak sa zmenili okolnosti rozhodujúce pre
výšku alebo ďalšie trvanie dávok, bez návrhu môže byť rozhodnutie súdu o výživnom
zmenené len vtedy, ak ide o výživné pre maloleté deti. I keď je možné súdne rozhodnutie
o výživnom zmeniť na plnoleté dieťa len na návrh, neznamená to, že by k zmene pomerov
(k zníženiu alebo zrušeniu vyživovacej povinnosti) nemohlo dôjsť od okamihu, kedy nastala
zmena pomerov, a teda i za dobu pred podaním návrhu. Naopak, z ust. § 78 ods. 1 Zákona
o rodine a § 163 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že k zmene súdneho rozhodnutia o výživnom
(zníženie alebo zrušenie vyživovacej povinnosti) je treba pristúpiť, na rozdiel od určenia
výživného, ktoré možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania, ak nejde o výživné
pre maloleté deti, vždy od okamihu, kedy sa zmenili pomery (okolnosti rozhodujúce pre
výšku a ďalšie trvanie vyživovacej povinnosti).“
Sťažovateľka spochybňuje rozsudok krajského súdu na základe tejto argumentácie:
„V prípade, ak ide o zníženie alebo zrušenie vyživovacej povinnosti pri plnoletých
oprávnených osobách, ak súd u takýchto osôb zníži alebo zruší výživné môže tak učiniť len
odo dňa podania návrhu a nie spätne. ... Sťažovateľka má za to, že pokiaľ plnoleté dieťa,
ktoré nie je schopné samé sa živiť, a je teda odkázané na výživu zo strany rodiča, môže
žiadať výživné až odo dňa podania návrhu, v zmysle § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona
o rodine, môže rodič takéhoto plnoletého dieťaťa rovnako žiadať zmenu alebo zrušenie jeho
vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu až odo dňa podania návrhu. Právny názor
vyslovený v napadnutom rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne, kedy rodič môže žiadať
zrušenie vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu nie odo dňa podaniu svojho návrhu,
ale spätne, odo dňa zmeny pomerov, je nesprávny, pričom sa jedná o arbitrárne
rozhodnutie, ktoré sa v právnom štáte považuje za neprípustné. Takéto rozhodnutie
porušuje všetky znaky právnej istoty, ktorá je atribútom právneho štátu. ... Krajský súd v
Trenčíne zároveň svojím rozhodnutím, ktoré jednoznačne ide nad rámec zákona, vniesol do
právneho poriadku zásadnú nerovnováhu v právach a povinnostiach rodičov a detí týkajúcu
sa ich vyživovacej povinnosti, ktorú ani zákonodarca neplánoval a samozrejme nechcel
vytvoriť. ... Pokiaľ plnoleté dieťa, ktoré je v právnom vzťahu vyživovacej povinnosti rodičov
k deťom jednoznačne tým slabším členom, nemôže žiadať plnenie vyživovacej povinnosti od
rodiča od zmeny pomerov, ale až od podania návrhu na začatie konania na všeobecnom
súde, tým skôr rodič, ktorý vzhľadom k svojmu pracovnému zaradeniu a stabilnému príjmu
je prirodzene silnejším členom tohto vzťahu, nemôže žiadať zrušenie tejto povinnosti od
zmeny pomerov, ale len od podania svojho návrhu na začatie konania na všeobecnom súde.
Keďže Krajský súd v Trenčíne navrhovateľovi toto oprávnenie nad rámec zákonnej úpravy
priznal, svojvoľne mňa sťažovateľku postavil do zákonom nepredpokladaného nevýhodného
postavenia oproti navrhovateľovi - môjmu otcovi. Takéto rozhodnutie je zároveň jasným
príkladom nepredvídateľnosti rozhodovania všeobecných súdov, kedy súd rozhoduje nie
podľa zákona, ale nad rámec zákona, podľa svojej vôľe.“
Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie namieta, že rozsudkom krajského
súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a domáha sa, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co/345/2011-88 zo dňa
20. 10. 2011 porušené bolo.
II. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co/345/2011-88 zo dňa 20. 10. 2011
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie
vo výške 10.000,- € (slovom desaťtisíc eur) na účet právnych zástupcov sťažovateľky.
IV. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške
1.145,69 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právnych zástupcov.“
Sťažovateľka sa zároveň domáhala, aby ústavný súd na základe ňou uvedených
skutočností nariadil dočasné opatrenie v tomto znení:
„Sťažovateľka touto cestou zároveň navrhujem, aby ústavný súd rozhodol
o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť vyššie uvedeného rozsudku Okresného súdu
Trenčín č. k. 19C/119/2010-69 zo dňa 26. 07. 2011, ako aj rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 4 Co/345/2011-88 zo dňa 20. 10. 2011, nakoľko výkon týchto rozhodnutí by
pre mňa sťažovateľku znamenal väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám
pri odložení vykonateľnosti.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu
vyplýva, že ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Ústavný súd teda nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade
preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia právnych predpisov (m. m.
II. ÚS 193/2010), ale úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či skutkové
zistenia všeobecných súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia a aplikácia
použitých právnych predpisov je v súlade s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, či právne závery nie sú v extrémnom rozpore
so skutkovými zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré im predchádzali, sú
riadne odôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť
len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za
následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne
pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu
zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej
ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou
sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.
Z už vymedzeného obsahu sťažnosti (článok I tohto uznesenia) vyplýva, že podstatou
argumentácie sťažovateľky je nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, teda
s interpretáciou príslušných zákonných ustanovení a s následnou aplikáciou relevantnej
právnej normy.
Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov v danom
prípade ide o posúdenie, či výklad § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. rodine
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) v súvislosti s výkladom § 163
ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“) a následnou aplikáciou relevantnej právnej normy zo strany krajského
súdu nezakladá neprípustný zásah do sťažovateľkou označených práv. O takomto zásahu by
bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by výklad príslušných ustanovení
právnych predpisov zjavne a neodôvodnene vybočil zo štandardných interpretačných metód,
ktoré sú v súdnej praxi všeobecne zastávané.
Pre posúdenie námietky sťažovateľky, v rámci ktorej uvádza, že krajský súd
rozhodol nad rámec zákona, a teda svojvoľne, je rozhodujúce, či právny názor krajského
súdu o možnosti žiadať zmenu vyživovacej povinnosti (v podobe jej zníženia alebo
zrušenia) od zmeny pomerov, a nie až od podania návrhu (za predpokladu, že návrh na
začatie konania z časového hľadiska nasledoval až po zmene pomerov), vyplýva ako jeden
z možných interpretačných alternatív zo vzájomného vzťahu § 163 ods. 1 OSP a § 77 ods. 1
a § 78 ods. 1 zákona o rodine. Ustanovenia § 163 ods. 1 OSP vymedzujú okamih, od
ktorého pri absencii osobitnej právnej úpravy možno zmeniť rozhodnutie súdu v dôsledku
zmeny pomerov. Výklad § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona o rodine pripúšťa aj takú
interpretačnú alternatívu, že § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona o rodine neobsahujú osobitnú
úpravu doby, na ktorú možno uplatniť zmenu pôvodného rozhodnutia v prípade, ak sa
navrhuje zrušenie, prípadne zníženie vyživovacej povinnosti. Z uvedeného potom vyplýva,
že právna úprava, ktorá danú situáciu upravuje, je obsiahnutá v § 163 ods. 1 OSP a bola aj
východiskom krajského súdu pre posúdenie dôvodnosti na čiastočnú zmenu rozsudku
okresného súdu.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že právne závery formulované
v odôvodnení rozsudku krajského súdu nevybočili z možnej zákonnej konštrukcie, a z tohto
pohľadu nemožno dospieť k záveru formulovanému sťažovateľkou, že rozsudok krajského
súdu je podľa sťažovateľky „jednoznačne nad rámec zákona“, teda že rozsudok krajského
súdu je „arbitrárne rozhodnutie“. Krajský súd pri interpretácii uvedených relevantných
ustanovení príslušných právnych predpisov v danom prípade nevybočil z rámca, ktorý
upravuje zmeny rozhodnutí všeobecných súdov.
Ako už bolo uvedené, z nezávislého postavenia ústavného súdu ako orgánu ochrany
ústavnosti vyplýva, že do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť jedine v prípade, ak sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a zároveň majú za
následok porušenie základného práva alebo slobody.
Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku krajského súdu konštatuje, že
právne závery krajského súdu nenesú prvky nepredvídateľnej interpretačnej svojvôle.
Výklad príslušných ustanovení zákona o rodine, ako aj príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku nevybočil zo štandardov interpretačných metód, ktoré sú v súdnej praxi
všeobecne zastávané. Právny názor formulovaný krajským súdom tak nepredstavuje ústavne
neprípustný výsledok interpretácie § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona o rodine v spojení
s § 163 ods. 1 OSP. Ústavný súd ďalej konštatuje, že právne závery uvedené v rozsudku
krajského súdu sú racionálne a dostatočne odôvodnené.
Ústavný súd v súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľky
poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej dôvodom na
odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi
označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím,
postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo
slobody namietaným rozhodnutím, postupom, ako aj iným zásahom orgánom štátu, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00,
III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť
taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.
Z už uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že na základe sťažovateľkou
vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých signalizovala porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, s prihliadnutím na obsah
odôvodnenia rozsudku krajského súdu nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali
príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených práv, ktorá by naznačovala reálnu
možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský
súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale toto
rozhodnutie bolo náležite odôvodnené, na základe vlastných myšlienkových konštrukcií,
ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli,
a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľka
namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu, je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu,
vydanie dočasného opatrenia, primeraného finančného zadosťučinenia a priznania náhrady
trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2012