Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 473/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. G., T., zastúpenej advokátkou JUDr. S. B., T.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 20. októbra 2011, a

takto

rozhodol:

Sťažnosť V. G. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára

2012 doručená sťažnosť V. G., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.

S. B., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. októbra 2011 (ďalej aj

„rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Návrhom na začatie konania z 18. mája 2010, ktorý bol Okresnému súdu Trenčín

(ďalej len „okresný súd“) doručený 20. mája 2010 sa Ing. E. G. (ďalej len „navrhovateľ“)

domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti k sťažovateľke ako svojej plnoletej dcére, a to za

obdobie od 6. januára 2010 do budúcna. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z

26. júla 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zrušil vyživovaciu povinnosť

navrhovateľa vo vzťahu k sťažovateľke [pôvodne určenú (schválenú) uznesením okresného

súdu sp. zn. z 3. decembra 2009] za obdobie od 20. mája 2010 do 31. augusta

2010. Vo zvyšnej časti návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti navrhovateľa zamietol.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky, ako aj navrhovateľa rozsudkom

sp. zn. z 20. októbra 2011 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu v časti

zmenil a vo zvyšnej časti potvrdil. Krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil vo výroku

vo veci samej tak, že vyživovaciu povinnosť navrhovateľa vo vzťahu k sťažovateľke zrušil

za obdobie od 6. januára 2010 do 31. augusta 2010. Vo zvyšnej časti rozsudok okresného

súdu potvrdil.

Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie v časti, v ktorej zmenil rozsudok okresného

súdu, takto: „Odvolací súd však nezdieľa právny názor súdu prvého stupňa, že zrušenie

vyživovacej povinnosti navrhovateľa k odporkyni sa viaže na deň podania návrhu na súd

a nie spätne, kedy nastala zmena pomerov.

Výživné možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté

dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú

na to dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 77 ods. 1 Zákona o rodine).

Dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno meniť, ak sa zmenia pomery. Okrem

výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh (§ 78

ods. 1 Zákona o rodine).

Rozsudok odsudzujúci na plnenie v budúcnosti zročných dávok alebo na plnenie

v splátkach možno na návrh zmeniť, ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce

pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Zmena rozsudku je prípustná od času, keď

došlo k zmene pomerov ( ). Rozsudky o výchove a výžive maloletých detí

a o priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo

o pozastavení ich výkonu možno zmeniť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery (§ 163 ods. 2

).

Z uvedeného vyplýva, že súdne rozhodnutia ukladajúce povinnosť na plnenie

výživného možno zmeniť len na návrh a len vtedy, ak sa zmenili okolnosti rozhodujúce pre

výšku alebo ďalšie trvanie dávok, bez návrhu môže byť rozhodnutie súdu o výživnom

zmenené len vtedy, ak ide o výživné pre maloleté deti. I keď je možné súdne rozhodnutie

o výživnom zmeniť na plnoleté dieťa len na návrh, neznamená to, že by k zmene pomerov

(k zníženiu alebo zrušeniu vyživovacej povinnosti) nemohlo dôjsť od okamihu, kedy nastala

zmena pomerov, a teda i za dobu pred podaním návrhu. Naopak, z ust. § 78 ods. 1 Zákona

o rodine a vyplýva, že k zmene súdneho rozhodnutia o výživnom

(zníženie alebo zrušenie vyživovacej povinnosti) je treba pristúpiť, na rozdiel od určenia

výživného, ktoré možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania, ak nejde o výživné

pre maloleté deti, vždy od okamihu, kedy sa zmenili pomery (okolnosti rozhodujúce pre

výšku a ďalšie trvanie vyživovacej povinnosti).“

Sťažovateľka spochybňuje rozsudok krajského súdu na základe tejto argumentácie:

„V prípade, ak ide o zníženie alebo zrušenie vyživovacej povinnosti pri plnoletých

oprávnených osobách, ak súd u takýchto osôb zníži alebo zruší výživné môže tak učiniť len

odo dňa podania návrhu a nie spätne. ... Sťažovateľka má za to, že pokiaľ plnoleté dieťa,

ktoré nie je schopné samé sa živiť, a je teda odkázané na výživu zo strany rodiča, môže

žiadať výživné až odo dňa podania návrhu, v zmysle § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona

o rodine, môže rodič takéhoto plnoletého dieťaťa rovnako žiadať zmenu alebo zrušenie jeho

vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu až odo dňa podania návrhu. Právny názor

vyslovený v napadnutom rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne, kedy rodič môže žiadať

zrušenie vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu nie odo dňa podaniu svojho návrhu,

ale spätne, odo dňa zmeny pomerov, je nesprávny, pričom sa jedná o arbitrárne

rozhodnutie, ktoré sa v právnom štáte považuje za neprípustné. Takéto rozhodnutie

porušuje všetky znaky právnej istoty, ktorá je atribútom právneho štátu. ... Krajský súd v

Trenčíne zároveň svojím rozhodnutím, ktoré jednoznačne ide nad rámec zákona, vniesol do

právneho poriadku zásadnú nerovnováhu v právach a povinnostiach rodičov a detí týkajúcu

sa ich vyživovacej povinnosti, ktorú ani zákonodarca neplánoval a samozrejme nechcel

vytvoriť. ... Pokiaľ plnoleté dieťa, ktoré je v právnom vzťahu vyživovacej povinnosti rodičov

k deťom jednoznačne tým slabším členom, nemôže žiadať plnenie vyživovacej povinnosti od

rodiča od zmeny pomerov, ale až od podania návrhu na začatie konania na všeobecnom

súde, tým skôr rodič, ktorý vzhľadom k svojmu pracovnému zaradeniu a stabilnému príjmu

je prirodzene silnejším členom tohto vzťahu, nemôže žiadať zrušenie tejto povinnosti od

zmeny pomerov, ale len od podania svojho návrhu na začatie konania na všeobecnom súde.

Keďže Krajský súd v Trenčíne navrhovateľovi toto oprávnenie nad rámec zákonnej úpravy

priznal, svojvoľne mňa sťažovateľku postavil do zákonom nepredpokladaného nevýhodného

postavenia oproti navrhovateľovi - môjmu otcovi. Takéto rozhodnutie je zároveň jasným

príkladom nepredvídateľnosti rozhodovania všeobecných súdov, kedy súd rozhoduje nie

podľa zákona, ale nad rámec zákona, podľa svojej vôľe.“

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie namieta, že rozsudkom krajského

súdu bolo porušené jej základné právo podľa a právo podľa

dohovoru, a domáha sa, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -88 zo dňa

20. 10. 2011 porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. -88 zo dňa 20. 10. 2011

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie

vo výške 10.000,- € (slovom desaťtisíc eur) na účet právnych zástupcov sťažovateľky.

IV. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške

1.145,69 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právnych zástupcov.“

Sťažovateľka sa zároveň domáhala, aby ústavný súd na základe ňou uvedených

skutočností nariadil dočasné opatrenie v tomto znení:

„Sťažovateľka touto cestou zároveň navrhujem, aby ústavný súd rozhodol

o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť vyššie uvedeného rozsudku Okresného súdu

Trenčín č. k. -69 zo dňa 26. 07. 2011, ako aj rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -88 zo dňa 20. 10. 2011, nakoľko výkon týchto rozhodnutí by

pre mňa sťažovateľku znamenal väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám

pri odložení vykonateľnosti.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu

vyplýva, že ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Ústavný súd teda nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade

preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia právnych predpisov (m. m.

), ale úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či skutkové

zistenia všeobecných súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia a aplikácia

použitých právnych predpisov je v súlade s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, či právne závery nie sú v extrémnom rozpore

so skutkovými zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré im predchádzali, sú

riadne odôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť

len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za

následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru konštantne

pripomína, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu

zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa s konceptom súdnej

ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Z už vymedzeného obsahu sťažnosti (článok I tohto uznesenia) vyplýva, že podstatou

argumentácie sťažovateľky je nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, teda

s interpretáciou príslušných zákonných ustanovení a s následnou aplikáciou relevantnej

právnej normy.

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov v danom

prípade ide o posúdenie, či výklad a rodine

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) v súvislosti s výkladom § 163

ods. 1 v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“) a následnou aplikáciou relevantnej právnej normy zo strany krajského

súdu nezakladá neprípustný zásah do sťažovateľkou označených práv. O takomto zásahu by

bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by výklad príslušných ustanovení

právnych predpisov zjavne a neodôvodnene vybočil zo štandardných interpretačných metód,

ktoré sú v súdnej praxi všeobecne zastávané.

Pre posúdenie námietky sťažovateľky, v rámci ktorej uvádza, že krajský súd

rozhodol nad rámec zákona, a teda svojvoľne, je rozhodujúce, či právny názor krajského

súdu o možnosti žiadať zmenu vyživovacej povinnosti (v podobe jej zníženia alebo

zrušenia) od zmeny pomerov, a nie až od podania návrhu (za predpokladu, že návrh na

začatie konania z časového hľadiska nasledoval až po zmene pomerov), vyplýva ako jeden

z možných interpretačných alternatív zo vzájomného vzťahu a

a zákona o rodine. Ustanovenia vymedzujú okamih, od

ktorého pri absencii osobitnej právnej úpravy možno zmeniť rozhodnutie súdu v dôsledku

zmeny pomerov. Výklad § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona o rodine pripúšťa aj takú

interpretačnú alternatívu, že § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona o rodine neobsahujú osobitnú

úpravu doby, na ktorú možno uplatniť zmenu pôvodného rozhodnutia v prípade, ak sa

navrhuje zrušenie, prípadne zníženie vyživovacej povinnosti. Z uvedeného potom vyplýva,

že právna úprava, ktorá danú situáciu upravuje, je obsiahnutá v a bola aj

východiskom krajského súdu pre posúdenie dôvodnosti na čiastočnú zmenu rozsudku

okresného súdu.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že právne závery formulované

v odôvodnení rozsudku krajského súdu nevybočili z možnej zákonnej konštrukcie, a z tohto

pohľadu nemožno dospieť k záveru formulovanému sťažovateľkou, že rozsudok krajského

súdu je podľa sťažovateľky „jednoznačne nad rámec zákona“, teda že rozsudok krajského

súdu je „arbitrárne rozhodnutie“. Krajský súd pri interpretácii uvedených relevantných

ustanovení príslušných právnych predpisov v danom prípade nevybočil z rámca, ktorý

upravuje zmeny rozhodnutí všeobecných súdov.

Ako už bolo uvedené, z nezávislého postavenia ústavného súdu ako orgánu ochrany

ústavnosti vyplýva, že do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť jedine v prípade, ak sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a zároveň majú za

následok porušenie základného práva alebo slobody.

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku krajského súdu konštatuje, že

právne závery krajského súdu nenesú prvky nepredvídateľnej interpretačnej svojvôle.

Výklad príslušných ustanovení zákona o rodine, ako aj príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku nevybočil zo štandardov interpretačných metód, ktoré sú v súdnej praxi

všeobecne zastávané. Právny názor formulovaný krajským súdom tak nepredstavuje ústavne

neprípustný výsledok interpretácie § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona o rodine v spojení

s . Ústavný súd ďalej konštatuje, že právne závery uvedené v rozsudku

krajského súdu sú racionálne a dostatočne odôvodnené.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľky

poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej dôvodom na

odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi

označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím,

postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo

slobody namietaným rozhodnutím, postupom, ako aj iným zásahom orgánom štátu, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ,

, ). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť

taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Z už uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že na základe sťažovateľkou

vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých signalizovala porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, s prihliadnutím na obsah

odôvodnenia rozsudku krajského súdu nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali

príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených práv, ktorá by naznačovala reálnu

možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský

súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale toto

rozhodnutie bolo náležite odôvodnené, na základe vlastných myšlienkových konštrukcií,

ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli,

a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľka

namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu, je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu,

vydanie dočasného opatrenia, primeraného finančného zadosťučinenia a priznania náhrady

trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012