Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 40 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (45)II. ÚS 445/2016
PDF · 140.02 KB
No categories available
II. ÚS 445/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Koleničovou,
Paulínska 20, Trnava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 Co 308/2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Koleničovou, Paulínska 20, Trnava,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 308/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 7. júla 2014 podal Okresnému súdu
Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie
sumy 480 € s príslušenstvom; konanie o tomto návrhu bolo okresným súdom vedené
pod sp. zn. 19 C 89/2014. Vydaný platobný rozkaz okresný súd zrušil svojím uznesením
z 20. augusta 2014 a následne po prerokovaní veci o nej meritórne rozhodol rozsudkom
č. k. 19 C 89/2014-31 z 20. novembra 2014. Proti označenému rozsudku súdu prvého stupňa
podal odporca 18. decembra 2014 odvolanie. Dňa 7. mája 2015 okresný súd postúpil
spisový materiál postúpený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní
odporcu; krajský súd viedol odvolacie konanie pod sp. zn. 7 Co 308/2015.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu v napadnutom odvolacom konaní.
Zo sťažnosti vyplýva, že 2. decembra 2015 sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy
v napadnutom konaní predsedovi krajského súdu. Podpredseda krajského súdu listom
z 28. januára 2016 sťažovateľovi oznámil, že jeho sťažnosť vyhodnotil ako dôvodnú s tým,
že príčiny prieťahov sú „dané okolnosťami objektívnej povahy so zreteľom na množstvo
vecí pridelených na vybavenie do senátu, ktorý vo veci koná...“. Podľa vyjadrenia
predsedníčky vo veci konajúceho senátu bol predpoklad prerokovania predmetného
odvolania „do konca prvého polroka 2016“. Podpredseda krajského súdu tiež uviedol, že
„vec sp. zn. 7 Co/308/2015 bude prevedená do režimu sledovania vecí predsedom krajského
súdu za účelom zabránenia vzniku ďalších prieťahov v konaní“.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu okrem iného uvádza, že
„... otázky vnútornej organizácie súdu, vyťaženosť súdov, systém prideľovania vecí
a celkový mechanizmus fungovania súdu nemôže byť účastníkovi konania na ťarchu.
... Krajský súd v Bratislave napriek deklarovanému zásahu zo strany predsedu
krajského súdu doposiaľ vo veci nerozhodol.
... sťažovateľ čakal celý mesiac odo dňa posledného upovedomenia o spôsobe
vybavenia sťažnosti na eventuálne vydanie rozhodnutia v merite veci zo strany Krajského
súdu v Bratislave. Krajský súd v Bratislave však doposiaľ nerozhodol, naopak, poukázal
na skutočnosť, že je pravdepodobné, že prieťahy budú pokračovať možno až do konca
júna 2016.
... so zreteľom na všetky skutočnosti nado všetku pochybnosť došlo k prieťahom,
ktoré hrubým spôsobom zasahujú do objektívnych práv sťažovateľa, spočívajúcich
v prerokovaní veci bez zbytočných prieťahov.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti potom sťažovateľ navrhuje, aby
ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo pána na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 308/2015 porušené.
2. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby bola vec č. 7 Co 308/2015
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
3. Pánovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie
v sume 3.000,- Eur...
4. Krajský súd v Bratislave je pánovi povinný nahradiť
trovy právneho zastúpenia...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta, že postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Co 308/2015 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05,
II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní
pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto
základného práva označenými orgánmi (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať.
Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom všeobecného súdu,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). Tento právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre
aj Európsky súd pre ľudské práva [pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti
Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05 (IV. ÚS 237/09, m. m. II. ÚS 290/09,
IV. ÚS 42/2010 atď.)].
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Ústavný súd pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že krajský
súd o odvolaní odporkyne proti rozsudku okresného súdu č. k. 19 C 89/2014-31
z 20. novembra 2014 rozhodol v napadnutom konaní rozsudkom č. k. 7 Co 308/2015-51
zo 16. marca 2016. Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti sťažovateľa
ústavnému súdu (18. marca 2016) už krajský súd nemohol porušovať sťažovateľom
označené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vydaním
rozhodnutia, ktorým odvolací súd rozhodol o podanom odvolaní, a zároveň rozhodol
v merite veci, keď zmenil rozsudok prvostupňového súdu, totiž krajský súd vykonal
relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa.
Vec sťažovateľa preto so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy možno posudzovať ako vec,
v ktorej ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa
skončila rozhodnutím o podanom odvolaní, ku ktorému došlo ešte pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu.
Na podklade uvedeného a z dôvodu, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu
už krajský súd svojím postupom v napadnutom konaní nemohol porušovať základné právo
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016