Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 596/2015
PDF · 370.65 KB
No categories available
II. ÚS 596/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátom JUDr. Martinom
Rohaľom Iľkivom, Timravina 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
14 Co 289/2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Rohaľom Iľkivom, Timravina 9,
Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 289/2014 (ďalej
len „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania
o určenie príspevku na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke vedeného
Okresným súdom Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 173/2009 v procesnom
postavení navrhovateľky. Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn.
4 C 173/2009 z 11. októbra 2013, proti ktorému podala sťažovateľka 21. januára 2014
odvolanie. Spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 16. mája 2014.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného poukazuje na skutočnosť, že spis bol
„predložený na Krajský súd v Bratislave až 16. 05. 2014, t. j. viac ako ½ roka po vyhlásení
rozsudku, pričom ani za ďalší 1 rok nebol Krajským súdom vykonaný žiaden úkon“.
Podľa názoru sťažovateľky „K porušeniu základného práva sťažovateľky na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote dochádzalo a naďalej dochádza, keďže prvostupňový súd síce po 4 rokoch rozhodol,
avšak vec je momentálne na odvolacom súde, t. j. ani po vyše 5,5 roku nemá sťažovateľka
v rukách konečné rozhodnutie.
Predmetné prieťahy spôsobujú sťažovateľke stav právnej neistoty a zároveň neúnosné
výdavky na právne zastúpenie... Súd nekonal tak, aby sťažovateľka, ako slobodná matka
maloletého dieťaťa mohla využiť príspevok na výživné v období, za ktoré jej prináleží (2008
2010), t. j. prieťahy spôsobujú de facto nevymožiteľnosť zákonného nároku. Absurdnosť
situácie spočíva v tom, že bez finančnej pomoci rodiny by navrhovateľka už dávno bola
z finančných dôvodov nútená samotný návrh zobrať späť. Sťažovateľka preto v zmysle
čl. 127 ods. 3 Ústavy SR žiada Ústavný súd SR o priznanie finančného zadosťučinenia
vo výške 5 000, Eur.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru
o ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci spis. zn.
14 Co/289/2014 bolo porušené.
Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5 000, Eur.
Okresný súd Pezinok je povinný sťažovateľke uhradiť trovy právneho zastúpenia
v sume 275,94 Eur na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. Martina Rohaľa Iľkiva.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska
požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť
len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je
sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
Vychádzajúc z obsahu petitu, ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti je
namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2
listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní.
Na tom nič nemení skutočnosť, že sťažovateľka v záhlaví sťažnosti označuje za porušovateľa
i okresný súd a v sťažnosti formuluje výhrady aj proti postupu okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 173/2009. V petite sťažnosti totiž sťažovateľka zastúpená
kvalifikovaným právnym zástupcom označuje za porušovateľa svojho základného práva
podľa ústavy, listiny a práva podľa dohovoru len krajský súd.
Z uvedeného dôvodu mohol ústavný súd predbežne prerokovať sťažnosť sťažovateľky
len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38
ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom
konaní.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS
288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS
66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju
doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba
vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 63/00). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,
sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III.
ÚS 59/05).
Vychádzajúc zo sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že v konkrétnych okolnostiach
posudzovanej veci ide o konanie prebiehajúce na krajskom súde, ktoré do dňa predbežného
prerokovania sťažnosti ústavným súdom trvá 16 mesiacov. Ústavný súd poukazuje na to, že
krajský súd vo veci koná ako súd odvolací, úlohou ktorého je posúdiť vecnú správnosť
odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto krajský súd spravidla
nevykonáva vo veci procesné úkony (§ 213 Občianskeho súdneho poriadku), pričom nie je
povinný ani nariadiť pojednávanie (§ 214 Občianskeho súdneho poriadku). To však
nevyhnutne neznamená, že odvolací súd je v odvolacom konaní nečinný a koná neefektívne
(III. ÚS 216/2015). Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd
mohol v napadnutom konaní postupovať aj efektívnejšie, napriek tomu ale zastáva názor, že
prieťahy v postupe krajského súdu nemožno v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, a teda porušenie jej základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter
postupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť
spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
Ústavný súd konštatuje, že uvedený právny názor je aplikovateľný aj na vec
sťažovateľky, a preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez
právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade,
ak krajský súd bude v ďalšom priebehu napadnutého konania nečinný, resp. bude konať
neefektívne, odmietnutie sťažnosti nebráni tomu, aby sa sťažovateľka opätovne uchádzala
prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o ochranu svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2015