Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 650/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Martou Gahérovou,

Grösslingová 58, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Martou Gahérovou, Grösslingová 58,

Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení navrhovateľa

je účastníkom konania o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vedeného

okresným súdom pod sp. zn. . Proti rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 2. mája 2013 podal odporca odvolanie. Vec bola predložená

krajskému súdu na rozhodnutie 29. októbra 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem podrobného prehľadu procesných úkonov okresného

súdu a krajského súdu uvádza:

«... v postupe Okresného súdu Bratislava II možno vidieť zbytočné prieťahy v konaní

spočívajúce:

1. v robení neefektívnych, nehospodárnych a nekvalitných úkonov v období

od 12. 9. 2005 (od vyhlásenia 1. rozsudku súdu prvého stupňa) do 02. 02. 2007 (do vrátenia

veci odvolacím súdom), hneď na prvom pojednávaní súd prvého stupňa vydal nekvalitné

rozhodnutie vo veci samej, ktoré zadalo príčinu odvolacieho súdu na jeho zrušenie;

neefektívnosť postupu okresného súdu je opísaná aj v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia

krajského súdu zo dňa 22. 12. 2006, v ktorom rozhodujúcou výhradou pre zrušenie

rozsudku okresného súdu bola nepreskúmateľnosť rozhodnutia, a nesprávny postup súdu

prvého stupňa keď bez náležitého prejednania veci rozhodol;

2. v pomalej, nesústredenej činnosti a v nekvalitných úkonoch v období od 8. 6. 2009

(od vyhlásenia 2. rozsudku súdu prvého stupňa) do 27. 03. 2012 (do vrátenia veci

odvolacím súdom), súd prvého stupňa vyhlásil rozsudok vo veci samej druhý v poradí, ktorý

bol nekvalitný jednak z dôvodu, že súd prvého stupňa nerozhodol o celom navrhovanom

petite, z tohto dôvodu súd prvého stupňa dňa 21. 1. 2010 vyhlásil doplňujúci rozsudok,

čo mu trvalo 6 mesiacov od podania môjho návrhu na doplnenie, naviac písomné

vyhotovenie tohto doplňujúceho rozsudku obsahovalo zrejmé chyby v písaní, preto súd

prvého stupňa opravoval doplňujúci rozsudok opravným uznesením zo dňa 8. 4. 2010;

rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej bolo tiež nekvalitné z dôvodu, že opätovne

zadalo príčinu odvolacieho súdu na jeho zrušenie;

3. v nesústredenom postupe a v robení nehospodárnych a nekvalitných úkonov

v období od 25. 06. 2013 (od doručenia písomného vyhotovenia rozsudku 3. v poradí)

do 29. 10. 2013 kedy vec napadla na krajský súd, súd prvého stupňa pri písomnom

vyhotovení rozsudku č. l. 509 postupoval opäť nesústredene, rozsudok obsahoval v druhom

výroku zrejmú nesprávnosť, nakoľko v ňom uviedol, že „... porušil právo odporcu

na ochranu osobnosti“, preto súd prvého stupňa opravoval rozsudok opravným uznesením

zo dňa 01. 07. 2013, ktoré mi bolo doručené 17. 7. 2013; ďalej súd prvého stupňa

dňa 1. 7. 2013 vydal uznesenie, ktorým mi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok

za odvolanie, hoci zo súdneho spisu je zrejmé, že súdny poplatok za odvolanie som už raz

zaplatil dňa 7. 12. 2005, preto som bol nútený podať voči nezákonnému rozhodnutiu

odvolanie, na základe, ktorého dňa 26. 7. 2013 súd prvého stupňa svoje nezákonné

rozhodnutie o uložení povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie zrušil.

Moje vyjadrenie k odvolaniu žalovaného som podal dňa 19. 8. 2013, súd prvého stupňa

až po uplynutí dvoch mesiacov predložil spis odvolaciemu súdu.»

Podľa názoru sťažovateľa:

„V konaní Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho možno vidieť zbytočné

prieťahy v konaní spočívajúce v jeho nečinnosti od 29. 10. 2013 do dnes, t. j. od napadnutia

veci krajskému súdu je krajský súd nečinný pod dobu viac ako jeden rok a osem mesiacov

nevykonal žiadny úkon smerujúci k rozhodnutiu o odvolaniach účastníkov konania vo veci

samej, okrem uznesenia zo dňa 28. 11. 2014, ktorým odvolací súd potvrdil opravné

uznesenie súdu prvého stupňa je odvolací súd úplne nečinný. Vzhľadom na charakter sporu

ochrana osobnosti a celkovú dobu sporu 10 rokov, krajský súd v zmysle jeho vyjadrenia

k sťažnosti na prieťahy, ani nepovažuje za potrebné vo veci urýchlene konať a nedáva mi ani

žiadnu istotu, že v krátkej dobe vo veci samej krajský súd rozhodne.

Vyššie uvedený postup súdu prvého stupňa a nečinnosť odvolacieho súdu znemožnila

rýchlu a účinnú ochranu práv, ako má na mysli ust. “

V súvislosti so žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

20 000 € sťažovateľ uvádza: „V tomto prípade všeobecné súdy spôsobili také zbytočné

prieťahy v konaní, že ich už nemožno inak ako satisfakciou napraviť. Ako žalobca sa

domáham ochrany mojej osobnosti a po 10 rokoch od začatia konania sa nemôžem dočkať

právoplatného rozhodnutia vo veci... Vec mala a má pre mňa natoľko osobitý význam,

pretože zásahom žalovaného ktorý zásah naviac stále trvá sa cítim dotknutý na mojich

osobnostných právach; žalovaný zasiahol do môjho súkromia, znížil moju česť, vážnosť

a dôstojnosť v spoločnosti tým, že neoprávnene zverejnil moje meno a dátum narodenia ako

kandidáta tajnej spolupráce a agenta s krycími menami a v registračných

protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkoch Krajskej správy Zboru národnej

bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti, pod registračným číslom

na internetovej stránke žalovaného, preto povaha prejednávanej veci (ochrana osobnosti) si

vyžaduje osobitnú rýchlosť konania, a teda ak sa vykonáva s oneskorením, tak priamo

ohrozuje právo na súdnu ochranu vo svojej podstate.“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí

jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov

podľa SR a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. sa

prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000, Eur,

ktoré je Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinný spoločne

a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 355,73 Eur,

ktorú je Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinný spoločne

a nerozdielne vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Medzi obsahom základného práva podľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadnejších rozdielov, a preto aj vzhľadom na skutočnosť,

že ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti rešpektuje a vychádza z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

ich namietané porušenie posudzovať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti spoločne.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty

dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu.

Preto na naplnenie základného práva podľa nestačí, aby štátne orgány

vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. ,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

sa ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

sťažovateľom označenými orgánmi verejnej moci (v posudzovanom prípade okresným

súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu,

už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom

okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25

ods. 2 ). Navyše zjavná neopodstatnenosť sťažnosti,

prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , môže vyplývať aj

z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným

súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu podľa (m. m. ).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že

okresný súd v napadnutom konaní rozhodol rozsudkom sp. zn. z 2. mája

2013. Tento rozsudok napadol odporca v zákonnej lehote odvolaním. V čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu (24. júna 2015) už teda okresný súd vo veci meritórne rozhodol

a spis bol už mimo jeho dispozície, pretože ho 29. októbra 2013 predložil krajskému súdu

na rozhodnutie o odvolaní odporcu.

Zo zistení ústavného súdu teda vyplýva, že okresný súd v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už vo veci meritórne rozhodol, a preto v tomto čase už nemohol porušovať

základné právo sťažovateľa podľa ani právo podľa dohovoru.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods.

2 ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu

Na účely preskúmania opodstatnenosti tejto časti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal

súdny spis krajského súdu sp. zn. a požiadal predsedu krajského súdu

o vyjadrenie k sťažnosti.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 3410/15

z 21. septembra 2015 poukazuje na stanovisko predsedníčky senátu 2Co, v ktorom sa okrem

iného uvádza: „Z obsahu súdneho spisu sp. zn. (sp. zn. )

nepochybne vyplýva, že ide po skutkovej a právnej stránke o veľmi náročnú vec;

ale aj z ďalšieho dôvodu, a síce, že súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom už tretíkrát

po zrušení predchádzajúcich dvoch rozsudkov odvolacím súdom, ale aj v dôsledku

viacerých zmien návrhu na začatie konania navrhovateľom so súhlasom súdu.

V súčasnosti po dôslednom preštudovaní spisu, naštudovaní judikatúry a zákonov

všetkými členmi senátu 2Co, pripravuje odvolací súd vec sp. zn.

na rozhodnutie vo štvrtom štvrťroku 2015.“

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju

doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má

nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (napr. , , ). Pojem

„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem autonómny, ktorý treba

vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa

totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,

ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle

(napr. ). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi,

ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle ,

sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. , , III.

ÚS 59/05).

Vychádzajúc zo sťažnosti sťažovateľa a z vyžiadaného spisového materiálu

všeobecných súdov, ústavný súd konštatuje, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej

veci ide o konanie prebiehajúce na krajskom súde, ktoré do dňa predbežného prerokovania

sťažnosti ústavným súdom trvá takmer dva roky. Ústavný súd poukazuje na to, že krajský

súd vo veci koná ako súd odvolací, úlohou ktorého je posúdiť vecnú správnosť odvolaním

napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto krajský súd spravidla nevykonáva

vo veci procesné úkony ( ) ani nie je povinný nariadiť

pojednávanie ( ). To však nevyhnutne neznamená, že

odvolací súd je v odvolacom konaní nečinný a koná neefektívne (,

). Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd mohol

v namietanom konaní postupovať aj efektívnejšie, napriek tomu ale zastáva názor,

že prieťahy v postupe krajského súdu nemožno v konkrétnych okolnostiach posudzovanej

veci kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, a teda porušenie základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru.

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter

postupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle , sťažnosť

spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. , ,

).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že postup

krajského súdu v namietanom konaní nie je poznamenaný prieťahmi takej intenzity, že by

ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle , a preto ju

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už

bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade,

ak krajský súd bude v ďalšom priebehu namietaného konania nečinný, resp. bude konať

neefektívne, odmietnutie sťažnosti nebráni tomu, aby sa sťažovateľ opätovne uchádzal

prostredníctvom sťažnosti podľa o ochranu svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015