Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 532/2026
PDF · 239.03 KB
No categories available
IV. ÚS 532/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného JUDr. E. Mišíková & JUDr. Ing. R. Cádra, s.r.o., Partizánska 2, Bratislava, proti upovedomeniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k. IV/3 Pz 5/26/1000-5 z 5. mája 2026 a jemu predchádzajúcemu postupu orgánov činných v trestnom konaní takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v záhlaví označeným upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a jemu predchádzajúcim postupom orgánov činných v trestnom konaní. V petite ústavnému súdu navrhol, aby zrušil napadnuté upovedomenie, ako aj predchádzajúce uznesenie Krajskej prokuratúry v Bratislave č. k. 20 Kv 182/24/1100-24 z 10. februára 2026 a dve uznesenia vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, úradu boja proti organizovanej kriminalite, protikorupčnej jednotky, expozitúry Západ ČVS: PPZ-166/UBOK-PK-ZA-2024 z 27. októbra 2025 a priznal mu náhradu trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na označenom policajnom útvare je proti sťažovateľovi vedené trestné stíhanie pod ČVS: PPZ-166/UBOK-PK-ZA-2024 ako proti obvinenému (od 16. novembra 2022) zo zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona v znení účinnom od 6. augusta 2024. Vyšetrovateľ dvomi uzneseniami z 27. októbra 2025 podľa § 21 ods. 1 Trestného poriadku (per analogiam) vylúčil na samostatné konanie trestnú vec podozrivých , a zo spoločného konania v trestnej veci sťažovateľa. Sťažovateľove sťažnosti proti týmto dvom uzneseniam vyšetrovateľa prokurátor krajskej prokuratúry zamietol, pretože boli podané
neoprávnenou osobou. Napadnutým upovedomením generálna prokuratúra upovedomila sťažovateľa podľa § 365 ods. 2 Trestného poriadku, že jeho návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku bol podaný neoprávnenou osobou a že generálny prokurátor o ňom nekonal.
3. Generálna prokuratúra poukázala na § 179 ods. 1, § 186 ods. 1 a § 21 ods. 1 Trestného poriadku a konštatovala, že uznesenie o vylúčení obvinených na samostatné konanie sa oznamuje len tým osobám, o ktorých vylúčení bolo rozhodnuté, teda osobám, ktorých práv sa také rozhodnutie mohlo dotknúť. V danej veci sa uznesenie o vylúčení konkrétnych podozrivých zo spoločného konania obvineného sťažovateľa na samostatné konanie nedotklo jeho práv. Nedošlo ním k žiadnej zmene v jeho postavení ani k porušeniu alebo obmedzeniu jeho práva na obhajobu. Keďže sťažovateľ nedal podnet na ich vydanie, nebol zákonný dôvod mu tieto uznesenia vyšetrovateľa oznamovať. Generálna prokuratúra poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tdo/4/2015 z 27. januára 2015. Okrem podozrivých, ktorí boli uznesením vyšetrovateľa vylúčení zo spoločného konania, neboli žiadne iné osoby oprávnené podať proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok, nadväzne potom nie sú oprávnené podať ani mimoriadny opravný prostriedok.
II. Argumentácia sťažovateľa
4. K vyčerpaniu prostriedkov nápravy sťažovateľ uvádza, že žiadny iný opravný prostriedok nebude možné považovať za účinný prostriedok nápravy ústavnou sťažnosťou namietaných vád, pretože generálny prokurátor už nebude môcť zrušiť uznesenia vyšetrovateľa a krajskej prokuratúry, rovnako ako ani ďalej konajúce orgány činné v trestnom konaní, ani všeobecné súdy.
5. Nie je namieste odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu, pretože tam išlo o vylúčenie osoby neznámeho páchateľa na samostatné konanie, keď druhý páchateľ (obvinený) bol známy. Vtedy sa skutočne vylúčenie neznámeho páchateľa nedotklo práv známeho páchateľa. V sťažovateľovom prípade však vo vzťahu k , ide o osobu so známou totožnosťou s preukázanou trestnou činnosťou podľa vykonaného dokazovania, ktorej za prenesenie zodpovednosti za túto činnosť vyšetrovateľ poskytol výrazné benefity (dočasné odloženie vznesenia obvinenia, nezákonný benefit ponechania procesného postavenia svedka). Je pritom osobou, ktorá poskytla rozhodujúci dôkaz umožňujúci vznesenie obvinenia sťažovateľovi. Za takejto situácie sa uznesenie o vylúčení na samostatné konanie (keď neobsahuje žiadne zákonné a preskúmateľné dôvody) dotýka aj sťažovateľa, zasahuje do spravodlivosti jeho konania, je ho potrebné doručovať s dôsledkom v podobe práva na opravný prostriedok.
6. Aj s poukazom na komentár k Trestnému poriadku došlo k vylúčeniu vecí na samostatné konanie bez splnenia zákonných podmienok. Označené osoby totiž neboli obvinené (sám prokurátor ich označuje za podozrivé, hoci majú obidvaja procesné postavenie svedka v napadnutom konaní) a ide stále o ten istý trestný čin. Neboli splnené ani dôvody, aby išlo o urýchlenie konania alebo iné dôležité dôvody (vyšetrovateľom uvedené premlčanie trestného stíhania podozrivých neprichádza do úvahy a nie je dôvodom podľa § 21 ods. 1 Trestného poriadku). Uznesenia vyšetrovateľa sú preto nepreskúmateľné, neobsahujú žiadny konkrétny zákonný dôvod na ich vydanie. Nemožnosť dozvedieť sa skutočný dôvod vylúčenia predmetných osôb na samostatné konanie zasahuje do označených základných práv. Uvedený odkaz vyšetrovateľa evokuje pochybnosť, či vylúčenie nie je vykonané pre zabezpečenie možnosti nezákonného donucovania týchto osôb proti sťažovateľovi, a to hrozbou novovytvoreným samostatným konaním na polícii proti týmto dvom
osobám, resp. či týmto orgány činné v trestnom konaní nesmerujú k poskytnutiu ďalšieho nezákonného benefitu niektorej z nich.
7. Za daného stavu nie je možné vykonať žiadny výsluch predmetných dvoch osôb v akomkoľvek procesnom postavení, ktorý by bolo možné považovať za zákonný dôkaz. Procesné postavenie sťažovateľa je a bude založené len na nepoužiteľných dôkazoch. Sťažovateľ bol oprávnenou osobou podať riadny a mimoriadny opravný prostriedok proti uzneseniam vyšetrovateľa, o ktorom mali orgány riadne konať. Ak generálny prokurátor nekonal s odôvodnením uvedeným v napadnutom upovedomení, zasiahol do označených práv. Ak by aj platilo, že sťažovateľ nebol osobou oprávnenou podať riadny ani mimoriadny opravný prostriedok, bolo by potrebné sťažovateľove podania vyhodnotiť ako návrhy podľa § 210 ods. 1, resp. ods. 2 Trestného poriadku, keď je prokurátor povinný sa vecou materiálne zaoberať, vyhodnotiť argumenty a dať na nich riadne odpovede, k čomu nedošlo.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
8. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy napadnutým upovedomením, ktorým generálny prokurátor nevyhovel jeho návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku vo vzťahu k uzneseniam o vylúčení vecí podozrivých na samostatné konanie.
9. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Na predbežnom prerokovaní ústavný súd potom preskúmal, či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Vo vzťahu k náležitostiam ústavný súd uvádza, že v prvom bode sťažnostného petitu, v ktorom sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia označených práv postupom orgánov činných v trestnom konaní predchádzajúcim napadnutému upovedomeniu, je ústavná sťažnosť nejasná, pretože neobsahuje presné označenie orgánov činných v trestnom konaní ani ich postupu, ktorým malo dôjsť k porušeniu označených práv. Z druhého bodu sťažnostného petitu by bolo možné vyvodiť, že sťažovateľ namieta rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní (uznesenie krajskej prokuratúry o zamietnutí sťažnosti a uznesenia vyšetrovateľa o vylúčení vecí na samostatné konanie), čo spôsobuje aj rozpor medzi jednotlivými časťami petitu v otázke predmetu sťažnosti.
11. Ústavná sťažnosť v tejto časti jej petitu pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor na dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv (pri zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom) v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014). Z judikatúry ústavného súdu však zároveň vyplýva aj to, že popri uvedení petitu je ďalšou povinnosťou sťažovateľa, aby svoju ústavnú sťažnosť náležite odôvodnil, t. j. aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie ústavnej sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nedostatok odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné dôsledky (m. m. IV. ÚS 359/08, IV. ÚS 198/2012, IV. ÚS 54/2014, II. ÚS 594/2016).
12. Ústavný súd v prípade sťažovateľa nepristúpil k prípadnej výzve na odstránenie zistených nedostatkov ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pretože zistený rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z ústavnej sťažnosti sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z publikovanej judikatúry jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom ustanovených náležitostí podaní účastníkov konania (napr. I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 280/2020). Aj vzhľadom na to, že nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí sa netýka len formálnych náležitostí ústavnej sťažnosti, ale týka sa esenciálnej obsahovej náležitosti ústavnej sťažnosti, ústavný súd sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nevyzýval na odstránenie jej nedostatkov (m. m. II. ÚS 102/2019, II. ÚS 233/2021, II. ÚS 270/2021).
13. Ústavný súd preto v časti námietok analyzovaných v bode 10 zistil nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí, a teda dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
III.1. K porušeniu označených práv napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry:
14. Ústavný súd upriamuje pozornosť na subsidiárnu povahu ústavnej sťažnosti. Podstata a účel princípu subsidiarity (vyvoditeľného z čl. 127 ods. 1 ústavy) vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, rovnako aj popretie významu podústavného práva pri ochrane základných práv. Úlohou ústavného súdu je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje.
15. Ústavný súd dopĺňa, že možné porušenie základného práva na inú právnu ochranu, ktoré patrí obvinenému v predsúdnom trestnom konaní (ako aj porušenie s dotknutým právom ostatných vecne súvisiacich základných práv ako práva na obhajobu), je v reťazci subsidiarity preskúmavané (okrem samotného predsúdneho konania, kde je jeho garantom prokurátor) prostredníctvom korekčných procesných mechanizmov v súdnom konaní (teda využitím práva na súdnu ochranu), keď k uznaniu viny zo spáchania trestného činu môže dôjsť len súdom. Taká právomoc predchádza právomoci ústavného súdu s výnimkami odňatia osobnej slobody väzbou, prípadne generálneho majetkovo- invazívneho opatrenia (zaistenie majetku obvineného), resp. prieskumu porušenia základných práv rozhodnutiami a opatreniami v trestnom konaní proti osobám, ktoré nie sú v tomto konaní obvinenými (ani v naostatok uvedenom prípade by však prieskum ústavného súdu zásadne nemal zasahovať do podstaty vzneseného obvinenia, o ktorom dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, resp. neboli vyčerpané zákonné prostriedky priznané obvinenému zákonom na ochranu jeho základných
práv a slobôd). Ústavný súd totiž v trestnom konaní nenahrádza procesné postavenie prokurátora, sudcu pre prípravné konanie ani všeobecného súdu v trestnoprocesnej inštančnej postupnosti rozhodovania súdov (m. m. IV. ÚS 80/2022).
16. Ústavný súd teda v okolnostiach danej veci konštatuje, že trestná vec sťažovateľa sa v čase podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu nachádzala v tzv. prípravnom konaní, v ktorom sa sťažovateľ bráni obvineniu vznesenému proti jeho osobe spôsobom dostupným v jednotlivých fázach konania, pričom o dôvodnosti, a teda aj zákonnosti a ústavnosti jeho trestného stíhania meritórne zatiaľ všeobecný súd nerozhodoval. V tejto veci je potrebné poukázať aj na to, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv výslovne vylúčením vecí podozrivých na samostatné konanie, teda v podstate administratívnym procesným úkonom orgánov činných v trestnom konaní (IV. ÚS 444/2025). Ak sťažovateľ namieta prostredníctvom tvrdeného nezákonného vylúčenia vecí na samostatné konanie vierohodnosť výpovedí osôb, ktoré majú rozhodujúcim spôsobom svedčiť proti nemu, tieto svoje námietky môže uplatniť v samotnom trestnom konaní (nie cez spochybňovanie zákonných podmienok na vylúčenie trestných vecí na samostatné konanie). Inak povedané, sťažovateľ aj v ďalšej fáze trestného konania disponuje možnosťami realizovať svoju obhajobu a prezentovať námietky, ktoré uplatnil v podanom návrhu na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, kde má v prípade ich potenciálnej opodstatnenosti šancu dosiahnuť výsledok obdobný (pozri § 215 Trestného poriadku) možnostiam právnej úpravy zakotvujúcej mimoriadny opravný prostriedok zrušenia právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní (III. ÚS 371/2014), a preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania sa možno ústavnou sťažnosťou domáhať nápravy takých pochybení, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu a ktoré mohli viesť k porušeniu základného práva (IV. ÚS 220/07).
17. Platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania (po eventuálnom podaní obžaloby) ako obžalovanému právne účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou vrátane ním označeného základného práva na inú právnu ochranu, resp. aj jeho základného práva na obhajobu vo vzťahu k možnosti spochybňovať právnu kvalifikáciu skutku či zákonnosť výsluchov osôb, ktoré majú byť rozhodujúcim dôkazom. Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého dielu (dozor prokurátora), ako aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku (I. ÚS 77/2019, III. ÚS 173/2020, IV. ÚS 532/2020, III. ÚS 156/2021, II. ÚS 585/2021, IV. ÚS 80/2022).
18. Sťažovateľ môže vo svojej obhajobe proti obvineniu pokračovať ďalšími účinnými prostriedkami. Predovšetkým súd má možnosť eliminovať už v úvode súdneho konania procesné nedostatky prípravného konania brániace ďalšiemu postupu v konaní proti obvinenému, najmä z hľadiska porušenia práv obhajoby, a v takom prípade obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi. Ak o také chyby nejde, konanie pokračuje aj s prípadným využitím riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov (sťažovateľom ako stranou), keď je možné zákonom ustanoveným spôsobom napádať aj chyby postupu (trestného stíhania) predchádzajúceho meritórnemu rozhodnutiu. Právomoc v prípravnom konaní prokurátora a v súdnom konaní súdov jednotlivých stupňov predchádza právomoci ústavného súdu.
19. Nie je možné vylúčiť možnosť, že návrh toho-ktorého obvineného na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku a jeho vybavenie zo strany generálneho prokurátora môže byť za určitých špecifických okolností predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu (napr. ak sa takým návrhom generálny prokurátor odmietne zaoberať bez zákonného dôvodu, pri zle vyhodnotenej lehote na podanie návrhu v zmysle § 364 Trestného poriadku zo strany generálneho prokurátora či absencii akéhokoľvek odôvodnenia upovedomenia generálneho prokurátora, pozn.), aj v takom prípade však zostávajú aktuálne už uvedené východiská.
20. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti a jej príloh s dôrazom práve na napadnuté upovedomenie generálnej prokuratúry ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci nenastala žiadna zo situácií, ktoré podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odôvodňujú zrušenie napadnutého upovedomenia. Nešlo totiž ani o prípad, keď by sa generálna prokuratúra odmietla návrhom sťažovateľa vecne zaoberať, ani o situáciu, v ktorej by v napadnutom upovedomení absentovalo akékoľvek odôvodnenie. Z obsahu napadnutého upovedomenia jednoznačne vyplýva, že generálna prokuratúra považovala uznesenie krajskej prokuratúry za vecne správne v otázke oprávnenia sťažovateľa podať sťažnosť proti predmetným uzneseniam vyšetrovateľa. Za týchto okolností nemožno považovať za ústavne významný nedostatok skutočnosť, že generálna prokuratúra v napadnutom upovedomení vychádzala z užšieho výkladu v otázke priameho dotknutia sťažovateľa uzneseniami vyšetrovateľa o vylúčení vecí na samostatné konanie. Sťažovateľ sa v podstate domáhal uplatnenia širšieho výkladu z dôvodu nutnosti prispôsobiť obhajobu takémuto stavu konania. K námietke o nesprávnosti preto ústavný súd uvádza, že vzhľadom na vymedzenie jeho právomoci mu neprináleží zjednocovať aplikačnú prax orgánov činných v trestnom konaní a suplovať tak úlohu, ktorú zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (§ 11 ods. 1) zveruje generálnemu prokurátorovi. Generálna prokuratúra si splnila povinnosť vo vzťahu k návrhu sťažovateľa na zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, t. j. povinnosť zákonom ustanoveným postupom sa takýmto návrhom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, keď návrh preskúmala, vyhodnotila (v upovedomení neabsentuje odôvodnenie, pozn.) a svoje závery sťažovateľovi oznámila. Možnosti obrany proti vadám procesnej povahy (a všetkým ostatným) v ďalšom priebehu konania (vrátane eventuálneho súdneho) tým nie je dotknutá, resp. ostáva sťažovateľovi zachovaná.
21. S ohľadom na uvedenú rozhodovaciu prax ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti s poukazom na § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
22. Vzhľadom na odmietnutie sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti ako celku ostalo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej uplatnenými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2026
Libor Duľa
predseda senátu