Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 371/2014
PDF · 188.96 KB
No categories available
III. ÚS 371/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpeného JUDr. Jozefom Podobom, Advokátska
kancelária, Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. IV Pz 28/14/1000 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2014
doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV Pz 28/14/1000.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo v rámci vedeného
prípravného konania vznesené obvinenie pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej
činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) uznesením ČVS: ORP-
18/OVK-NM-2013 z 18. marca 2013, proti ktorému podal sťažovateľ sťažnosť. Prokurátor
Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením
č. k. Pv 131/13-9 z 31. mája 2013 sťažnosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú podľa
§ 193 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný poriadok“). Sťažovateľ uvádza, že toto uznesenie okresnej prokuratúry mu
nebolo bezodkladne doručené.
Uznesením ČVS: ORP-79/OVK-NM-2011 z 15. júla 2013 bola podľa § 21 ods. 3
Trestného poriadku trestná vec sťažovateľa vedená pre trestný čin podľa § 233 ods. 1
písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného poriadku pod ČVS: ORP-18/OVK-NM-2013 spojená
s inou trestnou vecou sťažovateľa. Sťažnosť sťažovateľa podaná proti tomuto uzneseniu
bola uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. Pv 128/11/3304 zo 4. októbra 2013 zamietnutá
ako nedôvodná.
Sťažovateľ podal 16. mája 2013 okresnej prokuratúre písomnú sťažnosť na postup
vyšetrovateľa Policajného zboru činného v označenom prípravnom konaní. Okresná
prokuratúra mu 12. novembra 2013 doručila „písomné vyrozumenie k tejto sťažnosti“, ktoré
sťažovateľ namietal žiadosťou o preskúmanie postupu okresnej prokuratúry adresovanou
Krajskej prokuratúre v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“). Listom zo 14. októbra
2013 krajská prokuratúra sťažovateľovi oznámila, že uznesenie okresnej prokuratúry
o zamietnutí sťažnosti č. k. Pv 131/13-9 z 31. mája 2013 bolo sťažovateľovi okresnou
prokuratúrou doručované do ústavu na výkon väzby. Sťažovateľ na tomto mieste uvádza, že
sa v tom čase už vo väzbe nenachádzal a okresnej prokuratúre musela byť táto skutočnosť
známa, preto bola povinná doručiť mu označenú písomnosť na adresu jeho trvalého pobytu.
Sťažovateľ ďalej uvádza: «Až dňa 14.10. 2013 bolo môjmu obhajcovi JUDr. Podobovi
doručené „v jednej obálke“ uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Nové Mesto
nad Váhom Pv 131/13-9 z 31.05. 2013 spolu s uznesením Pv 128/11-111 zo dňa 04.10.2013,
teda uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom Pv 131/13-9
z 31.05. 2013 bolo môjmu obhajcovi doručené až po štyri a pol mesiaci, pričom mne „osobe
obvineného“ do dnešného dňa nebolo doručené uznesenie prokurátora Pv 131/13-9 z 31.05.
2013 a uznesenie prokurátora Pv 128/11-111 zo dňa 04.10.2013 mi bolo doručené až dňa
22. apríla 2014. Nedoručením mi uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry Nové Mesto
nad Váhom sp.zn. Pv 131/13-9 z 31.05. 2013 som ako obvinený bol poškodený na svojom
práve na obhajobu v tom, že márne uplynula doba troch mesiacov, v ktorej som mal právo
žiadať o mimoriadny opravný prostriedok generálneho prokurátora SR podľa § 363
Sťažovateľ ďalej argumentuje: „Vzhľadom na uvedené pochybenia príslušného
prokurátora a aj vyšetrovateľa som požiadal o vykonanie úplnej revízie trestného spisu ako
aj dozorového spisu prokurátora a súčasne podľa § 364 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku
som podal generálnemu prokurátorovi návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného
poriadku a žiadal som po preskúmaní veci aby bolo uznesenie okresného prokurátora
v Novom meste nad Váhom pod č.p. Pv 131/13-9 z 31.05. 2013 o zamietnutí sťažnosti
obvineného podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku zrušené, ako aj uznesenie
vyšetrovateľa OKP Okresného riaditeľstva PZ Nové Mesto nad Váhom pod ČVS:ORP-
18/OVK-NM-2013 zo dňa 18.03.2013 o vznesení obvinenia, ako aj uznesenie okresného
prokurátora v Novom meste nad Váhom pod č.p. Pv 128/11-111 zo 04. 10.2013 o zamietnutí
sťažnosti obvineného podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku proti uzneseniu
vyšetrovateľa o spojení vecí, ako aj uznesenie vyšetrovateľa PZ ČVS:ORP-79/OVK-NM-
2011 z 15.07.2013 o spojení veci, lebo týmito rozhodnutiami a v konaní, ktoré im
predchádzalo bol porušený zákon v neprospech obvineného.“
Generálna prokuratúra listom sp. zn. IV Pz 28/14/1000 z 25. marca 2014
sťažovateľovi oznámila, že o jeho návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 a nasl. Trestného
poriadku nie je možné konať, pretože bol zaslaný po uplynutí zákonnej trojmesačnej lehoty,
ktorej začiatok plynutia je určený momentom nadobudnutia právoplatnosti napadnutých
rozhodnutí.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa generálna prokuratúra „nenapravila protiprávny stav“,
v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 a 4
ústavy a poukazuje tiež na „nečinnosť zo strany prokurátora Okresnej prokuratúry
v Novom Meste nad Váhom“, ktorá nebola podľa názoru sťažovateľa „braná do úvahy“,
a uvádza, že z tohto dôvodu v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Opierajúc sa o uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci
rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 46
ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod
sp. zn. IV Pz 28/14/1000, prikázal generálnej prokuratúre, „aby vo veci podaného návrhu
sťažovateľa znovu konala a rozhodla“, a priznal sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom
generálnej prokuratúry, ktorá nevyhovela jeho návrhu na zrušenie označených
právoplatných uznesení prijatých v prípravnom konaní, bolo porušené jeho základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy. Sťažovateľ takisto namieta,
že došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže podľa jeho názoru generálna prokuratúra
nereflektovala na ním namietanú nečinnosť okresnej prokuratúry.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľa a priložených písomnosti zistil tieto
relevantné skutočnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:
Uznesením ČVS:ORP-18/OVK-NM-2013 z 18. marca 2013 bolo sťažovateľovi
vznesené obvinenie pre trestný čin podľa § 233 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného
zákona, pričom sťažovateľ uplatnil proti tomuto uzneseniu sťažnosť. Okresná prokuratúra
uznesením č. k. Pv 131/13-9 z 31. mája 2013 podanú sťažnosť ako nedôvodnú zamietla.
Predmetné uznesenie bolo obhajcovi sťažovateľa doručené až 14. októbra 2013. Ďalšie
uznesenie okresnej prokuratúry sp. zn. 128/11/3304 zo 4. októbra 2013 o zamietnutí
sťažnosti sťažovateľa podanej proti uzneseniu o spojení veci bolo obhajcovi sťažovateľa
doručené bezodkladne – 14. októbra 2013.
V liste sp. zn. IV Pz 28/14/1000 z 25. marca 2014 generálna prokuratúra uviedla, že
sťažovateľom namietané uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru o vznesení obvinenia
z 18. marca 2013 nadobudlo právoplatnosť 31. mája 2013, keď bola uznesením okresnej
prokuratúry zamietnutá sťažnosť sťažovateľa, a druhé namietané uznesenie o spojení veci
nadobudlo právoplatnosť 4. októbra 2013, keď bola takisto uznesením okresnej prokuratúry
zamietnutá sťažovateľom podaná sťažnosť. V tomto kontexte citovala generálna
prokuratúra ustanovenie § 364 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého môže obvinený
podať návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku do troch mesiacov od
právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Odvolávajúc sa na označenú právnu úpravu
generálna prokuratúra skonštatovala, že návrh sťažovateľa na postup podľa § 363 ods. 1
Trestného poriadku bol podaný 24. januára 2014 a generálnej prokuratúre doručený 30.
januára 2014, teda zjavne po uplynutí trojmesačnej lehoty od nadobudnutia právoplatnosti
napadnutých rozhodnutí, a z tohto dôvodu nie je možné o návrhu sťažovateľa konať.
Generálna prokuratúra zároveň sťažovateľa upovedomila o prijatí opatrení
na odstránenie sťažovateľom namietaných nedostatkov prípravného konania súvisiacich
s doručovaním rozhodnutí a včasným predkladaním spisov.
Jedným z elementov „spravodlivého procesu“ reprezentujúcim tento všeobecný
pojem sú záruky obhajoby. Účelom práva obhajoby je poskytnutie príležitosti brániť sa
obvineniu zo spáchania trestného činu (II. ÚS 8/96). Toto právo sa s rovnakou intenzitou
zaručuje vo všetkých fázach trestného konania. Pozitívny záväzok Slovenskej republiky
pri realizácii práv obvineného v trestnom konaní je zabezpečený cestou Trestného poriadku,
ktorý je právnym predpisom upravujúcim postup v trestnom konaní. Trestný poriadok
v jednotlivých fázach trestného konania zaručuje ústavou garantované právo obhajoby.
Podľa § 2 ods. 9 Trestného poriadku každý, proti komu sa vedie trestné konanie, má
právo na obhajobu.
Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený má právo od začiatku konania proti
svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom
o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať
a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné
prostriedky.
Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd sú
povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu
plnú možnosť na ich uplatnenie.
Jedným z ustanovení konkretizujúcich právo obvineného na obhajobu sú aj
ustanovenia § 363 a nasledujúcich Trestného poriadku.
Podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku generálny prokurátor zruší právoplatné
rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorému
predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie,
ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.
Podľa § 364 ods. 1 Trestného poriadku návrh na postup podľa § 363 ods. 1 môže
obvinený vo svoj prospech podať do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého
rozhodnutia.
Právna úprava zakotvujúca inštitút zrušenia právoplatného rozhodnutia v prípravnom
konaní ako jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov predstavujúcich zásah
do stability právoplatných rozhodnutí orgánov prípravného konania reguluje jeho aplikáciu
stanovením jasných hraníc, keď jeho použitie podmieňuje existenciou iba takého
podstatného pochybenia, ktoré predstavuje porušenie zákona a jeho uplatnenie limituje
zákonnou lehotou troch mesiacov počínajúcou momentom právoplatnosti napádaného
rozhodnutia.
Je nepochybné, že okresná prokuratúra, ktorá nezabezpečila včasné doručenie
uznesenia o vznesení obvinenia strane obhajoby a toto jej doručila až po uplynutí lehoty,
ktorá limituje možnosť obvineného podať vo svoj prospech návrh na postup podľa § 363
ods. 1 Trestného poriadku, zmarila právo sťažovateľa takýto návrh uplatniť.
Rešpektovanie práva na spravodlivý proces prokuratúrou ako orgánom dozoru
nad zákonnosťou prípravného konania je potrebné skúmať s ohľadom na prípravné konanie
ako celok. Ústavný súd je toho názoru, že odňatie možnosti realizovať svoju obhajobu
v prípravnom konaní je možné napraviť, pokiaľ strana obhajoby takú možnosť, hoci neskôr
vo fáze prípravného konania dostane (obdobne pozri napr. rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci Serves proti Francúzsku z 20. októbra 1997, vo veci Twalib proti
Grécku z 9. júna 1998).
Aj v ďalšej fáze prípravného konania sťažovateľ disponuje možnosťami realizovať
svoju obhajobu a prezentovať námietky, ktoré uplatnil v podanom návrhu na postup podľa
§ 363 ods. 1 Trestného poriadku (ktorých obsah však ústavnému súdu bližšie
neprezentoval), kde má v prípade ich potenciálnej opodstatnenosti šancu dosiahnuť
výsledok obdobný možnostiam právnej úpravy zakotvujúcej mimoriadny opravný
prostriedok zrušenia právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní (pozri § 215 –
Zastavenie trestného stíhania).
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že zvolený postup generálnej
prokuratúry, ktorá sa sťažovateľovým návrhom na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného
poriadku vzhľadom na zmeškanie lehoty nezaoberala, neprekračuje limity práva na súdnu
a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a je teda, napriek označeným
okolnostiam prípadu, ústavnoprávne akceptovateľný.
Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnenú námietku porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, poukazuje
ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je primárnym účelom ústavnej
sťažnosti poskytnutie ochrany právam, ktorých porušenie sa namieta, v prípadoch, v ktorých
ostatné právne prostriedky nápravy zlyhali, respektíve neviedli k náprave. Z obsahu
odpovede generálnej prokuratúry však vyplýva, že na námietky sťažovateľa o prieťahoch
v prípravnom konaní reflektovala a výslovne ho upovedomila o prijatých opatreniach
pre účely zjednania nápravy. Za takýchto okolností by ingerencia ústavného súdu
znamenala duplicitné poskytnutie ochrany označenému právu v rozpore so zmienenou
judikatúrou.
Vzhľadom na všetky uvedené čiastkové závery dospel ústavný súd k záveru, že
účinky uplatnenej právomoci vo veci konajúcej generálnej prokuratúry v danom prípade sú
zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy,
preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2014