Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 432/2026
PDF · 260.46 KB
No categories available
II. ÚS 432/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , proti postupu a uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2Nto/5/2026 z 21. apríla 2026 takto
r o z h o d o l :
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 10. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 4, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 2Nto/5/2026 z 21. apríla 2026. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a sám nariadil odňatie predmetného konania o obnove konania (bližšie pozri bod 2 odôvodnenia tohto uznesenia, pozn.) Okresnému súdu Námestovo a jeho prikázanie inému súdu rovnakého druhu a stupňa. Sťažovateľ zároveň ústavný súd požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 500 eur. Sťažovateľ zároveň ústavný súd požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6T/96/2021 z 10. mája 2022 bol sťažovateľ právoplatne uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona a zo zločinu výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere piatich rokov a šiestich mesiacov so zaradením do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, ako aj trest prepadnutia viacerých hnuteľných vecí (mobilné telefóny, notebooky).
3. Sťažovateľ 15. decembra 2025 krajskému súdu podal návrh na povolenie obnovy konania vo svojej trestnej veci, ktorý krajský súd 29. decembra 2025 odstúpil na vybavenie okresnému súdu. Konanie o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania je na okresnom súde aktuálne vedené pod sp. zn. 6Nt/18/2025.
4. Sťažovateľ podaním doručeným 18. decembra 2025 krajskému súdu navrhol, aby podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol o odňatí a prikázaní veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6Nt/18/2025. O tomto návrhu sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 21. apríla 2026 tak, že podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku trestnú vec sťažovateľa vedenú na okresnom súde pod sp. zn. 6Nt/18/2025 okresnému súdu neodníma.
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom opakuje argumentáciu uvedenú v ním podanom návrhu na odňatie a prikázanie veci, ktorý odôvodnil v podstatnom tým, že v trestnej veci, v ktorej bol právoplatne odsúdený a vo vzťahu ku ktorej žiada o povolenie obnovy konania, bola zákonnou sudkyňou Mgr. Daniela Pilarčíková, ktorá je nielen sudkyňou okresného súdu, ale aj jeho podpredsedníčkou. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že vo veci rozhodovania o jeho návrhu na povolenie obnovy konania bude síce konať a rozhodovať iný sudca okresného súdu, avšak sudcovia okresného súdu s Mgr. Danielou Pilarčíkovou prichádzajú do pracovného kontaktu a z titulu jej funkcie podpredsedníčky súdu sú jej podriadení, a preto podľa názoru sťažovateľa vznikajú vážne pochybnosti o nezaujatosti sudcov okresného súdu vo veci rozhodovania o jeho návrhu na povolenie obnovy konania. Na podporu svojej argumentáciu sťažovateľ k návrhu pripojil príkaz Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. 5 Kn 141/25/5500-5 z 9. októbra 2025, ktorým podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku bola Okresnej prokuratúre Námestovo z prokurátorského dozoru odňatá a zároveň Okresnej prokuratúre Žilina prikázaná vec trestného oznámenia sťažovateľa smerujúceho proti sudkyni okresného súdu Mgr. Daniele Pilarčíkovej pre podozrenie zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým, že krajský súd napadnutým uznesením arbitrárne nevyhovel jeho návrhu na odňatie a prikázanie jeho veci. Sťažovateľ na rozdiel od krajského súdu zastáva názor, že dôvod na odňatie a prikázanie jeho veci bol daný. Sťažovateľ zároveň namieta zbytočné prieťahy v napadnutom konaní.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
7. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť je potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
8. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
9. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
10. Podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.
11. Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
12. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a uznesením krajského súdu.
13. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd v podstatnom poukázal na to, že súčasťou spisového materiálu sú vyjadrenia sudcov okresného súdu zaradených rozvrhom práce na vybavovanie trestnej agendy – Mgr. Vanda Mikulášová (ktorej bolo pridelené rozhodovanie o predmetnom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania) uviedla, že vo veci sa necíti zaujatá a sťažovateľa nepozná, JUDr. Renáta Kňazúrová taktiež uviedla, že sa necíti zaujatá a sťažovateľa osobne nepozná. Krajský súd zároveň poukázal na to, že sudkyňa Mgr. Daniela Pilarčíková je z konania o predmetnom návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania vylúčená priamo podľa § 397 ods. 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorého o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.
14. Nadväzujúc na uvedené, krajský súd pripomenul, že delegácia podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku predstavuje výnimku z ústavného princípu, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Aplikácia tohto ustanovenia preto prichádza do úvahy len vtedy, ak sú na to dané dôležité dôvody, čím sa zdôrazňuje výnimočnosť takého postupu. Dôležité dôvody nie sú zákonom ustanovené. Dôležitými dôvodmi treba rozumieť najmä dôvody, ktoré zabezpečujú nestranné a zákonné prejednanie veci, riadne zistenie skutkového stavu a tiež uplatnenie všetkých do úvahy prichádzajúcich zásad trestného konania. Zákon neuvádza dôležité dôvody ani demonštratívne, a preto je na úvahe spoločne nadriadeného súdu, ktoré dôvody uzná za dôležité. Dôležitým dôvodom na delegáciu je najmä vylúčenie všetkých sudcov daného súdu z vykonávania úkonov trestného konania, t. j. nepostačuje, ak sú dané dôvody na vylúčenie z konania podľa § 31 Trestného poriadku len u niektorých sudcov príslušného súdu (Rt 7/1984, Rt 101/2000). Podľa názoru krajského súdu pre zákonnú zmenu príslušnosti súdu, t. j. pre výrok, ktorým sa mu konkrétna vec odníma a prikazuje inému súdu toho istého druhu a stupňa, musia byť splnené také závažné „dôležité dôvody“, ktoré sú porovnateľné s ústavnou zásadou v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy („nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“), pričom zároveň nemožno opomenúť ústavnú zásadu vyjadrenú v čl. 46 ods. 1 ústavy („každý má právo na nestranného sudcu“).
15. Vychádzajúc z uvedeného, krajský súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že nie sú dané žiadne také dôležité dôvody predpokladané § 23 ods. 1 Trestného poriadku, pre ktoré by trestná vec sťažovateľa mala byť odňatá okresnému súdu a prikázaná inému súdu. Podľa názoru krajského súdu len samotná skutočnosť, že sťažovateľ má subjektívne pochybnosti o nezaujatom a spravodlivom prejednaní svojho návrhu na povolenie obnovy konania na okresnom súde, keďže sudcovia tohto okresného súdu prichádzajú do pracovného kontaktu s Mgr. Danielovu Pilarčíkovou, ktorá ho v pôvodnom konaní právoplatne odsúdila, a sú jej podriadení ako podpredsedníčke okresného súdu, bez ďalšieho nezakladá dôvodné pochybnosti o nestrannom, nezaujatom a zákonnom prejednaní návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania na okresnom súde a nie je zákonom predpokladaným dôvodom na odňatie tejto trestnej veci okresnému súdu a jej prikázanie inému okresnému súdu. Krajský súd poukázal na to, že zákonná sudkyňa Mgr. Vanda Mikulášová dosiaľ nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto trestnej veci a ani neoznámila dôvody svojej zaujatosti a súčasne ani u žiadneho ďalšieho sudcu okresného súdu nebol zistený žiaden taký pomer k tejto veci, sťažovateľovi a stranám trestného konania či iný zákonom predpokladaný vážny dôvod, pre ktorý by mala byť táto trestná vec odňatá okresnému súdu a prikázaná inému okresnému súdu.
16. Podľa názoru krajského súdu na tento prípad zároveň nie je ani možné aplikovať tzv. teóriu zdania (v zmysle, že sťažovateľovi by nebol garantovaný nezaujatý, nestranný a spravodlivý proces na okresnom súde), keďže skutočnosť, že zákonná sudkyňa Mgr. Vanda Mikulášová, ako aj ďalší sudcovia sú v kolegiálnom vzťahu s Mgr. Danielou Pilarčíkovou, nezakladá žiadne objektívne existujúce pochybnosti o nezaujatom, spravodlivom a zákonnom rozhodovaní vo veci predmetného návrhu na povolenie obnovy konania. U každého sudcu sa totiž predpokladá profesionálny prístup k výkonu funkcie, k rozhodovacej činnosti a každý sudca je povinný konať nezaujato, spravodlivo a zákonne, pričom svoje rozhodnutia musí sudca náležite zdôvodňovať a rozhodovacia činnosť sudcu podlieha možnej kontrole v rámci riadnych či mimoriadnych opravných prostriedkov, ako aj kontrole ústavným súdom a medzinárodnými súdnymi inštitúciami. Rovnako tak rozhodnutie o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania podlieha prieskumu aj nadriadenými súdnymi orgánmi. Navyše, aj keď Mgr. Daniela Pilarčíková je podpredsedníčkou okresného súdu, žiadnym spôsobom nesmie zasahovať do rozhodovacej činnosti sudcov tohto súdu, v rámci rozhodovacej činnosti ich nesmie ani usmerňovať, keďže sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní výlučne právnymi normami štátu.
17. Pokiaľ ide o predmetný príkaz krajskej prokuratúry, na ktorý sťažovateľ podporne poukázal, krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že tento príkaz neodôvodňuje odňatie predmetnej veci okresnému súdu a jej prikázanie inému okresnému súdu, keďže ide o úplne inú situáciu prejednávania trestného oznámenia podaného sťažovateľom na sudkyňu Mgr. Danielu Pilarčíkovú.
18. Po ústavnom prieskume napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj z citovanej relevantnej právnej úpravy bez toho, aby bolo potrebné dôvody rozhodnutia krajského súdu ďalej analyzovať, keďže sú podľa názoru ústavného súdu dostatočne výpovedné, čo sa týka zodpovedania otázky, či návrh sťažovateľa na prikázanie a odňatie veci obsahoval kvalifikované skutočnosti, resp. dôležité dôvody opodstatňujúce odňatie a prikázanie trestnej veci sťažovateľa inému súdu, konštatuje ústavný súd ústavnú konformnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal s relevantnou argumentáciou sťažovateľa a riadne vysvetlil dôvody neodňatia trestnej veci sťažovateľa okresnému súdu. Odpoveď krajského súdu hodnotí ústavný súd ako dostatočnú, bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre náležité odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu.
19. Ústavný súd konštatuje, že v prípade akceptovania argumentácie sťažovateľa by to ad absurdum v konečnom dôsledku znamenalo, že vždy, ak by návrh na povolenie obnovy konania smeroval proti rozhodnutiu, na ktorom sa podieľal sudca, ktorý je vo vedení daného súdu (či už ako jeho predseda, alebo podpredseda), muselo by fakticky automaticky dôjsť k odňatiu veci (rozhodovania o povolení obnovy konania) tomuto súdu a k jej prikázaniu inému súdu.
20. Krajský súd sa náležite vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľa podporne poukazujúcou na predmetný príkaz krajskej prokuratúry, ktorým bola z prokurátorského dozoru Okresnej prokuratúry Námestovo odňatá vec trestného oznámenia sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že za plne ústavne konformný možno považovať záver, že ide o úplne inú situáciu – kým krajský súd napadnutým uznesením rozhodoval o dôvodnosti odňatia veci sťažovateľa okresnému súdu z dôvodu sťažovateľom tvrdenej možnej zaujatosti sudcov okresného súdu, tak predmetný príkaz krajskej prokuratúry sa týkal otázky vhodnosti vykonávania
prokurátorského dozoru vo veci trestného oznámenia sťažovateľa smerujúceho proti sudkyni Okresného súdu Námestovo prokurátormi Okresnej prokuratúry Námestovo.
21. Možno tak konštatovať, že rozhodnutie krajského súdu o neodňatí trestnej veci sťažovateľa okresnému súdu bolo založené na racionálnom a ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd zároveň poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07). Vzhľadom na uvedené je námietka arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu zjavne neopodstatnená.
22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažovateľom napadnutý postup a uznesenie krajského súdu v ničom nesignalizujú možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorej dôvodnosť by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým postupom a uznesením krajského súdu a obsahom základného práva, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a uznesením krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (bod 2 výroku tohto uznesenia).
23. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal aj porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 4 ústavy napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, pričom argumentačná línia týkajúca sa porušenia tohto ustanovenia ústavy sa odvíja od argumentácie týkajúcej sa čl. 46 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na argumentačné prepojenie označených ustanovení ústavy s porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd uzatvára, že v dôsledku absencie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 4 ústavy, a preto aj v tejto časti bolo potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (bod 2 výroku tohto uznesenia).
24. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, ústavný súd konštatuje, že táto časť ústavnej sťažnosti je už prima facie zjavne neopodstatnená. Krajský súd totiž o návrhu sťažovateľa, aby podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol o odňatí a prikázaní veci sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6Nt/18/2025, ktorý mu bol doručený 18. decembra 2025, rozhodol napadnutým uznesením 21. apríla 2026, t. j. o tomto návrhu sťažovateľa krajský súd rozhodol približne po štyroch mesiacoch, čo vylučuje, aby ústavný súd vyhodnotil napadnutý postup krajského súdu ako postup porušujúci základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (bod 2 výroku tohto uznesenia).
25. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práv podľa čl. 6 dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, ústavný súd, vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, konštatuje, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o „občianskych právach alebo záväzkoch“, prípadne o „oprávnenosti trestného obvinenia“. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide (IV. ÚS 241/07, IV. ÚS 53/08, m. m. II. ÚS 517/2016). Pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa teda inter alia ani na konanie o obnove a čl. 6 dohovoru ani nezaručuje právo na revíziu procesu. Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru sa preto možno domáhať až v obnovenom konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne rozhodnuté o povolení obnovy konania (m. m. III. ÚS 223/2017, II. ÚS 390/2019, II. ÚS 357/2020 a i.). Napadnutým uznesením krajský súd ako nadriadený súd rozhodoval o návrhu sťažovateľa na odňatie a prikázanie veci, a to konania o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania. V predmetnom konaní, ktorého odňatia a prikázania sa sťažovateľ domáhal, sa už teda nerozhodovalo o trestnom obvinení v zmysle čl. 6 dohovoru, a preto tento článok nie je na dané konanie, ako ani na súvisiace konanie o návrhu sťažovateľa na odňatie a prikázanie veci aplikovateľný. Ústavná sťažnosť je teda v tejto časti nezlučiteľná ratione materiae s čl. 6 dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie práv podľa čl. 6 dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (bod 2 výroku tohto uznesenia).
26. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.
III. K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
27. V zmysle § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže ustanoviť navrhovateľovi právneho zástupcu, ak navrhovateľ o to požiada, ak to odôvodňujú jeho pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 588/2015).
28. Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Z obsahu ústavnej sťažnosti a výsledku jej posúdenia ústavným súdom (ako to vyplýva z časti II tohto uznesenia) je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 588/2015, II. ÚS 193/2020). Keďže nebol splnený jeden z nevyhnutných predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,
žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel (bod 1 výroku tohto uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2026
Peter Molnár
predseda senátu