Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 517/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného

advokátom JUDr. Petrom Peružekom, Podzámska 41/A, Hlohovec, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1,

, v spojení s a 2, a a 2

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2015

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Petrom

Peružekom, Podzámska 41/A, Hlohovec, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

a slobôd podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 6

v spojení s a 2, a a 2 (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne odsúdený

rozsudkom Mestského súdu v Bratislave sp. zn. z 24. mája 1995 v spojení

s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 16. februára 1996 na trest odňatia slobody na doživotie za skutok, ktorý sa

stal 8. apríla 1994 a bol kvalifikovaný ako trestný čin viacnásobnej vraždy.

Osobná sloboda sťažovateľa bola v uvedenom trestnom konaní obmedzená 19. apríla

1994. Spolu so sťažovateľom bol za predmetný trestný čin na doživotie odsúdený aj

. Dňa 18. júna 2014 požiadal sťažovateľ spolu s odsúdeným o podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, keďže z uloženého trestu si odpykali 20 rokov.

Žiadosti odsúdených o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody

prerokoval Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“).

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 4. novembra 2014 (v záhlaví

uznesenia je uvedený dátum konania verejného zasadnutia 4. novembra 2014, avšak

v závere uznesenia je toto datované 15. decembra 2014, pozn.) bola žiadosť sťažovateľa

o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody podľa § 61 ods. 1 Trestného

zákona s použitím v znení neskorších

predpisov (ďalej len „starý “) s prihliadnutím na Trestného

zákona zamietnutá.

V odôvodnení označeného uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza:

«Odsúdený mal začiatok trestu dňa 19. 4. 1994, pričom lehotu na podmienečné

prepustenie odsúdený splní až dňa 19. 4. 2019...

Z hodnotenia riaditeľa ÚVTOS a ÚVV súd zistil, že:

- Odsúdený bol do ÚVTOS a ÚVV premiestnený dňa 6. 6. 2006 z ÚVTOS

a ÚVV

- správanie a vystupovanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody bolo na

požadovanej úrovni.

- v osobných veciach si udržiava primeraný poriadok, zásady osobnej a kolektívnej

hygieny má osvojené.

- doposiaľ bol osemnásťkrát disciplinárne odmenený, naposledy dňa 10. 7. 2014 za

vzorné plnenie pracovných povinností. Disciplinárne potrestaný nebol.

- v rámci vnútornej diferenciácie je umiestnený v diferenciačnej podskupine „D2“

- resocializačná prognóza sa vzhľadom na stredné riziko sociálneho zlyhania javí

ako menej priaznivá z dôvodu, že pred nástupom do výkonu trestu nemal stabilné

zamestnanie a aktuálne je odsúdený za obzvlášť závažný zločin.

- odsúdený nepreukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu

trestu odňatia slobody a riaditeľ ÚVTOS a ÚVV ho neodporúča podmienečne

prepustiť.

Zástupca ÚVTOS a ÚVV na verejnom zasadnutí uviedol, že od

posledného hodnotenia neprišlo k žiadnym zmenám, záver hodnotenia zostáva nezmenený.

Lehotu k PP spĺňa 19. 4. 2019

Z odpisu registra trestov súd zistil, že odsúdený má 2 záznamy.

Podľa , – po

výkone polovice uloženého alebo podľa rozhodnutia prezidenta republiky zmierneného

trestu odňatia slobody môže súd odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak

odsúdený vo výkone trestu svojím vzorným správaním a poctivým pomerom k práci

preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život,

alebo súd prijme záruku za dovŕšenie nápravy odsúdeného.

Podľa – osoba odsúdená na

výnimočný trest odňatia slobody na doživotie môže byť podmienečne prepustená najskôr po

dvadsiatich piatich rokoch výkonu tohto trestu okrem prípadov ustanovených v § 30.

Podľa pri posudzovaní splnenia podmienok na

rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo

rozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu u trestov uložených pred

účinnosťou tohto zákona sa postupuje podľa doterajších predpisov. Osoba odsúdená na

výnimočný trest odňatia slobody podľa

v znení neskorších predpisov môže byť podmienečne prepustená až po výkone troch štvrtín

uloženého trestu odňatia slobody; osoba odsúdená podľa tohto ustanovenia na výnimočný

trest odňatia slobody na doživotie nesmie byť podmienečne prepustená.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť

z výkonu trestu po splnení jednak formálnej podmienky, a to zákonom stanovenej doby

výkonu trestu, a jednak po splnení dvoch materiálnych podmienok, ktorými sú plnenie

povinností a správanie odsúdeného, ktorými preukázal polepšenie a skutočnosť, že sa od

odsúdeného môže očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.

Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že u odsúdeného neboli

splnené formálne podmienky podmienečného prepustenia v zmysle citovaných ustanovení,

a to vzhľadom na to, že neuplynula zákonom stanovená lehota dvadsať päť rokov, po ktorej

môže byť odsúdený podmienečne prepustený, preto jeho žiadosť zamietol.»

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 4. novembra 2014 podal

sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju

zamietol. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 26. februára 2015 sa najmä uvádza:

„K právnym úvahám odsúdeného treba doplniť, že

z 2. 5. 1990 novelizoval dovtedajšie ustanovenie

Zb. tak, že osoba odsúdená na výnimočný trest odňatia slobody doživotie môže byť

podmienečne prepustená až po uplynutí 20 rokov výkonu trestu.

Tento právny stav v platil až do

prijatia z 18. 8. 1994, v ktorom bolo novelizované ustanovenie

odsek 2 tak, že osoba odsúdená na doživotie môže byť

podmienečne prepustená najskôr po 25 rokoch výkonu trestu, ktoré novelizované znenie sa

stalo účinným od 1. 10. 1994.

Lapidárne povedané, od 1. 10. 1994 platil právny stav v ustanovení § 62 odsek 2

podľa ktorého osoba odsúdená na doživotie mohla byť

podmienečne prepustená na doživotie mohla byť podmienečne prepustená z výkonu trestu

až po 25 rokoch výkonu tohto trestu, ktorý právny stav pretrvával až do skončenia účinnosti

dňom 31. 12. 2005.

Podľa 2005 Z. z. pri posudzovaní splnenia

podmienok na rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody

alebo rozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu pri trestoch

uložených po nadobudnutí účinnosti tohto

Zb. v znení neskorších predpisov, postupuje sa podľa tohto zákona.

Zhodne tak podľa pri posudzovaní splnenia

podmienok na rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody

alebo rozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu u trestov uložených

pred účinnosťou tohto zákona sa postupuje podľa doterajších predpisov.

Z vyššie uvedených ustanovení platného vyplýva, že zákonodarca

ako rozhodnú právnu skutočnosť pre skúmanie podmienok pre podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody stanovil okamih uloženia trestu a nie okamih spáchania

trestného činu.

bol trest odňatia slobody na doživotie ukladaný rozsudkom

Mestského súdu v Bratislave dňa 24. 5.1995 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR

z 16. 2. 1996, teda za účinnosti , ktorým bola od 1. 10. 1994

predĺžená doba vykonania trestu z 20 na 25 rokov ako formálna podmienka pre skúmanie

materiálnych podmienok uvedených v

Z týchto skutočností potom vyplýva, že okresný súd správne ustálil dobu, po ktorej

môže byť podmienečne odsúdený prepustený z výkonu trestu odňatia slobody

a teda právne úvahy obsiahnuté v sťažnosti odsúdeného nie sú relevantné.“

Vo vzťahu k žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu

odňatia slobody ústavný súd poznamenáva, že jej taktiež okresný súd a krajský súd

nevyhoveli. Kým však okresný súd v rozhodnutí sp. zn. z 3. júla 2014 pri

posudzovaní žiadosti odsúdeného vyslovil záver, že jej nebolo možné vyhovieť,

pretože na to neboli splnené formálne ani materiálne podmienky, krajský súd v uznesení

sp. zn. z 9. októbra 2014 dospel k záveru, že v prípade odsúdeného

síce bola splnená formálna podmienka (vykonanie zákonom ustanovenej doby výkonu trestu

odňatia slobody), avšak identicky s okresným súdom ustálil, že neboli splnené materiálne

podmienky na podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia

slobody.

V uznesení krajského súdu sp. zn. z 9. októbra 2014 týkajúcom sa

odsúdeného sa okrem iného uvádza:

„... V tejto súvislosti (na margo dôvodov okresného súdu ohľadom nesplnenia

formálnych predpokladov odsúdeného pre podmienečné prepustenie) má krajský súd za

potrebné uviesť, že spáchanie trestného činu je právna skutočnosť, ktorou vzniká právny

vzťah medzi štátom a páchateľom, t. j. trestno-právny vzťah. Z toho je evidentné, že

rozhodujúcim kritériom pre začiatok tohto vzťahu je moment (čas) spáchania trestného činu

a nie čas vyhlásenia napr. odsudzujúceho rozsudku alebo čas právoplatnosti tohto

rozhodnutia. Preto práva a povinnosti plynúce z trestno-právneho vzťahu sa musia posúdiť

podľa práva účinného v čase spáchania trestného činu. Výnimka použitia neskoršieho

zákona prichádza do úvahy, len keď je to pre páchateľa priaznivejšie. Ustanovenie § 62 je

zaradené vo všeobecnej časti a je súčasťou aj tých ustanovení, resp.

noriem , ktoré upravujú rozhodovanie súdov pri ukladaní a vykonávaní

trestov.

V danom prípade bol odsúdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 24. 05. 1995 pod sp. zn. v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR

zo dňa 16. 2. 1996 pod sp. zn. pre trestný čin vraždy podľa § 219 odsek 2

písm. a/, písm. d/, písm. f/ v znení účinnom v čase

spáchania trestného činu dňa 08. 04. 1994. V danom čase bol účinný

č. v znení , ktorý v ustanovení uvádzal,

že osoba odsúdená na výnimočný trest odňatia slobody na doživotie môže byť podmienečne

prepustená až po najmenej dvadsiatich rokoch výkonu tohto trestu z čoho vyplýva, že

formálnu podmienku pre podmienečné prepustenie odsúdený splnil dňa 19. 04. 2014.

Na druhej strane, odvolací súd rovnako ako súd prvostupňový dospel k záveru, že

u odsúdeného nie sú splnené obe materiálne podmienky pre podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody a to v tej podobe, že by vo výkone trestu preukázal

polepšenie a že by bolo možné od neho očakávať, že v prípade prepustenia na slobodu,

bude viesť riadny život.“

Sťažovateľ zastáva názor, že aj v jeho prípade, rovnako ako u odsúdeného

bola splnená formálna podmienka na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia

slobody, keďže z uloženého trestu vykonal v čase podania žiadosti o podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody 20 rokov. Podľa sťažovateľa je teda nesprávny

záver v jeho veci rozhodujúcich všeobecných súdov, podľa ktorého by na splnenie

formálnej podmienky podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody mal mať

odpykaných 25 rokov. Krajský súd podľa názoru sťažovateľa nesprávne aplikoval

ustanovenie , ako aj ustanovenia starého

v znení účinnom od 1. októbra 1994. K týmto tvrdeniam sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Sťažovateľ spáchal trestný čin dňa 8. 4. 94 za účinnosti

č. novelizovaným

Sťažovateľ sa nachádzal od 19. 4. 1994 vo väzbe za účinnosti

č. novelizovaným

Sťažovateľ vykonáva trest odňatia slobody na doživotie od 19. 4. 1994 v tom čase

platil novelizovaným

Sťažovateľ bol súdený a odsúdený prvostupňovým Mestským súdom v Bratislave

č. k. dňa 24. 5.1995 podľa priaznivejšej právnej normy

č. novelizovaným

Podľa názoru sťažovateľa spáchanie trestného činu je právna skutočnosť, ktorou

vzniká právny vzťah medzi štátom a páchateľom a preto rozhodujúcim kritériom je moment

spáchania trestného činu a nie moment uloženia trestu. Trest sa vždy ukladá podľa kritérií

platných v čase spáchania trestného činu.

Preto práva a povinnosti plynúce z trestno-právneho vzťahu sa musia posúdiť podľa

práva účinného v čase spáchania trestného činu. To jest v tomto prípade podľa Trestného

novelizovaným Súčasťou Trestného

novelizovaného sú aj osobitné a zvláštne

časti tohto zákona, ktoré presne určujú aj podmienky ukončenia doživotného trestu odňatia

slobody stanovené v § 62 ods. 2 ktorý znel osoba odsúdená na výnimočný trest odňatia

slobody na doživotie môže byť podmienečne prepustená až po najmenej dvadsiatich rokoch

výkonu tohto trestu.

Sťažovateľ mal začiatok doživotného trestu od 19. 4. 1994 v čase platnosti Trestného

v znení a preto sa na sťažovateľa vzťahuje

celý vrátane osobitých a zvláštnych častí tohto v znení

ods. 2 osoba odsúdená na výnimočný trest odňatia slobody na doživotie môže byť

podmienečne prepustená až po najmenej dvadsiatich rokoch výkonu tohto trestu.“

Sťažovateľ vyslovuje tiež domnienku, že ak mu okresný súd ani krajský súd

vo svojich rozhodnutiach „nevyčítajú“ nesplnenie materiálnych podmienok na

podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, je potrebné ich splnenie

prezumovať a vykladať to v jeho prospech.

Sťažovateľ, zvýrazňujúc odlišné právne posúdenie splnenia formálnych podmienok

podmienečného prepustenia z výkonu trestu u neho a odsúdeného pri existencii

identických okolností týchto prípadov, poukazuje aj na to, že každý rok strávený vo výkone

trestu navyše znamená sťaženie resocializácie, reintegrácie a adaptácie v otvorenom

spoločenstve.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Ústavný súd SR ruší uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k.

zo dňa 26. 2. 2015 a všetky náležitosti k tomu patriace.

2. Ústavný súd SR ruší uznesenie Okresného súdu v Trnave č. k. zo

dňa 4. 11. 2014 ako náležitosť patriacu k uzneseniu Krajského súdu v Trnave

č. k. .

3. Ústavný súd SR zistil, že porušovateľ Krajský súd v Trnave č. k.

zo dňa 26. 2. 2015 porušil u sťažovateľa právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2

SR a podľa Európskeho dohovoru o ľudských právach.

4. Ústavný súd SR zistil, že porušovateľ Krajský súd v Trnave č. k.

zo dňa 26. 2. 2015 porušil u sťažovateľa právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1, SR a podľa Európskeho dohovoru o ľudských

právach.

5. Ústavný súd SR zistil, že porušovateľ Krajský súd v Trnave č. k.

zo dňa 26. 2. 2015 porušil u sťažovateľa právo na rovnosť v dôstojnosti i v právach podľa

,2, , , , 2 SR a podľa (zákaz

diskriminácie) Európskeho dohovoru o ľudských právach.

6. Ústavný súd SR zistil, že porušovateľ Krajský súd v Trnave č. k.

zo dňa 26. 2. 2015 porušil u sťažovateľa právo nebyť vystavený ponižujúcemu

zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2Ústavy SR a podľa čl. 3 (mučenie)

Európskeho dohovoru o ľudských právach.

7. Ústavný súd SR zistil, že bol uložený trest odňatia slobody na

doživotie podľa novelizovaný

a vzťahujú sa na neho všetky príslušné osobité a zvláštne časti tohto zákona preto

Viliam má právo požiadať o podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu po odpykaní

dvadsiatich rokov.

8. Ústavný súd SR zistil, že nepredstavuje v súčasnosti žiadne reálne

nebezpečenstvo pre spoločnosť a jeho pobyt na slobode neohrozuje spoločnosť žiadnym

spôsobom.

9. Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie a to

majetkovej ujmy ktorú tvorí ušlá mzda 800,- € (osemsto euro) za každý kalendárny mesiac

a nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- € (desaťtisíc euro) z dôvodu porušenia práv.

Finančné priznané prostriedky je povinný uhradiť porušovateľ Krajský súd v Trnave

so sídlom Vajanského 2/A Trnava 918 70 do troch mesiacov od nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu SR.

10. Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia a trov

konania v uplatnenej výške 284,04 €. Porušovateľ Krajský súd v Trnave so sídlom

Vajanského 2/A Trnava 918 70 je povinný priznané finančné prostriedky uhradiť do troch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu SR.“

Sťažovateľ sa tiež domáha, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní

a následnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie prikázal krajskému súdu, aby mu prerušil

výkon trestu odňatia slobody.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti zjavne vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľa sa týka

právneho posúdenia naplnenia formálnej podmienky na podmienečné prepustenie

sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody na doživotie krajským súdom z pohľadu

určenia rozhodnej právnej skutočnosti, podľa ktorej sa majú skúmať podmienky na

podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Kým podľa názoru krajského

súdu uvedeného v napadnutom uznesení právnou skutočnosťou rozhodnou pre skúmanie

podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je okamih uloženia

trestu odsúdenému, podľa názoru sťažovateľa (a rovnako podľa názoru krajského súdu

vysloveného v uznesení sp. zn. z 9. októbra 2014 týkajúcom sa odsúdeného

je rozhodujúcou skutočnosťou okamih spáchania trestného činu. Kým krajský súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia vychádza pri formulovaní svojho záveru zo znenia

intertemporálnych ustanovení obsiahnutých v , sťažovateľ

(a rovnako aj krajský súd v rozhodnutí sp. zn. z 9. októbra 2014 týkajúcom

sa odsúdeného vychádza z definície a podstaty trestno-právneho vzťahu.

Ústavný súd vo vzťahu ku kľúčovej námietke sťažovateľa v prvom rade poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov zveruje v prvom

rade najvyššiemu súdu, ale tiež odvolacím súdom (m. m. , ,

). Ústavný súd pritom vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že pri

uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( )

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. ).

Je nesporné, že v prípade akceptácie argumentácie sťažovateľa obsiahnutej

v sťažnosti by bolo potrebné vysloviť záver, že sťažovateľ spĺňa formálnu podmienku na

podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, keďže vykonal tento trest

v trvaní 20 rokov. Rovnako nie je sporné ani to, že v prípade akceptácie argumentácie

krajského súdu v napadnutom uznesení by bola formálna podmienka podmienečného

prepustenia sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody splnená až vykonaním trestu

v trvaní 25 rokov, pričom táto skutočnosť nastane až v roku 2019.

V nadväznosti na právny problém nastolený sťažovateľom ústavný súd považuje za

vhodné poukázať na rozsudok Veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“) vo veci Vinter a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 9. 7. 2013 (sťažnosť

č. 66069/09, 130/10 a 3896/10), z ktorého vyplýva, že trest odňatia slobody na doživotie je

v súlade s čl. 3 dohovoru len za predpokladu, že umožňuje za určitých podmienok prieskum

a prípadne aj prepustenie osoby z výkonu trestu. Európsky súd pre ľudské práva

v označenom rozsudku teda uviedol, že tam, kde vnútroštátna právna úprava neumožňuje

preskúmať vykonávaný doživotný trest odňatia slobody, nie je doživotný trest odňatia

slobody v súlade s čl. 3 dohovoru. Doživotný trest odňatia slobody interpretovaný cez čl. 3

dohovoru vyžaduje zmierniteľnosť trestu v podobe prieskumu, ktorý umožní vnútroštátnym

orgánom zhodnotiť, či zmeny u uväznenej osobe sú natoľko významné a či na ceste

k rehabilitácii bol už v priebehu výkonu trestu dosiahnutý taký pokrok, že pokračujúce

zbavenie slobody už nemôže byť ospravedlnené legitímnymi penologickými dôvodmi. Tam,

kde vnútroštátne právo neobsahuje žiadny mechanizmus alebo žiadnu možnosť prieskumu

trestu odňatia slobody na doživotie, nezlučiteľnosť s čl. 3 dohovoru nastáva už v okamihu

uloženia doživotného trestu, a nie až v neskoršej fáze výkonu trestu.

Európsky súd pre ľudské práva v označenom rozsudku tiež konštatoval, že jeho

rozhodnutie nemá spôsobiť bezodkladné prepustenie páchateľov z výkonu doživotného

trestu odňatia slobody. Či sa tak stane, záleží na existencii legitímnych dôvodov

odôvodňujúcich ich ďalšie držanie vo výkone trestu odňatia slobody a tiež na tom, či sú,

alebo nie sú nebezpeční pre spoločnosť. Preskúmavanie výkonu trestu odňatia slobody na

doživotie až po výkone 25 rokoch doživotného trestu odňatia slobody je v súlade

s dohovorom. Možnosť požiadať o preskúmanie výkonu trestu odňatia slobody po určitej

dobe výkonu trestu ešte neznamená, že takáto osoba bude aj podmienečne prepustená.

Uvedené vyplýva z toho, že „právo byť podmienečne prepustený“ neexistuje a žiadny

článok dohovoru a ani totiž takéto právo negarantuje.

Obdobný právny názor vyslovil aj ústavný súd v uznesení sp. zn.

z 8. júna 2006, v ktorom sa uvádza:

«Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľom uplatnené právo

„byť podmienečne prepustený“ nie je garantované dohovorom (napr. rozhodnutie

Európskej komisie pre ľudské práva zo 7. mája 1990, Helmut Aldrian v. Rakúsko, č.

16266/90). Tieto konania sa v skutočnosti netýkajú rozhodnutia o „trestnom obvinení“, ani

o „občianskych právach a záväzkoch“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto namietanie

porušenia tohto článku dohovoru všeobecnými súdmi v konaní o žiadosti o podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je nezlučiteľné ratione materiae s

ustanoveniami dohovoru.»

Napriek uvedeným právnym záverom vyplývajúcim z judikatúry ESĽP i doterajšej

judikatúry ústavného súdu považoval ústavný súd za vhodné zaoberať sa námietkou

sťažovateľa podrobnejšie bez ohľadu na to, že právo „byť podmienečne prepustený“ nie je

garantované dohovorom ani .

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia v prvom rade konštatuje, že

krajský súd v ňom jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ako dospel k záveru o potrebe aplikovať

vo veci sťažovateľa starého

z 18. augusta 1994 účinného od 1. októbra 1994, ktorým bolo novelizované dovtedy platné

znenie starého tak, že osoba odsúdená na doživotie môže byť

podmienečne prepustená najskôr po 25 rokoch výkonu trestu.

Vychádzajúc z uvedeného, možno konštatovať, že úvahy krajského súdu majú

legálny a zároveň logický základ v intertemporálnych ustanoveniach § 437 ods. 2 a 3

.

Podľa pri posudzovaní splnenia podmienok na

rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo

rozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu pri trestoch uložených po

nadobudnutí účinnosti tohto Trestný

zákon v znení neskorších predpisov postupuje sa podľa tohto zákona.

Podľa pri posudzovaní splnenia podmienok na

rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo

rozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu u trestov uložených pred

účinnosťou tohto zákona sa postupuje podľa doterajších predpisov.

Vzhľadom na obsah citovaných ustanovení a

ústavný súd považuje právny názor krajského súdu o podmienkach podmienečného

prepustenia vo veci („... Z vyššie uvedených ustanovení platného vyplýva,

že zákonodarca ako rozhodnú právnu skutočnosť pre skúmanie podmienok pre podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody stanovil okamih uloženia trestu a nie okamih

spáchania trestného činu. bol trest odňatia slobody na doživotie

ukladaný rozsudkom Mestského súdu v Bratislave dňa 24. 5. 1995 v spojení s rozsudkom

Najvyššieho súdu SR z 16. 2. 1996, teda za účinnosti , ktorým bola

od 1. 10. 1994 predĺžená doba vykonania trestu z 20 na 25 rokov ako formálna podmienka

pre skúmanie materiálnych podmienok uvedených v

č. “) za dostatočne zdôvodnený, ktorý je v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Krajský súd sa totiž

s kľúčovou námietkou sťažovateľa v napadnutom uznesení podrobne zaoberal a zaujal k nej

postoj, ktorý nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, keďže vychádza z textu

intertemporálnych ustanovení . V tejto súvislosti sa žiada vzhľadom na

kľúčovú námietku sťažovateľa poznamenať, že v rozhodnutí sp. zn.

z 9. októbra 2014 vo veci podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody

u odsúdeného krajský súd ani len neuviedol intertemporálne ustanovenia Trestného

zákona obsiahnuté v § 437. Krajský súd sa teda v označenom uznesení vôbec nezaoberal

otázkou, prečo nie sú tieto ustanovenia aplikovateľné na vec odsúdeného čo pri

rešpektovaní prezumpcie ich ústavnosti nastoľuje úvahy o tom, či nejde o arbitrárne

rozhodnutie.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže viesť ani k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už

ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj

keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajského súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne

nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom

takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa a práv

podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto

sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2016