Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3Tos-171-2014.pdf
PDF · 71.6 KB
Case nature
Area
Subarea
3Tos/171/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Tencera a sudcov JUDr. Janky Klčovej a JUDr. Daniely Šramelovej, v trestnej veci odsúdeného M. I., v konaní o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 03.07.2014 pod sp. zn. 30PP/92/2014, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 09.10.2014 takto
rozhodol:
Podľa § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného M. I., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd podľa 62 odsek 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení neskorších predpisov súd zamietol žiadosť odsúdeného M. I., nar. XX.X.XXXX v H., o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu uložil: Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 24.05.1995 pod sp. zn. 2T/38/1994 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.02.1996 pod sp. zn. 1To/78/1995 podľa § 219 odsek 2 Trestného zákona č. 140/1961 na doživotie so zaradením do III. NVS.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pri posudzovaní žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zistil, že tento nesplnil jak formálnu podmienku pre podmienečné prepustenie v zmysle ust. § 62 ods.2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona, nakoľko nevykonal potrebnú časť výkonu uloženého trestu (čo v danom prípade predstavuje najmenej 25 rokov výkonu trestu odňatia slobody), tak i obe materiálne podmienky pre prípadné podmienečné prepustenie a to v tom smere, že svojim správaním vo výkone trestu nepreukázal žiadne výrazné polepšenie a nie je možné od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. K takémuto záveru prišiel na základe tej skutočnosti, že odsúdený bol už v minulosti viackrát súdne trestaný, aktuálne vykonáva trest odňatia slobody na doživotie za obzvlášť závažný zločin vraždy, pričom ani správanie odsúdeného počas výkonu trestu nenasvedčuje jeho osobnostnej náprave. Vzhľadom na osobu páchateľa nie je možné podľa prvostupňového súdu jednoznačne vyvodiť, že doterajší výkon trestu odňatia slobody mal na odsúdeného taký vplyv, že tento bude na slobode viesť riadny život.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť odsúdený, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého uznesenia a následného podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. V úvode svojej sťažnosti poukázal na splnenie formálnej podmienky pre podmienečné prepustenie a to v tom zmysle, že v čase spáchania predmetnej trestnej činnosti (dňa 08.04.21994) bol účinný Trestný zákon č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 177/1993 Z.z., ktorý v ust. § 62 odsek 2 uvádzal, že osoba odsúdená na výnimočný trest odňatia slobody na doživotie môže byť podmienečne prepustená až po najmenej dvadsiatich rokoch výkonu tohto trestu, z čoho vyplýva že podmienku vykonania trestu splnil dňa 19.04.2014. V ďalšej časti písomnej sťažnosti poukazoval predovšetkým na svoj nepriaznivý zdravotný stav ako i na nevyhovujúce pracovné podmienky vo výkone trestu odňatia slobody, ktoré
mu nedovoľujú podávať vysoké pracovné výkony, odzrkadľujúc potom nie úplne priaznivé osobné hodnotenie v danom smere.
Krajský súd podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako i konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a tak zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Po preskúmaní obsahu spisového materiálu v rámci plnenia prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že okresný súd pred rozhodnutím o žiadosti M. I. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vykonal všetky dostupné úkony potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, následne všetky relevantné podklady rozhodujúce pre posúdenie takejto žiadosti náležitým spôsobom vyhodnotil a dospel k správnemu záveru, že žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody za existujúcich podmienok nie je možné vyhovieť.
Okresný súd následne v odôvodnení svojho rozhodnutia rozviedol, ktoré relevantné skutočnosti a zistenia mu bránia v pozitívnom rozhodnutí o prípadnom podmienečnom prepustení M. I. z výkonu trestu odňatia slobody.
Ustanovenia § 61 odsek 1 a § 62 odsek 2 Trestného zákona obsahujú dve podmienky, na základe ktorých môže fakultatívne súd odsúdenú osobu podmienečne prepustiť z výkonu trestu odňatia slobody.
Prvá je formálna, ktorá je splnená vtedy, ak odsúdený vykonal v čase podania žiadosti zákonom stanovenú dobu výkonu trestu odňatia slobody.
Podľa § 62 odsek 2 Trestného zákona v znení zákona č. 177/1993 Z.z. osoba odsúdená na výnimočný trest odňatia slobody na doživotie môže byť podmienečne prepustená až po najmenej dvadsiatich rokoch výkonu tohto trestu.
V tejto súvislosti (na margo dôvodov okresného súdu ohľadom nesplnenia formálnych predpokladov odsúdeného pre podmienečné prepustenie) má krajský súd za potrebné uviesť, že spáchanie trestného činu je právna skutočnosť, ktorou vzniká právny vzťah medzi štátom a páchateľom, t.j. trestno-právny vzťah. Z toho je evidentné, že rozhodujúcim kritériom pre začiatok tohto vzťahu je moment (čas) spáchania trestného činu a nie čas vyhlásenia napr. odsudzujúceho rozsudku alebo čas právoplatnosti tohto rozhodnutia. Preto práva a povinnosti plynúce z trestno-právneho vzťahu sa musia posúdiť podľa práva účinného v čase spáchania trestného činu. Výnimka použitia neskoršieho zákona prichádza do úvahy, len keď je to pre páchateľa priaznivejšie. Ustanovenie § 62 je zaradené vo všeobecnej časti Trestného zákona a je súčasťou aj tých ustanovení, resp. noriem Trestného zákona, ktoré upravujú rozhodovanie súdov pri ukladaní a vykonávaní trestov.
V danom prípade bol M. I. odsúdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.05.1995 pod sp. zn. 2T/38/1994 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.2.1996 pod sp. zn. 1To/78/1995 pre trestný čin vraždy podľa § 219 odsek 2 písm. a/, pím. d/, písm. f/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania trestného činu dňa 08.04.1994. V danom čase bol účinný Trestný zákon č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 177/1993 Z.z., ktorý v ustanovení § 62 odsek 2 uvádzal, že osoba odsúdená na výnimočný trest odňatia slobody na doživotie môže byť podmienečne prepustená až po najmenej dvadsiatich rokoch výkonu tohto trestu z čoho vyplýva, že formálnu podmienku pre podmienečné prepustenie odsúdený splnil dňa 19.04.2014.
Na druhej strane, odvolací súd rovnako ako súd prvostupňový dospel k záveru, že u odsúdeného nie sú splnené obe materiálne podmienky pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody a to v tej podobe, že by vo výkone trestu preukázal polepšenie a že by bolo možné od neho očakávať, že v prípade prepustenia na slobodu, bude viesť riadny život.
Skutočnosť, či možno od odsúdeného očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život musí súd vyvodiť komplexne z celého radu kritérií, ako sú napr. osobné a charakterové vlastnosti odsúdenej osoby, celkový doteraz prejavovaný postoj k spoločenskému poriadku a k spoločenským záujmom, jeho doterajší spôsob života, v minulosti prejavené sklony a podobne.
Odvolací súd hodnotiac všetky relevantné skutočnosti v ich súvislostiach dospel k názoru, že okresný súd odôvodnil nesplnenie materiálnej podmienky pre prípadné podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody správne tým, že vo výkone trestu odňatia slobody nie je jeho správanie hodnotené kladne, nedostatky boli u odsúdeného zaznamenané v dodržiavaní ústavného poriadku a časového rozvrhu dňa, a hoci disciplinárne previnenia vykázané nemá, posledné pozitívne hodnotenie má odsúdený z ÚVTOS (za vzorné plnenie si pracovných úloh) ešte z roku 2008, čo naznačuje potrebu ďalšieho prevýchovného a resocializačného procesu v podmienkach ÚVTOS.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje i na osobné pomery odsúdeného, z ktorých nie je možné ustáliť pozitívnu prognózu možného jeho správania v prípade prepustenia na slobodu, pretože sú u neho zakorenené sklony k páchaniu asociálnej závažnej trestnej činnosti.
Odsúdený M. I. totiž už pred nástupom do výkonu trestu bol viackrát právoplatne odsúdený za rôznorodú trestnú činnosť, pričom v súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody pre trestný čin vraždy podľa § 219 odsek 2 písm. a/, písm. d/, písm. f/ Trestného zákona, ktorého obeťami boli viaceré osoby a motívom majetkový prospech, a teda je veľmi ťažko nájsť pozitívny dôvod, ktorý by vedel eliminovať uvedenú veľmi významnú skutočnosť dôležitú pri posudzovaní otázky, či M. I. je spôsobilý počas pobytu na slobode správať sa vo svojom blízkom sociálnom okolí tak, ako to vyžadujú záujmy spoločnosti.
Keďže doteraz sa takto nesprával, nie je ani možné od neho očakávať, že v prípade prepustenia na slobodu, bude viesť riadny život.
Z týchto dôvodov preto krajský súd o žiadosti odsúdeného rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.