Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 226/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr.

L. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011

doručená sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. L. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len ,a“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 3. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“

alebo „uznesenie najvyššieho súdu z 3. mája 2011“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej

len ,,okresný súd”) sp. zn. z 5. decembra 2008 bol sťažovateľ uznaný za

vinného v zmysle obžaloby ,,z účasti ako organizátor na dokonanom trestnom čine brania

rukojemníka podľa , Tr. v znení

Z. z.“, za čo mu bol uložený ,,Podľa účinného do 31. 12.

2005 trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov“, na výkon, ktorého bol obžalovaný

zaradený „podľa účinného do 31. 12. 2005 do

I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.“. Ďalej bol sťažovateľovi uložený ,,podľa § 53 ods. 1

a § 54 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005... tiež peňažný trest vo výmere 2.000.000,-

Sk (dva milióny) Sk“ a pre prípad zmarenia peňažného trestu mu bol uložený ,,podľa § 54

ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005... náhradný trest odňatia slobody 18 (osemnásť)

mesiacov“.

Sťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu odvolaním. O odvolaní rozhodol

Krajský súd v Trnave (ďalej len ,,krajský súd”) rozsudkom sp. zn. z 2. apríla

2009 tak, že „podľa , zrušuje... napadnutý

rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a podľa § 322 ods. 3

”, a rozhodol sám tak, že sťažovateľovi uložil „podľa

účinného do 31. 12. 2005... trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať)

rokov“, na výkon ktorého bol zaradený „podľa

účinného do 31. 12. 2005... do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny“. Ďalej bol

sťažovateľovi uložený ,,podľa § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005...

tiež peňažný trest vo výmere 2.000.000,- Sk (dva milióny slovenských korún)“ a pre prípad

zmarenia peňažného trestu mu bol uložený ,,podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. 12.

2005... náhradný trest odňatia slobody 18 (osemnásť) mesiacov“. Proti označenému

rozsudku krajského súdu z 2. apríla 2009 podal sťažovateľ dovolanie z 28. mája 2009,

o ktorom najvyšší súd rozhodol sťažnosťou napadnutým uznesením sp. zn.

z 3. mája 2011 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

,,Sťažovateľ je toho názoru, že postup OS TT ako súdu prvostupňového, ako aj KS TT

ako súdu druhostupňového, tak aj NS SR ako súdu dovolacieho porušil jeho právo na

spravodlivé súdne konanie a to tým, že nevyhoveli požiadavkám sťažovateľa, aby jeho

trestná vec bola spojená na spoločné konanie, resp. aby jeho trestná vec nebola vylúčená

na samostatné konanie. Postup vyššie uvedených súdov, keď neaplikovali spoločné konanie

a toto bez relevantných dôvodov odmietali a ich konanie bolo v rozpore s konštantnou

rozhodovacou praxou, sťažovateľ takýto postup považuje za zásah do princípu právnej

istoty ako súčasti právneho štátu podľa .“

Svoje zásadné námietky k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ

formuloval takto:

,,NS SR uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku. V odôvodnení NS SR uviedol, že nie je splnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. c) , teda zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.

Uvedené rozhodnutie je v rozpore s už spomenutým uznesením NS SR v inej veci, sp. zn.

zo dňa 25. 10. 2007, kde konštatoval, že došlo k porušeniu práva na

obhajobu, keď konanie proti každému z obvinených sa viedlo samostatne, napriek tomu, že

trestné činy, ktorých sa mali dopustiť, spolu súvisia. NS SR v napádanom uznesení ďalej

uviedol, že nie je splnený dovolací dôvod podľa ,

teda že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom. Teda, ak nebol splnený dovolací dôvod

tak rezultuje negatívna odpoveď aj na splnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. g) . Sťažovateľ považuje rozhodnutie NS SR, ktorým odmietol jeho

dovolanie za arbitrárne, nakoľko odôvodnenie napádaného rozhodnutia vo veci spoločného

konania, resp. vylúčenia sťažovateľa na samostatne konanie, je bez relevantných dôvodov

v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, i doktrinálnym

výkladom. Tento postup NS SR je zároveň zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti

právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a týmto zásahom došlo k porušeniu sťažovateľovho práva

ako účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa .“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

,,1. Právo sťažovateľa podľa a podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 3. mája 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

03. mája 2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

Najvyšší súd sa na výzvu ústavného súdu k sťažnosti sťažovateľa vyjadril takto:

«Okolnosť, že spoločné konanie proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu

súvisia, nie je obligatórne, vyplýva z výslovného znenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len , alebo ), a to na rozdiel od

úpravy podľa v znení neskorších predpisov. Tomu

zodpovedá i fakultatívna možnosť spojenia vecí v prípade samostatne podaných obžalôb

a splnenia podmienok spoločného konania, ustanovená v

Názor autora komentára (jedného z publikovaných komentárov) k Trestnému

poriadku, označený sťažovateľom ako doktrinálny výklad, nie je pre súd nijako záväzný. Aj

tento v sťažnosti citovaný text však hovorí o trvaní na potrebe spoločného konania

„v zásade“ (teda nie výlučne).

Okolnosť, prečo bolo konanie proti sťažovateľovi v prípravnom konaní vylúčené

zo spoločného konania a prečo nedošlo k neskoršiemu spojeniu dotknutých vecí na spoločné

konanie ( a ) je vysvetlená v rozsudku Okresného súdu Trnava

z 5. decembra 2008, sp. zn. (str. 23 ods. 3), ale najmä v rozsudku Krajského

súdu v Trnave z 2. apríla 2009, sp. zn. (str. 8 až 11), vrátane konkretizácie

dôležitých okolností v zmysle

Podstatné však v aktuálnych súvislostiach je, že k porušeniu práva na spravodlivý

proces, namietanému sťažovateľom môže dôjsť len zhoršením jeho procesného postavenia

ako obvineného (obžalovaného) v situácii nastalej po vylúčení konania proti jeho osobe

z konania proti spoluobvineným, a to v porovnaní so situáciou, v ktorej by naďalej

prebiehalo spoločné konanie.

V kontexte dovolania, podaného vecne práve z dôvodu samostatne proti dotknutému

obvinenému vedeného konania, s podradením dovolateľom pod dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. c/ (na tom istom základe aj pod dôvod podľa

), sa uvedenou otázkou zaoberal najvyšší súd ako dovolací súd v sťažnosťou

napadnutom uznesení, resp. jeho odôvodnení, a to na str. 8 a 9. Komparáciou oboch do

úvahy prichádzajúcich procesných režimov dospel k záveru, že obhajobná pozícia

obvineného P. nebola samostatne proti nemu vedeným konaním sťažená, čo doložil

konkrétnou právnou argumentáciou.

Zjednodušene (oproti rozhodnutiu o dovolaní) povedané, osoba podozrivá

zo spáchania toho istého činu mohla v konaní proti sťažovateľovi vypovedať (a teda ho aj

usvedčovať) buď ako spoluobvinený (spoluobžalovaný), alebo (pri „rozdelení“ konaní) ako

svedok. V oboch týchto prípadoch však má v celom priebehu konania právo odmietnuť

vypovedať. Ak napriek tomu vypovedá, je v pozícii svedka (reálne nastalej) dokonca

vystavená možnosti trestnoprávneho postihu podľa . Ak by proti

sťažovateľovi vypovedala ako spoluobvinený, uvedený postih jej nehrozí.

Sťažovateľ rovnako nebol v daných súvislostiach nútený vypovedať ani ako obvinený,

ani (v konaní proti iným osobám) ako svedok (mal právo odmietnuť výpoveď).

V súvislosti s právom na spravodlivý proces (Čl. 6 ods. 1 Dohovoru) má obvinený

v trestnom konaní právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov a dosiahnuť ich

predvolanie v zmysle Čl. 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru, nie právo byť vždy stíhaný spoločne s

inými osobami, podozrivými zo spáchania toho istého činu.

Naposledy uvedené právo mu nepriznávajú ani vnútroštátne právne predpisy

Slovenskej republiky, a to ani z pohľadu uplatňovaného práva podľa Čl. 46 ods. 1 ,

ani z hľadiska úpravy (ako je uvedené vyššie).

Okrem iných dôležitých dôvodov je zmena procesného postavenia spoluobvineného

na postavenie svedka nevyhnutne vyvolaná personálne selektovaným použitím odklonov

v trestnom konaní (§, , , , ods. 3, ).

Hodnotením v dotknutej veci vykonaných dôkazov, teda aj výpovedí svedkov,

z hľadiska správnosti zistenia skutkového stavu sa dovolací súd nezaoberal a zaoberať ani

nemohol, keďže v zmysle je viazaný správnosťou a úplnosťou

zisteného skutku.

V časti III. na str. 8 v ods. 3 sťažnosti je uvedená citácia odôvodnenia rozsudku

odvolacieho súdu na jeho str. 13 vo vzťahu k výpovediam Mgr. M., učineným (aj) 3. októbra

a 19. novembra 2007, teda po vylúčení veci sťažovateľa zo spoločného konania (27.

septembra 2007).

Táto konkrétna okolnosť nebola predmetom dovolacieho prieskumu, nakoľko nebola

namietaná v dovolaní ako chyba ním napadnutého rozhodnutia alebo konania (§ 374 ods. 1

).

Napriek tomu je však zrejmé, že ide len o porovnanie zo strany dovolacieho súdu

výpovedí J. M. ako obvineného v proti nemu vedenom trestnom konaní s jeho svedeckými

výpoveďami vo veci sťažovateľa (ČVS: PPZ-60/BOK-B-2007). Tieto svedecké výpovede boli

podkladom pre uznanie viny sťažovateľa Okresným súdom Trnava, ktorého rozhodnutie o

vine odvolací súd odobril (ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného súdu na str. 7 až

9, išlo o výpovede svedka M. z 27. septembra 2007, 17. októbra 2007 a pri konfrontácii so

sťažovateľom 27. septembra 2007),

Vo vzťahu k údajom na str. 8 odsek posledný sťažnosti (citácia odôvodnenia

rozsudku okresného súdu) ide o údaj o odkaze poškodených na občianske súdne konanie vo

veciach trestných konaní proti iným obžalovaným ako sťažovateľovi (chronológia týchto

konaní je popísaná v rozsudku Krajského súdu v Trnave, napadnutému dovolaním

sťažovateľa, na str. 10 a 11).

V konečnom dôsledku, porušenie princípu právnej istoty nedostatočným

vysporiadaním sa uznesenia dovolacieho súdu s uznesením najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho (v inej veci) z 25. októbra 2007, sp. zn. , je namietané taktiež

nedôvodné.

K inému riešeniu tej istej právnej otázky mohol iný senát najvyššieho súdu dospieť,

k čomu aj došlo. Svoje rozhodnutie v napadnutom uznesení odôvodnil aj úvahami vo vzťahu

k dotknutej právnej problematike. S odlišnou argumentáciou predchádzajúceho rozhodnutia

by sa bol vysporiadal aj osobitne, ak by v tomto rozhodnutí, resp. jeho odôvodnení bola

obsiahnutá. Porušenie práva na obhajobu samostatným vedením konania proti obvineným

v predmetnej veci je tu však konštatované bez ďalšieho (str. 6 ods. 2 uvedeného

rozhodnutia), teda len tak, ako je to citované v ústavnej sťažnosti. Neostávalo teda

z hľadiska napadnutého uznesenia z 3. mája 2011 v jeho odôvodnení túto okolnosť

konštatovať s odkazom na vlastný právny názor a v tom istom odôvodnení uvedené

argumenty na jeho podporu.

Na základe uvedeného navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť

ako zjavne neopodstatnenú neprijal na ďalšie konanie.»

Keďže sťažovateľ, kvalifikovane právne zastúpený advokátom, v petite sťažnosti

nenamietal neústavnosť rozsudku okresného súdu sp. zn. z 5. decembra 2008

a rozsudku krajského súdu sp. zn. z 2. apríla 2009, ústavný súd nepodrobil tieto

rozhodnutia ústavnému prieskumu [§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej „“)].

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. , ).

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať

aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či namietané uznesenie najvyššieho súdu nie

je arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené, a či ho možno z ústavného hľadiska považovať za

akceptovateľné a udržateľné.

Podľa judikatúry ústavného súdu (obdobne ) všeobecný súd nemôže

porušiť základné právo na súdnu ochranu zaručené v (obdobne aj v

ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi

postupy v príslušnom právnom konaní. Takýmto predpisom v posudzovanej veci je zákon

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa

v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,

za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre

všetky štádiá konania pred trestným súdom vrátane konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch podľa ôsmej hlavy tretej časti . V dovolacom konaní

procesné podmienky upravuje a nasl. (druhý diel ôsmej hlavy

tretej časti).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. mája 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného k veci uviedol:

,,Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) ako dovolací súd v

zmysle predbežne predsedom senátu preskúmal dovolanie a predložené spisy

podľa a zistil, že nie je dôvod na odmietnutie dovolania podľa ,

b/, d/ alebo e/ Zároveň však už pri predbežnom prieskume zistil, že je zrejmé, že nie

sú splnené podmienky dovolania podľa “

1. K dovolaciemu dôvodu podľa

K uplatneniu dovolacieho dôvodu podľa

(porušenie základného práva na obhajobu) najvyšší súd uviedol:

„K porušeniu práva na obhajobu“ z dôvodu, že „v prejednávanej veci malo a mohlo

na základe dovolaním namietaných okolnosti vo vzťahu k obvinenému (ďalej len dovolateľ)

dôjsť len tým, že iná osoba (osoby), pôvodne spoluobvinená zo spáchania toho istého činu

(najmä J. M.), bola v trestnej veci dovolateľa, vylúčenej zo spoločného konania podľa § 21

ods. 1 , vypočutá ako svedok, pričom zároveň bola táto osoba naďalej stíhaná v

samostatne a paralelne proti nej vedenom trestnom konaní (v trestnej veci dovolateľa bola

potom svedecká výpoveď J. M. - z prípravného konania na hlavnom pojednávaní prečítaná,

keďže odmietol vypovedať podľa ).“. Najvyšší súd uzavrel, že „Ak

dotknutá osoba v dôsledku svojho procesne relevantného prejavu vôle v proti nemu

samostatne vedenom konaní (tu vyhlásenia na hlavnom pojednávaní, že je vinný v zmysle §

257 písm. b/ ), nespochybňovaného (naopak, obsahovo potvrdzovaného) svedeckou

výpoveďou v konaní proti dovolateľovi, mala možnosť získať zvýhodnenie na základe

inštitútov hmotnoprávnej () alebo procesnoprávnej ()

úpravy (teda minimálne z hľadiska výšky uloženého trestu), rovnaké zvýhodnenie mohla

získať aj v prípade, ak by bola spoluobvineným (spoluobžalovaným) dovolateľa v

spoločnom konaní (v niektorých prípadoch zákonného procesného režimu musí byť pozícia

spoluobvineného v určitom bode postupu konania eliminovaná, ako napríklad u Františka

Tomáša, ktorého trestné stíhanie bolo prerušené podľa a ďalej v

konaní proti dovolateľovi vystupuje ako svedok).

Zároveň platí, že v prípade nastalej situácie, teda situácie vystupovania v oboch

procesných pozíciách (teda ako u obvineného aj ako svedka), hrozí (dokonca) vypočutému

v prípade preukázaného klamstva pri svedeckej výpovedi trestný postih pre krivú výpoveď

alebo krivú prísahu podľa § 346 ods. 1 alebo 2 Tr. zák., ktorý by mu pri výpovedi len ako

obvineného, resp. spoluobžalovaného v spoločne vedenom konaní nehrozil. Takáto osoba

má však vždy právo odmietnuť vypovedať ako svedok podľa

Skutok je po vznesení obvinenia vždy spojený s personifikáciou páchateľa

v procesnom postavení obvineného a takto je vymedzený ako predmet konania aj z hľadiska

prekážky právoplatne rozhodnutej veci v zmysle a ods. I písm. e/

Paragraf 18 ods. 1 neustanovuje spoločné konanie o všetkých

trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy

spolu súvisia, ako obligatórnu formu konania, aj keď v týchto prípadoch bude zväčša

namieste konať spoločne.

Spoločné konanie je podľa vyššie uvedeného ustanovenia vylúčené v prípade, ak by

zrejme bránilo ukončeniu veci v primeranej lehote. De facto ho nemožno vykonať ani vtedy,

keď je jedna zo spoločne stíhaných osôb obvinená až po skončení konania proti inej z takto

vymedzeného okruhu osôb.

Spoločné konanie nemusí byť vykonané ani vtedy, ak to prispeje k urýchleniu

konania, alebo ak je takéto riešenie založené na iných dôležitých dôvodoch v zmysle § 21

ods. 1 , čo umožňuje aj vylúčenie konania o niektorom z trestných činov alebo proti

niektorému z obvinených z už do takéhoto rozhodnutia (o vylúčení) spoločne vedeného

konania.

S postupom konania podľa je z hľadiska práv obhajoby v zásade

(aj keď nepôjde obežný postup) zlučiteľné, aby tá istá osoba vystupovala v jednom konaní

v postavení obvineného (obžalovaného), a v ďalšom konaní, vedenom proti inej osobe,

v postavení svedka, pričom v každom z oboch konaní je jeho predmetom ten istý skutok, a to

aj keď dotknuté konania prebiehajú súčasne.“.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa v odôvodnení namietaného uznesenia

nevyporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa porovnateľného uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. októbra 2007. Táto námietka sťažovateľa neobstojí. Najvyšší

súd totiž na túto námietku sťažovateľa v namietanom uznesení reagoval, keď uviedol:

„Je potrebné ešte podotknúť, že uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

hodnotí procesnú situáciu osôb spoluobvinených z toho istého skutku, ktorí

v samostatne proti nim vedených konaniach vypovedajú v procesnom postavení jednak

obvineného a jednak svedka, ako porušenie práva na obhajobu, avšak bez ďalšieho

odôvodnenia tohto hodnotenia. Opačný právny názor je vyjadrený v tomto rozhodnutí

(vrátane argumentov na jeho podporu).“

2. K dovolaciemu dôvodu podľa

K uplatneniu dovolacieho dôvodu podľa

najvyšší súd uviedol:

„V ustanovení veta druhá sú skutočne (ako sa to uvádza

v dovolaní) popísané dve odlišné situácie, ktoré sa však obsahovo sčasti prekrývajú (obe

predpokladajú prejav vôle obžalovaného smerujúci k jeho neúčasti na hlavnom

pojednávaní). Zároveň platí, že pre aplikáciu dotknutého pravidla (o konaní hlavného

pojednávania v neprítomnosti obžalovaného) postačuje nastanie ktorejkoľvek z nich.

Ak teda obžalovaný výslovne odmietne účasť na hlavnom pojednávaní, nemusí už navyše

žiadať o konanie pojednávania v jeho neprítomnosti (a naopak), aby pojednávanie mohlo

(a malo) byť vykonané.

Tým je v jej podstate daná odpoveď na námietku uplatnenú v dovolaní.

Je potrebné súhlasiť s hodnotením krajského súdu vo vzťahu k zápisnične

podchytenému vyjadreniu dovolateľa na hlavnom pojednávaní, konanom 14. novembra

2007, a to že odmieta účasť na tomto úkone (nechce sa zúčastniť na ďalšom priebehu

pojednávania). Preto je správny aj procesný hodnotiaci záver napadnutého rozhodnutia, že

postup súdu prvého stupňa, ktorý hlavné pojednávanie vykonal, nemožno považovať za

nezákonný (pre absenciu žiadosti obvineného o konanie pojednávania v jeho

neprítomnosti).

Bližšie okolnosti týkajúce sa aktuálneho preskúmania zdravotného stavu dovolateľa

v kritickom čase (s výsledkom jeho spôsobilosti sa hlavného pojednávania zúčastniť) sú

taktiež uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu.

K nadväznosti na uvedené potom neplatí, že by hlavné pojednávanie bolo vykonané

v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Dovolací

dôvod podľa teda taktiež nie je splnený.“

3. K dovolaciemu dôvodu podľa

K uplatneniu dovolacieho dôvodu podľa

najvyšší súd uviedol:

„Negatívna odpoveď na otázku splnenia tohto dovolacieho dôvodu rezultuje

z negatívneho posúdenia splnenia oboch skôr uvedených dôvodov dovolania, na ktoré je (aj

z hľadiska obsahu jeho odôvodnenia v tomto bode) viazaná.

Ak nemožno konštatovať nesúlad so zákonom v otázke vykonania samostatného

konania proti dovolateľovi a v otázke vykonania hlavného pojednávania (jeho časti)

v neprítomnosti dovolateľa, nemožno ani učiniť záver, že rozhodnutie súdu je založené na

dôkazoch, ktoré neboli (v tomto zmysle, zodpovedajúcom rozsahu uplatnených dovolacích

dôvodov) vykonané v konaní, resp. na dotknutom hlavnom pojednávaní zákonným

spôsobom.

Ani dovolací dôvod podľa teda nie je splnený.

Na základe uvedených okolností najvyšší súd odmietol dovolanie obvineného J. P.

podľa , konajúc a rozhodujúc na neverejnom zasadnutí nariadenom

podľa “

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru) z dôvodu, že

najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ním uvádzané dôvody prípustnosti dovolania

podľa , a . Ústavný súd v tejto súvislosti

zdôrazňuje, že súčasťou označených základných práv, ktorých porušenie sťažovateľ

namieta, nie je aj povinnosť uznať dôvody prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľom.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad právnej normy a jej uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s

( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad

právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci § 368 a nasl.

týkajúcich sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania) je

racionálny a akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti

dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny

názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ). Podľa ústavného

súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho

závery, takéto nedostatky v danom prípade nevykazuje. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia

podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru

o porušení sťažovateľom označených práv.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu

nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na

spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na

základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že

ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

V danej veci ústavný súd predovšetkým konštatuje, že dovolanie ako jeden

z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť

prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať

iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia

súdu. Už samotné chápanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

opodstatňuje reštriktívny prístup najvyššieho súdu k dovolacím dôvodom. Preto

vo všeobecnosti platí, že selektívne posudzovanie existencie dovolacích dôvodov

nepredstavuje odopretie opravného prostriedku v trestnom konaní podľa čl. 13 dohovoru.

Z dohovoru nevyplýva povinnosť, aby bolo zabezpečených viac opravných prostriedkov.

Požadovaný jeden opravný prostriedok predstavuje v trestnom súdnom procese

v Slovenskej republike inštitút odvolania. Slovenská republika nemusí mať v súvislosti

s dohovorom žiadnu tretiu inštanciu trestného súdnictva. Môže ju mať preto (argumentum

ad maiori a minus) zriadenú len pre korekcie zákonodarcom ustanovených chýb pri

realizovaní trestnej represie (podobne ).

Dovolanie sťažovateľa bolo založené na tvrdení o porušení jeho práva na obhajobu

zásadným spôsobom podľa , na tom, že hlavné

pojednávanie bolo vykonané v jeho neprítomnosti, hoci na to neboli splnené (podľa

sťažovateľa) zákonné podmienky podľa , ako aj na

tom, že rozhodnutie bolo založené na dôkazoch, ktoré nemali byť súdom vykonané

zákonným spôsobom podľa .

Podľa dovolanie možno podať, ak

zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa dovolanie možno podať, ak hlavné

pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na

to neboli splnené zákonné podmienky.

Podľa dovolanie možno podať, ak

rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto

relevantným čiastkovým záverom:

V prvom bode odôvodnenia sa najvyšší súd v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa

predovšetkým vyjadril k uskutočneniu spoločného

konania v sťažovateľom uvedených veciach s argumentáciou, v ktorých prípadoch sa

spoločné konanie nemusí vykonať (ak to prispeje k urýchleniu konania alebo ak je takéto

riešenie založené na iných zákonom ustanovených dôvodoch). Podľa názoru sťažovateľa

s porovnateľným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2007 sa

najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia nevysporiadal. Ústavný súd sa s týmto

tvrdením sťažovateľa nestotožňuje. Najvyšší súd okrem zdôvodnenia postupu v namietanej

veci dokonca v závere odôvodnenia napadnutého uznesenia k porovnateľnému uzneseniu

sp. zn. z 25. októbra 2007 sformuloval svoj právny názor (s. 12).

V súvislosti však s touto námietkou sťažovateľa, že najvyšší súd v porovnateľných

veciach rozhodol odlišným spôsobom (bez ohľadu na to, aby analyzoval možnosti

procesného postupu konajúceho súdu podľa príslušných procesnoprávnych predpisov),

ústavný súd navyše uvádza, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté

v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov

rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu

hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ).

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) sa vyslovil k rozdielnej

judikatúre najvyšších súdov. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Beian v. Rumunsko

(č. 1) zo 6. decembra 2007 konštatoval, že k rozdielnej judikatúre najvyššej súdnej inštancie

došlo z dôvodu, že „neexistoval mechanizmus spôsobilý zaistiť koherentnosť judikatúry...“

(bod 36). Poukázal tiež na to, že rozdiely v judikatúre „sú inherentným dôsledkom každého

súdneho systému...“ (bod 63), pričom úlohou najvyššej súdnej inštancie je odstrániť

vzniknuté protirečenia (bod 37).

Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že

rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou

súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene

dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale

dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby

uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej

súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či

vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný

orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva.

Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci

koherentnosť judikatúry v o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento

mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu

najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo

príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky

a riadne využíva, je v každej skupine prípadov rozdielnej judikatúry závislé od konkrétnych

okolností, spravidla treba zohľadniť predmet konkrétnych konaní, ich skutkovú a právnu

náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie na uplatnenie mechanizmu podľa

§ 22 zákona o súdoch.

Ústavný súd pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou konštatuje, že takýto

rozpor sám osebe ešte nemusí byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej

právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. Každá

zmena rozhodovacej súdnej praxe, zvlášť ak ide o prax najvyššej súdnej inštancie povolanej

aj na zjednocovanie judikatúry nižších súdov, je však javom vo svojej podstate nežiaducim.

Dokonca, aj keby takéto procedúry neboli pre uvedené prípady ustanovené pozitívnym

právom, nič by to nemenilo na povinnosti najvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry

nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich

prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením takého postupu.

Jeho súčasťou by nevyhnutne malo byť presvedčivé vysvetlenie toho, prečo aj napriek

očakávaniu rešpektu k doterajšej rozhodovacej praxi bolo rozhodnuté inak. Najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia podľa názoru ústavného súdu logickým a ústavne

akceptovateľným spôsobom poukazuje na aktuálnu procesnoprávnu úpravu, ktorá vytvára

priestor aj pre taký postup najvyššieho súdu, aký zvolil pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľa.

Najvyšší súd vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. d)

ústavne akceptovateľným spôsobom zaujal stanovisko k aplikácii

pravidla o konaní hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného, poukazujúc na

druhú vetu s dôrazom na to, že ide o dve odlišné situácie,

pričom postačuje nastanie ktorejkoľvek z nich, aby sa mohlo aplikovať pravidlo o konaní

hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného.

Vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného

poriadku najvyšší súd vychádzajúc z absencie dovolacích dôvodov ustanovených v § 371

ods. 1 písm. c) a d) dospel k záveru o absencii dovolacieho dôvodu aj

podľa . Argumentácia najvyššieho súdu uvedená

v napadnutom uznesení je podľa názoru ústavného súdu logická, nie je svojvoľná ani

arbitrárna a je ústavne konformná.

Splnenie/nesplnenie podmienok pre dovolacie konanie podľa § 371 ods. 1 písm. c),

d) a g) vyhodnotil najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu

dostatočným a vyčerpávajúcim spôsobom korešpondujúcim tak s

a s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Závery najvyššieho súdu nevybočujú podľa názoru ústavného

súdu ani z požiadavky na zaistenie riadneho výkonu spravodlivosti na jednej strane a ani

z požiadavky rešpektovania princípu právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným

rozhodnutím na strane druhej. Konštatovanie o nesplnení dovolacích dôvodov bolo založené

na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej

úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na

odmietnutie dovolania. Osoby dotknuté právoplatným rozhodnutím musia počítať s tým, že

tieto pravidlá budú aplikované, avšak tieto pravidlá nemôžu týmto osobám zabrániť, aby

využili existujúci opravný prostriedok (napr. , taktiež vec Pérez De Rada

Cavanilles c Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný

základ na jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy, na ktorej tento

založil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia za

akceptovateľné a nevybočujúce z limitov , ako aj dohovoru.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného

súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade

s ustanoveniami relevantnej právnej úpravy a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu

predchádzajúci postup druhostupňového súdu preskúmal a svoje rozhodnutie náležite

odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je totiž automaticky nárok na

to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa (m. m. ).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať

záver o takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu a namietaným porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012