Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 51/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť C. V., samostatne hospodáriaceho roľníka, S.; obchodnej

spoločnosti A., s. r. o., Š.; obchodnej spoločnosti R., s. r. o. „v likvidácii“, Š.; C. P.,

samostatne hospodáriaceho roľníka, B.; a Ľ. V., samostatne hospodáriaceho roľníka, S.,

zastúpených advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namietali porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2

a základných práv podľa a v spojení s

, základného práva podľa Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. -282 zo 14. septembra 2009

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 25. februára 2010, a

takto

rozhodol:

Sťažnosť C. V., samostatne hospodáriaceho roľníka, obchodnej spoločnosti A., s. r.

o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o. „v likvidácii“, C. P., samostatne hospodáriaceho

roľníka, a Ľ. V., samostatne hospodáriaceho roľníka, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. apríla 2010

doručené podanie C. V., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. F.,

B., označené ako „Sťažnosť“. Sťažovateľ toto podanie doplnil podaniami doručenými

ústavnému súdu 21. júla 2010, 9. septembra 2010, 11. októbra 2010, 20. októbra 2010 a 4.

novembra 2010 a označenými ako „Doplnenie ústavnej sťažnosti“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 4. novembra 2010 označeným ako

„Pristúpenie k ústavnej sťažnosti“ pristúpili k sťažnosti sťažovateľa títo účastníci:

obchodná spoločnosť A., s. r. o., Š.; obchodná spoločnosť R., s. r. o. „v likvidácii“, Š.; C. P.,

samostatne hospodáriaci roľník, B.; a Ľ. V., samostatne hospodáriaci roľník, S. (ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpení advokátkou JUDr. J. F., B.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2, a v spojení s (ďalej len „“),

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) zo 14. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

z 25. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na konanie vedené pred okresným súdom pod

sp. zn. , v ktorom bol sťažovateľ žalobcom. «Podaním z 06. 02. 2009

a z 16. 02. 2009 žalobca oznámil prvostupňovému súdu, že svoje pohľadávky postúpil firme

R. Súčasne požiadal o zámenu svojho účastníctva na strane aktívne legitimovaného

subjektu. Táto písomnosť bola podpísaná aj likvidátorom firmy R. ... Napriek tomu OS Ba

III uznesením č. z 09. 03. 2009 tento procesný návrh... zamietol. Žalobca...

rezignoval a neodvolal sa.

... svoju argumentáciu doplnil obsiahlym a dôkazmi podloženým podaním z 10. 03.

2009. Prvostupňový súd toto všetko úplne ignoroval. Upustil od akéhokoľvek dokazovania

a „oprel sa“ o názor NS SR (obsiahnutý v rozsudku č. z 06. 08. 2008). Na

tejto „báze“ vyniesol OS Ba III potom svoj rozsudok dňa 14. 09. 2009 pod č. 44 Cb

51/2005. Žalobca podal 13. 10. 2009 odvolanie.

Pán C. V. považuje za vrchol krivdy obsah rozsudku KS v Bratislave č. 1 Cob

352/2009 z 25. 02. 2010. Ide o klasickú podobu arbitrárneho rozhodovania. Tento súd ...

„podoprel“ svoju argumentáciu medzičasom zrušeným rozsudkom NS SR č.

25/2007 z 06. 08. 2008. Pán C. V. hodnotí ako iróniu keď KS v Bratislave uvádza, že on

predsa už nie je aktívne procesné legitimovaný, lebo svoju pohľadávku medzičasom postúpil

firme R. a návrh na zámenu účastníkov konania na strane žalobcu (ako o to p. C. V.

požiadal) súd zamietol. KS v Bratislave sa v podstate nevysporiadal s jedinou

argumentáciou žalobcu. KS v Bratislave v rozsudku č. z 25. 02. 2010

zvýraznil, že: „ ...v danom prípade... na to aby žalovaný mohol zaplatiť žalobcovi kúpnu

cenu za dodávky mlieka, bolo potrebné najneskôr do 15. 11. 2004 uzavrieť zmluvu

o postúpení pohľadávok, čo sa však nestalo.

Tvrdíme aj, že C. V. bola odňatá možnosť konať pred KS v Bratislave, lebo neboli

dané zákonné dôvody pre rozhodovanie KS v Bratislave bez nariadenia pojednávania (§

214 ods. 1 písm.a) ). KS v Bratislave predsa musel vedieť, že rozsudok NS SR č.

25/2007 z 06. 08. 2008 na ktorý sa v danej veci odvolával OS Ba III a o ktorý sa dokonca

sám KS v Bratislave v danej veci mienil tiež oprieť, bol medzičasom pre hrubú

protizákonnosť a neústavnosť zrušený. ...

Medzi napadnutým postupom OS Bratislava III a postupom KS v Bratislave

(prieťahmi v konaní, neefektívnym konaním o merite veci, procesnými chybami

a zámerne nedostatočným hodnotením hmotnoprávnych i procesnoprávnych podmienok

konania) a základnými právami sťažovateľa existuje priama príčinná súvislosť.»

Na základe týchto skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol

nálezom, v ktorom vysloví že

„1. Základné právo [sťažovateľov] priznané čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46, čl. 48

v spojení s , Listiny... a

Dohovoru ... bolo porušené rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III č.

zo dňa 14. 09. 2009 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 02. 2010,

v konaní vedenom pod sp. zn.: č. .

2. ... zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 02. 20010 sp. zn.:

a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III č. zo dňa

14. 09. 2009 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava III sú spoločne a nerozdielne

povinní uhradiť [sťažovateľom] trovy konania... do troch dní od doručenia tohto nálezu na

účet ... JUDr. J. F...“.

Sťažnosť vo vzťahu k sťažovateľom nebola nijakým spôsobom špecifikovaná,

rovnako ako aj návrh na rozhodnutie, a preto bol ústavný súd toho názoru, že sa v plnom

rozsahu stotožnili s obsahom sťažnosti a návrhom na rozhodnutie ústavného súdu v rozsahu

a obsahu vzťahujúcom sa na sťažovateľa.

Ústavný súd si výzvou z 27. januára 2011 adresovanou okresnému súdu zaobstaral

rozsudok okresného súdu zo 14. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudok krajského súdu z 25. februára 2010 v konaní vedenom pod

sp. zn. , ktorými podľa sťažovateľov mali byť porušené ich označené práva.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 a základných práv podľa a v spojení s ,

porušenia základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozsudkom okresného súdu zo 14. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom krajského súdu z 25. februára 2010 v konaní vedenom pod

sp. zn. .

1. Ústavný súd v prvom rade skúmal, či sťažnosť podali oprávnené osoby, t. j.

aktívnu legitimáciu sťažovateľov na podanie sťažnosti.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že domáhať sa ochrany

základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine

v záujme ochrany svojich základných práv (napr. , ).

Z vyplýva, že sťažovateľ musí teda namietať porušenie svojich

základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy,

ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta

porušenie základných práv ().

O návrhu podanom zjavne neoprávnenou osobou možno hovoriť vtedy, keď

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov. Za

návrh podaný niekým zjavne neoprávneným preto možno považovať návrh, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie ().

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd z obsahu sťažnosti, ako aj

z obsahu priložených listín zistil, že v označených konaniach bol účastníkom týchto konaní

len sťažovateľ a ostatní sťažovatelia nie sú a ani neboli účastníkmi konaní, ktoré

predchádzali vydaniu rozsudku okresného súdu č. k. -282 zo 14. septembra

2009 a rozsudku krajského súdu č. k. -330 z 25. februára 2010, v ktorých

malo dôjsť k porušeniu nimi označených práv.

Znamená to, že v okolnostiach danej veci sťažovatelia nie sú oprávnenou osobou na

podanie sťažnosti podľa (m. m. , )

s výnimkou sťažovateľa, ktorý bol účastníkom konaní, ktoré predchádzali vydaniu

napadnutých rozhodnutí.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako podanú zjavne neoprávnenými osobami. Oprávnenou osobou

na podanie sťažnosti bol iba sťažovateľ.

2. Ústavný súd preto skúmal, či sťažnosť sťažovateľa spĺňa ďalšie podmienky

ustanovené v , resp. či nie je dôvod na jej odmietnutie

z niektorého z dôvodov podľa .

a) K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu a jeho rozsudkom zo 14. septembra 2009 v konaní vedenom pod

sp. zn.

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom, že

k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva

aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

K namietanému porušeniu základného práva podľa , základného

práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. septembra

2009, ktorým návrh zamietol, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený

v (premietnutý aj do ), z ktorého

vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

napadnutý postup a rozsudok okresného súdu, pretože ich preskúmal na základe odvolania

sťažovateľa krajský súd, ktorý rozsudkom z 25. februára 2010 v konaní vedenom pod

sp. zn. napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdil ako vecne

správny.

Preto v súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa

, základného práva podľa listiny a práva podľa

dohovoru je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie

postupu a rozsudku krajského súdu (obdobne napr. m. m. , ,

). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu

okresného súdu a jeho rozsudku odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

b) K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu a jeho rozsudkom z 25. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

V sťažnosti je petit zreteľne oddelený od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť

ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa

sťažovateľ domáhal (petit). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušiteľa

svojich práv ( ).

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na súdnu ochranu podľa sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“

v občianskoprávnom spore (m. m. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a

neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m.

m. , , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru (ako aj ), ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá

vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia

nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,

ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom krajského súdu, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom okresného

súdu vyjadreným v jeho rozhodnutí.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozsudku uviedol:

„Aj keď odvolací súd v zmysle ust. za situácie, že sa stotožní

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, chce zdôrazniť, že

z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si svoje právo uplatnil titulom zaplatenia kúpnej ceny za

dodávky surového kravského mlieka realizovaných na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23. 03.

2004 uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou S., a. s. Po tom, čo táto spoločnosť sa

dostala do finančných problémov a nebola schopná uhrádzať svoje splatné záväzky, došlo k

prijatiu dodatku č. 4 k tejto kúpnej zmluve. Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi

sporné. Sporným zostal výklad predmetného dodatku, najmä jeho článku I bod 1 až 3.

Odvolací súd je zhodný s názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade podľa

dojednania v tomto dodatku, na to, aby žalovaný mohol zaplatiť žalobcovi kúpnu cenu za

dodávky mlieka, bolo potrebné najneskôr do 15. 11. 2004 uzavrieť zmluvu o postúpení

pohľadávok, čo sa však nestalo. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný v predmetnom

spore nie je vecne pasívne legitimovaný.

Zo spisu je tiež zrejmé, že žalobca dňa 05. 02. 2009 uzavrel ako postupca zmluvu

o postúpení svojej pohľadávky uplatňovanej v tomto konaní so spoločnosťou R., s. r. o. v

likvidácii, so sídlom Š., ako postupníkom. Na základe tejto právnej skutočnosti požiadal

žalobca podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 06. 02. 2009, aby súd v konaní

pokračoval už s touto spoločnosťou. I napriek opakovanej výzve súdu, žalobca zmluvu o

postúpení pohľadávok súdu nepredložil a tak konajúci súd uznesením zo dňa 09. 03. 2009 č.

k. -246 návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu nepripustil. Toto

uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 01. 04. 2009. Podľa ust. § 524 a nasl. Obč. zák.

zmluvou o postúpení pohľadávok môže veriteľ svoju pohľadávku i bez súhlasu dlžníka

postúpiť písomnou zmluvou inému a s takto postúpenou pohľadávkou prechádza i jej

príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné

konštatovať, že žalobca uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok stratil vecnú aktívnu

legitimáciu vo veci a to je tiež jeden z dôvodov prečo bolo potrebné jeho žalobu zamietnuť.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu veci odvolací súd uzavrel, že

napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho podľa potvrdil.“

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku zo 14. septembra 2009 v konaní

vedenom pod sp. zn. uviedol:

„Dňa 09. 09. 2004 bol uzavretý Dodatok č. 4 ku Kúpnej zmluve o dodávke surového

kravského mlieka medzi navrhovateľom... a spol. S., a. s. ako kupujúcim a odporcom ako

kupujúcim 2 na strane druhej.

Odporca na základe čl. I bodu 1 uvedeného dodatku garantovali prebratie

a splatenie pohľadávok voči dlžníkovi S., a. s. po lehote splatnosti a dohodli sa, že dlžnú

čiastku navrhovateľovi vyplatia najneskôr do 15. 11. 2004.

Podľa čl. I bodu 2 dodatku sa splatenie pohľadávky malo riešiť na základe osobitnej

Zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi navrhovateľom ako predávajúcim

a odporcom (L., a. s.) resp. spol. U., a. s. ako kupujúcim pohľadávky.

V dodatku sa všetky zmluvné strany vzájomne dohodli tiež na tom, že ku dňu

vyplatenia pohľadávky odporcom, prejde zmluvný vzťah a všetky práva a povinnosti

z Kúpnej zmluvy o dodávke mlieka na odporcu a týmto malo dôjsť k zmene osoby

kupujúceho tak, že jediným kupujúcim z Kúpnej zmluvy o dodávke surového kravského

mlieka bude odporca a spol. S., a. s. prestane byť zmluvnou stranou.

Na tunajšom súde sa vedú konania medzi viacerými dodávateľmi mlieka na strane

navrhovateľov a odporcom, pričom právnym základom je posúdenie dodatku č. 4 ku

kúpnym zmluvám. ...

Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba nie je podaná

dôvodne. Základnou otázkou spornou medzi účastníkmi bolo posúdenie dodatku č. 4

ku kúpnej zmluve zo dňa 09. 09. 2004, pričom tu sa súd pri svojom rozhodovaní v plnom

rozsahu oprel o právny názor Najvyššieho súdu vyjadrený v jeho rozhodnutí - rozsudku č. k.

zo dňa 06. 08. 2008. Úmyslom zmluvných strán v dodatku nebolo prevziať

dlh od S., a. s., ale postúpiť pohľadávku navrhovateľa, ktorú mal voči spol. S., a. s. na

odporcu a to osobitnou zmluvou o postúpení pohľadávky, ku ktorej uzavretiu však nedošlo.

Súd mal za preukázané, že viacero dodávateľov mlieka takúto zmluvu uzavrelo s odporcom

a to v lehote do 15. 11. 2004 a stali sa tak novými dodávateľmi mlieka pre odporcu. Návrh

zmluvy o postúpení pohľadávky navrhovateľ zaslal odporcovi aj v tomto prípade, ale až po

lehote 15. 11. 2004, preto odporca k takejto dohode nepristúpil. Vôľa zmluvných strán

nesmerovala k tomu, aby odporca prevzal dlhy za S., a. s., ale naopak, aby odkúpil

pohľadávku od navrhovateľa a to na základe osobitnej zmluvy. Až po uzavretí zmluvy o

postúpení pohľadávky a vyplatení pohľadávky mal ako nový kupujúci nastúpiť odporca.

Súd mal teda jednoznačne za to, že odporca nie je v spore pasívne legitimovaný,

keďže nedošlo k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky medzi navrhovateľom

a odporcom v lehote do 15. 11. 2004, tak ako to bolo dohodnuté v dodatku č. 4 a preto

žalobu v celom rozsahu zamietol. Tomuto záveru zodpovedá aj skutočnosť, že navrhovateľ

si uplatnil pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania aj v rámci konkurzného konania

sp. zn. voči pôvodne žalovanému odporcovi v 1. rade – S. a. s., pričom táto

pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty uznaná (č.l. 245 spisu).“

Ústavný súd po posúdení argumentácie krajského súdu v spojení s argumentáciou

okresného súdu, na ktorú sa krajský súd v súlade s § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) odvoláva, dospel k záveru, že citované právne názory krajského

súdu ako odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že „sa pri svojom

rozhodovaní v plnom rozsahu oprel o právny názor Najvyššieho súdu ... v ... rozsudku č. k.

zo dňa 06. 08. 2008“ s tým, že ďalej v odôvodnení podáva konkrétny

výklad dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve, ktorý je obsahovo totožný s výkladom, ktorý podal

najvyšší súd v rozsudku zo 6. augusta 2008. Krajský súd „sa plne stotožnil so skutkovými

zisteniami súdu prvého stupňa, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal a aj s jeho

právnymi závermi“, na základe čoho rozsudok okresného súdu podľa ako

vecne správny potvrdil. Podľa názoru ústavného súdu právne závery okresného súdu

týkajúce sa dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve nemožno hodnotiť ako ústavne

neakceptovateľné, arbitrárne, a tak neudržateľné len z dôvodu, že vychádzajú z právneho

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v skutkovo

podobnej veci, ktorý bol vyslovený v rozhodnutí, ktoré bolo medzičasom zrušené ústavným

súdom z iného dôvodu, ako z dôvodu, ktorý by sa týkal právnych záverov týkajúcich sa

relevantného dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že právne názory krajského súdu

zodpovedajú zmyslu a účelu predmetnej právnej úpravy, a preto ich ústavný súd hodnotí

z ústavného hľadiska ako akceptovateľné a udržateľné, a teda konformné s obsahom

základného práva podľa . Podľa názoru ústavného súdu základné právo

na súdnu ochranu v zmysle nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,

že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona a výklad dodatku č. 4 ku kúpnej

zmluve o dodávke surového kravského mlieka predovšetkým jeho čl. I ods. 1, čl. I ods. 2,

ako aj na obsah relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite

odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia

okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec

použitých ustanovení označených zákonov, a teda vylučujúci porušenie základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa .

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s namietaným rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť

medzi namietaným rozhodnutím a postupom krajského súdu a sťažovateľom namietaným

porušením jeho práv podľa , dohovoru a listiny,

ktorá by signalizovala, že k ich porušeniu reálne mohlo dôjsť, a preto ju v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že všeobecné súdy sa v odôvodnení svojich

rozhodnutí odvolávajú na právny názor najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn.

zo 6. augusta 2008, ktorý bol zrušený nálezom ústavného súdu č. k.

-49 z 10. decembra 2009, ústavný súd konštatuje:

Nálezom č. k. -49 z 10. decembra 2009 ústavný súd okrem iného

rozhodol tak, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. augusta 2008

zrušuje a vec vracia najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd zrušil predmetné

rozhodnutie najvyššieho súdu na základe záveru, že najvyšší súd sa vysporiadal s otázkou

včasnosti podania odvolania žalovanou ústavne nekonformným spôsobom, čoho dôsledkom

bolo, že bez ústavne akceptovateľných dôvodov neprihliadol na ustanovenie § 28 ods. 3

, podľa ktorého odvolanie alebo výpoveď plnomocenstva sú voči súdu účinné, len čo

ich účastník alebo zástupca oznámili. ... Za daných okolností považoval ústavný súd výklad

uplatnený v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu vo vzťahu

k otázke právnych účinkov doručenia rozsudku súdu prvého stupňa a nadväzujúceho

hodnotenia včasnosti podania odvolania za ústavne neakceptovateľný a neudržateľný.

Ústavný súd však v náleze z 10. decembra 2009 neskúmal výklad dodatku č. 4 ku kúpnej

zmluve uzavretej medzi účastníkmi predmetného konania, ktorý urobil najvyšší súd

vo svojom rozsudku zo 6. augusta 2008, a nehodnotil ho z toho pohľadu, či je ústavne

akceptovateľný, či nie je svojvoľný, teda arbitrárny a pod.

c) K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn.

V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa

bola ústavnému súdu doručená 21. apríla 2010, pričom sťažnosťou napadnutý rozsudok

okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu sa stal právoplatným 29. marca 2010.

Sťažovateľ teda podal sťažnosť v čase, keď porušenie označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru na všeobecných súdoch, ktoré

sťažovateľ označil za účastníkov konania, už nemohlo trvať a konanie o jeho sťažnosti pred

ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje

vo vzťahu k základnému právu zaručenému v a právu zaručenému

v čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis , ).

Vzhľadom na to, že sa sťažovateľ v predmetnej veci domáhal ochrany svojho

základného práva zaručeného v a rovnako aj práva zaručeného v

ods. 1 dohovoru v čase, keď v označených konaniach pred okresným súdom a krajským

súdom namietané porušovanie uvedených práv už nemohlo trvať, a teda bola odstránená ich

právna neistota, ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť

podľa .

Sťažovateľ namietal aj porušenie a namietaným

rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, pričom v petite zahrnul túto

námietku pod slovné spojenie „základné právo“. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že

uvedené články nezakotvujú žiadne základné právo alebo slobodu, a v tejto súvislosti

poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (obdobne napr. , ),

podľa ktorej tento typ relevantnej právnej normy nemožno podaním sťažnosti podľa čl. 127

namietať samostatne. Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho

základného práva alebo slobody ustanoveného v druhej hlave , prípadne základného

práva zaručeného listinou alebo práva upraveného kvalifikovanými medzinárodnými

zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd; porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

síce možno namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením základného

práva alebo slobody.

Z uvedeného vyplýva, že či už by sa námietka porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

posudzovala samostatne, alebo v spojení s označenými základnými právami

a právom podľa dohovoru a listiny, ktorých porušenie ústavný súd v predmetnej veci

nezistil, rozsudkom okresného súdu alebo krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu

označených článkov , a to pre nedostatok akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi

postupom a rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu a týmito ústavnými normami,

preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2011