Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 119/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. M. H., R., zastúpenej advokátkou JUDr. J. C., Ž.,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia

postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 1. júla 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 20. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť RNDr. M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2012

doručená sťažnosť RNDr. M. H. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 (ďalej len „“) a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenia

postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 1. júla 2011 (ďalej aj „uznesenie

okresného súdu o uložení pokuty“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. septembra

2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd vydal 1. júla 2011 uznesenie

sp. zn. , ktorým uložil sťažovateľke pokutu v sume 40 € s tým, že je povinná

zaplatiť ju v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Proti označenému uzneseniu

podala sťažovateľka ako matka maloletých detí v zákonom ustanovenej lehote odvolanie,

ktorým namietala jeho nezákonnosť, nedostatočné zistenie skutkového stavu a jeho

zmätočnosť, a preto navrhovala napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť.

Odvolanie sťažovateľky obsahovalo zároveň aj podnet, aby okresný súd vyhlásil výkon

rozhodnutia za neprípustný v súlade s

(ďalej len „OSP“), pretože s poukazom na skutočnosti uvedené v odvolaní je tu iný dôvod,

pre ktorý rozhodnutie nemožno vykonať, a následne konanie o výkon napadnutého

rozhodnutia žiadala zastaviť.

Sťažovateľka okrem iného uviedla, že je matkou „maloletých detí M. H... a P. H...,

ktorej uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. -102 zo dňa 1. 7. 2011, bola

uložená pokuta vo výške 40 Eur za porušenie Uznesenia Okresného súdu Žilina o nariadení

predbežného opatrenia č. k. zo dňa 3. 12. 2009 v spojení s Uznesením

Krajského súdu v Žiline č. k. -417, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa

15. 2. 2011. Predmetné rozhodnutie odôvodnil Okresný súd v Žiline tým, že dňa

07. 03. 2011 otec maloletých detí... podal návrh vo veci výkonu rozhodnutia o úprave styku

otca s maloletými deťmi, ktorý odôvodnil tým, že na základe predbežného opatrenia

vydaného Okresným súdom Žilina v konaní spis. zn. č. mu bol upravený styk

s maloletými deťmi, pričom v každom nepárnom týždni je oprávnený stretávať sa s deťmi

v sobotu a nedeľu v čase od 9,00 hod. do 18,00 hod. a v každom párnom týždni v stredu

od 16.00 hod. do 18.00 hod. bez prítomnosti matky a tvrdením, že matka bráni otcovi

v stretávaní s maloletými deťmi.“.

Sťažovateľka bola podľa vyzvaná na dobrovoľné podrobenie sa

súdnemu rozhodnutiu o úprave styku otca s maloletými deťmi a poučená o možnosti

použitia sankcií za nesplnenie tohto súdneho rozhodnutia. Na uvedenú výzvu reagovala

vyjadrením z 26. apríla 2011, v ktorom uviedla, že „styk otca s deťmi nemarím, ale

vzhľadom na reakcie detí, ktoré odmietajú ísť na stretnutie s otcom bez mojej prítomnosti,

vždy otca detí žiadam, aby ju v záujme detí akceptoval. Konám tak, pretože v zmysle Zákona

o rodine som povinná chrániť záujmy maloletých detí a ako matka nemôžem konať ani

inak.“.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že okresný súd „odôvodnil svoje rozhodnutie o pokute

s poukazom na a a s poukazom na Uznesenie Okresného súdu

Žilina o nariadení predbežného opatrenia č. k. zo dňa 3. 12. 2010 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -417, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 15. 02. 2011, ktorým bol upravený styk otca s maloletými deťmi

v každom nepárnom týždni v stredu od 16.00 hod. do 18.00 hod. bez prítomnosti matky.

Ďalej súd uviedol, že toto rozhodnutie porušila matka viackrát, nakoľko od vykonateľnosti

predbežného opatrenia opakovane neumožnila otcovi stretnúť sa s maloletými deťmi. Otec

neustále podáva oznámenia o tom, že matka mu neumožňuje stretávania s maloletými

deťmi, čím nerešpektuje právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Žilina. Z pohovoru, ktorý

bol vykonaný na Obecnom úrade v R. vyplýva, že deti odmietajú ísť k otcovi bez matky a tá

ich k stretnutiu s otcom nechce nútiť. Stretnutie v nepárny víkend za prítomnosti matky otec

odmieta a v párnu stredu s tým súhlasí. Pretože matka pokračovala v odmietavom postoji

k uskutočňovaniu stretnutia otca s maloletými deťmi aj po výzve súdu na dobrovoľné

podrobenie sa súdnemu rozhodnutiu, uložil súd matke podľa pokutu.

Súčasne súd vyzval matku maloletých detí, aby sa podrobila súdnemu rozhodnutiu o úprave

styku otca s maloletými deťmi. Ak zostane táto výzva i naďalej bezvýsledná, bude súd

ukladať postupne ďalšie pokuty, alebo môže odňať maloleté deti matke a odovzdať ich

otcovi.“.

Proti citovanému uzneseniu okresného súdu o uložení pokuty podala sťažovateľka

odvolanie, ktorým namietala jeho nezákonnosť, nedostatočné zistenie skutkového stavu

a jeho zmätočnosť, a preto navrhovala toto rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť.

Sťažovateľka v odvolaní poukázala na to, že „ako matka si dobrovoľne plní súdne

rozhodnutie v rozsahu, akom to dovoľujú reakcie a správanie samotných detí, o čom je ich

otec podrobne informovaný, a napokon to i vidí. Aj keď deti vždy pripravuje na stretnutie

v zmysle predbežného opatrenia, deti aj napriek ich príprave zo strany matky odmietajú ísť

na stretnutie s otcom bez nej. Jediný problém v stretávaní je ten, že otec nemá záujem

rešpektovať vôľu detí a tvrdošijne trvá na tom, že si ich nevezme, keď nechcú ísť samé.

O tomto nielen súd vo vykonávacom konaní, ale aj orgán ochrany práv detí – kolízneho

opatrovníka matka informovala, avšak na túto faktickú vec súd pri svojom rozhodovaní

nijako neprihliadal a ani sa s ňou nijako nevysporiadal; práve naopak, súd prvého stupňa

povýšil opakované množstvo v podstate obsahovo rovnakých oznámení otca na tvrdené

porušovanie rozhodnutia zo strany matky nad aktuálny a skutočný skutkový stav a nijako sa

nevysporiadal s oznámenými skutočnosťami. Fakt je, že to, čo sa odohráva bezprostredne

pri tom, keď si otec príde po deti, je reakcia samotných neplnoletých detí na neadekvátne

správanie zo strany ich otca; súd sa nijako nevysporiadal s tým, že do dnešného dňa nebolo

právoplatne skončené trestné konanie vedené proti otcovi vo veci podozrenia zo sexuálneho

zneužívania a týrania blízkej a zverenej osoby /poškodenými sú matka a mal. dcéra/.“

Sťažovateľka ďalej v odvolaní poukázala i na skutočnosť, že podala návrh na zmenu

úpravy stretávania sa otca s maloletými deťmi v rámci predbežného opatrenia, aby nebolo

predbežné rozhodnutie v príkrom rozpore so záujmami detí, a teda žiadala o vydanie nového

predbežného opatrenia, kde by prebiehal styk otca detí za jej prítomnosti, tak ako to bolo

dovtedy možné.

Podľa názoru sťažovateľky z jej strany ako matky „dochádza k dobrovoľnému

plneniu súdneho rozhodnutia v tom rozsahu, aký môže ona urobiť, to deti sa bránia výkonu

tohto rozhodnutia a ona nemôže ako ich matka zasahovať do ich práv, ktoré im zaručuje tak

SR ako i ratifikované medzinárodne dohovory, ktorými je Slovenská republika

viazaná. Sťažovateľka má pedagogické vzdelanie, použila všetky dostupné metódy ako deti

presvedčiť, aby sa podrobili súdnemu rozhodnutiu, avšak oni neustále odmietajú kontakt

s otcom bez mojej prítomnosti.“.

Podľa sťažovateľky to, že jej bola uložená pokuta, znamená, že „prvostupňový súd

jednoznačne vyjadril a trvá na tom, že sťažovateľka má vedome porušovať základné práva

detí, len aby bolo zadosťučinené súdnemu rozhodnutiu, ktoré je zjavne v rozpore

s najlepšími záujmami detí“. Sťažovateľka tvrdila, že nikdy stretávaniu otca s deťmi

nebránila, len je podľa nej v najlepšom záujme detí, aby neplakali, aby neboli vyľakané

a nebáli sa otca, a preto trvala na svojej prítomnosti pri stretávaní detí s otcom.

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Ž. (ďalej len „kolízny opatrovník“) okresnému

súdu oznámil, aby zvážil účelnosť nariadeného výkonu predbežného opatrenia.

Sťažovateľka poukázala na to, že okresný súd sa s týmto oznámením pri ukladaní pokuty

nijako nevysporiadal. Taktiež namietala, že sa nevysporiadal ani s ďalšími listinnými

dôkazmi, ktoré pripojila k odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu o uložení pokuty

(napr. viaceré úradné záznamy spísané u kolízneho opatrovníka), ale ani s vyjadrením obce

R. o poskytnutí súčinnosti. Takýto postup všeobecných súdov spolu s už popísaným

konaním považuje sťažovateľka za porušenie svojich práv podľa a

ods. 1 dohovoru.

Porušenie základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu napadnutým uznesením a postupom krajského súdu v spojení

s uznesením a postupom okresného súdu sťažovateľka odôvodňuje tým, že aj ona je

bezpodielovou spoluvlastníčkou rodinného domu v obci R., pričom „v čase stretnutia otca

s deťmi, keď sa zdržiava v našej nehnuteľnosti má matka zamedzený výkon jej vlastníckych

práv k ich spoločnej nehnuteľnosti, nakoľko je stretnutie otca s deťmi stanovené súdnym

rozhodnutím bez jej prítomnosti a napadnutým rozhodnutím súdu v Žiline je tiež

sankcionovaná za to, že sťažovateľka chce byť v tomto čase v ich nehnuteľnosti. Týmto je

sťažovateľke zamedzené slobodne a pokojne užívať jej vlastníctvo, čo je v rozpore s čl. 20

ods. 1 a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že „v konečnom dôsledku napadnutými rozhodnutiami

bolo priznané druhému účastníkovi /otcovi/ lepšie postavenie ako sťažovateľke, s cieľom

systematicky likvidovať možnosť domôcť sa spravodlivého a riadneho súdneho konania

a tým im nepriznať rovnaké postavenie, hoci súd mal byť garantom spravodlivého

a zákonného súdneho procesu. Poskytnutie takéhoto postavenia a výhody v prospech

druhého účastníka konania možno považovať za porušenie základného práva na rovnaké

postavenie všetkých účastníkov v konaní a práva na spravodlivý proces.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní sťažnosti a jej prijatí na konanie vydal tento nález:

„1. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie upravené v

Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 20. septembra 2011 a Okresného súdu v Žiline sp. zn. -102 z 1. júla 2011

bolo porušené.

2. Právo sťažovateľa na rovnaké postavenie účastníkov súdneho konania upravené

v postupom a rozhodnutím Krajského súdu v

Žiline sp. zn. z 20. septembra 2011 a Okresného súdu v Žiline sp. zn.

-102 z 1. júla 2011 bolo porušené.

3. Vlastnícke právo sťažovateľa upravené v

a v čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 20. septembra

2011 a Okresného súdu v Žiline sp. zn. -102 z 1. júla 2011 bolo porušené.

4. Právo sťažovateľa na nestranný a nezávislý súd upravené v

Slovenskej republiky postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 20. septembra 2011 a Okresného súdu v Žiline sp. zn. -102

z 1. júla 2011 bolo porušené.

5. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 20. septembra 2011

a v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline sp. zn. -102 z 1. júla 2011

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

6. Odkladá sa vykonateľnosť rozhodnutia Okresného súdu v Žiline sp. zn.

-102 z 1. júla 2011 , a to až do právoplatného skončenia konania o ústavnej

sťažnosti.

7. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov konania

vo výške 261,82 Eur...“

Sťažovateľka taktiež podala podľa § 52 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh na vydanie dočasného opatrenia a odloženie vykonateľnosti uznesenia

okresného súdu o uložení pokuty, ktorý odôvodnila takto:

„Nakoľko z napadnutých rozhodnutí je mi daná peňažná povinnosť na zaplatenie

pokuty vo výške 40,- Eur, žiadam, aby súd odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí.

Z osobných majetkových dôvodov považujeme za potrebné, aby súd rozhodol

o dočasnom opatrení a povolil odklad vykonateľnosti rozhodnutia Okresného súdu v Žiline

z 1. júla 2011 sp. zn. -102.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. ,

, , , , ).

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s napadnutým uznesením

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o uložení pokuty, ako

aj s postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. Podľa názoru sťažovateľky nimi došlo

k porušeniu jej základných práv podľa , a , práv

podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj .

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy (ods. 1). Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných

štátnych orgánov (ods. 2).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Rovnako nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ani

medzi obsahom základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 1. júla

2011

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej práv namietaným uznesením a postupom okresného súdu. Ochrany svojich

práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti

prvostupňovému uzneseniu súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti

namietanému uzneseniu okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona

o ústavnom súde (obdobne napr. , , ,

).

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 20. septembra 2011

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného

porušenia práv sťažovateľky označeným rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, posudzoval napadnutý rozsudok krajského súdu aj z toho

hľadiska, či ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda

z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

a) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa dohovoru

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov. Podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa

však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne

závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a zásadne sa nepoužívajú na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako

aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených

vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti

preskúmal namietané uznesenie krajského súdu, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, pričom nezistil, že by interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem

krajským súdom mohla zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia

v súlade s jeho právomocami ustanovenými v . Naopak, podľa názoru

ústavného súdu krajský súd odôvodnil svoje právne závery ústavne akceptovateľným

spôsobom, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa

.

Krajský súd ako súd odvolací napadnuté uznesenie okresného súdu o uložení pokuty

na základe podaného odvolania v rozsahu danom a bez nariadenia

odvolacieho pojednávania potvrdil podľa a .

Krajský súd upriamil pozornosť na , podľa ktorého „pred

nariadením výkonu rozhodnutia sudca písomne vyzve toho, kto odmieta podrobiť sa

súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú dohodu o výchove maloletých detí

a o úprave styku s nimi, aby sa súdnemu rozhodnutiu podrobil alebo aby súdom schválenú

dohodu plnil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplnenia povinností ustanovených

v rozhodnutí alebo v dohode.

Podľa ak výzva sudcu podľa zostane bezvýsledná,

ukladá sudca tomu, kto neplní dobrovoľne súdne rozhodnutie alebo súdom schválenú

dohodu o výchove maloletých detí, prípadne o úprave styku s nimi, postupne pokuty.

Jednotlivé pokuty nesmú prevyšovať 60 eur a pripadajú štátu.“.

Ďalej krajský súd uviedol, že „súd je v konaní o výkon rozhodnutia o výchove

maloletých detí ( a nasl. ) oprávnený skúmať titul výkonu rozhodnutia len z

tých hľadísk, či je právoplatný a vykonateľný. Taktiež musí byť preukázaná skutočnosť, že

konkrétna osoba odmieta sa podrobiť súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú

dohodu o výchove maloletých detí alebo o úprave styku s nimi.“. Preto podľa jeho názoru

prvostupňový súd postupoval v súlade s uvedeným správne, keď si pripojil titul výkonu

rozhodnutia, a to „uznesenie o nariadení predbežného opatrenia č. k. zo dňa

03. 12. 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -417 zo dňa

07. 02. 2010. Z týchto rozhodnutí bolo jednoznačne preukázané, že titul výkonu rozhodnutia

uznesenie OS Žilina nadobudlo vykonateľnosť v zmysle “.

Krajský súd poukázal na to, že v konaní o výkon rozhodnutia sa neskúma vecná

správnosť titulu výkonu rozhodnutia, ako to požadovala sťažovateľka v dôvodoch svojho

odvolania, pretože tieto námietky smerujúce k preskúmaniu veci samej boli predmetom

konania, ktorého výsledkom bolo vyhlásenie samotného titulu výkonu rozhodnutia.

V konaní o výkon rozhodnutia preto podľa krajského súdu prvostupňový súd „nemohol

prihliadnuť na námietky odvolateľky spočívajúce v tom, že momentálna forma predbežnej

úpravy styku otca s deťmi je v rozpore s ľudskými právami maloletých detí, že prvostupňový

súd náležite nezisťoval skutkový stav veci ohľadne jej neschopnosti prinútiť deti, aby išli

z bydliska s otcom bez nej, že terajšia forma styku je v rozpore so záujmami detí. Všetky

tieto kritériá sa posudzovali v základnom konaní o nariadení predbežného opatrenia, ktoré

je titulom výkonu rozhodnutia a nemôžu byť predmetom prieskumu v konaní o výkon tohto

titulu výkonu rozhodnutia.“.

To, čo bolo potrebné v konaní o výkon rozhodnutia predbežného opatrenia

nariadeného uznesením okresného súdu sp. zn. z 3. decembra 2010 skúmať,

bolo podľa krajského súdu okrem vykonateľnosti titulu výkonu rozhodnutia, „či skutočne

dochádza k odmietaniu podrobenia sa súdnemu rozhodnutiu alebo neplneniu tohto súdneho

rozhodnutia zo strany matky maloletých detí, ktorá má podľa titulu výkonu rozhodnutia

povinnosť maloleté deti pripraviť na stretnutie s otcom a tieto mu odovzdať v mieste svojho

prechodného bydliska, pričom tejto jej povinnosti korešponduje oprávnenie otca stretávať

sa s maloletými deťmi v nepárnom týždni od soboty od 9.00 hod. do 18.00 hod. a v nedeľu

od 9.00 hod. do 18.00 hod. a v každom párnom týždni v stredu od 16.00 hod. do 18.00 hod.

bez prítomnosti matky“. Táto skutočnosť bola podľa krajského súdu dostatočne preukázaná

už tým, že „matka v odvolacích dôvodoch skonštatovala, že k stretávaniu sa otca

s maloletými deťmi nedochádza vzhľadom na to, že jej nie je umožnené sa tohto stretnutia

zúčastniť. Podľa vykonateľného titulu však otec detí je oprávnený stretávať sa s deťmi bez

prítomnosti matky. Je teda povinnosťou matky deti pripraviť na stretnutie tak, aby bolo toto

oprávnenie otca rešpektované, či už zo strany matky detí alebo zo strany samotných detí.

Argument, že samotné deti odmietajú sa takto stretnutia zúčastniť a že matka detí nemá

dosah na svoje deti a nemôže im prikázať toto stretnutie, lebo ich nevie prinúť ísť s otcom,

je právne irelevantný. Matka na základe svojich rodičovských práv a povinností je

oprávnená, ale i povinná prijať také výchovné opatrenia, aby k stretnutiu otca s maloletými

deťmi bez jej prítomnosti došlo bez ohľadu na to, aké sú jej subjektívne pocity alebo

subjektívne pocity maloletých detí. Deti sú vo veku 3 a 5 rokov, pričom tento vek

predpokladá aktívnu účasť matky na ich výchove a i na ovplyvňovaní ich reakcií, v danom

prípade je potrebné ovplyvniť ich reakcie spôsobom, aby boli i psychicky pripravené na

stretnutie otca bez prítomnosti matky.“. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

preto uviedol, že skutočnosť, že nedochádza k dobrovoľnému podrobeniu sa sťažovateľky

titulu výkonu rozhodnutia, bola prvostupňovým súdom riadne preukázaná, «preto bolo

povinnosťou prvostupňového súdu (vzhľadom na dikciu „ukladá“)

uložiť jej ako osobe, ktorá neplní dobrovoľne súdne rozhodnutie o výchove maloletých detí

a o úprave styku rodičov s deťmi pokutu tak, ako to ustanovuje Preto

neprichádza do úvahy postup zvažovania účelnosti nariadeného výkonu rozhodnutia súdom,

ako to žiadala matka detí. Jedná sa o návrhové konanie, a ak sú zistené zákonné podmienky

na postup podľa , súd je povinný takto postupovať. Samotná výška pokuty bola

stanovená v rozmedzí, ako je uvedené v tomto zákonnom ustanovení.».

Odvolací súd preto skonštatoval, že boli splnené všetky zákonné podmienky na to,

aby bol výkon rozhodnutia realizovaný ukladaním pokút v zmysle , pričom

boli splnené všetky procesné podmienky na uloženie pokuty sťažovateľke, a preto

napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

K požiadavke sťažovateľky, aby na prerokovanie odvolania bolo nariadené

pojednávanie, krajský súd uviedol, že „nebolo potrebné na preskúmanie napadnutého

rozhodnutia nariadiť pojednávanie, pretože skutkový stav bol zrejmý zo spisového materiálu

prvostupňového súdu predloženého odvolaciemu súdu, a preto vo veci nenariadil

pojednávanie, ale rozhodol bez pojednávania podľa “.

Čo sa týka požiadavky sťažovateľky pripojiť spisy okresného súdu sp. zn.

a sp. zn. , krajský súd uviedol, že nevidel dôvod na ich

pripojenie, „pretože vykonávané rozhodnutie bolo vydané v konaní pod sp. zn.

. Samotný návrh na nariadenie nového predbežného opatrenia zo strany

matky, na ktorý poukazovala, hoci bol podaný k sp. zn. , bol následne

priradený k sp. zn. . Krajský súd má k dispozícii rozsudok OS Žilina č. k.

zo dňa 07. 9. 2011. Preto nebolo potrebné pripájať celý spis sp. zn.

.“.

Odvolací súd zároveň skonštatoval, že „rozsudkom OS Žilina č. k.

zo dňa 07. 09. 2011 bolo zrušené predbežné opatrenie nariadené uznesením zo dňa

03. 12. 2010, t. j. titul výkonu rozhodnutia v tejto právnej veci. Hoci bolo týmto rozsudkom

predbežné opatrenie z 03. 12. 2010 zrušené, k zrušeniu predbežného opatrenia dôjde

až vykonateľnosťou tohto rozsudku, ktorá nastane dňom doručenia tohto rozsudku

účastníkom konania vzhľadom na vyslovenú predbežnú vykonateľnosť tohto rozsudku (§ 162

ods. 1 ). Ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia (deň 01. 07. 2011) bol teda titul

výkonu rozhodnutia predbežné opatrenie č. k. zo dňa 03. 12. 2010

vykonateľný, čo je podstatnou skutočnosťou pri posudzovaní titulu výkonu rozhodnutia

v konaní o jeho výkon. Skutočnosť, že titul výkonu rozhodnutia bol po vydaní napadnutého

rozhodnutia následne zrušený rozsudkom OS Žilina č. k. zo dňa 07. 09. 2011

môže mať vplyv na samotné vedenie konania o výkon tohto predbežného opatrenia, avšak

nie na rozhodnutie u uložení pokuty matke maloletých detí, ktoré bolo vydané v čase, keď

titul výkonu rozhodnutia bol vykonateľný.“.

K návrhu sťažovateľky, aby odvolací súd vyhlásil výkon rozhodnutia za neprípustný

a konanie o výkon rozhodnutia zastavil, krajský súd uviedol, že na takýto postup neboli

splnené procesné podmienky, a ďalej dodal, že „Podľa ustanovenia

§ 251 ods. 2 až 4, § 255 až 258, § 268, § 270 a 271 sa nepoužijú, ak ide o výkon

rozhodnutia alebo schválenej dohody o úprave výkonu rodičovských práv a povinností.

To platí aj v prípade, ak ide o výkon rozhodnutia alebo dohody o styku rodičov s maloletým

dieťaťom. O účastníkoch platia ustanovenia § 94. Preto zastavenie výkonu rozhodnutia

podľa § 268 neprichádza do úvahy v prípade výkonu rozhodnutia o výchove maloletých

detí, t. j. ani o styku s nimi. Zastavenie konania o výkon rozhodnutia je preto v týchto

konaniach podľa pojmovo vylúčené.“. Odvolací súd preto tento návrh

považoval za nedôvodný.

Základ sťažnostných námietok predstavujú úvahy sťažovateľky o tom, že krajský súd

nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, na niektoré predložené listinné dôkazy vôbec

neprihliadol a niektoré ňou navrhované dôkazy nevykonal.

Zásah do základného práva podľa a práva dohovoru

by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu

o nevykonaní navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu

predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu

dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník

postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní ().

Konanie všeobecných súdov v právnej veci sťažovateľky však takéto nedostatky

nevykazuje. Ako už bolo uvedené, krajský súd primerane a rozumne zdôvodnil nevykonanie

týchto dôkazov.

K námietke sťažovateľky o nevyhodnotení niektorých listinných dôkazov ústavný

súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej aj ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľa

vykonal a vyhodnotil všetky dôkazy nevyhnutné na to, aby mohol vo veci spravodlivo

a zákonne rozhodnúť.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu by mohla byť

opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti namietaného uznesenia s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý

právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To však nie je

prípad sťažovateľkou napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky o údajnej nedostatočnosti

a nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie podľa

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. , ).

Taktiež ESĽP v rámci svojej judikatúry vyslovil, že „Právo na spravodlivý proces

zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však

neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom

na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Európsky súd pre ľudské práva v inom rozhodnutí tiež zaujal stanovisko, že právo

na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je

z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok ESĽP

vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Aj ústavný súd už vyslovil názor, že „Súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa a dohovoru je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný

súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového

aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces“ ().

K námietkam sťažovateľky v týchto súvislostiach ústavný súd uvádza, že

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne ani

za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základ

na jeho výrok. Úvahy krajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných noriem hmotného a procesného práva,

ktorých účel a význam nepopierajú.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu

alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ), možno sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za ústavne

akceptovateľné, ktoré nie je v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy výkonu

rozhodnutia o úprave styku s maloletými deťmi, a spôsob, akým krajský súd v tejto veci

rozhodol, nemožno považovať ani za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený a ako taký

odporujúci základným právam zaručeným v a , resp. právu

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pretože z pohľadu posudzovanej veci krajský súd vo vzťahu

k účastníkom konania dodržal podľa názoru ústavného súdu pravidlá spravodlivého

procesu, jeho postup nesignalizuje ani možnú kolíziu so základným právom podľa čl. 47

ods. 3 .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

v tejto časti podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

b) K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú

judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z

a právo vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského

súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným postupom

a uznesením krajského súdu (a dôvodmi, z ktorých sťažovateľka vyvodzuje porušenie

svojich označených práv) a obsahom základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala

reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti

rozhodol podľa o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

c) K namietanému porušeniu

Sťažovateľka tiež žiadala, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým postupom

a uznesením krajského súdu bol porušený .

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy (ods. 1). Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných

štátnych orgánov (ods. 2). Článok 141 neupravuje žiadne konkrétne základné práva,

resp. iné individuálne práva, o porušení ktorých ústavný súd rozhoduje v konaní

o sťažnostiach podľa . Navyše, medzi obsahom citovaného článku

a postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozhodnutím neexistuje

žiadna príčinná súvislosť, ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri

predbežnom prerokovaní odmietol podľa pre zjavnú

neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti

a taktiež už neprichádzalo do úvahy zaoberať sa jej návrhom na vydanie dočasného

opatrenia, ktorým by ústavný súd odložil výkon namietaného uznesenie okresného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012