Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)III. ÚS 399/2015
PDF · 555 KB
No categories available
III. ÚS 399/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Róbert Mendel s. r. o., Sidónie Sakalovej 190,
Bytča, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Róbert Mendel, PhD.,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Považská
Bystrica sp. zn. 14 Cb 101/2013 z 28. apríla 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 16 Cob 307/2014 zo 14. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojoch základných práv podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1
ústavy rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14
Cb 101/2013 z 28. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“)
a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Cob 307/2014
zo 14. apríla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že manželka (ďalej len „odporca
v 1. rade“) sa ako navrhovateľka (ďalej len „navrhovateľka“) v konaní pred všeobecnými
súdmi svojím návrhom domáhala, aby okresný súd určil, že zmluva o prevode obchodného
podielu uzatvorená 19. septembra 2011 medzi odporcom v 1. rade a sťažovateľkou ako
odporkyňou v 2. rade (na základe ktorej bezodplatne nadobudla obchodný podiel
vo veľkosti 100 % v obchodnej spoločnosti ) je neplatná.
Navrhovateľka svoju žalobu odôvodnila tým, že odporca v 1. rade bol v čase
prevodu obchodného podielu jediným spoločníkom, pričom obchodný podiel v nej
nadobudol počas trvania ich manželstva a z prostriedkov patriacich do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“). Podľa navrhovateľky má byť preto tento
obchodný podiel spoločným majetkovým právom oboch manželov, teda má byť považovaný
za súčasť BSM. V dôsledku toho navrhovateľka zastávala názor, že v súlade s § 145
Občianskeho zákonníka mal sťažovateľ v prvom rade potrebovať jej súhlas na prevod tohto
obchodného podielu. Keďže súhlas navrhovateľky na prevod obchodného podielu jej
manželom (odporcom v 1. rade) nebol od nej vyžiadaný, dospela k záveru, že zmluva
o prevode obchodného podielu z 19. septembra 2011 je v zmysle § 40a Občianskeho
zákonníka relatívne neplatným právnym úkonom.
Sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi s podaným návrhom nesúhlasila,
tvrdiac, že obchodný podiel nie je vec, a ako taký teda nemôže patriť do BSM.
Okresný súd napadnutým rozsudkom navrhovateľke vyhovel, považujúc obchodný
podiel za súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a na dispozíciu s ním preto
vyžadoval súhlas toho manžela, ktorý nebol spoločníkom v obchodnej spoločnosti. Z dôvodu
absencie takéhoto súhlasu a po účinnom namietaní tohto nedostatku navrhovateľkou
okresný súd rozhodol, že zmluva o prevode obchodného podielu medzi sťažovateľkou
a odporcom v 1. rade je neplatná. Proti označenému prvostupňovému rozsudku sa
sťažovateľka odvolala.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne
správny, pričom sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu
a podľa § 219 ods. 2 OSP v podrobnostiach na neho odkázal.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorou
navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že okresný súd a krajský súd napadnutými rozsudkami
porušili jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na podnikanie
podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,
právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a taktiež porušenie princípu
právnej istoty vyjadreného v čl. 1 ústavy. Sťažovateľka ďalej navrhuje, aby ústavný súd
napadnutý rozsudok okresného súdu, ako aj krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie. Sťažovateľka napokon navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť
napadnutého rozsudku okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03,
IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný
súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a
následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a
uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr.
III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
II. 1 K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených základných práv
podľa ústavy, práv podľa dohovoru a článku ústavy napadnutým rozsudkom
okresného súdu
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1
ústavy, rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd
pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,
a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach
porušenia jej práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa
sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto rozsudku.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti
napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci
podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
II. 2 K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených základných práv
podľa ústavy, práv podľa dohovoru a článku ústavy napadnutým rozsudkom
krajského súdu
Najskôr ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy a
právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich
namietané porušenie skúma spoločne.
Zásadná časť argumentácie sťažovateľky smeruje proti záveru krajského súdu
o požiadavke súhlasu manželky s dispozíciou s obchodným podielom manžela, ktorý je
spoločníkom v spoločnosti s ručením obmedzeným, ak bol obchodný podiel nadobudnutý
počas trvania manželstva a z prostriedkov v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.
Podľa sťažovateľky „... Podiel v zmysle... § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka
vyjadruje mieru účasti spoločníka na čistom obchodnom imaní spoločnosti, je teda
vyjadrením majetkových práv spoločníka vo vzťahu k čistému obchodnému imaniu.
Obchodný podiel v zmysle... § 114 ods. 1 Obchodného zákonníka predstavuje práva
a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Obchodný podiel preto
predstavuje nielen majetkové práva, ale aj nemajetkové práva a povinnosti spoločníka
a tomu zodpovedajúcu účasť na spoločnosti, t. j. predstavuje podiel na riadení, rozhodovaní
a kontrole činnosti obchodnej spoločnosti. Súhrn práv a povinností spoločníka predstavuje
kvalitatívnu stránku obchodného podielu, ktorá je vyjadrená v právnom postavení
v spoločnosti, t. j. účasti spoločníka na spoločnosti pri vykonávaní jeho práv a povinností
a kvantitatívna stránka obchodného podielu je vyjadrená výškou obchodného podielu
a tomu zodpovedajúcej miere účasti spoločníka na majetku spoločnosti. Výška obchodného
podielu, t.j. jeho kvantitatívna stránka sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka
k základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Obchodný podiel
je spôsobilým samostatným predmetom právnych vzťahov vzhľadom k tomu, že za
podmienok uvedených v § 115 a nasl. Obchodného zákonníka, resp. v spoločenskej zmluve,
môže spoločník s týmto obchodným podielom nakladať, t. j. môže ho previesť, založiť,
obchodný podiel môže byť rozdelený a je takisto predmetom dedenia. Vzhľadom k tomu, že
obchodný podiel nemá hmotnú povahu, nie je možné ho považovať za vec v právnom zmysle
podľa vymedzenia ustanovenia § 118 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 143 Občianskeho zákonníka patrí do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov
za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí,
ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného
z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov,
ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec
vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka. Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho
zákonníka môže bežné veci týkajúce sa spoločných vecí vybavovať každý z manželov, pričom
v ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.
Podľa § 40a Občianskeho zákonníka sa môže manžel, ktorý nedal v zmysle § 145 ods. 1
Občianskeho zákonníka súhlas na nie bežnú vec, dovolať neplatnosti právneho úkonu.
Podľa § 148a ods. 1 Občianskeho zákonníka na použitie majetku v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov potrebuje podnikateľ pri začatí podnikania súhlas druhého
manžela a na ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním už súhlas druhého manžela
nepotrebuje.“.
Sťažovateľka na základe uvedených citácií, ako aj na základe väčšinového právneho
názoru všeobecných súdov zastáva názor, že „nie je možné, aby do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov patril obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným,
nakoľko nie je hnuteľnou a ani nehnuteľnou vecou. Je pravdou, že predmetom vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov v širšom zmysle môže byť aj hodnota
obchodného podielu, ak bol nadobudnutý počas trvania manželstva zo spoločných
peňažných prostriedkov. To ale neznamená, že obchodný podiel môže patriť
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože nie je vecou. Pokiaľ ho teda jeden
z manželov ako spoločník prevedie počas trvania manželstva, môže byť predmetom
vyporiadania len hodnota zaň získaná od jeho nadobúdateľa.“.
Výklad krajského súdu a okresného súdu, ktoré v odôvodnení rozsudkov tvrdia,
že obchodný podiel patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je podľa názoru
sťažovateľky nesprávny a „Súdy pred prijatím právneho záveru o predmetnej právnej
otázke prehliadli iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj Českej
republiky. S našou námietkou, že obchodný podiel by aj tak nemohol patriť
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože bol získaný bezodplatne, sa súdy
vysporiadali v náš neprospech tak, že podľa ich názoru je zmluva o prevode obchodného
podielu osobitný zmluvný typ, ktorý nemožno považovať za darovanie v zmysle § 143
Občianskeho zákonníka. S takýmto prísne reštriktívnym a rigidným výkladom zákona
nesúhlasíme a podotýkame, že na jednej strane súdy používajú značne extenzívny výklad,
keď to je v náš neprospech a v opačnom prípade, keď to je v náš prospech, používajú
reštriktívny výklad. Pokiaľ zákon hovorí o darovaní veci, treba uvedené ustanovenie
jednoznačne vykladať tak, že má na mysli bezodplatný prevod. Iný výklad by bol nelogický
a s poukazom na iné výkladové pravidlá v prípad právnej úpravy bezpodielového
spoluvlastníctva manželov nekonzistentný.
Pri posúdení, či obchodný podiel patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
je potrebné vychádzať najmä z... § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka. Podľa uvedeného
ustanovenia zákona sa použijú na obchodnoprávne vzťahy ustanovenia Občianskeho
zákonníka až vtedy, ak Obchodný zákonník neupravuje niektoré otázky pri úprave
obchodnoprávnych vzťahov. Otázky súvisiace s obchodným podielom upravené v § 61
a § 114 a nasl. Obchodného zákonníka predstavujú komplexnú úpravu týchto vzťahov, preto
na ich úpravu nie je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Obchodný
zákonník komplexne upravuje podmienky, za ktorých je možné previesť obchodný podiel na
inú osobu a jediné obmedzenie, ktoré pripúšťa, môže byť zakotvené v spoločenskej zmluve.
Iný výklad by znamenal obmedzenie zmluvnej autonómie spoločníka v spoločnosti s ručením
obmedzeným a mohol by spôsobiť spoločnosti značné a nepredvídateľné škody.“.
Napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu podľa názoru sťažovateľky
neobsahujú také odôvodnenie, z ktorého by bolo jednoznačné a nespochybňujúce, akým
spôsobom sa súdy vysporiadali s jej námietkami a s tým, že v danom prípade existujú aj iné
a dokonca diametrálne odlišné rozhodnutia súdov. Podrobnejšie vysvetlenie pohnútok
a spôsobu uvažovania krajského súdu pri hodnotení dôkazov sťažovateľka očakávala najmä
v časti, kde krajský súd uvádza, „prečo nepripustil dovolanie v otázkach definovaných
odporkyňou 2/. Krajský súd sa uspokojil tým, že sa odvolal na už existujúce rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR. V ňom sa uvádza, že obchodný podiel je súčasťou bezpodielového
spoluvlastníctva manželov a preto na prevod obchodného podielu sa vyžaduje súhlas
manžela prevodcu. Krajský súd však prehliadol fakt, že existujú iné rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorých obchodný podiel nie je vecou a preto sa na jeho
prevod nevyžaduje súhlas manžela prevodcu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR – sp. zn.
6 Pbdo 30/2009 z 26.11 2009). Okrem toho uvedené rozhodnutia sú mladšieho dáta, takže
rozhodnutie citované krajským súdom možno považovať za prekonané...“.
Podľa § 143 Občianskeho zákonníka v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je
všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania
manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa
svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov...
Podľa § 148a ods. 1 Občianskeho zákonníka na použitie majetku v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov potrebuje podnikateľ pri začatí podnikania súhlas druhého
manžela. Na ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním už súhlas druhého manžela
nepotrebuje.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhodne so súdom prvého stupňa
skonštatoval, že „zmluva o prevode obchodného podielu uzatvorená dňa 19.09.2011 medzi
žalovaným 1/ a žalovanou 2/, na základe ktorej nadobudla žalovaná 21 obchodný podiel
vo veľkosti 100 % v obchodnej spoločnosti Accola s.r.o. je neplatná. Žalobkyňa má
naliehavý právny záujem na vyslovenie neplatnosti tejto zmluvy, pretože bez vyslovenia
neplatnosti by bolo jej postavenie právne neisté. Výsledok tohto konania je pre žalobkyňu
dôležitý aj z pohľadu jej práva na podiel zo zisku. Takouto určovacou žalobou nie je ani
žalovaný 1/ ani žalovaná 2/ šikanovaný. Súd prvého stupňa vyslovil správny právny záver,
že žalovaná 2/ nepreukázala, že žalovaný 1/ získal obchodný podiel vo veľkosti 50 %
z peňažných prostriedkov, ktoré by nepatrili do BSM. V tomto smere neuniesla dôkazné
bremeno a súd správne vychádzal z domnienky, ktorá nebola vyvrátená, že obchodný podiel
získal žalovaný 1/ z prostriedkov patriacich do BSM. Bezodplatný prevod obchodného
podielu nie je možné považovať za darovanie, nakoľko takýto prevod je možné uskutočniť
len zmluvou o prevode obchodného podielu, ktorá nevykazuje znaky darovacej zmluvy
v prípade bezodplatného prevodu. Pokiaľ žalovaný 1/ získal obchodný podiel za trvania
manželstva, tento obchodný podiel patrí do BSM, aj keď bol bezodplatný.“.
Ďalej krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku postupoval tak, že sa
vysporiadal s otázkou, či je obchodný podiel súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva
manželov a či je navrhovateľkou namietaný nedostatok súhlasu s prevodom obchodného
podielu manžela dôvodom neplatnosti tohto prevodu.
Podľa krajského súdu ,,Obchodný podiel ako taký, je inou majetkovou hodnotou
a môže byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Z... § 143 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že ak čo i len jeden z manželov nadobudne za trvania manželstva obchodný podiel
v spoločnosti s ručeným obmedzeným, stáva sa hodnota tohto obchodného podielu súčasťou
BSM manželov. Prevod obchodného podielu spoločnosti s ručeným obmedzeným nemožno
považovať za obvyklú správu obchodného podielu.
Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal so skutkovým a aj právnym posúdením,
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje náležitosti podľa § 157 ods. 2 O. s. p.
a odvolací súd v podrobnostiach na neho odkazuje... Odvolací súd konštatuje, že súd
prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam
a vec správne právne posúdil, preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako
vecne správny potvrdil.“.
Okresný súd vo vzťahu k tejto otázke uviedol, že «Z § 143 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že v BSM konkrétnych manželov je taký objekt, ktorý kumulatívne spĺňa nasledovné
podmienky:
1. ide o objekt, ktorý môže byť predmetom vlastníctva,
2. ide o objekt, ktorý nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, pričom
však k nadobudnutiu nemohlo dôjsť v dôsledku dedenia, darovania, reštitúcie a objekt
neslúži osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov.
Pokiaľ ide o prvý predpoklad, je skutočne nesporné, že obchodný podiel
v spoločnosti s ručením obmedzeným nie je ani hnuteľnou a ani nehnuteľnou vecou.
Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 2Cdo/168/2005 však vyjadril a odôvodnil názor,
že „... obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným nadobudnutý jedným
z manželov za trvania manželstva zo spoločných prostriedkov sa stáva súčasťou BSM“.
Najvyšší súd pri odôvodnení tohto svojho záveru okrem iného poukázal na § 149
ods. 4 in fine Občianskeho zákonníka, ktorý sa v súvislosti s vyporiadním BSM výslovne
zmieňuje, že predmetom vyporiadania sú okrem hnuteľných a nehnuteľných vecí aj „ostatné
majetkové práva“.
Súd považuje za vhodné uviesť aj to, že doslovný slovného spojenia „predmetom
vlastníctva“ použitého v § 143 Občianskeho zákonník by viedol k tomu, že do BSM by
nepatrili ani napr. prostiedky z platu, resp. zo mzdy, ktorú zamestnávateľ vyplatí
zamestnancovi – jednému z manželov na účet v banke. Takýto zamestnanec a zároveň
manžel nie je totiž vlastníkom peňazí, ale má pohľadávku voči banke. Podľa názoru súdu je
preto potrebné vykladať slovné spojenie „predmetom vlastníctva“ širšie ako tak, že ide iba
o hnuteľné a nehnuteľné veci.
Z horeuvedeného teda vyplýva, že predpoklad 1/ je v súdenej veci splnený.
Pokiaľ ide o predpoklad uvedený pod číslom 2, z vykonaného dokazovania je zrejmé,
že nadobudol obchodný podiel v spoločnosti Accola s.r.o. vo výške 50 % dňa
23.12.2009, pričom tento obchodný podiel sa dňa 7.3.2011 zvýšil o ďalších 50 % (§ 114
ods. 2 Obchodného zákonníka).
K nadobudnutiu obchodného podielu teda došlo za trvania manželstva
a (toto manželstvo bolo totiž uzatvorené dňa 5.6.1982, pričom
do dnešného dňa nezaniklo).
pritom tento obchodný podiel ani nezdedil, ani mu nebol vydaný
v rámci reštitúcie a ani mu nebol darovaný. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zmluva
o prevode obchodného podielu je osobitný zmluvný typ, čo znamená, že o prevode
obchodného podielu nemožno uzatvoriť ani kúpnu, ani darovaciu a ani inominátnu zmluvu
(viď tiež stranu 279 publikácie Obchodná spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorú vydal
EPOS v roku 2004). Hoci teda prevod obchodného podielu, ku ktorému došlo dňa 7.3.2011
bol bezodplatný, iba na základe tejto bezodplatnosti túto zmluvu nemožno považovať za
darovaciu zmluvu. Inak povedané – hoci časť obchodného podielu nadobudol
bezodplatne, nenadobudol ju darovaním.
Obchodný podiel pritom zjavne nemá ani takú povahu, aby mohol slúžiť osobnej
potrebe – podľa názoru súdu totiž jednoducho neexistuje taká osobná potreba, ktorú by bolo
možné uspokojiť už púhym faktom, že niekto je majiteľom obchodného podielu.
Obchodný podiel nemá ani takú povahu, aby slúžil na výkon
povolania. síce v rámci spoločnosti Accola nepochybne vykonával také
činnosti, ktoré mnohí ľudia vykonávajú ako zamestnanie, resp. povolanie – na výkon týchto
činností však obchodný podiel neslúžil.
Okrem uvedených predpokladov na to, aby objekt patril do BSM, existuje aj ďalší
predpoklad – a to ten, aby objekt bol nadobudnutý z prostriedkov, ktoré aspoň čiastočne
patrili do BSM. Odporkyňa 2/ však v konaní nepreukázala, že obchodný
podiel nadobudol od za peniaze, ktoré by nepatrili do BSM a súd preto
dospel k záveru, že obchodný podiel v spoločnosti Accola s.r.o. patril do BSM
navrhovateľky a odporcu 1/.».
Následne sa krajský súd vysporiadal s argumentáciou týkajúcou sa potreby súhlasu
manžela na právne úkony súvisiace s podnikaním druhého manžela, keď poukázal
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom tento uviedol:
„Pretože obchodný podiel v spoločnosti Accola s.r.o. patril do BSM, podľa § 145
ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo potrebné, aby s jeho prevodom na
súhlasila aj . Pretože však v konaní bolo preukázané, že odporca 1/ o
svojom úmysle previesť obchodný podiel na odporkyňu 2/ navrhovateľku vôbec
neinformoval, táto nemala možnosť súhlas udeliť a zmluva o prevode obchodného podielu
na je teda neplatná.
Súd považuje za vhodné poukázať aj na to, že dňa 31.12.2011 mala spoločnosť
Accola s.r.o. majetok v hodnote 45 329 € (viď čl. 153) a dosiahla kladný hospodársky
výsledok 18 467 €; s prihliadnutím na takýto majetok a zisk súd dospel k záveru, že prevod
obchodného podielu v spoločnosti Accola s.r.o. nebol bežnou vecou. Keďže k podpísaniu
zmluvy o prevode obchodného podielu na odporkyňu 2/ ostávali do konca účtovného
obdobia iba cca. 3 mesiace, podľa názoru súdu obom odporcom musela byť hodnota
spoločnosti známa...“.
Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil
s odôvodnením prvostupňového rozsudku, a preto sa v zmysle § 219 ods. 2 OSP v zásade
obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (IV. ÚS 350/09).
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ústavný súd pripomína svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je možnosť
odvolacieho súdu uvedenú v § 219 ods. 2 OSP obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho
rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia vždy
potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj
vo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva [I. ÚS 342/2010,
IV. ÚS 229/2010; (ďalej len „ESĽP“)]. Judikatúra ústavného súdu a Súdneho dvora
Európskej únie nevyžaduje, aby bola v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každý
argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (I. ÚS 183/2012, IV. ÚS 119/2012,
rozhodnutia ESĽP Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd ďalej považuje za potrebné zdôrazniť, že nielen v judikatúre
všeobecných súdov, ale ani v právnej teórii neexistuje jednoznačný právny názor na otázku,
či je obchodný podiel (ako iná majetková hodnota) súčasťou bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, a ani na otázku, či môže manžel, ktorý nie je spoločníkom
v spoločnosti s ručením obmedzeným, napadnúť námietkou relatívnej neplatnosti prevod
obchodného podielu druhého manžela – spoločníka, a to ani v právnej vede,
ani v judikatúre.
V rámci právnej teórie existuje k tejto problematike pluralita názorov, keď
zástancovia jedného názoru nepovažujú obchodný podiel jedného z manželov ex definitione
za súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov (napríklad Kubíčková, G. In Lazar, J.
a kol. Občianske právo hmotné. 1. diel. 3. vydanie. Bratislava : Iura Edition, 2010. s. 522),
zatiaľ čo druhá časť názorov bez ďalšieho s prihliadnutím najmä na českú právnu úpravu
(ktorá však vykazuje oproti slovenskej podstatné odlišnosti) navrhuje zahrnutie obchodného
podielu do tohto majetkového manželského režimu (napríklad Fekete, I. Občiansky
zákonník. Veľký komentár. 1. diel. Bratislava : Eurokódex, 2011. s. 829). Medzi týmito
názormi sa objavuje množstvo návrhov kompromisných riešení. Určitá časť spektra právnej
vedy navrhuje analogickú aplikáciu pravidiel o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov
aj na obchodný podiel (napríklad Tomašovič, M. Aplikácia inštitútu bezpodielového
spoluvlastníctva manželov na majetkové účasti v právnických osobách. In: Justičná revue.
6 7/2007. s. 805 ̶817), iní autori navrhovali v dôsledku nejasnej judikatúry rozlišovať
medzi záverom, že obchodný podiel je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
a záverom, že práva vyplývajúce z tohto obchodného podielu prislúchajú spoločníkovi
samému (napríklad Valko, E. Aký je vzťah obchodného podielu k BSM? In: Bulletin
slovenskej advokácie. 3/2008, s. 6 ̶8) .
Nejednotný prístup vykazuje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), keď napríklad podľa rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Obdo 30/2009 z 26. novembra 2009 nie je obchodný podiel súčasťou
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a ten z manželov, ktorý nie je spoločníkom,
nemôže namietať relatívnu neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu, avšak podľa
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 11/2007 z 25. júna 2008 práve naopak,
nedostatok súhlasu druhého z manželov s predajom obchodného podielu v spoločnosti
s ručením obmedzeným je dôvodom na vyslovenie neplatnosti takejto zmluvy.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na primárnu úlohu všeobecných súdov
vykladať a aplikovať právne predpisy vrátane predpisov Občianskeho zákonníka týkajúcich
sa bezpodielového spoluvlastníctva manželov a na úlohu najvyššieho súdu zabezpečovať
v rámci procesne prípustných možností jednotnosť rozhodovacej činnosti. Ústavný súd
nemá právomoc nahradzovať činnosť všeobecných súdov pri výklade a aplikácii inštitútov
súkromného práva, ak tieto nemajú ústavnoprávne dôsledky. Pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti sťažovateľky ústavný súd preto neposudzoval, či je správny výklad, podľa ktorého
je obchodný podiel ako predmet právnych vzťahov súčasťou bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, ani to, v akom rozsahu môže jeden z manželov napádať
námietkou relatívnej neplatnosti právne úkony druhého manžela, ktorý uskutočnil ako
spoločník v obchodnej spoločnosti. Ústavný súd mohol pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti skúmať iba to, či napadnutým rozsudkom krajského súdu mohli byť porušené
základné práva označené v petite sťažnosti, a v súvislosti s tým najmä to, či výklad použitý
krajským súdom nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda či je ešte z ústavného
hľadiska udržateľný.
Z pohľadu ústavného súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu spĺňa požiadavky
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd dal dostatočnú
odpoveď na všetky námietky uplatnené sťažovateľkou. Krajský súd si (prostredníctvom
názoru okresného súdu) osvojil názor, podľa ktorého spadá obchodný podiel
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ak sú splnené dve podmienky. Po prvé, ide
o objekt, ktorý môže byť predmetom vlastníctva, a po druhé, ide o objekt, ktorý nadobudol
niektorý z manželov za trvania manželstva, pričom však k nadobudnutiu nemohlo dôjsť
v dôsledku dedenia, darovania, reštitúcie a objekt neslúži osobnej potrebe alebo výkonu
povolanie len jedného z manželov. Ústavný súd nezistil namietaný nedostatok odôvodnenia
niektorej z týchto dvoch podmienok, resp. ich protirečivosť.
Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je podľa názoru ústavného súdu arbitrárny
ani zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie krajského súdu nie je protirečivé a vyplýva z neho
záver, ktorý bol podkladom výroku napadnutého rozsudku. Krajský súd odôvodnil svoje
závery okrem iného aj poukazom na judikatúru všeobecných súdov v obdobných veciach.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam. Hoci výklad príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka, ktorý zaujal krajský súd, nie je jediným možným výkladom, nemožno ho však
kvalifikovať ako natoľko nenáležitý, prípadne extrémny, že mal mať za následok jeho
ústavnú neudržateľnosť. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že ani postup
krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku,
nebol svojvoľný, teda arbitrárny, pričom krajský súd svoje závery v napadnutom rozsudku
náležite odôvodnil.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by
naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom krajského
súdu. Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
Sťažovateľka namietala tiež porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru, podľa
ktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať
účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili
osoby pri plnení úradných povinností.
Ústavný súd uvádza, že z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické
osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred
národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.
Ústavný súd konštatuje, že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný
prostriedok) sťažovateľom odopreté nebolo. Okresný súd aj krajský súd sa žalobou zaoberali
v súlade s ustanoveniami relevantného právneho predpisu a krajský súd ako súd odvolací
prvostupňové rozhodnutie preskúmal. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je
automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľov
(IV. ÚS 243/2011). Z uvedeného pohľadu ústavný súd posúdil teda ako zjavne
neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13 dohovoru,
a z toho dôvodu ju pri predbežnom prerokovaní sťažnosti odmietol.
V nadväznosti na tieto závery ústavný súd napokon odmietol aj tú časť sťažnosti,
ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva na podnikanie v zmysle čl. 35
ods. 1 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vychádzajúc z toho, že absencia
porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti
všeobecných súdov za porušenie základných práv hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd
totiž v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 218/07,
IV. ÚS 116/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči
všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(II. ÚS 71/07).
Z uvedených dôvodov je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená pre nedostatok
príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
základných práv sťažovateľky podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi,
príslušnosť súdu ustanoví zákon, sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti uviedla, že «pokiaľ
mali súdy za to, že sa jedná o problematiku platnosti a relatívnej neplatnosti prevodu
obchodného podielu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a obchodný podiel
vnímali ako vec, máme za to, že predmetný spor mal byť prejednaný a rozhodnutý v senáte
„C“, a nie v senáte „Cb“. Z uvedeného dôvodu sa nám javí ako veľmi pravdepodobné, že v
danej veci nerozhodoval zákonný sudca, čím mohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky
na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy.».
Zo sťažnosti a z jej príloh však nevyplýva, že by sťažovateľka uplatnila túto námietku
v konaní pred všeobecnými súdmi. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva, že
už formuloval právny názor, podľa ktorého pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich
základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú
mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej
posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z toho vyplýva,
že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až
jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ
mohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej
mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto ak takáto
situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto
námietky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08, IV. ÚS 340/2013).
Navyše, v zmysle § 237 ods. 1 písm. g) OSP ak sa účastník konania domnieva, že bol
odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany
vyplývajúcu z ústavno procesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy)
uplatnil na všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku ̶dovolania
podľa § 237 písm. g) OSP (IV. ÚS 161/08, I. ÚS 600/2012).
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, neviaže sa na nijakú
ideológiu ani náboženstvo, ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok má charakter
všeobecného ústavného princípu a primárne neformuluje základné právo ani slobodu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby.
Ústavný súd konštatuje, že tento článok nie je priamo aplikovateľný orgánmi verejnej
moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch. Ústavný súd preto nemá dostatok
právomoci konať a rozhodnúť o porušení uvedenej ústavnej normy v konaní podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (napr. III. ÚS 581/2014). Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti
sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj
ďalšími návrhmi sťažovateľky vrátane návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého
rozsudku okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu, čoho sa
sťažovateľka taktiež domáhala.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015