Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 399/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Róbert Mendel s. r. o., Sidónie Sakalovej 190,

Bytča, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Róbert Mendel, PhD.,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa Slovenskej

republiky, a Slovenskej

republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj rozsudkom Okresného súdu Považská

Bystrica sp. zn. z 28. apríla 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. zo 14. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojoch základných práv podľa (ďalej len

„ústava“), a , práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1

rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14

Cb 101/2013 z 28. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 14. apríla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že manželka (ďalej len „odporca

v 1. rade“) sa ako navrhovateľka (ďalej len „navrhovateľka“) v konaní pred všeobecnými

súdmi svojím návrhom domáhala, aby okresný súd určil, že zmluva o prevode obchodného

podielu uzatvorená 19. septembra 2011 medzi odporcom v 1. rade a sťažovateľkou ako

odporkyňou v 2. rade (na základe ktorej bezodplatne nadobudla obchodný podiel

vo veľkosti 100 % v obchodnej spoločnosti ) je neplatná.

Navrhovateľka svoju žalobu odôvodnila tým, že odporca v 1. rade bol v čase

prevodu obchodného podielu jediným spoločníkom, pričom obchodný podiel v nej

nadobudol počas trvania ich manželstva a z prostriedkov patriacich do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“). Podľa navrhovateľky má byť preto tento

obchodný podiel spoločným majetkovým právom oboch manželov, teda má byť považovaný

za súčasť BSM. V dôsledku toho navrhovateľka zastávala názor, že v súlade s § 145

mal sťažovateľ v prvom rade potrebovať jej súhlas na prevod tohto

obchodného podielu. Keďže súhlas navrhovateľky na prevod obchodného podielu jej

manželom (odporcom v 1. rade) nebol od nej vyžiadaný, dospela k záveru, že zmluva

o prevode obchodného podielu z 19. septembra 2011 je v zmysle § 40a Občianskeho

zákonníka relatívne neplatným právnym úkonom.

Sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi s podaným návrhom nesúhlasila,

tvrdiac, že obchodný podiel nie je vec, a ako taký teda nemôže patriť do BSM.

Okresný súd napadnutým rozsudkom navrhovateľke vyhovel, považujúc obchodný

podiel za súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a na dispozíciu s ním preto

vyžadoval súhlas toho manžela, ktorý nebol spoločníkom v obchodnej spoločnosti. Z dôvodu

absencie takéhoto súhlasu a po účinnom namietaní tohto nedostatku navrhovateľkou

okresný súd rozhodol, že zmluva o prevode obchodného podielu medzi sťažovateľkou

a odporcom v 1. rade je neplatná. Proti označenému prvostupňovému rozsudku sa

sťažovateľka odvolala.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne

správny, pričom sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu

a podľa v podrobnostiach na neho odkázal.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorou

navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že okresný súd a krajský súd napadnutými rozsudkami

porušili jej základné právo na súdnu ochranu podľa v spojení s právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na podnikanie

podľa , základné právo na zákonného sudcu podľa ,

právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a taktiež porušenie princípu

právnej istoty vyjadreného v . Sťažovateľka ďalej navrhuje, aby ústavný súd

napadnutý rozsudok okresného súdu, ako aj krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie. Sťažovateľka napokon navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť

napadnutého rozsudku okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. ,

, , , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný

súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a

následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr.

, ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

II. 1 K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených základných práv

podľa , práv podľa dohovoru a článku napadnutým rozsudkom

okresného súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

, rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety (obdobne napr. ,

, , ).

II. 2 K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených základných práv

podľa , práv podľa dohovoru a článku napadnutým rozsudkom

krajského súdu

Najskôr ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v a

právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto sa ich

namietané porušenie skúma spoločne.

Zásadná časť argumentácie sťažovateľky smeruje proti záveru krajského súdu

o požiadavke súhlasu manželky s dispozíciou s obchodným podielom manžela, ktorý je

spoločníkom v spoločnosti s ručením obmedzeným, ak bol obchodný podiel nadobudnutý

počas trvania manželstva a z prostriedkov v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.

Podľa sťažovateľky „... Podiel v zmysle...

vyjadruje mieru účasti spoločníka na čistom obchodnom imaní spoločnosti, je teda

vyjadrením majetkových práv spoločníka vo vzťahu k čistému obchodnému imaniu.

Obchodný podiel v zmysle... predstavuje práva

a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Obchodný podiel preto

predstavuje nielen majetkové práva, ale aj nemajetkové práva a povinnosti spoločníka

a tomu zodpovedajúcu účasť na spoločnosti, t. j. predstavuje podiel na riadení, rozhodovaní

a kontrole činnosti obchodnej spoločnosti. Súhrn práv a povinností spoločníka predstavuje

kvalitatívnu stránku obchodného podielu, ktorá je vyjadrená v právnom postavení

v spoločnosti, t. j. účasti spoločníka na spoločnosti pri vykonávaní jeho práv a povinností

a kvantitatívna stránka obchodného podielu je vyjadrená výškou obchodného podielu

a tomu zodpovedajúcej miere účasti spoločníka na majetku spoločnosti. Výška obchodného

podielu, t.j. jeho kvantitatívna stránka sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka

k základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Obchodný podiel

je spôsobilým samostatným predmetom právnych vzťahov vzhľadom k tomu, že za

podmienok uvedených v a nasl. , resp. v spoločenskej zmluve,

môže spoločník s týmto obchodným podielom nakladať, t. j. môže ho previesť, založiť,

obchodný podiel môže byť rozdelený a je takisto predmetom dedenia. Vzhľadom k tomu, že

obchodný podiel nemá hmotnú povahu, nie je možné ho považovať za vec v právnom zmysle

podľa vymedzenia ustanovenia .

Podľa patrí do bezpodielového spoluvlastníctva

manželov všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov

za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí,

ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného

z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov,

ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec

vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka. Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho

zákonníka môže bežné veci týkajúce sa spoločných vecí vybavovať každý z manželov, pričom

v ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.

Podľa sa môže manžel, ktorý nedal v zmysle

súhlas na nie bežnú vec, dovolať neplatnosti právneho úkonu.

Podľa na použitie majetku v bezpodielovom

spoluvlastníctve manželov potrebuje podnikateľ pri začatí podnikania súhlas druhého

manžela a na ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním už súhlas druhého manžela

nepotrebuje.“.

Sťažovateľka na základe uvedených citácií, ako aj na základe väčšinového právneho

názoru všeobecných súdov zastáva názor, že „nie je možné, aby do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov patril obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným,

nakoľko nie je hnuteľnou a ani nehnuteľnou vecou. Je pravdou, že predmetom vyporiadania

bezpodielového spoluvlastníctva manželov v širšom zmysle môže byť aj hodnota

obchodného podielu, ak bol nadobudnutý počas trvania manželstva zo spoločných

peňažných prostriedkov. To ale neznamená, že obchodný podiel môže patriť

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože nie je vecou. Pokiaľ ho teda jeden

z manželov ako spoločník prevedie počas trvania manželstva, môže byť predmetom

vyporiadania len hodnota zaň získaná od jeho nadobúdateľa.“.

Výklad krajského súdu a okresného súdu, ktoré v odôvodnení rozsudkov tvrdia,

že obchodný podiel patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je podľa názoru

sťažovateľky nesprávny a „Súdy pred prijatím právneho záveru o predmetnej právnej

otázke prehliadli iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj Českej

republiky. S našou námietkou, že obchodný podiel by aj tak nemohol patriť

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože bol získaný bezodplatne, sa súdy

vysporiadali v náš neprospech tak, že podľa ich názoru je zmluva o prevode obchodného

podielu osobitný zmluvný typ, ktorý nemožno považovať za darovanie v zmysle § 143

. S takýmto prísne reštriktívnym a rigidným výkladom zákona

nesúhlasíme a podotýkame, že na jednej strane súdy používajú značne extenzívny výklad,

keď to je v náš neprospech a v opačnom prípade, keď to je v náš prospech, používajú

reštriktívny výklad. Pokiaľ zákon hovorí o darovaní veci, treba uvedené ustanovenie

jednoznačne vykladať tak, že má na mysli bezodplatný prevod. Iný výklad by bol nelogický

a s poukazom na iné výkladové pravidlá v prípad právnej úpravy bezpodielového

spoluvlastníctva manželov nekonzistentný.

Pri posúdení, či obchodný podiel patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

je potrebné vychádzať najmä z... . Podľa uvedeného

ustanovenia zákona sa použijú na obchodnoprávne vzťahy ustanovenia Občianskeho

zákonníka až vtedy, ak neupravuje niektoré otázky pri úprave

obchodnoprávnych vzťahov. Otázky súvisiace s obchodným podielom upravené v § 61

a a nasl. predstavujú komplexnú úpravu týchto vzťahov, preto

na ich úpravu nie je potrebné aplikovať ustanovenia . Obchodný

zákonník komplexne upravuje podmienky, za ktorých je možné previesť obchodný podiel na

inú osobu a jediné obmedzenie, ktoré pripúšťa, môže byť zakotvené v spoločenskej zmluve.

Iný výklad by znamenal obmedzenie zmluvnej autonómie spoločníka v spoločnosti s ručením

obmedzeným a mohol by spôsobiť spoločnosti značné a nepredvídateľné škody.“.

Napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu podľa názoru sťažovateľky

neobsahujú také odôvodnenie, z ktorého by bolo jednoznačné a nespochybňujúce, akým

spôsobom sa súdy vysporiadali s jej námietkami a s tým, že v danom prípade existujú aj iné

a dokonca diametrálne odlišné rozhodnutia súdov. Podrobnejšie vysvetlenie pohnútok

a spôsobu uvažovania krajského súdu pri hodnotení dôkazov sťažovateľka očakávala najmä

v časti, kde krajský súd uvádza, „prečo nepripustil dovolanie v otázkach definovaných

odporkyňou 2/. Krajský súd sa uspokojil tým, že sa odvolal na už existujúce rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR. V ňom sa uvádza, že obchodný podiel je súčasťou bezpodielového

spoluvlastníctva manželov a preto na prevod obchodného podielu sa vyžaduje súhlas

manžela prevodcu. Krajský súd však prehliadol fakt, že existujú iné rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorých obchodný podiel nie je vecou a preto sa na jeho

prevod nevyžaduje súhlas manžela prevodcu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR – sp. zn.

z ). Okrem toho uvedené rozhodnutia sú mladšieho dáta, takže

rozhodnutie citované krajským súdom možno považovať za prekonané...“.

Podľa v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je

všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania

manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa

svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov...

Podľa na použitie majetku v bezpodielovom

spoluvlastníctve manželov potrebuje podnikateľ pri začatí podnikania súhlas druhého

manžela. Na ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním už súhlas druhého manžela

nepotrebuje.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhodne so súdom prvého stupňa

skonštatoval, že „zmluva o prevode obchodného podielu uzatvorená dňa 19.09.2011 medzi

žalovaným 1/ a žalovanou 2/, na základe ktorej nadobudla žalovaná 21 obchodný podiel

vo veľkosti 100 % v obchodnej spoločnosti Accola s.r.o. je neplatná. Žalobkyňa má

naliehavý právny záujem na vyslovenie neplatnosti tejto zmluvy, pretože bez vyslovenia

neplatnosti by bolo jej postavenie právne neisté. Výsledok tohto konania je pre žalobkyňu

dôležitý aj z pohľadu jej práva na podiel zo zisku. Takouto určovacou žalobou nie je ani

žalovaný 1/ ani žalovaná 2/ šikanovaný. Súd prvého stupňa vyslovil správny právny záver,

že žalovaná 2/ nepreukázala, že žalovaný 1/ získal obchodný podiel vo veľkosti 50 %

z peňažných prostriedkov, ktoré by nepatrili do BSM. V tomto smere neuniesla dôkazné

bremeno a súd správne vychádzal z domnienky, ktorá nebola vyvrátená, že obchodný podiel

získal žalovaný 1/ z prostriedkov patriacich do BSM. Bezodplatný prevod obchodného

podielu nie je možné považovať za darovanie, nakoľko takýto prevod je možné uskutočniť

len zmluvou o prevode obchodného podielu, ktorá nevykazuje znaky darovacej zmluvy

v prípade bezodplatného prevodu. Pokiaľ žalovaný 1/ získal obchodný podiel za trvania

manželstva, tento obchodný podiel patrí do BSM, aj keď bol bezodplatný.“.

Ďalej krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku postupoval tak, že sa

vysporiadal s otázkou, či je obchodný podiel súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva

manželov a či je navrhovateľkou namietaný nedostatok súhlasu s prevodom obchodného

podielu manžela dôvodom neplatnosti tohto prevodu.

Podľa krajského súdu ,,Obchodný podiel ako taký, je inou majetkovou hodnotou

a môže byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Z...

vyplýva, že ak čo i len jeden z manželov nadobudne za trvania manželstva obchodný podiel

v spoločnosti s ručeným obmedzeným, stáva sa hodnota tohto obchodného podielu súčasťou

BSM manželov. Prevod obchodného podielu spoločnosti s ručeným obmedzeným nemožno

považovať za obvyklú správu obchodného podielu.

Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal so skutkovým a aj právnym posúdením,

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje náležitosti podľa

a odvolací súd v podrobnostiach na neho odkazuje... Odvolací súd konštatuje, že súd

prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam

a vec správne právne posúdil, preto napadnutý rozsudok podľa , ako

vecne správny potvrdil.“.

Okresný súd vo vzťahu k tejto otázke uviedol, že «Z

vyplýva, že v BSM konkrétnych manželov je taký objekt, ktorý kumulatívne spĺňa nasledovné

podmienky:

1. ide o objekt, ktorý môže byť predmetom vlastníctva,

2. ide o objekt, ktorý nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, pričom

však k nadobudnutiu nemohlo dôjsť v dôsledku dedenia, darovania, reštitúcie a objekt

neslúži osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov.

Pokiaľ ide o prvý predpoklad, je skutočne nesporné, že obchodný podiel

v spoločnosti s ručením obmedzeným nie je ani hnuteľnou a ani nehnuteľnou vecou.

Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. však vyjadril a odôvodnil názor,

že „... obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným nadobudnutý jedným

z manželov za trvania manželstva zo spoločných prostriedkov sa stáva súčasťou BSM“.

Najvyšší súd pri odôvodnení tohto svojho záveru okrem iného poukázal na § 149

ods. 4 in fine , ktorý sa v súvislosti s vyporiadním BSM výslovne

zmieňuje, že predmetom vyporiadania sú okrem hnuteľných a nehnuteľných vecí aj „ostatné

majetkové práva“.

Súd považuje za vhodné uviesť aj to, že doslovný slovného spojenia „predmetom

vlastníctva“ použitého v § 143 Občianskeho zákonník by viedol k tomu, že do BSM by

nepatrili ani napr. prostiedky z platu, resp. zo mzdy, ktorú zamestnávateľ vyplatí

zamestnancovi – jednému z manželov na účet v banke. Takýto zamestnanec a zároveň

manžel nie je totiž vlastníkom peňazí, ale má pohľadávku voči banke. Podľa názoru súdu je

preto potrebné vykladať slovné spojenie „predmetom vlastníctva“ širšie ako tak, že ide iba

o hnuteľné a nehnuteľné veci.

Z horeuvedeného teda vyplýva, že predpoklad 1/ je v súdenej veci splnený.

Pokiaľ ide o predpoklad uvedený pod číslom 2, z vykonaného dokazovania je zrejmé,

že nadobudol obchodný podiel v spoločnosti Accola s.r.o. vo výške 50 % dňa

23.12.2009, pričom tento obchodný podiel sa dňa 7.3.2011 zvýšil o ďalších 50 % (§ 114

ods. 2 ).

K nadobudnutiu obchodného podielu teda došlo za trvania manželstva

a (toto manželstvo bolo totiž uzatvorené dňa 5.6.1982, pričom

do dnešného dňa nezaniklo).

pritom tento obchodný podiel ani nezdedil, ani mu nebol vydaný

v rámci reštitúcie a ani mu nebol darovaný. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zmluva

o prevode obchodného podielu je osobitný zmluvný typ, čo znamená, že o prevode

obchodného podielu nemožno uzatvoriť ani kúpnu, ani darovaciu a ani inominátnu zmluvu

(viď tiež stranu 279 publikácie Obchodná spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorú vydal

EPOS v roku 2004). Hoci teda prevod obchodného podielu, ku ktorému došlo dňa 7.3.2011

bol bezodplatný, iba na základe tejto bezodplatnosti túto zmluvu nemožno považovať za

darovaciu zmluvu. Inak povedané – hoci časť obchodného podielu nadobudol

bezodplatne, nenadobudol ju darovaním.

Obchodný podiel pritom zjavne nemá ani takú povahu, aby mohol slúžiť osobnej

potrebe – podľa názoru súdu totiž jednoducho neexistuje taká osobná potreba, ktorú by bolo

možné uspokojiť už púhym faktom, že niekto je majiteľom obchodného podielu.

Obchodný podiel nemá ani takú povahu, aby slúžil na výkon

povolania. síce v rámci spoločnosti Accola nepochybne vykonával také

činnosti, ktoré mnohí ľudia vykonávajú ako zamestnanie, resp. povolanie – na výkon týchto

činností však obchodný podiel neslúžil.

Okrem uvedených predpokladov na to, aby objekt patril do BSM, existuje aj ďalší

predpoklad – a to ten, aby objekt bol nadobudnutý z prostriedkov, ktoré aspoň čiastočne

patrili do BSM. Odporkyňa 2/ však v konaní nepreukázala, že obchodný

podiel nadobudol od za peniaze, ktoré by nepatrili do BSM a súd preto

dospel k záveru, že obchodný podiel v spoločnosti Accola s.r.o. patril do BSM

navrhovateľky a odporcu 1/.».

Následne sa krajský súd vysporiadal s argumentáciou týkajúcou sa potreby súhlasu

manžela na právne úkony súvisiace s podnikaním druhého manžela, keď poukázal

na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom tento uviedol:

„Pretože obchodný podiel v spoločnosti Accola s.r.o. patril do BSM, podľa § 145

ods. 1 bolo potrebné, aby s jeho prevodom na

súhlasila aj . Pretože však v konaní bolo preukázané, že odporca 1/ o

svojom úmysle previesť obchodný podiel na odporkyňu 2/ navrhovateľku vôbec

neinformoval, táto nemala možnosť súhlas udeliť a zmluva o prevode obchodného podielu

na je teda neplatná.

Súd považuje za vhodné poukázať aj na to, že dňa 31.12.2011 mala spoločnosť

Accola s.r.o. majetok v hodnote 45 329 € (viď čl. 153) a dosiahla kladný hospodársky

výsledok 18 467 €; s prihliadnutím na takýto majetok a zisk súd dospel k záveru, že prevod

obchodného podielu v spoločnosti Accola s.r.o. nebol bežnou vecou. Keďže k podpísaniu

zmluvy o prevode obchodného podielu na odporkyňu 2/ ostávali do konca účtovného

obdobia iba cca. 3 mesiace, podľa názoru súdu obom odporcom musela byť hodnota

spoločnosti známa...“.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil

s odôvodnením prvostupňového rozsudku, a preto sa v zmysle v zásade

obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd pripomína svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je možnosť

odvolacieho súdu uvedenú v obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho

rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia vždy

potrebné v záujme ústavne konformného výkladu ( ) aplikovať aj

vo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva [I. ÚS 342/2010,

; (ďalej len „ESĽP“)]. Judikatúra ústavného súdu a Súdneho dvora

Európskej únie nevyžaduje, aby bola v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každý

argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (, ,

rozhodnutia ESĽP Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd ďalej považuje za potrebné zdôrazniť, že nielen v judikatúre

všeobecných súdov, ale ani v právnej teórii neexistuje jednoznačný právny názor na otázku,

či je obchodný podiel (ako iná majetková hodnota) súčasťou bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, a ani na otázku, či môže manžel, ktorý nie je spoločníkom

v spoločnosti s ručením obmedzeným, napadnúť námietkou relatívnej neplatnosti prevod

obchodného podielu druhého manžela – spoločníka, a to ani v právnej vede,

ani v judikatúre.

V rámci právnej teórie existuje k tejto problematike pluralita názorov, keď

zástancovia jedného názoru nepovažujú obchodný podiel jedného z manželov ex definitione

za súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov (napríklad Kubíčková, G. In Lazar, J.

a kol. Občianske právo hmotné. 1. diel. 3. vydanie. Bratislava : Iura Edition, 2010. s. 522),

zatiaľ čo druhá časť názorov bez ďalšieho s prihliadnutím najmä na českú právnu úpravu

(ktorá však vykazuje oproti slovenskej podstatné odlišnosti) navrhuje zahrnutie obchodného

podielu do tohto majetkového manželského režimu (napríklad Fekete, I. Občiansky

zákonník. Veľký komentár. 1. diel. Bratislava : Eurokódex, 2011. s. 829). Medzi týmito

názormi sa objavuje množstvo návrhov kompromisných riešení. Určitá časť spektra právnej

vedy navrhuje analogickú aplikáciu pravidiel o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov

aj na obchodný podiel (napríklad Tomašovič, M. Aplikácia inštitútu bezpodielového

spoluvlastníctva manželov na majetkové účasti v právnických osobách. In: Justičná revue.

. s. 805 ̶817), iní autori navrhovali v dôsledku nejasnej judikatúry rozlišovať

medzi záverom, že obchodný podiel je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

a záverom, že práva vyplývajúce z tohto obchodného podielu prislúchajú spoločníkovi

samému (napríklad Valko, E. Aký je vzťah obchodného podielu k BSM? In: Bulletin

slovenskej advokácie. 3/2008, s. 6 ̶8) .

Nejednotný prístup vykazuje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), keď napríklad podľa rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. novembra 2009 nie je obchodný podiel súčasťou

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a ten z manželov, ktorý nie je spoločníkom,

nemôže namietať relatívnu neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu, avšak podľa

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 25. júna 2008 práve naopak,

nedostatok súhlasu druhého z manželov s predajom obchodného podielu v spoločnosti

s ručením obmedzeným je dôvodom na vyslovenie neplatnosti takejto zmluvy.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na primárnu úlohu všeobecných súdov

vykladať a aplikovať právne predpisy vrátane predpisov týkajúcich

sa bezpodielového spoluvlastníctva manželov a na úlohu najvyššieho súdu zabezpečovať

v rámci procesne prípustných možností jednotnosť rozhodovacej činnosti. Ústavný súd

nemá právomoc nahradzovať činnosť všeobecných súdov pri výklade a aplikácii inštitútov

súkromného práva, ak tieto nemajú ústavnoprávne dôsledky. Pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateľky ústavný súd preto neposudzoval, či je správny výklad, podľa ktorého

je obchodný podiel ako predmet právnych vzťahov súčasťou bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, ani to, v akom rozsahu môže jeden z manželov napádať

námietkou relatívnej neplatnosti právne úkony druhého manžela, ktorý uskutočnil ako

spoločník v obchodnej spoločnosti. Ústavný súd mohol pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti skúmať iba to, či napadnutým rozsudkom krajského súdu mohli byť porušené

základné práva označené v petite sťažnosti, a v súvislosti s tým najmä to, či výklad použitý

krajským súdom nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda či je ešte z ústavného

hľadiska udržateľný.

Z pohľadu ústavného súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu spĺňa požiadavky

vyplývajúce z a dohovoru. Krajský súd dal dostatočnú

odpoveď na všetky námietky uplatnené sťažovateľkou. Krajský súd si (prostredníctvom

názoru okresného súdu) osvojil názor, podľa ktorého spadá obchodný podiel

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ak sú splnené dve podmienky. Po prvé, ide

o objekt, ktorý môže byť predmetom vlastníctva, a po druhé, ide o objekt, ktorý nadobudol

niektorý z manželov za trvania manželstva, pričom však k nadobudnutiu nemohlo dôjsť

v dôsledku dedenia, darovania, reštitúcie a objekt neslúži osobnej potrebe alebo výkonu

povolanie len jedného z manželov. Ústavný súd nezistil namietaný nedostatok odôvodnenia

niektorej z týchto dvoch podmienok, resp. ich protirečivosť.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je podľa názoru ústavného súdu arbitrárny

ani zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie krajského súdu nie je protirečivé a vyplýva z neho

záver, ktorý bol podkladom výroku napadnutého rozsudku. Krajský súd odôvodnil svoje

závery okrem iného aj poukazom na judikatúru všeobecných súdov v obdobných veciach.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam. Hoci výklad príslušných ustanovení Občianskeho

zákonníka, ktorý zaujal krajský súd, nie je jediným možným výkladom, nemožno ho však

kvalifikovať ako natoľko nenáležitý, prípadne extrémny, že mal mať za následok jeho

ústavnú neudržateľnosť. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že ani postup

krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku,

nebol svojvoľný, teda arbitrárny, pričom krajský súd svoje závery v napadnutom rozsudku

náležite odôvodnil.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by

naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

(a práva podľa dohovoru) napadnutým rozsudkom krajského

súdu. Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Sťažovateľka namietala tiež porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru, podľa

ktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať

účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili

osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd uvádza, že z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické

osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred

národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Ústavný súd konštatuje, že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný

prostriedok) sťažovateľom odopreté nebolo. Okresný súd aj krajský súd sa žalobou zaoberali

v súlade s ustanoveniami relevantného právneho predpisu a krajský súd ako súd odvolací

prvostupňové rozhodnutie preskúmal. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je

automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľov

(). Z uvedeného pohľadu ústavný súd posúdil teda ako zjavne

neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13 dohovoru,

a z toho dôvodu ju pri predbežnom prerokovaní sťažnosti odmietol.

V nadväznosti na tieto závery ústavný súd napokon odmietol aj tú časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva na podnikanie v zmysle čl. 35

ods. 1 , v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vychádzajúc z toho, že absencia

porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti

všeobecných súdov za porušenie základných práv hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd

totiž v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. , ,

) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči

všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

().

Z uvedených dôvodov je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základných práv sťažovateľky podľa a a práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa

, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi,

príslušnosť súdu ustanoví zákon, sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti uviedla, že «pokiaľ

mali súdy za to, že sa jedná o problematiku platnosti a relatívnej neplatnosti prevodu

obchodného podielu v zmysle ustanovení a obchodný podiel

vnímali ako vec, máme za to, že predmetný spor mal byť prejednaný a rozhodnutý v senáte

„C“, a nie v senáte „Cb“. Z uvedeného dôvodu sa nám javí ako veľmi pravdepodobné, že v

danej veci nerozhodoval zákonný sudca, čím mohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky

na zákonného sudcu v zmysle .».

Zo sťažnosti a z jej príloh však nevyplýva, že by sťažovateľka uplatnila túto námietku

v konaní pred všeobecnými súdmi. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva, že

už formuloval právny názor, podľa ktorého pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich

základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú

mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej

posúdenie nemá právomoc (, , ). Z toho vyplýva,

že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až

jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa v prípade, ak ju sťažovateľ

mohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej

mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto ak takáto

situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto

námietky odmietnuť podľa z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu (, ).

Navyše, v zmysle ak sa účastník konania domnieva, že bol

odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany

vyplývajúcu z ústavno procesného princípu o zákonnom sudcovi ( )

uplatnil na všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku ̶dovolania

podľa (, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie , podľa ktorého

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, neviaže sa na nijakú

ideológiu ani náboženstvo, ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok má charakter

všeobecného ústavného princípu a primárne neformuluje základné právo ani slobodu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Ústavný súd konštatuje, že tento článok nie je priamo aplikovateľný orgánmi verejnej

moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch. Ústavný súd preto nemá dostatok

právomoci konať a rozhodnúť o porušení uvedenej ústavnej normy v konaní podľa čl. 127

ods. 1 (napr. ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti

sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj

ďalšími návrhmi sťažovateľky vrátane návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého

rozsudku okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu, čoho sa

sťažovateľka taktiež domáhala.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015