Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 183/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť V. V., M., zastúpenej advokátkou JUDr. E. C., B., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a podľa čl. 32 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 24. januára 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. marca 2012 doručená sťažnosť V. V., M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 32 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 24. januára 2012.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je

účastníčkou konania (ako matka) vo veci starostlivosti o maloleté deti (V.) – M. A., a A. F.,

zastúpené kolíznym opatrovníkom Ú., B. (ďalej len „kolízny opatrovník“), o návrhu otca

MUDr. P. V., bývajúceho v USA, na zmenu zverenia maloletých detí do striedavej osobnej

starostlivosti oboch rodičov a návrhu matky na zvýšenie výživného. Vo veci rozhodol

Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 18.

apríla 2011 o navýšení vyživovacej povinnosti otca k maloletej M. A. zo sumy 8 000 Sk

(t. j. 265,55 €) na sumu 800 € mesačne a k maloletému A. F. zo sumy 8 000 Sk na sumu 700

€ mesačne počnúc od 18. apríla 2011. Okresný súd „vo zvyšku návrh matky“ a tiež „návrh

otca“ zamietol. Na odvolanie oboch rodičov proti tomuto rozsudku okresného súdu

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. januára 2012 tak, že rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil. Súčasne „návrh otca na zmenu petitu“ nepripustil.

3. Sťažovateľka uviedla, že jej sťažnosť „smeruje voči výroku rozsudku krajského

súdu... v časti zvýšenia výživného na maloleté deti V.“ a že touto sťažnosťou „namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovanú ...

a čl. 36 ods. 1 Listiny... a ďalej, porušenie jej základného práva, ale predovšetkým

základného práva mal. detí V. na rodičovskú starostlivosť garantovanú čl. 41 ods. 4

... a Listiny...“.

4. Sťažovateľka v rámci porušenia základného práva na súdnu ochranu „namieta

predovšetkým nesprávnu interpretáciu a aplikáciu kogentných noriem Zákona o rodine

(ust. § 62 ods. 2; ust. § 75 ods. 1) z pohľadu zmyslu a účelu predmetu tejto zákonnej úpravy

krajským súdom a ďalej, rozpor jeho rozhodnutia s princípmi riadneho a spravodlivého

procesu. Porušenie princípov..., vidí sťažovateľka v tom, že:

- právne závery napadnutého rozhodnutia krajského súdu sú v extrémnom nesúlade

so skutkovými zisteniami a sú tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

- v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd nereagoval na sťažovateľkou

prednesené zásadné, relevantné námietky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, hoci ust.

súdom priamo ukladá povinnosť dbať na presvedčivosť odôvodnenia

svojich rozhodnutí.“. Vo vzťahu k porušeniu „práva rodičov vychovávať svoje deti

a naopak... práva (detí pozn.) na rodičovskú výchovu a starostlivosť“ (

a čl. 32 ods. 4 listiny) sťažovateľka namieta najmä nepriznanie výživného maloletým deťom

„aspoň v rozsahu, v akom ho otec dobrovoľne plnil“, nedostatočné prihliadnutie na

majetkové pomery oboch rodičov a z toho vyplývajúce možnosti plnenia si vyživovacej

povinnosti a tiež nesprávne určený „počiatok zvýšenia vyživovacej povinnosti“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1/ Základné práva V. V... na rodičovskú starostlivosť podľa ... a

Listiny... a na súdnu ochranu podľa ... a

Listiny... rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. -595 z 24. 1. 2012 v

časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, boli porušené.

2/ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -595 z 24. 1. 2012

v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia

na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd... je povinný uhradiť V. V. trovy konania...“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných

práv podľa a a podľa a listiny

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 24. januára 2012.

10. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

12. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich a listinou

garantovaných základných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Z obsahu sťažnosti

vyplýva, že podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom porušil

označené základné práva predovšetkým ňou namietaným postupom uvedeným v bode 4.

Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi

odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu týkajúceho sa uvedených námietok

a sťažovateľkou označenými základnými právami podľa a listiny existuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala

opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

13. Podľa (resp. listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 41

ods. 4 (resp. listiny) starostlivosť o deti a ich výchova je právom

rodičov, deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno

obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

(resp. listiny) označeným rozhodnutím krajského súdu,

ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní rozsudkom

sp. zn. z 24. januára 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom

(resp. listiny).

15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol odvolanie účastníkov konania,

náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného

skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský

súd (v podstatnom vo vzťahu k námietkam sťažovateľky) oboznámil prvostupňové

rozhodnutie a najmä jeho odôvodnenie (ktoré považuje ústavný súd za právne relevantné

citovať, keďže s výsledkami dokazovania okresného súdu sa odvolací súd „stotožnil“,

pozn.):

„Prvostupňový súd svoje rozhodnutie zdôvodnil tak, že mal preukázané, že zverenie

mal. detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov tak, ako to navrhuje otec

v 6 týždňových časových intervaloch, ktoré by malo začať plynúť dňom 01. 10. 2011 nie je

možné, nakoľko v zmysle je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho

vyhlásenia. V tomto smere sa súd stotožnil aj s tvrdením právnej zástupkyne matky

a kolízneho opatrovníka v tom, že rozhodnutie súdu nie je možné viazať na neisté

podmienky, ktoré by mali nastať v budúcnosti a má vychádzať zo skutkového stavu zisteného

v čase jeho vyhlásenia. Navyše by zverenie maloletých detí nekorešpondovalo s ich vôľou

a bolo by veľmi ťažko realizovateľné aj s ohľadom na vzdialenosť bydlísk otca a detí, ako aj

vzhľadom na tú skutočnosť, že otec by na Slovensku nemal vytvorený reálny domov, keď sa

snažil preukázať svoju schopnosť zariadiť si pomery tak, aby mohol 6 v týždňových

intervaloch striedavo žiť na Slovensku. Prvostupňový súd nevyhovel návrhu otca aj

s prihliadnutím na to, že obe deti sa k danej problematike nevyjadrili jednoznačne

a presvedčivo napriek tomu, že sú podľa názoru súdu dostatočne zrelé a kompetentné sa

k veci vyjadriť. Je pravdou, že spočiatku ich návrh otca nadchol, avšak, keď si to premysleli

nevedeli si dostatočne predstaviť, čo by pre nich znamenalo striedanie domácich prostredí.

Deti prezentujú kladný vzťah k obidvom rodičom, ako aj to, že otca radi v Amerike

navštevujú. Prvostupňový súd mal jednoznačne preukázané, že od posledného rozhodnutia

o výživnom, ktoré bolo viac ako pred 9 rokmi sa podstatným spôsobom zmenili pomery

na strane mal. detí, preto návrh na zvýšenie výživného považoval za dôvodný. Deti sú

podstatne staršie, zvýšili sa ich potreby, zmena nastala tým, že od septembra 2009

navštevujú súkromnú školu, s čím sú spojené mimoriadne vysoké finančné výdavky. Výdavky

súvisiace so školným prvostupňový súd hodnotil ako odôvodnené, keďže obaja rodičia

s návštevou tejto školy súhlasili a boli si vedomí aj finančnej náročnosti s tým spojenej.

Doteraz sa na výdavkoch detí súvisiacich s návštevou školy podieľali obaja rodičia,

nakoľko otec zaplatil školné za mal. M. a matka za mal. A. Z dokazovania tiež vyplynulo, že

otec okrem poplatku za školu prispieval na deti aj rôznymi inými spôsobmi, v neposlednom

rade deťom hradil všetky cestovné náklady súvisiace s ich návštevou v Amerike. Ide

o nezanedbateľné výdavky, preto prvostupňový súd na ne musel prihliadnuť. Takýto spôsob

financovania potrieb deti je prospešný pretože deti do Ameriky chodia radi a chceli by tam

chodiť aj častejšie. Takto zvýšené výživné podľa názoru súdu prvého stupňa pokryje všetky

odôvodnené potreby detí spolu s príspevkom matky. Prvostupňový súd apeloval na rodičov,

aby v záujme svojich detí začali spoločne komunikovať, nevystavovali deti hraničným

situáciám a naopak mali by sa tešiť z ich úspechov, keď obaja sú šikovní a milí mladí ľudia.

O trovách konania rozhodol podľa “

Následne krajský súd oboznámil odvolaciu argumentáciu obidvoch rodičov, ktorí

proti jeho rozhodnutiu podali odvolanie.

„Otec navrhol zmenu petitu vo veci úpravy práv a povinností k mal. deťom tak, že

bude upravený jeho styk mal. deťmi počas Vianočných sviatkov, Veľkonočných sviatkov,

letných prázdnin, jarných školských prázdnin, jesenných školských prázdnin, ako aj počas

jeho pobytu na území Slovenskej republiky. Poukázal na to, že je nepochybné v záujme detí

stretávať sa s otcom ktorého deti majú radi a vzájomný kontakt je potrebný. Navrhol

rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové konanie.

Matka podala odvolanie v časti stanovenej vyživovacej povinnosti, pričom žiadala

zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že bude určené výživné na maloleté deti po

2.000 € mesačne. Zročné výživné súd povolí otcovi splácať v mesačných splátkach spolu

s bežným výživným. Poukázala na to, že obidvaja rodičia majú vyživovaciu povinnosť

k deťom, pričom dieťa má právo podieľať sa životnej úrovni rodiča. Prvostupňový súd pri

hodnotení možností a schopností otca prihliadol na jeho príjem z pracovného pomeru,

neprihliadol na jeho celkové majetkové pomery, pričom ani nebolo preukázané, že otec

od posledného určenia výživného nadobudol do výlučného vlastníctva rodinný dom, byt

v B., otec vlastní niekoľko horských bicyklov najvyššej kvality, absolvuje dovolenky, ktoré

nie sú nízkorozpočtové a nepribudla mu ďalšia vyživovacia povinnosť. Majetkové pomery

otca sú nadštandardné. Prvostupňový súd nedostatočne prihliadal na potreby detí, výdavky

na zdravotnú starostlivosť, výdavky súvisiace so športovými aktivitami, ako aj na

skutočnosť, že matke pribudli dve vyživovacie povinnosti.

Otec na odvolanie matky žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako správny

v ňou napadnutej časti.

Matka nesúhlasila s odvolaním otca a žiadala aby odvolací súd návrh na zmenu

petitu nepripustil.“

Krajský súd voje rozhodnutie odôvodnil takto: „Odvolací súd preskúmal vec podľa

, prejednal vec podľa , s verejným

vyhlásením rozhodnutia podľa , a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu

prvého stupňa je správne, odvolaniu rodičov nie je možné vyhovieť.

Prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, vyvodil z neho

správny právny záver a svoje rozhodnutie aj riadne zdôvodnil. V odvolaní neboli uvedené

žiadne skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Odvolací súd poukazuje na správne dôvody súdu prvého stupňa, s ktorými sa podľa

stotožňuje.

K odvolaniu otca odvolací súd dopĺňa, že hoci ust. § 216 ods. 1 nevylučuje aplikáciu

ust. § 95 i pre odvolacieho konanie, pripustenie tejto zmeny v odvolacom konaní nie je

možné, pretože v odvolacom konaní sa viac-menej uplatňuje koncentračná zásada,

navrhovanou zmenou by došlo k zmene predmetu konania a následné rozhodnutie

odvolacieho súdu vo veci samej by malo za následok jednostupňové konanie. Ak by odvolací

súd rozhodol o niečom, o čom nebolo rozhodnuté súdom prvého stupňa, došlo by aj

k porušeniu vecnej príslušnosti súdu. Takýto postup by bol v rozpore aj s koncentračnou

zásadou, ktorá je presadzovaná občianskom súdnom konaní. Z uvedených dôvodov pokiaľ

nedôjde medzi rodičmi k dohode o styku s mal. deťmi, môže sa otec domáhať takejto úpravy

novým návrhom. Z uvedených dôvodov odvolací súd návrh otca na zmenu petitu nepripustil.

Odvolací súd tu upriamuje pozornosť rodičov na tú skutočnosť, že v záujme mal. detí

je vždy priaznivejšie uzavretie dohody o styku s deťmi ako autoritatívne rozhodnutie súdu.

K odvolaniu matky odvolací súd udáva, že zvýšené výživné bolo súdom prvého stupňa

na deti určené správne v súlade s ust. § 62, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 Zák. o rodine. Bez

povšimnutia nemožno nechať príspevky otca, ktoré mal. deťom poskytuje mimo vyživovacej

povinnosti. Tieto príspevky nemožno rozhodne považovať za nepatrné. V tejto časti taktiež

prvostupňový súd rozhodol správne a námietky matky v odvolaní nemajú za následok zmenu

rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, odvolací súd ho potvrdil podľa § 219

“

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní. V tomto ohľade z pohľadu de lege lata ústavný súd poukazuje tiež na § 219

ods. 2 v znení neskorších zmien

a doplnkov, v zmysle ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 24. januára 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a

ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa (resp. listiny). S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Sťažovateľka súčasne namietala (pozri bod 5) aj porušenie základného práva na

„rodičovskú starostlivosť“ podľa , resp. listiny (pozri bod

13) už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu, a to najmä nezvýšením

výživného na mal. deti V. podľa jej predstáv (bod 3).

21. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné

práva vyplývajúce z (resp. listiny), ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až (resp. dohovoru). Inak povedané, o prípadnom porušení

týchto (namietaných) práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím krajského súdu nebolo porušené základné

právo zaručené (resp. listiny), nemohlo dôjsť ani

k porušeniu základného práva zaručeného , resp. listiny.

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

23. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012