Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 322/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného Advokátskou

kanceláriou ANDRAŠOVIČ & PARTNERS, s. r. o., Lermontovova 14, Bratislava,

prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Eduard Andrašovič, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a

uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. z 21. februára 2012

a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. novembra 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 13

ods. 1 písm. a) uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len ,,okresný súd“)

sp. zn. z 21. februára 2012 v znení opravného uznesenia sp. zn.

z 13. marca 2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 29. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

krajského súdu“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:

,,... Dňa 04.01.2012 nariadil porušovateľ 1 (okresný súd, pozn.) v právnej veci na

deň 07.02.2012 o 9.00 hod. pojednávanie, pričom predvolanie na toto pojednávanie bolo

sťažovateľovi doručené dňa 23.01.2012. Dňa 03.02.2012 sťažovateľ splnomocnil právneho

zástupcu Advokátsku kanceláriu ANDRAŠOVIC & PARTNERS, s. r. o. na zastupovanie

na predmetnom pojednávaní..., na základe čoho právny zástupca v ten istý deň, v ktorom

mu sťažovateľ udelil plnomocenstvo, t. j. dňa 03.02.2012 o 11,20 hod. v súlade s § 119 ods.

2 mailovým podaním (ako aj v ten istý deň podanou zásielkou na poštovú prepravu),

zaslal porušovateľovi 1 už ako právny zástupca sťažovateľa ospravedlnenie neúčasti

na pojednávaní dňa 7.2.2012 so žiadosťou/návrhom o odročenie termínu pojednávania a to

z dôvodu potreby adekvátnej prípravy na pojednávanie. Vo vyššie uvedenom písomnom

podaní právny zástupca sťažovateľa zároveň požiadal súd v súlade s § 119 ods. 2 písm. c)

, aby súd oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa, či vyhovel návrhu/žiadosti

o odročenie pojednávania a to na e mailovú adresu..., prípadne telefonicky... Napriek tejto

žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa, porušovateľ 1 v rozpore s ustanovením § 119 ods. 2

písm. c) ... vôbec sťažovateľovi, ani jeho právnemu zástupcovi neoznámil ako

predmetný návrh posúdil. Žiadosť o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a o odročenie

pojednávania zaslal súdu aj odporca v 2. rade. Porušovateľ 1 predmetné pojednávanie

neodročil a vydal Rozhodnutie 1 (napadnuté uznesenie okresného súdu, pozn.)...

... Voči Rozhodnutiu 1 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu

v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov, že porušovateľ 1 dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj, že Rozhodnutie 1 vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom argumentoval tak, ako je to uvedené aj

nižšie v časti odôvodnenia tejto sťažnosti...

... Porušovateľ 2 (krajský súd, pozn.) Rozhodnutím 2 (napadnutým uznesením

krajského súdu, pozn.) potvrdil Rozhodnutie 1 v celom rozsahu, pričom v časti odôvodnenia

bližšie uviedol dôvody svojho rozhodnutia len voči odvolaniu odporcu v 2. rade

a v súvislosti s odvolaním sťažovateľa skonštatoval len, že porušovateľ 1 postupoval

správne, keď pri rozhodovaní o uloženej povinnosti aplikoval ustanovenie ,

nakoľko pre jeho aplikáciu boli splnené všetky zákonné predpoklady.)...“

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnymi závermi okresného súdu, že mal dostatočný

čas na vyhľadanie kvalifikovaného právneho zástupcu z radou advokátov, pretože, tak ako

skonštatoval okresný súd v napadnutom uznesení, sťažovateľ vedomosť o existencii

nariadeného pojednávania na 7. február 2012 mal ešte 14 dní. Sťažovateľ zastáva názor, že

„lehota 14 dní je nepostačujúca na vyhľadanie kvalifikovaného právneho zástupcu z radou

advokátov a súčasne na to, aby sa v priebehu tejto 14 dňovej lehoty novozvolený právny

zástupca riadne oboznámil s predmetným sporom, prípadne aby nový právny zástupca

nahliadol do spisu a vykonal ďalšie súvisiace úkony. V tejto súvislosti sťažovateľ

poznamenáva, že ak by konajúci súd doručil účastníkom konania, a teda aj sťažovateľovi

predvolanie na pojednávanie v priebehu napr. decembra 2011, sťažovateľ by nemal

problém si v takomto časovom predstihu zabezpečiť kvalifikovaného právneho zástupcu

z radov advokátov a súčasne nový právny zástupca by mohol vykonať všetky úkony potrebné

pre riadnu prípravu na pojednávanie.“. V súlade s uvedeným sťažovateľ uvádza, že

„rozhodne“ nebolo v jeho záujme spôsobovať prieťahy v konaní, o čom svedčí jeho účasť,

ako aj účasť jeho právneho zástupcu na najbližšie nariadenom pojednávaní 6. marca 2012.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že § 115 ods. 1

(ďalej len ,,OSP“) ustanovuje povinnosť súdu doručiť

predvolanie na termín pojednávania najmenej 5 dní pred jeho konaním na účely dostatku

času na prípravu, „avšak nie právnym zástupcom, ale účastníkom. Z tohto dôvodu súd ani

Právneho nástupcu odporcu 1. právneho zástupcu navrhovateľky, neupovedomoval, že

pojednávanie dňa 7.2.2012 bude odročené, príp. že súd akceptuje žiadosť právneho

zástupcu odporcu 1 o jeho odročenie. ".

Vzhľadom na citovaný záver okresného súdu sťažovateľ poukazuje na znenie § 115

, z ktorého jednoznačne vyplýva, že ak má účastník konania zástupcu

so splnomocnením na celé konanie, predvolá právneho zástupcu a aj účastníkov konania.

Medzi práva, ktoré účastníkom konania zaručuje procesný predpis, patrí aj právo účastníka

zúčastniť sa pojednávania a na ňom uplatňovať svoj vplyv na priebeh a výsledok konania.

Sťažovateľ je tiež toho názoru, že navrhovateľovi podľa nevzniklo

právo požadovať od sťažovateľa zaplatenie sumy 100 €, pretože právny zástupca sťažovateľa

si splnil povinnosť podľa , t. j. navrhol písomným podaním doručeným

okresnému súdu 3. februára 2012 (t. j. v súlade s najneskôr tri dni pred

termínom pojednávania) ospravedlniť neúčasť sťažovateľa a jeho právneho zástupcu

a súčasne navrhol odročiť termín pojednávania nariadený na 7. február 2012 na iný vhodný

termín. Zároveň je toho názoru, že okresný súd by musel v súlade s

rozhodnúť o odročení nariadeného pojednávania, pričom tak vôbec neurobil.

Na základe uvedeného je preto sťažovateľovi zrejmé, že okresný súd dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnuté

uznesenie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, na základe

čoho je nezákonné a protiústavné, pričom „jeho vydaním, v spojení s uložením povinnosti

sťažovateľovi zaplatiť navrhovateľovi v právnej veci 100 eur, boli porušené ústavné práva

a základné ľudské práva uvedené v časti III. tejto sťažnosti, t. j. právo na spravodlivé súdne

konanie, právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na uloženie povinnosti len

na základe zákona a v jeho medziach“.

K namietanému porušeniu v sťažnosti označeného základného práva podľa ,

práva podľa dohovoru a článku došlo podľa sťažovateľa aj „zo strany porušovateľa 2,

ktorý sa s Rozhodnutím 1 v celom rozsahu stotožnil, a ktorý tak rovnakým spôsobom porušil

vyššie uvedené práva sťažovateľa vynesením Rozhodnutia 2 .“.

Okrem toho sa krajský súd dopustil porušenia jeho v sťažnosti označených práv tým,

že sa v napadnutom uznesení „nijakým spôsobom nevyjadril ku konkrétnym odvolacím

dôvodom sťažovateľa a svoje odôvodnenie obmedzil na uvedenie skutočnosti, že sa plne

stotožňuje s právnym názorom porušovateľa 1, čím sa predmetné Rozhodnutie 2 stalo

nepreskúmateľným“.

Podľa sťažovateľa neobstojí argumentácia krajského súdu, že „v zmysle § 219 ods. 2

postačuje stotožnenie sa s právnym názorom súdu konajúceho v 1. stupni, t. j.

porušovateľa 1, ale porušovateľ 2 bol vo svojom Rozhodnutí 2 povinný vyjadriť sa

k podstatným argumentom sťažovateľa a odôvodniť svoje Rozhodnutie 2, nakoľko

z odôvodnenia Rozhodnutia 2 nie je možné zistiť, na základe čoho dospel porušovateľ 2

k svojmu rozhodnutiu a v čom videl nesprávnosť odvolacích dôvodov sťažovateľa, čím sa

jeho Rozhodnutie 2 stalo nepreskúmateľným a čím porušovateľ 2 teda porušil sťažovateľovo

právo na spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu a inú právnu ochranu“.

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol

týmto nálezom:

„Okresný súd Bratislava III rozhodnutím zo dňa 21.02.2012, sp. zn.

95, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, na súdnu a inú právnu ochranu

a na uloženie povinnosti len na základe zákona a v jeho medziach.

Krajský súd Bratislava rozhodnutím zo dňa 29.11.2013, sp. zn. ,

porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, na súdnu a inú právnu ochranu

a na uloženie povinnosti len na základe zákona a v jeho medziach.

Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21.02.2012, sp. zn.

a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2013, sp. zn.

sa zrušuje.

Porušovatelia sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ako aj

porušenie napadnutým uznesením okresného súdu (ktorým mu

bola uložená v zmysle povinnosť uhradiť navrhovateľke sumu 100 €), ako

aj napadnutým uznesením krajského súdu (ktorým bolo uznesenie prvostupňového súdu

potvrdené).

Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,

v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho práv napadnutým uznesením okresného súdu. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti tomuto uzneseniu.

Ústavný súd vzhľadom na to sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25

ods. 2 prvej vety (obdobne napr. , ,

, ).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný

súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a

následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS

78/07, ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie svojho základného práva podľa od. 1 a práva podľa

dohovoru.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento sa stotožnil

s odôvodnením prvostupňového uznesenia, a preto sa v zmysle v zásade

obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.

Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd pripomína svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je možnosť

odvolacieho súdu uvedená v obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho

rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia vždy

potrebné v záujme ústavne konformného výkladu ( ) aplikovať aj

vo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len

„ESĽP“) , ]. Judikatúra ústavného súdu a Súdneho dvora

Európskej únie nevyžaduje, aby bola v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každý

argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (, ,

rozhodnutia ESĽP Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Okresný súd vo svojom uznesení okrem iného uviedol, že „Z obsahu spisu vyplýva,

že odporca 1 o existencii sporu č. k. mal vedomosť od 23.3.2011 po doručení

mu platobného rozkazu, voči ktorému v zastúpení advokátskou kanceláriou aj podal odpor.

Vedomosť o existencii vytýčeného pojednávania 7.2.2012 mal odporca 1 ešte 14 dní pred

dňom pojednávania... .

Odporca 1 aj napriek takejto dlhej lehote udelil plnomocenstvo v poradí

druhému právnemu zástupcovi v tomto konaní 4 dni pred termínom pojednávania

JUDr. Eduardovi Andrašovičovi, advokátovi, ktorý sa z termínu pojednávania 7.2.2012

ospravedlnil dňa 3.2.2012 z dôvodu potreby adekvátnej prípravy na pojednávanie z dôvodu

Ustanovenie však ustanovuje povinnosť súdu doručiť

predvolanie na termín pojednávania najmenej 5 dní pred jeho konaním za účelom dostatku

času na prípravu, avšak nie právnym zástupcom, ale účastníkom. Z tohto dôvodu súd ani

právneho zástupcu odporcu 1, právneho zástupcu navrhovateľky, neupovedomoval, že

pojednávanie dňa 7.2.2012 bude odročené, príp. že súd akceptuje žiadosť právneho

zástupcu odporcu 1 o jeho odročenie.

Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka sa spoločne so svojou právnou

zástupkyňou na pojednávanie dňa 7.2.2012 dostavili, pričom pojednávanie bolo odročené

výlučne z dôvodu neúčasti odporcov 1, 2 na tomto pojednávaní, ospravedlnenie odporcu 1

súd neakceptoval, súd preto vyhovel žiadosti navrhovateľky v zmysle § 147a ods. 1,2,3

tak, že zaviazal odporcu 1 na zaplatenie sumy 100 eur...“.

Podľa ak súd rozhodol o odročení nariadeného pojednávania

na základe žiadosti účastníka z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý zavinil alebo je

výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, má účastník vystupujúci v konaní ako protistrana,

ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo od neho požadovať sumu 15 eur.

Podľa účastník zastúpený advokátom prítomným na pojednávaní,

ktoré bolo odročené z dôvodu podľa odseku 1 na strane zástupcu protistrany, ktorý je

advokátom, má právo od účastníka ním zastúpeného požadovať sumu 100 eur.

Podľa právo podľa odseku 2 vznikne účastníkovi, zastúpenému

advokátom, ktorý sa dostavil na nariadené pojednávanie, aj v prípade, že dôvodom jeho

odročenia je neospravedlnená neprítomnosť zástupcu z radov advokátov účastníka

vystupujúceho v konaní ako protistrana.

V citovanom je zakotvený sankčný mechanizmus, ktorého účelom je

minimalizovať obštrukcie účastníkov konania a ich právnych zástupcov v súdnom konaní

spočívajúci v preventívnom pôsobení na účastníkov súdneho konania zúčastňovať sa

nariadených pojednávaní pod hrozbou majetkovej sankcie, a tým zamedzovať prieťahom

v konaní. Preto ak súd pojednávanie odročí z dôvodu na strane účastníka, má druhý účastník

vystupujúci v konaní ako protistrana, ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo požadovať

od účastníka paušalizovanú sumu 15 eur. Rovnako má toto právo aj účastník, ktorý sa

dostavil na pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti

druhého účastníka. Žiadosť o odročenie pojednávania pritom musí spĺňať všetky náležitosti v

zmysle a musí byť súdu doručená najneskôr tri dni pred nariadeným

termínom pojednávania. V zmysle má za rovnakých podmienok účastník

zastúpený advokátom prítomným na pojednávaní, ktoré bolo odročené z dôvodu na strane

advokáta protistrany, právo požadovať zaplatenie sumy 100 eur.

V namietanom konaní krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa ako odporcu

v 1. rade, ktorému okresný súd uložil povinnosť zaplatiť podľa sumu

100 €, pretože iná účastníčka konania na strane navrhovateľky sa spolu so svojou právnou

zástupkyňou dostavila na pojednávanie nariadené na 7. február 2012 (a zároveň v lehote

stanovenej zákonom si uplatnila nárok na zaplatenie sumy 100 € od sťažovateľa a sumy 15 €

od odporkyne v 2. rade). Uvedené pojednávanie bolo odročené výlučne len z dôvodu

neúčasti sťažovateľa a odporkyne v 2. rade na tomto pojednávaní, pričom ospravedlnenie

sťažovateľa okresný súd neakceptoval.

Krajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal odvolaním sťažovateľa posudzujúc

postup okresného súdu pri ukladaní sankcie z hľadiska správneho skutkového zistenia

i aplikácie právnej normy. Z obsahu spisu krajský súd zistil, že k odročeniu pojednávania

došlo výlučne z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti sťažovateľa, jeho právneho

zástupcu a odporkyne v 2. rade, pretože ospravedlnenie sťažovateľa okresný súd z dôvodov

tam konkretizovaných neakceptoval.

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu z hľadiska ústavnoprávnej

akceptovateľnosti postupu krajského súdu a zistil, že výklad a aplikácia ustanovenia § 147a

ods. 3 krajským súdom, ktorý v odvolacom konaní preskúmal, či bola splnená

podmienka uloženia sankcie (za obštrukcie v konaní) podľa odseku 2 citovaného právneho

predpisu – a síce odročenie pojednávania z jediného dôvodu, a to neprítomnosti sťažovateľa

(bez akceptovania jeho ospravedlnenia okresným súdom) – sa nejaví z pohľadu označených

článkov a dohovoru ako arbitrárny ani ako zjavne neodôvodnený. Niet preto žiadnej

príčiny, aby ústavný súd do záverov krajského súdu v napadnutom rozhodnutí zasiahol.

Napriek tomu, že konštatovanie okresného súdu s poukazom na ustanovenie § 115 ods. 1

, že „právneho zástupcu odporcu 1, právneho zástupcu navrhovateľky,

neupovedomoval, že pojednávanie dňa 7.2.2012 bude odročené, príp. že súd akceptuje

žiadosť právneho zástupcu odporcu 1 o jeho odročenie“, nemožno považovať za správne,

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď interpretoval a aplikoval príslušné

zákonné ustanovenia podstatné na posúdenie veci a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 13 ods. 1 písm. a)

, k tomu je potrebné uviesť, že označený článok neupravuje základné právo,

ktorého ochrany by bolo možné sa samostatne domáhať v konaní podľa . Toto

ustanovenie je vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také má

charakter všeobecného ústavného princípu, nie však základného práva, ktorého ochrany by

sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom (m. m. ).

Navyše, ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť

smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie

ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných

prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne

závažnom rozsahu [intenzite (, , )].

Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne nedosahuje, čo taktiež zakladá dôvod na jej

odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (m. m. , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku pri jej predbežnom prerokovaní

neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané

na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutých uznesení a vrátenie veci

na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015