Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 322/2015
PDF · 456.25 KB
No categories available
III. ÚS 322/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného Advokátskou
kanceláriou ANDRAŠOVIČ & PARTNERS, s. r. o., Lermontovova 14, Bratislava,
prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Eduard Andrašovič, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 21 C 151/2011 z 21. februára 2012
a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 666/2013 z 29. novembra 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2014
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 13
ods. 1 písm. a) ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len ,,okresný súd“)
sp. zn. 21 C 151/2011 z 21. februára 2012 v znení opravného uznesenia sp. zn.
21 C 151/2011 z 13. marca 2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 666/2013 z 29. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
krajského súdu“).
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:
,,... Dňa 04.01.2012 nariadil porušovateľ 1 (okresný súd, pozn.) v právnej veci na
deň 07.02.2012 o 9.00 hod. pojednávanie, pričom predvolanie na toto pojednávanie bolo
sťažovateľovi doručené dňa 23.01.2012. Dňa 03.02.2012 sťažovateľ splnomocnil právneho
zástupcu Advokátsku kanceláriu ANDRAŠOVIC & PARTNERS, s. r. o. na zastupovanie
na predmetnom pojednávaní..., na základe čoho právny zástupca v ten istý deň, v ktorom
mu sťažovateľ udelil plnomocenstvo, t. j. dňa 03.02.2012 o 11,20 hod. v súlade s § 119 ods.
2 OSP mailovým podaním (ako aj v ten istý deň podanou zásielkou na poštovú prepravu),
zaslal porušovateľovi 1 už ako právny zástupca sťažovateľa ospravedlnenie neúčasti
na pojednávaní dňa 7.2.2012 so žiadosťou/návrhom o odročenie termínu pojednávania a to
z dôvodu potreby adekvátnej prípravy na pojednávanie. Vo vyššie uvedenom písomnom
podaní právny zástupca sťažovateľa zároveň požiadal súd v súlade s § 119 ods. 2 písm. c)
OSP, aby súd oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa, či vyhovel návrhu/žiadosti
o odročenie pojednávania a to na e mailovú adresu..., prípadne telefonicky... Napriek tejto
žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa, porušovateľ 1 v rozpore s ustanovením § 119 ods. 2
písm. c) OSP... vôbec sťažovateľovi, ani jeho právnemu zástupcovi neoznámil ako
predmetný návrh posúdil. Žiadosť o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a o odročenie
pojednávania zaslal súdu aj odporca v 2. rade. Porušovateľ 1 predmetné pojednávanie
neodročil a vydal Rozhodnutie 1 (napadnuté uznesenie okresného súdu, pozn.)...
... Voči Rozhodnutiu 1 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu
v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov, že porušovateľ 1 dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj, že Rozhodnutie 1 vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom argumentoval tak, ako je to uvedené aj
nižšie v časti odôvodnenia tejto sťažnosti...
... Porušovateľ 2 (krajský súd, pozn.) Rozhodnutím 2 (napadnutým uznesením
krajského súdu, pozn.) potvrdil Rozhodnutie 1 v celom rozsahu, pričom v časti odôvodnenia
bližšie uviedol dôvody svojho rozhodnutia len voči odvolaniu odporcu v 2. rade
a v súvislosti s odvolaním sťažovateľa skonštatoval len, že porušovateľ 1 postupoval
správne, keď pri rozhodovaní o uloženej povinnosti aplikoval ustanovenie § 147 OSP,
nakoľko pre jeho aplikáciu boli splnené všetky zákonné predpoklady.)...“
Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnymi závermi okresného súdu, že mal dostatočný
čas na vyhľadanie kvalifikovaného právneho zástupcu z radou advokátov, pretože, tak ako
skonštatoval okresný súd v napadnutom uznesení, sťažovateľ vedomosť o existencii
nariadeného pojednávania na 7. február 2012 mal ešte 14 dní. Sťažovateľ zastáva názor, že
„lehota 14 dní je nepostačujúca na vyhľadanie kvalifikovaného právneho zástupcu z radou
advokátov a súčasne na to, aby sa v priebehu tejto 14 dňovej lehoty novozvolený právny
zástupca riadne oboznámil s predmetným sporom, prípadne aby nový právny zástupca
nahliadol do spisu a vykonal ďalšie súvisiace úkony. V tejto súvislosti sťažovateľ
poznamenáva, že ak by konajúci súd doručil účastníkom konania, a teda aj sťažovateľovi
predvolanie na pojednávanie v priebehu napr. decembra 2011, sťažovateľ by nemal
problém si v takomto časovom predstihu zabezpečiť kvalifikovaného právneho zástupcu
z radov advokátov a súčasne nový právny zástupca by mohol vykonať všetky úkony potrebné
pre riadnu prípravu na pojednávanie.“. V súlade s uvedeným sťažovateľ uvádza, že
„rozhodne“ nebolo v jeho záujme spôsobovať prieťahy v konaní, o čom svedčí jeho účasť,
ako aj účasť jeho právneho zástupcu na najbližšie nariadenom pojednávaní 6. marca 2012.
Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že § 115 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) ustanovuje povinnosť súdu doručiť
predvolanie na termín pojednávania najmenej 5 dní pred jeho konaním na účely dostatku
času na prípravu, „avšak nie právnym zástupcom, ale účastníkom. Z tohto dôvodu súd ani
Právneho nástupcu odporcu 1. právneho zástupcu navrhovateľky, neupovedomoval, že
pojednávanie dňa 7.2.2012 bude odročené, príp. že súd akceptuje žiadosť právneho
zástupcu odporcu 1 o jeho odročenie. ".
Vzhľadom na citovaný záver okresného súdu sťažovateľ poukazuje na znenie § 115
OSP, z ktorého jednoznačne vyplýva, že ak má účastník konania zástupcu
so splnomocnením na celé konanie, predvolá právneho zástupcu a aj účastníkov konania.
Medzi práva, ktoré účastníkom konania zaručuje procesný predpis, patrí aj právo účastníka
zúčastniť sa pojednávania a na ňom uplatňovať svoj vplyv na priebeh a výsledok konania.
Sťažovateľ je tiež toho názoru, že navrhovateľovi podľa § 147a ods. 4 OSP nevzniklo
právo požadovať od sťažovateľa zaplatenie sumy 100 €, pretože právny zástupca sťažovateľa
si splnil povinnosť podľa § 119 ods. 2 OSP, t. j. navrhol písomným podaním doručeným
okresnému súdu 3. februára 2012 (t. j. v súlade s § 147a OSP najneskôr tri dni pred
termínom pojednávania) ospravedlniť neúčasť sťažovateľa a jeho právneho zástupcu
a súčasne navrhol odročiť termín pojednávania nariadený na 7. február 2012 na iný vhodný
termín. Zároveň je toho názoru, že okresný súd by musel v súlade s § 147a ods. 1 OSP
rozhodnúť o odročení nariadeného pojednávania, pričom tak vôbec neurobil.
Na základe uvedeného je preto sťažovateľovi zrejmé, že okresný súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnuté
uznesenie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, na základe
čoho je nezákonné a protiústavné, pričom „jeho vydaním, v spojení s uložením povinnosti
sťažovateľovi zaplatiť navrhovateľovi v právnej veci 100 eur, boli porušené ústavné práva
a základné ľudské práva uvedené v časti III. tejto sťažnosti, t. j. právo na spravodlivé súdne
konanie, právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na uloženie povinnosti len
na základe zákona a v jeho medziach“.
K namietanému porušeniu v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy,
práva podľa dohovoru a článku ústavy došlo podľa sťažovateľa aj „zo strany porušovateľa 2,
ktorý sa s Rozhodnutím 1 v celom rozsahu stotožnil, a ktorý tak rovnakým spôsobom porušil
vyššie uvedené práva sťažovateľa vynesením Rozhodnutia 2 .“.
Okrem toho sa krajský súd dopustil porušenia jeho v sťažnosti označených práv tým,
že sa v napadnutom uznesení „nijakým spôsobom nevyjadril ku konkrétnym odvolacím
dôvodom sťažovateľa a svoje odôvodnenie obmedzil na uvedenie skutočnosti, že sa plne
stotožňuje s právnym názorom porušovateľa 1, čím sa predmetné Rozhodnutie 2 stalo
nepreskúmateľným“.
Podľa sťažovateľa neobstojí argumentácia krajského súdu, že „v zmysle § 219 ods. 2
OSP postačuje stotožnenie sa s právnym názorom súdu konajúceho v 1. stupni, t. j.
porušovateľa 1, ale porušovateľ 2 bol vo svojom Rozhodnutí 2 povinný vyjadriť sa
k podstatným argumentom sťažovateľa a odôvodniť svoje Rozhodnutie 2, nakoľko
z odôvodnenia Rozhodnutia 2 nie je možné zistiť, na základe čoho dospel porušovateľ 2
k svojmu rozhodnutiu a v čom videl nesprávnosť odvolacích dôvodov sťažovateľa, čím sa
jeho Rozhodnutie 2 stalo nepreskúmateľným a čím porušovateľ 2 teda porušil sťažovateľovo
právo na spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu a inú právnu ochranu“.
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol
týmto nálezom:
„Okresný súd Bratislava III rozhodnutím zo dňa 21.02.2012, sp. zn. 21C/151/2011
95, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, na súdnu a inú právnu ochranu
a na uloženie povinnosti len na základe zákona a v jeho medziach.
Krajský súd Bratislava rozhodnutím zo dňa 29.11.2013, sp. zn. 5Co/666/2013 225,
porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, na súdnu a inú právnu ochranu
a na uloženie povinnosti len na základe zákona a v jeho medziach.
Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21.02.2012, sp. zn.
21C/151/2011 95 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2013, sp. zn.
5Co/666/2013 225 sa zrušuje.
Porušovatelia sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj
porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy napadnutým uznesením okresného súdu (ktorým mu
bola uložená v zmysle § 147a ods. 3 OSP povinnosť uhradiť navrhovateľke sumu 100 €), ako
aj napadnutým uznesením krajského súdu (ktorým bolo uznesenie prvostupňového súdu
potvrdené).
Podľa čl. 13 ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,
v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1
ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd
pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,
a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho práv napadnutým uznesením okresného súdu. Ochrany svojich práv sa
sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti tomuto uzneseniu.
Ústavný súd vzhľadom na to sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25
ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný
súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a
následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a
uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS
78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 od. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento sa stotožnil
s odôvodnením prvostupňového uznesenia, a preto sa v zmysle § 219 ods. 2 OSP v zásade
obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.
Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (IV. ÚS 350/09).
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ústavný súd pripomína svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je možnosť
odvolacieho súdu uvedená v § 219 ods. 2 OSP obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho
rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia vždy
potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj
vo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len
„ESĽP“) I. ÚS 342/2010, IV. ÚS 229/2010]. Judikatúra ústavného súdu a Súdneho dvora
Európskej únie nevyžaduje, aby bola v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každý
argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (I. ÚS 183/2012, IV. ÚS 119/2012,
rozhodnutia ESĽP Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Okresný súd vo svojom uznesení okrem iného uviedol, že „Z obsahu spisu vyplýva,
že odporca 1 o existencii sporu č. k. 21 C 151/2011 mal vedomosť od 23.3.2011 po doručení
mu platobného rozkazu, voči ktorému v zastúpení advokátskou kanceláriou aj podal odpor.
Vedomosť o existencii vytýčeného pojednávania 7.2.2012 mal odporca 1 ešte 14 dní pred
dňom pojednávania... .
Odporca 1 aj napriek takejto dlhej lehote udelil plnomocenstvo v poradí
druhému právnemu zástupcovi v tomto konaní 4 dni pred termínom pojednávania
JUDr. Eduardovi Andrašovičovi, advokátovi, ktorý sa z termínu pojednávania 7.2.2012
ospravedlnil dňa 3.2.2012 z dôvodu potreby adekvátnej prípravy na pojednávanie z dôvodu
Ustanovenie § 115 ods. 1 O. s. p. však ustanovuje povinnosť súdu doručiť
predvolanie na termín pojednávania najmenej 5 dní pred jeho konaním za účelom dostatku
času na prípravu, avšak nie právnym zástupcom, ale účastníkom. Z tohto dôvodu súd ani
právneho zástupcu odporcu 1, právneho zástupcu navrhovateľky, neupovedomoval, že
pojednávanie dňa 7.2.2012 bude odročené, príp. že súd akceptuje žiadosť právneho
zástupcu odporcu 1 o jeho odročenie.
Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka sa spoločne so svojou právnou
zástupkyňou na pojednávanie dňa 7.2.2012 dostavili, pričom pojednávanie bolo odročené
výlučne z dôvodu neúčasti odporcov 1, 2 na tomto pojednávaní, ospravedlnenie odporcu 1
súd neakceptoval, súd preto vyhovel žiadosti navrhovateľky v zmysle § 147a ods. 1,2,3
O. s. p. tak, že zaviazal odporcu 1 na zaplatenie sumy 100 eur...“.
Podľa § 147a ods. 1 OSP ak súd rozhodol o odročení nariadeného pojednávania
na základe žiadosti účastníka z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý zavinil alebo je
výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, má účastník vystupujúci v konaní ako protistrana,
ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo od neho požadovať sumu 15 eur.
Podľa § 147a ods. 2 OSP účastník zastúpený advokátom prítomným na pojednávaní,
ktoré bolo odročené z dôvodu podľa odseku 1 na strane zástupcu protistrany, ktorý je
advokátom, má právo od účastníka ním zastúpeného požadovať sumu 100 eur.
Podľa § 147a ods. 3 OSP právo podľa odseku 2 vznikne účastníkovi, zastúpenému
advokátom, ktorý sa dostavil na nariadené pojednávanie, aj v prípade, že dôvodom jeho
odročenia je neospravedlnená neprítomnosť zástupcu z radov advokátov účastníka
vystupujúceho v konaní ako protistrana.
V citovanom § 147a OSP je zakotvený sankčný mechanizmus, ktorého účelom je
minimalizovať obštrukcie účastníkov konania a ich právnych zástupcov v súdnom konaní
spočívajúci v preventívnom pôsobení na účastníkov súdneho konania zúčastňovať sa
nariadených pojednávaní pod hrozbou majetkovej sankcie, a tým zamedzovať prieťahom
v konaní. Preto ak súd pojednávanie odročí z dôvodu na strane účastníka, má druhý účastník
vystupujúci v konaní ako protistrana, ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo požadovať
od účastníka paušalizovanú sumu 15 eur. Rovnako má toto právo aj účastník, ktorý sa
dostavil na pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti
druhého účastníka. Žiadosť o odročenie pojednávania pritom musí spĺňať všetky náležitosti v
zmysle § 119 ods. 2 OSP a musí byť súdu doručená najneskôr tri dni pred nariadeným
termínom pojednávania. V zmysle § 147a ods. 2 OSP má za rovnakých podmienok účastník
zastúpený advokátom prítomným na pojednávaní, ktoré bolo odročené z dôvodu na strane
advokáta protistrany, právo požadovať zaplatenie sumy 100 eur.
V namietanom konaní krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa ako odporcu
v 1. rade, ktorému okresný súd uložil povinnosť zaplatiť podľa § 147a ods. 2 OSP sumu
100 €, pretože iná účastníčka konania na strane navrhovateľky sa spolu so svojou právnou
zástupkyňou dostavila na pojednávanie nariadené na 7. február 2012 (a zároveň v lehote
stanovenej zákonom si uplatnila nárok na zaplatenie sumy 100 € od sťažovateľa a sumy 15 €
od odporkyne v 2. rade). Uvedené pojednávanie bolo odročené výlučne len z dôvodu
neúčasti sťažovateľa a odporkyne v 2. rade na tomto pojednávaní, pričom ospravedlnenie
sťažovateľa okresný súd neakceptoval.
Krajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal odvolaním sťažovateľa posudzujúc
postup okresného súdu pri ukladaní sankcie z hľadiska správneho skutkového zistenia
i aplikácie právnej normy. Z obsahu spisu krajský súd zistil, že k odročeniu pojednávania
došlo výlučne z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti sťažovateľa, jeho právneho
zástupcu a odporkyne v 2. rade, pretože ospravedlnenie sťažovateľa okresný súd z dôvodov
tam konkretizovaných neakceptoval.
Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu z hľadiska ústavnoprávnej
akceptovateľnosti postupu krajského súdu a zistil, že výklad a aplikácia ustanovenia § 147a
ods. 3 OSP krajským súdom, ktorý v odvolacom konaní preskúmal, či bola splnená
podmienka uloženia sankcie (za obštrukcie v konaní) podľa odseku 2 citovaného právneho
predpisu – a síce odročenie pojednávania z jediného dôvodu, a to neprítomnosti sťažovateľa
(bez akceptovania jeho ospravedlnenia okresným súdom) – sa nejaví z pohľadu označených
článkov ústavy a dohovoru ako arbitrárny ani ako zjavne neodôvodnený. Niet preto žiadnej
príčiny, aby ústavný súd do záverov krajského súdu v napadnutom rozhodnutí zasiahol.
Napriek tomu, že konštatovanie okresného súdu s poukazom na ustanovenie § 115 ods. 1
OSP, že „právneho zástupcu odporcu 1, právneho zástupcu navrhovateľky,
neupovedomoval, že pojednávanie dňa 7.2.2012 bude odročené, príp. že súd akceptuje
žiadosť právneho zástupcu odporcu 1 o jeho odročenie“, nemožno považovať za správne,
krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď interpretoval a aplikoval príslušné
zákonné ustanovenia podstatné na posúdenie veci a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 13 ods. 1 písm. a)
ústavy, k tomu je potrebné uviesť, že označený článok ústavy neupravuje základné právo,
ktorého ochrany by bolo možné sa samostatne domáhať v konaní podľa čl. 127 ústavy. Toto
ustanovenie je vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také má
charakter všeobecného ústavného princípu, nie však základného práva, ktorého ochrany by
sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom (m. m. I. ÚS 119/2014).
Navyše, ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť
smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie
ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných
prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne
závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].
Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne nedosahuje, čo taktiež zakladá dôvod na jej
odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (m. m. II. ÚS 297/2013, IV. ÚS 94/2014).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku pri jej predbežnom prerokovaní
neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané
na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutých uznesení a vrátenie veci
na ďalšie konanie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015