Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 413/2016
PDF · 156.77 KB
No categories available
I. ÚS 413/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti OREMUS, s. r. o., Malá Bara 53, a
, obidvaja zastúpení spoločnosťou GHS Legal, s. r. o., konajúcou
prostredníctvom advokáta JUDr. Pavla Horňáka LL. M., Lazaretská 3/A, Bratislava, ktorou
namietali porušenie svojho práva zaručeného čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresného súdu Trebišov č. k. 13 Cb 18/2015-202 z 26. októbra 2015 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cob 160/2015-257 zo 14. januára 2016,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti OREMUS, s. r. o., a o d m i e t a pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
1. apríla 2016 doručená sťažnosť spoločnosti OREMUS, s. r. o. (ďalej len ,,sťažovateľka“),
a (ďalej len ,,sťažovateľ“, spolu aj ,,sťažovatelia“), v petite ktorej namietali
spoločne porušenie svojho práva podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústava“) uznesením Okresného súdu Trebišov (ďalej len ,,okresný súd“)
č. k. 13 Cb 18/2015-202 z 26. októbra 2015 (ďalej len ,,uznesenie okresného súdu“)
v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len ,,krajský súd“)
č. k. 4 Cob 160/2015-257 zo 14. januára 2016 (ďalej len ,,uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ je ako
odporca účastníkom občianskeho súdneho konania, ktorého predmetom je náhrada
škody, ktorú v mene sťažovateľky 1 (obchodnej spoločnosti) uplatňuje vo vzťahu
k sťažovateľovi ako konateľovi sťažovateľky spoločníčka sťažovateľky
(ďalej aj ,,spoločníčka“). Na návrh sťažovateľky, v mene ktorej podľa § 122 ods. 3
Obchodného zákonníka koná spoločníčka, okresný súd napadnutým uznesením nariadil
predbežné opatrenie, ktorým prikázal sťažovateľovi ako konateľovi sťažovateľky zdržať sa
bližšie vymedzeného nakladania s označenými nehnuteľnosťami, ktoré sú vo vlastníctve
sťažovateľky. Na odvolanie sťažovateľa o veci rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením
napadnutým touto sťažnosťou potvrdil uznesenie okresného súdu.
3. Sťažovatelia na odôvodnenie sťažnosti bližšie uvádzajú:
«Sťažovatelia sa domnievajú, že vydaním uznesenia okresného súdu v spojení
s uznesením krajského súdu bol porušený zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej
republiky ako aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
Predmetným uznesením bol porušený čl. 13 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého:
,,povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach
a pri zachovaní základných práv a slobôd.“
Uznesenie krajského súdu vykazuje známky jasnej arbitrárnosti, keďže porušiteľ
pri jeho vydaní nerešpektoval, resp. rozhodol v rozpore s ustanoveniami zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP) upravujúcimi podmienky nariadenia
predbežného opatrenia...
Žalobou vo veci samej sa spoločnosť OREMUS, s. r. o. konajúca spoločníčkou
domáha od sťažovateľa 2. ako fyzickej osoby zaplatenia istiny 530 000 EUR s prísl..
V prípade ak by aj bola spoločnosť OREMUS, s. r. o. konajúca spoločníčkou v konaní
vo veci samej úspešná a sťažovateľ 2. by dobrovoľne neplnil, spoločnosť OREMUS, s. r. o.
konajúca spoločníčkou by bola oprávnená sa uspokojiť výlučne len z majetku
sťažovateľa 2. ...
Avšak nariadením predbežného opatrenia... súd nezmyslene, bezdôvodne a najmä
protiprávne zabránil tretej osobe (spoločnosti OREMUS, s.r.o.) v nakladaní so svojim
majetkom...
Tento zásah do práv tretej osoby (sťažovateľky 1.) bez akéhokoľvek rozumného,
či právneho dôvodu je veľmi vážnym arbitrárnym do ústavných práv a právom chránených
záujmov právnickej osoby, ktorý vytvára vážny precedens protiprávneho obmedzovania
právnickej osoby v dôsledku sporov, v ktorých táto právnická osoba nie je účastníkom
konania na strane žalovaného a ktorej obmedzenie nemá a nemôže mať žiadny vplyv
na takéto spory...
Súdy postupovali v rozpore s ustanovením § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka...
Obmedziť konateľské oprávnenie môže iba spoločenská zmluva alebo valné zhromaždenie,
teda nie súd. Z uvedeného vyplýva, že od konateľov obchodnej spoločnosti nemožno
spravodlivo žiadať, aby obmedzili svoje konateľské oprávnenia, lebo toto obmedzenie by
bolo v rozpore so zákonom, aj s platnou spoločenskou zmluvou.».
4. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:
,,1. Základné právo sťažovateľa – spoločnosti OREMUS, s.r.o. zaručené v čl. 13
ods. 1 ústavy bolo uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu
porušené.
2. Základné právo sťažovateľa – zaručené v čl. 13 ods. 1 ústavy bolo
uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu porušené.
3. Uznesenie krajského súdu sa zrušuje a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie
konanie.
4. Okresný súd a krajský súd sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť
sťažovateľovi spoločnosti OREMUS, s. r. o. a sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 363,79 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať
a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných
práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva
a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
8. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy,
§ 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné,
je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom
súde). Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania podľa § 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie
konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ
špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska
požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany (m. m. I. ÚS 102/2016). Vzhľadom na uvedené
môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
9. Sťažovatelia v petite sťažnosti zhodne namietajú iba porušenie svojho základného
práva podľa čl. 13 ods. 1 ústavy. Tento článok ústavy však neobsahuje žiadne základné
právo alebo slobodu, ktorých ochrany by sa bolo možné domáhať samostatne v konaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie je vstupnou bránou do ústavnej
úpravy základných práv a slobôd a má charakter všeobecného ústavného princípu, nie však
základného práva, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným
súdom (m. m. I. ÚS 119/2014, III. ÚS 322/2015).
10. V petite sťažnosti, ale ani v jej vlastnom odôvodnení sťažovatelia – okrem už
spomenutého čl. 13 ods. 1 ústavy – neuvádzajú žiadne konkrétne právo alebo slobodu, ktoré
mali byť porušené uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu.
V dôsledku uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť neobsahuje elementárne
zákonom predpísané náležitosti [§ 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde], ktorých
absencia je zákonným dôvodom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom
prerokovaní.
11. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že nedostatky
zákonom predpísaných náležitostí v prípade osoby práva znalej (advokáta) nie je povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti. V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
12. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov (zrušenie uznesenia krajského
súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), ktoré sú viazané na to, že
sťažnosti by bolo vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016