Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 49 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (57)I. ÚS 119/2014
PDF · 224.79 KB
No categories available
I. ÚS 119/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Z. G., M., zastúpenej advokátom Mgr. M. M., D., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 2 ods. 3
a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Považská Bystrica č. k. 5 C 10/2012-94 z 31. mája 2012 a rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 4 Co 215/2012-116 z 12. septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
30. decembra 2013 doručená sťažnosť Z. G. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. 5 C 10/2012-94
z 31. mája 2012 (ďalej len ,,rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. 4 Co 215/2012-116 z 12. septembra 2013 (ďalej
len ,,rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľka ako žalobkyňa
žiadala, aby okresný súd rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť jej sumu 8 321,60 € spolu
s 9,25 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 15. novembra 2011 do zaplatenia
a nahradiť jej trovy konania. Podaniu žaloby predchádzalo uzavretie kúpnej zmluvy
so žalovaným, ktorej predmetom bol predaj osobného motorového vozidla. Podľa názoru
sťažovateľky vozidlo aj napriek ubezpečeniu žalovaného malo vady, a preto z uvedeného
dôvodu odstúpila od zmluvy a žiadala od žalovaného vrátenie kúpnej ceny spolu
so všetkými nákladmi, ktoré jej v súvislosti s uplatnením jej práva vznikli. Keďže žalovaný
dobrovoľne neplnil, sťažovateľka podala žalobu na príslušnom okresnom súde. Okresný súd
napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že (i) sťažovateľka
nepreukázala tvrdené vady v čase predaja vozidla, a zároveň z dôvodu, že (ii) medzi
účastníkmi po odstúpení od zmluvy vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia, obsahom
ktorého je povinnosť vrátiť druhému všetko, čo podľa zmluvy dostal; vzhľadom na uvedené
bol okresný súd toho názoru, že sťažovateľka sa nemohla domáhať vrátenia kúpnej ceny bez
toho, aby vo svojom návrhu (žalobe) vyjadrila vzájomnosť a podmienenosť práv
a povinností účastníkov. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom
potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny. Stotožnil sa pritom so záverom
okresného súdu o synalagmatickom charaktere záväzku a uviedol, že súd bez návrhu
nemohol prekročiť žalobný návrh (petit) a rozhodnúť o vzájomnej povinnosti účastníkov
vrátiť si poskytnuté plnenia.
3. Sťažovateľka po opise už uvedeného sledu rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj
dôvodov jej odvolania v sťažnosti v podstatnom uviedla:
,,Prvostupňový súd ako aj odvolací súd nútili sťažovateľku, aby sa vzdala svojho
zákonného zádržného práva a zabezpečenia svojho záväzku, pričom takýto postup súdu
nie je v súlade ústavou a nikomu žiadny zákon takýto postup neukladá.
V prípade, že by sme sa stotožnili s názorom prvostupňového a odvolacieho súdu
došlo by k stavu, keď súd, bez ústavného a samozrejme aj bez zákonného splnomocnenia
uloží povinnosť občanovi SR, a táto povinnosť nevyplýva zo žiadnej normy slovenského
práva a súdy by tak mohli nahrádzať zákonodarnú moc, čo je v právnom štáte
neprípustné....
Súčasťou práva vlastniť majetok a pokojne ho užívať je aj právo zabezpečovať svoje
pohľadávky zákonným spôsobom po splnení zákonných podmienok.
V predmetnom spore si sťažovateľka uplatnila zákonným spôsobom zádržné právo
a toto právo súdy bez riadneho odôvodnenia a bez spochybnenia zo strany odporcu
neakceptovali a ignorovali. Je až zarážajúce, že súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí
sa odvolávajú na vykonané dokazovanie, pričom si ani jeden zo súdov nevšimol, že bolo
sťažovateľkou uplatnené zádržné právo.
Podstatou práva na spravodlivý proces je existencia takého objektívneho stavu, ktorý
vyžaduje, aby súdy postupovali v zmysle platnej právnej úpravy a na druhej strane zakazuje
súdom svojvoľne používať ustanovenia hmotného práva, ktoré vyhovujú len ich
rozhodnutiu...
V konaní pred súdmi by sa mala spravodlivosť prejaviť v konkrétnom postupe súdov
aspoň tak, že by súdy odôvodnili prečo zádržné právo sťažovateľky neakceptujú... “
4. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jej základné
práva ,,... podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 2 ods. 3 ústavy, čl. 13 ods. 1
písm. a) a ods. 2 ústavy, čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru boli
porušené rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu“. Ďalej žiada, aby
ústavný súd zrušil rozsudok okresného súdu aj rozsudok krajského súdu a vrátil im vec
na ďalšie konanie, požaduje taktiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume po 10 000 € od okresného súdu, ako aj od krajského súdu a náhradu trov konania
v sume 755,90 €.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda
vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
7. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných
práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity
formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože
právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal
v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ňou podaného odvolania,
preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie a rozhodnutie.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
9. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zároveň zaoberal
bližšie otázkou, či sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu nie je zjavne
neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je totiž aj doktrína
možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach
patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým
súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom
nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných
práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj
všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy).
10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí
aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
11. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenom zásahu do jej základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa mal krajský súd
dopustiť tým, že na jej skutkovú a právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania
a v odvolaní nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil zamietajúci rozsudok
okresného súdu. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom
posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany
práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra
ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva
aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
12. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku
krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Krajský súd
najskôr poukázal na dôvody rozsudku okresného súdu, odôvodnenie odvolania
sťažovateľky a vyjadrenie žalovaného, aby následne v rozhodujúcej časti odôvodnenia
uviedol:
,,Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená,
je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Z uvedeného zákonného ustanovenia, ale aj zo súdnej praxe vyplýva, že ustanovenie
§ 457 Občianskeho zákonníka upravuje okrem spôsobu aj rozsah povinností účastníkov
neplatnej alebo zrušenej zmluvy k vráteniu vzájomného plnenia, a uplatní sa v prípade, že
na základe obojstranne zaväzujúcej zmluvy si obidve strany plnili. Typicky obojstranne
zaväzujúcou zmluvou je kúpna zmluva, kde sú práva a povinnosti oboch účastníkov zmluvy
vzájomne podmienené, rovnako tak sú podmienené ich nároky na vrátenie už prijatých
plnení, ak je ich zmluva neplatná alebo bola zrušená. Obidve zmluvné strany sú zároveň
povinným i oprávneným z právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia získaného plnením
podľa neplatnej alebo zrušenej zmluvy. Tento synalagmatický vzťah vyplýva priamo
zo zákona.
Z uvedeného pre preskúmavaný prípad potom plynie, že pokiaľ si účastníci plnili
podľa kúpnej zmluvy zo dňa 26.9.2011 (navrhovateľka prevzala osobné motorové vozidlo
zn. ... a odporca prevzal kúpnu cenu 7 500 eur), vznikol medzi nimi synalagmatický záväzok
zo zákona podľa § 457 Občianskeho zákonníka a obe strany boli povinné toto plnenie
vzájomne vrátiť, keďže navrhovateľka tvrdila, že od kúpnej zmluvy odstúpila (zmluva sa
zrušila), z dôvodov, že bola odporcom ubezpečená, že vozidlo nemá vady, a toto
ubezpečenie sa ukázalo nepravdivým vzhľadom na znalecký posudok vyhotovený Ing. M. M.
Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka v dôsledku odstúpenia od kúpnej zmluvy
zo dňa 26.9.2011 sa žalobou domáhala proti odporcovi zaplatenia sumy 8 321,60 eur,
čo predstavovalo zaplatenú kúpnu cenu a náklady spojené s vyhotovením znaleckého
posudku, s prepisom vozidla, s poistením a právnymi službami. Svoju žalobu nepodmienila
aj vzájomným plnením, a to vrátením osobného motorového vozidla odporcovi, nakoľko
vozidlo sa nachádza u navrhovateľky. Už len z dôvodu, že navrhovateľkou navrhovaný
žalobný petit neobsahuje vzájomné plnenia, t. j. synalagmatický záväzok podľa § 457
Občianskeho zákonníka, nebolo možné žalobe vyhovieť a nebolo potrebné ani vo veci
vykonávať dokazovanie na technický stav vozidla a na jeho cenu. Navrhovateľka by sa
mohla domáhať vrátenia svojho samostatného plnenia, t. j. kúpnej ceny iba vtedy, ak by
sama nemala povinnosť vrátiť odporcovi plnenie, t. j osobné motorové vozidlo. Z obsahu
spisu i jej odvolania však jednoznačne vyplýva, že osobné motorové vozidlo odporcovi
nevrátila. Za tohto stavu súd nemohol prekročiť žalobný návrh a rozhodnúť o vzájomnej
povinnosti oboch účastníkov vrátiť si poskytnuté plnenia.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil.“
13. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým, či
rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,
arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že
popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). Svojvôľa
všeobecného súdu, by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do označených
práv zaručených ústavou a dohovorom, v prípade sťažovateľky však takýto záver zistený
nebol.
14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru
ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok
okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby. Ako z uvedeného vyplýva, v odôvodnení
napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľke podrobnú, jasnú, zrozumiteľnú
a zároveň ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, (i) aký charakter má vzťah
z bezdôvodného obohatenia vzniknutý po jej odstúpení od kúpnej zmluvy (ii) a prečo –
pre absenciu vzájomnej povinnosti obidvoch účastníkov vrátiť si poskytnuté plnenia
v petite žaloby ̶nebolo možné jej žalobe vyhovieť. Krajský súd sa pritom neobmedzil iba
na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku), ale primerane reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľky a svoj
rozsudok zákonným spôsobom (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) odôvodnil.
15. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd považuje postup krajského súdu
za ústavne akceptovateľný a primerane argumentačne zdôvodnený. Napadnutý rozsudok
preto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09,
I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim
korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd uzatvára, že rozsudok
krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle
konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku,
nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd
rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil. Inak povedané,
v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti
s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práv podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade
nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať
porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Vzhľadom
na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž
možnosť porušenia označených práv sťažovateľky, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
16. Reagujúc na sťažnostné námietky ústavný súd len stručne dodáva, že dôvody
a závery rozsudku krajského súdu rešpektujú tak názory právnej teórie, ako aj súdnej praxe,
ktorá je v skúmanej otázke stabilizovaná. Nárok na vrátenie kúpnej ceny z neplatnej alebo
zrušenej zmluvy je zo zákona podmienený tým, že ide o vzájomnú reštitučnú povinnosť.
Takejto žalobe by súd mohol vyhovieť len vtedy, keby vo výroku rozsudku mohol vyjadriť
synalagmatický záväzok oboch účastníkov neplatnej či zrušenej zmluvy na vrátenie plnení
z oboch strán (porovnaj R 26/1975). Pokiaľ by vec skončila až v exekučnom konaní, jej
riešenie je upravené v § 43 ods. 1 Exekučného poriadku. Podľa tohto ustanovenia ak sa to,
čo rozhodnutie ukladá povinnému, viaže na splnenie podmienky alebo na splnenie
vzájomnej povinnosti oprávneného, možno vykonať exekúciu, len ak oprávnený preukáže,
že sa podmienka splnila alebo že svoju vzájomnú povinnosť voči povinnému sám už splnil,
prípadne jej splnenie zabezpečil. Sťažovateľkou tvrdené uplatnenie zádržného práva
na aplikácii týchto zákonných ustanovení a záverov súdnej praxe nič nemení.
17. Záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti pritom neplatí len vo vzťahu
k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale rovnako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd vo svojej
judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť a pokojne
užívať majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj
ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05).
Na strane druhej novšia judikatúra ústavného súdu už smeruje aj k posudzovaniu
namietaného porušenia hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu, a to aj bez toho, aby
sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 360/09, III. ÚS 196/08, II. ÚS 111/08,
I. ÚS 131/09 a pod.). V súvislosti s tvrdeným zásahom do označeného práva však ústavný
súd konštatuje, že vzhľadom na záver krajského súdu o absencii vzájomne podmieneného
žalobného petitu, a to za súčasného nevrátenia osobného motorového vozidla žalovanému,
nemožno uvažovať o príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a označenými právami. Sťažovateľke navyše ani po právoplatnom zamietnutí jej žaloby nič
nebránilo, aby svoje právo na vrátenie kúpnej ceny uplatnila žalobou s petitom, kde by bola
vyjadrená vzájomná reštitučná povinnosť účastníkov, pričom rozdiel v požadovanom
vzájomnom plnení (plneniach) by pri ústavne konformnom výklade (čl. 152 ods. 4 ústavy)
príslušných procesných noriem vylučoval uplatnenie prekážky právoplatne rozhodnutej
veci.
18. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 2 ods. 3 ústavy
a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy, k tomu je potrebné uviesť, že označené články
ústavy neupravujú základné práva, ktorých ochrany by bolo možné sa samostatne domáhať
v konaní podľa čl. 127 ústavy. Tieto ustanovenia sú vstupnou bránou do ústavnej úpravy
základných práv a slobôd a ako také majú charakter všeobecného ústavného princípu, nie
však základného práva, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať
pred ústavným súdom.
19. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku okresného súdu a krajského súdu, vrátenie veci
na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, náhrada trov
konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. marca 2014