Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 119/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Z. G., M., zastúpenej advokátom Mgr. M. M., D., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 2 ods. 3

a a ods. 2 a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Považská Bystrica č. k. -94 z 31. mája 2012 a rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -116 z 12. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

30. decembra 2013 doručená sťažnosť Z. G. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

v spojení s a a ods. 2 , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. -94

z 31. mája 2012 (ďalej len ,,rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. -116 z 12. septembra 2013 (ďalej

len ,,rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľka ako žalobkyňa

žiadala, aby okresný súd rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť jej sumu 8 321,60 € spolu

s 9,25 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 15. novembra 2011 do zaplatenia

a nahradiť jej trovy konania. Podaniu žaloby predchádzalo uzavretie kúpnej zmluvy

so žalovaným, ktorej predmetom bol predaj osobného motorového vozidla. Podľa názoru

sťažovateľky vozidlo aj napriek ubezpečeniu žalovaného malo vady, a preto z uvedeného

dôvodu odstúpila od zmluvy a žiadala od žalovaného vrátenie kúpnej ceny spolu

so všetkými nákladmi, ktoré jej v súvislosti s uplatnením jej práva vznikli. Keďže žalovaný

dobrovoľne neplnil, sťažovateľka podala žalobu na príslušnom okresnom súde. Okresný súd

napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že (i) sťažovateľka

nepreukázala tvrdené vady v čase predaja vozidla, a zároveň z dôvodu, že (ii) medzi

účastníkmi po odstúpení od zmluvy vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia, obsahom

ktorého je povinnosť vrátiť druhému všetko, čo podľa zmluvy dostal; vzhľadom na uvedené

bol okresný súd toho názoru, že sťažovateľka sa nemohla domáhať vrátenia kúpnej ceny bez

toho, aby vo svojom návrhu (žalobe) vyjadrila vzájomnosť a podmienenosť práv

a povinností účastníkov. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom

potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny. Stotožnil sa pritom so záverom

okresného súdu o synalagmatickom charaktere záväzku a uviedol, že súd bez návrhu

nemohol prekročiť žalobný návrh (petit) a rozhodnúť o vzájomnej povinnosti účastníkov

vrátiť si poskytnuté plnenia.

3. Sťažovateľka po opise už uvedeného sledu rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj

dôvodov jej odvolania v sťažnosti v podstatnom uviedla:

,,Prvostupňový súd ako aj odvolací súd nútili sťažovateľku, aby sa vzdala svojho

zákonného zádržného práva a zabezpečenia svojho záväzku, pričom takýto postup súdu

nie je v súlade a nikomu žiadny zákon takýto postup neukladá.

V prípade, že by sme sa stotožnili s názorom prvostupňového a odvolacieho súdu

došlo by k stavu, keď súd, bez ústavného a samozrejme aj bez zákonného splnomocnenia

uloží povinnosť občanovi SR, a táto povinnosť nevyplýva zo žiadnej normy slovenského

práva a súdy by tak mohli nahrádzať zákonodarnú moc, čo je v právnom štáte

neprípustné....

Súčasťou práva vlastniť majetok a pokojne ho užívať je aj právo zabezpečovať svoje

pohľadávky zákonným spôsobom po splnení zákonných podmienok.

V predmetnom spore si sťažovateľka uplatnila zákonným spôsobom zádržné právo

a toto právo súdy bez riadneho odôvodnenia a bez spochybnenia zo strany odporcu

neakceptovali a ignorovali. Je až zarážajúce, že súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí

sa odvolávajú na vykonané dokazovanie, pričom si ani jeden zo súdov nevšimol, že bolo

sťažovateľkou uplatnené zádržné právo.

Podstatou práva na spravodlivý proces je existencia takého objektívneho stavu, ktorý

vyžaduje, aby súdy postupovali v zmysle platnej právnej úpravy a na druhej strane zakazuje

súdom svojvoľne používať ustanovenia hmotného práva, ktoré vyhovujú len ich

rozhodnutiu...

V konaní pred súdmi by sa mala spravodlivosť prejaviť v konkrétnom postupe súdov

aspoň tak, že by súdy odôvodnili prečo zádržné právo sťažovateľky neakceptujú... “

4. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jej základné

práva ,,... podľa , dohovoru, ,

písm. a) a ods. 2 , , dodatkového protokolu k dohovoru boli

porušené rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu“. Ďalej žiada, aby

ústavný súd zrušil rozsudok okresného súdu aj rozsudok krajského súdu a vrátil im vec

na ďalšie konanie, požaduje taktiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume po 10 000 € od okresného súdu, ako aj od krajského súdu a náhradu trov konania

v sume 755,90 €.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

7. nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných

práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity

formulovaného v (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože

právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal

v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ňou podaného odvolania,

preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

9. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zároveň zaoberal

bližšie otázkou, či sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu nie je zjavne

neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je totiž aj doktrína

možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach

patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom

nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj

všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ). Uvedené rovnako platí

aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Formuláciou uvedenou v totiž ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

11. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenom zásahu do jej základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa mal krajský súd

dopustiť tým, že na jej skutkovú a právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania

a v odvolaní nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil zamietajúci rozsudok

okresného súdu. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom

posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany

práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva

aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko

z 29. apríla 1993, ).

12. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku

krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Krajský súd

najskôr poukázal na dôvody rozsudku okresného súdu, odôvodnenie odvolania

sťažovateľky a vyjadrenie žalovaného, aby následne v rozhodujúcej časti odôvodnenia

uviedol:

,,Podľa , ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená,

je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Z uvedeného zákonného ustanovenia, ale aj zo súdnej praxe vyplýva, že ustanovenie

upravuje okrem spôsobu aj rozsah povinností účastníkov

neplatnej alebo zrušenej zmluvy k vráteniu vzájomného plnenia, a uplatní sa v prípade, že

na základe obojstranne zaväzujúcej zmluvy si obidve strany plnili. Typicky obojstranne

zaväzujúcou zmluvou je kúpna zmluva, kde sú práva a povinnosti oboch účastníkov zmluvy

vzájomne podmienené, rovnako tak sú podmienené ich nároky na vrátenie už prijatých

plnení, ak je ich zmluva neplatná alebo bola zrušená. Obidve zmluvné strany sú zároveň

povinným i oprávneným z právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia získaného plnením

podľa neplatnej alebo zrušenej zmluvy. Tento synalagmatický vzťah vyplýva priamo

zo zákona.

Z uvedeného pre preskúmavaný prípad potom plynie, že pokiaľ si účastníci plnili

podľa kúpnej zmluvy zo dňa 26.9.2011 (navrhovateľka prevzala osobné motorové vozidlo

zn. ... a odporca prevzal kúpnu cenu 7 500 eur), vznikol medzi nimi synalagmatický záväzok

zo zákona podľa a obe strany boli povinné toto plnenie

vzájomne vrátiť, keďže navrhovateľka tvrdila, že od kúpnej zmluvy odstúpila (zmluva sa

zrušila), z dôvodov, že bola odporcom ubezpečená, že vozidlo nemá vady, a toto

ubezpečenie sa ukázalo nepravdivým vzhľadom na znalecký posudok vyhotovený Ing. M. M.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka v dôsledku odstúpenia od kúpnej zmluvy

zo dňa 26.9.2011 sa žalobou domáhala proti odporcovi zaplatenia sumy 8 321,60 eur,

čo predstavovalo zaplatenú kúpnu cenu a náklady spojené s vyhotovením znaleckého

posudku, s prepisom vozidla, s poistením a právnymi službami. Svoju žalobu nepodmienila

aj vzájomným plnením, a to vrátením osobného motorového vozidla odporcovi, nakoľko

vozidlo sa nachádza u navrhovateľky. Už len z dôvodu, že navrhovateľkou navrhovaný

žalobný petit neobsahuje vzájomné plnenia, t. j. synalagmatický záväzok podľa § 457

, nebolo možné žalobe vyhovieť a nebolo potrebné ani vo veci

vykonávať dokazovanie na technický stav vozidla a na jeho cenu. Navrhovateľka by sa

mohla domáhať vrátenia svojho samostatného plnenia, t. j. kúpnej ceny iba vtedy, ak by

sama nemala povinnosť vrátiť odporcovi plnenie, t. j osobné motorové vozidlo. Z obsahu

spisu i jej odvolania však jednoznačne vyplýva, že osobné motorové vozidlo odporcovi

nevrátila. Za tohto stavu súd nemohol prekročiť žalobný návrh a rozhodnúť o vzájomnej

povinnosti oboch účastníkov vrátiť si poskytnuté plnenia.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil.“

13. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým, či

rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,

arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že

popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. ). Svojvôľa

všeobecného súdu, by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do označených

práv zaručených a dohovorom, v prípade sťažovateľky však takýto záver zistený

nebol.

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok

okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby. Ako z uvedeného vyplýva, v odôvodnení

napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľke podrobnú, jasnú, zrozumiteľnú

a zároveň ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, (i) aký charakter má vzťah

z bezdôvodného obohatenia vzniknutý po jej odstúpení od kúpnej zmluvy (ii) a prečo –

pre absenciu vzájomnej povinnosti obidvoch účastníkov vrátiť si poskytnuté plnenia

v petite žaloby ̶nebolo možné jej žalobe vyhovieť. Krajský súd sa pritom neobmedzil iba

na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku), ale primerane reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľky a svoj

rozsudok zákonným spôsobom ( ) odôvodnil.

15. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd považuje postup krajského súdu

za ústavne akceptovateľný a primerane argumentačne zdôvodnený. Napadnutý rozsudok

preto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. ,

). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd uzatvára, že rozsudok

krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle

konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku,

nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd

rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil. Inak povedané,

v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti

s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práv podľa

a dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade

nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať

porušenia základných práv (obdobne napr. , ). Vzhľadom

na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž

možnosť porušenia označených práv sťažovateľky, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

16. Reagujúc na sťažnostné námietky ústavný súd len stručne dodáva, že dôvody

a závery rozsudku krajského súdu rešpektujú tak názory právnej teórie, ako aj súdnej praxe,

ktorá je v skúmanej otázke stabilizovaná. Nárok na vrátenie kúpnej ceny z neplatnej alebo

zrušenej zmluvy je zo zákona podmienený tým, že ide o vzájomnú reštitučnú povinnosť.

Takejto žalobe by súd mohol vyhovieť len vtedy, keby vo výroku rozsudku mohol vyjadriť

synalagmatický záväzok oboch účastníkov neplatnej či zrušenej zmluvy na vrátenie plnení

z oboch strán (porovnaj R 26/1975). Pokiaľ by vec skončila až v exekučnom konaní, jej

riešenie je upravené v § 43 ods. 1 Exekučného poriadku. Podľa tohto ustanovenia ak sa to,

čo rozhodnutie ukladá povinnému, viaže na splnenie podmienky alebo na splnenie

vzájomnej povinnosti oprávneného, možno vykonať exekúciu, len ak oprávnený preukáže,

že sa podmienka splnila alebo že svoju vzájomnú povinnosť voči povinnému sám už splnil,

prípadne jej splnenie zabezpečil. Sťažovateľkou tvrdené uplatnenie zádržného práva

na aplikácii týchto zákonných ustanovení a záverov súdnej praxe nič nemení.

17. Záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti pritom neplatí len vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale rovnako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu. Ústavný súd vo svojej

judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť a pokojne

užívať majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj

ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z až ().

Na strane druhej novšia judikatúra ústavného súdu už smeruje aj k posudzovaniu

namietaného porušenia hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu, a to aj bez toho, aby

sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy

postupu vyplývajúce z až (, , ,

a pod.). V súvislosti s tvrdeným zásahom do označeného práva však ústavný

súd konštatuje, že vzhľadom na záver krajského súdu o absencii vzájomne podmieneného

žalobného petitu, a to za súčasného nevrátenia osobného motorového vozidla žalovanému,

nemožno uvažovať o príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a označenými právami. Sťažovateľke navyše ani po právoplatnom zamietnutí jej žaloby nič

nebránilo, aby svoje právo na vrátenie kúpnej ceny uplatnila žalobou s petitom, kde by bola

vyjadrená vzájomná reštitučná povinnosť účastníkov, pričom rozdiel v požadovanom

vzájomnom plnení (plneniach) by pri ústavne konformnom výklade ( )

príslušných procesných noriem vylučoval uplatnenie prekážky právoplatne rozhodnutej

veci.

18. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa

a a ods. 2 , k tomu je potrebné uviesť, že označené články

neupravujú základné práva, ktorých ochrany by bolo možné sa samostatne domáhať

v konaní podľa . Tieto ustanovenia sú vstupnou bránou do ústavnej úpravy

základných práv a slobôd a ako také majú charakter všeobecného ústavného princípu, nie

však základného práva, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať

pred ústavným súdom.

19. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku okresného súdu a krajského súdu, vrátenie veci

na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, náhrada trov

konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014