Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 229/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej

advokátkou Mgr. G. H., B. (pôvodne zastúpenej advokátom JUDr. P. S., B.), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, z 18. júna 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, a takto

rozhodol:

1. Základné práva obchodnej spoločnosti M., a. s., podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, z 18. júna 2009 v časti, ktorou potvrdil rozsudok

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 30. apríla 2008 vo výroku, ktorým

prvostupňový súd zamietol žalobu obchodnej spoločnosti M., a. s., proti obchodnej

spoločnosti S., s. r. o., a zaviazal ju na náhradu trov konania obchodnej spoločnosti

S., s. r. o. v sume 607 200 Sk, p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

z 18. júna 2009 v časti, ktorou potvrdil rozsudok Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 30. apríla 2008 vo výroku, ktorým prvostupňový súd

zamietol žalobu obchodnej spoločnosti M., a. s., proti obchodnej spoločnosti S., s. r. o., a

zaviazal ju na náhradu trov konania obchodnej spoločnosti S., s. r. o. v sume 607 200 Sk,

z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súd Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti M., a. s., trovy konania v sume 289,74 € (slovom dvestoosemdesiatdeväť eur a

sedemdesiatštyri centov) na účet advokáta JUDr. P. S., B., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra

2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou Mgr. G. H., B. (pôvodne zastúpenej JUDr. P. S., B.), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. , z 18. júna 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich

garantovaných práv len tou časťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorou

potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. apríla 2008 vo výroku, ktorým prvostupňový súd zamietol jej žalobu

proti obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „odporca v 5. rade“) a zaviazal ju na

náhradu trov konania odporcu v 5. rade v sume 607 200 Sk.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky

v právach veriteľa – S., a. s. (ďalej len „právny predchodca sťažovateľky“), sa žalobným

návrhom doručeným krajskému súdu 29. apríla 1996 domáhal v konaní vedenom pod sp. zn.

pôvodne proti siedmim odporcom zaplatenia sumy 9 548 890 Sk s 28 % p. a.

úrokom od 27. apríla 1996 do zaplatenia, ďalej sumy 3 495 323,60 Sk z titulu nesplatených

úrokov, úrokov z omeškania a sumy 2 990 Sk k titulu nezaplatených poplatkov za vedenie

účtu.

Pohľadávka uplatnená zo strany právneho predchodcu sťažovateľky vznikla

z úverovej zmluvy č. 30/795100-1 z 30. decembra 1992, na základe ktorej S., B., ako veriteľ

poskytla pôvodnému odporcovi v 1. rade – obchodnej spoločnosti G., s. r. o., S. (ďalej len

„odporca“), ako dlžníkovi úver v sume 10 000 000 Sk. Odporcovia v 2. až 7. rade prevzali

ručiteľský záväzok za plnenie odporcu na základe predmetnej úverovej zmluvy.

Právny predchodca sťažovateľky na základe dôvodnej obavy, že môže dôjsť

k ohrozeniu výkonu rozhodnutia, podal krajskému súdu 5. júna 1996 návrh na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým by súd zakázal odporcovi nakladať s majetkom. Uznesením

krajského súdu sp. zn. z 1. júla 1996 bol predmetný návrh zamietnutý, pretože

ho prvostupňový súd nepovažoval za dôvodný argumentujúc tým, že „predmetná

pohľadávka navrhovateľa je zabezpečená ručiteľským záväzkom zo strany šiestich ručiteľov

- fyzických osôb aj právnických osôb. Ak teda nebude možné zrealizovať budúci výkon

súdneho rozhodnutia z majetku odporcu, bude to možné z majetku ručiteľov.“.

V konaní vo veci samej krajský súd rozhodol prvýkrát rozsudkom z 5. novembra

1999, ktorým žalobu proti odporcom v 2. až 7. rade zamietol a žalobu proti odporcovi

vylúčil na samostatné konanie. Na základe odvolania právneho predchodcu sťažovateľky

bol predmetný rozsudok krajského súdu zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. júna 2000 z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci

prvostupňovým súdom.

Po zastavení konania proti odporcovi z dôvodu jeho zániku výmazom z obchodného

registra na základe rozhodnutia konkurzného súdu o zamietnutí návrhu na vyhlásenie

konkurzu pre nedostatok majetku a zastavení konania proti odporcovi v 7. rade (Ing. S. D.,

správcovi konkurznej podstaty N., s. r. o. v likvidácii) na základe späťvzatia návrhu zo

strany sťažovateľky z dôvodu prihlásenia pohľadávky do konkurzného konania vedeného na

majetok odporcu v 7. rade rozhodol krajský súd vo veci samej druhýkrát, a to rozsudkom z

30. apríla 2008 tak, že zaviazal každého z odporcov v 1. až 4. rade zaplatiť sťažovateľke

sumu 1 000 000 Sk a zároveň ich zaviazal spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania

sťažovateľky v sume 1 154 866 Sk. Zároveň ďalším výrokom zamietol žalobu proti

odporcovi v 5. rade a v prevyšujúcej časti a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov odporcu

v 5. rade v sume 607 200 Sk. Súd prvého stupňa odôvodnil zamietnutie žaloby proti

odporcovi v 5. rade tým, že „veriteľ poskytol úver obligačnému dlžníkovi v rozpore

s dohodnutým účelom úverovej zmluvy, čo je v rozpore so zásadami poctivého obchodného

styku a podľa a tak právu navrhovateľa voči odporcovi

v 5) rade ako ručiteľovi nemožno priznať právnu ochranu“.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2008 vo výroku,

ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu sťažovateľky proti odporcovi v 5. rade a zaviazal

ju na náhradu trov konania odporcu v 5. rade v sume 607 200 Sk, podala sťažovateľka

odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. , z 18. júna

2009 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu z 30. apríla 2008 potvrdil. Podľa

názoru najvyššieho súdu „žalobca namietal, že pri poskytovaní úveru postupoval v súlade

s uzatvorenou úverovou zmluvou.

Odvolací súd poukazuje v podrobnostiach na závery súdu prvého stupňa, s ktorými

sa stotožňuje, že veriteľ zanedbal svoju povinnosť vyplývajúcu mu z úverovej zmluvy, ako aj

z jeho vlastných interných predpisov, a preto k jeho námietke nemožno prihliadnuť.“.

Podľa názoru sťažovateľky „... takto strohé odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho

súdu, ktorého predmetom je iba jedna z viacerých námietok sťažovateľa, bez uvedenia

komplexného právneho posúdenia veci, nezodpovedá ani ustanoveniu

a robí napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nepreskúmateľným a tým porušuje

právo sťažovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia“.

Vzhľadom na tvrdenie sťažovateľky, že v odôvodnení napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu chýba komplexné právne posúdenie veci, podstatná časť jej námietok

uplatnených v sťažnosti vychádza len z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré

je podľa jej názoru arbitrárne a naznačuje svojvôľu vo veci konajúceho súdu pri hodnotení

dôkazov i posudzovaní právneho stavu veci.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutkové závery, ku ktorým dospel

krajský súd, a to, „... že z účtovných dokladov nevyplýva účelové použitie čerpaných

finančných prostriedkov na základe zálohových faktúr vo výške 2.000.000,- Sk (pre

dodávateľa S.) a 3.000.000,- Sk (pre dodávateľa G.)... že nedošlo k následnému vyúčtovaniu

zálohy v celkovej sume 5.000.000,- Sk, čo umožnilo dlžníkovi použitie týchto finančných

prostriedkov na iný než dohodnutý účel... že banka nerešpektovala interný postup (najmä

body 18, 24, 25 interného predpisu), čím umožnil dlžníkovi použiť účelový úver na iný než

dohodnutý účel“.

Nevyužitie zákonnej možnosti veriteľom pri účelovom úvere obmedziť poskytnutie

finančných prostriedkov iba na dohodnutý účel prvostupňový súd nepovažoval za súladné

so zásadami poctivého obchodného styku, čo podľa tvrdenia sťažovateľky bolo jediným

dôvodom nepriznania právnej ochrany jej nároku voči odporcovi v 5. rade.

Sťažovateľka v súvislosti s uvedeným tvrdením poukazovala na skutočnosť, že

„... banka v predmetných prípadoch poskytla úverové prostriedky oproti riadnym účtovným

dokladom, ktoré boli v priebehu konania predložené prvostupňovému súdu v kópii ako

dôkaz do súdneho spisu, t. j. v súlade so zaužívanou bankovou praxou, pričom v prípade

sumy 3.000.000,- Sk bola súčasťou zálohovej faktúry aj zmluva o dielo preukazujúca

zmluvný vzťah obligačného dlžníka a jeho dodávateľa, takže v žiadnom prípade nemožno

hovoriť o tom, že by banka umožnila čerpania dlžníkovi v rozpore s dohodnutým účelom!

Toto tvrdenie súdu prvého stupňa je v tomto smere teda absolútne nepochopiteľné,

svojím obsahom arbitrárne a nemá oporu v právnom poriadku, v zmluvných dojednaniach

úverovej zmluvy, v interných predpisoch banky (najmä v súdoch označených bodoch 18, 24,

25), v bankovej praxi a ani vo vykonanom dokazovaní!

Je potrebné zdôrazniť, že v zavedenej bankovej praxi (a to ani v súčasnosti)

neexistuje lepší systém kontroly účelovosti použitia finančných prostriedkov zo strany

banky, ako je realizácia čerpania úveru formou preplácania faktúr dodávateľov

obligačného dlžníka.“.

Podľa názoru sťažovateľky právny záver najvyššieho súdu, že „... nevyužitie práva

veriteľa obmedziť čerpanie finančných prostriedkov dlžníkom pri účelovom úvere porušuje

zásady poctivého obchodného styku vo vzťahu k ručiteľovi v zmysle § 265 zákona

č. a predstavuje zákonný dôvod nepriznania právnej ochrany majetkovému

právu sťažovateľa“, nemá oporu v platnom právnom poriadku a presahuje rámec ústavne

konformného výkladu a aplikácie .

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nechal bez povšimnutia

tiež ďalšiu závažnú námietku, a to, že „prvostupňový súd spochybnil účelovosť čerpania

peňažných prostriedkov z úveru vo výške 6.000.000,- Sk. Úver však bol čerpaný dlžníkom

vo výške 9.998.890,30 Sk. Vychádzajúc z uvedeného potom logicky, aj podľa názoru

prvostupňového súdu, bol úver vyčerpaný v súlade s dohodnutým účelom v sume

3.998.890,30 Sk.

Napriek tomu, že úver aj podľa názoru súdu prvého stupňa, bol čerpaný v rozsahu

3.998.890,30 Sk v súlade s dohodnutým účelom, súd prvého stupňa zamietol žalobu

navrhovateľa proti odporcovi v 5/ rade v celom rozsahu 5.000.000,- Sk a nie len v rozsahu

nad sumu 3.998.890,30 Sk.“.

Podľa názoru sťažovateľky tým, že najvyšší súd v predmetnej veci rozhodol bez

nariadenia pojednávania a bez dostatočného odôvodnenia, porušil jej základné právo na

verejné prerokovanie veci podľa a na odôvodnenie súdneho rozhodnutia

vyplývajúce z a dohovoru.

Sťažovateľka poukazuje na závažné rozpory v odôvodnení napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, pričom v tejto súvislosti najmä uvádza, že „... konajúci súd uznal

dodržanie dohodnutého účelu pri čerpaní prostriedkov v sume 3.998.890,30 Sk a napriek

tomu bol potvrdený rozsudok súde prvého stupňa, ktorým súd zamietol žalobu Sťažovateľa

proti odporcovi v 5/ rade v celom rozsahu. Už len vychádzajúc z týchto skutočností je možné

konštatovať, že právna ochrana bola Sťažovateľovi odopretá odvolacím súdom bez

zjavného dôvodu minimálne v rozsahu 3.998.890,30 Sk, čím došlo k porušeniu práva

Sťažovateľa podľa a 4 SR a podľa Dodatkového protokolu.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

o nej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti M., a. s. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základné právo na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, právo vlastniť majetok

podľa a a právo podľa

Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd boli rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 06. 2009, sp. zn. ,

porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 06. 2009, sp. zn. ,

sa v časti, ktorou Najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 30. 04. 2008, č. k. -1027 vo výroku, ktorým

prvostupňový súd zamietol žalobu Sťažovateľa proti odporcovi v 5) rade

a zaviazal Sťažovateľa na náhradu trov konania odporcu v 5/ rade vo výške 20.155,35 Eur

(607.200,- Sk) zrušuje a vec sa vracia Najvyššieho súdu SR na ďalšie konanie.

Spoločnosti M., a. s. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

186.124,93 Eur, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť spoločnosti M., a. s. náhradu trov konania vo

výške 289,74 €.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -23

z 3. júna 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a upustil od ústneho pojednávania v danej

veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho

spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na základe výzvy ústavného súdu sa za najvyšší súd k sťažnosti vyjadrila

ešte pred jej predbežným prerokovaním podpredsedníčka najvyššieho súdu v prípise

č. k. -26 (Nobs 56/10) z 5. mája 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

„Odôvodnenie sťažnosti napadnutého rozhodnutia považujeme za dostatočné a plne

zodpovedajúce ust. a V podrobnom odôvodnení odvolací

súd dostatočne vysvetlil rozhodujúce skutkové aj právne otázky. To, že na niektorú

z námietok sťažovateľa nereagoval nemožno považovať za vadu, keď je zrejmé, že danú

námietku považoval za bezpredmetnú. Odvolací súd tiež postupoval v súlade so zákonom,

ak vo veci rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ).

Napokon poznamenávame, že z obsahu spisu , nič

nenasvedčuje tomu, že by odvolací súd rozhodol svojvoľne. Preto považujeme aj túto

námietku sťažovateľa za nedôvodnú. Sťažovateľ v pomerne rozsiahlej sťažnosti polemizuje

aj s ďalšími skutkovými aj právnymi závermi odvolacieho súdu. K týmto jeho námietkam sa

nevyjadrujeme, pretože ich nepovažujeme za spôsobilé založiť dôvodnosť ústavnej

sťažnosti.“

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie predseda obchodnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu na základe výzvy ústavného súdu v prípise doručenom ústavnému súdu

14. septembra 2010 oznámil, že najvyšší súd zotrváva na stanovisku vyjadrenom v prípise

podpredsedníčky najvyššieho súdu z 5. mája 2010.

Právna zástupkyňa sťažovateľky vo vyjadrení z 8. októbra 2010 doručenom

ústavnému súdu 14. októbra 2010 k stanovisku podpredsedníčky najvyššieho súdu z 5. mája

2010 okrem iného uviedla:

«Sťažovateľ rešpektuje skutočnosť, že právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia

nezakladá povinnosť súdu podrobne sa vyjadriť ku každému argumentu účastníka konania.

Na druhej strane však máme za to, že konajúci súd sa musí vysporiadať so všetkými právne

významnými argumentmi účastníka konania...

Spôsob akým pristupuje porušovateľ základného práva k aplikácii ust. § 157 ods. 2

a 219 ods. 2 , keď na svoju obranu uvádza, že nereagovanie na niektorú z námietok

sťažovateľa nemožno považovať za vadu, keď je zrejmé, že danú námietku považoval

odvolací súd za bezpredmetnú, nie je z ústavného hľadiska akceptovateľný. Takáto

aplikácia vyššie citovaných ustanovení by mohla viesť k extrému, že

súdne rozhodnutie nebude odôvodnené vôbec v prípade, ak si konajúci súd vyhodnotí všetky

námietky účastníka konania ako „bezpredmetné“. Domnievame sa, že aj v prípade ak

odvolací súd dospeje k právnemu záveru, že určité odvolacie dôvody nie sú právne

a skutkovo relevantnými pre právne posúdenie merita veci, potom je jeho povinnosťou

objasniť dôvody, pre ktoré nepovažuje odvolacie dôvody účastníka konania za právne

relevantné.

Na tomto mieste potom opätovne zdôrazňujeme, že odvolací súd sa zaoberal len

jednou z viacerých právne relevantných a závažných námietok sťažovateľa, ktorej právne

posúdenie naviac nedostatočne zdôvodnil. Odvolací súd dôvodí, že „veriteľ zanedbal svoju

povinnosť vyplývajúcu mu z úverovej zmluvy, ako aj z jeho vlastných interných predpisov“,

pričom však neuvádza akú konkrétnu povinnosť veriteľ zanedbal a z ktorého ustanovenia

úverovej zmluvy, interných predpisov táto povinnosť veriteľovi vyplývala a akým spôsobom

predmetnú povinnosť veriteľ porušil. Sťažovateľ pritom vo svojom odvolaní poukazoval na

skutočnosť, že žiadne ustanovenie zákona, úverovej zmluvy a ani interných predpisov

veriteľa, a to ani tie ustanovenia, na ktoré výslovne poukazoval prvostupňový súd,

neukladalo veriteľovi v súvislosti so spôsobom čerpania úveru konkrétnu povinnosť, ku

ktorej porušeniu by zo strany veriteľa mohlo dôjsť.

Nijakým spôsobom sa odvolací súd nevyjadril k ďalším skutočnostiam uvádzaným

sťažovateľom v časti III. bod 2. bod 3. a bod 4 a v časti IV. jeho odvolania, ktoré svojím

právnym posúdením boli kľúčovými pre rozhodnutie v merite veci. Sťažovateľ poukazoval

najmä na prvostupňovým súdom zdôrazňované „umožnenie použitia finančných

prostriedkov úveru dlžníkom na iný než dohodnutý účel“, pričom veriteľ (banka) umožnila

čerpanie úveru dlžníkovi formou preplatenia faktúr dodávateľom dlžníka, čo v bankovej

praxi bol a aj v súčasnosti stále je absolútne štandardný spôsob poskytovania účelovo

viazaných úverov. Vo svetle tejto skutočnosti, je právny názor prvostupňového súdu

absolútne nepochopiteľný, svojím obsahom arbitrárny a nemá oporu v právnom poriadku,

v zmluvných dojednaniach úverovej zmluvy, v interných predpisoch banky (najmä v súdoch

označených bodoch 18, 24, 25), v bankovej praxi a ani vo vykonanom dokazovaní.

Najvyšší súd SR nechal bez povšimnutia tiež ďalšiu závažnú námietku sťažovateľa

a síce, že prvostupňový súd spochybnil účelovosť čerpania peňažných prostriedkov z úveru

iba vo výške 6.000.000,-Sk. Úver však bol čerpaný dlžníkom vo výške 9.998.890,30 Sk.

Vychádzajúc z uvedeného potom logicky, aj podľa názoru prvostupňového súdu, bol úver

vyčerpaný v súlade s dohodnutým účelom v sume 3.998.890,30 Sk. Napriek tomu, že úver aj

podľa názoru súdu prvého stupňa bol čerpaný v rozsahu 3.998.890,30 Sk v súlade

s dohodnutým účelom, súd prvého stupňa zamietol žalobu sťažovateľa proti odporcovi

v 5/ rade v celom rozsahu 5.000.000,-Sk a nie len v rozsahu nad sumu 3.998.890.30 Sk.

V neposlednom rade sťažovateľ namietal nesprávnosť právneho posúdenia veci

prvostupňovým súdom, ktorý konštatoval. že nevyužitie zákonnej možnosti veriteľom pri

účelovom úvere obmedziť poskytnutie finančných prostriedkov iba na dohodnutý účel,

nemožno považovať za súladné so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 zákona

č. ), čo bolo jediným dôvodom pre nepriznanie právnej ochrany nároku

Sťažovateľa voči odporcovi v 5/ rade a zamietnutia žaloby Sťažovateľa voči odporcovi

v 5/ rade.

Je zrejmé, že ak zákon priznáva veriteľovi právo obmedziť čerpanie finančných

prostriedkov dlžníkom iba na dohodnutý účel, tak výkon tohto práva zo strany veriteľa (či

už jeho uplatnenie alebo neuplatnenie) nemôže byt' v žiadnom prípade chápaný ako v

rozpore so zásadami poctivého obchodného styku ( ) Ani v

prípade, ak by umožnil veriteľ čerpanie úveru za účelom iným, takýto jeho postup (ak by bol

preukázaný) nie je protiprávnym konaním. Svoj právny názor v tejto veci obsiahnutý

v odvolaní oprel sťažovateľ aj o judikát Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

.

Na tomto mieste považujeme za potrebné zdôrazniť, že úver v tomto konkrétnom

prípade umožnil veriteľ čerpať formou preplácania faktúr dodávateľom dlžníka. t. j.

spôsobom obvyklým v bankovej praxi a teda v konaní nebolo preukázané umožnenie

čerpania na iný ako dohodnutý účel.

Máme za to, že všetky vyššie uvedené námietky sťažovateľa, ktoré boli obsiahnuté

v jeho odvolaní, boli závažného charakteru a ich právne posúdenie bolo nepochybne

kľúčovým pre rozhodnutie v merite veci. Ak sa Najvyšší súd SR ako súd odvolací

s predmetnými námietkami sťažovateľa vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom

nevysporiadal a bez ďalšieho sa iba vyslovil, že sa stotožňuje so skutkovými a právnymi

závermi prvostupňového súdu, potom podľa nášho názoru porušil základné právo

sťažovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv...

Je pravdou. že intertemporálne ustanovenie umožňuje aplikovať

ustanovenia a v znení aj

na konania začaté pred účinnosťou ,

Je však nepochybné, že vyššie uvedené ustanovenia a

oprávňujúce odvolací súd rozhodnúť o veci samej v odvolacom konaní bez nariadenia

pojednávania a pritom svoje rozhodnutie neodôvodniť (obmedziť odôvodnenie svojho

rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia),

prelamujú právo každého byť prítomný na prerokovaní svojej veci a právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré sú základnými prvkami ochrany pred tajnou justíciou

vymykajúcou sa kontrole verejnosti a prostriedkom budovania dôvery v súdny systém a teda

podľa nášho názoru môžu byť v rozpore s článkom 48 ods. 2 a článkom 46 ods. 1

ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

Domnievame sa, že rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania a s absenciou

odôvodnenia rozhodnutia v tomto prípade v tomto prípade Najvyšší súd SR aplikoval

ustanovenia a v znení

ústavne nesúladným spôsobom a porušil základné právo Sťažovateľa na verejné

prerokovanie jeho veci podľa a základné právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv.»

II.

Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ). Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis , ,

, ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho

opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov,

ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady

ustanovené zákonom pre poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto

ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie

súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene

nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (mutatis mutandis

), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania

ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon vyjadrený v , zaväzuje všetky orgány verejnej moci

vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich

akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu

základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom

princípy právneho štátu ( prvá veta ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína požiadavku

objektivity postupu príslušného orgánu verejnej moci (m. m. , ).

Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej

nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach

právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového

základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale

aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa

a a práva podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. , z 18. júna 2009, a to v časti,

ktorou potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2008 vo

výroku, ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu sťažovateľky proti odporcovi v 5. rade

a zaviazal ju na náhradu trov konania odporcu v 5. rade v sume 607 200 Sk. Sťažovateľka

namieta aj porušenie svojho základného práva podľa a 4 a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uvedenou časťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľky, z priloženej dokumentácie, ako aj zo

spisov najvyššieho súdu sp. zn. a zistil, že medzi právnym

predchodcom sťažovateľky a odporcom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy č. 30/795100-1

z 30. decembra 1992 (ďalej len „úverová zmluva“) na sumu 10 mil. Sk pri úrokovej sadzbe

+ 2,5 % nad základnú sadzbu ročne s lehotou splatnosti 30. novembra 1998 pre účely

použitia úveru na výstavbu malých vodných elektrární.

Predmetná zmluva o úvere má celkom osem dodatkov, ktorými došlo k vyhláseniu

o ručiteľskom záväzku zo strany ručiteľov – odporcov v 1. až 4. rade, pričom u každého je

slovná formulácia „vo výške 1 mil. Kčs preberá ručiteľ podľa § 303 a § 312 Obch. zák.

ručenie za včasné a úplné zaplatenie tohto úveru vrátane úrokov do výšky prijatého

ručiteľského záväzku“.

Dodatok č. 6 z 29. februára 1993 obsahuje vyhlásenie odporcu v 5. rade

o ručiteľskom záväzku, z ktorého vyplýva, že ako ručiteľ preberá do výšky 5 mil. Sk

ručenie za včasné a úplné zaplatenie tohto úveru vrátane úrokov do výšky prijatého

ručiteľského záväzku.

Vyhlásenie o ručiteľskom záväzku z 11. júna 1993 (dodatok č. 7 úverovej zmluvy) sa

týka ručiteľského záväzku prevzatého odporcom v 7. rade.

Úver bol čerpaný v celkovej sume 9 998 890,30 Sk. Čerpanie bolo poskytnuté na

základe 22 účtovných dokladov za obdobie od 30. decembra 1992 do 15. septembra 1993.

Vzhľadom na omeškanie odporcu (dlžníka) so splátkou úrokov právny predchodca

sťažovateľky odstúpil od úverovej zmluvy k 26. aprílu 1996 a následne sa žalobou podanou

krajskému súdu 29. apríla 1996 domáhal proti dlžníkovi a šiestim ručiteľom zaplatenia

sumy 9 548 890,30 Sk s príslušenstvom.

Po zastavení konania proti odporcovi z dôvodu jeho zániku výmazom z obchodného

registra na základe rozhodnutia konkurzného súdu o zamietnutí návrhu na vyhlásenie

konkurzu pre nedostatok majetku a zastavení konania proti odporcovi v 7. rade ostal

predmetom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. nárok

sťažovateľky proti ručiteľom–odporcom v 1. až 4. rade, ktorí prevzali ručiteľský záväzok

každý do výšky 1 000 000 Sk a ručiteľovi–odporcovi v 5. rade, ktorý prevzal ručiteľský

záväzok do výšky 5 000 000 Sk.

V poradí prvý rozsudok krajského súdu z 5. novembra 1999, ktorým bola žaloba

zamietnutá z dôvodu neplatnosti úverovej zmluvy, najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 16. júna 2000 zrušil a vec vrátil krajskému súd na ďalšie konanie

s právnym záverom, že „keďže je platná úverová zmluva, v nadväznosti na ňu sú platné aj

ručiteľské záväzky ďalších žalovaných (ručiteľov)“.

V poradí druhým rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2008 krajský súd

zaviazal každého z odporcov v 1. až 4. rade zaplatiť sťažovateľke sumu 1 000 000 Sk

a zároveň žalobu proti odporcovi v 5. rade, ako aj v prevyšujúcej časti zamietol. Krajský súd

týmto rozsudkom tiež zaviazal odporcov v 1. až 4. rade zaplatiť sťažovateľke trovy konania

spoločne a nerozdielne v sume 1 154 866 Sk a sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť

odporcovi v 5. rade trovy konania v sume 607 200 Sk.

Krajský súd vyslovil v odôvodnení tohto rozsudku právny názor, že „konanie, ktoré

je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nie je teda neplatné, ale je zo zákona

vylúčená jeho právna ochrana v súdnom konaní. Je teda zrejmé, že ak sa vyskytne

v obchodno – záväzkových vzťahoch, nie je mu možné poskytnúť súdnu ochranu.“

V tejto súvislosti dospel k právnemu záveru, že „nevyužitie zákonnej možnosti

veriteľom pri účelovom úvere obmedziť poskytovanie peňažných prostriedkov iba na

dohodnutý účel, resp. uhrádzanie peňažných záväzkov namiesto dlžníka v súvislosti

s dohodnutým hospodárskym účelom, ktorý vyplýva z úverovej zmluvy, môže umožniť

použitie finančných prostriedkov dlžníkovi na iný než dohodnutý účel, čo nie je možné

považovať, pri výkone práva veriteľa voči ručiteľovi na úhradu nevráteného úveru, za

súladné so zásadami poctivého obchodného styku. Ručiteľ nemohol totiž vplývať na zvolený

postup veriteľa pri poskytovaní finančných prostriedkov dlžníkovi spôsobom, ktorý umožní

účelový úver použiť dlžníkom na iný než dohodnutý účel...“.

Zavinenie veriteľa v tom, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník, a to pre

nerešpektovanie interných predpisov veriteľa upravujúcich postup peňažného ústavu pri

poskytovaní účelového úveru, považoval krajský súd za tzv. neférové konanie v štádiu

plnenia úverovej zmluvy, ktoré nezodpovedá zásadám poctivého obchodného styku pre

nerešpektovanie dobrých mravov spočívajúcich v povinnosti veriteľa starať sa o to, aby

pohľadávku uspokojil dlžník, ktorému vznikla povinnosť splatiť dlh a ktorý mal

z poskytnutého úveru majetkový prospech.

Podľa názoru krajského súdu „bolo by totiž v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku (v zmysle § 265 Obch. zák.) priznať veriteľovi súdny výkon ochrany

práva na zaplatenie úveru len ručiteľom, lebo by došlo týmto predovšetkým k porušeniu

rovnosti subjektov v obchodnoprávnych vzťahoch i k znevýhodňovaniu ručiteľov v

obchodnoprávnom vzťahu“.

Z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu vyplýva, že v sume 6 000 000 Sk sa

umožnilo dlžníkovi použitie týchto finančných prostriedkov na iný ako dohodnutý účel.

Zároveň krajský súd v konaní považoval za preukázané, že finančné prostriedky bolo možné

získať od dlžníka, keďže tento získal sumu 7 100 000 Sk predajom rozostavanej stavby

malej vodnej elektrárne v roku 1998, ktorú si ponechal a nesplatil dlh veriteľovi.

Prvostupňový súd dospel k záveru, že na aplikáciu § 265 Obchodného

zákonníka sú splnené podmienky len vo vzťahu medzi sťažovateľkou (veriteľom)

a ručiteľom–odporcom v 5. rade (nepriznanie súdnej ochrany), a preto bola zamietnutá

žaloba vo výške 5 000 000 Sk proti odporcovi v 5. rade.

U ďalších ručiteľov krajský súd konštatoval, že neboli splnené podmienky na

aplikáciu . V tejto súvislosti uviedol, že „Ide totiž o fyzické

osoby, ktoré neboli iba ručiteľmi, ale boli zároveň spoločníkmi aj spoločnými konateľmi

dlžníka (obchodná spoločnosť G. s. r. o.). Je pritom zrejmé, že finančné prostriedky boli

získané dlžníkom, ktoré použil sčasti aj na neznámy účel a získal značný finančný obnos

(nad 7 000 000,00 Sk) z predaja rozostavanej stavby.

Vzhľadom na uvedené personálne prepojenie a takto získaný majetkový prospech

dlžníkom, nie sú dané podmienky § 265 Obch. zák. na odopretie výkonu práva veriteľa voči

týmto ručiteľom (odporcovia v 1/ až 4/ rade).“.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2008 vo výroku,

ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu sťažovateľky proti odporcovi v 5. rade a zaviazal

ju na náhradu trov konania odporcu v 5. rade v sume 607 200 Sk, podala sťažovateľka

odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. ,

z 18. júna 2009 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu z 30. apríla 2008

potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol:

„Odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle

dokazovanie, z ktorého vyvodil skutkovo a právne správne závery, s ktorými sa odvolací súd

stotožnil...

Inštitút ručenia má povahu akcesorického právneho vzťahu, je závislý na existencii

záväzku dlžníka na určité plnenie veriteľovi. Úlohou ručenia je garantovať účel základného

(primárneho) veriteľsko-dlžníckeho vzťahu.

Vznik ručenia je viazaný na vyhlásenie ručiteľa dané veriteľovi, že ho uspokojí, ak

dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok (§ 303 Obch. zák.)

Vyhlásenie musí byť v písomnej forme.

Esenciálnymi náležitosťami právne relevantného vyhlásenia sú:

a) záväzok uspokojiť veriteľa, ak dlžník voči nemu nesplní svoj záväzok,

b) adresné určenie dlžníka a identifikácia zabezpečovaného záväzku čo do obsahu

a rozsahu.

Odvolací súd je názoru, že ručiteľ vstupuje do nesplneného záväzku dlžníka splniť

účel základného veriteľsko-dlžníckeho vzťahu za dlžníka, a preto ručenie sa má odvíjať od

základného vzťahu. V danom prípade išlo o vzťah uzatvorený podľa Obchodného

zákonníka...

Žalobca namietal, že pri poskytovaní úveru postupoval v súlade s uzatvorenou

úverovou zmluvou.

Odvolací súd poukazuje v podrobnostiach na závery súdu prvého stupňa, s ktorými

sa stotožňuje, že veriteľ zanedbal svoju povinnosť vyplývajúcu mu z úverovej zmluvy, ako aj

jeho vlastných interných predpisov, a preto k jeho námietke nemohol prihliadnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dôvody vedúce k napadnutému rozhodnutiu súdu

prvého stupňa považoval za vecne správne, a preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1,

2 potvrdil.“

Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky o porušení jej

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru je tvrdenie, že najvyšší súd ako odvolací súd sa v napadnutom rozsudku

nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej podstatnými námietkami, resp. ich

ignoroval. Podľa sťažovateľky spočívajú kľúčové pochybenia najvyššieho súdu najmä

v tom, že:

a) Najvyšší súd ignoroval a žiadnym spôsobom sa v napadnutom rozsudku

nevysporiadal s jej námietkou, podľa ktorej prvostupňový súd síce spochybnil účelovosť

čerpania peňažných prostriedkov z úveru vo výške 6 000 000 Sk, úver však bol čerpaný

dlžníkom v sume 9 998 890,30 Sk. Napriek tomu, že súd prvého stupňa nespochybnil

čerpanie úveru v rozsahu 3 998 890,30 Sk v súlade s dohodnutým účelom, zamietol žalobu

proti odporcovi v 5. rade v celom rozsahu 5 000 000 Sk a nielen v rozsahu nad sumu

3 998 890,30 Sk.

b) Najvyšší súd dospel k záveru, že veriteľ zanedbal svoju povinnosť vyplývajúcu

mu z úverovej zmluvy, ako aj z jeho vlastných interných predpisov, pričom však neuviedol,

akú konkrétnu povinnosť veriteľ zanedbal, z ktorého ustanovenia úverovej zmluvy,

interných predpisov táto povinnosť veriteľovi vyplývala, a akým spôsobom túto povinnosť

zanedbal (sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že žiadne ustanovenie zákona, úverovej

zmluvy a ani interných predpisov veriteľa, a to ani tie ustanovenia, na ktoré výslovne

poukazoval prvostupňový súd, neukladali veriteľovi v súvislosti so spôsobom čerpania

konkrétnu povinnosť, ku ktorej porušeniu by z jeho strany mohlo dôjsť, pozn.).

c) Najvyšší súd nesprávne právne posúdil vec vo vzťahu k skutočnosti, že ak zákon

priznáva veriteľovi právo obmedziť čerpanie finančných prostriedkov dlžníkom iba na

dohodnutý účel, tak výkon tohto práva (či už jeho uplatnenie, alebo neuplatnenie) nemôže

byť v žiadnom prípade chápaný ako v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku

( ). Ak s touto vedomosťou ručiteľ prevezme ručiteľský

záväzok, nemôže sa následne vyhýbať plneniu a dovolávať sa porušenia zásad poctivého

obchodného styku v prípade, ak veriteľ toto právo vo vzťahu k dlžníkovi nevyužije. Opačný

výklad, ktorý si osvojil najvyšší súd, absolútne popiera základnú zásadu poctivého

obchodného styku, ktorou je zásada „pacta sund servanda“, t. j. zmluvy sa majú dodržiavať.

d) Najvyšší súd sa žiadnym spôsobom v napadnutom rozsudku nevysporiadal s jej

námietkou, podľa ktorej ten istý súd (krajský súd) odoprel právnu ochranu budúceho

výkonu rozhodnutia v prospech sťažovateľky predbežným opatrením, ktorým by zakázal

dlžníkovi nakladať s majetkom, s poukazom na to, že pohľadávku bude možné uspokojiť

z majetku ručiteľov, pričom následne v rozhodnutí vo veci samej odmietol právnu ochranu

nároku sťažovateľky voči ručiteľovi s tým, že veriteľ zavinil, že pohľadávku nemôže

uspokojiť dlžník.

e) Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Podľa (ďalej len „OSP“) v odôvodnení

rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav

podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa

, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie,

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko

z 21. januára 1999, § 26)] tak, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené dostatočné dôvody,

na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (pozri napr. rozsudky ESĽP vo veciach Georgidias

c. Grécko z 29. mája 1997 a Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na

spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (rozsudok ESĽP vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd pri rozhodovaní v predmetnej veci

nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z a relevantnej

judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento

svoj názor opiera ústavný súd o tieto skutočnosti:

V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil ako vecne správny právny záver

prvostupňového súdu, že nárok sťažovateľky voči odporcovi v 5. rade z titulu ručiteľského

záväzku zabezpečujúceho pohľadávku sťažovateľky z úverovej zmluvy do výšky

5 000 000 Sk je nedôvodný. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľky vysporiadal tak,

že jej nepriznal súdnu ochranu. Vecnú obranu sťažovateľky i samotný jej nárok posúdil iba

na základe interpretácie v spojitosti s interným predpisom

právneho predchodcu sťažovateľky upravujúcim zásady poskytovania úverov fyzickým

a právnickým osobám (najmä body 18, 24, 25), pričom v odôvodnení sa vôbec nezaoberal

dôsledkami, ktoré z takéhoto právneho posúdenia uplatneného nároku sťažovateľky

vyplývajú.

Podľa zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na

požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník

sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa veriteľ je povinný dlžníkovi peňažné

prostriedky poskytnúť, ak ho o to dlžník v súlade so zmluvou požiadal, a to v dobe určenej

v požiadavke, inak bez zbytočného odkladu.

Podľa ak zmluva určuje, že úver možno použiť

iba na určitý účel, môže veriteľ obmedziť poskytnutie peňažných prostriedkov iba na

plnenie záväzkov dlžníka prevzatých v súvislosti s týmto účelom.

Následky spojené s konaním dlžníka, ktorý použije peňažné prostriedky k inému ako

dohodnutému účelu, upravuje . Podľa tohto ustanovenia ak má

dlžník poskytnuté peňažné prostriedky podľa zmluvy použiť iba na určitý účel a dlžník ich

použije na iný účel alebo ak ich na dohodnutý účel nemožno použiť, je veriteľ oprávnený od

zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil bez zbytočného odkladu použité a nevrátené

prostriedky s úrokmi.

To, či v takomto prípade veriteľ oprávnenia podľa

využije a požiada o bezodkladné vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov i s úrokmi,

prípadne uplatní voči dlžníkovi sankcie dohodnuté v zmluve, záleží iba na vôli veriteľa

a nevyužitie takéhoto oprávnenia samo osebe za porušenie právnej povinnosti považovať

nemožno (porovnaj k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

zo 14. decembra 2006).

Vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečovaní z úverovej zmluvy, sa spravujú

ustanoveniami . Použitie na tieto vzťahy

účastníci nemôžu dohodou vylúčiť.

Ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch je v upravené

komplexne a na vzťahy z neho sa preto nepoužijú ustanovenia

o ručení, a teda ani ustanovenie § 549, podľa ktorého ručiteľ môže plnenie odoprieť, pokiaľ

veriteľ zavinil, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník.

Ustanovenie pre vznik ručenia vyžaduje písomné

vyhlásenie budúceho ručiteľa urobené voči veriteľovi, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu

nesplní určitý záväzok.

Ústavný súd konštatuje, že v namietanom konaní (potom, ako najvyšší súd zrušil

v poradí prvý rozsudok krajského súdu z 5. novembra 1999 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie) prvostupňový súd ani odvolací súd nespochybnili, že odporca v 5. rade platne

prevzal na seba ručiteľský záväzok do výšky 5 000 000 Sk (vyhlásením

z 29. februára 1993).

Veriteľ má právo žiadať splnenie dlhu od ručiteľa, ak dlžník, napriek výzve,

v primeranej lehote dlh nesplnil. Pre vznik záväzku ručiteľa je rozhodujúce len to, že dlh

nesplnil dlžník. K rovnakému právnemu záveru dospel aj najvyšší súd, keď vo svojom

rozhodnutí v porovnateľnom prípade uviedol, že „je bez významu, či veriteľ využil všetky

možnosti na to, aby dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky proti dlžníkovi“ (rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. mája 2000).

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp

právnej istoty ( ), ktorého neopomenuteľným komponentom je

predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú

právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď

(napr. m. m. , a ), teda to, že obdobné situácie musia

byť rovnakým spôsobom právne posudzované (), pretože inak dochádza aj

k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní

jednoty rozhodovania. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké

alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne

a rozumne zdôvodniť (mutatis mutandis , , ).

Najvyšší súd v predmetnej veci však v rozpore s uvedenou argumentáciou

a princípmi v zhode s prvostupňovým súdom uzavrel, že veriteľ nemôže požívať súdnu

ochranu pri uplatnení svojho nároku proti ručiteľovi – odporcovi v 5. rade, lebo je v rozpore

so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle (odvolací

súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu, že pri sume

6 000 000 Sk sa umožnilo dlžníkovi použitie týchto prostriedkov na iný ako dohodnutý účel

a že finančné prostriedky veriteľ mohol získať od dlžníka).

Odvolací krajský súd neprihliadol pritom bez relevantného dôvodu na už uvedené

a listinnými dôkazmi preukázané sťažovateľkine tvrdenia, že úver bol čerpaný v celkovej

sume 9 998 890,30 Sk, čo v súdnom konaní tiež nebolo spochybnené.

Pokiaľ za takejto situácie najvyšší súd v napadnutom rozsudku potvrdil výrok

rozsudku krajského súdu, ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu proti odporcovi

v 5. rade v celom rozsahu (do výšky jeho ručenia) napriek tomu, že prvostupňový súd

nespochybnil dodržanie účelu úveru v rozsahu 3 998 890,30 Sk, a teda minimálne v tomto

rozsahu neboli splnené vo veci konajúcim súdom deklarované dôvody podľa § 265

na nepriznanie ochrany právu veriteľa pre porušenie zásad

poctivého obchodného styku, treba absenciu argumentácie najvyššieho súdu vo vzťahu

k tejto otázke považovať za prejav arbitrárnosti. Za daných okolností bolo podľa názoru

ústavného súdu nevyhnutné, aby sa odvolací súd s touto podstatnou námietkou

v odôvodnení napadnutého rozsudku primeraným spôsobom zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal.

Nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v napadnutej časti treba preto

už aj s ohľadom na túto konkrétnu skutočnosť považovať podľa názoru ústavného súdu za

porušenie základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ sa teda najvyšší súd v odôvodnení napadnutej časti rozsudku zameral

v súvislosti s vecným posúdením nároku sťažovateľky (zaplatenie peňažnej sumy z titulu

ručiteľského záväzku voči ručiteľovi) len na konštatovanie, že veriteľ zanedbal svoju

povinnosť vyplývajúcu mu z úverovej zmluvy, ako aj jeho vlastných interných predpisov,

a to bez náležitého odôvodnenia (o čo toto skutkové zistenie oprel a aké právne úvahy ho

viedli k takémuto právnemu záveru, pozn.), pričom v odvolacom konaní bez nariadenia

pojednávania nepreskúmal komplexne sťažovateľkine vecné námietky a odôvodnenie

svojho rozhodnutia obmedzil len na strohé skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, postupoval podľa názoru ústavného súdu nedôsledne a porušil

tým základné právo sťažovateľky podľa a a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa

príslušný všeobecný súd v konaní právne korektne a zrozumiteľne vyrovnal nielen

so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli

ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však postup a predmetné

rozhodnutie najvyššieho súdu uvedené atribúty nespĺňa.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

nálezu.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa a 4

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného jej

a 4 a práva zaručeného jej dodatkového protokolu sa ústavný súd

riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov,

rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (,

), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných

práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr.

, ) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných

práv sťažovateľky podľa a a práva podľa

dohovoru a zrušením dotknutej časti napadnutého rozsudku (pozri ďalej časť IV. tohto

nálezu k odôvodneniu bodu 2 výroku tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor k tomu, aby sa

najvyšší súd sám vyrovnal s ochranou uvedených práv hmotného charakteru.

Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel uprednostňujúc

právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania

pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

, z 18. júna 2009 v časti, ktorou potvrdil rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2008 vo výroku, ktorým prvostupňový

súd zamietol žalobu sťažovateľky proti odporcovi v 5. rade a zaviazal ju na náhradu trov

konania odporcu v 5. rade v sume 607 200 Sk, boli porušené základné práva sťažovateľky

podľa a a právo podľa dohovoru, bolo potrebné

zrušiť uvedenú časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa

a vrátiť mu vec na ďalšie konanie pre účely jej opätovného prerokovania a rozhodnutia (bod

2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom postupe bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu ( ). Najvyšší

súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné

jeho doručením ( ).

Podľa a ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127

ods. 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 186 124,93 €

z dôvodov uvedených a vysvetlených v sťažnosti.

Z a vyplýva, že ústavný súd

môže ale nemusí finančné zadosťučinenie priznať. Ústavný súd je toho názoru, že priznanie

finančného zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť

a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným a zákonom upraveným

spôsobom, a tiež vtedy, ak bola sťažovateľke neústavným postupom alebo rozhodnutím

spôsobená reálna ujma. Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv

sťažovateľky, ktorých sa touto sťažnosťou domáhala, účinne poskytnutá tým, že ústavný

súd rozsudok najvyššieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

a na jej dovŕšenie postačujú v tomto náleze vyslovené a pre najvyšší súd záväzné právne

názory ústavného súdu. Ústavný súd preto sťažovateľke požadované finančné

zadosťučinenie nepriznal, t. j. v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd rozhodol napokon podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním advokátom JUDr. P. S. (ďalej len „pôvodný právny zástupca“) a advokátkou

Mgr. G. H. (ďalej len „nová právna zástupkyňa“), obaja B., v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľka žiadala, aby jej bola priznaná úhrada trov konania v sume 289,74 € za

dva úkony právnej pomoci–prípravu a prevzatie veci a podanie sťažnosti ústavnému súdu

podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c) v spojení s § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) poskytnuté pôvodným

právnym zástupcom. Na tejto žiadosti sťažovateľka zotrvala aj v podaní doručenom

ústavnému súdu 14. októbra 2010, ktoré predložila ústavnému súdu už nová právna

zástupkyňa sťažovateľky a ktoré by inak podľa obsahu bolo možné považovať za ďalší

úkon právnej pomoci. Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že trovy konania

požadované sťažovateľkou neprekračovali sumu, ktorá sťažovateľke patrí podľa vyhlášky,

a preto ich priznal v sume ňou požadovanej, t. j. v sume 289,74 €. Priznanú sumu trov

konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet advokáta P. S., B. [§ 31a zákona o

ústavnom súde v spojení s (bod 3 výroku tohto nálezu)]

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo

výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010