Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 229/2010
PDF · 415.53 KB
No categories available
IV. ÚS 229/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej
advokátkou Mgr. G. H., B. (pôvodne zastúpenej advokátom JUDr. P. S., B.), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Obo 156/2008, 6 Obo 157/2008 z 18. júna 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, a takto
rozhodol:
1. Základné práva obchodnej spoločnosti M., a. s., podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Obo 156/2008, 6 Obo 157/2008 z 18. júna 2009 v časti, ktorou potvrdil rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Cb 1040/1996 z 30. apríla 2008 vo výroku, ktorým
prvostupňový súd zamietol žalobu obchodnej spoločnosti M., a. s., proti obchodnej
spoločnosti S., s. r. o., a zaviazal ju na náhradu trov konania obchodnej spoločnosti
S., s. r. o. v sume 607 200 Sk, p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 156/2008,
6 Obo 157/2008 z 18. júna 2009 v časti, ktorou potvrdil rozsudok Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 6 Cb 1040/1996 z 30. apríla 2008 vo výroku, ktorým prvostupňový súd
zamietol žalobu obchodnej spoločnosti M., a. s., proti obchodnej spoločnosti S., s. r. o., a
zaviazal ju na náhradu trov konania obchodnej spoločnosti S., s. r. o. v sume 607 200 Sk,
z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súd Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej
spoločnosti M., a. s., trovy konania v sume 289,74 € (slovom dvestoosemdesiatdeväť eur a
sedemdesiatštyri centov) na účet advokáta JUDr. P. S., B., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra
2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou Mgr. G. H., B. (pôvodne zastúpenej JUDr. P. S., B.), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Obo 156/2008, 6 Obo 157/2008 z 18. júna 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu“). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich
ústavou garantovaných práv len tou časťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorou
potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
6 Cb 1040/1996 z 30. apríla 2008 vo výroku, ktorým prvostupňový súd zamietol jej žalobu
proti obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „odporca v 5. rade“) a zaviazal ju na
náhradu trov konania odporcu v 5. rade v sume 607 200 Sk.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky
v právach veriteľa – S., a. s. (ďalej len „právny predchodca sťažovateľky“), sa žalobným
návrhom doručeným krajskému súdu 29. apríla 1996 domáhal v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Cb 1040/96 pôvodne proti siedmim odporcom zaplatenia sumy 9 548 890 Sk s 28 % p. a.
úrokom od 27. apríla 1996 do zaplatenia, ďalej sumy 3 495 323,60 Sk z titulu nesplatených
úrokov, úrokov z omeškania a sumy 2 990 Sk k titulu nezaplatených poplatkov za vedenie
účtu.
Pohľadávka uplatnená zo strany právneho predchodcu sťažovateľky vznikla
z úverovej zmluvy č. 30/795100-1 z 30. decembra 1992, na základe ktorej S., B., ako veriteľ
poskytla pôvodnému odporcovi v 1. rade – obchodnej spoločnosti G., s. r. o., S. (ďalej len
„odporca“), ako dlžníkovi úver v sume 10 000 000 Sk. Odporcovia v 2. až 7. rade prevzali
ručiteľský záväzok za plnenie odporcu na základe predmetnej úverovej zmluvy.
Právny predchodca sťažovateľky na základe dôvodnej obavy, že môže dôjsť
k ohrozeniu výkonu rozhodnutia, podal krajskému súdu 5. júna 1996 návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, ktorým by súd zakázal odporcovi nakladať s majetkom. Uznesením
krajského súdu sp. zn. 6 Cb 1040/96 z 1. júla 1996 bol predmetný návrh zamietnutý, pretože
ho prvostupňový súd nepovažoval za dôvodný argumentujúc tým, že „predmetná
pohľadávka navrhovateľa je zabezpečená ručiteľským záväzkom zo strany šiestich ručiteľov
- fyzických osôb aj právnických osôb. Ak teda nebude možné zrealizovať budúci výkon
súdneho rozhodnutia z majetku odporcu, bude to možné z majetku ručiteľov.“.
V konaní vo veci samej krajský súd rozhodol prvýkrát rozsudkom z 5. novembra
1999, ktorým žalobu proti odporcom v 2. až 7. rade zamietol a žalobu proti odporcovi
vylúčil na samostatné konanie. Na základe odvolania právneho predchodcu sťažovateľky
bol predmetný rozsudok krajského súdu zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
7 Obo 74/2000 zo 16. júna 2000 z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
prvostupňovým súdom.
Po zastavení konania proti odporcovi z dôvodu jeho zániku výmazom z obchodného
registra na základe rozhodnutia konkurzného súdu o zamietnutí návrhu na vyhlásenie
konkurzu pre nedostatok majetku a zastavení konania proti odporcovi v 7. rade (Ing. S. D.,
správcovi konkurznej podstaty N., s. r. o. v likvidácii) na základe späťvzatia návrhu zo
strany sťažovateľky z dôvodu prihlásenia pohľadávky do konkurzného konania vedeného na
majetok odporcu v 7. rade rozhodol krajský súd vo veci samej druhýkrát, a to rozsudkom z
30. apríla 2008 tak, že zaviazal každého z odporcov v 1. až 4. rade zaplatiť sťažovateľke
sumu 1 000 000 Sk a zároveň ich zaviazal spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania
sťažovateľky v sume 1 154 866 Sk. Zároveň ďalším výrokom zamietol žalobu proti
odporcovi v 5. rade a v prevyšujúcej časti a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov odporcu
v 5. rade v sume 607 200 Sk. Súd prvého stupňa odôvodnil zamietnutie žaloby proti
odporcovi v 5. rade tým, že „veriteľ poskytol úver obligačnému dlžníkovi v rozpore
s dohodnutým účelom úverovej zmluvy, čo je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku a podľa § 265 zákona č. 513/1991 Zb. a tak právu navrhovateľa voči odporcovi
v 5) rade ako ručiteľovi nemožno priznať právnu ochranu“.
Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Cb 1040/1996 z 30. apríla 2008 vo výroku,
ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu sťažovateľky proti odporcovi v 5. rade a zaviazal
ju na náhradu trov konania odporcu v 5. rade v sume 607 200 Sk, podala sťažovateľka
odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 156/2008, 6 Obo 157/2008 z 18. júna
2009 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu z 30. apríla 2008 potvrdil. Podľa
názoru najvyššieho súdu „žalobca namietal, že pri poskytovaní úveru postupoval v súlade
s uzatvorenou úverovou zmluvou.
Odvolací súd poukazuje v podrobnostiach na závery súdu prvého stupňa, s ktorými
sa stotožňuje, že veriteľ zanedbal svoju povinnosť vyplývajúcu mu z úverovej zmluvy, ako aj
z jeho vlastných interných predpisov, a preto k jeho námietke nemožno prihliadnuť.“.
Podľa názoru sťažovateľky „... takto strohé odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu, ktorého predmetom je iba jedna z viacerých námietok sťažovateľa, bez uvedenia
komplexného právneho posúdenia veci, nezodpovedá ani ustanoveniu § 219 ods. 2 OSP
a robí napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nepreskúmateľným a tým porušuje
právo sťažovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia“.
Vzhľadom na tvrdenie sťažovateľky, že v odôvodnení napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu chýba komplexné právne posúdenie veci, podstatná časť jej námietok
uplatnených v sťažnosti vychádza len z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré
je podľa jej názoru arbitrárne a naznačuje svojvôľu vo veci konajúceho súdu pri hodnotení
dôkazov i posudzovaní právneho stavu veci.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutkové závery, ku ktorým dospel
krajský súd, a to, „... že z účtovných dokladov nevyplýva účelové použitie čerpaných
finančných prostriedkov na základe zálohových faktúr vo výške 2.000.000,- Sk (pre
dodávateľa S.) a 3.000.000,- Sk (pre dodávateľa G.)... že nedošlo k následnému vyúčtovaniu
zálohy v celkovej sume 5.000.000,- Sk, čo umožnilo dlžníkovi použitie týchto finančných
prostriedkov na iný než dohodnutý účel... že banka nerešpektovala interný postup (najmä
body 18, 24, 25 interného predpisu), čím umožnil dlžníkovi použiť účelový úver na iný než
dohodnutý účel“.
Nevyužitie zákonnej možnosti veriteľom pri účelovom úvere obmedziť poskytnutie
finančných prostriedkov iba na dohodnutý účel prvostupňový súd nepovažoval za súladné
so zásadami poctivého obchodného styku, čo podľa tvrdenia sťažovateľky bolo jediným
dôvodom nepriznania právnej ochrany jej nároku voči odporcovi v 5. rade.
Sťažovateľka v súvislosti s uvedeným tvrdením poukazovala na skutočnosť, že
„... banka v predmetných prípadoch poskytla úverové prostriedky oproti riadnym účtovným
dokladom, ktoré boli v priebehu konania predložené prvostupňovému súdu v kópii ako
dôkaz do súdneho spisu, t. j. v súlade so zaužívanou bankovou praxou, pričom v prípade
sumy 3.000.000,- Sk bola súčasťou zálohovej faktúry aj zmluva o dielo preukazujúca
zmluvný vzťah obligačného dlžníka a jeho dodávateľa, takže v žiadnom prípade nemožno
hovoriť o tom, že by banka umožnila čerpania dlžníkovi v rozpore s dohodnutým účelom!
Toto tvrdenie súdu prvého stupňa je v tomto smere teda absolútne nepochopiteľné,
svojím obsahom arbitrárne a nemá oporu v právnom poriadku, v zmluvných dojednaniach
úverovej zmluvy, v interných predpisoch banky (najmä v súdoch označených bodoch 18, 24,
25), v bankovej praxi a ani vo vykonanom dokazovaní!
Je potrebné zdôrazniť, že v zavedenej bankovej praxi (a to ani v súčasnosti)
neexistuje lepší systém kontroly účelovosti použitia finančných prostriedkov zo strany
banky, ako je realizácia čerpania úveru formou preplácania faktúr dodávateľov
obligačného dlžníka.“.
Podľa názoru sťažovateľky právny záver najvyššieho súdu, že „... nevyužitie práva
veriteľa obmedziť čerpanie finančných prostriedkov dlžníkom pri účelovom úvere porušuje
zásady poctivého obchodného styku vo vzťahu k ručiteľovi v zmysle § 265 zákona
č. 513/1991 Zb. a predstavuje zákonný dôvod nepriznania právnej ochrany majetkovému
právu sťažovateľa“, nemá oporu v platnom právnom poriadku a presahuje rámec ústavne
konformného výkladu a aplikácie § 265 Obchodného zákonníka.
Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nechal bez povšimnutia
tiež ďalšiu závažnú námietku, a to, že „prvostupňový súd spochybnil účelovosť čerpania
peňažných prostriedkov z úveru vo výške 6.000.000,- Sk. Úver však bol čerpaný dlžníkom
vo výške 9.998.890,30 Sk. Vychádzajúc z uvedeného potom logicky, aj podľa názoru
prvostupňového súdu, bol úver vyčerpaný v súlade s dohodnutým účelom v sume
3.998.890,30 Sk.
Napriek tomu, že úver aj podľa názoru súdu prvého stupňa, bol čerpaný v rozsahu
3.998.890,30 Sk v súlade s dohodnutým účelom, súd prvého stupňa zamietol žalobu
navrhovateľa proti odporcovi v 5/ rade v celom rozsahu 5.000.000,- Sk a nie len v rozsahu
nad sumu 3.998.890,30 Sk.“.
Podľa názoru sťažovateľky tým, že najvyšší súd v predmetnej veci rozhodol bez
nariadenia pojednávania a bez dostatočného odôvodnenia, porušil jej základné právo na
verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na odôvodnenie súdneho rozhodnutia
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka poukazuje na závažné rozpory v odôvodnení napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, pričom v tejto súvislosti najmä uvádza, že „... konajúci súd uznal
dodržanie dohodnutého účelu pri čerpaní prostriedkov v sume 3.998.890,30 Sk a napriek
tomu bol potvrdený rozsudok súde prvého stupňa, ktorým súd zamietol žalobu Sťažovateľa
proti odporcovi v 5/ rade v celom rozsahu. Už len vychádzajúc z týchto skutočností je možné
konštatovať, že právna ochrana bola Sťažovateľovi odopretá odvolacím súdom bez
zjavného dôvodu minimálne v rozsahu 3.998.890,30 Sk, čím došlo k porušeniu práva
Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
o nej nálezom takto rozhodol:
„Základné právo spoločnosti M., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, právo vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 1
Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd boli rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 06. 2009, sp. zn. 6 Obo 156/2008,
6 Obo 157/2008 porušené.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 06. 2009, sp. zn. 6 Obo 156/2008,
6 Obo 157/2008 sa v časti, ktorou Najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 30. 04. 2008, č. k. 6 Cb/1040/1996-1027 vo výroku, ktorým
prvostupňový súd zamietol žalobu Sťažovateľa proti odporcovi v 5) rade
a zaviazal Sťažovateľa na náhradu trov konania odporcu v 5/ rade vo výške 20.155,35 Eur
(607.200,- Sk) zrušuje a vec sa vracia Najvyššieho súdu SR na ďalšie konanie.
Spoločnosti M., a. s. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
186.124,93 Eur, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť spoločnosti M., a. s. náhradu trov konania vo
výške 289,74 €.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 229/2010-23
z 3. júna 2010 ju prijal na ďalšie konanie.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej
veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho
spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Na základe výzvy ústavného súdu sa za najvyšší súd k sťažnosti vyjadrila
ešte pred jej predbežným prerokovaním podpredsedníčka najvyššieho súdu v prípise
č. k. KP 4/2010-26 (Nobs 56/10) z 5. mája 2010, v ktorom okrem iného uviedla:
„Odôvodnenie sťažnosti napadnutého rozhodnutia považujeme za dostatočné a plne
zodpovedajúce ust. § 157 ods. 2 a § 219 ods. 2 O. s. p. V podrobnom odôvodnení odvolací
súd dostatočne vysvetlil rozhodujúce skutkové aj právne otázky. To, že na niektorú
z námietok sťažovateľa nereagoval nemožno považovať za vadu, keď je zrejmé, že danú
námietku považoval za bezpredmetnú. Odvolací súd tiež postupoval v súlade so zákonom,
ak vo veci rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.).
Napokon poznamenávame, že z obsahu spisu 6 Obo 156/2008, 6 Obo 157/2008 nič
nenasvedčuje tomu, že by odvolací súd rozhodol svojvoľne. Preto považujeme aj túto
námietku sťažovateľa za nedôvodnú. Sťažovateľ v pomerne rozsiahlej sťažnosti polemizuje
aj s ďalšími skutkovými aj právnymi závermi odvolacieho súdu. K týmto jeho námietkam sa
nevyjadrujeme, pretože ich nepovažujeme za spôsobilé založiť dôvodnosť ústavnej
sťažnosti.“
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie predseda obchodnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu na základe výzvy ústavného súdu v prípise doručenom ústavnému súdu
14. septembra 2010 oznámil, že najvyšší súd zotrváva na stanovisku vyjadrenom v prípise
podpredsedníčky najvyššieho súdu z 5. mája 2010.
Právna zástupkyňa sťažovateľky vo vyjadrení z 8. októbra 2010 doručenom
ústavnému súdu 14. októbra 2010 k stanovisku podpredsedníčky najvyššieho súdu z 5. mája
2010 okrem iného uviedla:
«Sťažovateľ rešpektuje skutočnosť, že právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia
nezakladá povinnosť súdu podrobne sa vyjadriť ku každému argumentu účastníka konania.
Na druhej strane však máme za to, že konajúci súd sa musí vysporiadať so všetkými právne
významnými argumentmi účastníka konania...
Spôsob akým pristupuje porušovateľ základného práva k aplikácii ust. § 157 ods. 2
a 219 ods. 2 OSP, keď na svoju obranu uvádza, že nereagovanie na niektorú z námietok
sťažovateľa nemožno považovať za vadu, keď je zrejmé, že danú námietku považoval
odvolací súd za bezpredmetnú, nie je z ústavného hľadiska akceptovateľný. Takáto
aplikácia vyššie citovaných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. by mohla viesť k extrému, že
súdne rozhodnutie nebude odôvodnené vôbec v prípade, ak si konajúci súd vyhodnotí všetky
námietky účastníka konania ako „bezpredmetné“. Domnievame sa, že aj v prípade ak
odvolací súd dospeje k právnemu záveru, že určité odvolacie dôvody nie sú právne
a skutkovo relevantnými pre právne posúdenie merita veci, potom je jeho povinnosťou
objasniť dôvody, pre ktoré nepovažuje odvolacie dôvody účastníka konania za právne
relevantné.
Na tomto mieste potom opätovne zdôrazňujeme, že odvolací súd sa zaoberal len
jednou z viacerých právne relevantných a závažných námietok sťažovateľa, ktorej právne
posúdenie naviac nedostatočne zdôvodnil. Odvolací súd dôvodí, že „veriteľ zanedbal svoju
povinnosť vyplývajúcu mu z úverovej zmluvy, ako aj z jeho vlastných interných predpisov“,
pričom však neuvádza akú konkrétnu povinnosť veriteľ zanedbal a z ktorého ustanovenia
úverovej zmluvy, interných predpisov táto povinnosť veriteľovi vyplývala a akým spôsobom
predmetnú povinnosť veriteľ porušil. Sťažovateľ pritom vo svojom odvolaní poukazoval na
skutočnosť, že žiadne ustanovenie zákona, úverovej zmluvy a ani interných predpisov
veriteľa, a to ani tie ustanovenia, na ktoré výslovne poukazoval prvostupňový súd,
neukladalo veriteľovi v súvislosti so spôsobom čerpania úveru konkrétnu povinnosť, ku
ktorej porušeniu by zo strany veriteľa mohlo dôjsť.
Nijakým spôsobom sa odvolací súd nevyjadril k ďalším skutočnostiam uvádzaným
sťažovateľom v časti III. bod 2. bod 3. a bod 4 a v časti IV. jeho odvolania, ktoré svojím
právnym posúdením boli kľúčovými pre rozhodnutie v merite veci. Sťažovateľ poukazoval
najmä na prvostupňovým súdom zdôrazňované „umožnenie použitia finančných
prostriedkov úveru dlžníkom na iný než dohodnutý účel“, pričom veriteľ (banka) umožnila
čerpanie úveru dlžníkovi formou preplatenia faktúr dodávateľom dlžníka, čo v bankovej
praxi bol a aj v súčasnosti stále je absolútne štandardný spôsob poskytovania účelovo
viazaných úverov. Vo svetle tejto skutočnosti, je právny názor prvostupňového súdu
absolútne nepochopiteľný, svojím obsahom arbitrárny a nemá oporu v právnom poriadku,
v zmluvných dojednaniach úverovej zmluvy, v interných predpisoch banky (najmä v súdoch
označených bodoch 18, 24, 25), v bankovej praxi a ani vo vykonanom dokazovaní.
Najvyšší súd SR nechal bez povšimnutia tiež ďalšiu závažnú námietku sťažovateľa
a síce, že prvostupňový súd spochybnil účelovosť čerpania peňažných prostriedkov z úveru
iba vo výške 6.000.000,-Sk. Úver však bol čerpaný dlžníkom vo výške 9.998.890,30 Sk.
Vychádzajúc z uvedeného potom logicky, aj podľa názoru prvostupňového súdu, bol úver
vyčerpaný v súlade s dohodnutým účelom v sume 3.998.890,30 Sk. Napriek tomu, že úver aj
podľa názoru súdu prvého stupňa bol čerpaný v rozsahu 3.998.890,30 Sk v súlade
s dohodnutým účelom, súd prvého stupňa zamietol žalobu sťažovateľa proti odporcovi
v 5/ rade v celom rozsahu 5.000.000,-Sk a nie len v rozsahu nad sumu 3.998.890.30 Sk.
V neposlednom rade sťažovateľ namietal nesprávnosť právneho posúdenia veci
prvostupňovým súdom, ktorý konštatoval. že nevyužitie zákonnej možnosti veriteľom pri
účelovom úvere obmedziť poskytnutie finančných prostriedkov iba na dohodnutý účel,
nemožno považovať za súladné so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 zákona
č. 513/1991 Zb.), čo bolo jediným dôvodom pre nepriznanie právnej ochrany nároku
Sťažovateľa voči odporcovi v 5/ rade a zamietnutia žaloby Sťažovateľa voči odporcovi
v 5/ rade.
Je zrejmé, že ak zákon priznáva veriteľovi právo obmedziť čerpanie finančných
prostriedkov dlžníkom iba na dohodnutý účel, tak výkon tohto práva zo strany veriteľa (či
už jeho uplatnenie alebo neuplatnenie) nemôže byt' v žiadnom prípade chápaný ako v
rozpore so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 zákona č. 513/1991 Zb.) Ani v
prípade, ak by umožnil veriteľ čerpanie úveru za účelom iným, takýto jeho postup (ak by bol
preukázaný) nie je protiprávnym konaním. Svoj právny názor v tejto veci obsiahnutý
v odvolaní oprel sťažovateľ aj o judikát Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
Na tomto mieste považujeme za potrebné zdôrazniť, že úver v tomto konkrétnom
prípade umožnil veriteľ čerpať formou preplácania faktúr dodávateľom dlžníka. t. j.
spôsobom obvyklým v bankovej praxi a teda v konaní nebolo preukázané umožnenie
čerpania na iný ako dohodnutý účel.
Máme za to, že všetky vyššie uvedené námietky sťažovateľa, ktoré boli obsiahnuté
v jeho odvolaní, boli závažného charakteru a ich právne posúdenie bolo nepochybne
kľúčovým pre rozhodnutie v merite veci. Ak sa Najvyšší súd SR ako súd odvolací
s predmetnými námietkami sťažovateľa vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom
nevysporiadal a bez ďalšieho sa iba vyslovil, že sa stotožňuje so skutkovými a právnymi
závermi prvostupňového súdu, potom podľa nášho názoru porušil základné právo
sťažovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv...
Je pravdou. že intertemporálne ustanovenie § 372p OSP umožňuje aplikovať
ustanovenia § 214 a § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. v znení zákona č. 384/2008 Z. z. aj
na konania začaté pred účinnosťou zákona č. 384/2008 Z. z.,
Je však nepochybné, že vyššie uvedené ustanovenia § 214 a § 219 ods. 2 OSP
oprávňujúce odvolací súd rozhodnúť o veci samej v odvolacom konaní bez nariadenia
pojednávania a pritom svoje rozhodnutie neodôvodniť (obmedziť odôvodnenie svojho
rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia),
prelamujú právo každého byť prítomný na prerokovaní svojej veci a právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré sú základnými prvkami ochrany pred tajnou justíciou
vymykajúcou sa kontrole verejnosti a prostriedkom budovania dôvery v súdny systém a teda
podľa nášho názoru môžu byť v rozpore s článkom 48 ods. 2 a článkom 46 ods. 1 Ústavy
ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.
Domnievame sa, že rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania a s absenciou
odôvodnenia rozhodnutia v tomto prípade v tomto prípade Najvyšší súd SR aplikoval
ustanovenia § 214 a § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. v znení zákona č. 384/2008 Z. z.
ústavne nesúladným spôsobom a porušil základné právo Sťažovateľa na verejné
prerokovanie jeho veci podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a základné právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv.»
II.
Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98,
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi
konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho
opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov,
ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady
ustanovené zákonom pre poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto
ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie
súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene
nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (mutatis mutandis
II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania
ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci
vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich
akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu
základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom
princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je
v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto
právnej normy na zistený skutkový stav veci.
Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína požiadavku
objektivity postupu príslušného orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).
Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej
nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach
právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového
základu pre rozhodnutie.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale
aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade
s procesnými predpismi.
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich
skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná.
III.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 156/2008, 6 Obo 157/2008 z 18. júna 2009, a to v časti,
ktorou potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Cb 1040/1996 z 30. apríla 2008 vo
výroku, ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu sťažovateľky proti odporcovi v 5. rade
a zaviazal ju na náhradu trov konania odporcu v 5. rade v sume 607 200 Sk. Sťažovateľka
namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu uvedenou časťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľky, z priloženej dokumentácie, ako aj zo
spisov najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 156/2008 a 6 Obo 157/2008 zistil, že medzi právnym
predchodcom sťažovateľky a odporcom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy č. 30/795100-1
z 30. decembra 1992 (ďalej len „úverová zmluva“) na sumu 10 mil. Sk pri úrokovej sadzbe
+ 2,5 % nad základnú sadzbu ročne s lehotou splatnosti 30. novembra 1998 pre účely
použitia úveru na výstavbu malých vodných elektrární.
Predmetná zmluva o úvere má celkom osem dodatkov, ktorými došlo k vyhláseniu
o ručiteľskom záväzku zo strany ručiteľov – odporcov v 1. až 4. rade, pričom u každého je
slovná formulácia „vo výške 1 mil. Kčs preberá ručiteľ podľa § 303 a § 312 Obch. zák.
ručenie za včasné a úplné zaplatenie tohto úveru vrátane úrokov do výšky prijatého
ručiteľského záväzku“.
Dodatok č. 6 z 29. februára 1993 obsahuje vyhlásenie odporcu v 5. rade
o ručiteľskom záväzku, z ktorého vyplýva, že ako ručiteľ preberá do výšky 5 mil. Sk
ručenie za včasné a úplné zaplatenie tohto úveru vrátane úrokov do výšky prijatého
ručiteľského záväzku.
Vyhlásenie o ručiteľskom záväzku z 11. júna 1993 (dodatok č. 7 úverovej zmluvy) sa
týka ručiteľského záväzku prevzatého odporcom v 7. rade.
Úver bol čerpaný v celkovej sume 9 998 890,30 Sk. Čerpanie bolo poskytnuté na
základe 22 účtovných dokladov za obdobie od 30. decembra 1992 do 15. septembra 1993.
Vzhľadom na omeškanie odporcu (dlžníka) so splátkou úrokov právny predchodca
sťažovateľky odstúpil od úverovej zmluvy k 26. aprílu 1996 a následne sa žalobou podanou
krajskému súdu 29. apríla 1996 domáhal proti dlžníkovi a šiestim ručiteľom zaplatenia
sumy 9 548 890,30 Sk s príslušenstvom.
Po zastavení konania proti odporcovi z dôvodu jeho zániku výmazom z obchodného
registra na základe rozhodnutia konkurzného súdu o zamietnutí návrhu na vyhlásenie
konkurzu pre nedostatok majetku a zastavení konania proti odporcovi v 7. rade ostal
predmetom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 6 Cb 1040/1996 nárok
sťažovateľky proti ručiteľom–odporcom v 1. až 4. rade, ktorí prevzali ručiteľský záväzok
každý do výšky 1 000 000 Sk a ručiteľovi–odporcovi v 5. rade, ktorý prevzal ručiteľský
záväzok do výšky 5 000 000 Sk.
V poradí prvý rozsudok krajského súdu z 5. novembra 1999, ktorým bola žaloba
zamietnutá z dôvodu neplatnosti úverovej zmluvy, najvyšší súd uznesením sp. zn.
7 Obo 74/2000 zo 16. júna 2000 zrušil a vec vrátil krajskému súd na ďalšie konanie
s právnym záverom, že „keďže je platná úverová zmluva, v nadväznosti na ňu sú platné aj
ručiteľské záväzky ďalších žalovaných (ručiteľov)“.
V poradí druhým rozsudkom sp. zn. 6 Cb 1040/1996 z 30. apríla 2008 krajský súd
zaviazal každého z odporcov v 1. až 4. rade zaplatiť sťažovateľke sumu 1 000 000 Sk
a zároveň žalobu proti odporcovi v 5. rade, ako aj v prevyšujúcej časti zamietol. Krajský súd
týmto rozsudkom tiež zaviazal odporcov v 1. až 4. rade zaplatiť sťažovateľke trovy konania
spoločne a nerozdielne v sume 1 154 866 Sk a sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť
odporcovi v 5. rade trovy konania v sume 607 200 Sk.
Krajský súd vyslovil v odôvodnení tohto rozsudku právny názor, že „konanie, ktoré
je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nie je teda neplatné, ale je zo zákona
vylúčená jeho právna ochrana v súdnom konaní. Je teda zrejmé, že ak sa vyskytne
v obchodno – záväzkových vzťahoch, nie je mu možné poskytnúť súdnu ochranu.“
V tejto súvislosti dospel k právnemu záveru, že „nevyužitie zákonnej možnosti
veriteľom pri účelovom úvere obmedziť poskytovanie peňažných prostriedkov iba na
dohodnutý účel, resp. uhrádzanie peňažných záväzkov namiesto dlžníka v súvislosti
s dohodnutým hospodárskym účelom, ktorý vyplýva z úverovej zmluvy, môže umožniť
použitie finančných prostriedkov dlžníkovi na iný než dohodnutý účel, čo nie je možné
považovať, pri výkone práva veriteľa voči ručiteľovi na úhradu nevráteného úveru, za
súladné so zásadami poctivého obchodného styku. Ručiteľ nemohol totiž vplývať na zvolený
postup veriteľa pri poskytovaní finančných prostriedkov dlžníkovi spôsobom, ktorý umožní
účelový úver použiť dlžníkom na iný než dohodnutý účel...“.
Zavinenie veriteľa v tom, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník, a to pre
nerešpektovanie interných predpisov veriteľa upravujúcich postup peňažného ústavu pri
poskytovaní účelového úveru, považoval krajský súd za tzv. neférové konanie v štádiu
plnenia úverovej zmluvy, ktoré nezodpovedá zásadám poctivého obchodného styku pre
nerešpektovanie dobrých mravov spočívajúcich v povinnosti veriteľa starať sa o to, aby
pohľadávku uspokojil dlžník, ktorému vznikla povinnosť splatiť dlh a ktorý mal
z poskytnutého úveru majetkový prospech.
Podľa názoru krajského súdu „bolo by totiž v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku (v zmysle § 265 Obch. zák.) priznať veriteľovi súdny výkon ochrany
práva na zaplatenie úveru len ručiteľom, lebo by došlo týmto predovšetkým k porušeniu
rovnosti subjektov v obchodnoprávnych vzťahoch i k znevýhodňovaniu ručiteľov v
obchodnoprávnom vzťahu“.
Z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu vyplýva, že v sume 6 000 000 Sk sa
umožnilo dlžníkovi použitie týchto finančných prostriedkov na iný ako dohodnutý účel.
Zároveň krajský súd v konaní považoval za preukázané, že finančné prostriedky bolo možné
získať od dlžníka, keďže tento získal sumu 7 100 000 Sk predajom rozostavanej stavby
malej vodnej elektrárne v roku 1998, ktorú si ponechal a nesplatil dlh veriteľovi.
Prvostupňový súd dospel k záveru, že na aplikáciu § 265 Obchodného
zákonníka sú splnené podmienky len vo vzťahu medzi sťažovateľkou (veriteľom)
a ručiteľom–odporcom v 5. rade (nepriznanie súdnej ochrany), a preto bola zamietnutá
žaloba vo výške 5 000 000 Sk proti odporcovi v 5. rade.
U ďalších ručiteľov krajský súd konštatoval, že neboli splnené podmienky na
aplikáciu § 265 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti uviedol, že „Ide totiž o fyzické
osoby, ktoré neboli iba ručiteľmi, ale boli zároveň spoločníkmi aj spoločnými konateľmi
dlžníka (obchodná spoločnosť G. s. r. o.). Je pritom zrejmé, že finančné prostriedky boli
získané dlžníkom, ktoré použil sčasti aj na neznámy účel a získal značný finančný obnos
(nad 7 000 000,00 Sk) z predaja rozostavanej stavby.
Vzhľadom na uvedené personálne prepojenie a takto získaný majetkový prospech
dlžníkom, nie sú dané podmienky § 265 Obch. zák. na odopretie výkonu práva veriteľa voči
týmto ručiteľom (odporcovia v 1/ až 4/ rade).“.
Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Cb 1040/1996 z 30. apríla 2008 vo výroku,
ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu sťažovateľky proti odporcovi v 5. rade a zaviazal
ju na náhradu trov konania odporcu v 5. rade v sume 607 200 Sk, podala sťažovateľka
odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 156/2008, 6 Obo 157/2008
z 18. júna 2009 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu z 30. apríla 2008
potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol:
„Odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle
dokazovanie, z ktorého vyvodil skutkovo a právne správne závery, s ktorými sa odvolací súd
stotožnil...
Inštitút ručenia má povahu akcesorického právneho vzťahu, je závislý na existencii
záväzku dlžníka na určité plnenie veriteľovi. Úlohou ručenia je garantovať účel základného
(primárneho) veriteľsko-dlžníckeho vzťahu.
Vznik ručenia je viazaný na vyhlásenie ručiteľa dané veriteľovi, že ho uspokojí, ak
dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok (§ 303 Obch. zák.)
Vyhlásenie musí byť v písomnej forme.
Esenciálnymi náležitosťami právne relevantného vyhlásenia sú:
a) záväzok uspokojiť veriteľa, ak dlžník voči nemu nesplní svoj záväzok,
b) adresné určenie dlžníka a identifikácia zabezpečovaného záväzku čo do obsahu
a rozsahu.
Odvolací súd je názoru, že ručiteľ vstupuje do nesplneného záväzku dlžníka splniť
účel základného veriteľsko-dlžníckeho vzťahu za dlžníka, a preto ručenie sa má odvíjať od
základného vzťahu. V danom prípade išlo o vzťah uzatvorený podľa Obchodného
zákonníka...
Žalobca namietal, že pri poskytovaní úveru postupoval v súlade s uzatvorenou
úverovou zmluvou.
Odvolací súd poukazuje v podrobnostiach na závery súdu prvého stupňa, s ktorými
sa stotožňuje, že veriteľ zanedbal svoju povinnosť vyplývajúcu mu z úverovej zmluvy, ako aj
jeho vlastných interných predpisov, a preto k jeho námietke nemohol prihliadnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dôvody vedúce k napadnutému rozhodnutiu súdu
prvého stupňa považoval za vecne správne, a preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1,
2 O. s. p. potvrdil.“
Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky o porušení jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je tvrdenie, že najvyšší súd ako odvolací súd sa v napadnutom rozsudku
nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej podstatnými námietkami, resp. ich
ignoroval. Podľa sťažovateľky spočívajú kľúčové pochybenia najvyššieho súdu najmä
v tom, že:
a) Najvyšší súd ignoroval a žiadnym spôsobom sa v napadnutom rozsudku
nevysporiadal s jej námietkou, podľa ktorej prvostupňový súd síce spochybnil účelovosť
čerpania peňažných prostriedkov z úveru vo výške 6 000 000 Sk, úver však bol čerpaný
dlžníkom v sume 9 998 890,30 Sk. Napriek tomu, že súd prvého stupňa nespochybnil
čerpanie úveru v rozsahu 3 998 890,30 Sk v súlade s dohodnutým účelom, zamietol žalobu
proti odporcovi v 5. rade v celom rozsahu 5 000 000 Sk a nielen v rozsahu nad sumu
3 998 890,30 Sk.
b) Najvyšší súd dospel k záveru, že veriteľ zanedbal svoju povinnosť vyplývajúcu
mu z úverovej zmluvy, ako aj z jeho vlastných interných predpisov, pričom však neuviedol,
akú konkrétnu povinnosť veriteľ zanedbal, z ktorého ustanovenia úverovej zmluvy,
interných predpisov táto povinnosť veriteľovi vyplývala, a akým spôsobom túto povinnosť
zanedbal (sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že žiadne ustanovenie zákona, úverovej
zmluvy a ani interných predpisov veriteľa, a to ani tie ustanovenia, na ktoré výslovne
poukazoval prvostupňový súd, neukladali veriteľovi v súvislosti so spôsobom čerpania
konkrétnu povinnosť, ku ktorej porušeniu by z jeho strany mohlo dôjsť, pozn.).
c) Najvyšší súd nesprávne právne posúdil vec vo vzťahu k skutočnosti, že ak zákon
priznáva veriteľovi právo obmedziť čerpanie finančných prostriedkov dlžníkom iba na
dohodnutý účel, tak výkon tohto práva (či už jeho uplatnenie, alebo neuplatnenie) nemôže
byť v žiadnom prípade chápaný ako v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku
(§ 265 Obchodného zákonníka). Ak s touto vedomosťou ručiteľ prevezme ručiteľský
záväzok, nemôže sa následne vyhýbať plneniu a dovolávať sa porušenia zásad poctivého
obchodného styku v prípade, ak veriteľ toto právo vo vzťahu k dlžníkovi nevyužije. Opačný
výklad, ktorý si osvojil najvyšší súd, absolútne popiera základnú zásadu poctivého
obchodného styku, ktorou je zásada „pacta sund servanda“, t. j. zmluvy sa majú dodržiavať.
d) Najvyšší súd sa žiadnym spôsobom v napadnutom rozsudku nevysporiadal s jej
námietkou, podľa ktorej ten istý súd (krajský súd) odoprel právnu ochranu budúceho
výkonu rozhodnutia v prospech sťažovateľky predbežným opatrením, ktorým by zakázal
dlžníkovi nakladať s majetkom, s poukazom na to, že pohľadávku bude možné uspokojiť
z majetku ručiteľov, pričom následne v rozhodnutí vo veci samej odmietol právnu ochranu
nároku sťažovateľky voči ručiteľovi s tým, že veriteľ zavinil, že pohľadávku nemôže
uspokojiť dlžník.
e) Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení
rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav
podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie,
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko
z 21. januára 1999, § 26)] tak, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (pozri napr. rozsudky ESĽP vo veciach Georgidias
c. Grécko z 29. mája 1997 a Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na
spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (rozsudok ESĽP vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd pri rozhodovaní v predmetnej veci
nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP a relevantnej
judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento
svoj názor opiera ústavný súd o tieto skutočnosti:
V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil ako vecne správny právny záver
prvostupňového súdu, že nárok sťažovateľky voči odporcovi v 5. rade z titulu ručiteľského
záväzku zabezpečujúceho pohľadávku sťažovateľky z úverovej zmluvy do výšky
5 000 000 Sk je nedôvodný. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľky vysporiadal tak,
že jej nepriznal súdnu ochranu. Vecnú obranu sťažovateľky i samotný jej nárok posúdil iba
na základe interpretácie § 265 Obchodného zákonníka v spojitosti s interným predpisom
právneho predchodcu sťažovateľky upravujúcim zásady poskytovania úverov fyzickým
a právnickým osobám (najmä body 18, 24, 25), pričom v odôvodnení sa vôbec nezaoberal
dôsledkami, ktoré z takéhoto právneho posúdenia uplatneného nároku sťažovateľky
vyplývajú.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník
sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 501 ods. 1 Obchodného zákonníka veriteľ je povinný dlžníkovi peňažné
prostriedky poskytnúť, ak ho o to dlžník v súlade so zmluvou požiadal, a to v dobe určenej
v požiadavke, inak bez zbytočného odkladu.
Podľa § 501 ods. 2 Obchodného zákonníka ak zmluva určuje, že úver možno použiť
iba na určitý účel, môže veriteľ obmedziť poskytnutie peňažných prostriedkov iba na
plnenie záväzkov dlžníka prevzatých v súvislosti s týmto účelom.
Následky spojené s konaním dlžníka, ktorý použije peňažné prostriedky k inému ako
dohodnutému účelu, upravuje § 507 Obchodného zákonníka. Podľa tohto ustanovenia ak má
dlžník poskytnuté peňažné prostriedky podľa zmluvy použiť iba na určitý účel a dlžník ich
použije na iný účel alebo ak ich na dohodnutý účel nemožno použiť, je veriteľ oprávnený od
zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil bez zbytočného odkladu použité a nevrátené
prostriedky s úrokmi.
To, či v takomto prípade veriteľ oprávnenia podľa § 507 Obchodného zákonníka
využije a požiada o bezodkladné vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov i s úrokmi,
prípadne uplatní voči dlžníkovi sankcie dohodnuté v zmluve, záleží iba na vôli veriteľa
a nevyužitie takéhoto oprávnenia samo osebe za porušenie právnej povinnosti považovať
nemožno (porovnaj k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
29 ODO 841/2005 zo 14. decembra 2006).
Vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečovaní z úverovej zmluvy, sa spravujú
ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy
účastníci nemôžu dohodou vylúčiť.
Ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch je v Obchodnom zákonníku upravené
komplexne a na vzťahy z neho sa preto nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka
o ručení, a teda ani ustanovenie § 549, podľa ktorého ručiteľ môže plnenie odoprieť, pokiaľ
veriteľ zavinil, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník.
Ustanovenie § 303 Obchodného zákonníka pre vznik ručenia vyžaduje písomné
vyhlásenie budúceho ručiteľa urobené voči veriteľovi, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu
nesplní určitý záväzok.
Ústavný súd konštatuje, že v namietanom konaní (potom, ako najvyšší súd zrušil
v poradí prvý rozsudok krajského súdu z 5. novembra 1999 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie) prvostupňový súd ani odvolací súd nespochybnili, že odporca v 5. rade platne
prevzal na seba ručiteľský záväzok do výšky 5 000 000 Sk (vyhlásením
z 29. februára 1993).
Veriteľ má právo žiadať splnenie dlhu od ručiteľa, ak dlžník, napriek výzve,
v primeranej lehote dlh nesplnil. Pre vznik záväzku ručiteľa je rozhodujúce len to, že dlh
nesplnil dlžník. K rovnakému právnemu záveru dospel aj najvyšší súd, keď vo svojom
rozhodnutí v porovnateľnom prípade uviedol, že „je bez významu, či veriteľ využil všetky
možnosti na to, aby dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky proti dlžníkovi“ (rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 115/99 z 18. mája 2000).
K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp
právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy), ktorého neopomenuteľným komponentom je
predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú
právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď
(napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia
byť rovnakým spôsobom právne posudzované (II. ÚS 243/05), pretože inak dochádza aj
k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní
jednoty rozhodovania. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké
alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne
a rozumne zdôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, II. ÚS 243/05).
Najvyšší súd v predmetnej veci však v rozpore s uvedenou argumentáciou
a princípmi v zhode s prvostupňovým súdom uzavrel, že veriteľ nemôže požívať súdnu
ochranu pri uplatnení svojho nároku proti ručiteľovi – odporcovi v 5. rade, lebo je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265 Obchodného zákonníka (odvolací
súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu, že pri sume
6 000 000 Sk sa umožnilo dlžníkovi použitie týchto prostriedkov na iný ako dohodnutý účel
a že finančné prostriedky veriteľ mohol získať od dlžníka).
Odvolací krajský súd neprihliadol pritom bez relevantného dôvodu na už uvedené
a listinnými dôkazmi preukázané sťažovateľkine tvrdenia, že úver bol čerpaný v celkovej
sume 9 998 890,30 Sk, čo v súdnom konaní tiež nebolo spochybnené.
Pokiaľ za takejto situácie najvyšší súd v napadnutom rozsudku potvrdil výrok
rozsudku krajského súdu, ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu proti odporcovi
v 5. rade v celom rozsahu (do výšky jeho ručenia) napriek tomu, že prvostupňový súd
nespochybnil dodržanie účelu úveru v rozsahu 3 998 890,30 Sk, a teda minimálne v tomto
rozsahu neboli splnené vo veci konajúcim súdom deklarované dôvody podľa § 265
Obchodného zákonníka na nepriznanie ochrany právu veriteľa pre porušenie zásad
poctivého obchodného styku, treba absenciu argumentácie najvyššieho súdu vo vzťahu
k tejto otázke považovať za prejav arbitrárnosti. Za daných okolností bolo podľa názoru
ústavného súdu nevyhnutné, aby sa odvolací súd s touto podstatnou námietkou
v odôvodnení napadnutého rozsudku primeraným spôsobom zaoberal a ústavne
akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal.
Nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v napadnutej časti treba preto
už aj s ohľadom na túto konkrétnu skutočnosť považovať podľa názoru ústavného súdu za
porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ sa teda najvyšší súd v odôvodnení napadnutej časti rozsudku zameral
v súvislosti s vecným posúdením nároku sťažovateľky (zaplatenie peňažnej sumy z titulu
ručiteľského záväzku voči ručiteľovi) len na konštatovanie, že veriteľ zanedbal svoju
povinnosť vyplývajúcu mu z úverovej zmluvy, ako aj jeho vlastných interných predpisov,
a to bez náležitého odôvodnenia (o čo toto skutkové zistenie oprel a aké právne úvahy ho
viedli k takémuto právnemu záveru, pozn.), pričom v odvolacom konaní bez nariadenia
pojednávania nepreskúmal komplexne sťažovateľkine vecné námietky a odôvodnenie
svojho rozhodnutia obmedzil len na strohé skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, postupoval podľa názoru ústavného súdu nedôsledne a porušil
tým základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa
príslušný všeobecný súd v konaní právne korektne a zrozumiteľne vyrovnal nielen
so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli
ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však postup a predmetné
rozhodnutie najvyššieho súdu uvedené atribúty nespĺňa.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
nálezu.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného jej
čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva zaručeného jej čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd
riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov,
rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04,
IV. ÚS 64/2010), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných
práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr.
II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných
práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a zrušením dotknutej časti napadnutého rozsudku (pozri ďalej časť IV. tohto
nálezu k odôvodneniu bodu 2 výroku tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor k tomu, aby sa
najvyšší súd sám vyrovnal s ochranou uvedených práv hmotného charakteru.
Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel uprednostňujúc
právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania
pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
6 Obo 156/2008, 6 Obo 157/2008 z 18. júna 2009 v časti, ktorou potvrdil rozsudok
krajského súdu sp. zn. 6 Cb 1040/1996 z 30. apríla 2008 vo výroku, ktorým prvostupňový
súd zamietol žalobu sťažovateľky proti odporcovi v 5. rade a zaviazal ju na náhradu trov
konania odporcu v 5. rade v sume 607 200 Sk, boli porušené základné práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné
zrušiť uvedenú časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
a vrátiť mu vec na ďalšie konanie pre účely jej opätovného prerokovania a rozhodnutia (bod
2 výroku tohto nálezu).
V ďalšom postupe bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu
vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší
súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné
jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127
ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 186 124,93 €
z dôvodov uvedených a vysvetlených v sťažnosti.
Z čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd
môže ale nemusí finančné zadosťučinenie priznať. Ústavný súd je toho názoru, že priznanie
finančného zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť
a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavou a zákonom upraveným
spôsobom, a tiež vtedy, ak bola sťažovateľke neústavným postupom alebo rozhodnutím
spôsobená reálna ujma. Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv
sťažovateľky, ktorých sa touto sťažnosťou domáhala, účinne poskytnutá tým, že ústavný
súd rozsudok najvyššieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
a na jej dovŕšenie postačujú v tomto náleze vyslovené a pre najvyšší súd záväzné právne
názory ústavného súdu. Ústavný súd preto sťažovateľke požadované finančné
zadosťučinenie nepriznal, t. j. v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd rozhodol napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním advokátom JUDr. P. S. (ďalej len „pôvodný právny zástupca“) a advokátkou
Mgr. G. H. (ďalej len „nová právna zástupkyňa“), obaja B., v konaní pred ústavným súdom.
Sťažovateľka žiadala, aby jej bola priznaná úhrada trov konania v sume 289,74 € za
dva úkony právnej pomoci–prípravu a prevzatie veci a podanie sťažnosti ústavnému súdu
podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c) v spojení s § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) poskytnuté pôvodným
právnym zástupcom. Na tejto žiadosti sťažovateľka zotrvala aj v podaní doručenom
ústavnému súdu 14. októbra 2010, ktoré predložila ústavnému súdu už nová právna
zástupkyňa sťažovateľky a ktoré by inak podľa obsahu bolo možné považovať za ďalší
úkon právnej pomoci. Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že trovy konania
požadované sťažovateľkou neprekračovali sumu, ktorá sťažovateľke patrí podľa vyhlášky,
a preto ich priznal v sume ňou požadovanej, t. j. v sume 289,74 €. Priznanú sumu trov
konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet advokáta P. S., B. [§ 31a zákona o
ústavnom súde v spojení s § 149 OSP (bod 3 výroku tohto nálezu)]
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo
výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2010