Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_41Cob-19-2019.pdf
PDF · 136.71 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/19/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej v právnej veci žalobcu ELIT SLOVAKIA s.r.o., so sídlom Kolmá 4, 851 01 Bratislava - Petržalka, IČO: 31 596 061, zastúpeného Právny dom - advokáti, s.r.o., so sídlom Stoličková 4, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 857 793, proti žalovanému v II. rade E.. R. W., nar. X.X.XXXX, bytom Z. XXXX/X, XXX XX C., občan SR, zastúpenému advokátom JUDr. Samuelom Baránikom, Podjavorínskej 7, 811 03 Bratislava, IČO: 42 175 381, o zaplatenie 9.445,08 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, č.k. 13Cb/10/2018-148 zo dňa 12. novembra 2018 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen, č.k. 13Cb/10/2018-148 zo dňa 12. novembra 2018 potvrdzuje.
II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobným návrhom doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 30.7.2018, ako súdu príslušnému na Upomínacie konanie domáhal toho, aby tento súd vydal platobný rozkaz, v ktorom by zaviazal žalovaného v I. rade Hedge Fund, s.r.o., so sídlom Karpatské námestie 10A, 931 06 Bratislava - Rača, IČO: 47 478 390, ako právneho nástupcu spoločnosti ADAM spol.s.r.o., s miestom podnikania T.G.Masaryka 8, Zvolen, IČO: 31 632 980, ako dlžníka a žalovaného v II. rade, ako ručiteľa na zaplatenie celkovej sumy 9.445,08 Eur s príslušenstvom, ako aj s trovami konania s tým, že plnením jedného zo žalovaných v rozsahu jeho plnenia zaniká povinnosť plniť druhého zo žalovaných, a to na tom skutkovom základe, že medzi žalobcom, ako predávajúcim a spoločnosťou ADAM spol.s.r.o. so sídlom T.G.Masaryka 8, 960 01 Zvolen, IČO: 31 632 980, ako kupujúcim bola v zmysle ustanovenia § 409 a nasl. v spojení s ustanovením § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka uzatvorená zmluva označená ako „Kúpna zmluva s výhradou vlastníctva č. C. a Zmluva o poskytnutí obratového bonusu zo dňa 1.1.2015, na základe ktorej žalobca dodával spoločnosti ADAM spol.s.r.o. tovar a táto spoločnosť mala povinnosť zaplatiť žalobcovi kúpnu cenu za dodaný tovar a prevzatý tovar. Na základe zmluvy dodal žalobca spoločnosti ADAM spol.s.r.o. tovar v dohodnutom množstve a kvalite, ktorý spoločnosť ADAM spol.s.r.o. bez výhrad prevzala, pričom nenamietala žiadne vady dodaného tovaru. Následne žalobca vyfakturoval spoločnosti ADAM spol.s.r.o. dodanie tovaru, ktorý vyfakturoval faktúrami č. 1721200116 zo dňa 9.1.2017, splatná 10.3.2017 v sume 1.025,76 Eur, č. 1721200895 zo dňa 31.1.2017, splatná 2.3.2017 v sume 1.793,65 Eur, č. 1721201027 zo dňa 6.2.2017, splatná 8.3.2017 v sume 230,87 Eur, č. 1721201199 zo dňa 13.2.2017, splatná 15.3.2017 v sume 290,76 Eur, č. 1721201403 zo dňa 9.1.2017, splatná 10.3.2017 v sume 501,38 Eur, č. 1721201784 zo dňa 28.2.2017, splatná 30.3.2017 v sume 917,74 Eur, č. 1710000260 zo dňa 28.2.2017, splatná 21.3.2017 v sume 9,67 Eur, č. 1721201939 zo dňa 6.3.2017, splatná 5.4.2017 v sume 688,69 Eur, č. 1721202111 zo dňa 13.3.2017, splatná 12.4.2017 v sume 630,04 Eur, č. 1721202315
zo dňa 20.3.2017, splatná 19.4.2017 v sume 843,09 Eur, č. 1721202550 zo dňa 27.3.2017, splatná 26.4.2017 v sume 2.135,14 Eur, č. 1710000341 zo dňa 31.3.2017, splatná 21.4.2017 v sume 10,49 Eur, č. 1710000347 zo dňa 28.4.2017, splatná 28.5.2017 v sume 108,- Eur, č. 1710000409 zo dňa 30.4.2017, splatná 21.5.2017 v sume 9,64 Eur, č. 1721203759 zo dňa 2.5.2017, splatná 16.5.2017 v sume 1.550,89 Eur a č. 1710000535 zo dňa 31.5.2017, splatná 21.6.2017 v sume 3,52 Eur.
2. Žalobca vystavil spoločnosti ADAM spol. s.r.o. dobropisy, ktoré započítal na úhradu faktúr č. 1721200895, a to dobropis č. 1721290015 zo dňa 4.1.2017, splatný dňa 5.3.2017 v sume 17,93 Eur, č. 1721290133 zo dňa 30.1.2017, splatný dňa 1.3.2017 v sume 39,11 Eur, č. 1721290226 zo dňa 16.2.2017, splatný dňa 18.3.2017 v sume 81,94 Eur, č. 1721290257 zo dňa 21.2.2017, splatný dňa 23.3.2017 v sume 43,80 Eur, č. 1721290271 zo dňa 23.2.2017, splatný dňa 25.3.2017 v sume 46,55 Eur, č. 1721290346 zo dňa 6.3.2017, splatný dňa 5.4.2017 v sume 75,19 Eur, č. 1721290382 zo dňa 14.3.2017, splatný dňa 13.4.2017 v sume 28,54 Eur, č. 1721290388 zo dňa 15.3.2017, splatný dňa 14.4.2017 v sume 5,14 Eur, č. 1721290403 zo dňa 20.3.2017, splatný dňa 19.4.2017 v sume 7,22 Eur, č. 1721290436 zo dňa 28.3.2017, splatný dňa 27.4.2017 v sume 65 Eur, č. 1721290443 zo dňa 28.3.2017, splatný dňa 27.4.2017 v sume 3,86 Eur, č. 1721290456 zo dňa 29.3.2017, splatný dňa 28.4.2017 v sume 16,55 Eur, č. 1721290555 zo dňa 20.4.2017, splatný dňa 20.5.2017 v sume 9,29 Eur, č. 172129590 zo dňa 28.4.2017, splatný dňa 28.5.2017 v sume 64,13 Eur. Spoločnosť ADAM spol. s.r.o. uskutočnila dňa 20.3.2017 čiastočnú úhradu vo výške 600,-Eur, ktorú žalobca započítal na úhradu faktúry č. 1721200895. 3. Okresný súd Banská Bystrica v Upomínacom konaní vydal platobný rozkaz pod sp.zn. 10Úp/446/2017 zo dňa 1.12.2017 v zmysle žalobného návrhu žalobcu. Proti predmetnému platobnému rozkazu žalovaný v I. rade nepodal odpor a predmetný platobný rozkaz nadobudol voči nemu právoplatnosť dňa 3.1.2018. Proti predmetnému platobnému rozkazu podal odpor žalovaný v II. rade a v odpore nesúhlasil s podanou žalobou a uviedol, že žalobca odôvodňuje svoj nárok voči žalovanému v II. rade ustanovením článku IV. Dohody o uznaní záväzku, ktorú uzavreli žalobca a právny predchodca žalovaného v I. rade, spoločnosť ADAM spol. s.r.o. Zvolen dňa 19.10.2016. Účastníkom Dohody o uznaní záväzku mal byť aj žalovaný v II. rade, ako zodpovedná osoba. Predmetom Dohody o uznaní záväzku bolo uznanie záväzku spoločnosti ADAM spol. s.r.o. voči žalobcovi vo výške 4.779,63 Eur s príslušenstvom z titulu údajnej zmluvy uzavretej v ústnej forme medzi spoločnosťou ADAM spol. s.r.o. a žalobcom a dohodnutie splátkového kalendára. Žalobca pritom stotožňuje zodpovednú osobu so žalovaným v II. rade. Žalovaný v II. rade, ako bývalý štatutárny orgán spoločnosti ADAM spol.s.r.o. uvádza, že napriek tomu, že spoločnosť ADAM spol. s.r.o. odoberala tovar od žalobcu takmer 20 rokov, tieto subjekty nemali podľa vedomostí žalovaného v II. rade žiadnu ustálenú ústnu dohodu alebo zmluvu ohľadom odoberania tovaru spoločnosťou ADAM od žalobcu. Žalovaný v II. rade považuje údajnú ústnu zmluvu uvedenú v Dohode o uznaní záväzku za bližšie neurčenú a neurčitú dohodu, pričom podľa žalovaného v II. rade túto údajnú ústnu zmluvu vymedzil žalobca výlučne presným uvedením jednotlivých faktúr uvedených v Dohode o uznaní záväzku, pričom tieto faktúry pokrývali ad hoc objednaný tovar. Dohoda o uznaní záväzku obsahuje aj vyhlásenie konateľa spoločnosti ADAM ( žalovaného v II. rade ), ktorý je v tejto dohode označený ako zodpovedná osoba, ktorý v čl. IV. vyhlásil: „ Zodpovedná osoba ako fyzická osoba vo vlastnom mene veriteľovi vyhlasuje, že vykoná všetko potrebné na to, aby dlžník riadne a včas splnil všetky záväzky vyplývajúce mu z tejto Dohody a/alebo zo Zmluvy, ktoré vznikli a/alebo vzniknú z tejto Dohody a/alebo zo Zmluvy alebo ktoré vznikli a/alebo vzniknú z právneho vzťahu rovnakého a/alebo obdobného ako upravuje táto Dohoda a/alebo Zmluva a ak dlžník všetky tieto záväzky nesplní, zodpovedná osoba sa ich zaväzuje v zmysle § 303 Obchodného zákonníka ako fyzická osoba v celom rozsahu uspokojiť a veriteľ toto vyhlásenie od zodpovednej osoby prijíma. Žalobca však vo svojej žalobe uvádza, že nárok žalobcu uplatňovaný voči žalovaného v I. rade, za ktorý mal žalovaný v II. rade ručiť, vznikol na základe písomnej zmluvy, a to konkrétne na základe Kúpnej zmluvy s výhradou vlastníctva č. C. a Zmluvy o poskytnutí obratového bonusu zo dňa 1.1.2015. Podľa názoru žalovaného v II. rade žalobca vo svojej žalobe účelovo označil Kúpnu zmluvu iba skratkou zmluva, aby mohlo dôjsť ku stotožneniu Kúpnej zmluvy s údajnou ústnou zmluvou, na ktorú sa odvoláva Dohoda o uznaní záväzku, ako aj ručiteľské vyhlásenie v nej obsiahnuté. Žalovaný v II. rade tvrdil, že Kúpna zmluva, na základe ktorej mal vzniknúť nárok žalobcu uplatnený v jeho žalobe a údajná ústna Zmluva, na ktorú odkazuje ručiteľské vyhlásenie žalovaného v II. rade obsiahnuté v Dohode o uznaní záväzku, sú dve rozličné zmluvy. Žalovaný v II. rade teda nepovažuje ručenie za záväzky spoločnosti ADAM uplatnené žalobcom v žalobe za platné voči jeho osobe. Žalovaný v II. rade považuje ručiteľské vyhlásenie vo vzťahu k jeho osobe za neplatné. Žalovaný v II. rade tiež tvrdil, že žalobca zneužil pri podpise Dohody o uznaní záväzku finančnú závislosť a neschopnosť plniť záväzky spoločnosti ADAM, ako aj tieseň jej štatutárneho orgánu a zároveň ručiteľa ( žalovaného v
II. rade ) za účelom vylákania ručiteľského vyhlásenia od žalovaného v II. rade, ako fyzickej osoby vo vzťahu k možným budúcim záväzkom spoločnosti ADAM, ktoré nie sú vôbec určené. Vzhľadom k tomu, že žalobca neposkytol žalovanému v II. rade žiadne plnenie, naopak vylákané a prakticky neobmedzené ručiteľské vyhlásenie žalovaného v II. rade by poskytovalo žalobcovi neprimeranú výhodu, je postavenie žalovaného v II. rade voči žalobcovi v hrubom nepomere. Žalovaný v II. rade má za to, že konanie žalobcu vo vzťahu k jeho osobe, ako fyzickej osobe nemôže požívať právnu ochranu a musí byť považované za neplatné v zmysle § 39a Občianskeho zákonníka. Žalovaný v II. rade tiež namietol, že žalobca, ktorý bol povinný pripojiť k žalobe dôkazy preukazujúce ním uplatnený návrh nepredložil žalované faktúry kompletne.
4. Vzhľadom na podaný odpor zo strany žalovaného v II. rade postúpil Okresný súd Banská Bystrica predmetnú vec súdu miestne príslušnému, a to Okresnému súdu Zvolen.
5. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žaloba žalobcu voči žalovanému v II. rade nie je dôvodná, nakoľko nemá pasívnu vecnú legitimáciu, aby vystupoval v tomto konaní. Súd konštatoval, že vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva ( aktívna vecná legitimácia ) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti, vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia ), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Súd mal za to, že ak žalobca zažaloval žalovaného v II. rade, ktorý nie je nositeľom tvrdenej povinnosti, teda nevznikla tomuto konkrétnemu žalovanému povinnosť žalobcovi platiť, súd takýto návrh zamietne z dôvodu nedostatku pasívne vecnej legitimácie, a preto súd žalobu voči žalovanému v II. rade, ako nedôvodnú zamietol.
6. Súd dospel k záveru, že ručiteľské prehlásenie, ktoré urobil žalovaný v II. rade v Dohode o uznaní záväzku zo dňa 19.10.2016, a to v bode IV. tejto dohody, nie je dostatočne určité, keďže v predmetnom ručiteľskom prehlásení nie je jednoznačne identifikovaná zmluva, z ktorej by mu mali vzniknúť záväzky do budúcna, nakoľko podľa názoru súdu z takto koncipovaného ručiteľského prehlásenia nevyplýva, z ktorej zmluvy, resp. dohody má žalovaný v II. rade ručiť za záväzky ako fyzická osoba, a preto je neplatné pre jeho neurčitosť, keďže pojem zmluva nie je v dohode o uznaní záväzku presne a určito špecifikovaný. Súd tiež poukázal na to, že záväzok spoločnosti ADAM spol.s.r.o. vyplývajúcej z predmetnej Dohody o uznaní záväzku bol určený presnou špecifikáciou faktúr aj presnou sumou. Ručenie žalovaného v II. rade nemôže pokrývať akékoľvek budúce právne vzťahy a akékoľvek budúce záväzky spoločnosti ADAM spol.s.r.o. alebo jej právneho nástupcu vo vzťahu k žalobcovi, a to z dôvodu, že takto označené záväzky nie sú určité tak, ako to vyžaduje § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 303 Obchodného zákonníka. Súd dospel k záveru, že ručenie za záväzky, ktoré boli predmetom tohto konania nebolo platne uzavreté. Ďalej súd uviedol, že je bezpredmetné, kto predmetnú Dohodu o uznaní záväzku vypracoval s tým, že pre posúdenie a rozhodnutie vo veci bolo podstatné konkrétne písomné znenie tohto uznania záväzku, z ktorého súd aj vychádzal. Súd dospel k záveru, že predmetné ručiteľské prehlásenie nespĺňa náležitosti, keďže z neho nevyplýva určitosť záväzku vyjadrená presnou identifikáciou záväzku, ako aj právneho dôvodu, pričom z predmetného obsahu ručiteľského prehlásenia nie je zrejmé, ktorý presne špecifikovaný záväzok žalovaného v I. rade žalovaný v II. rade zabezpečuje. Súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obo/74/2010 a Nález Ústavného súdu SR č.k. IV.ÚS/229/2010, z ktorých vyplýva, že platne možno ručením zabezpečiť iba taký záväzok dlžníka, ktorý je nespochybniteľne určitý, čo do jeho vzniku, ako aj jeho výšky. V prejednávanej veci podľa názoru súdu prvej inštancie nie je splnená ani jedna z uvedených podmienok, nakoľko podľa jeho názoru ručenie za záväzky, ktoré vznikli a/alebo vzniknú z právneho vzťahu rovnakého a/alebo obdobného ako upravuje Dohoda o uznaní záväzku, alebo Zmluva, v ktorej je to uvedené v článku IV. Dohody o uznaní záväzku nemôže byť platné, nakoľko nie je zrejmé, čo je rovnaký alebo obdobný právny vzťah. Taktiež nie je vôbec určitá dokonca ani určiteľná výška zabezpečeného záväzku dlžníka, pričom doterajšia judikatúra vychádza z toho, že ručenie sa vzťahuje vždy k určitému právnemu titulu, z ktorého ručiteľ poznal výšku záväzku dlžníka, ako aj prípadné sankcie, spôsob narastania príslušenstva a podobne. Keďže ručiteľské vyhlásenie žalovaného v II. rade považoval súd prvej inštancie za neplatné v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, žalobu žalobcu zamietol.
7. Súd konštatoval, že sa v odôvodnení rozsudku zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.
8. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému v II. rade, ktorý mal vo veci plný úspech priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi.
9. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, alebo aby rozhodnutie zmenil tak, že žalobe vyhovie a žalobcovi prizná plnú náhradu trov konania.
10. V odvolaní žalobca uviedol, že s rozsudkom nesúhlasí a podáva voči nemu odvolanie v celom rozsahu, a to z dôvodu, že súd vec nesprávne právne posúdil podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalobca nesúhlasí s odôvodnením rozsudku, že súd považoval ručenie na základe dohody za neplatné z dôvodu jeho neurčitosti. Žalobca má za to, že záväzok, za ktorý preberá žalovaný ručenie je určitý, keďže je dostatočne špecifikovaný prostredníctvom právneho dôvodu, ktorý je výslovne uvedený v článku IV. Dohody. Z článku IV. Dohody vyplýva, že ručiteľské vyhlásenie je naformulované široko, avšak spôsobom, z ktorého je dostatočne jasné, na aké záväzky sa ručenie vzťahuje, predovšetkým, že týmito záväzkami sú aj budúce záväzky. Žalobca tvrdí, že z ručiteľského vyhlásenia vyplýva, že zmluvné strany si okruh záväzkov, za ktoré žalovaný ručí, nedefinovali tak, že toto ručenie sa vzťahuje na záväzky vyplývajúce zo Zmluvy, z Dohody, ktorou sa rozumie listina označená Uznanie záväzku, a z právnych vzťahov, ktoré sú obdobné alebo rovnaké ako vzťahy, ktoré upravuje Dohoda alebo Zmluva. Zmluvné strany si teda záväzky, na ktoré sa vzťahuje ručenie žalovaného, vymedzili nasledovnými právnymi dôvodmi: Zmluva, Dohoda, vzťahy obdobné alebo rovnaké ako Zmluva alebo Dohoda, pričom z textu ručenia ďalej vyplýva, že ručenie sa nemalo vzťahovať len na záväzky, ktoré už v čase podpisu Dohody existovali a vyplývali z uvedených právnych dôvodov, ale aj na záväzky, ktoré ešte len vzniknú, čo je v článku IV. Dohody vyjadrené slovom „vzniknú“. Takéto určenie okruhu záväzku súd nepovažoval za dostatočne určité, jasné a zrozumiteľné. Názor súdu prvej inštancie možno považovať za príliš formalistický a nesprávny. Účelom ručiteľského vyhlásenia tak, ako je nadefinované v článku IV. Dohody je zabezpečiť všetky existujúce a budúce záväzky spoločnosti, a to ručením žalovaného. Práve z dôvodu, aby sa žalobca vyhol tomu, že len samotné uvedenie, že sa ručenie vzťahuje na všetky záväzky, bolo považované za neplatné, žalobca do ručiteľského vyhlásenia tieto záväzky naviazal na právne dôvody, ktorými sú Zmluva, Dohoda a právne vzťahy rovnaké alebo obdobné ako sú vzťahy upravené Zmluvou alebo Dohodou.
11. Žalobca nepovažuje záver súdu o nejasnosti vzťahov rovnakých alebo obdobných ako sú vzťahu zo Zmluvy alebo Dohody za správny, nakoľko na takto určenom okruhu vzťahov nie je nič zložité a nejasné, keďže aj v súčasnosti medzi zmluvnými stranami existuje právny vzťah založený kúpnou zmluvou upravenou podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Ide o kúpnu zmluvu označenú ako Kúpna zmluva s výhradou vlastníctva č. C. a Zmluva o poskytnutí obratového bonusu zo dňa 1.1.2015, ktorá bola predložená do konania spolu so žalobou. Jej existenciu nepopiera ani žalovaný. V článku II. Dohody je uvedená existencia kúpnej zmluvy v ústnej forme. Ďalší právny vzťah existujúci medzi stranami sporu založila Dohoda, ktorá okrem právneho vzťahu vyplývajúceho z kúpnej zmluvy upravuje aj iný právny vzťah ( napr. právny vzťah týkajúci sa uznania záväzku podľa § 570 Občianskeho zákonníka ). Z uvedeného teda vyplýva, že pri výklade rovnakého alebo obdobného právneho vzťahu je potrebné toto vykladať v kontexte týchto skutočností. Okrem toho, aj z gramatického výkladu slova „rovnaký“ vyplýva, že ide o niečo, čo je zhodné alebo také isté a z výkladu slova „obdobný“ vyplýva, že ide o niečo, čo je analogické, podobné. A v nadväznosti na to, potom aj vzťah obdobný alebo rovnaký ako Zmluva alebo Dohoda je práve právny vzťah vyplývajúci z nejakej inej kúpnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania, kde je žalobca v postavení predávajúceho a žalovaný v postavení kupujúceho, ktorá je vyššie uvedeným rovnakým alebo obdobným právnym vzťahom. Uvedené je následne potrebné vykladať v kontexte ustanovení samotnej Kúpnej zmluvy v písomnej forme, z ktorej vyplýva, že obsahovo pozostáva z dvoch zmlúv, a to kúpnej zmluvy vzťahujúcej sa na dodanie zariadenia uvedeného v článku III. Kúpnej zmluvy v písomnej forme a zároveň z kúpnej zmluvy, ktorá upravuje podmienky na obratový bonus pre spoločnosť, na ktorý má spoločnosť nárok vtedy, ak vykoná od žalobcu ďalší odber tovaru tak, ako je uvedené v článku V. a nasl. Kúpnej zmluvy v písomnej forme. Vzhľadom na to, že táto časť zmluvy upravuje okrem iného záväzok spoločnosti odoberať určité množstvo tovaru, táto zmluva predstavujú akúsi rámcovú kúpnu zmluvu, pričom jednotlivé odbery tovaru zo strany spoločnosti bude spoločnosť vykonávať na základe ústnych kúpnych zmlúv. Súd mal preto pri posudzovaní platnosti ručenia vychádzať aj z týchto skutočností. Súd v rozsudku tiež uviedol, že budúce záväzky nie sú v ručiteľskom vyhlásení dostatočne určité. Žalobca je toho názoru, že záväzok podľa jeho názoru ani nemôže byť nijako konkrétne špecifikovaný, napr. výškou, nakoľko sú budúce, to znamená, že v
čase existencie Dohody nie je jasné, či vôbec nastanú, z akého právneho vzťahu nastanú a hlavne to, v akej budú výške. Žalobca tiež nesúhlasí s názorom súdu, že ručenie nemožno prevziať za akékoľvek budúce záväzky. Žalobca poukazuje na ustanovenie § 304 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré výslovne hovorí o tom, že ručením možno zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti, pričom z daného ustanovenia nevyplýva, o aký presný záväzok má ísť, a že takýto budúci záväzok musí byť presne špecifikovaný. Podľa názoru žalobcu z daného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že môže ísť o akýkoľvek záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti. Takýto záväzok môže byť vyjadrený aj slovným spojením „ akékoľvek záväzky“ , ktoré vzniknú v budúcnosti. Len samotná skutočnosť, že niečo je naformulované široko, resp. všeobecne, ešte nemôže spôsobovať neplatnosť. Bez ohľadu na uvedené však budúci záväzok, na ktorý sa vzťahuje ručenie, obsiahnutý v článku IV. Dohody ani nie je nadefinovaný široko, ale naopak, ide o budúci záväzok, ktorý vyplýva z Dohody alebo Zmluvy alebo z rovnakého, či obdobného právneho vzťahu. Z uvedeného vyplýva, že v článku IV. Dohody je jasným a určitým spôsobom definovaný záväzok, a to prostredníctvom právneho dôvodu záväzku, na ktorý sa vzťahuje ručenie žalovaného, ktorý navyše prevzal ručenie aj za budúce záväzky, ktoré môžu vzniknúť nielen zo Zmluvy a Dohody, ale aj vzťahov rovnakých alebo obdobných ako sú vzťahy z Dohody alebo Zmluvy, pričom ide o dostatočné, určité, jasné a zrozumiteľné určenie záväzku.
12. Žalobca zároveň poukázal na posúdenie platnosti ručenia z pohľadu súdu, pre ktorý bol rozhodujúci článok II. Dohody, v ktorom bol upravený právny dôvod vzniku záväzku, ktorý je v Dohode uvedený ako kúpna zmluva v ústnej forme. Takéto označenie súd nepovažoval za určité, nakoľko podľa súdu nie je dostatočne identifikovaný právny dôvod vzniku záväzku, a to jeho presnou špecifikáciou. Žalobca s týmto tvrdením nesúhlasí a má za to, že záväzok je špecifikovaný dostatočne, nakoľko v článku II. Dohody je uvedené, že žalobca dodal spoločnosti plnenie, ktoré spoločnosť prevzala, pričom ide o plnenie vyplývajúce z kúpnej zmluvy. Žalobca je toho názoru, že záväzok, na ktorý sa vzťahuje ručenie, nie je potrebné špecifikovať ešte konkrétnejšie, napr. presnou výškou záväzku. Pre platnosť prehlásenia ručiteľa nie je potrebné, aby ručiteľ poznal presnú výšku záväzku dlžníka, prípadne aby ju uviedol vo svojom vyhlásení. Veď aj výška záväzku sa môže zmeniť počas doby ručenia. Aj v súvislosti s ústnou kúpnou zmluvou žalobca uvádza, že túto nie je potrebné a nevyhnutné presne špecifikovať, nakoľko obchodný vzťah zmluvných strán môže byť charakterizovaný existenciou viacerých kúpnych zmlúv v ústnej forme, pričom vzhľadom k tomu, že ide o ústnu formu zmluvy, túto zmluvu nie je možné špecifikovať tak, ako písomnú zmluvu. Za rozhodujúcu skutočnosť žalobca považuje, že spoločnosť a žalovaný Dohodu podpísali, čím vyjadrili súhlas s jej obsahom a podpis Dohody v konaní nespochybnili. Napokon samotný žalovaný vo svojich písomných vyjadreniach uviedol, že s ručením obsiahnutým v článku IV. Dohody súhlasil. Z uvedeného dôvodu je potom neprípustné, aby súd svojím právnym posúdením a výkladom právneho úkonu nahradil vôľu zmluvných strán. Naviac žalovaný v II. rade podpisoval Dohodu ako konateľ spoločnosti, ktorý je povinný konať s odbornou starostlivosťou, ktorá zahŕňa aj povinnosť riadne a starostlivo si prečítať listinu, ktorú sa hodlá podpisovať. Žalobca má za to, že prílišný formalizmus pri posudzovaní ručenia nemôže mať prednosť pred súhlasom žalovaného s jeho ručiteľským vyhlásením a vôľou ručiť za záväzky v spoločnosti. Ak aj súd považoval právny dôvod vzniku záväzku definovaný v článku II. Dohody za neurčitý, táto samotná skutočnosť nespôsobuje automaticky neplatnosť ručiteľského vyhlásenia obsiahnutého v článku IV. Dohody, nakoľko v tomto článku je právny dôvod záväzku, za ktorý žalovaný preberá ručenie, nedefinovaný širšie a okrem právneho dôvodu uvedeného v článku II. Dohody upravuje aj iné právne dôvody vzniku záväzku, na ktorý sa ručenie žalovaného vzťahovalo, a ktoré súd mohol a mal pri výklade právneho úkonu zobrať do úvahy. Tým, že to neurobil, zaťažil konanie vadou, nakoľko vec nesprávne právne posúdil.
13. Vzhľadom na uvedené odvolacie dôvody žalobca má za to, že ručiteľský záväzok žalovaného je platný, keďže je dostatočne určitý, jasný a zrozumiteľný.
14. Žalovaný v II. rade sa vyjadril k odvolaniu žalobcu podaním doručeným okresnému súdu dňa 17.1.2019, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a aby rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému v II. rade trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
15. Vo vyjadrení uviedol, že s tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní nesúhlasí. Tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní považuje za účelovo zavádzajúce. Tiež poukázal na skutočnosť, že žalobca v odvolaní uvádza len svoje ničím podložené domnienky, popri zahmlievaní faktov v súvislostiach vyplývajúcich zo spisu a bez poukázania na akúkoľvek relevantnú ustálenú judikatúru súdov Slovenskej
republiky. Žalovaný v II. rade považuje rozsudok súdu prvej inštancie za správny z faktického, ako aj právneho hľadiska.
16. Žalovaný v II. rade vo vyjadrení pripomenul, že medzi žalobcom a spoločnosťou ADAM vznikalo viacero ústnych kúpnych zmlúv, čo predpokladá aj samotná kúpna zmluva s výhradou vlastníctva. Žalobca ani v provinštančnom konaní, ani vo svojom odvolaní neurčil žiadnu konkrétnu ústnu kúpnu zmluvu, na ktorú by sa malo v Dohode o uznaní záväzku v súvislosti s ručením odvolávať. Pokiaľ teda sám žalobca nevie presne určiť právny úkon, ku ktorému by sa malo ručenie žalovaného v II. rade podľa Dohody o uznaní záväzku viazať, nemôže byť daný ani predmet sporu, ktorý je žalobca povinný jednoznačne určiť ako aj preukázať. Je preto možné prijať záver, že v predmetnom konaní nie je v zmysle znenia článku II. a článku IV. Dohody o uznaní záväzku zrejmé, čo malo byť „rovnakým“ alebo „obdobným“ právnym vzťahom, ako Zmluva, nakoľko nie je v prvom rade zrejmé, na ktorú konkrétnu Zmluvu by sa malo ručenie obsiahnuté v Dohode o uznaní záväzku viazať. Žalovaný v II. rade považuje za preukázané, že v predmetnom konaní nie je zrejmé na akú zmluvu sa malo ručenie obsiahnuté v Dohode o uznaní záväzku vzťahovať, a teda nie je ani zrejmé o aké „rovnaké“ alebo „obdobné“ právne vzťahy by sa malo podľa článku IV. Dohody o uznaní záväzku jednať. Záväzky spoločnosti ADAM, za ktoré žalovaný v II. rade prevzal ručenie sú v článku II. Dohody o uznaní záväzku presne, jasne špecifikované určitými a nezameniteľnými údajmi, a to číslom faktúry, dátumom vystavenia faktúry, dátumom splatnosti faktúry, sumou, na ktorú bola príslušná faktúra vystavená v Eurách s DPH, ako aj dlžnou sumou z tejto faktúry v Eurách s DPH. Tieto náležitosti vo vzťahu ku dôvodu vzniku ručenia, t.j. vo vzťahu k identifikácii akéhokoľvek záväzku, ku ktorému by sa malo vzťahovať ručenie žalovaného v II. rade, nebolo splnené. Spôsob určenia tohto záväzku v článku II. Dohody o uznaní záväzku je preto nutné považovať za neurčitý. Súd prvej inštancie teda správne vyhodnotil určenie záväzku, ku ktorému sa malo ručenie žalovaného v II. rade vzťahovať, ako nedostatočné, a teda neplatné.
17. Žalovaný v II. rade poukázal na to, že z jednotlivých vyjadrení žalobcu, ako aj z jeho odvolania je jednoznačne zrejmé, že samotný žalobca nemá ustálenú definíciu pojmu Zmluva, ktorý je uvedený v článku II. Dohody o uznaní záväzku. Následne žalobca z tohto dôvodu nemôže vytýkať konajúcemu súdu formalistický prístup, nakoľko sám žalobca nesplnil svoju primárnu povinnosť v rámci súdneho konania podľa § 153 ods. 1 CSP, nakoľko sám neurčil, ani nepreukázal predmet konania, a to obsah ručiteľského vyhlásenia, splnenia ktorého sa žalobou dovoláva. Ak je v Dohode o uznaní záväzku, ktorej znenie vypracoval žalobca, zadefinovaný predmet ručenia neurčito, teda v rozpore s kogentnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, nemôže sa žalobca odvolávať na zmluvnú voľnosť strán pri uzatváraní Dohody o uznaní záväzku. Obchodný zákonníka v § 263 ods. 1 jednoznačne definuje ustanovenia, od ktorých sa zmluvné strany nemôžu odchýliť. Medzi tieto patria aj ustanovenia § 303 a § 304 Obchodného zákonníka upravujúce ručenie. Ak teda zo znenia Dohody o uznaní záväzku nie je zrejmé a určité, ktorý záväzok je resp. má byť zabezpečený ručením, nemôže byť ručenie považované za platne dojednané s ohľadom na uvedené zákonné ustanovenia. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada ex offo. Požiadavka na presnú špecifikáciu zmluvy, na ktorú sa má viazať ručenie, nie je teda formalistická, ako sa mylne domnieva žalobca, ale je zákonom vyžadovaná takým spôsobom, že zmluvné strany sú povinné ju zachovať a nemôžu sa od nej odchýliť. Je teda nespochybniteľné, že ak je neurčitý dôvod vzniku záväzku, ktorý má byť zabezpečený ručením, nemôže byť platné ani vyhlásenie ručiteľa vo vzťahu k takémuto záväzku.
18. Žalovaný v II. rade s poukazom na jeho tvrdenia poukázal na ustálenú judikatúru, a to uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.7.2010, sp.zn. 1Obo/74/2010, Nález Ústavného súdu SR zo dňa 9.11.2010, sp.zn. IV.ÚS 229/2010 a uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 13.9.2012, sp.zn. II.ÚS 349/2012. Podľa názoru žalovaného v II. rade, okrem platnej právnej úpravy vzťahujúcej sa k ručeniu, dáva ustálená judikatúra súdov SR jednoznačnú odpoveď na to, že právny dôvod vzniku hlavného záväzku, za splnenie ktorého sa preberá ručenie, musí byť jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností určený. Na druhej strane, v predmetnom prípade nie je zrejmé, ktorý hlavný záväzok by mal byť ručením žalovaného v II. rade podľa Dohody o uznaní záväzku zabezpečený. V nadväznosti na uvedené považuje žalovaný v II. rade postup konajúceho súdu, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie súdu, že žalovaný v II. rade nie je pasívne vecne legitimovaný, za správny a v súlade s príslušnými právnymi predpismi SR, ako aj ustálenou judikatúrou SR.
19. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného v II. rade podaním doručeným okresnému súdu dňa 22.2.2019, v ktorom nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného v II. rade o údajnej neurčitosti ručiteľského
vyhlásenia obsiahnutého v Dohode a o údajnej neplatnosti takéhoto právneho úkonu. Považuje tvrdenia žalovaného v II. rade za účelové. Žalobca poukázal na ustanovenie § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré ustanovuje ako podmienku uznania záväzku, že musí ísť o záväzok „určitý“, t.j. že musí byť jednoznačne identifikovaný. Spôsob takejto identifikácie zákon neurčuje, teda v danom prípade je možné urobiť ju akýmkoľvek jednoznačným spôsobom, napr. aj označením, že záväzok vychádza zo zmluvy. Samotný Obchodný zákonníka požaduje toto jednoznačné určenie uznaného záväzku bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť. V každom konkrétnom prípade bude rozhodujúca jednoznačnosť spôsobu vymedzenia záväzku, a nie spôsob tohto vymedzenia. Žalobca má za to, že takáto jednoznačnom bola zachovaná a Dohoda špecifikuje záväzok dostatočne.
20. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že vo svojom prvom podaní samotný žalovaný v II. rade uznal, že pred podpisom zmluvy bol informovaný o tom, že bude ručiť za záväzky žalovaného v I. rade v rozsahu v akom sú uvedené v Dohode o uznaní záväzku. Samotný žalovaný v II. rade teda potvrdil, že bude ručiť za záväzky vyplývajúce z kúpnej zmluvy, pričom nenamietal formu uzavretia predmetnej zmluvy. Žalobca ďalej uvádza, že žalovaný v II. rade je slobodná a fyzická osoba so spôsobilosťou na právne úkony, ktorá sama rozhoduje o tom, či a ktorú listinu podpíše a ktorú nie, preto na rokovaní žalovanému v II. rade nič nebránilo v tom, aby si predmetnú listinu sám preštudoval alebo prostredníctvom právnika. Žalovaný v II. rade zároveň vystupoval vo funkcii konateľa spoločnosti, pričom samotné zastávanie takejto funkcie vyžaduje postup s odbornou starostlivosťou a náležitosť pri zvážení každého úkonu, čo zahŕňa aj podpisovanie listín.
21. Účelom ručiteľského vyhlásenia, tak ako je nadefinované v článku II. Dohody je zabezpečiť existujúce a budúce záväzky spoločnosti, a to ručením žalovaného v II. rade. Žalobca tvrdí, že nemôže byť v danom prípade konkrétne špecifikovaný záväzok napr. výškou, číslom faktúry, resp. dátumom vystavenia faktúry, keďže predovšetkým hovoríme o budúcich záväzkoch. Z daného teda vyplýva, že v čase uzatvárania Dohody nebolo zrejmé, či vôbec nastanú resp. z akého právneho vzťahu sa tak stane a už vôbec, v akej výške. Žalobca zároveň zopakoval skutočnosti uvádzané v podanom odvolaní, na ktorom v celom rozsahu zotrval.
22. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v II. rade podaním doručeným Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 1.4.2019, v ktorom okrem skutočností uvádzaných už v predchádzajúcom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu uviedol, že upozorňuje na skutočnosť, že žalobca neuniesol v konaní pred súdom prvej inštancie dôkazné bremeno, ktorého povinnosť ho zaťažuje v zmysle § 132 ods. 1 a 3 CSP, ako aj v zmysle § 154 CSP. Žalobca totiž niektoré dôkazy, z ktorých odvodzoval svoj žalovaný nárok, nepredložil vôbec, niektoré dôkazy predložil nečitateľne alebo neúplne, pričom tieto v ďalšom konaní a ani na ústnom pojednávaní nedoplnil. Zotrval na tom, že žalobca vo svojom vyjadrení opätovne uvádza ničím podložené domnienky. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
23. Predmetné vyjadrenie žalovaného v II. rade bolo zaslané na vedomie žalobcovi, ktorý sa k nemu opakovane vyjadril podaním doručeným krajskému súdu dňa 20. 5. 2019, ku ktorému však odvolací súd s poukazom na § 374 CSP neprihliadal.
24. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“ ) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( § 385 ods. 1 CSP ), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
25. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
26. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
27. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
28. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvodu odkazuje.
29. Žalobca v podanom odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie ohľadne právneho posúdenia platnosti ručiteľského vyhlásenia, ktoré urobil žalovaný v II. rade v Dohode o uznaní záväzku zo dňa 19.10.2016, a to v bode IV. tejto dohody. Žalobca tvrdí, že predmetné ručiteľské vyhlásenie je platné, nakoľko záväzok ručiteľa je určený jasne, presne a zrozumiteľne. Bránil sa skutočnosťou, že predmetom ručiteľského vyhlásenia sú záväzky žalovaného v rade II. za dlžníka, ktoré vzniknú v budúcnosti a ktorých výšku nie je možné bližšie určiť.
30. Podľa § 303 Obchodného zákonníka, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok stáva sa dlžníkovým ručiteľom.
31. Podľa § 304 ods. 2 Obchodného zákonníka, ručením možno zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti, alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky.
32. Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu konštatuje, že vyhlásenie ručiteľa je jednostranným právnym úkonom, ktorý zakladá vznik ručenia, avšak ručiteľove vyhlásenie musí splniť formálne aj obsahové náležitosti. Z hľadiska formy musí byť dodržaná písomná forma, ktorá je podmienkou platnosti vyhlásenia, pričom vyhlásenie je jednostranným právnym úkonom toho, kto ručenie ponúka, a preto musí spĺňať aj všetky všeobecné požiadavky na platnosť právneho úkonu. Z hľadiska obsahu musí preto vyhlásenie obsahovať určenie dlžníka, veriteľa a ručiteľa tak, aby nevznikla pochybnosť o ktoré osoby ide. Z vyhlásenia musí byť tiež zrejmé, o aký záväzok ide, teda ktorý záväzok má byť zabezpečený ručením. Dôležitá je preto jeho presná identifikácia z hľadiska jeho obsahu a rozsahu, ale aj právneho dôvodu. Zákon tiež vyžaduje, aby vyhlásenie celkom jednoznačne obsahovalo záväzok ručiteľa, že ak dlžník svoj záväzok nesplní, splní ho veriteľovi ručiteľ. Vzhľadom na uvedené odvolací súd skúmal, či ručiteľské vyhlásenie žalovaného v II. rade spĺňa všetky uvedené náležitosti a zhodne s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že ručiteľské vyhlásenie žalovaného v II. rade vyjadrené v článku IV. Dohody o uznaní záväzku je pre neurčitosť predmetu ručiteľského vyhlásenia neplatné. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že predmet ručenia je vymedzený určito, nakoľko aj keď ako správne uvádza žalobca, že je možné ručiť aj za záväzky vzniknuté v budúcnosti, avšak tieto záväzky musia byť jasne špecifikované. Samotné všeobecné konštatovanie a odkazovanie na „nejakú“ dohodu alebo zmluvu nie je presným určením záväzku, ktorým sa do budúcna ručiteľ zaväzuje. Je nesporné, že v bode I. uvedenej Dohody o uznaní dlhu je predmet záväzku špecifikovaný riadne a jasne s odkazom na presné faktúry a zároveň z článku II. tejto dohody vyplýva suma, ktorú dlžník, t.j. žalovaný v I. rade uznal. Predmetom tohto sporu však nie sú faktúry špecifikované v týchto ustanoveniach, ale predmetom je úhrada zaplatenia kúpnej ceny, ktorá bližšie v uvedenej dohode špecifikovaná nie je. Nie je teda možné na základe takto koncipovaného znenia ručiteľského vyhlásenia ustáliť, na základe ktorej konkrétnej zmluvy, resp. za akých podmienok preberá na seba žalovaný v II. ručenie za dlžníka.
33. Odvolací súd dopĺňa, že vo vzťahu k určitosti záväzku je nutné konštatovať, že spôsob, akým má byť záväzok identifikovaný, zákonodarca nedefinuje. Identifikáciu záväzku preto možno vykonať akýmkoľvek spôsobom, ktorý však musí byť jednoznačný a ktorý záväzok definuje nezameniteľným spôsobom. V danom prípade žalobcom zvolený spôsob identifikácie predmetného záväzku odkazom na bližšie neidentifikovanú Dohodu alebo Zmluvu nie je spôsobilý nezameniteľným spôsobom identifikovať vymedzený záväzok, čím nie je naplnená požiadavka určitosti záväzku v zmysle ustanovenia § 303 Obchodného zákonníka, ktorý je kogentným ustanovením. Vzhľadom na uvedené nemožno považovať postup súdu pri rozhodovaní sa formalistický tak, ako tvrdí žalobca.
34. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že z vyhlásenia o ručiteľskom záväzku žalovaného v druhom rade, podpísanom zo strany žalovaného v II. rade, ako aj konateľa žalovaného
v I. rade, t.j. dlžníka nie je zrejmé, ktorý presne špecifikovaný záväzok dlžníka žalovaný v II. rade, ako ručiteľ do budúcna zabezpečuje.
35. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, ako vecne správny potvrdil.
36. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v nadväznosti na ustanovenie § 262 ods. 1 CSP a žalovanému v II. rade, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, a ktorému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.
37. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválený členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).