Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 349/2012
PDF · 151.16 KB
No categories available
II. ÚS 349/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., M., a D. K., M., zastúpených advokátkou
JUDr. D. H., S., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Obdo V/19/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. S. a D. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012
doručená sťažnosť M. S., M., a D. K., M. (ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní
vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.
1 Obdo V/19/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. júla 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že S., a. s. (ďalej len „bývalá žalobkyňa“), a po nej C., a. s.
(ďalej len „žalobkyňa“), ako postupca sa žalobou domáhali zaplatenia sumy
5 667 762,28 Sk s prísl. proti žalovaným F. K., E. K. (ďalej len „žalovaná 2“), B. Z. (ďalej
len „žalovaný 3“) a E. B. (ďalej spolu len „žalovaní“). V priebehu konania, ktoré bolo
v prvom stupni vedené Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“), žalovaná 2
zomrela a do konania vstúpili namiesto nej sťažovateľky. Rozsudkom krajského súdu č. k.
20 Cb 97/98-194 z 22. marca 2001 bola žaloba zamietnutá v celom rozsahu. Na základe
odvolania žalobkyne uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 180/01 zo 14. decembra
2001 bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
V intenciách právneho názoru vysloveného najvyšším súdom ďalším rozsudkom krajského
súdu č. k. 20 Cb 97/98-487 z 12. januára 2005 boli sťažovateľky zaviazané zaplatiť
žalobkyni po 227 665 Sk istiny a ďalší žalovaní boli zaviazaní zaplatiť žalobkyni spoločne
a nerozdielne 5 212 438,20 Sk istiny, ako aj úroky vo výške 3 393 313,60 Sk. Proti
rozsudku krajského súdu z 12. januára 2005 podali odvolanie všetci žalovaní (vrátane
sťažovateliek). Uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Obo 135/2008-557 z 28. októbra 2009
bol rozsudok krajského súdu zmenený tak, že žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu.
Na základe dovolania žalobkyne rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/19/2010
z 29. marca 2012 bol odvolací rozsudok najvyššieho súdu č. k. 2 Obo 135/2008-557
z 28. októbra 2009 zmenený tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 20 Cb 97/98-487
z 12. januára 2005 bol potvrdený.
Sťažovateľky zdôrazňujú, že do konania vstúpili ako právne nástupkyne po pôvodnej
žalovanej 2, ktorá bola ich matkou. Žalovaná 2 podpísala 12. novembra 1993 písomný
dokument označený ako ručiteľská listina. Vyplýva z nej, že spolu s ďalším ručiteľom
prevzala ručenie podľa ustanovenia § 303 až § 312 Obchodného zákonníka a ustanovenia
§ 546 až § 548 Občianskeho zákonníka za včasné a úplné zaplatenie úveru a úrokov
do výšky prijatého ručiteľského záväzku. Išlo o úver poskytnutý obchodnej spoločnosti
F., s. r. o. (ďalej len „dlžník“). Pôvodný veriteľ (bývalá žalobkyňa) postúpil svoju
pohľadávku z príslušných úverových zmlúv žalobkyni ako novému veriteľovi.
Sťažovateľky už v konaní vedenom krajským súdom namietali absolútnu neplatnosť
ručiteľskej listiny s poukazom na ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Namietali, že ručitelia nie sú označení bydliskom (sú teda označení neurčito), ale aj
nesprávne uvedenie priezviska manželky žalovaného 3 (Z. namiesto Z.). Vytýkali tiež, že
z ručiteľskej zmluvy s určitosťou nevyplýva, či bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka
alebo Občianskeho zákonníka, pričom z ručiteľskej listiny nevyplýva, kto je vlastne
ručiteľom, či je ručiteľom len jedna osoba alebo viacero osôb a aký je medzi nimi
dohodnutý režim.
Absolútnu neplatnosť ručiteľských listín sťažovateľky namietali aj z dôvodu, že
v nich vystupuje ako označený ručiteľ „S. v B., pobočka v MP(...)“. Pritom pobočka
právnickej osoby (aj keby bola zapísaná do obchodného registra) nemá právnu subjektivitu,
teda nemôže nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.
Podľa názoru sťažovateliek zo zmluvy o postúpení pohľadávky z 19. novembra 2003
uzavretej medzi bývalou žalobkyňou a žalobkyňou vyplýva, že postúpená bola iba samotná
pohľadávka. Ak mienila bývalá žalobkyňa postúpiť aj ručiteľský záväzok, potom túto
skutočnosť bolo potrebné v zmluve o postúpení pohľadávky aj nazvať, resp. konkretizovať.
Zároveň vzniká aj otázka, či a do akej miery nesú sťažovateľky zodpovednosť z ručiteľskej
listiny, ktorú za svojho života podpísala ich matka, a či sťažovateľky zodpovedajú ako
dedičky za zdedené dlhy do výšky nadobudnutého dedičstva v tomto spore. Vychádzať
treba z toho, že predmetom dedenia sú majetkové hodnoty. Do niektorých práv môže dedič
vstúpiť tým, že na neho prejdú singulárnou alebo univerzálnou sukcesiou, ale nie dedením.
Podľa názoru sťažovateliek mala bývalá žalobkyňa ako veriteľka voči ich matke ako
ručiteľke nárok, a nie pohľadávku, a preto ručiteľské vyhlásenie ako záväzok nie je
predmetom dedenia. Bývalá žalobkyňa ako veriteľka neprihlásila svoju pohľadávku
do dedičstva ako dlh a nemožno v rámci dedičského konania pretvoriť ručiteľský záväzok
poručiteľa na dlh dediča.
Vzhľadom na všetky uvedené argumenty sú sťažovateľky toho názoru, že žaloba
proti nim mala byť zamietnutá ako nedôvodná.
Sťažovateľky navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
1 Obdo V/19/2010 s tým, aby bol rozsudok z 29. marca 2012 zrušený a vec bola vrátená
na ďalšie konanie. Požadujú ďalej uložiť žalobkyni, aby sa dočasne zdržala oprávnenia,
ktoré jej bolo priznané rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/19/2010 z 29. marca
2012. Domáhajú sa aj finančného zadosťučinenia, a to po 10 000 € pre každú z nich, ako aj
náhrady trov konania vo výške 983,06 €.
Napokon sťažovateľky žiadajú vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd
odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/19/2010 z 29. marca
2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 20 Cb 97/98-487 z 12. januára 2005.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 180/01 zo 14. decembra 2001 vyplýva,
že ním bol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. 20 Cb 97/98-194 z 22. marca 2001. Podľa
názoru najvyššieho súdu nebolo možné stotožniť sa so záverom krajského súdu, podľa
ktorého bol na strane veriteľa v ručiteľských listinách uvedený subjekt, ktorý nemal
spôsobilosť na právne úkony. Veriteľ bol označený ako „S. v B., pobočka MP(...)“. Išlo teda
o pobočku s., ktorá bola oprávnená konať v mene s. a poskytovať aj úvery. Táto otázka bola
skúmaná vo viacerých predchádzajúcich sporoch vedených proti klientom s. V predmetnej
veci žalobkyňa predložila dôkazy, a to organizačný poriadok, výpis z obchodného registra,
smernicu o činnosti organizačných zložiek, podpisové vzory oprávnených osôb a osobitné
poverenie pracovníkovi pobočky na povoľovanie úverov. Týmito dôkazmi sa preukázalo, že
pri poskytnutí úveru, ktorý dlžník prijal, konali za neho oprávnené osoby a nie je možné
dodatočne ich úkony považovať za neplatné. Ručiteľské listiny zabezpečovali úvery podľa
úverových zmlúv a z ich obsahu vyplýva, že ručitelia preberajú ručenie za úver vo výške
6 000 000 Sk a aj za prípadné zvýšené úroky, ak dlžník v lehote splatnosti úver nesplatí.
Obsah ručiteľských listín nie je možné považovať za nezrozumiteľný a ani identifikácia
ručiteľov nie je sporná, pretože okrem mena a priezviska boli uvedené aj rodné čísla.
Pre neuvedenie bydliska ručiteľov nie je možné považovať ručiteľské listiny za neurčité,
najmä ak prichádza do úvahy zmena bydliska z rôznych dôvodov.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/19/2010 z 29. marca 2012 vyplýva, že
ním bol zmenený odvolací rozsudok najvyššieho súdu č. k. 2 Obo 135/2008-557
z 28. októbra 2009 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 20 Cb 97/98-487 z 12. januára
2005 sa potvrdzuje. Podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade ide o právny vzťah
spravujúci sa Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 4). Vzhľadom na komplexnú úpravu
ručenia v Obchodnom zákonníku nepoužívajú sa pre ručenie v obchodných záväzkových
vzťahoch ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce ručenie. Z ustanovenia § 307
ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že s postúpením pohľadávky prechádzajú
na postupníka aj práva zo zabezpečenia pohľadávky. Preto postúpením prechádza
na postupníka aj existujúce zabezpečenie pohľadávky.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn.
1 Obdo V/19/2010, pokiaľ bol rozsudkom z 29. marca 2012 potvrdený rozsudok krajského
súdu vo vzťahu voči sťažovateľkám, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že sťažovateľky
v podanej sťažnosti uvádzajú argumenty, ktorými sa bránili v konaní vedenom krajským
súdom ako súdom prvého stupňa a najvyšším súdom ako súdom odvolacím. Naproti tomu
však výslovne vôbec neuvádzajú, aké sú ich námietky proti argumentácii, ktorú si osvojil
najvyšší súd v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V/19/2010. Dovolaciu
argumentáciu najvyššieho súdu vôbec neuvádzajú a nijaké explicitné polemické stanovisko
k nej nezaujímajú.
Za uvedenej neštandardnej situácie vychádzal ústavný súd z toho, že konkrétne
námietky sťažovateliek proti dovolaciemu rozsudku najvyššieho súdu treba považovať
za zhodné s námietkami uplatňovanými v skoršom konaní, a to v rozsahu, v akom sú tieto
námietky uvedené v sťažnosti.
Z uvedeného pohľadu možno konštatovať, že dovolací rozsudok najvyššieho súdu
dáva dostatočné a presvedčivé odpovede na väčšinu námietok sťažovateliek, a preto
nevykazuje známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.
Dovolací rozsudok sa nezaoberá námietkou sťažovateliek, podľa ktorej ručiteľský
záväzok nebol na strane veriteľa urobený subjektom, ktorý by mal spôsobilosť na právne
úkony. Rovnako sa nezaoberá ani námietkou neurčitosti obsahu ručiteľskej listiny
a nedostatočnej identifikácie ručiteľov. Vyplýva to podľa všetkého z toho, že tieto námietky
neboli obsahom dovolania, ale ani vyjadrenia sťažovateliek na podané dovolanie.
Už v skoršej fáze konania odvolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 180/01
zo 14. decembra 2001 bolo konštatované na základe listinných dôkazov, že vo veci konali
za veriteľa oprávnené osoby, a preto ich úkony nemožno považovať dodatočne za neplatné.
Rovnako bol dostatočným spôsobom vyhodnotený obsah ručiteľskej listiny, ako aj otázka
identifikácie ručiteľov.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo V/19/2010, pokiaľ bol rozsudkom
z 29. marca 2012 potvrdený rozsudok krajského súdu voči ostatným žalovaným. Túto časť
sťažnosti treba považovať za podanie zjavne neoprávnených osôb.
Sťažovateľky nemôžu byť považované za aktívne legitimované podať sťažnosť proti
tej časti dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu, ktorou bol potvrdený rozsudok krajského
súdu vo vzťahu voči ostatným žalovaným, keďže ide o samostatné nároky voči ostatným
žalovaným. Vo vzťahu voči týmto nárokom by mohli dovolací rozsudok najvyššieho súdu
napadnúť iba ostatní žalovaní, nie teda sťažovateľky.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2012