Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 349/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., M., a D. K., M., zastúpených advokátkou

JUDr. D. H., S., vo veci namietaného porušenia

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. S. a D. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012

doručená sťažnosť M. S., M., a D. K., M. (ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného

porušenia (ďalej len „“) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

1 Obdo . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. júla 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že S., a. s. (ďalej len „bývalá žalobkyňa“), a po nej C., a. s.

(ďalej len „žalobkyňa“), ako postupca sa žalobou domáhali zaplatenia sumy

5 667 762,28 Sk s prísl. proti žalovaným F. K., E. K. (ďalej len „žalovaná 2“), B. Z. (ďalej

len „žalovaný 3“) a E. B. (ďalej spolu len „žalovaní“). V priebehu konania, ktoré bolo

v prvom stupni vedené Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“), žalovaná 2

zomrela a do konania vstúpili namiesto nej sťažovateľky. Rozsudkom krajského súdu č. k.

-194 z 22. marca 2001 bola žaloba zamietnutá v celom rozsahu. Na základe

odvolania žalobkyne uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. decembra

2001 bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

V intenciách právneho názoru vysloveného najvyšším súdom ďalším rozsudkom krajského

súdu č. k. -487 z 12. januára 2005 boli sťažovateľky zaviazané zaplatiť

žalobkyni po 227 665 Sk istiny a ďalší žalovaní boli zaviazaní zaplatiť žalobkyni spoločne

a nerozdielne 5 212 438,20 Sk istiny, ako aj úroky vo výške 3 393 313,60 Sk. Proti

rozsudku krajského súdu z 12. januára 2005 podali odvolanie všetci žalovaní (vrátane

sťažovateliek). Uznesením najvyššieho súdu č. k. -557 z 28. októbra 2009

bol rozsudok krajského súdu zmenený tak, že žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu.

Na základe dovolania žalobkyne rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. marca 2012 bol odvolací rozsudok najvyššieho súdu č. k. -557

z 28. októbra 2009 zmenený tak, že rozsudok krajského súdu č. k. -487

z 12. januára 2005 bol potvrdený.

Sťažovateľky zdôrazňujú, že do konania vstúpili ako právne nástupkyne po pôvodnej

žalovanej 2, ktorá bola ich matkou. Žalovaná 2 podpísala 12. novembra 1993 písomný

dokument označený ako ručiteľská listina. Vyplýva z nej, že spolu s ďalším ručiteľom

prevzala ručenie podľa ustanovenia až a ustanovenia

až za včasné a úplné zaplatenie úveru a úrokov

do výšky prijatého ručiteľského záväzku. Išlo o úver poskytnutý obchodnej spoločnosti

F., s. r. o. (ďalej len „dlžník“). Pôvodný veriteľ (bývalá žalobkyňa) postúpil svoju

pohľadávku z príslušných úverových zmlúv žalobkyni ako novému veriteľovi.

Sťažovateľky už v konaní vedenom krajským súdom namietali absolútnu neplatnosť

ručiteľskej listiny s poukazom na ustanovenie .

Namietali, že ručitelia nie sú označení bydliskom (sú teda označení neurčito), ale aj

nesprávne uvedenie priezviska manželky žalovaného 3 (Z. namiesto Z.). Vytýkali tiež, že

z ručiteľskej zmluvy s určitosťou nevyplýva, či bola uzavretá podľa

alebo , pričom z ručiteľskej listiny nevyplýva, kto je vlastne

ručiteľom, či je ručiteľom len jedna osoba alebo viacero osôb a aký je medzi nimi

dohodnutý režim.

Absolútnu neplatnosť ručiteľských listín sťažovateľky namietali aj z dôvodu, že

v nich vystupuje ako označený ručiteľ „S. v B., pobočka v MP(...)“. Pritom pobočka

právnickej osoby (aj keby bola zapísaná do obchodného registra) nemá právnu subjektivitu,

teda nemôže nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.

Podľa názoru sťažovateliek zo zmluvy o postúpení pohľadávky z 19. novembra 2003

uzavretej medzi bývalou žalobkyňou a žalobkyňou vyplýva, že postúpená bola iba samotná

pohľadávka. Ak mienila bývalá žalobkyňa postúpiť aj ručiteľský záväzok, potom túto

skutočnosť bolo potrebné v zmluve o postúpení pohľadávky aj nazvať, resp. konkretizovať.

Zároveň vzniká aj otázka, či a do akej miery nesú sťažovateľky zodpovednosť z ručiteľskej

listiny, ktorú za svojho života podpísala ich matka, a či sťažovateľky zodpovedajú ako

dedičky za zdedené dlhy do výšky nadobudnutého dedičstva v tomto spore. Vychádzať

treba z toho, že predmetom dedenia sú majetkové hodnoty. Do niektorých práv môže dedič

vstúpiť tým, že na neho prejdú singulárnou alebo univerzálnou sukcesiou, ale nie dedením.

Podľa názoru sťažovateliek mala bývalá žalobkyňa ako veriteľka voči ich matke ako

ručiteľke nárok, a nie pohľadávku, a preto ručiteľské vyhlásenie ako záväzok nie je

predmetom dedenia. Bývalá žalobkyňa ako veriteľka neprihlásila svoju pohľadávku

do dedičstva ako dlh a nemožno v rámci dedičského konania pretvoriť ručiteľský záväzok

poručiteľa na dlh dediča.

Vzhľadom na všetky uvedené argumenty sú sťažovateľky toho názoru, že žaloba

proti nim mala byť zamietnutá ako nedôvodná.

Sťažovateľky navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok z 29. marca 2012 zrušený a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Požadujú ďalej uložiť žalobkyni, aby sa dočasne zdržala oprávnenia,

ktoré jej bolo priznané rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. marca

2012. Domáhajú sa aj finančného zadosťučinenia, a to po 10 000 € pre každú z nich, ako aj

náhrady trov konania vo výške 983,06 €.

Napokon sťažovateľky žiadajú vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd

odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. marca

2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -487 z 12. januára 2005.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. decembra 2001 vyplýva,

že ním bol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. -194 z 22. marca 2001. Podľa

názoru najvyššieho súdu nebolo možné stotožniť sa so záverom krajského súdu, podľa

ktorého bol na strane veriteľa v ručiteľských listinách uvedený subjekt, ktorý nemal

spôsobilosť na právne úkony. Veriteľ bol označený ako „S. v B., pobočka MP(...)“. Išlo teda

o pobočku s., ktorá bola oprávnená konať v mene s. a poskytovať aj úvery. Táto otázka bola

skúmaná vo viacerých predchádzajúcich sporoch vedených proti klientom s. V predmetnej

veci žalobkyňa predložila dôkazy, a to organizačný poriadok, výpis z obchodného registra,

smernicu o činnosti organizačných zložiek, podpisové vzory oprávnených osôb a osobitné

poverenie pracovníkovi pobočky na povoľovanie úverov. Týmito dôkazmi sa preukázalo, že

pri poskytnutí úveru, ktorý dlžník prijal, konali za neho oprávnené osoby a nie je možné

dodatočne ich úkony považovať za neplatné. Ručiteľské listiny zabezpečovali úvery podľa

úverových zmlúv a z ich obsahu vyplýva, že ručitelia preberajú ručenie za úver vo výške

6 000 000 Sk a aj za prípadné zvýšené úroky, ak dlžník v lehote splatnosti úver nesplatí.

Obsah ručiteľských listín nie je možné považovať za nezrozumiteľný a ani identifikácia

ručiteľov nie je sporná, pretože okrem mena a priezviska boli uvedené aj rodné čísla.

Pre neuvedenie bydliska ručiteľov nie je možné považovať ručiteľské listiny za neurčité,

najmä ak prichádza do úvahy zmena bydliska z rôznych dôvodov.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. marca 2012 vyplýva, že

ním bol zmenený odvolací rozsudok najvyššieho súdu č. k. -557

z 28. októbra 2009 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. -487 z 12. januára

2005 sa potvrdzuje. Podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade ide o právny vzťah

spravujúci sa (). Vzhľadom na komplexnú úpravu

ručenia v nepoužívajú sa pre ručenie v obchodných záväzkových

vzťahoch ustanovenia upravujúce ručenie. Z ustanovenia

ods. 3 vyplýva, že s postúpením pohľadávky prechádzajú

na postupníka aj práva zo zabezpečenia pohľadávky. Preto postúpením prechádza

na postupníka aj existujúce zabezpečenie pohľadávky.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn.

, pokiaľ bol rozsudkom z 29. marca 2012 potvrdený rozsudok krajského

súdu vo vzťahu voči sťažovateľkám, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že sťažovateľky

v podanej sťažnosti uvádzajú argumenty, ktorými sa bránili v konaní vedenom krajským

súdom ako súdom prvého stupňa a najvyšším súdom ako súdom odvolacím. Naproti tomu

však výslovne vôbec neuvádzajú, aké sú ich námietky proti argumentácii, ktorú si osvojil

najvyšší súd v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. . Dovolaciu

argumentáciu najvyššieho súdu vôbec neuvádzajú a nijaké explicitné polemické stanovisko

k nej nezaujímajú.

Za uvedenej neštandardnej situácie vychádzal ústavný súd z toho, že konkrétne

námietky sťažovateliek proti dovolaciemu rozsudku najvyššieho súdu treba považovať

za zhodné s námietkami uplatňovanými v skoršom konaní, a to v rozsahu, v akom sú tieto

námietky uvedené v sťažnosti.

Z uvedeného pohľadu možno konštatovať, že dovolací rozsudok najvyššieho súdu

dáva dostatočné a presvedčivé odpovede na väčšinu námietok sťažovateliek, a preto

nevykazuje známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

Dovolací rozsudok sa nezaoberá námietkou sťažovateliek, podľa ktorej ručiteľský

záväzok nebol na strane veriteľa urobený subjektom, ktorý by mal spôsobilosť na právne

úkony. Rovnako sa nezaoberá ani námietkou neurčitosti obsahu ručiteľskej listiny

a nedostatočnej identifikácie ručiteľov. Vyplýva to podľa všetkého z toho, že tieto námietky

neboli obsahom dovolania, ale ani vyjadrenia sťažovateliek na podané dovolanie.

Už v skoršej fáze konania odvolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. decembra 2001 bolo konštatované na základe listinných dôkazov, že vo veci konali

za veriteľa oprávnené osoby, a preto ich úkony nemožno považovať dodatočne za neplatné.

Rovnako bol dostatočným spôsobom vyhodnotený obsah ručiteľskej listiny, ako aj otázka

identifikácie ručiteľov.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. , pokiaľ bol rozsudkom

z 29. marca 2012 potvrdený rozsudok krajského súdu voči ostatným žalovaným. Túto časť

sťažnosti treba považovať za podanie zjavne neoprávnených osôb.

Sťažovateľky nemôžu byť považované za aktívne legitimované podať sťažnosť proti

tej časti dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu, ktorou bol potvrdený rozsudok krajského

súdu vo vzťahu voči ostatným žalovaným, keďže ide o samostatné nároky voči ostatným

žalovaným. Vo vzťahu voči týmto nárokom by mohli dovolací rozsudok najvyššieho súdu

napadnúť iba ostatní žalovaní, nie teda sťažovateľky.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012