Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 554/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. E. Ž., G., zastúpenej JUDr. J. D., B., pre

namietané porušenie jej základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl.

47 ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a jeho rozsudkom sp. zn. z 29. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť PhDr. E. Ž. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012

doručená sťažnosť PhDr. E. Ž., G. (ďalej aj „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej

základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho

rozsudkom sp. zn. z 29. marca 2012.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní vedenom

Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. o zaplatenie

sumy 188 135,44 € s prísl. vystupovala sťažovateľka z titulu ručiteľského záväzku

za pohľadávku, ktorú dlžník neuspokojil, v procesnom postavení žalovanej v 5. rade.

Krajský súd rozsudkom č. k. -487 z 12. januára 2005 v spojení

s opravným uznesením č. k. -493 z 21. februára 2005 uložil sťažovateľke

(spolu so žalovanými v 1. a 4. rade) zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne časť istiny

s príslušenstvom a zároveň ju zaviazal (spolu so žalovanými v 1. až 4. rade) zaplatiť

žalobcovi trovy konania. Proti tomuto rozhodnutiu podali žalovaní v 1. až 4. rade odvolanie.

Najvyšší súd rozsudkom č. k. -508 z 9. novembra 2005 napadnutý rozsudok

prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol a zaviazal ho zaplatiť

žalovaným náhradu trov konania.

Na základe dovolania žalobcu najvyšší súd rozsudkom č. k. -541

z 30. júna 2008 rozsudok odvolacieho súdu (č. k. -508 z 9. novembra 2005)

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne najvyšší súd rozsudkom č. k. -557 z 28. októbra 2009

rozsudok prvostupňového súdu (č. k. -487 z 12. januára 2005) zmenil tak, že

žalobu žalobcu zamietol a zaviazal ho zaplatiť žalovaným náhradu trov konania.

Na základe (druhého) dovolania žalobcu najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 29. marca 2012 rozsudok odvolacieho súdu

(č. k. -557 z 28. októbra 2009) zmenil tak, že rozsudok prvostupňového

súdu (č. k. -487 z 12. januára 2005) potvrdil a žalovaných zaviazal zaplatiť

žalobcovi trovy dovolacieho konania.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že všeobecné súdy s ňou nakladali ako s osobou,

ktorá je (spoločne s ďalšími žalovanými) právne zastúpená advokátkou JUDr. R. F.

Sťažovateľka sa však ešte v novembri 2005 s advokátkou dohodla na ukončení

zastupovania, o čom bol krajský súd informovaný. Z uvedeného dôvodu krajský súd

23. decembra 2005 pri osobnom nahliadnutí do súdneho spisu krátkou cestou doručil

sťažovateľke rozsudok najvyššieho súdu č. k. -508 z 9. novembra 2005.

Najvyšší súd túto skutočnosť v priebehu ďalšieho konania prehliadol, čo preukazuje

jednak záhlavie jeho rozsudku sp. zn. z 29. marca 2012, v ktorom sú

uvedené mená, priezviská a adresy žalovaných v 1. až 5. rade, za ktorými nasleduje zhrnutie

„všetci zastúpení JUDr. R. F.“, ako aj odôvodnenie tohto rozsudku, kde je na strane 10

uvedené: „K dovolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní v 1. až 5. rade prostredníctvom svojej

právnej zástupkyne.“

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd s ňou nakladal ako s účastníčkou konania,

ktorá spĺňa podmienku obligatórneho zastúpenia advokátom, lebo je zastúpená advokátkou

JUDr. R. F. V rozhodnom čase však táto advokátka sťažovateľku viac ako šesť rokov

nezastupovala a sťažovateľka nebola zastúpená ani iným advokátom. Najvyšší súd

sťažovateľku nevyzval, aby urobila nápravu a ustanovila si advokáta, ktorý ju bude

v dovolacom konaní zastupovať, ani jej sám neustanovil advokáta ex offo. Sťažovateľka

vôbec netušila, že prebieha dovolacie konanie vo veci, ktorej je účastníčkou. Sťažovateľka

vôbec nedostala prvé rozhodnutie dovolacieho súdu. Druhý rozsudok dovolacieho súdu

sp. zn. z 29. marca 2012 prevzala 28. mája 2012. Dovolacie konanie

vyvolal žalobca, teda účastník konania stojaci proti sťažovateľke ako jednej zo žalovaných.

Žalobca vymedzil aj predmet dovolacieho konania. Na prípadné nedostatky vo vymedzení

predmetu konania, jeho neúplnosť alebo čiastočnosť, ako aj na chyby v argumentácii mohol

upozorniť advokát podľa zákona obligatórne zastupujúci sťažovateľku, a to očividne aj

s využitím argumentov, ktoré najvyšší súd uviedol vo svojom prvom rozhodnutí o dovolaní.

Toho však sťažovateľka nemala, lebo netušila, že zákon vyžaduje, aby bola v dovolacom

konaní zastúpená advokátom, resp. netušila ani o tom, že sa dovolacie konanie vedie.

Základné právo na právnu pomoc patrí k základným právam, ktoré možno uplatniť

samostatne bez ohľadu na to, či v spore existuje viac osôb, ktoré majú právo na právnu

pomoc, alebo či toto právo patrí jedinej osobe. Ak je oprávnených osôb v jednej veci viac,

každá z nich má zaručenú vlastnú ochranu. To v okolnostiach prípadu

znamená, že sťažovateľkino právo na právnu pomoc nemožno kvalifikovať ako uspokojené

právo z dôvodu, že ďalší žalovaní boli v dovolacom konaní zastúpení advokátkou.

Povinnosťou súdov je poskytnúť účastníkom dovolacieho konania základné záruky

vyplývajúce z čl. 6 dohovoru. Tým, že najvyšší súd nerešpektoval procesné záruky

sťažovateľkinho práva na spravodlivý proces a v ňom implikovaného práva na spravodlivé

prejednanie veci, najmä pokiaľ ide o princíp rovnosti zbraní, porušil čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Právna argumentácia v dovolacom konaní je natoľko odborne náročná, že účastníci

dovolacieho konania nemajú na výber, či uplatnia svoje právo alebo nie. Zákon im výslovne

určil obligatórne zastúpenie v konaní advokátom. K narušeniu princípu rovnosti zbraní

v okolnostiach prípadu došlo tak, že najvyšší súd uprel sťažovateľke možnosť nechať si

poskytnúť právnu pomoc od advokáta a prostredníctvom neho vstúpiť do „diskusie“

o relevantných právnych otázkach.

Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. marca 2012 bolo

porušené jej základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, aby uvedený

rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke

priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 323,50 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala, že postupom a rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. marca 2012 bolo porušené jej základné právo na právnu

pomoc v konaní pred súdmi podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide o námietku porušenia práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. marca 2012, ústavný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal

zo skutočností, ktoré zistil zo sťažnosti, z pripojených príloh, ako aj z vlastnej rozhodovacej

činnosti.

Advokátka JUDr. R. F. v liste z 18. novembra 2005 adresovanom sťažovateľke

oznámila skončenie právneho vzťahu medzi nimi. Na predchádzajúcom osobnom stretnutí

15. novembra 2005 sťažovateľka advokátke oznámila, že riadne prevzala všetky písomnosti

súvisiace s danou vecou vrátane rozsudku prvostupňového súdu a predvolania

na pojednávanie konaného na najvyššom súde 9. novembra 2005. Advokátka ako dôvod

ukončenia zastupovania uviedla, že súdy nekomunikujú so sťažovateľkou prostredníctvom

jej advokátskej kancelárie. Advokátka poukázala aj na to, že od prevzatia zastupovania jej

sťažovateľka od roku 1998 neposkytovala potrebnú súčinnosť na to, aby ju mohla

kvalifikovaným spôsobom zastupovať.

V záhlaví svojho rozsudku č. k. -508 z 9. novembra 2005 najvyšší

súd uviedol, že sťažovateľka ako žalovaná v 5. rade je (spolu s ďalšími žalovanými)

zastúpená advokátkou JUDr. R. F. a že odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu

(ktorým tento uložil aj sťažovateľke zaplatiť žalobcovi časť istiny s príslušenstvom a trovy

konania) podali prostredníctvom advokátky len žalovaní v 1. až 4. rade. Z obsahu tohto

rozhodnutia nevyplýva, že by sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku

prvostupňového súdu, hoci tento rozsudok, ako sama uviedla, prevzala. Najvyšší súd

napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol a zaviazal

ho zaplatiť žalovaným náhradu trov konania. Pozornosti ústavného súdu neušla skutočnosť,

ktorú opísal najvyšší súd na strane 4 svojho rozhodnutia, keď uviedol: „Z obsahu spisu

ďalej nevyplýva, že žalovaná v V. rade vypovedala plnú moc právnej zástupkyne, v spise

na č. l. 149 sa nachádza výpoveď právnemu zástupcovi JUDr. E. R., ktorý ju však v tomto

spore podľa obsahu spisového materiálu vôbec nezastupoval.“ Tento rozsudok si

sťažovateľka prevzala 23. decembra 2005 pri osobnom nahliadnutí do súdneho spisu na

krajskom súde.

Sťažovateľka sa vydaním rozhodnutia v jej prospech fakticky prestala o stav danej

veci zaujímať, a to až do času, keď 28. mája 2012 prevzala rozsudok dovolacieho súdu

sp. zn. z 29. marca 2012, ktorým tento potvrdil rozsudok prvostupňového

súdu č. k. -487 z 12. januára 2005 (ktorým sťažovateľku zaviazal zaplatiť

žalobcovi časť istiny s príslušenstvom a trovy konania), a to napriek tomu, že o zásahu (tak

ako ho opísala vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu, pozn.) do jej označených práv

sa dozvedela podstatne skôr. V intenciách uvedeného sa aj tvrdenie sťažovateľky, že

na ukončení zastupovania s advokátkou sa dohodla ešte v novembri 2005, javí ako

nedôveryhodné.

Uvedený postup sťažovateľky je v rozpore so zásadou „vigilantibus iura scripta

sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie sťažovateľa o ochranu svojich práv, keď

požaduje, aby aj sťažovateľ počas trvania celého súdneho konania sledoval svoje

subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu

a poškodzovaniu.

Ak sťažovateľka trvala na tom, že všeobecným súdom jednoznačne, resp.

primeraným a zrozumiteľným spôsobom preukázala, že advokátka ju v predmetnom konaní

nezastupuje, mohla v okolnostiach daného prípadu ešte v roku 2005 na túto skutočnosť

upozorniť všeobecné súdy a návrhom sa domáhať, aby bol tento „formálny“ nedostatok

rozhodnutia ako zrejmá nesprávnosť odstránený opravným uznesením najvyššieho súdu.

Keďže však rozsudok najvyššieho súdu č. k. -508 z 9. novembra 2005

vyznel v prospech sťažovateľky, túto skutočnosť zrejme prehliadla. Sťažovateľka proti

tomuto rozhodnutiu dokonca nepodala ani dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) odôvodnené tým, že postupom najvyššieho súdu (ako

súdu odvolacieho) jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Je však nepochybné, že z uvedeného záveru najvyššieho súdu týkajúceho sa

právneho zastúpenia sťažovateľky vychádzali všeobecné súdy aj v ďalšom konaní

vyvolanom podaním opravných prostriedkov žalobcu.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4).

Ak sa teda sťažovateľka domnievala, že niektorý zo všeobecných súdov konajúcich

v jej veci v zmysle neposkytol ochranu jej procesným právam ako

účastníčky konania (čo v sťažnosti doručenej ústavnému súdu výslovne nenamietala, pozn.),

resp. v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru porušil niektorý z princípov spravodlivého súdneho

procesu, keď v dôsledku nesprávneho postupu buď pri doručovaní opravných prostriedkov

protistrany v konaní alebo pri doručovaní súdnych rozhodnutí odoprel sťažovateľke jednak

právo vyjadriť sa (či už samej alebo prostredníctvom advokáta) k obsahu opravných

prostriedkov protistrany v konaní alebo v druhom prípade právo podať opravný prostriedok

proti súdnym rozhodnutiam, mohla z dôvodu odňatia jej možnosti konať pred súdom podať

dovolanie podľa , čo však neurobila.

Nevyčerpanie opravných prostriedkov, ktoré sú zároveň účinnými právnymi

prostriedkami ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky, je v rozpore s už citovanou

zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky

vo vzťahu k námietke porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru odmietol pre neprípustnosť podľa .

2. Sťažovateľka nespochybnila svoju procesnú spôsobilosť byť účastníkom

dovolacieho konania, ale podstata jej námietky vo vzťahu k právu na právnu pomoc

v konaní pred súdmi (resp. pred najvyšším súdom) podľa sa týka tej

skutočnosti, že v dovolacom konaní nebola riadne, podľa jej názoru obligatórne zastúpená

advokátom, prostredníctvom ktorého by mohla ovplyvniť výsledok tohto konania.

upravuje právo účastníka na právnu pomoc jednak ako

možnosť, aby tento v konaní pred súdmi využíval právnu pomoc (čomu zodpovedá

povinnosť súdov nebrániť účastníkovi v uplatňovaní tohto práva), a na druhej strane ako

povinnosť účastníka byť právne zastúpený v určitých druhoch konania, čo je zároveň

procesnou podmienkou toho-ktorého konania.

Dovolacie konanie (prípustnosť a podanie dovolania, ako aj konanie na dovolacom

súde) upravujú ustanovenia a nasl. .

Podľa druhej vety dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,

pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho

koná.

To znamená, že jednou z procesných podmienok dovolacieho konania je obligatórne

zastúpenie účastníka, ktorý je (zároveň) dovolateľom, advokátom.

A contrario potom platí, že medzi procesné podmienky dovolacieho konania nepatrí

povinné zastúpenie účastníka, ktorý nie je dovolateľom, advokátom.

Pri námietke porušenia základného práva podľa ústavný súd už

vyslovil, že v prípade, ak sťažovateľ nevenoval konaniam vedeným všeobecnými súdmi

potrebnú pozornosť, ako sa v sporovom konaní od neho ako účastníka konania

predpokladalo, a svoje nie v nepodstatnej miere pasívne správanie sa snaží dodatočne

odčiniť až v konaní o sťažnosti vedenom ústavným súdom, nie je namieste vytýkať

všeobecným súdom odopretie jeho základného práva na právnu pomoc v situácii, keď mal

možnosť v prípade náležitejšej procesnej aktivity a zodpovednejšieho prístupu k svojej

právnej veci domáhať sa účinnejšie ochrany označených práv priamo v konaniach vedených

všeobecnými súdmi. Uvedené skutočnosti preto neumožňujú ústavnému súdu dospieť

k záveru, že postupom všeobecných súdov mohlo dôjsť k takému porušeniu označeného

základného práva sťažovateľa, ktoré by v okolnostiach daného prípadu dosiahlo relevantnú

ústavnú intenzitu (pozri ).

Ústavný súd už konštatoval, že sťažovateľka mala dostatočný priestor, aby svojou

procesnou aktivitou predovšetkým na nižších stupňoch všeobecných súdov ovplyvnila

výsledok daného konania. Skutočnosť, že sťažovateľka včas nevyužila možnosti poskytnuté

Občianskym súdnom poriadkom na ochranu svojich práv (podať opravné prostriedky proti

rozhodnutiam všeobecných súdov, podať návrhy, vyjadriť sa, zvoliť si advokáta

na zastupovanie v konaní a iné), v spojení so skutočnosťou, že v dovolacom konaní nebola

dovolateľom, a teda sa nevyžadovalo, aby bola obligatórne zastúpená advokátom, viedli

ústavný súd k záveru, že postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa . Keďže medzi

namietaným porušením označeného práva sťažovateľky a postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu chýba akákoľvek príčinná súvislosť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa aj ako zjavne neopodstatnenú.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že o sťažnostiach iných účastníkov konania

pred všeobecnými súdmi (žalovaných), ktorými namietali porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. marca 2012, už rozhodol uzneseniami č. k.

12 z 23. augusta 2012 a č. k. -16 z 13. septembra 2012, a to tak, že tieto

sťažnosti odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012