Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 554/2012
PDF · 216.1 KB
No categories available
III. ÚS 554/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. E. Ž., G., zastúpenej JUDr. J. D., B., pre
namietané porušenie jej základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl.
47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a jeho rozsudkom sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť PhDr. E. Ž. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012
doručená sťažnosť PhDr. E. Ž., G. (ďalej aj „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej
základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho
rozsudkom sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní vedenom
Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 20 Cb/97/1998 o zaplatenie
sumy 188 135,44 € s prísl. vystupovala sťažovateľka z titulu ručiteľského záväzku
za pohľadávku, ktorú dlžník neuspokojil, v procesnom postavení žalovanej v 5. rade.
Krajský súd rozsudkom č. k. 20 Cb/97/1998-487 z 12. januára 2005 v spojení
s opravným uznesením č. k. 20 Cb/97/1998-493 z 21. februára 2005 uložil sťažovateľke
(spolu so žalovanými v 1. a 4. rade) zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne časť istiny
s príslušenstvom a zároveň ju zaviazal (spolu so žalovanými v 1. až 4. rade) zaplatiť
žalobcovi trovy konania. Proti tomuto rozhodnutiu podali žalovaní v 1. až 4. rade odvolanie.
Najvyšší súd rozsudkom č. k. 2 Obo/106/2005-508 z 9. novembra 2005 napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol a zaviazal ho zaplatiť
žalovaným náhradu trov konania.
Na základe dovolania žalobcu najvyšší súd rozsudkom č. k. 1 ObdoV/30/2006-541
z 30. júna 2008 rozsudok odvolacieho súdu (č. k. 2 Obo/106/2005-508 z 9. novembra 2005)
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Následne najvyšší súd rozsudkom č. k. 2 Obo/135/2008-557 z 28. októbra 2009
rozsudok prvostupňového súdu (č. k. 20 Cb/97/1998-487 z 12. januára 2005) zmenil tak, že
žalobu žalobcu zamietol a zaviazal ho zaplatiť žalovaným náhradu trov konania.
Na základe (druhého) dovolania žalobcu najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012 rozsudok odvolacieho súdu
(č. k. 2 Obo/135/2008-557 z 28. októbra 2009) zmenil tak, že rozsudok prvostupňového
súdu (č. k. 20 Cb/97/1998-487 z 12. januára 2005) potvrdil a žalovaných zaviazal zaplatiť
žalobcovi trovy dovolacieho konania.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že všeobecné súdy s ňou nakladali ako s osobou,
ktorá je (spoločne s ďalšími žalovanými) právne zastúpená advokátkou JUDr. R. F.
Sťažovateľka sa však ešte v novembri 2005 s advokátkou dohodla na ukončení
zastupovania, o čom bol krajský súd informovaný. Z uvedeného dôvodu krajský súd
23. decembra 2005 pri osobnom nahliadnutí do súdneho spisu krátkou cestou doručil
sťažovateľke rozsudok najvyššieho súdu č. k. 2 Obo/106/2005-508 z 9. novembra 2005.
Najvyšší súd túto skutočnosť v priebehu ďalšieho konania prehliadol, čo preukazuje
jednak záhlavie jeho rozsudku sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012, v ktorom sú
uvedené mená, priezviská a adresy žalovaných v 1. až 5. rade, za ktorými nasleduje zhrnutie
„všetci zastúpení JUDr. R. F.“, ako aj odôvodnenie tohto rozsudku, kde je na strane 10
uvedené: „K dovolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní v 1. až 5. rade prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne.“
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd s ňou nakladal ako s účastníčkou konania,
ktorá spĺňa podmienku obligatórneho zastúpenia advokátom, lebo je zastúpená advokátkou
JUDr. R. F. V rozhodnom čase však táto advokátka sťažovateľku viac ako šesť rokov
nezastupovala a sťažovateľka nebola zastúpená ani iným advokátom. Najvyšší súd
sťažovateľku nevyzval, aby urobila nápravu a ustanovila si advokáta, ktorý ju bude
v dovolacom konaní zastupovať, ani jej sám neustanovil advokáta ex offo. Sťažovateľka
vôbec netušila, že prebieha dovolacie konanie vo veci, ktorej je účastníčkou. Sťažovateľka
vôbec nedostala prvé rozhodnutie dovolacieho súdu. Druhý rozsudok dovolacieho súdu
sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012 prevzala 28. mája 2012. Dovolacie konanie
vyvolal žalobca, teda účastník konania stojaci proti sťažovateľke ako jednej zo žalovaných.
Žalobca vymedzil aj predmet dovolacieho konania. Na prípadné nedostatky vo vymedzení
predmetu konania, jeho neúplnosť alebo čiastočnosť, ako aj na chyby v argumentácii mohol
upozorniť advokát podľa zákona obligatórne zastupujúci sťažovateľku, a to očividne aj
s využitím argumentov, ktoré najvyšší súd uviedol vo svojom prvom rozhodnutí o dovolaní.
Toho však sťažovateľka nemala, lebo netušila, že zákon vyžaduje, aby bola v dovolacom
konaní zastúpená advokátom, resp. netušila ani o tom, že sa dovolacie konanie vedie.
Základné právo na právnu pomoc patrí k základným právam, ktoré možno uplatniť
samostatne bez ohľadu na to, či v spore existuje viac osôb, ktoré majú právo na právnu
pomoc, alebo či toto právo patrí jedinej osobe. Ak je oprávnených osôb v jednej veci viac,
každá z nich má čl. 47 ods. 2 ústavy zaručenú vlastnú ochranu. To v okolnostiach prípadu
znamená, že sťažovateľkino právo na právnu pomoc nemožno kvalifikovať ako uspokojené
právo z dôvodu, že ďalší žalovaní boli v dovolacom konaní zastúpení advokátkou.
Povinnosťou súdov je poskytnúť účastníkom dovolacieho konania základné záruky
vyplývajúce z čl. 6 dohovoru. Tým, že najvyšší súd nerešpektoval procesné záruky
sťažovateľkinho práva na spravodlivý proces a v ňom implikovaného práva na spravodlivé
prejednanie veci, najmä pokiaľ ide o princíp rovnosti zbraní, porušil čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Právna argumentácia v dovolacom konaní je natoľko odborne náročná, že účastníci
dovolacieho konania nemajú na výber, či uplatnia svoje právo alebo nie. Zákon im výslovne
určil obligatórne zastúpenie v konaní advokátom. K narušeniu princípu rovnosti zbraní
v okolnostiach prípadu došlo tak, že najvyšší súd uprel sťažovateľke možnosť nechať si
poskytnúť právnu pomoc od advokáta a prostredníctvom neho vstúpiť do „diskusie“
o relevantných právnych otázkach.
Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012 bolo
porušené jej základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedený
rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke
priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 323,50 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala, že postupom a rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012 bolo porušené jej základné právo na právnu
pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. Pokiaľ ide o námietku porušenia práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012, ústavný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal
zo skutočností, ktoré zistil zo sťažnosti, z pripojených príloh, ako aj z vlastnej rozhodovacej
činnosti.
Advokátka JUDr. R. F. v liste z 18. novembra 2005 adresovanom sťažovateľke
oznámila skončenie právneho vzťahu medzi nimi. Na predchádzajúcom osobnom stretnutí
15. novembra 2005 sťažovateľka advokátke oznámila, že riadne prevzala všetky písomnosti
súvisiace s danou vecou vrátane rozsudku prvostupňového súdu a predvolania
na pojednávanie konaného na najvyššom súde 9. novembra 2005. Advokátka ako dôvod
ukončenia zastupovania uviedla, že súdy nekomunikujú so sťažovateľkou prostredníctvom
jej advokátskej kancelárie. Advokátka poukázala aj na to, že od prevzatia zastupovania jej
sťažovateľka od roku 1998 neposkytovala potrebnú súčinnosť na to, aby ju mohla
kvalifikovaným spôsobom zastupovať.
V záhlaví svojho rozsudku č. k. 2 Obo/106/2005-508 z 9. novembra 2005 najvyšší
súd uviedol, že sťažovateľka ako žalovaná v 5. rade je (spolu s ďalšími žalovanými)
zastúpená advokátkou JUDr. R. F. a že odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu
(ktorým tento uložil aj sťažovateľke zaplatiť žalobcovi časť istiny s príslušenstvom a trovy
konania) podali prostredníctvom advokátky len žalovaní v 1. až 4. rade. Z obsahu tohto
rozhodnutia nevyplýva, že by sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku
prvostupňového súdu, hoci tento rozsudok, ako sama uviedla, prevzala. Najvyšší súd
napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol a zaviazal
ho zaplatiť žalovaným náhradu trov konania. Pozornosti ústavného súdu neušla skutočnosť,
ktorú opísal najvyšší súd na strane 4 svojho rozhodnutia, keď uviedol: „Z obsahu spisu
ďalej nevyplýva, že žalovaná v V. rade vypovedala plnú moc právnej zástupkyne, v spise
na č. l. 149 sa nachádza výpoveď právnemu zástupcovi JUDr. E. R., ktorý ju však v tomto
spore podľa obsahu spisového materiálu vôbec nezastupoval.“ Tento rozsudok si
sťažovateľka prevzala 23. decembra 2005 pri osobnom nahliadnutí do súdneho spisu na
krajskom súde.
Sťažovateľka sa vydaním rozhodnutia v jej prospech fakticky prestala o stav danej
veci zaujímať, a to až do času, keď 28. mája 2012 prevzala rozsudok dovolacieho súdu
sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012, ktorým tento potvrdil rozsudok prvostupňového
súdu č. k. 20 Cb/97/1998-487 z 12. januára 2005 (ktorým sťažovateľku zaviazal zaplatiť
žalobcovi časť istiny s príslušenstvom a trovy konania), a to napriek tomu, že o zásahu (tak
ako ho opísala vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu, pozn.) do jej označených práv
sa dozvedela podstatne skôr. V intenciách uvedeného sa aj tvrdenie sťažovateľky, že
na ukončení zastupovania s advokátkou sa dohodla ešte v novembri 2005, javí ako
nedôveryhodné.
Uvedený postup sťažovateľky je v rozpore so zásadou „vigilantibus iura scripta
sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie sťažovateľa o ochranu svojich práv, keď
požaduje, aby aj sťažovateľ počas trvania celého súdneho konania sledoval svoje
subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu
a poškodzovaniu.
Ak sťažovateľka trvala na tom, že všeobecným súdom jednoznačne, resp.
primeraným a zrozumiteľným spôsobom preukázala, že advokátka ju v predmetnom konaní
nezastupuje, mohla v okolnostiach daného prípadu ešte v roku 2005 na túto skutočnosť
upozorniť všeobecné súdy a návrhom sa domáhať, aby bol tento „formálny“ nedostatok
rozhodnutia ako zrejmá nesprávnosť odstránený opravným uznesením najvyššieho súdu.
Keďže však rozsudok najvyššieho súdu č. k. 2 Obo/106/2005-508 z 9. novembra 2005
vyznel v prospech sťažovateľky, túto skutočnosť zrejme prehliadla. Sťažovateľka proti
tomuto rozhodnutiu dokonca nepodala ani dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) odôvodnené tým, že postupom najvyššieho súdu (ako
súdu odvolacieho) jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Je však nepochybné, že z uvedeného záveru najvyššieho súdu týkajúceho sa
právneho zastúpenia sťažovateľky vychádzali všeobecné súdy aj v ďalšom konaní
vyvolanom podaním opravných prostriedkov žalobcu.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4).
Ak sa teda sťažovateľka domnievala, že niektorý zo všeobecných súdov konajúcich
v jej veci v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy neposkytol ochranu jej procesným právam ako
účastníčky konania (čo v sťažnosti doručenej ústavnému súdu výslovne nenamietala, pozn.),
resp. v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru porušil niektorý z princípov spravodlivého súdneho
procesu, keď v dôsledku nesprávneho postupu buď pri doručovaní opravných prostriedkov
protistrany v konaní alebo pri doručovaní súdnych rozhodnutí odoprel sťažovateľke jednak
právo vyjadriť sa (či už samej alebo prostredníctvom advokáta) k obsahu opravných
prostriedkov protistrany v konaní alebo v druhom prípade právo podať opravný prostriedok
proti súdnym rozhodnutiam, mohla z dôvodu odňatia jej možnosti konať pred súdom podať
dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP, čo však neurobila.
Nevyčerpanie opravných prostriedkov, ktoré sú zároveň účinnými právnymi
prostriedkami ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky, je v rozpore s už citovanou
zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky
vo vzťahu k námietke porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru odmietol pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Sťažovateľka nespochybnila svoju procesnú spôsobilosť byť účastníkom
dovolacieho konania, ale podstata jej námietky vo vzťahu k právu na právnu pomoc
v konaní pred súdmi (resp. pred najvyšším súdom) podľa čl. 47 ods. 2 ústavy sa týka tej
skutočnosti, že v dovolacom konaní nebola riadne, podľa jej názoru obligatórne zastúpená
advokátom, prostredníctvom ktorého by mohla ovplyvniť výsledok tohto konania.
Občiansky súdny poriadok upravuje právo účastníka na právnu pomoc jednak ako
možnosť, aby tento v konaní pred súdmi využíval právnu pomoc (čomu zodpovedá
povinnosť súdov nebrániť účastníkovi v uplatňovaní tohto práva), a na druhej strane ako
povinnosť účastníka byť právne zastúpený v určitých druhoch konania, čo je zároveň
procesnou podmienkou toho-ktorého konania.
Dovolacie konanie (prípustnosť a podanie dovolania, ako aj konanie na dovolacom
súde) upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
Podľa § 241 ods. 1 druhej vety OSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,
pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho
koná.
To znamená, že jednou z procesných podmienok dovolacieho konania je obligatórne
zastúpenie účastníka, ktorý je (zároveň) dovolateľom, advokátom.
A contrario potom platí, že medzi procesné podmienky dovolacieho konania nepatrí
povinné zastúpenie účastníka, ktorý nie je dovolateľom, advokátom.
Pri námietke porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd už
vyslovil, že v prípade, ak sťažovateľ nevenoval konaniam vedeným všeobecnými súdmi
potrebnú pozornosť, ako sa v sporovom konaní od neho ako účastníka konania
predpokladalo, a svoje nie v nepodstatnej miere pasívne správanie sa snaží dodatočne
odčiniť až v konaní o sťažnosti vedenom ústavným súdom, nie je namieste vytýkať
všeobecným súdom odopretie jeho základného práva na právnu pomoc v situácii, keď mal
možnosť v prípade náležitejšej procesnej aktivity a zodpovednejšieho prístupu k svojej
právnej veci domáhať sa účinnejšie ochrany označených práv priamo v konaniach vedených
všeobecnými súdmi. Uvedené skutočnosti preto neumožňujú ústavnému súdu dospieť
k záveru, že postupom všeobecných súdov mohlo dôjsť k takému porušeniu označeného
základného práva sťažovateľa, ktoré by v okolnostiach daného prípadu dosiahlo relevantnú
ústavnú intenzitu (pozri IV. ÚS 272/07).
Ústavný súd už konštatoval, že sťažovateľka mala dostatočný priestor, aby svojou
procesnou aktivitou predovšetkým na nižších stupňoch všeobecných súdov ovplyvnila
výsledok daného konania. Skutočnosť, že sťažovateľka včas nevyužila možnosti poskytnuté
Občianskym súdnom poriadkom na ochranu svojich práv (podať opravné prostriedky proti
rozhodnutiam všeobecných súdov, podať návrhy, vyjadriť sa, zvoliť si advokáta
na zastupovanie v konaní a iné), v spojení so skutočnosťou, že v dovolacom konaní nebola
dovolateľom, a teda sa nevyžadovalo, aby bola obligatórne zastúpená advokátom, viedli
ústavný súd k záveru, že postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Keďže medzi
namietaným porušením označeného práva sťažovateľky a postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu chýba akákoľvek príčinná súvislosť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že o sťažnostiach iných účastníkov konania
pred všeobecnými súdmi (žalovaných), ktorými namietali porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 1 ObdoV/19/2010 z 29. marca 2012, už rozhodol uzneseniami č. k. III. ÚS 378/2012-
12 z 23. augusta 2012 a č. k. II. ÚS 349/2012-16 z 13. septembra 2012, a to tak, že tieto
sťažnosti odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2012