Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 581/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť A. S., zastúpenej obchodnou spoločnosťou Steiner

& Associates s. r. o., Moyzesova 46, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Pavel Steiner, vo veci namietaného porušenia ods. ,

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. z 18. júna

2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta

2014 doručená sťažnosť A. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 1

ods. 1 (ďalej len „“), svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. júna 2014

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje ako povinná

v napadnutom konaní o vykonanie exekúcie pre 1 524,20 € s príslušenstvom. Okresný súd

v uvedenej veci rozhodol napadnutým uznesením o námietkach proti exekúcii tak, že ich

zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že okresný súd v napadnutom uznesení

„aplikoval ustanovenie a formalistickým spôsobom bez dôslednej

a logickej nadväznosti na ustanovenie a nasl., čím poprel význam a účel

zásady obmedzenej dedičskej zodpovednosti a vniesol prvok neistoty do právneho

postavenia dediča“. V tejto súvislosti poukazovala na rozhodné okolnosti prípadu, že

sťažovateľka ako dedička po poručiteľovi nadobudla dedičstvo na základe dedičského

osvedčenia, pričom v rámci dedičského konania sa neprihlásili žiadni veritelia poručiteľa,

respektíve sťažovateľka nemala ako dedička vedomosť o existencii dlhov poručiteľa. Podľa

tvrdení dedičky sa dlžníci poručiteľa začali prihlasovať až po právoplatnom ukončení

dedičského konania. Týmto veriteľom dedička z nadobudnutého dedičstva postupne

uhradzovala ich pohľadávky až do vyčerpania nadobudnutej hodnoty dedičstvom.

Predmetom napadnutého vykonávacieho konania bola pohľadávka veriteľa, ktorá je

vymáhaná na základe exekučného titulu – súdneho rozhodnutia, kde pôvodným žalovaným

a zaviazaným bol poručiteľ. Vzhľadom na univerzálnu sukcesiu dedičky po poručiteľovi sa

exekúcia začala viesť proti dedičke. Dedička proti začatej exekúcii vzniesla námietky

spočívajúce vo vyčerpaní hodnoty nadobudnutej dedičstvom, konkrétne poukazovala

na jednotlivé plnenia veriteľom poručiteľa a navrhovala exekúciu zastaviť. Okresný súd

napadnutým uznesením námietky sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že zamietnutím námietok došlo k popretiu zmyslu

a účelu dedenia, keďže ona ako dedička uhradením dlhov po poručiteľovi vyčerpala

hodnotu nadobudnutého dedičstva, a teda v dôsledku napadnutého uznesenia sa jej rozsah

zodpovednosti za dlhy poručiteľa rozšíril nad rámec upravený v § 470 ods. 1 Občianskeho

zákonníka.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti

rozhodol nálezom v takomto znení:

„1. Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľky

garantované a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj právna istota, ako princíp právneho štátu

garantovaný v , uznesením Okresného súdu Košice I

zo dňa 18.6.2014, č. k. - 95, p o r u š en é bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu

Košice I zo dňa 18.6.2014, č. k. - 95 a vec sa vracia Okresnému súdu

Košice I na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €

{slovom desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice I povinný jej vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia a to vo výške 340,90 €

(slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú je Okresný súd Košice I povinný

uhradiť sťažovateľke na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Pavla Šteinera, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

1. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu. Podstata jej argumentácie spočíva

v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého uznesenia, ako aj

popretia účelu a zmyslu ustanovení o rozsahu dedičskej zodpovednosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno

považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný

súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má

na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením okresného súdu nesúhlasí. Táto

okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, okresný súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľky

proti exekúcii vedenej okresným súdom, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie

založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Okresný súd podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v okolnostiach prípadu tvrdené

predĺženie dedičstva považoval za nepreukázané (neakceptoval tvrdenia o úhrade údajného

dlhu v sume 800 000 Sk), preto právna argumentácia sťažovateľky založená na premise

predĺženého dedičstva, neobstojí, keďže okresný súd jasne a zrozumiteľne dospel

k opačnému záveru o nevyčerpaní dedičstva, a tým aj k neexistencii dôvodov na zastavenie

exekúcie z dôvodu zániku zodpovednosti povinnej osoby v exekučnom konaní. Ústavný súd

preto konštatuje, že miera interpretácie aplikovaných na vec vzťahujúcich sa ustanovení

, ako aj o rozsahu zodpovednosti

dediča za dlhy poručiteľa vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu je adekvátna

a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ). Takéto pochybenie

v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení okresného súdu

nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd považuje úvahu okresného súdu za plne rešpektujúcu princípy

spravodlivosti, ako aj zákonnosti a konštatuje, že použitá miera interpretácie dotknutých

právnych predpisov v napadnutom uznesení zohľadňuje jej zmysel a účel.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru samotným

napadnutým uznesením okresného súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie , že uvedený článok má

charakter všeobecného ústavného princípu a primárne neformuluje základné právo ani

slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ústavný súd konštatuje, že tento článok nie

je priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych

prípadoch. Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci konať a rozhodnúť o porušení

uvedenej ústavnej normy v konaní podľa . Z uvedeného dôvodu

ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014