Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 581/2014
PDF · 154.13 KB
No categories available
III. ÚS 581/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť A. S., zastúpenej obchodnou spoločnosťou Steiner
& Associates s. r. o., Moyzesova 46, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Pavel Steiner, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. Ústavy Slovenskej republiky,
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 40 Er 4773/2007 z 18. júna
2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta
2014 doručená sťažnosť A. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 40 Er 4773/2007 z 18. júna 2014
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje ako povinná
v napadnutom konaní o vykonanie exekúcie pre 1 524,20 € s príslušenstvom. Okresný súd
v uvedenej veci rozhodol napadnutým uznesením o námietkach proti exekúcii tak, že ich
zamietol.
Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že okresný súd v napadnutom uznesení
„aplikoval ustanovenie § 175n a § 175v OSP formalistickým spôsobom bez dôslednej
a logickej nadväznosti na ustanovenie§ 470 ods. 1 OZ a nasl., čím poprel význam a účel
zásady obmedzenej dedičskej zodpovednosti a vniesol prvok neistoty do právneho
postavenia dediča“. V tejto súvislosti poukazovala na rozhodné okolnosti prípadu, že
sťažovateľka ako dedička po poručiteľovi nadobudla dedičstvo na základe dedičského
osvedčenia, pričom v rámci dedičského konania sa neprihlásili žiadni veritelia poručiteľa,
respektíve sťažovateľka nemala ako dedička vedomosť o existencii dlhov poručiteľa. Podľa
tvrdení dedičky sa dlžníci poručiteľa začali prihlasovať až po právoplatnom ukončení
dedičského konania. Týmto veriteľom dedička z nadobudnutého dedičstva postupne
uhradzovala ich pohľadávky až do vyčerpania nadobudnutej hodnoty dedičstvom.
Predmetom napadnutého vykonávacieho konania bola pohľadávka veriteľa, ktorá je
vymáhaná na základe exekučného titulu – súdneho rozhodnutia, kde pôvodným žalovaným
a zaviazaným bol poručiteľ. Vzhľadom na univerzálnu sukcesiu dedičky po poručiteľovi sa
exekúcia začala viesť proti dedičke. Dedička proti začatej exekúcii vzniesla námietky
spočívajúce vo vyčerpaní hodnoty nadobudnutej dedičstvom, konkrétne poukazovala
na jednotlivé plnenia veriteľom poručiteľa a navrhovala exekúciu zastaviť. Okresný súd
napadnutým uznesením námietky sťažovateľky zamietol.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že zamietnutím námietok došlo k popretiu zmyslu
a účelu dedenia, keďže ona ako dedička uhradením dlhov po poručiteľovi vyčerpala
hodnotu nadobudnutého dedičstva, a teda v dôsledku napadnutého uznesenia sa jej rozsah
zodpovednosti za dlhy poručiteľa rozšíril nad rámec upravený v § 470 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol nálezom v takomto znení:
„1. Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľky
garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj právna istota, ako princíp právneho štátu
garantovaný v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Okresného súdu Košice I
zo dňa 18.6.2014, č. k. 40Er/4773/2007 - 95, p o r u š en é bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu
Košice I zo dňa 18.6.2014, č. k. 40Er/4773/2007 - 95 a vec sa vracia Okresnému súdu
Košice I na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €
{slovom desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice I povinný jej vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia a to vo výške 340,90 €
(slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú je Okresný súd Košice I povinný
uhradiť sťažovateľke na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Pavla Šteinera, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
1. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu. Podstata jej argumentácie spočíva
v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého uznesenia, ako aj
popretia účelu a zmyslu ustanovení o rozsahu dedičskej zodpovednosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného
súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno
považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný
súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má
na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením okresného súdu nesúhlasí. Táto
okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, okresný súd
zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľky
proti exekúcii vedenej okresným súdom, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie
založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Okresný súd podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v okolnostiach prípadu tvrdené
predĺženie dedičstva považoval za nepreukázané (neakceptoval tvrdenia o úhrade údajného
dlhu v sume 800 000 Sk), preto právna argumentácia sťažovateľky založená na premise
predĺženého dedičstva, neobstojí, keďže okresný súd jasne a zrozumiteľne dospel
k opačnému záveru o nevyčerpaní dedičstva, a tým aj k neexistencii dôvodov na zastavenie
exekúcie z dôvodu zániku zodpovednosti povinnej osoby v exekučnom konaní. Ústavný súd
preto konštatuje, že miera interpretácie aplikovaných na vec vzťahujúcich sa ustanovení
Občianskeho zákonníka, ako aj Občianskeho súdneho poriadku o rozsahu zodpovednosti
dediča za dlhy poručiteľa vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu je adekvátna
a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie
v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení okresného súdu
nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu nie je
dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd považuje úvahu okresného súdu za plne rešpektujúcu princípy
spravodlivosti, ako aj zákonnosti a konštatuje, že použitá miera interpretácie dotknutých
právnych predpisov v napadnutom uznesení zohľadňuje jej zmysel a účel.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť
sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným
napadnutým uznesením okresného súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
2. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, že uvedený článok ústavy má
charakter všeobecného ústavného princípu a primárne neformuluje základné právo ani
slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ústavný súd konštatuje, že tento článok nie
je priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych
prípadoch. Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci konať a rozhodnúť o porušení
uvedenej ústavnej normy v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. októbra 2014