Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 600/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

12. decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej

spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. D. B. s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. D. B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

a uznesením Krajského súdu

v Košiciach č. k. -77 z 27. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 11. júla 2011

doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na to, aby štátne orgány konali iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa

ods. 2 uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. 3 NcC

31/2010-77 z 27. októbra 2010 (ďalej len ,,uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou

podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, ktorá uzavrela s fyzickou osobou Bc. P. H. (ďalej len

„žalobca“) poistnú zmluvu. Súčasťou tejto poistnej zmluvy sú všeobecné poistné

podmienky sťažovateľky, v rámci ktorých sa sťažovateľka a žalobca dohodli na uzavretí

rozhodcovskej doložky, podľa ktorej rozhodovanie o prípadných sporoch z poistného

vzťahu zveria rozhodcovskému súdu.

3. Počas trvania poistného vzťahu vznikol medzi sťažovateľkou a žalobcom spor

týkajúci sa poistného vzťahu, o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom v konaní

pred Arbitrážnym súdom Košice (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn.

z 29. júla 2009 tak, že rozhodcovský súd uložil žalobcovi, aby zaplatil sťažovateľke dlžnú

sumu.

4. Žalobca podal Okresnému súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“)

žalobu o zrušenie označeného rozhodcovského rozsudku. Po preskúmaní miestnej

príslušnosti okresný súd postúpil vec Okresnému súdu Košice I podľa ustanovenia § 88

v znení rozhodujúcom pre konanie

vo veci (ďalej aj „OSP“). Okresný súd Košice I s postúpením veci nesúhlasil a podľa § 87

písm. f) s poukazom na prednosť práva Európskej únie (ďalej len „európske právo“

alebo „právo EÚ“, v citovanom texte aj „komunitárne právo“) a relevantnú judikatúru

Súdneho dvora Európskej únie [predtým aj Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len

„Súdny dvor“, v citáciách aj „ESD“)] predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu ako

svojmu nadriadenému súdu.

5. Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že na konanie je miestne príslušný

okresný súd. Uznesenie krajského súdu je odôvodnené úvahou, že vzhľadom na úpravu

úniového práva, najmä na text smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách [mim. vyd. Ú. v. kap. 15, zv. 2, s. 288 ̶293

(ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“)], tak ako je vykladaný Súdnym dvorom, nie je

v predmetnej veci namieste použiť výlučnú miestnu príslušnosť v zmysle ,

ako požadovala sťažovateľka, ale miestna príslušnosť sa určí podľa ,

v zmysle ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode

ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

6. Sťažovateľka sa so závermi krajského súdu nestotožnila a vo svojej

ústavnoprávnej argumentácii zdôraznila najmä tú skutočnosť, že podľa jej názoru krajský

súd nerozhodol danú vec na základe relevantnej právnej normy Občianskeho súdneho

poriadku, t. j. na základe ustanovenia , ktorou sa zakotvuje výlučná miestna

príslušnosť na konanie vo veciach týkajúcich sa rozhodcovského konania, a takýmto

nezákonným postupom došlo k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi. Svoju sťažnosť odôvodnila v tomto smere takto:

«Na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je zo zákona vždy príslušný výlučne

ten súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania.

Podstata výlučnej miestnej príslušnosti spočíva v tom, že zákonné ustanovenie

taxatívnym spôsobom vypočítava konania a uvádza pri každom z nich súd, ktorý je miestne

príslušný na dané konanie. Znamená to, že priamo zákonom je vylúčená všeobecná miestna

príslušnosť ( a 85a ) a v dôsledku toho samozrejme tiež aj osobitná miestna

príslušnosť daná na výber (§87 O. s. p). Výlučnosť spočíva v tom, že žiaden iný súd okrem

toho, ktorý je ustanovený v zákone, nie je príslušný na konanie.

Pre každé konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku platí pravidlo výlučnej

miestnej príslušnosti stanovené v Výlučná miestna príslušnosť stanovená

v preto platí aj v konaní, v ktorom sa žalobca voči sťažovateľovi domáha

zrušenia rozhodcovského rozsudku vydaného v spore zo spotrebiteľskej zmluvy. Na tomto

závere nič nemení ani právna úprava , podľa ktorej „popri všeobecnom

súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ,

ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.“, nakoľko z jej obsahu nevyplýva výnimka

z uplatnenia výlučnej miestnej príslušnosti v zmysle v prípade

rozhodcovských rozsudkov vydaných v sporoch zo spotrebiteľskej zmluvy.

Konanie o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (typické súdne konanie podľa ) je

potrebné odlíšiť od konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku (osobitné konanie podľa

). Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je sporom

spotrebiteľským, ale len konaním o preskúmanie zákonnosti postupu a záverov

rozhodcovského súdu z hľadísk a dôvodov taxatívne uvedených v § 40 ods. 1 písm. a) až i)

»

7. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti poukázala na krajským súdom aplikovanú

judikatúru Súdneho dvora, ktorú považuje za irelevantnú vo vzťahu k danému právnemu

stavu. Podstata týchto námietok spočíva v tvrdení, že krajským súdom označené

rozhodnutia Súdneho dvora vo veci č. 106/77 Administrazione delle finanze dello Stato c/a

S. p. A. Simmenthal, vo veci C-473/00 Cofidis c/a Jean Lous Fredout a vo veci C 243/08

Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi žiadnym spôsobom nespochybňujú

povinnosť súdu aplikovať ustanovenie v konaní o zrušenie rozhodcovského

rozsudku (i keď v konkrétnom arbitrážnom konaní išlo o spotrebiteľský spor), keďže tieto

rozhodnutia vychádzajú z odlišného skutkového stavu a neukladajú súdom členských štátov

neprihliadať na pravidlá miestnej príslušnosti súdov ustanovené priamo zákonom. Napokon

sťažovateľka namietala i existenciu predchádzajúcej odlišnej rozhodovacej praxe

v skutkovo totožných veciach.

8. Na základe už uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala vydať nález,

ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie základných práv zaručených čl. 48 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie, priznal sťažovateľke primerané zadosťučinenie v sume 1 000 €

a náhradu trov právneho zastúpenia.

9. Primerané zadosťučinenie sťažovateľka odôvodnila tým, že samotné rozhodnutie

o porušení jej základných práv nemá v okolnostiach prípadu povahu dostatočnej satisfakcie.

Sťažovateľka pociťuje ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti, nespravodlivosti a krivdy, že

napriek právnej istote zdanlivo zaručenej každému prostredníctvom záruk obsiahnutých

v zásadách materiálneho právneho štátu všeobecné súdy tieto záruky porušili.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

alebo ).

14. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

15. Podľa popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný

aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

Podľa poslednej vety (účinného do 31. decembra 2011) na konanie

o zrušení rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa

nachádza miesto rozhodcovského konania.

16. Kľúčové námietky sťažovateľky smerujú proti spôsobu, akým krajský súd

v napadnutom uznesení aplikoval právo Európskej únie (ďalej aj „EÚ), ako aj proti záveru,

ktorý krajský súd z práva EÚ vo vzťahu k vnútroštátnemu právu v napadnutom uznesení

vyvodil. Sťažovateľka v podstate svojej sťažnosti tvrdí, že krajský súd tým, že neaplikoval

podľa jej názoru správne ustanovenie vnútroštátneho práva ( posledná veta

platné v čase rozhodovania), určil nesprávnu miestnu príslušnosť súdu, a teda v konečnom

dôsledku porušil jej základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi garantované

.

17. Ústavný súd musel preto v prvom rade posúdiť, či interpretácia právnych

predpisov v napadnutom uznesení krajského súdu nebola neodôvodnená do tej miery, že by

to mohlo znamenať zásah do základných práv sťažovateľky.

18. Krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie v podstatnom takto:

„Je nepochybné, že slovenský právny poriadok upravuje miestnu príslušnosť konania

o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ako osobitnú výlučnú miestnu príslušnosť, pričom

v prejednávanej veci je miesto rozhodcovského konania v obvode Okresného súdu Košice I.

Odvolací súd konštatuje, že žalobcu je možné považovať za spotrebiteľa podľa § 52

ods. 4 . Rovnako aj poistná zmluva uzavretá medzi účastníkmi

konania má povahu spotrebiteľskej zmluvy, pre ktoré platí všeobecný zákaz neprijateľných

podmienok ( ).

Podľa článku 144 ods. 1 sudcovia sú pri výkone svojej

funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Slovenská republika s účinnosťou

od 1. mája 2004 ratifikovala Zmluvu o pristúpení k Európskej únii, pričom ide o zmluvu

podľa článku 7 ods. 5 , ktorá má prednosť pred zákonmi

Slovenskej republiky.

Z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve

vyplýva aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho

spoločenstva. Súčasťou práv európskych spoločenstiev je aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5.

apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa článku 6 ods. 1

Smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených

so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva

neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná

pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Základnou charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom

vnútroštátnym (napr. rozhodnutie ESD vo veci 6/64 Flaminio Costa c/a Ente nazionale

energia elettrica). Podľa rozhodnutia Simmenthal II., každý vnútroštátny súd je povinný

v medziach svojej právomoci aplikovať právo európskeho spoločenstva v celom rozsahu

a pritom sám musí odmietnuť použiť také ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú

v rozpore s právom ES (rozsudok ESD č. 106/77 vo veci Simmenthal SPA c/a

Amministrazione delle finanze dello Stato). V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho

práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo

vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad).

Pokiaľ právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou

orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu.

Európsky súdny dvor vo viacerých veciach pri výklade smernice rady 93/13/EHS

konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné

uplatnenie práv spotrebiteľa (napr. rozsudok vo veci C – 473/00 Cofidis). Vo veci C 243/08

(Pannon GSM) ESD konštatuje, že vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý

charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné

na tento účel. Ak považuje takúto podmienku za nekalú, zdrží sa jej uplatnenia, okrem

prípadu, že to spotrebiteľ namieta. Vnútroštátny súd má túto povinnosť tiež vtedy,

ak preveruje svoju vlastnú miestnu príslušnosť. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť,

či zmluvná podmienka spĺňa kritéria požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať ako

nekalú. V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť skutočnosť, že podmienka

obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom,

ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc

súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná

za nekalú.

Žalobca ako spotrebiteľ sa dovoláva neplatnosti zmluvnej úpravy pre jej

nevýhodnosť pre neho ako spotrebiteľa. Navyše, ako dôvod zrušenia rozhodcovského

rozsudku uvádza práve neplatnosť rozhodcovskej doložky.

Podľa o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov, ak súd zrušil rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 ods.1

písm. a/ a c/, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu

uvedenom vo vzájomnej žalobe. To znamená, že ak by súd v konaní o zrušenie

rozhodcovského rozsudku uznal žalovaný dôvod za dôvodný, zruší rozhodcovský rozsudok

a pokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe. Tým sa konanie o zrušenie

rozhodcovského rozsudku stane konaním o spore zo spotrebiteľskej zmluvy.

Na základe uvedeného Krajský súd v Košiciach ako súd nadriadený Okresnému súdu

Košice I konštatuje, že vzhľadom na aplikáciu komunitárneho práva je namieste nepoužiť

ustanovenie posledná veta , nie je teda daná miestna príslušnosť

Okresného súdu Košice I. Preto, pokiaľ Okresný súd Košice I nesúhlasí s postúpením veci

s odôvodnením, že podľa ustanovenia je Okresný súd Vranov nad

Topľou súdom, v ktorého obvode má žalobca ako spotrebiteľ bydlisko, jeho nesúhlas je

dôvodný a na konanie je príslušný Okresný súd Vranov nad Topľou.“

19. Ústavný súd po dôslednom preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu

konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali

nesprávnosti právnych záverov alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení

záverov krajského súdu. Krajský súd správne uzavrel, že vzhľadom na záväznosť

označeného úniového práva nie je v predmetných veciach daná miestna príslušnosť

Okresného súdu Košice I v zmysle poslednej vety , ale okresného súdu,

pričom svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými námietkami

sťažovateľky.

20. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia

majúceho za následok porušenie základného práva podľa

(m. m. , , ). Ústavný súd považuje sťažnosť vo vzťahu

k tejto argumentácii sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

21. základné právo na zákonného sudcu upravuje v , podľa

ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku odkazuje, je .

ustanovuje, ktorý súd je vecne, miestne a funkčne príslušný

na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie zákonného sudcu, keďže

označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie

zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú

upravuje o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov. So sústavou súdov je teda priamo spätá príslušnosť súdu

o veci rozhodnúť upravená , a tým aj osoba zákonného

sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne

príslušného súdu (, , ). Zákonom ustanovené pravidlá

miestnej príslušnosti vytvárajú rámec na určenie zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu

základného práva podľa .

22. Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho

veci koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu by mal byť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany vyplývajúcu

z ústavno-procesného princípu o zákonnom sudcovi ( ) uplatnil

na všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku ̶dovolania podľa

(). V prípade nepodania dovolania by tak mohla byť

sťažnosť odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu,

podľa ktorej je na posúdenie prípustnosti dovolania zásadne príslušný dovolací súd

(napr. , , , ), a vzhľadom

na judikatúru najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní proti rozhodnutiam krajského

súdu o miestnej príslušnosti ako súdu nadriadeného podľa (napríklad

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 23. novembra 2010), ako aj na

okolnosti daného prípadu nepristúpil ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti z dôvodu jej

neprípustnosti, ale skúmal, či sú dôvody, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konanie.

23. Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu jasne a zrozumiteľne

podáva výklad aplikovaných právnych predpisov a dostatočne odôvodňuje svoj výrok.

V uznesení krajského súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič,

čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany

ústavného súdu. Sťažnosťou napadnuté uznesenie je vnútorne logické, nie je prejavom

aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne

a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené

argumentačným námietkam sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu nemôže ústavne

konformná aplikácia pravidiel o miestnej príslušnosti krajským súdom predstavovať

porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa . Z už uvedených

dôvodov preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

24. Sťažovateľka v sťažnosti taktiež namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu

sa odkláňa od iných rozhodnutí všeobecných súdov posudzujúcich tú istú otázku, čiže

miestnu príslušnosť súdov v konaní o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov

v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú príslušné

súdy podľa poslednej vety , a nie podľa (sťažovateľka

poukazuje na uznesenie krajského súdu sp. zn. z 30. novembra 2009).

V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu

zaručeného podľa je aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho štátu

je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. ,

a , , ). Ústavný súd vo vzťahu k danému prípadu

dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach

vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila

po určitú dobu, nie však ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež

automaticky neznamená, že sa judikatúra nemôže vyvíjať (). Najmä

v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej

judikatúry. Názor ústavného súdu o ústavnej konformite záverov, ktoré krajský súd

v napadnutých uzneseniach vyvodil z práva EÚ, považuje ústavný súd za postačujúci aj

na vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu

od doterajšej rozhodovacej činnosti v podobných prípadoch. Ani táto námietka preto

neindikuje možnosť porušenia základného práva sťažovateľky z hľadiska takej intenzity

pochybenia krajského súdu, ktorá by umožňovala prijať sťažnosť v tejto časti na ďalšie

konanie. Sťažnosť je preto aj vzťahu k tejto námietke zjavne neopodstatnená.

25. K námietke sťažovateľky o porušení jej ,,základného práva na to, aby štátne

orgány konali iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon podľa “, ústavný súd stručne udáva, že citovaná ústavná povinnosť

štátnych orgánov nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy , a preto

ústavný súd nemôže samostatne vysloviť porušenie tohto ,,práva“. Vysloviť porušenie čl. 2

ods. 2 môže ústavný súd len v spojení s porušením niektorého zo základných práv

a slobôd podľa druhej hlavy , prípadne podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy.

Keďže sťažovateľkou označené právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa

porušené nebolo, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu

.

26. V závere nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že neskorší vývoj legislatívy

sa ubral smerom vytýčeným napadnutým uznesením krajského súdu. Novelizáciou

(, ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony) bola s účinnosťou od 1. januára 2012 zmenená právna úprava

pravidla miestnej príslušnosti v poslednej vete takto: „Na konanie o zrušení

rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto

rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd,

v obvode ktorého má bydlisko.“.

27. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

28. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012