Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 600/2012
PDF · 219.95 KB
No categories available
I. ÚS 600/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
12. decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej
spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. D. B. s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta JUDr. D. B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa
čl. 2 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu
v Košiciach č. k. 3 NcC 31/2010-77 z 27. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 11. júla 2011
doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na to, aby štátne orgány konali iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 2
ods. 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. 3 NcC
31/2010-77 z 27. októbra 2010 (ďalej len ,,uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou
podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, ktorá uzavrela s fyzickou osobou Bc. P. H. (ďalej len
„žalobca“) poistnú zmluvu. Súčasťou tejto poistnej zmluvy sú všeobecné poistné
podmienky sťažovateľky, v rámci ktorých sa sťažovateľka a žalobca dohodli na uzavretí
rozhodcovskej doložky, podľa ktorej rozhodovanie o prípadných sporoch z poistného
vzťahu zveria rozhodcovskému súdu.
3. Počas trvania poistného vzťahu vznikol medzi sťažovateľkou a žalobcom spor
týkajúci sa poistného vzťahu, o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom v konaní
pred Arbitrážnym súdom Košice (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn. 2 C/06/2009
z 29. júla 2009 tak, že rozhodcovský súd uložil žalobcovi, aby zaplatil sťažovateľke dlžnú
sumu.
4. Žalobca podal Okresnému súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“)
žalobu o zrušenie označeného rozhodcovského rozsudku. Po preskúmaní miestnej
príslušnosti okresný súd postúpil vec Okresnému súdu Košice I podľa ustanovenia § 88
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení rozhodujúcom pre konanie
vo veci (ďalej aj „OSP“). Okresný súd Košice I s postúpením veci nesúhlasil a podľa § 87
písm. f) OSP s poukazom na prednosť práva Európskej únie (ďalej len „európske právo“
alebo „právo EÚ“, v citovanom texte aj „komunitárne právo“) a relevantnú judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie [predtým aj Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len
„Súdny dvor“, v citáciách aj „ESD“)] predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu ako
svojmu nadriadenému súdu.
5. Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že na konanie je miestne príslušný
okresný súd. Uznesenie krajského súdu je odôvodnené úvahou, že vzhľadom na úpravu
úniového práva, najmä na text smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách [mim. vyd. Ú. v. kap. 15, zv. 2, s. 288 ̶293
(ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“)], tak ako je vykladaný Súdnym dvorom, nie je
v predmetnej veci namieste použiť výlučnú miestnu príslušnosť v zmysle § 88 ods. 2 OSP,
ako požadovala sťažovateľka, ale miestna príslušnosť sa určí podľa § 87 písm. f) OSP,
v zmysle ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode
ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.
6. Sťažovateľka sa so závermi krajského súdu nestotožnila a vo svojej
ústavnoprávnej argumentácii zdôraznila najmä tú skutočnosť, že podľa jej názoru krajský
súd nerozhodol danú vec na základe relevantnej právnej normy Občianskeho súdneho
poriadku, t. j. na základe ustanovenia § 88 ods. 2 OSP, ktorou sa zakotvuje výlučná miestna
príslušnosť na konanie vo veciach týkajúcich sa rozhodcovského konania, a takýmto
nezákonným postupom došlo k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému
sudcovi. Svoju sťažnosť odôvodnila v tomto smere takto:
«Na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je zo zákona vždy príslušný výlučne
ten súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania.
Podstata výlučnej miestnej príslušnosti spočíva v tom, že zákonné ustanovenie
taxatívnym spôsobom vypočítava konania a uvádza pri každom z nich súd, ktorý je miestne
príslušný na dané konanie. Znamená to, že priamo zákonom je vylúčená všeobecná miestna
príslušnosť (§ 85 a 85a O. s. p.) a v dôsledku toho samozrejme tiež aj osobitná miestna
príslušnosť daná na výber (§87 O. s. p). Výlučnosť spočíva v tom, že žiaden iný súd okrem
toho, ktorý je ustanovený v zákone, nie je príslušný na konanie.
Pre každé konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku platí pravidlo výlučnej
miestnej príslušnosti stanovené v § 88 ods. 2 O. s. p. Výlučná miestna príslušnosť stanovená
v § 88 ods. 2 O. s. p. preto platí aj v konaní, v ktorom sa žalobca voči sťažovateľovi domáha
zrušenia rozhodcovského rozsudku vydaného v spore zo spotrebiteľskej zmluvy. Na tomto
závere nič nemení ani právna úprava § 87 písm. f) O. s. p., podľa ktorej „popri všeobecnom
súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ,
ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.“, nakoľko z jej obsahu nevyplýva výnimka
z uplatnenia výlučnej miestnej príslušnosti v zmysle § 88 ods. 2 O. s. p. v prípade
rozhodcovských rozsudkov vydaných v sporoch zo spotrebiteľskej zmluvy.
Konanie o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (typické súdne konanie podľa OSP) je
potrebné odlíšiť od konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku (osobitné konanie podľa
§ 40 zák. č. 244/2002 Z. z.). Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je sporom
spotrebiteľským, ale len konaním o preskúmanie zákonnosti postupu a záverov
rozhodcovského súdu z hľadísk a dôvodov taxatívne uvedených v § 40 ods. 1 písm. a) až i)
7. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti poukázala na krajským súdom aplikovanú
judikatúru Súdneho dvora, ktorú považuje za irelevantnú vo vzťahu k danému právnemu
stavu. Podstata týchto námietok spočíva v tvrdení, že krajským súdom označené
rozhodnutia Súdneho dvora vo veci č. 106/77 Administrazione delle finanze dello Stato c/a
S. p. A. Simmenthal, vo veci C-473/00 Cofidis c/a Jean Lous Fredout a vo veci C 243/08
Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi žiadnym spôsobom nespochybňujú
povinnosť súdu aplikovať ustanovenie § 88 ods. 2 OSP v konaní o zrušenie rozhodcovského
rozsudku (i keď v konkrétnom arbitrážnom konaní išlo o spotrebiteľský spor), keďže tieto
rozhodnutia vychádzajú z odlišného skutkového stavu a neukladajú súdom členských štátov
neprihliadať na pravidlá miestnej príslušnosti súdov ustanovené priamo zákonom. Napokon
sťažovateľka namietala i existenciu predchádzajúcej odlišnej rozhodovacej praxe
v skutkovo totožných veciach.
8. Na základe už uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala vydať nález,
ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie základných práv zaručených čl. 48 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil krajskému
súdu na ďalšie konanie, priznal sťažovateľke primerané zadosťučinenie v sume 1 000 €
a náhradu trov právneho zastúpenia.
9. Primerané zadosťučinenie sťažovateľka odôvodnila tým, že samotné rozhodnutie
o porušení jej základných práv nemá v okolnostiach prípadu povahu dostatočnej satisfakcie.
Sťažovateľka pociťuje ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti, nespravodlivosti a krivdy, že
napriek právnej istote zdanlivo zaručenej každému prostredníctvom záruk obsiahnutých
v zásadách materiálneho právneho štátu všeobecné súdy tieto záruky porušili.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05 alebo IV. ÚS 136/05).
14. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
15. Podľa § 87 písm. f) OSP popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný
aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.
Podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP (účinného do 31. decembra 2011) na konanie
o zrušení rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa
nachádza miesto rozhodcovského konania.
16. Kľúčové námietky sťažovateľky smerujú proti spôsobu, akým krajský súd
v napadnutom uznesení aplikoval právo Európskej únie (ďalej aj „EÚ), ako aj proti záveru,
ktorý krajský súd z práva EÚ vo vzťahu k vnútroštátnemu právu v napadnutom uznesení
vyvodil. Sťažovateľka v podstate svojej sťažnosti tvrdí, že krajský súd tým, že neaplikoval
podľa jej názoru správne ustanovenie vnútroštátneho práva (§ 88 ods. 2 posledná veta OSP
platné v čase rozhodovania), určil nesprávnu miestnu príslušnosť súdu, a teda v konečnom
dôsledku porušil jej základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi garantované
17. Ústavný súd musel preto v prvom rade posúdiť, či interpretácia právnych
predpisov v napadnutom uznesení krajského súdu nebola neodôvodnená do tej miery, že by
to mohlo znamenať zásah do základných práv sťažovateľky.
18. Krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie v podstatnom takto:
„Je nepochybné, že slovenský právny poriadok upravuje miestnu príslušnosť konania
o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ako osobitnú výlučnú miestnu príslušnosť, pričom
v prejednávanej veci je miesto rozhodcovského konania v obvode Okresného súdu Košice I.
Odvolací súd konštatuje, že žalobcu je možné považovať za spotrebiteľa podľa § 52
ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rovnako aj poistná zmluva uzavretá medzi účastníkmi
konania má povahu spotrebiteľskej zmluvy, pre ktoré platí všeobecný zákaz neprijateľných
podmienok (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone svojej
funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Slovenská republika s účinnosťou
od 1. mája 2004 ratifikovala Zmluvu o pristúpení k Európskej únii, pričom ide o zmluvu
podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky.
Z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve
vyplýva aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho
spoločenstva. Súčasťou práv európskych spoločenstiev je aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa článku 6 ods. 1
Smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených
so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Základnou charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom
vnútroštátnym (napr. rozhodnutie ESD vo veci 6/64 Flaminio Costa c/a Ente nazionale
energia elettrica). Podľa rozhodnutia Simmenthal II., každý vnútroštátny súd je povinný
v medziach svojej právomoci aplikovať právo európskeho spoločenstva v celom rozsahu
a pritom sám musí odmietnuť použiť také ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú
v rozpore s právom ES (rozsudok ESD č. 106/77 vo veci Simmenthal SPA c/a
Amministrazione delle finanze dello Stato). V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho
práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo
vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad).
Pokiaľ právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou
orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu.
Európsky súdny dvor vo viacerých veciach pri výklade smernice rady 93/13/EHS
konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné
uplatnenie práv spotrebiteľa (napr. rozsudok vo veci C – 473/00 Cofidis). Vo veci C 243/08
(Pannon GSM) ESD konštatuje, že vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý
charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné
na tento účel. Ak považuje takúto podmienku za nekalú, zdrží sa jej uplatnenia, okrem
prípadu, že to spotrebiteľ namieta. Vnútroštátny súd má túto povinnosť tiež vtedy,
ak preveruje svoju vlastnú miestnu príslušnosť. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť,
či zmluvná podmienka spĺňa kritéria požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať ako
nekalú. V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť skutočnosť, že podmienka
obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom,
ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc
súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná
za nekalú.
Žalobca ako spotrebiteľ sa dovoláva neplatnosti zmluvnej úpravy pre jej
nevýhodnosť pre neho ako spotrebiteľa. Navyše, ako dôvod zrušenia rozhodcovského
rozsudku uvádza práve neplatnosť rozhodcovskej doložky.
Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov, ak súd zrušil rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 ods.1
písm. a/ a c/, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu
uvedenom vo vzájomnej žalobe. To znamená, že ak by súd v konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku uznal žalovaný dôvod za dôvodný, zruší rozhodcovský rozsudok
a pokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe. Tým sa konanie o zrušenie
rozhodcovského rozsudku stane konaním o spore zo spotrebiteľskej zmluvy.
Na základe uvedeného Krajský súd v Košiciach ako súd nadriadený Okresnému súdu
Košice I konštatuje, že vzhľadom na aplikáciu komunitárneho práva je namieste nepoužiť
ustanovenie § 88 ods. 2 posledná veta O.s.p., nie je teda daná miestna príslušnosť
Okresného súdu Košice I. Preto, pokiaľ Okresný súd Košice I nesúhlasí s postúpením veci
s odôvodnením, že podľa ustanovenia § 87 písm. f/ O.s.p. je Okresný súd Vranov nad
Topľou súdom, v ktorého obvode má žalobca ako spotrebiteľ bydlisko, jeho nesúhlas je
dôvodný a na konanie je príslušný Okresný súd Vranov nad Topľou.“
19. Ústavný súd po dôslednom preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu
konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali
nesprávnosti právnych záverov alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení
záverov krajského súdu. Krajský súd správne uzavrel, že vzhľadom na záväznosť
označeného úniového práva nie je v predmetných veciach daná miestna príslušnosť
Okresného súdu Košice I v zmysle § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, ale okresného súdu,
pričom svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými námietkami
sťažovateľky.
20. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia
majúceho za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
(m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Ústavný súd považuje sťažnosť vo vzťahu
k tejto argumentácii sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.
21. Ústava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa
ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku ústavy odkazuje, je Občiansky súdny poriadok.
Občiansky súdny poriadok ustanovuje, ktorý súd je vecne, miestne a funkčne príslušný
na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie zákonného sudcu, keďže
označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie
zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú
upravuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov. So sústavou súdov je teda priamo spätá príslušnosť súdu
o veci rozhodnúť upravená Občianskym súdnym poriadkom, a tým aj osoba zákonného
sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne
príslušného súdu (I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, III. ÚS 116/06). Zákonom ustanovené pravidlá
miestnej príslušnosti vytvárajú rámec na určenie zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu
základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
22. Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho
veci koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu by mal byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany vyplývajúcu
z ústavno-procesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy) uplatnil
na všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku ̶dovolania podľa
§ 237 písm. g) OSP (IV. ÚS 161/08). V prípade nepodania dovolania by tak mohla byť
sťažnosť odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu,
podľa ktorej je na posúdenie prípustnosti dovolania zásadne príslušný dovolací súd
(napr. IV. ÚS 238/07, II. ÚS 60/09, I. ÚS 481/2010, IV. ÚS 499/2011), a vzhľadom
na judikatúru najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní proti rozhodnutiam krajského
súdu o miestnej príslušnosti ako súdu nadriadeného podľa § 105 ods. 3 OSP (napríklad
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 243/2010 z 23. novembra 2010), ako aj na
okolnosti daného prípadu nepristúpil ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti z dôvodu jej
neprípustnosti, ale skúmal, či sú dôvody, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konanie.
23. Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu jasne a zrozumiteľne
podáva výklad aplikovaných právnych predpisov a dostatočne odôvodňuje svoj výrok.
V uznesení krajského súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič,
čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany
ústavného súdu. Sťažnosťou napadnuté uznesenie je vnútorne logické, nie je prejavom
aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne
a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené
argumentačným námietkam sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu nemôže ústavne
konformná aplikácia pravidiel o miestnej príslušnosti krajským súdom predstavovať
porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Z už uvedených
dôvodov preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
24. Sťažovateľka v sťažnosti taktiež namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu
sa odkláňa od iných rozhodnutí všeobecných súdov posudzujúcich tú istú otázku, čiže
miestnu príslušnosť súdov v konaní o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov
v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú príslušné
súdy podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, a nie podľa § 87 písm. f) OSP (sťažovateľka
poukazuje na uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 NcC/60/2009 z 30. novembra 2009).
V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu
zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho štátu
je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06, IV. ÚS 75/09). Ústavný súd vo vzťahu k danému prípadu
dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach
vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila
po určitú dobu, nie však ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež
automaticky neznamená, že sa judikatúra nemôže vyvíjať (IV. ÚS 126/2012). Najmä
v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej
judikatúry. Názor ústavného súdu o ústavnej konformite záverov, ktoré krajský súd
v napadnutých uzneseniach vyvodil z práva EÚ, považuje ústavný súd za postačujúci aj
na vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu
od doterajšej rozhodovacej činnosti v podobných prípadoch. Ani táto námietka preto
neindikuje možnosť porušenia základného práva sťažovateľky z hľadiska takej intenzity
pochybenia krajského súdu, ktorá by umožňovala prijať sťažnosť v tejto časti na ďalšie
konanie. Sťažnosť je preto aj vzťahu k tejto námietke zjavne neopodstatnená.
25. K námietke sťažovateľky o porušení jej ,,základného práva na to, aby štátne
orgány konali iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon podľa čl. 2 ods. 2 ústavy“, ústavný súd stručne udáva, že citovaná ústavná povinnosť
štátnych orgánov nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy, a preto
ústavný súd nemôže samostatne vysloviť porušenie tohto ,,práva“. Vysloviť porušenie čl. 2
ods. 2 ústavy môže ústavný súd len v spojení s porušením niektorého zo základných práv
a slobôd podľa druhej hlavy ústavy, prípadne podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy.
Keďže sťažovateľkou označené právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy porušené nebolo, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu
26. V závere nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že neskorší vývoj legislatívy
sa ubral smerom vytýčeným napadnutým uznesením krajského súdu. Novelizáciou
Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony) bola s účinnosťou od 1. januára 2012 zmenená právna úprava
pravidla miestnej príslušnosti v § 88 ods. 2 poslednej vete OSP takto: „Na konanie o zrušení
rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto
rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd,
v obvode ktorého má bydlisko.“.
27. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
28. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2012