Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)IV. ÚS 126/2012
PDF · 330.37 KB
No categories available
IV. ÚS 126/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., B., V. K., Č., a A. M., Č., zastúpených advokátom
JUDr. P. V., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa
čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo/211/2010
z 12. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H., V. K. a A. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2011
doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ v prvom rade“), V. K. (ďalej len
„sťažovateľ v druhom rade“) a A. M. (ďalej len „sťažovateľ v treťom rade“, spolu ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo/211/2010 z 12. mája 2011
(ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Sťažovatelia sú vlastníkmi pozemkov, ktoré boli spolu s inými pozemkami zlúčené
do spoločného poľovného revíru. Rozhodnutím Obvodného lesného úradu... (ďalej len
„obvodný lesný úrad“) z 20. mája 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 197/10/2005 bola
schválená zmluva o nájme výkonu práva poľovníctva v spoločnom poľovnom revíri, ktorú
uzatvorili vlastníci väčšiny pozemkov spoločného poľovného revíra ako prenajímatelia
s poľovníckym združením ako nájomcom, a bola ním uložená povinnosť uhradiť nájomné
sťažovateľom, ktorí sa na uzatváraní tejto zmluvy nepodieľali. Vlastníci pozemkov, ktorí
zmluvu podpísali ako prenajímatelia, sú vlastníkmi po prepočte spolu 699,46 ha, pričom
sťažovateľ v prvom rade je vlastníkom 0,36 ha, sťažovateľ v druhom rade je vlastníkom
3,44 ha a sťažovateľ v treťom rade je vlastníkom 1,54 ha. Predmetné rozhodnutie
obvodného lesného úradu bolo na základe odvolania sťažovateľov potvrdené rozhodnutím
Krajského lesného úradu... (ďalej len „krajský lesný úrad“) z 25. júla 2005 vydaným
v konaní vedenom pod sp. zn. KLÚ-237/2005 (ďalej len „rozhodnutie krajského lesného
úradu“).
Proti rozhodnutiu krajského lesného úradu bol podaný protest prokurátora Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) z 18. augusta 2008, v ktorom
argumentoval tým, že každý z vlastníkov pozemkov v poľovnom revíri má samostatné
práva a povinnosti. V proteste prokurátor ďalej uviedol, že „Ak teda nedôjde k uzavretiu
zmluvy alebo viacerých zmlúv o prenájme práva výkonu poľovníctva, medzi poľovníckym
združením a vlastníkom poľovných pozemkov tak, aby sa umožnil výkon práva poľovníctva
na celom území poľovného revíru, môže poľovnícke združenie vykonávať právo poľovníctva
len na tej časti revíru, ktorá je definovaná v schválenej zmluve.“.
O proteste prokurátora rozhodovalo Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo“), ktoré rozhodnutím z 3. novembra 2008 v konaní
vedenom pod sp. zn. 4044/2008 protestu prokurátora nevyhovelo. Proti tomuto rozhodnutiu
ministerstva bol sťažovateľmi podaný rozklad.
Minister pôdohospodárstva Slovenskej republiky rozhodnutím z 27. februára 2009
v konaní vedenom pod sp. zn. 810/2009 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie ministerstva“)
rozkladu sťažovateľov nevyhovel a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Vo svojom rozhodnutí
okrem iného uviedol: „Nakoľko spôsob rozhodovania zákon špeciálne neupravuje, je pri
rozhodovaní o výkone práva poľovníctva pre spoločný poľovný revír potrebné aplikovať
ustanovenia zákona ako na rozhodovanie o spoločnej veci. Existujú rozsudky súdov, ktoré
vykladajú príslušné ustanovenia zákona ako nakladanie so spoločnou vecou a správny
orgán sa pri rozhodovaní riadil príslušným výkladom.“
Proti napadnutému rozhodnutiu ministerstva podali sťažovatelia žalobu Krajskému
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhali preskúmania jeho
zákonnosti. Sťažovatelia v žalobe namietali, že poľovný revír nie je spoločnou vecou
a na právne postavenie vlastníkov pozemkov v spoločnom poľovnom revíri nemožno použiť
analógiu s hospodárením spoluvlastníkov so spoločnou vecou, pretože jej použitie
vo verejnom práve je neprípustné.
Krajský súd rozhodol o žalobe rozsudkom č. k. 3 S 84/2009-64 z 25. mája 2010,
v ktorom konštatoval, že zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva boli uzavreté
s väčšinou vlastníkov pozemkov tvoriacich poľovný revír, ktorý bol správne posudzovaný
ako vec spoločná v súlade s § 139 Občianskeho zákonníka, o ktorej rozhoduje nadpolovičná
väčšina počítaná podľa výšky podielov výmery poľovných pozemkov jednotlivých
vlastníkov začlenených do príslušného poľovného revíru. Krajský súd vyslovil názor, že
pokiaľ väčšina vlastníkov spoločného poľovného revíru prijala rozhodnutie urobiť určitý
právny úkon v súvislosti s nájmom výkonu práva poľovníctva na spoločný poľovný revír,
nevyžaduje sa, aby tento úkon podpísali aj vlastníci, ktorí nesúhlasili s prenájmom svojich
pozemkov začlenených do predmetného poľovného revíru. Nájomnú zmluvu môžu
v takomto prípade uzavrieť tí, ktorých podiel v spoločnom poľovnom revíri predstavuje
väčšinu. Krajský súd sa stotožnil so záverom správnych orgánov, že neuzavretie nájomných
zmlúv so všetkými vlastníkmi poľovných pozemkov s výmerou viac ako 10 ha nie je
prekážkou schválenia tých zmlúv, ktoré boli uzavreté s väčšinou vlastníkov pozemkov. Ich
schválením neboli žalobcovia (sťažovatelia) ukrátení na svojich vlastníckych právach.
Za správny považoval aj záver, že užívateľ poľovného revíru, ktorému vlastníci poľovného
revíru, ktorých podiely v spoločnom poľovnom revíri predstavujú väčšinu, postúpili
za odplatu zmluvou právo poľovníctva, je zo zákona povinný uhradiť nájomné aj tým
vlastníkom spoločného poľovného revíru, ktorí nájomnú zmluvu nepodpísali
(sťažovateľom), pričom výška nájomného je určená sadzobníkom uvedeným v prílohe
zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov účinného v čase
rozhodovania (ďalej len „zákon o poľovníctve“). Sťažovatelia sa proti označenému
rozsudku krajského súdu odvolali.
Najvyšší súd ako súd odvolací napadnutým rozsudkom rozhodnutie prvostupňového
súdu ako vecne správne potvrdil.
Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu smeruje sťažnosť sťažovateľov
navrhujúcich, aby ústavný súd vyslovil, že týmto rozsudkom došlo k porušeniu ich
základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Zároveň
sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil. Každý
zo sťažovateľov sa taktiež domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 1 000 € z dôvodu zásahu do svojich práv, ktorý považujú „za aroganciu moci“.
Podaním zo 4. januára 2012 sťažovatelia doplnili sťažnosť pripojením uznesenia toho
istého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo/191/2010 z 28. júla 2011, ktorým najvyšší súd
z dôvodu nedostatočného odôvodnenia zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 S 82/2009
zo 4. mája 2010 vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia krajského lesného úradu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd považoval za potrebné vymedziť najskôr rozsah základných práv,
porušenie ktorých sťažovatelia namietajú, a možnosť porušenia ktorých má ústavný súd
preskúmať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú (petit
sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa
svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý
nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09,
III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011). Namietanie porušenia čl. 12 ústavy obsiahnuté v texte
sťažnosti posudzoval ústavný súd ako súčasť argumentácie sťažovateľov.
Sťažovatelia v petite sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv
garantovaných čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práv
vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa
zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy a čl. 11 ods. 3 listiny vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho
zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými
zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne
pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 11 ods. 4 listiny vyvlastnenie alebo nútené
obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za náhradu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo/211/2010 z 12. mája 2011
Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že najvyšší súd porušil v sťažnosti označené práva
sťažovateľov ústavne neakceptovateľným výkladom a aplikáciou viacerých právnych
noriem obsiahnutých v zákone o poľovníctve, osobitne § 14 ods. 1 a 2 tohto zákona,
ktorými sa upravuje disponovanie s právom poľovníctva pri spoločnom poľovnom revíri.
Argumentácia sťažovateľov sa sústreďuje na dve kľúčové námietky.
V rámci prvej námietky sťažovatelia vznášajú voči najvyššiemu súdu výhrady, že
potvrdil výklad krajského súdu (resp. správnych orgánov) pripúšťajúci analogické
aplikovanie pravidiel o rozhodovaní o spoločnej veci spoluvlastníkmi ustanovených
Občianskym zákonníkom aj na spoločný poľovný revír, ktorý nie je vecou.
Druhá námietka sťažovateľov je založená na tvrdení o nemožnosti vyjadriť sa
k rozhodnutiu väčšiny vlastníkov pozemkov poľovného revíru o výkone práva poľovníctva,
čím sa im mal znemožniť výkon ich vlastníckeho práva.
Podľa § 14 ods. 1 zákona o poľovníctve o výkone práva poľovníctva rozhoduje
vlastník poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, ak ide o poľovné pozemky toho
istého vlastníka..., alebo vlastníci poľovných pozemkov zlúčených alebo pričlenených
do uznaného poľovného revíru (ďalej len „vlastníci spoločného poľovného revíru“).
Podľa § 14 ods. 2 zákona o poľovníctve vlastník poľovného revíru alebo vlastníci
spoločného poľovného revíru môžu právo poľovníctva vykonávať sami..., alebo môžu tento
výkon za odplatu prenajať... Pri nájme výkonu práva poľovníctva je jeho súčasťou
oprávnenie vstupovať v nevyhnutnej miere na poľovné pozemky.
Podľa sťažovateľov nie je spoločný poľovný revír vecou, vlastníci pozemkov
tvoriacich spoločný poľovný revír nie sú jeho spoluvlastníkmi, a preto nemožno pre
rozhodovanie o výkone práva poľovníctva analogicky použiť § 139 Občianskeho zákonníka
týkajúci sa rozhodovania spoluvlastníkov v prípade jednej (spoločnej) veci, a to okrem
iného aj preto, lebo zákon o poľovníctve je predpisom verejného práva, v ktorom je
analógia neprípustná. Sťažovatelia v súvislosti s tým uviedli, že „Nehnuteľné veci môžu byť
začlenené do určitých celkov, ale stále ostávajú nehnuteľnými vecami. Vlastnícke právo
možno pritom obmedziť len zákonom. Je v rozpore s princípmi právneho štátu, ak sa
v dôsledku absencie zákonnej právnej úpravy prijme názor, že poľovný revír je analogicky
spoločná vec. Takýto výklad je v rozpore s právnou istotu, je svojvoľný, a teda aj v rozpore
s právom na súdnu a inú právnu ochranu.“.
Sťažovatelia namietajú, že najvyšší súd nesprávne vytvoril a použil pravidlo
väčšinového rozhodovania vlastníkov pozemkov v spoločnom poľovnom revíri, čím
potvrdil výklad, podľa ktorého nie je v prípade rozhodovania o výkone práva poľovníctva
ako o rozhodovaní o spoločnej veci nevyhnutné dať príležitosť vyjadriť sa všetkým
vlastníkom pozemkov v spoločnom poľovnom revíri. Podľa sťažovateľov v danom prípade
„nejde o práva väčšiny, ale o práva vlastníka väčšiny pozemkov. S takýmto výkladom sa
nemožno stotožniť. Pokiaľ súd tvrdí, že kto má viac majetku, má viac práv, popiera právny
základ tejto spoločnosti, ako rovnosť osôb vyjadrenú v článku 12 Ústavy... súd tak nastoľuje
právny stav, ktorým vlastníkom pozemkov s menšou rozlohou odníma akúkoľvek ochranu.“.
Námietky sťažovateľov sa týkajú nasledujúcej časti odôvodnenia napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu:
„... je potrebné prisvedčiť záveru krajského súdu, že v súdnom preskúmavacom
konaní nebolo zistené porušenie zákona v postupe a rozhodovaní orgánov štátnej správy.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu schválením zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva
na poľovné pozemky na majoritnej výmere poľovného revíru..., uzatvorenej medzi
prenajímateľmi (vlastníkmi pozemkov o majoritnej výmere poľovného revíru, poznámka)...
a nájomcom..., nedošlo k porušeniu zákonom chránených práv žalobcov. Tu je potrebné
uviesť, že všeobecným právnym princípom demokratického štátu je vôľa väčšiny pri
zachovaní zákonných práv menšiny. Len výnimočne sa uplatňuje princíp jednomyseľnosti,
lebo pri jeho rozšírenej aplikácii by nemohli byť riešené rôzne bežné životné situácie.
Odvolací súd zároveň konštatuje, že žalovaný správny orgán postupoval v súlade
so zákonom, keď poľovný revír posúdil ako vec spoločnú v zmysle § 139 Občianskeho
zákonníka, nakoľko v prípade, ak vlastník poľovného revíru tento prenajme, tak ho
prenajíma ako celok, t. j. nájomca poľovného revíru je oprávnený vykonávať právo
poľovníctva na všetkých pozemkoch, ktoré sú súčasťou poľovného revíru, nie len
na niektorých poľovných pozemkoch (tieto môžu byť vo vlastníctve rôznych osôb, keďže
poľovný revír môže byť tvorený pozemkami jedného, ale aj viacerých vlastníkov). Preto nie
je možné v rámci zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva prenajať len časť poľovného
revíru, teda len niektoré poľovné pozemky. V tomto zmysle ide o ustálenú judikatúru
najvyššieho súdu, keď z rovnakého právneho názoru vychádzajú napr. rozhodnutia sp. zn.
2 Sžo/409/2009 alebo 8 Sžo/230/2008.“
V reakcii na výhrady sťažovateľov k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu
ústavný súd poznamenáva, že jeho úlohou bolo iba posúdiť, či výklad právnych predpisov
vzťahujúcich sa na riešenie danej problematiky podaný najvyšším súdom v napadnutom
rozsudku je ústavne akceptovateľný. Podľa názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu založený na takom racionálnom a ústavne udržateľnom argumentačnom
základe, ktorý neumožňuje dospieť k záveru o extrémnej interpretácii v danej veci
aplikovaných právnych predpisov.
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu vychádza a zapadá do pomerne ustálenej
rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu týkajúcej sa danej problematiky (okrem
v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu spomenutých rozsudkov v konaniach
vedených pod sp. zn. 2 Sžo/409/2009 a sp. zn. 8 Sžo/230/2008 je tiež ústavnému súdu
z vlastnej rozhodovacej činnosti známy rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 88/2009
napadnutý sťažnosťou v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 111/2010).
Podľa názoru ústavného súdu je potrebné zohľadniť, že najvyšší súd konal ako
správny súd skúmajúci zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu. Najvyšší súd dostatočne
odôvodnil, prečo sa vyžaduje väčšinové hlasovanie o nájme výkonu práva poľovníctva.
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje v tomto smere dostatok argumentov na jeho
výrok, preto nie je zjavne neodôvodnený, a výklad najvyššieho súdu v napadnutom
rozsudku nie je ani arbitrárny. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nepopiera účel ani
povahu použitých ustanovení zákona a poľovníctve, pričom najvyšší súd sa navyše
vysporiadal so všetkými relevantnými výhradami sťažovateľov. Na tomto základe ústavný
súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založený napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu, je vo vzťahu k námietke týkajúcej sa väčšinového hlasovania o nájme
výkonu práva poľovníctva z ústavného hľadiska akceptovateľný, a vo vzťahu k tejto
námietke nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť je preto
potrebné v tejto časti odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
V súvislosti s prvou námietkou sťažovatelia argumentovali okrem iného aj tým, že
aplikovaním pravidla väčšinového rozhodovania najvyšší súd nastoľuje právny stav, ktorým
sa vlastníkom pozemkov s menšou rozlohou odníma akákoľvek ochrana, keďže sa
umožňuje ich prehlasovanie vlastníkmi väčších pozemkov v spoločnom poľovnom revíri.
Ústavný súd uvádza, že predmetom konania pred krajským súdom bolo preskúmanie
zákonnosti správneho rozhodnutia (napadnutého rozhodnutia ministerstva), pričom najvyšší
súd sa so závermi, ku ktorým dospel krajský súd, stotožnil. Predmetom konania pred
najvyšším súdom neboli iné mechanizmy ochrany vlastníkov pozemkov pri rozhodovaní
o výkone práva poľovníctva (napríklad prípadné dôsledky analogického aplikovania
pravidla o hospodárení so spoločnou vecou na oprávnenia prehlasovaných alebo pri
hlasovaní opomenutých vlastníkov). Ústavný súd môže iba preskúmať, či sťažnosťou
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k namietanému porušeniu
základných ľudských práv a slobôd, nie však hodnotiť hypotetické alternatívy právnej
ochrany, ktoré však neboli sťažovateľmi ani reálne uplatnené pred všeobecnými súdmi
a sťažovatelia ani nepreukázali, že by uplatnenie takýchto nárokov bolo zjavne neúspešné.
Ústavný súd zdôrazňuje, že aj všeobecným súdom patrí povinnosť zabezpečiť ochranu
základných práv a slobôd, a to aj v prípade prípadných ďalších konaní týkajúcich sa iných
mechanizmov ochrany práv sťažovateľov, ktoré sú vo výlučnej právomoci všeobecných
súdov (a nie ústavného súdu). Ústavný súd nemôže prejudikovať rozhodovanie
všeobecných súdov o takýchto hypotetických nárokoch, poukazuje však na to, že aj
prehlasovaní vlastníci pozemkov v spoločnom poľovnom revíri majú právo na pomerné
nájomné. Z uvedených dôvodov bolo potrebné vo vzťahu k predmetnej argumentácii
sťažnosť odmietnuť ako neprípustnú.
Podstatou druhej námietky sťažovateľov je tvrdenie o nemožnosti vyjadriť sa
k rozhodnutiu väčšiny vlastníkov pozemkov poľovného revíru o výkone práva poľovníctva,
teda aj to, že je im v dôsledku toho znemožnené rozhodovať o výkone tohto práva.
Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil, že predmetná
námietka bola síce zahrnutá do rozkladu sťažovateľa v prvom rade z 18. decembra 2008,
avšak nebola už súčasťou argumentácie sťažovateľov ani v žalobe o preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia ministerstva, ani v odvolaní sťažovateľov z 12. júla
2010 proti rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou súdneho konania
a sťažnosť nie je opravným prostriedkom proti prvostupňovému rozhodnutiu. Dodatočné
námietky sťažovateľov, ktoré neboli zahrnuté do odvolania proti rozhodnutiu
prvostupňového súdu a ktoré mali a mohli byť uplatnené v riadnom opravnom konaní, nie
sú pred ústavným súdom uplatniteľné (podobne napr. IV. ÚS 100/07).
Konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže byť prostriedkom, ktorý by
nahradzoval konanie pred príslušnými orgánmi verejnej moci a ktorým by sa umožnilo
prihliadnuť na nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať vplyv na právoplatné
rozhodnutie, proti ktorému sťažnosť smeruje, pritom ale neboli uplatnené vo veci samej.
Nevyužitie možnosti uplatniť argumentáciu, ktorá nebola zahrnutá do odvolania proti
rozhodnutiu prvostupňového súdu v konaní pred všeobecnými súdmi nemožno naprávať
alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom. Sťažovatelia preto, pokiaľ ide
o túto časť ich sťažnosti, nesplnili základný zákonný predpoklad jej prípustnosti podľa § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (II. ÚS 193/06, IV. ÚS 100/07). Vzhľadom na to bolo
potrebné sťažnosť aj vo vzťahu k predmetnej námietke odmietnuť ako neprípustnú.
Na uvedenom závere nič nemení ani námietka sťažovateľov obsiahnutá v podaní
zo 4. januára 2012, ku ktorému priložili uznesenie toho istého senátu najvyššieho súdu
sp. zn. 8 Sžo/191/2010 z 28. júla 2011, ktorým najvyšší súd z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 S 82/2009 zo 4. mája 2010 vo veci
preskúmania zákonnosti rozhodnutia krajského lesného úradu. Z toho sťažovatelia
vyvodzujú, že najvyšší súd sa priklonil k ich argumentácii uvedenej v sťažnosti. Nad rámec
uvedeného ústavný súd dodáva, že priloženým uznesením najvyššieho súdu bolo konanie
o odvolaní sťažovateľov v prvom a druhom rade ako vedľajších účastníkov zastavené.
Ústavný súd vo vzťahu k okolnostiam tohto prípadu uvádza, že dôveru v určitú
rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná
rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, nie však
ojedinelé rozhodnutie súdu a ani neskoršie rozhodnutie súdu v podobnej veci. Požiadavka
právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu
nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce
z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu
rozhodovacej činnosti. Samotná skutočnosť, že po vyhlásení napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu vydal ten istý senát najvyššieho súdu uznesenie, v ktorom podľa
sťažovateľov podobnú otázku posúdil odlišne od napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,
nemá sama osebe vplyv na súlad napadnutého rozsudku najvyššieho súdu s ústavou
a nezakladá bez ďalšie možnosť dospieť k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu došlo k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľov.
Ústavný súd navyše dodáva, že z priloženého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
8 Sžo/191/2010 z 28. júla 2011 nevyplýva odlišné posúdenie otázky rozhodujúcej pre
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ale iba záver o nedostatočnom odôvodnení iného
rozsudku krajského súdu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
rozsudkom krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňujú,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto
názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho
súdu svojimi vlastnými. Nie je úlohou ústavného súdu do detailov preskúmať prípad z
pozície aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam
možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla
spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku najvyššieho súdu s ústavou
(IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010). Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd (v spojení
s krajským súdom) ústavne konformným spôsobom vec posúdil a odôvodnil. Sťažnosť je
preto potrebné v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú a zároveň ako
neprípustnú.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 20
ústavy a čl. 11 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo/211/2010 z 12. mája 2011
Sťažovatelia ďalej namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ústavy (resp. čl. 11 listiny) a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ústavy
ako celku možno vykladať obdobne ako čl. 1 dodatkového protokolu. (PL. ÚS 23/06).
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 11
listiny (a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), ktorej
súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (a práva
podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
v spojení s ich porušením.
Nezistenie príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom a namietaným
porušením základného práva sťažovateľov upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. v čl. 36
listiny a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie
sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej.
Ústavný súd však považoval za potrebné poukázať aj na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý rozhodoval vo veciach vykazujúcich z pohľadu
sťažovateľov funkčnú podobnosť s ich situáciou, konkrétne o povinnom členstve
v poľovníckom združení v prípade, ak osoba je vlastníkom pozemku o výmere menšej ako
je 75 ha (Herrmann proti Nemecku z 20. januára 2011, sťažnosť č. 9300/07), resp.
o povinnom prevode výkonu práva poľovníctva vo vzťahu k vlastneným nehnuteľnostiam
na poľovné združenie (Chassagnou a. i. proti Francúzsku z 29. apríla 1999, sťažnosti
č. 25088/94, č. 28331/95, č. 28443/95). Z pohľadu sťažovateľov ako vlastníkov pozemkov
v spoločnom poľovnom revíri pozostávajúcom z pozemkov viacerých vlastníkov je funkčne
rovnocenné, či rozhodovanie o výkone práva poľovníctva v poľovnom revíri je presunuté
na iný subjekt (poľovné združenie), v ktorom môže mať tento vlastník hlasovacie právo
(ako to bolo v prípade Herrmann proti Nemecku), alebo je takéto rozhodovanie predmetom
väčšinového rozhodovania viacerých vlastníkov bez toho, aby títo ex lege vytvárali nový
právny subjekt alebo iný obdobný záväzkový vzťah (ako to je vo veci samej). V oboch
veciach predstavuje podľa ESĽP povinný prevod výkonu práva poľovníctva zásah
do pokojného užívania majetku (osobitne bod 74 rozhodnutia Chassagnou a i. proti
Francúzsku).
Zásah do pokojného užívania majetku je v zmysle judikatúry ESĽP a ústavného súdu
prípustný, ak zachováva spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo
všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov
(J. A. Pye proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 44302/02, bod 46, PL. ÚS 22/06).
Podľa ESĽP (Herrmann proti Nemecku, Chassagnou a. i. proti Francúzsku) právna
úprava výkonu práva poľovníctva, ktorá má za cieľ zabrániť neregulovanému poľovaniu
a podporiť racionálnu správu zveri, slúži verejnému záujmu (Chassagnou a. i. proti
Francúzsku, bod 79, Herrmann proti Nemecku, bod 48).
Ústavný súd sa v nadväznosti na uvedené napokon zaoberal tým, či výklad právnej
úpravy zákona o poľovníctve najvyšším súdom v napadnutom rozsudku zabezpečuje
spravodlivú rovnováhu medzi verejným záujmom a ochranou základného práva jednotlivca.
Podľa ustálenej judikatúry ESĽP k čl. 1 dodatkového protokolu nie je nastolená
spravodlivá rovnováha tam, kde dotknutá osoba musí znášať individuálnu a nadmernú záťaž
(„an individual and excessive burden“), pričom pre úvahu, či namietnutá úprava rešpektuje
spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými záujmami a najmä či sťažovateľa nezaťažuje
neprimerane veľkým bremenom, sú podstatné aj podmienky odškodnenia (rozsudok
Sporrong a Lönnroth proti Švédsku z 23. septembra 1982, sťažnosť č. 7151/75; 7152/75,
pozri aj PL. ÚS 23/06). V už spomenutom rozhodnutí (Herrmann proti Nemecku, bod 55)
ESĽP taktiež uviedol, že požiadavka spravodlivej rovnováhy je zvýraznená okolnosťou, že
vlastník pozemku dostáva (hoci aj zanedbateľne nízke) platby od poľovného združenia
za výkon práva poľovníctva, keďže sa tým znemožní iným osobám ponechať si finančný
zisk z užívania pozemku vlastníka.
Prírodné terénne danosti a spôsob života zveri odôvodňujú vytvorenie spoločného
poľovného revíru ako administratívneho celku s hranicami presahujúcimi jednotlivé
pozemky. Zver neuznáva hranice pozemkov a nezdržiava sa, ak k tomu nie je prinútená, iba
na jednom z pozemkov v spoločnom poľovnom revíri. Preto je pochopiteľná snaha
o jednotnú úpravu výkonu poľovného práva na určitých prírodných celkoch, pri ktorých sa
nevyhnutne stretáva záujem vlastníkov viacerých pozemkov (pozri aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 2084/05 z 13. decembra 2006).
Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sa sťažovateľom nebráni úplne
disponovať so svojím vlastníctvom, iba sa pripodobňuje miera ich vplyvu na rozhodovanie
o výkone práva poľovníctva pre celý spoločný poľovný revír k pomeru veľkosti ich
pozemkov k veľkosti celého spoločného poľovného revíru. Majetkové záujmy sťažovateľov
sú pritom chránené rovnako ako záujmy iných ostatných vlastníkov pozemkov patriacich
do spoločného poľovného revíru, a to povinnou platbou nájomného. Podľa rozhodnutia
krajského lesného úradu, ktoré bolo potvrdené napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,
má prenajímateľ povinnosť platiť nájomné aj za pozemky, ktoré patria sťažovateľom.
Zohľadniac uvedené ústavný súd dospel k záveru, že výklad použitý najvyšším
súdom v napadnutom rozsudku rešpektuje požiadavky spravodlivej rovnováhy medzi
verejným záujmom a obsahom vlastníckeho práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1 a jeho
limitácie v zmysle čl. 20 ods. 3 ústavy (m. m. PL. ÚS 22/06) a sťažovateľov ani
neprimerane nezaťažuje.
Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno dávať
do takej súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu,
a teda ani základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny), ktorá by
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala vyslovenie porušenia týchto práv, a preto
sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
aj ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v petite ich sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2012