Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 126/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., B., V. K., Č., a A. M., Č., zastúpených advokátom

JUDr. P. V., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46

ods. 1 a a Listiny základných práv a slobôd

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H., V. K. a A. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2011

doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ v prvom rade“), V. K. (ďalej len

„sťažovateľ v druhom rade“) a A. M. (ďalej len „sťažovateľ v treťom rade“, spolu ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. mája 2011

(ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovatelia sú vlastníkmi pozemkov, ktoré boli spolu s inými pozemkami zlúčené

do spoločného poľovného revíru. Rozhodnutím Obvodného lesného úradu... (ďalej len

„obvodný lesný úrad“) z 20. mája 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. bola

schválená zmluva o nájme výkonu práva poľovníctva v spoločnom poľovnom revíri, ktorú

uzatvorili vlastníci väčšiny pozemkov spoločného poľovného revíra ako prenajímatelia

s poľovníckym združením ako nájomcom, a bola ním uložená povinnosť uhradiť nájomné

sťažovateľom, ktorí sa na uzatváraní tejto zmluvy nepodieľali. Vlastníci pozemkov, ktorí

zmluvu podpísali ako prenajímatelia, sú vlastníkmi po prepočte spolu 699,46 ha, pričom

sťažovateľ v prvom rade je vlastníkom 0,36 ha, sťažovateľ v druhom rade je vlastníkom

3,44 ha a sťažovateľ v treťom rade je vlastníkom 1,54 ha. Predmetné rozhodnutie

obvodného lesného úradu bolo na základe odvolania sťažovateľov potvrdené rozhodnutím

Krajského lesného úradu... (ďalej len „krajský lesný úrad“) z 25. júla 2005 vydaným

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „rozhodnutie krajského lesného

úradu“).

Proti rozhodnutiu krajského lesného úradu bol podaný protest prokurátora Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) z 18. augusta 2008, v ktorom

argumentoval tým, že každý z vlastníkov pozemkov v poľovnom revíri má samostatné

práva a povinnosti. V proteste prokurátor ďalej uviedol, že „Ak teda nedôjde k uzavretiu

zmluvy alebo viacerých zmlúv o prenájme práva výkonu poľovníctva, medzi poľovníckym

združením a vlastníkom poľovných pozemkov tak, aby sa umožnil výkon práva poľovníctva

na celom území poľovného revíru, môže poľovnícke združenie vykonávať právo poľovníctva

len na tej časti revíru, ktorá je definovaná v schválenej zmluve.“.

O proteste prokurátora rozhodovalo Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo“), ktoré rozhodnutím z 3. novembra 2008 v konaní

vedenom pod sp. zn. 4044/2008 protestu prokurátora nevyhovelo. Proti tomuto rozhodnutiu

ministerstva bol sťažovateľmi podaný rozklad.

Minister pôdohospodárstva Slovenskej republiky rozhodnutím z 27. februára 2009

v konaní vedenom pod sp. zn. 810/2009 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie ministerstva“)

rozkladu sťažovateľov nevyhovel a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Vo svojom rozhodnutí

okrem iného uviedol: „Nakoľko spôsob rozhodovania zákon špeciálne neupravuje, je pri

rozhodovaní o výkone práva poľovníctva pre spoločný poľovný revír potrebné aplikovať

ustanovenia zákona ako na rozhodovanie o spoločnej veci. Existujú rozsudky súdov, ktoré

vykladajú príslušné ustanovenia zákona ako nakladanie so spoločnou vecou a správny

orgán sa pri rozhodovaní riadil príslušným výkladom.“

Proti napadnutému rozhodnutiu ministerstva podali sťažovatelia žalobu Krajskému

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhali preskúmania jeho

zákonnosti. Sťažovatelia v žalobe namietali, že poľovný revír nie je spoločnou vecou

a na právne postavenie vlastníkov pozemkov v spoločnom poľovnom revíri nemožno použiť

analógiu s hospodárením spoluvlastníkov so spoločnou vecou, pretože jej použitie

vo verejnom práve je neprípustné.

Krajský súd rozhodol o žalobe rozsudkom č. k. -64 z 25. mája 2010,

v ktorom konštatoval, že zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva boli uzavreté

s väčšinou vlastníkov pozemkov tvoriacich poľovný revír, ktorý bol správne posudzovaný

ako vec spoločná v súlade s , o ktorej rozhoduje nadpolovičná

väčšina počítaná podľa výšky podielov výmery poľovných pozemkov jednotlivých

vlastníkov začlenených do príslušného poľovného revíru. Krajský súd vyslovil názor, že

pokiaľ väčšina vlastníkov spoločného poľovného revíru prijala rozhodnutie urobiť určitý

právny úkon v súvislosti s nájmom výkonu práva poľovníctva na spoločný poľovný revír,

nevyžaduje sa, aby tento úkon podpísali aj vlastníci, ktorí nesúhlasili s prenájmom svojich

pozemkov začlenených do predmetného poľovného revíru. Nájomnú zmluvu môžu

v takomto prípade uzavrieť tí, ktorých podiel v spoločnom poľovnom revíri predstavuje

väčšinu. Krajský súd sa stotožnil so záverom správnych orgánov, že neuzavretie nájomných

zmlúv so všetkými vlastníkmi poľovných pozemkov s výmerou viac ako 10 ha nie je

prekážkou schválenia tých zmlúv, ktoré boli uzavreté s väčšinou vlastníkov pozemkov. Ich

schválením neboli žalobcovia (sťažovatelia) ukrátení na svojich vlastníckych právach.

Za správny považoval aj záver, že užívateľ poľovného revíru, ktorému vlastníci poľovného

revíru, ktorých podiely v spoločnom poľovnom revíri predstavujú väčšinu, postúpili

za odplatu zmluvou právo poľovníctva, je zo zákona povinný uhradiť nájomné aj tým

vlastníkom spoločného poľovného revíru, ktorí nájomnú zmluvu nepodpísali

(sťažovateľom), pričom výška nájomného je určená sadzobníkom uvedeným v prílohe

o poľovníctve v znení neskorších predpisov účinného v čase

rozhodovania (ďalej len „zákon o poľovníctve“). Sťažovatelia sa proti označenému

rozsudku krajského súdu odvolali.

Najvyšší súd ako súd odvolací napadnutým rozsudkom rozhodnutie prvostupňového

súdu ako vecne správne potvrdil.

Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu smeruje sťažnosť sťažovateľov

navrhujúcich, aby ústavný súd vyslovil, že týmto rozsudkom došlo k porušeniu ich

základných práv podľa a a a listiny, ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Zároveň

sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil. Každý

zo sťažovateľov sa taktiež domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 1 000 € z dôvodu zásahu do svojich práv, ktorý považujú „za aroganciu moci“.

Podaním zo 4. januára 2012 sťažovatelia doplnili sťažnosť pripojením uznesenia toho

istého senátu najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júla 2011, ktorým najvyšší súd

z dôvodu nedostatočného odôvodnenia zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 4. mája 2010 vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia krajského lesného úradu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Ústavný súd považoval za potrebné vymedziť najskôr rozsah základných práv,

porušenie ktorých sťažovatelia namietajú, a možnosť porušenia ktorých má ústavný súd

preskúmať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú (petit

sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa

svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý

nemôže doplniť petit (, , , ,

, ). Namietanie porušenia obsiahnuté v texte

sťažnosti posudzoval ústavný súd ako súčasť argumentácie sťažovateľov.

Sťažovatelia v petite sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv

garantovaných a a a listiny a tiež práv

vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa

zaručuje.

Podľa a listiny vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho

zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými

zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne

pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa a listiny vyvlastnenie alebo nútené

obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za náhradu.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. mája 2011

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že najvyšší súd porušil v sťažnosti označené práva

sťažovateľov ústavne neakceptovateľným výkladom a aplikáciou viacerých právnych

noriem obsiahnutých v zákone o poľovníctve, osobitne § 14 ods. 1 a 2 tohto zákona,

ktorými sa upravuje disponovanie s právom poľovníctva pri spoločnom poľovnom revíri.

Argumentácia sťažovateľov sa sústreďuje na dve kľúčové námietky.

V rámci prvej námietky sťažovatelia vznášajú voči najvyššiemu súdu výhrady, že

potvrdil výklad krajského súdu (resp. správnych orgánov) pripúšťajúci analogické

aplikovanie pravidiel o rozhodovaní o spoločnej veci spoluvlastníkmi ustanovených

aj na spoločný poľovný revír, ktorý nie je vecou.

Druhá námietka sťažovateľov je založená na tvrdení o nemožnosti vyjadriť sa

k rozhodnutiu väčšiny vlastníkov pozemkov poľovného revíru o výkone práva poľovníctva,

čím sa im mal znemožniť výkon ich vlastníckeho práva.

Podľa § 14 ods. 1 zákona o poľovníctve o výkone práva poľovníctva rozhoduje

vlastník poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, ak ide o poľovné pozemky toho

istého vlastníka..., alebo vlastníci poľovných pozemkov zlúčených alebo pričlenených

do uznaného poľovného revíru (ďalej len „vlastníci spoločného poľovného revíru“).

Podľa § 14 ods. 2 zákona o poľovníctve vlastník poľovného revíru alebo vlastníci

spoločného poľovného revíru môžu právo poľovníctva vykonávať sami..., alebo môžu tento

výkon za odplatu prenajať... Pri nájme výkonu práva poľovníctva je jeho súčasťou

oprávnenie vstupovať v nevyhnutnej miere na poľovné pozemky.

Podľa sťažovateľov nie je spoločný poľovný revír vecou, vlastníci pozemkov

tvoriacich spoločný poľovný revír nie sú jeho spoluvlastníkmi, a preto nemožno pre

rozhodovanie o výkone práva poľovníctva analogicky použiť

týkajúci sa rozhodovania spoluvlastníkov v prípade jednej (spoločnej) veci, a to okrem

iného aj preto, lebo zákon o poľovníctve je predpisom verejného práva, v ktorom je

analógia neprípustná. Sťažovatelia v súvislosti s tým uviedli, že „Nehnuteľné veci môžu byť

začlenené do určitých celkov, ale stále ostávajú nehnuteľnými vecami. Vlastnícke právo

možno pritom obmedziť len zákonom. Je v rozpore s princípmi právneho štátu, ak sa

v dôsledku absencie zákonnej právnej úpravy prijme názor, že poľovný revír je analogicky

spoločná vec. Takýto výklad je v rozpore s právnou istotu, je svojvoľný, a teda aj v rozpore

s právom na súdnu a inú právnu ochranu.“.

Sťažovatelia namietajú, že najvyšší súd nesprávne vytvoril a použil pravidlo

väčšinového rozhodovania vlastníkov pozemkov v spoločnom poľovnom revíri, čím

potvrdil výklad, podľa ktorého nie je v prípade rozhodovania o výkone práva poľovníctva

ako o rozhodovaní o spoločnej veci nevyhnutné dať príležitosť vyjadriť sa všetkým

vlastníkom pozemkov v spoločnom poľovnom revíri. Podľa sťažovateľov v danom prípade

„nejde o práva väčšiny, ale o práva vlastníka väčšiny pozemkov. S takýmto výkladom sa

nemožno stotožniť. Pokiaľ súd tvrdí, že kto má viac majetku, má viac práv, popiera právny

základ tejto spoločnosti, ako rovnosť osôb vyjadrenú v článku 12 ... súd tak nastoľuje

právny stav, ktorým vlastníkom pozemkov s menšou rozlohou odníma akúkoľvek ochranu.“.

Námietky sťažovateľov sa týkajú nasledujúcej časti odôvodnenia napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu:

„... je potrebné prisvedčiť záveru krajského súdu, že v súdnom preskúmavacom

konaní nebolo zistené porušenie zákona v postupe a rozhodovaní orgánov štátnej správy.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu schválením zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva

na poľovné pozemky na majoritnej výmere poľovného revíru..., uzatvorenej medzi

prenajímateľmi (vlastníkmi pozemkov o majoritnej výmere poľovného revíru, poznámka)...

a nájomcom..., nedošlo k porušeniu zákonom chránených práv žalobcov. Tu je potrebné

uviesť, že všeobecným právnym princípom demokratického štátu je vôľa väčšiny pri

zachovaní zákonných práv menšiny. Len výnimočne sa uplatňuje princíp jednomyseľnosti,

lebo pri jeho rozšírenej aplikácii by nemohli byť riešené rôzne bežné životné situácie.

Odvolací súd zároveň konštatuje, že žalovaný správny orgán postupoval v súlade

so zákonom, keď poľovný revír posúdil ako vec spoločnú v zmysle § 139 Občianskeho

zákonníka, nakoľko v prípade, ak vlastník poľovného revíru tento prenajme, tak ho

prenajíma ako celok, t. j. nájomca poľovného revíru je oprávnený vykonávať právo

poľovníctva na všetkých pozemkoch, ktoré sú súčasťou poľovného revíru, nie len

na niektorých poľovných pozemkoch (tieto môžu byť vo vlastníctve rôznych osôb, keďže

poľovný revír môže byť tvorený pozemkami jedného, ale aj viacerých vlastníkov). Preto nie

je možné v rámci zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva prenajať len časť poľovného

revíru, teda len niektoré poľovné pozemky. V tomto zmysle ide o ustálenú judikatúru

najvyššieho súdu, keď z rovnakého právneho názoru vychádzajú napr. rozhodnutia sp. zn.

2 alebo .“

V reakcii na výhrady sťažovateľov k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu

ústavný súd poznamenáva, že jeho úlohou bolo iba posúdiť, či výklad právnych predpisov

vzťahujúcich sa na riešenie danej problematiky podaný najvyšším súdom v napadnutom

rozsudku je ústavne akceptovateľný. Podľa názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu založený na takom racionálnom a ústavne udržateľnom argumentačnom

základe, ktorý neumožňuje dospieť k záveru o extrémnej interpretácii v danej veci

aplikovaných právnych predpisov.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu vychádza a zapadá do pomerne ustálenej

rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu týkajúcej sa danej problematiky (okrem

v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu spomenutých rozsudkov v konaniach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. je tiež ústavnému súdu

z vlastnej rozhodovacej činnosti známy rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

napadnutý sťažnosťou v konaní vedenom pod sp. zn. ).

Podľa názoru ústavného súdu je potrebné zohľadniť, že najvyšší súd konal ako

správny súd skúmajúci zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu. Najvyšší súd dostatočne

odôvodnil, prečo sa vyžaduje väčšinové hlasovanie o nájme výkonu práva poľovníctva.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje v tomto smere dostatok argumentov na jeho

výrok, preto nie je zjavne neodôvodnený, a výklad najvyššieho súdu v napadnutom

rozsudku nie je ani arbitrárny. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nepopiera účel ani

povahu použitých ustanovení zákona a poľovníctve, pričom najvyšší súd sa navyše

vysporiadal so všetkými relevantnými výhradami sťažovateľov. Na tomto základe ústavný

súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založený napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu, je vo vzťahu k námietke týkajúcej sa väčšinového hlasovania o nájme

výkonu práva poľovníctva z ústavného hľadiska akceptovateľný, a vo vzťahu k tejto

námietke nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a listiny či práva podľa dohovoru. Sťažnosť je preto

potrebné v tejto časti odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s prvou námietkou sťažovatelia argumentovali okrem iného aj tým, že

aplikovaním pravidla väčšinového rozhodovania najvyšší súd nastoľuje právny stav, ktorým

sa vlastníkom pozemkov s menšou rozlohou odníma akákoľvek ochrana, keďže sa

umožňuje ich prehlasovanie vlastníkmi väčších pozemkov v spoločnom poľovnom revíri.

Ústavný súd uvádza, že predmetom konania pred krajským súdom bolo preskúmanie

zákonnosti správneho rozhodnutia (napadnutého rozhodnutia ministerstva), pričom najvyšší

súd sa so závermi, ku ktorým dospel krajský súd, stotožnil. Predmetom konania pred

najvyšším súdom neboli iné mechanizmy ochrany vlastníkov pozemkov pri rozhodovaní

o výkone práva poľovníctva (napríklad prípadné dôsledky analogického aplikovania

pravidla o hospodárení so spoločnou vecou na oprávnenia prehlasovaných alebo pri

hlasovaní opomenutých vlastníkov). Ústavný súd môže iba preskúmať, či sťažnosťou

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k namietanému porušeniu

základných ľudských práv a slobôd, nie však hodnotiť hypotetické alternatívy právnej

ochrany, ktoré však neboli sťažovateľmi ani reálne uplatnené pred všeobecnými súdmi

a sťažovatelia ani nepreukázali, že by uplatnenie takýchto nárokov bolo zjavne neúspešné.

Ústavný súd zdôrazňuje, že aj všeobecným súdom patrí povinnosť zabezpečiť ochranu

základných práv a slobôd, a to aj v prípade prípadných ďalších konaní týkajúcich sa iných

mechanizmov ochrany práv sťažovateľov, ktoré sú vo výlučnej právomoci všeobecných

súdov (a nie ústavného súdu). Ústavný súd nemôže prejudikovať rozhodovanie

všeobecných súdov o takýchto hypotetických nárokoch, poukazuje však na to, že aj

prehlasovaní vlastníci pozemkov v spoločnom poľovnom revíri majú právo na pomerné

nájomné. Z uvedených dôvodov bolo potrebné vo vzťahu k predmetnej argumentácii

sťažnosť odmietnuť ako neprípustnú.

Podstatou druhej námietky sťažovateľov je tvrdenie o nemožnosti vyjadriť sa

k rozhodnutiu väčšiny vlastníkov pozemkov poľovného revíru o výkone práva poľovníctva,

teda aj to, že je im v dôsledku toho znemožnené rozhodovať o výkone tohto práva.

Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil, že predmetná

námietka bola síce zahrnutá do rozkladu sťažovateľa v prvom rade z 18. decembra 2008,

avšak nebola už súčasťou argumentácie sťažovateľov ani v žalobe o preskúmanie

zákonnosti napadnutého rozhodnutia ministerstva, ani v odvolaní sťažovateľov z 12. júla

2010 proti rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou súdneho konania

a sťažnosť nie je opravným prostriedkom proti prvostupňovému rozhodnutiu. Dodatočné

námietky sťažovateľov, ktoré neboli zahrnuté do odvolania proti rozhodnutiu

prvostupňového súdu a ktoré mali a mohli byť uplatnené v riadnom opravnom konaní, nie

sú pred ústavným súdom uplatniteľné (podobne napr. ).

Konanie o sťažnosti podľa nemôže byť prostriedkom, ktorý by

nahradzoval konanie pred príslušnými orgánmi verejnej moci a ktorým by sa umožnilo

prihliadnuť na nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať vplyv na právoplatné

rozhodnutie, proti ktorému sťažnosť smeruje, pritom ale neboli uplatnené vo veci samej.

Nevyužitie možnosti uplatniť argumentáciu, ktorá nebola zahrnutá do odvolania proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu v konaní pred všeobecnými súdmi nemožno naprávať

alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom. Sťažovatelia preto, pokiaľ ide

o túto časť ich sťažnosti, nesplnili základný zákonný predpoklad jej prípustnosti podľa § 53

ods. 1 (, ). Vzhľadom na to bolo

potrebné sťažnosť aj vo vzťahu k predmetnej námietke odmietnuť ako neprípustnú.

Na uvedenom závere nič nemení ani námietka sťažovateľov obsiahnutá v podaní

zo 4. januára 2012, ku ktorému priložili uznesenie toho istého senátu najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. júla 2011, ktorým najvyšší súd z dôvodu nedostatočného

odôvodnenia zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 4. mája 2010 vo veci

preskúmania zákonnosti rozhodnutia krajského lesného úradu. Z toho sťažovatelia

vyvodzujú, že najvyšší súd sa priklonil k ich argumentácii uvedenej v sťažnosti. Nad rámec

uvedeného ústavný súd dodáva, že priloženým uznesením najvyššieho súdu bolo konanie

o odvolaní sťažovateľov v prvom a druhom rade ako vedľajších účastníkov zastavené.

Ústavný súd vo vzťahu k okolnostiam tohto prípadu uvádza, že dôveru v určitú

rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná

rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, nie však

ojedinelé rozhodnutie súdu a ani neskoršie rozhodnutie súdu v podobnej veci. Požiadavka

právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu

nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce

z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu

rozhodovacej činnosti. Samotná skutočnosť, že po vyhlásení napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu vydal ten istý senát najvyššieho súdu uznesenie, v ktorom podľa

sťažovateľov podobnú otázku posúdil odlišne od napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,

nemá sama osebe vplyv na súlad napadnutého rozsudku najvyššieho súdu s

a nezakladá bez ďalšie možnosť dospieť k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu došlo k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľov.

Ústavný súd navyše dodáva, že z priloženého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. júla 2011 nevyplýva odlišné posúdenie otázky rozhodujúcej pre

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ale iba záver o nedostatočnom odôvodnení iného

rozsudku krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozsudkom krajského súdu a obsahom základných práv podľa a

listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňujú,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho

súdu svojimi vlastnými. Nie je úlohou ústavného súdu do detailov preskúmať prípad z

pozície aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam

možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla

spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku najvyššieho súdu s

(, ). Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd (v spojení

s krajským súdom) ústavne konformným spôsobom vec posúdil a odôvodnil. Sťažnosť je

preto potrebné v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú a zároveň ako

neprípustnú.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 20

a listiny a práva podľa dodatkového protokolu rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. mája 2011

Sťažovatelia ďalej namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa (resp. listiny) a práva podľa dodatkového protokolu.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu právo na ochranu majetku podľa

ako celku možno vykladať obdobne ako čl. 1 dodatkového protokolu. ().

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa a

listiny (a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej

súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

. O prípadnom porušení základných práv podľa (a práva

podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp.

v spojení s ich porušením.

Nezistenie príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom a namietaným

porušením základného práva sťažovateľov upraveného v , resp. v

listiny a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie

sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej.

Ústavný súd však považoval za potrebné poukázať aj na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý rozhodoval vo veciach vykazujúcich z pohľadu

sťažovateľov funkčnú podobnosť s ich situáciou, konkrétne o povinnom členstve

v poľovníckom združení v prípade, ak osoba je vlastníkom pozemku o výmere menšej ako

je 75 ha (Herrmann proti Nemecku z 20. januára 2011, sťažnosť č. 9300/07), resp.

o povinnom prevode výkonu práva poľovníctva vo vzťahu k vlastneným nehnuteľnostiam

na poľovné združenie (Chassagnou a. i. proti Francúzsku z 29. apríla 1999, sťažnosti

č. 25088/94, č. 28331/95, č. 28443/95). Z pohľadu sťažovateľov ako vlastníkov pozemkov

v spoločnom poľovnom revíri pozostávajúcom z pozemkov viacerých vlastníkov je funkčne

rovnocenné, či rozhodovanie o výkone práva poľovníctva v poľovnom revíri je presunuté

na iný subjekt (poľovné združenie), v ktorom môže mať tento vlastník hlasovacie právo

(ako to bolo v prípade Herrmann proti Nemecku), alebo je takéto rozhodovanie predmetom

väčšinového rozhodovania viacerých vlastníkov bez toho, aby títo ex lege vytvárali nový

právny subjekt alebo iný obdobný záväzkový vzťah (ako to je vo veci samej). V oboch

veciach predstavuje podľa ESĽP povinný prevod výkonu práva poľovníctva zásah

do pokojného užívania majetku (osobitne bod 74 rozhodnutia Chassagnou a i. proti

Francúzsku).

Zásah do pokojného užívania majetku je v zmysle judikatúry ESĽP a ústavného súdu

prípustný, ak zachováva spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo

všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov

(J. A. Pye proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 44302/02, bod 46, ).

Podľa ESĽP (Herrmann proti Nemecku, Chassagnou a. i. proti Francúzsku) právna

úprava výkonu práva poľovníctva, ktorá má za cieľ zabrániť neregulovanému poľovaniu

a podporiť racionálnu správu zveri, slúži verejnému záujmu (Chassagnou a. i. proti

Francúzsku, bod 79, Herrmann proti Nemecku, bod 48).

Ústavný súd sa v nadväznosti na uvedené napokon zaoberal tým, či výklad právnej

úpravy zákona o poľovníctve najvyšším súdom v napadnutom rozsudku zabezpečuje

spravodlivú rovnováhu medzi verejným záujmom a ochranou základného práva jednotlivca.

Podľa ustálenej judikatúry ESĽP k čl. 1 dodatkového protokolu nie je nastolená

spravodlivá rovnováha tam, kde dotknutá osoba musí znášať individuálnu a nadmernú záťaž

(„an individual and excessive burden“), pričom pre úvahu, či namietnutá úprava rešpektuje

spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými záujmami a najmä či sťažovateľa nezaťažuje

neprimerane veľkým bremenom, sú podstatné aj podmienky odškodnenia (rozsudok

Sporrong a Lönnroth proti Švédsku z 23. septembra 1982, sťažnosť č. 7151/75; 7152/75,

pozri aj ). V už spomenutom rozhodnutí (Herrmann proti Nemecku, bod 55)

ESĽP taktiež uviedol, že požiadavka spravodlivej rovnováhy je zvýraznená okolnosťou, že

vlastník pozemku dostáva (hoci aj zanedbateľne nízke) platby od poľovného združenia

za výkon práva poľovníctva, keďže sa tým znemožní iným osobám ponechať si finančný

zisk z užívania pozemku vlastníka.

Prírodné terénne danosti a spôsob života zveri odôvodňujú vytvorenie spoločného

poľovného revíru ako administratívneho celku s hranicami presahujúcimi jednotlivé

pozemky. Zver neuznáva hranice pozemkov a nezdržiava sa, ak k tomu nie je prinútená, iba

na jednom z pozemkov v spoločnom poľovnom revíri. Preto je pochopiteľná snaha

o jednotnú úpravu výkonu poľovného práva na určitých prírodných celkoch, pri ktorých sa

nevyhnutne stretáva záujem vlastníkov viacerých pozemkov (pozri aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. z 13. decembra 2006).

Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sa sťažovateľom nebráni úplne

disponovať so svojím vlastníctvom, iba sa pripodobňuje miera ich vplyvu na rozhodovanie

o výkone práva poľovníctva pre celý spoločný poľovný revír k pomeru veľkosti ich

pozemkov k veľkosti celého spoločného poľovného revíru. Majetkové záujmy sťažovateľov

sú pritom chránené rovnako ako záujmy iných ostatných vlastníkov pozemkov patriacich

do spoločného poľovného revíru, a to povinnou platbou nájomného. Podľa rozhodnutia

krajského lesného úradu, ktoré bolo potvrdené napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,

má prenajímateľ povinnosť platiť nájomné aj za pozemky, ktoré patria sťažovateľom.

Zohľadniac uvedené ústavný súd dospel k záveru, že výklad použitý najvyšším

súdom v napadnutom rozsudku rešpektuje požiadavky spravodlivej rovnováhy medzi

verejným záujmom a obsahom vlastníckeho práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1 a jeho

limitácie v zmysle (m. m. ) a sťažovateľov ani

neprimerane nezaťažuje.

Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno dávať

do takej súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu,

a teda ani základného práva podľa (resp. listiny), ktorá by

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala vyslovenie porušenia týchto práv, a preto

sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012