Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/191/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Generálna prokuratúra

Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, proti ţalovanému: Krajský lesný úrad

Bratislava, Pekná cesta 19, Bratislava, za účasti vedľajších účastníkov: 1/ S., B. X., B.,

zastúpený Mgr. P. B., advokát, B., s.r.o., Š. X., B., 2/ Z., v zastúpení V. H., N., X. Č., 3/ L.,

v zastúpení A. L., K. X., Č., 4/ Š. M., Š. X., Č., 5/ M. H., H. X., B., 6/ V. K., C. X., Č., 7/ L.

š.p., N. X., B., 8/ O. G., P. X.,Č., 9/ A. M., F. X., Č., 10/ P., K. X., Č., 11/ JUDr. J. H., L. X.,

B., 12/ C. H., K. X., Č., 13/ M. K., F. X., Č., 14/ I. K., H. X., D., 15/ J. M., N. X., Č., 16/ A.

L., K. X., Č., 17/ R. P., P. X., Č., 18/ M. S., H. X., Č., 19/ Ing. D. C., S. X., Č., 20/ P. H., H.

X., Č., 21/ V. C., K. X., Č., 22/ T. M., S. X., Č., 23/ M. H., J. X., B., 24/ M. M., S. X., Č.,

25/ M. H., K. X., B., 26/ V. H., N. X., Č., 27/ M. H., H. X., Č., o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného č. zo dňa 25. júla 2005, na odvolanie ţalobcu

a vedľajších účastníkov v 5/ a 6/ rade proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S

82/2009-151 zo dňa 4. mája 2010 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o odvolaní vedľajších účastníkov v 5/ a 6/

rade z a s t a v u j e .

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-151 zo dňa 4. mája 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „“) zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie postupu a zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného č. zo dňa 25. júla 2005, ktorým odvolanie vedľajších

účastníkov v 5/, 6/ a v 9/ rade zamietol a potvrdil rozhodnutie Obvodného lesného úradu

v Bratislave zo dňa 20. mája 2005 č. 197/10/2005 BA5, ktorým tento schválil zmluvy o nájme

výkonu práva poľovníctva v uznanom poľovnom revíri Č. a uloţil P. podľa § 139 ods. 2

o hospodárení so spoločnou vecou zabezpečiť úhradu nájomného

v zmysle článku 2 ods. 11 o poľovníctve v znení neskorších

predpisov.

O trovách konania rozhodol súd podľa tak, ţe neúspešnému

ţalobcovi a vedľajším účastníkom v 1/ aţ 28/ rade náhradu trov konania nepriznal.

V dôvodoch rozsudku krajský súd konštatoval, ţe neboli zistené ţiadne skutočnosti,

ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, keď ţalovaný správny

orgán dostatočne zistil skutkový stav veci, tento aj po právnej stránke správne posúdil

a vo svojom rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu, uvedenými

v odvolaní. Vyslovil, ţe zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva boli uzavreté s väčšinou

vlastníkov pozemkov, ktoré tvoria poľovný revír, pričom tento bol správne posudzovaný ako

vec spoločná v súlade s , o ktorej rozhoduje nadpolovičná

väčšina, počítaná podľa výšky podielov výmery poľovných pozemkov jednotlivých

vlastníkov začlenených do príslušného poľovného revíru. Ďalej uviedol, ţe pokiaľ väčšina

vlastníkov spoločného poľovného revíru prijala rozhodnutie urobiť určitý právny úkon

v súvislosti s nájmom výkonu práva poľovníctva na spoločný poľovný revír, nevyţaduje sa,

aby tento úkon podpísali aj vlastníci, ktorý nesúhlasili s prenájmom svojich pozemkov

začlenených do predmetného spoločného revíru. Dodal, ţe nájomnú zmluvu môţu v takomto

prípade uzavrieť tí, ktorých podiel v spoločnom poľovnom revíri predstavuje väčšinu.

S ohľadom na uvedené sa súd prvého stupňa stotoţnil s právnym záverom správnym orgánov,

ţe neuzavretie nájomných zmlúv so všetkými vlastníkmi poľovných pozemkov s výmerou

viac ako 10 ha nie je prekáţkou schválenia tých zmlúv, ktoré boli uzavreté s väčšinou

vlastníkov pozemkov, preto ich schválením neboli odvolatelia ukrátení na svojich

vlastníckych právach. Rovnako sa krajský súd stotoţnil s právnym záverom ţalovaného,

ţe uţívateľ poľovného revíru, ktorému vlastníci poľovného revíru, ktorých podiely

v spoločnom poľovnom revíri predstavujú väčšinu, postúpili za odplatu zmluvou právo

poľovníctva, je zo zákona povinný uhradiť nájomné aj tým vlastníkom spoločného poľovného

revíru, ktorí nájomnú zmluvu nepodpísali, pričom výška nájomného je určená sadzobníkom

uvedeným v prílohe o poľovníctve (ďalej len „“).

Podľa článku II ods. 11 cit. zákona za poľovné pozemky vlastníkov, ktoré sú menšie ako

10 ha prislúcha nájomné obci, v ktorej katastri sa tieto pozemky nachádzajú.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie ţalobca a vedľajší účastníci

konania v 5/ rade M. H. a 6/ rade V. K. (v napadnutom rozhodnutí krajského súdu

označovaný ako vedľajší účastník konania v 7/ rade).

Ţalobca v rámci odvolania ţiadal, aby odvolací súd podľa

zmenil rozsudok súd prvého stupňa tak, ţe rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu zo dňa

25. júla 2005, č. zruší a vec vráti ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie

konanie. Podané odvolanie odôvodnil v zmysle ust. tým,

ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ţalobca namietal nesprávnosť vyššie uvedených záverov krajského súdu, a to z dôvodu,

ţe pojem poľovný revír nie je presne definovaný v , ako ani

v resp. inom všeobecne záväznom právnom predpise. Jeho obsah

vyvodil z ust. a Poukázal na viaceré ustanovenia cit. zákona,

ako aj a , z ktorých podľa ţalobcu

vyplýva, ţe poľovný revír je tvorený súvislými poľovnými pozemkami v celkovej najmenšej

výmere určenej zákonom, pričom o určení, ţe pozemky tvoria poľovný revír, rozhoduje

príslušný orgán verejnej správy – obvodný lesný úrad. Uviedol, ţe v rámci procesu

rozhodovania o uznaní poľovného revíru orgán verejnej správy uţ preskúmava aj vlastnícke

práva k dotknutým pozemkom a tým aj určenie okruhu účastníkov konania. Dodal,

ţe samotné uznanie poľovného revíru nemoţno spájať so ţiadnym zásahom do výkonu

vlastníckeho práva ako aj foriem jeho uţívania, o ktorých rozhoduje výlučne vlastník

pozemku. Zdôraznil, ţe právo poľovníctva patrí v zmysle § 2 ods. 2 a § 14 ods. 1, 2 zákona

č. jednoznačne vlastníkovi pozemku, ktorý teda aj o výkone práva poľovníctva

je jediný oprávnený rozhodnúť. Právo poľovníctva môţe vlastník pozemku, tvoriaceho súčasť

uznaného poľovného revíru, vykonávať sám alebo toto právo môţe za odplatu prenajať. Ďalej

uviedol, ţe o skutočnosti, či bude vlastník pozemku vykonávať právo poľovníctva sám alebo

ho prenajme, alebo prejaví vôľu, aby právo poľovníctva na pozemku nebolo vykonávané

vôbec, prináleţí rozhodnúť výlučne vlastníkovi pozemku a závisí od ním prejavenej vôle.

Právo poľovníctva predstavuje súhrn činností, ktoré sami o sebe, t.j. bez pozemkov tvoriacich

poľovný revír, nemoţno realizovať. Pozemky, ktoré tvoria súčasť poľovného revíru, a ktoré

sú náleţite identifikované z hľadiska výmery, druhu pozemku, katastrálneho územia,

v ktorom sa nachádzajú, predstavujú vec – nehnuteľnú vec individuálne určenú, s ktorou

je oprávnený disponovať výlučne vlastník. V poľovnom revíri, v ktorom je pozemok vlastníka

„vymedziteľný“ v teréne na základe jeho identifikácie, je oprávnený rozhodovať o výkone

práva poľovníctva na tomto pozemku výlučne vlastník pozemku. Toto neplatí v prípade

spoluvlastníctva spoločnej veci (napr. urbársky majetok). Mal za to, ţe výkon práva

poľovníctva súdy a lesné úrady nesprávne charakterizujú ako spoločnú vec. Podotkol,

ţe v aţ 121 rozlišuje medzi vecami a právami, v súvislosti

s čím poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. augusta 2004. Namietal, ţe ustanovenie je aplikovateľné

iba pri riešení právnych vzťahov medzi spoluvlastníkmi a nie medzi samostatnými vlastníkmi

a uţ vôbec nie pri výkone samostatných práv. Poukaz na a teda

snahu o analogiu legis povaţoval za neprípustnú. Podľa ţalobcu v danom prípade ide o stret

súkromného a verejného práva, pričom predpisy súkromného práva sa v tomto prípade

aplikujú iba do momentu uzavretia zmluvy o postúpení výkonu práva poľovníctva.

Od uvedeného momentu podlieha daný právny vzťah predpisom verejného práva. Vyjadril

nesúhlas s názorom súdu, ţe je postačujúce, aby zmluvu o postúpení výkonu práva

poľovníctva podpísalo viac ako 50% vlastníkov a tým môţe poľovnícke zdruţenie alebo

iný subjekt vykonávať právo poľovníctva na celom území tohto revíru. Keďţe predmetom

zmluvy o postúpení výkonu práva poľovníctva je postúpenie práv, podľa ţalobcu

nie je moţné, aby minoritní vlastníci boli ukrátení na svojich právach. Rovnako nesúhlasil

s tvrdením, ţe vlastníkov, ktorí majú menej ako 10 ha a odplata z nájomného je v zmysle

čl. II ods. 11 , ktorým sa mení a dopĺňa

o poľovníctve v znení neskorších predpisov poukazovaná obci, je moţné prehlasovať a proti

ich vôli vykonávať právo poľovníctva aj na ich pozemku. , zákon

č. a ani iný právny predpis týchto a ani iných menšinových vlastníkov pozemkov

nezbavil ich práva rozhodovať o výkone práva poľovníctva. Namietal, ţe v prípade

samostatných pozemkov je moţno právo poľovníctva odvodiť ako nadstavbové a závislé

výlučne na vôli toho, kto takýto pozemok vlastní. Doplnil, ţe individuálne vlastníctvo veci –

pozemku nemoţno za účelom zavedenia práva poľovníctva meniť na spoločnú vec s odňatím

moţnosti vlastníka o tomto práve rozhodovať a často aj proti vôli vlastníka. Vlastník

pozemku má zákonom garantované postavenie účastníka konania pred orgánom štátnej

správy, rozhodujúcom o schválení zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva. Zdôraznil,

ţe právo disponovať s pozemkami tvoriacimi poľovný revír, ako aj právo na nich hospodáriť,

patrí výlučne vlastníkom. Vyslovil názor, ţe po vydaní rozhodnutia orgánu štátu o určení,

ţe pozemky tvoria poľovný revír, pričom súčasťou hospodárenia na týchto pozemkoch má

byť aj realizácia výkonu práva poľovníctva, sa individuálnemu vlastníkovi pozemku fakticky

odníma moţnosť prejaviť svoju vôľu, aby sa na jeho pozemku právo poľovníctva

nevykonávalo, aj keď je súčasťou revíru. Aplikácia reţimu spoločnej veci upravenej v § 139

ods. 2 na uznaný poľovný revír nie je moţná v spojitosti

s dispozičným právom vlastníka pozemku začleneného do revíru. Uvedené ustanovenie

sa vzťahuje výlučne na spoluvlastníkov a rozširovanie tohto ustanovenia na samostatných

vlastníkov na základe analogie legis pokladal ţalobca za neprípustné, nakoľko ich obmedzuje

na ich ústavných právach. Podotkol, ţe činnosť obvodného lesného úradu ako aj jeho

rozhodnutia sú vydávané podľa noriem verejného práva, ktoré sú principiálne kategorickými

(kogentnými) normami, preto povaţoval analógiu v odvetví správneho práva za neprípustnú.

S ohľadom na právnu úpravu vyjadrenú v dospel k záveru, ţe pokiaľ

nedôjde k podpísaniu zmluvy o postúpení výkonu práva poľovníctva niektorými minoritnými

vlastníkmi pozemkov tvoriacich súčasť poľovného revíru, môţe subjekt oprávnený na výkon

práva poľovníctva realizovať právo poľovníctva len na pozemkoch, ktorých vlastníci právo

výkonu poľovníctva zmluvne postúpili. Táto skutočnosť umoţňuje vlastníkovi pozemkov,

ktorý právo poľovníctva nepostúpil, aby v teréne vyznačil hranice, v ktorých právo

poľovníctva nemoţno vykonávať.

Ďalej namietal aj procesné pochybenia žalovaného, s ktorými sa súd prvého stupňa

náležite nevysporiadal, pričom tieto spočívali v odňatí práva minoritných vlastníkov vyjadriť

sa k predmetu konania, ako aj neobjasnenie právneho postavenia L. š.p. a súčasne vady

v určení postavenia účastníkov konania, ktorí boli spoluvlastníkmi pozemkov tvoriacich

poľovný revír Č.

V závere odvolania uviedol, ţe preskúmavané rozhodnutie prestavuje zásah do

vlastníckych práv, v dôsledku čoho došlo k porušeniu čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Opätovne poukázal na

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 29. apríla 1999

týkajúceho sa sporu Chassagnou c/a Francúzsko., v ktorom súd v obdobnej veci poukázal

na diskrimináciu a potrebu ochrany vlastníctva, pokiaľ zo strany štátu došlo k zásahu do práv

vlastníkov pozemkov proti ich vôli v súvislosti s poľovníctvom. ESĽP konštatoval, ţe

obmedzenie voľnej dispozície s právom uţívania spojeným s vlastníctvom pozemku formou

núteného vkladu ich práva poľovníctva predstavuje neprimeraný zásah do práva, ktoré majú

vlastníci a došlo takým konaním k porušeniu druhého odseku Protokolu č. 1 ESĽP. Zároveň

povaţoval odlišné zaobchádzanie s veľkými a malými vlastníkmi poľovných pozemkov za

diskrimináciu zaloţenú na majetku v zmysle čl. 14 Dohovoru, čím došlo k porušeniu čl. 1

Protokolu č. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru.

Vedľajší účastník konania v 6/ rade sa podaným odvolaním domáhal zrušenia

rozsudku krajského súdu v plnom rozsahu a súčasne zrušenia rozhodnutia Obvodného lesného

úradu v Bratislave č. 197/10/2005 BA5 a rozhodnutia ţalovaného č. .

Namietal, ţe podľa právo poľovníctva patrí vlastníkovi

poľovných pozemkov, ktorému ho správny orgán nemôţe odňať. Mal za to, ţe toto právo

nemajú vedľajší účastníci v 1/ a 2/ rade. Napadnutý rozsudok povaţoval za nepreskúmateľný,

nakoľko súd prvého stupňa svoj záver, ţe revír je spoločná vec neodôvodnil ustanoveniami

zákona, o ktoré sa opiera. Uviedol, ţe správny orgán mu v zmysle § 14 ods. 1 zákona

č. nedal moţnosť rozhodovať o postúpení výkonu práva poľovníctva, napriek

skutočnosti, ţe Obvodný lesný úrad v Bratislave a Krajský lesný úrad Bratislava

ho rozhodnutiami č. 04/236-Fri a č. KLÚ uznali za vlastníka tohto revíru. Dodal,

ţe s ohľadom na nie je jeho povinnosťou výkon práva

poľovníctva prenajať, pričom správny orgán mu nedal moţnosť uvedené uplatniť, keď konal

s vedľajšími účastníkmi v 1/ a 2/ rade ako majoritnými vlastníkmi. Ďalej namietal, ţe krajský

súd nezdôvodnil, v ktorý deň a akým spôsobom bolo rozhodnuté o postúpení výkonu práva

poľovníctva. Poukázal na skutočnosť, ţe v rozhodnutiach č. 04/236-Fri a č. KLÚ

nie sú stanovené podiely, preto nemohlo dôjsť k naplneniu podmienok podľa § 139 ods. 2

len za účasti vedľajších účastníkov v 1/ a 2/ rade. Zdôraznil,

ţe vedľajší účastník v 23/ rade M. H. si neprevzal rozhodnutie správneho orgánu prvého

stupňa č. 197/10/2005 BA5 a následné rozhodnutie ţalovaného č. , teda

rozhodnutia nie sú právoplatné. Ďalej podotkol, ţe zmluvy za P. podpisoval V. C., ktorý

podľa stanov nebol štatutárnym orgánom a ani nemal splnomocnenie od poľovníckeho

zdruţenia, ktorou námietkou sa však súd prvého stupňa nezaoberal. Nesúhlasil so záverom

súdu, ţe schválením zmlúv nebol ukrátený na svojich vlastníckych právach, nakoľko týmto

spôsobom prišiel o výkon práva poľovníctva.

Vedľajší účastník konania v 5/ rade sa podaným odvolaním domáhal zrušenia

rozsudku krajského súdu v plnom rozsahu a súčasne zrušenia rozhodnutia Obvodného lesného

úradu v Bratislave č. 197/10/2005 BA5 a rozhodnutia ţalovaného č. .

Namietal, ţe podľa právo poľovníctva patrí vlastníkovi

poľovných pozemkov, ktorému ho správny orgán nemôţe odňať. Napadnutý rozsudok

povaţoval za nepreskúmateľný, nakoľko súd prvého stupňa svoj záver, ţe revír je spoločná

vec neodôvodnil ustanoveniami zákona, o ktoré sa opiera. Uviedol, ţe správny orgán mu

v zmysle nedal moţnosť rozhodovať o postúpení výkonu

práva poľovníctva, napriek skutočnosti, ţe Obvodný lesný úrad v Bratislave a Krajský lesný

úrad Bratislava ho rozhodnutiami č. 04/236-Fri a č. KLÚ uznali za vlastníka tohto

revíru. Dodal, ţe s ohľadom na nie je jeho povinnosťou

výkon práva poľovníctva prenajať, pričom správny orgán mu nedal moţnosť uvedené

uplatniť. Ďalej namietal, ţe krajský súd nezdôvodnil, v ktorý deň a akým spôsobom

bolo rozhodnuté o postúpení výkonu práva poľovníctva. Poukázal na skutočnosť,

ţe v rozhodnutiach č. 04/236-Fri a č. KLÚ nie sú stanovené podiely, preto nemohlo

dôjsť k naplneniu podmienok podľa len za účasti

vedľajších účastníkov v 1/ a 2/ rade. Dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , podľa ktorého ak nie je všetkým spolumajiteľom daná

moţnosť hlasovať, nemoţno takéto hlasovanie povaţovať v zmysle ustanovenia § 139 ods. 2

za platné. Podotkol, ţe vedľajší účastníci v 1/ a 2/ rade podpísali

zmluvy o prenájme „pred uplynutím právoplatnosti“ rozhodnutia č. KLÚ

a to dokonca s V. C., teda osobou, ktorá podľa stanov P. nebola štatutárnym orgánom a ani

nemala splnomocnenie na zastupovanie. Napadnutý rozsudok pokladal za rozporný

s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 24.

augusta 2004, nakoľko výkon práva poľovníctva nie je vecou. Preto mal za to, ţe danú

problematiku je moţné riešiť len v reţime , ktorý má voči Občianskemu

zákonníku postavenie lex specialis. Zdôraznil, ţe vedľajší účastník v 23/ rade M. H. si

neprevzal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. 197/10/2005 BA5 a následné

rozhodnutie ţalovaného č. , teda rozhodnutia nie sú právoplatné. Rovnako ako

vedľajšia účastníčka konania A. H. si neprevzala rozhodnutie č. . Namietal aj

skutočnosť, ţe L. je uvedený v rozhodnutiach č. OLÚ 04/236 a v rozhodnutí č.

ako spolumajiteľ poľovného revíru o výmere 33,20 ha, preto podľa za

prenájom mu patrí úhrada v peniazoch. Avšak v rozhodnutiach č. 197/10/05 BA5 a č. KLÚ-

237/2005 L. ako spolumajiteľ poľovného revíru absentuje, teda mu nie je platená ani úhrada

za prenájom zo strany poľovníckeho zdruţenia, v čom videl ďalší z dôvodov nezákonnosti

napadnutého rozsudku.

Vedľajší účastník v 1/ rade v písomnom vyjadrení k podaným odvolaniam

navrhol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -151 zo dňa 4. mája 2010

potvrdiť a vedľajšiemu účastníkovi v 1/ rade priznať náhradu trov odvolacieho konania.

Stotoţnil sa s názorom prvostupňového súdu, ţe poľovný revír musí byť posudzovaný

ako spoločná vec v súlade s , a teda ţe pre uzatvorenie zmluvy

o nájme výkonu práva poľovníctva je postačujúci súhlas väčšiny vlastníkov pozemkov, ktoré

tvoria poľovný revír. Vyslovil názor, ţe iný postup v súlade so

v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy nebol moţný. Ďalej uviedol, ţe zákon

o poľovníctve bol prijatý v roku 1962, kedy vzhľadom na spoločenské pomery nebol

predpoklad, ţe pôda bude v súkromnom vlastníctve fyzických osôb resp. ak aj v súkromnom

vlastníctve naďalej zostala, ţe títo vlastníci budú svoje vlastnícke práva ešte niekedy reálne

vykonávať. Zmenou spoločenského zriadenia došlo k podstatnej zmene vlastníckych práv

k lesným a poľnohospodárskym pozemkom, s čím nepočítal

a z uvedeného dôvodu podrobne neriešil situáciu, kedy sú vlastníkmi pozemkov tvoriacich

poľovný revír viaceré osoby. Preto bolo za účelom zabezpečenia riadneho výkonu poľovného

práva potrebné postupovať analogicky v zmysle . Ak by

sa pripustil názor, ţe v prípade nesúhlasu menšinových vlastníkov pozemkov tvoriacich

poľovný revír je moţné vykonávať právo poľovníctva iba na časti poľovného revíru, došlo

by k situácii, kedy by bol zmarený účel zákona o poľovníctve a na veľkom mnoţstve

poľovných pozemkov by nebol zabezpečený výkon činností zameraných na zachovanie,

zveľaďovanie, ochranu a optimálne vyuţívanie genofondu zveri ako prírodného bohatstva

Slovenskej republiky. Doplnil, ţe potreba posudzovania poľovného revíru obdobne ako

spoločnej veci v súlade s bola potvrdená aj vo viacerých

rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré upozornil aj vedľajší účastník

v 2/ rade. Uvedené tieţ bolo podľa názoru vedľajšieho účastníka v 1/ rade potvrdené úpravou

prijatou v o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

ktorý neumoţňuje rozdeliť poľovný revír na časti na účel ich samostatného uţívania

a stanovuje, ţe vlastníci spoločného poľovného revíru rozhodujú o jeho uţívaní hlasovaním

a pre uzatvorenie zmluvy o uţívaní poľovného revíru je potrebný súhlas dvojtretinovej

väčšiny vlastníkov počítanej podľa výmery poľovných pozemkov začlenených do poľovného

revíru.

Vedľajší účastník v 10/ rade v písomnom vyjadrení k podaným odvolaniam navrhol,

aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -151 zo dňa

4. mája 2010 potvrdil a odvolanie zamietol. Uviedol, ţe P. sa listom zo dňa 21. novembra

2009 vyjadrilo k prejednávanej problematike v bode 1. aţ 9. a následne Krajský súd

v Bratislave podrobne vykonal výklad a rozbor, detailne posudzoval vec v súlade so zákonom

č. a s . Trval na vyjadrení, ţe zmluvy boli uzatvorené

v súlade s a Metodickou pomôckou k riešeniu aktuálnych

problémov výkonu štátnej správy na úseku poľovníctva – zaslanie, vydanej Ministerstvom

pôdohospodárstva Slovenskej republiky dňa 27. novembra 2002, číslo 12761/2002-740/236

na základe vyjadrenia G. P. S. R. č. VI Gd 4140/98-10 a v súlade s usmernením Ministerstva

pôdohospodárstva Slovenskej republiky zo dňa 23. augusta 2005, číslo: 5342/2005-700.

Zároveň dal do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, a , z obsahu ktorých vyplýva, ţe Najvyšší súd

Slovenskej republiky povaţuje spoločný poľovný revír za spoločnú vec, resp. zdieľa právny

názor, ţe na nakladanie s poľovným revírom je nutné aplikovať § 139 ods. 2, 3 Občianskeho

zákonníka. Nesúhlasil s tvrdením ţalobcu, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko ţalobca v podanom odvolaní nerešpektuje

zásadu prednosti lex specialis pred lex generalis vo vzťahu

a a neberie do úvahy ani vykonávacie vyhlášky k zákonu

o poľovníctve. Za neodborný povaţoval záver ţalobcu, ţe disponovať s poľovnými

pozemkami, ako aj na nich hospodáriť patrí výlučne vlastníkom, keďţe vlastníctvo pozemkov

týmto nie je dotknuté a hospodáriť na nich je moţné len podľa lesných hospodárskych plánov

– LHP, z čoho vyplýva, ţe ani vlastník si nemôţe na nich hospodáriť ako chce, nemôţe ťaţiť

akú chce drevinu a pod. Preto ak niekto nedokáţe hospodáriť na svojom pozemku uzavrie

dohodu, ţe túto činnosť bude vykonávať iná fyzická alebo právnická osoba (napr. L., štátny

podnik). Rovnako za zavádzajúcu povaţoval informáciu, ţe súčasťou hospodárenia na týchto

pozemkoch má byť aj realizácia výkonu práva poľovníctva, pričom však hospodárenie

v lesoch prebieha na základe o lesoch, vyhlášky o hospodárskej

úprave lesov, zákona o reprodukčnom materiály atď. Výkon práva poľovníctva sa realizuje

podľa zákona o poľovníctve, vyhlášky k zákonu o poľovníctve, zákona o zbraniach a strelive,

preto je potrebné posúdiť u osoby, ktorá sa domáha výkonu práva poľovníctva a tvrdí, ţe jej

toto právo bolo odňaté, či osoba netrpí duševnou poruchou, alebo či jej nebola políciou odňatá

zbraň. Taktieţ za nesprávny povaţoval názor ţalobcu, ţe individuálnemu vlastníkovi

pozemku sa fakticky odníma moţnosť prejaviť svoju vôľu, aby sa na jeho pozemku právo

poľovníctva nevykonávalo, aj keď je súčasťou revíru, pretoţe starý zákon (uţ neplatný) č.

riešil aj problematiku nepoľovných pozemkov.

Vedľajší účastník v 9/ rade v písomnom vyjadrení k podaným odvolaniam

navrhol zrušiť rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -151 zo dňa

4. mája 2010 v plnom rozsahu a súčasne zrušiť aj rozhodnutia ţalovaného č.

a Obvodného lesného úradu v Bratislave č. 197/10/05 BA5. Uviedol, ţe sa v plnej miere

stotoţňuje s odvolaním podaným ţalobcom proti napadnutému rozsudku. Mal za to,

ţe jednoznačne boli porušené práva vlastníkov pôdy a účastníkov konania, ktorý sa o svoje

práva prihlásili.

Ţalovaný v písomnom vyjadrení k podaným odvolaniam navrhol, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky odvolanie ţalobcu v zmysle zamietol a rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave č.k. -151 potvrdil. Uviedol, ţe trvá na doterajších

vyjadreniach a nesúhlasí s tvrdeniami odvolateľov. Vyslovil, ţe odvolatelia si v celej veci

pletú výklad pojmu spoločná vec, keď mylne tvrdia, ţe spoločnou vecou je výkon práva

poľovníctva. Avšak spoločnou vecou nemôţe byť súbor činností, keďţe je ňou v zmysle

hmotná vec, v tomto prípade spoločný poľovný revír. Skutočnosť,

ţe poľovný revír sa povaţuje za spoločnú vec podľa ţalovaného vyplýva zo znenia § 14

ods. 1 Preto pokladal za správne rozhodnutie súdu posudzovať

poľovný revír, ako spoločnú vec v súlade s , podľa ktorého

o spoločnej veci rozhoduje nadpolovičná väčšina, počítaná podľa výšky podielov výmery

poľovných pozemkov jednotlivých vlastníkov začlenených do spoločného poľovného revíru.

Z uzatvorených zmlúv o prenajatí výkonu práva poľovníctva podľa ţalovaného vyplýva,

ţe o výkone práva poľovníctva v tomto prípade rozhodli vlastníci spoločného poľovného

revíru nadpolovičnou väčšinou v súlade s . Z uvedeného

vychádzal aj ţalovaný pri vydaní preskúmavaného rozhodnutia. Námietky vedľajších

účastníkov v 5/ a 6/ rade pokladal v celom rozsahu za zmätočné a nezrozumiteľné a ich

argumentáciu za nejasnú. Za zmätočné povaţoval aj odvolanie ţalobcu, ktoré podľa názoru

ţalovaného absolútne popiera platnosť , nakoľko o skutočnosti,

ţe poľovné pozemky zlúčené alebo pričlenené do uznaného poľovného revíru tvoria spoločný

poľovný revír, hovorí uţ citované ustanovenie Nakladanie

s takýmto spoločným poľovným revírom je nakladanie so spoločnou vecou. O hospodárení

so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci. Rovnako zmätočné je aj tvrdenie ţalobcu,

ţe spoločnou vecou je výkon práva poľovníctva, ktoré nemá oporu v zákone, pretoţe ako

spoločná vec je definovaný spoločný poľovný revír. V zmysle

Zb. výkon práva poľovníctva je súbor špecifických činností, ktoré musia uţívatelia poľovného

revíru vykonávať v súlade so Právo poľovníctva je určitá –

špecifická forma uţívania prenajatej spoločnej veci. Zdôraznil, ţe ţalovaný nikdy netvrdil,

ţe spoločnou vecou je výkon práva poľovníctva.

Dňa 28. júna 2010 boli Krajskému súdu v Bratislave doručené podania vedľajších

účastníkov v 5/ a 6/ rade, ktorými svoje odvolania proti napadnutému rozsudku krajského

súdu zobrali späť a ţiadali, aby ich pôvodné odvolania boli posudzované ako vyjadrenie

sa k odvolaniu ţalobcu.

Následne dňa 29. júna 2010 bolo Krajskému súdu v Bratislave doručené podanie

ţalobcu, ktorým sa vyjadril k odvolaniam podaným vedľajšími účastníkmi konania v 5/ a 6/

rade. S dôvodmi uvedenými v odvolaniach oboch vedľajších účastníkov sa stotoţnil

a povaţoval ich za právne relevantné, na základe ktorých navrhol, aby odvolací súd podľa

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe zruší rozhodnutie

ţalovaného správneho orgánu z 25. júla 2005 č. a vec vráti ţalovanému

správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, ţe vedľajší účastníci v 5/ a 6/ rade vzali svoje odvolania

proti rozsudku súdu prvého stupňa späť predtým, ako bolo o nich rozhodnuté, odvolací súd

podľa ustanovenia v spojení s ust. konanie o odvolaní

vedľajších účastníkov v 5/ a 6/ rade zastavil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c

ods. 1 ) preskúmal rozsudok krajského súdu podľa , prejednal

odvolanie ţalobcu bez nariadenia pojednávania podľa a ,

a dospel k záveru, ţe je potrebné rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušiť podľa § 221

ods. 1 písm. f/ a podľa vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie, a to pre závaţné procesné pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení

rozhodnutia.

Zmyslom a účelom platnej právnej úpravy správneho súdnictva je poskytovať

efektívnu ochranu verejným subjektívnym právam fyzických a právnických osôb.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté

(, ).

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy (t. j. druhej hlavy piatej časti)

sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho

orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe (ďalej len "v medziach ţaloby") dospel

k záveru, ţe rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach ţaloby sú v súlade

so zákonom, vysloví rozsudkom, ţe sa ţaloba zamieta.

V zmysle citovaného ustanovenia príslušný súd rozhodne vo veci

samej tak, ţe ţalobu zamietne, ak zistí, ţe rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach

ţaloby sú v súlade so zákonom. Záver o súlade postupu a rozhodnutia správneho orgánu

so zákonom sa týka rozsahu a z dôvodov, pre ktoré bola ţaloba podaná. Súd musí v rozsahu

prieskumu venovať pozornosť tomu, či vo veci nemalo byť prednostne aplikované

komunitárne právo ( ) a podľa výsledku aj takéhoto prieskumu musí

postupovať v súlade s citovaným článkom .

Procesnému právu účastníka konania vznášať v ţalobe námietky nezákonnosti voči

postupu a rozhodnutiu správneho orgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať

rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu ţalobných námietok, o vznesených námietkach

rozhodnúť a pokiaľ ich nepovaţoval za dôvodné, vysvetliť a vyloţiť, z akých dôvodov.

Ak tak správny súd neurobí, zaťaţí svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení

všeobecných procesných princípov - podraditeľných pod vadu konania v zmysle § 221 ods. 1

písm. f/ - ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave,

siedmom oddiele SR (predovšetkým , ) a v

Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“; porov. II. ÚS

9/00, , , ).

Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne

aj právo na riadne odôvodnenie súdneho verdiktu.

Právo na spravodlivý proces vyţaduje, aby rozhodnutie bolo odôvodnené. Vyplýva

to z potreby transparentnosti výkonu spravodlivosti, ktorá je inherentná kaţdému

jurisdikčnému aktu. Je korelátom práva účastníka prednášať návrhy aj argumenty, aby na ne

dostal odpoveď. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, ţe výkon spravodlivosti nie je

arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné

prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.

Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal

so všetkými relevantnými námietkami účastníka konania. Nedostatočné vysporiadanie

sa s námietkami účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

Odôvodnenie má presvedčiť účastníkov konania, ţe rozhodnutie bolo výsledkom

starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, ţe nebolo len doprovodom vopred prijatého

rozhodnutia a ţe nebolo svojvoľné. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné trvať na logickej

súladnosti (bezrozpornosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia, ktoré nemôţe

opomenúť dôleţité skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede.

Z podkladov súdneho spisu v posudzovanej veci je zrejmé, ţe ţalobca v rámci ţaloby

namietal:

- nesprávne právne posúdenie veci - nemoţnosť aplikácie reţimu spoločnej veci

na spoločný revír v zmysle ,

- závaţné procesné pochybenia správnych orgánov, spočívajúce v odňatí práva

minoritných vlastníkov vyjadriť sa k predmetu konania, ako aj neobjasnenie právneho

postavenia L. š.p. a súčasne vady v určení postavenia účastníkov konania, ktorí boli

spoluvlastníkmi pozemkov tvoriacich poľovný revír Č.,

- poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 29. apríla 1999

týkajúceho sa sporu Chassagnou c/a Francúzsko., (v ktorom súd v obdobnej veci poukázal

na diskrimináciu a potrebu ochrany vlastníctva, pokiaľ zo strany štátu došlo k zásahu do práv

vlastníkov pozemkov proti ich vôli v súvislosti s poľovníctvom), ktorého fotokópiu zároveň

k ţalobe pripojil.

Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, ţe súd prvého stupňa v odôvodnení reagoval

len na prvý ţalobný dôvod, pričom nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s námietkami

a argumentmi ţalobcu týkajúcimi sa zostávajúcich dvoch ţalobných bodov, pretoţe z obsahu

napadnutého rozsudku nevyplynulo, ţe by sa ďalšími ţalobnými námietkami zaoberal vôbec.

Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne žalobcove

procesné i hmotné námietky, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne,

a uvedeným postupom bolo porušené jeho právo na spravodlivý a riadny súdny proces, právo

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

ako aj zásadu spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods.1 a čl. 38 ods.2 Listiny základných práv

a slobôd. Ústavný súd SR uţ vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý

proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“

().

V správnom súdnictve je súd viazaný ţalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi

preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu

rozhodnúť o všetkých bodoch ţaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221

ods. 1 písm. f/ v spojení s veta druhá zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie ( ), a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou

stránkou odvolania.

V ďalšom konaní prejedná vec v medziach podanej ţaloby, dôsledne sa vysporiada

so všetkými námietkami žalobcu, vrátane odvolacích námietok, znova o nej rozhodne a svoje

rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodní.

U nepreskúmateľného rozhodnutia nemoţno hodnotiť správnosť relevantných

právnych otázok ani vady správneho konania, preto bolo nutné takéto rozhodnutie zrušiť

a otvoriť tým krajskému súdu procesný priestor pre vydanie rozhodnutia nového, ktoré

nebude postihnuté zmieneným deficitom.

Pozornosti odvolacieho súdu neunikli zároveň ďalšie - zo súdneho spisu vyplývajúce

- procesné pochybenia súdu prvého stupňa.

Súd prvého stupňa po zistení, ţe účastníčka správneho konania A. H. dňa 20. mája

2008 zomrela, si zadováţil síce jej úmrtný list, avšak pokračoval v konaní bez toho, ţe by

zisťoval okruh dedičov po tejto poručiteľke, dokonca ju uviedol aj v záhlaví napadnutého

rozsudku ako vedľajšiu účastníčku v 6/ rade. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou súdu

prvého stupňa zistiť okruh dedičov po tejto poručiteľke, s ktorými je potrebné následne vo

veci konať a rozhodnúť.

Súd prvého stupňa tieţ nevenoval náleţitú pozornosť otázke právnej subjektivity

vedľajších účastníkov v 2/ a 3/ rade, pričom v tomto smere neboli zadováţené ţiadne listinné

dôkazy preukazujúce ich právnu subjektivitu, rozhodol bez zadováţenia relevantných

dokladov, pričom nebolo vôbec skúmané, či za nich konali ich štatutárni zástupcovia.

Odvolací súd zároveň poukazuje na nesprávnu ţurnalizáciu súdneho spisu.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania

( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. júla 2011

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská