Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 28 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)bda/363922.04fb97.pdf
PDF · 272.09 KB
No categories available
8Sžo/191/2010
Najvyšší súd 8Sžo/191/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, proti ţalovanému: Krajský lesný úrad
Bratislava, Pekná cesta 19, Bratislava, za účasti vedľajších účastníkov: 1/ S., B. X., B.,
zastúpený Mgr. P. B., advokát, B., s.r.o., Š. X., B., 2/ Z., v zastúpení V. H., N., X. Č., 3/ L.,
v zastúpení A. L., K. X., Č., 4/ Š. M., Š. X., Č., 5/ M. H., H. X., B., 6/ V. K., C. X., Č., 7/ L.
š.p., N. X., B., 8/ O. G., P. X.,Č., 9/ A. M., F. X., Č., 10/ P., K. X., Č., 11/ JUDr. J. H., L. X.,
B., 12/ C. H., K. X., Č., 13/ M. K., F. X., Č., 14/ I. K., H. X., D., 15/ J. M., N. X., Č., 16/ A.
L., K. X., Č., 17/ R. P., P. X., Č., 18/ M. S., H. X., Č., 19/ Ing. D. C., S. X., Č., 20/ P. H., H.
X., Č., 21/ V. C., K. X., Č., 22/ T. M., S. X., Č., 23/ M. H., J. X., B., 24/ M. M., S. X., Č.,
25/ M. H., K. X., B., 26/ V. H., N. X., Č., 27/ M. H., H. X., Č., o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. KLÚ-237/2005 zo dňa 25. júla 2005, na odvolanie ţalobcu
a vedľajších účastníkov v 5/ a 6/ rade proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S
82/2009-151 zo dňa 4. mája 2010 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o odvolaní vedľajších účastníkov v 5/ a 6/
rade z a s t a v u j e .
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
3S 82/2009-151 zo dňa 4. mája 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie postupu a zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. KLÚ-237/2005 zo dňa 25. júla 2005, ktorým odvolanie vedľajších
účastníkov v 5/, 6/ a v 9/ rade zamietol a potvrdil rozhodnutie Obvodného lesného úradu
v Bratislave zo dňa 20. mája 2005 č. 197/10/2005 BA5, ktorým tento schválil zmluvy o nájme
výkonu práva poľovníctva v uznanom poľovnom revíri Č. a uloţil P. podľa § 139 ods. 2
Občianskeho zákonníka o hospodárení so spoločnou vecou zabezpečiť úhradu nájomného
v zmysle článku 2 ods. 11 zákona NS SR č. 99/1993 Z.z. o poľovníctve v znení neskorších
predpisov.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe neúspešnému
ţalobcovi a vedľajším účastníkom v 1/ aţ 28/ rade náhradu trov konania nepriznal.
V dôvodoch rozsudku krajský súd konštatoval, ţe neboli zistené ţiadne skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, keď ţalovaný správny
orgán dostatočne zistil skutkový stav veci, tento aj po právnej stránke správne posúdil
a vo svojom rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu, uvedenými
v odvolaní. Vyslovil, ţe zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva boli uzavreté s väčšinou
vlastníkov pozemkov, ktoré tvoria poľovný revír, pričom tento bol správne posudzovaný ako
vec spoločná v súlade s § 139 Občianskeho zákonníka, o ktorej rozhoduje nadpolovičná
väčšina, počítaná podľa výšky podielov výmery poľovných pozemkov jednotlivých
vlastníkov začlenených do príslušného poľovného revíru. Ďalej uviedol, ţe pokiaľ väčšina
vlastníkov spoločného poľovného revíru prijala rozhodnutie urobiť určitý právny úkon
v súvislosti s nájmom výkonu práva poľovníctva na spoločný poľovný revír, nevyţaduje sa,
aby tento úkon podpísali aj vlastníci, ktorý nesúhlasili s prenájmom svojich pozemkov
začlenených do predmetného spoločného revíru. Dodal, ţe nájomnú zmluvu môţu v takomto
prípade uzavrieť tí, ktorých podiel v spoločnom poľovnom revíri predstavuje väčšinu.
S ohľadom na uvedené sa súd prvého stupňa stotoţnil s právnym záverom správnym orgánov,
ţe neuzavretie nájomných zmlúv so všetkými vlastníkmi poľovných pozemkov s výmerou
viac ako 10 ha nie je prekáţkou schválenia tých zmlúv, ktoré boli uzavreté s väčšinou
vlastníkov pozemkov, preto ich schválením neboli odvolatelia ukrátení na svojich
vlastníckych právach. Rovnako sa krajský súd stotoţnil s právnym záverom ţalovaného,
ţe uţívateľ poľovného revíru, ktorému vlastníci poľovného revíru, ktorých podiely
v spoločnom poľovnom revíri predstavujú väčšinu, postúpili za odplatu zmluvou právo
poľovníctva, je zo zákona povinný uhradiť nájomné aj tým vlastníkom spoločného poľovného
revíru, ktorí nájomnú zmluvu nepodpísali, pričom výška nájomného je určená sadzobníkom
uvedeným v prílohe zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve (ďalej len „zákon č. 23/1962 Zb.“).
Podľa článku II ods. 11 cit. zákona za poľovné pozemky vlastníkov, ktoré sú menšie ako
10 ha prislúcha nájomné obci, v ktorej katastri sa tieto pozemky nachádzajú.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie ţalobca a vedľajší účastníci
konania v 5/ rade M. H. a 6/ rade V. K. (v napadnutom rozhodnutí krajského súdu
označovaný ako vedľajší účastník konania v 7/ rade).
Ţalobca v rámci odvolania ţiadal, aby odvolací súd podľa § 250ja ods. 3 O.s.p.
zmenil rozsudok súd prvého stupňa tak, ţe rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu zo dňa
25. júla 2005, č. KLÚ-237/2005 zruší a vec vráti ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie
konanie. Podané odvolanie odôvodnil v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. tým,
ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ţalobca namietal nesprávnosť vyššie uvedených záverov krajského súdu, a to z dôvodu,
ţe pojem poľovný revír nie je presne definovaný v zákone č. 23/1962 Zb., ako ani
v Občianskom zákonníku resp. inom všeobecne záväznom právnom predpise. Jeho obsah
vyvodil z ust. § 5 a § 6 zákona č. 23/1962 Zb. Poukázal na viaceré ustanovenia cit. zákona,
ako aj Občianskeho zákonníka a Ústavy Slovenskej republiky, z ktorých podľa ţalobcu
vyplýva, ţe poľovný revír je tvorený súvislými poľovnými pozemkami v celkovej najmenšej
výmere určenej zákonom, pričom o určení, ţe pozemky tvoria poľovný revír, rozhoduje
príslušný orgán verejnej správy – obvodný lesný úrad. Uviedol, ţe v rámci procesu
rozhodovania o uznaní poľovného revíru orgán verejnej správy uţ preskúmava aj vlastnícke
práva k dotknutým pozemkom a tým aj určenie okruhu účastníkov konania. Dodal,
ţe samotné uznanie poľovného revíru nemoţno spájať so ţiadnym zásahom do výkonu
vlastníckeho práva ako aj foriem jeho uţívania, o ktorých rozhoduje výlučne vlastník
pozemku. Zdôraznil, ţe právo poľovníctva patrí v zmysle § 2 ods. 2 a § 14 ods. 1, 2 zákona
č. 23/1962 Zb. jednoznačne vlastníkovi pozemku, ktorý teda aj o výkone práva poľovníctva
je jediný oprávnený rozhodnúť. Právo poľovníctva môţe vlastník pozemku, tvoriaceho súčasť
uznaného poľovného revíru, vykonávať sám alebo toto právo môţe za odplatu prenajať. Ďalej
uviedol, ţe o skutočnosti, či bude vlastník pozemku vykonávať právo poľovníctva sám alebo
ho prenajme, alebo prejaví vôľu, aby právo poľovníctva na pozemku nebolo vykonávané
vôbec, prináleţí rozhodnúť výlučne vlastníkovi pozemku a závisí od ním prejavenej vôle.
Právo poľovníctva predstavuje súhrn činností, ktoré sami o sebe, t.j. bez pozemkov tvoriacich
poľovný revír, nemoţno realizovať. Pozemky, ktoré tvoria súčasť poľovného revíru, a ktoré
sú náleţite identifikované z hľadiska výmery, druhu pozemku, katastrálneho územia,
v ktorom sa nachádzajú, predstavujú vec – nehnuteľnú vec individuálne určenú, s ktorou
je oprávnený disponovať výlučne vlastník. V poľovnom revíri, v ktorom je pozemok vlastníka
„vymedziteľný“ v teréne na základe jeho identifikácie, je oprávnený rozhodovať o výkone
práva poľovníctva na tomto pozemku výlučne vlastník pozemku. Toto neplatí v prípade
spoluvlastníctva spoločnej veci (napr. urbársky majetok). Mal za to, ţe výkon práva
poľovníctva súdy a lesné úrady nesprávne charakterizujú ako spoločnú vec. Podotkol,
ţe Občiansky zákonník v § 118 aţ 121 rozlišuje medzi vecami a právami, v súvislosti
s čím poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MObdo/1/2003
z 24. augusta 2004. Namietal, ţe ustanovenie § 139 Občianskeho zákonníka je aplikovateľné
iba pri riešení právnych vzťahov medzi spoluvlastníkmi a nie medzi samostatnými vlastníkmi
a uţ vôbec nie pri výkone samostatných práv. Poukaz na § 853 Občianskeho zákonníka a teda
snahu o analogiu legis povaţoval za neprípustnú. Podľa ţalobcu v danom prípade ide o stret
súkromného a verejného práva, pričom predpisy súkromného práva sa v tomto prípade
aplikujú iba do momentu uzavretia zmluvy o postúpení výkonu práva poľovníctva.
Od uvedeného momentu podlieha daný právny vzťah predpisom verejného práva. Vyjadril
nesúhlas s názorom súdu, ţe je postačujúce, aby zmluvu o postúpení výkonu práva
poľovníctva podpísalo viac ako 50% vlastníkov a tým môţe poľovnícke zdruţenie alebo
iný subjekt vykonávať právo poľovníctva na celom území tohto revíru. Keďţe predmetom
zmluvy o postúpení výkonu práva poľovníctva je postúpenie práv, podľa ţalobcu
nie je moţné, aby minoritní vlastníci boli ukrátení na svojich právach. Rovnako nesúhlasil
s tvrdením, ţe vlastníkov, ktorí majú menej ako 10 ha a odplata z nájomného je v zmysle
čl. II ods. 11 zákona č. 99/1993 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 23/1962 Zb.
o poľovníctve v znení neskorších predpisov poukazovaná obci, je moţné prehlasovať a proti
ich vôli vykonávať právo poľovníctva aj na ich pozemku. Občiansky zákonník, zákon
č. 23/1962 Zb. a ani iný právny predpis týchto a ani iných menšinových vlastníkov pozemkov
nezbavil ich práva rozhodovať o výkone práva poľovníctva. Namietal, ţe v prípade
samostatných pozemkov je moţno právo poľovníctva odvodiť ako nadstavbové a závislé
výlučne na vôli toho, kto takýto pozemok vlastní. Doplnil, ţe individuálne vlastníctvo veci –
pozemku nemoţno za účelom zavedenia práva poľovníctva meniť na spoločnú vec s odňatím
moţnosti vlastníka o tomto práve rozhodovať a často aj proti vôli vlastníka. Vlastník
pozemku má zákonom garantované postavenie účastníka konania pred orgánom štátnej
správy, rozhodujúcom o schválení zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva. Zdôraznil,
ţe právo disponovať s pozemkami tvoriacimi poľovný revír, ako aj právo na nich hospodáriť,
patrí výlučne vlastníkom. Vyslovil názor, ţe po vydaní rozhodnutia orgánu štátu o určení,
ţe pozemky tvoria poľovný revír, pričom súčasťou hospodárenia na týchto pozemkoch má
byť aj realizácia výkonu práva poľovníctva, sa individuálnemu vlastníkovi pozemku fakticky
odníma moţnosť prejaviť svoju vôľu, aby sa na jeho pozemku právo poľovníctva
nevykonávalo, aj keď je súčasťou revíru. Aplikácia reţimu spoločnej veci upravenej v § 139
ods. 2 Občianskeho zákonníka na uznaný poľovný revír nie je moţná v spojitosti
s dispozičným právom vlastníka pozemku začleneného do revíru. Uvedené ustanovenie
sa vzťahuje výlučne na spoluvlastníkov a rozširovanie tohto ustanovenia na samostatných
vlastníkov na základe analogie legis pokladal ţalobca za neprípustné, nakoľko ich obmedzuje
na ich ústavných právach. Podotkol, ţe činnosť obvodného lesného úradu ako aj jeho
rozhodnutia sú vydávané podľa noriem verejného práva, ktoré sú principiálne kategorickými
(kogentnými) normami, preto povaţoval analógiu v odvetví správneho práva za neprípustnú.
S ohľadom na právnu úpravu vyjadrenú v zákone č. 23/1962 Zb. dospel k záveru, ţe pokiaľ
nedôjde k podpísaniu zmluvy o postúpení výkonu práva poľovníctva niektorými minoritnými
vlastníkmi pozemkov tvoriacich súčasť poľovného revíru, môţe subjekt oprávnený na výkon
práva poľovníctva realizovať právo poľovníctva len na pozemkoch, ktorých vlastníci právo
výkonu poľovníctva zmluvne postúpili. Táto skutočnosť umoţňuje vlastníkovi pozemkov,
ktorý právo poľovníctva nepostúpil, aby v teréne vyznačil hranice, v ktorých právo
poľovníctva nemoţno vykonávať.
Ďalej namietal aj procesné pochybenia žalovaného, s ktorými sa súd prvého stupňa
náležite nevysporiadal, pričom tieto spočívali v odňatí práva minoritných vlastníkov vyjadriť
sa k predmetu konania, ako aj neobjasnenie právneho postavenia L. š.p. a súčasne vady
v určení postavenia účastníkov konania, ktorí boli spoluvlastníkmi pozemkov tvoriacich
poľovný revír Č.
V závere odvolania uviedol, ţe preskúmavané rozhodnutie prestavuje zásah do
vlastníckych práv, v dôsledku čoho došlo k porušeniu čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Opätovne poukázal na
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 29. apríla 1999
týkajúceho sa sporu Chassagnou c/a Francúzsko., v ktorom súd v obdobnej veci poukázal
na diskrimináciu a potrebu ochrany vlastníctva, pokiaľ zo strany štátu došlo k zásahu do práv
vlastníkov pozemkov proti ich vôli v súvislosti s poľovníctvom. ESĽP konštatoval, ţe
obmedzenie voľnej dispozície s právom uţívania spojeným s vlastníctvom pozemku formou
núteného vkladu ich práva poľovníctva predstavuje neprimeraný zásah do práva, ktoré majú
vlastníci a došlo takým konaním k porušeniu druhého odseku Protokolu č. 1 ESĽP. Zároveň
povaţoval odlišné zaobchádzanie s veľkými a malými vlastníkmi poľovných pozemkov za
diskrimináciu zaloţenú na majetku v zmysle čl. 14 Dohovoru, čím došlo k porušeniu čl. 1
Protokolu č. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru.
Vedľajší účastník konania v 6/ rade sa podaným odvolaním domáhal zrušenia
rozsudku krajského súdu v plnom rozsahu a súčasne zrušenia rozhodnutia Obvodného lesného
úradu v Bratislave č. 197/10/2005 BA5 a rozhodnutia ţalovaného č. KLÚ-237/2005.
Namietal, ţe podľa § 2 ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb. právo poľovníctva patrí vlastníkovi
poľovných pozemkov, ktorému ho správny orgán nemôţe odňať. Mal za to, ţe toto právo
nemajú vedľajší účastníci v 1/ a 2/ rade. Napadnutý rozsudok povaţoval za nepreskúmateľný,
nakoľko súd prvého stupňa svoj záver, ţe revír je spoločná vec neodôvodnil ustanoveniami
zákona, o ktoré sa opiera. Uviedol, ţe správny orgán mu v zmysle § 14 ods. 1 zákona
č. 23/1962 Zb. nedal moţnosť rozhodovať o postúpení výkonu práva poľovníctva, napriek
skutočnosti, ţe Obvodný lesný úrad v Bratislave a Krajský lesný úrad Bratislava
ho rozhodnutiami č. 04/236-Fri a č. KLÚ 205/2/04 uznali za vlastníka tohto revíru. Dodal,
ţe s ohľadom na § 14 ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb. nie je jeho povinnosťou výkon práva
poľovníctva prenajať, pričom správny orgán mu nedal moţnosť uvedené uplatniť, keď konal
s vedľajšími účastníkmi v 1/ a 2/ rade ako majoritnými vlastníkmi. Ďalej namietal, ţe krajský
súd nezdôvodnil, v ktorý deň a akým spôsobom bolo rozhodnuté o postúpení výkonu práva
poľovníctva. Poukázal na skutočnosť, ţe v rozhodnutiach č. 04/236-Fri a č. KLÚ 205/2/04
nie sú stanovené podiely, preto nemohlo dôjsť k naplneniu podmienok podľa § 139 ods. 2
Občianskeho zákonníka len za účasti vedľajších účastníkov v 1/ a 2/ rade. Zdôraznil,
ţe vedľajší účastník v 23/ rade M. H. si neprevzal rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa č. 197/10/2005 BA5 a následné rozhodnutie ţalovaného č. KLÚ-237/2005, teda
rozhodnutia nie sú právoplatné. Ďalej podotkol, ţe zmluvy za P. podpisoval V. C., ktorý
podľa stanov nebol štatutárnym orgánom a ani nemal splnomocnenie od poľovníckeho
zdruţenia, ktorou námietkou sa však súd prvého stupňa nezaoberal. Nesúhlasil so záverom
súdu, ţe schválením zmlúv nebol ukrátený na svojich vlastníckych právach, nakoľko týmto
spôsobom prišiel o výkon práva poľovníctva.
Vedľajší účastník konania v 5/ rade sa podaným odvolaním domáhal zrušenia
rozsudku krajského súdu v plnom rozsahu a súčasne zrušenia rozhodnutia Obvodného lesného
úradu v Bratislave č. 197/10/2005 BA5 a rozhodnutia ţalovaného č. KLÚ-237/2005.
Namietal, ţe podľa § 2 ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb. právo poľovníctva patrí vlastníkovi
poľovných pozemkov, ktorému ho správny orgán nemôţe odňať. Napadnutý rozsudok
povaţoval za nepreskúmateľný, nakoľko súd prvého stupňa svoj záver, ţe revír je spoločná
vec neodôvodnil ustanoveniami zákona, o ktoré sa opiera. Uviedol, ţe správny orgán mu
v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. nedal moţnosť rozhodovať o postúpení výkonu
práva poľovníctva, napriek skutočnosti, ţe Obvodný lesný úrad v Bratislave a Krajský lesný
úrad Bratislava ho rozhodnutiami č. 04/236-Fri a č. KLÚ 205/2/04 uznali za vlastníka tohto
revíru. Dodal, ţe s ohľadom na § 14 ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb. nie je jeho povinnosťou
výkon práva poľovníctva prenajať, pričom správny orgán mu nedal moţnosť uvedené
uplatniť. Ďalej namietal, ţe krajský súd nezdôvodnil, v ktorý deň a akým spôsobom
bolo rozhodnuté o postúpení výkonu práva poľovníctva. Poukázal na skutočnosť,
ţe v rozhodnutiach č. 04/236-Fri a č. KLÚ 205/2/04 nie sú stanovené podiely, preto nemohlo
dôjsť k naplneniu podmienok podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka len za účasti
vedľajších účastníkov v 1/ a 2/ rade. Dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo/162/2004, podľa ktorého ak nie je všetkým spolumajiteľom daná
moţnosť hlasovať, nemoţno takéto hlasovanie povaţovať v zmysle ustanovenia § 139 ods. 2
Občianskeho zákonníka za platné. Podotkol, ţe vedľajší účastníci v 1/ a 2/ rade podpísali
zmluvy o prenájme „pred uplynutím právoplatnosti“ rozhodnutia č. KLÚ 205/2/04
a to dokonca s V. C., teda osobou, ktorá podľa stanov P. nebola štatutárnym orgánom a ani
nemala splnomocnenie na zastupovanie. Napadnutý rozsudok pokladal za rozporný
s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MObdo/1/2003 zo dňa 24.
augusta 2004, nakoľko výkon práva poľovníctva nie je vecou. Preto mal za to, ţe danú
problematiku je moţné riešiť len v reţime zákona č. 23/1962 Zb., ktorý má voči Občianskemu
zákonníku postavenie lex specialis. Zdôraznil, ţe vedľajší účastník v 23/ rade M. H. si
neprevzal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. 197/10/2005 BA5 a následné
rozhodnutie ţalovaného č. KLÚ-237/2005, teda rozhodnutia nie sú právoplatné. Rovnako ako
vedľajšia účastníčka konania A. H. si neprevzala rozhodnutie č. KLÚ-237/2005. Namietal aj
skutočnosť, ţe L. je uvedený v rozhodnutiach č. OLÚ 04/236 a v rozhodnutí č. KLÚ-205/2/04
ako spolumajiteľ poľovného revíru o výmere 33,20 ha, preto podľa zákona č. 23/1962 Zb. za
prenájom mu patrí úhrada v peniazoch. Avšak v rozhodnutiach č. 197/10/05 BA5 a č. KLÚ-
237/2005 L. ako spolumajiteľ poľovného revíru absentuje, teda mu nie je platená ani úhrada
za prenájom zo strany poľovníckeho zdruţenia, v čom videl ďalší z dôvodov nezákonnosti
napadnutého rozsudku.
Vedľajší účastník v 1/ rade v písomnom vyjadrení k podaným odvolaniam
navrhol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 82/2009-151 zo dňa 4. mája 2010
potvrdiť a vedľajšiemu účastníkovi v 1/ rade priznať náhradu trov odvolacieho konania.
Stotoţnil sa s názorom prvostupňového súdu, ţe poľovný revír musí byť posudzovaný
ako spoločná vec v súlade s § 139 Občianskeho zákonníka, a teda ţe pre uzatvorenie zmluvy
o nájme výkonu práva poľovníctva je postačujúci súhlas väčšiny vlastníkov pozemkov, ktoré
tvoria poľovný revír. Vyslovil názor, ţe iný postup v súlade so zákonom č. 23/1962 Zb.
v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy nebol moţný. Ďalej uviedol, ţe zákon
o poľovníctve bol prijatý v roku 1962, kedy vzhľadom na spoločenské pomery nebol
predpoklad, ţe pôda bude v súkromnom vlastníctve fyzických osôb resp. ak aj v súkromnom
vlastníctve naďalej zostala, ţe títo vlastníci budú svoje vlastnícke práva ešte niekedy reálne
vykonávať. Zmenou spoločenského zriadenia došlo k podstatnej zmene vlastníckych práv
k lesným a poľnohospodárskym pozemkom, s čím zákon č. 23/1962 Zb. nepočítal
a z uvedeného dôvodu podrobne neriešil situáciu, kedy sú vlastníkmi pozemkov tvoriacich
poľovný revír viaceré osoby. Preto bolo za účelom zabezpečenia riadneho výkonu poľovného
práva potrebné postupovať analogicky v zmysle § 139 Občianskeho zákonníka. Ak by
sa pripustil názor, ţe v prípade nesúhlasu menšinových vlastníkov pozemkov tvoriacich
poľovný revír je moţné vykonávať právo poľovníctva iba na časti poľovného revíru, došlo
by k situácii, kedy by bol zmarený účel zákona o poľovníctve a na veľkom mnoţstve
poľovných pozemkov by nebol zabezpečený výkon činností zameraných na zachovanie,
zveľaďovanie, ochranu a optimálne vyuţívanie genofondu zveri ako prírodného bohatstva
Slovenskej republiky. Doplnil, ţe potreba posudzovania poľovného revíru obdobne ako
spoločnej veci v súlade s § 139 Občianskeho zákonníka bola potvrdená aj vo viacerých
rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré upozornil aj vedľajší účastník
v 2/ rade. Uvedené tieţ bolo podľa názoru vedľajšieho účastníka v 1/ rade potvrdené úpravou
prijatou v zákone č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
ktorý neumoţňuje rozdeliť poľovný revír na časti na účel ich samostatného uţívania
a stanovuje, ţe vlastníci spoločného poľovného revíru rozhodujú o jeho uţívaní hlasovaním
a pre uzatvorenie zmluvy o uţívaní poľovného revíru je potrebný súhlas dvojtretinovej
väčšiny vlastníkov počítanej podľa výmery poľovných pozemkov začlenených do poľovného
revíru.
Vedľajší účastník v 10/ rade v písomnom vyjadrení k podaným odvolaniam navrhol,
aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 82/2009-151 zo dňa
4. mája 2010 potvrdil a odvolanie zamietol. Uviedol, ţe P. sa listom zo dňa 21. novembra
2009 vyjadrilo k prejednávanej problematike v bode 1. aţ 9. a následne Krajský súd
v Bratislave podrobne vykonal výklad a rozbor, detailne posudzoval vec v súlade so zákonom
č. 23/1962 Zb. a s Občianskym zákonníkom. Trval na vyjadrení, ţe zmluvy boli uzatvorené
v súlade s § 16 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. a Metodickou pomôckou k riešeniu aktuálnych
problémov výkonu štátnej správy na úseku poľovníctva – zaslanie, vydanej Ministerstvom
pôdohospodárstva Slovenskej republiky dňa 27. novembra 2002, číslo 12761/2002-740/236
na základe vyjadrenia G. P. S. R. č. VI Gd 4140/98-10 a v súlade s usmernením Ministerstva
pôdohospodárstva Slovenskej republiky zo dňa 23. augusta 2005, číslo: 5342/2005-700.
Zároveň dal do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Sţo/33/2008, 2Sţo/4/2008 a 8Sţo/230/2008, z obsahu ktorých vyplýva, ţe Najvyšší súd
Slovenskej republiky povaţuje spoločný poľovný revír za spoločnú vec, resp. zdieľa právny
názor, ţe na nakladanie s poľovným revírom je nutné aplikovať § 139 ods. 2, 3 Občianskeho
zákonníka. Nesúhlasil s tvrdením ţalobcu, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko ţalobca v podanom odvolaní nerešpektuje
zásadu prednosti lex specialis pred lex generalis vo vzťahu zákona č. 23/1962 Zb.
a Občianskeho zákonníka a neberie do úvahy ani vykonávacie vyhlášky k zákonu
o poľovníctve. Za neodborný povaţoval záver ţalobcu, ţe disponovať s poľovnými
pozemkami, ako aj na nich hospodáriť patrí výlučne vlastníkom, keďţe vlastníctvo pozemkov
týmto nie je dotknuté a hospodáriť na nich je moţné len podľa lesných hospodárskych plánov
– LHP, z čoho vyplýva, ţe ani vlastník si nemôţe na nich hospodáriť ako chce, nemôţe ťaţiť
akú chce drevinu a pod. Preto ak niekto nedokáţe hospodáriť na svojom pozemku uzavrie
dohodu, ţe túto činnosť bude vykonávať iná fyzická alebo právnická osoba (napr. L., štátny
podnik). Rovnako za zavádzajúcu povaţoval informáciu, ţe súčasťou hospodárenia na týchto
pozemkoch má byť aj realizácia výkonu práva poľovníctva, pričom však hospodárenie
v lesoch prebieha na základe zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch, vyhlášky o hospodárskej
úprave lesov, zákona o reprodukčnom materiály atď. Výkon práva poľovníctva sa realizuje
podľa zákona o poľovníctve, vyhlášky k zákonu o poľovníctve, zákona o zbraniach a strelive,
preto je potrebné posúdiť u osoby, ktorá sa domáha výkonu práva poľovníctva a tvrdí, ţe jej
toto právo bolo odňaté, či osoba netrpí duševnou poruchou, alebo či jej nebola políciou odňatá
zbraň. Taktieţ za nesprávny povaţoval názor ţalobcu, ţe individuálnemu vlastníkovi
pozemku sa fakticky odníma moţnosť prejaviť svoju vôľu, aby sa na jeho pozemku právo
poľovníctva nevykonávalo, aj keď je súčasťou revíru, pretoţe starý zákon (uţ neplatný) č.
23/1962 Zb. riešil aj problematiku nepoľovných pozemkov.
Vedľajší účastník v 9/ rade v písomnom vyjadrení k podaným odvolaniam
navrhol zrušiť rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 82/2009-151 zo dňa
4. mája 2010 v plnom rozsahu a súčasne zrušiť aj rozhodnutia ţalovaného č. KLÚ-237/2005
a Obvodného lesného úradu v Bratislave č. 197/10/05 BA5. Uviedol, ţe sa v plnej miere
stotoţňuje s odvolaním podaným ţalobcom proti napadnutému rozsudku. Mal za to,
ţe jednoznačne boli porušené práva vlastníkov pôdy a účastníkov konania, ktorý sa o svoje
práva prihlásili.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k podaným odvolaniam navrhol, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky odvolanie ţalobcu v zmysle § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol a rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 82/2009-151 potvrdil. Uviedol, ţe trvá na doterajších
vyjadreniach a nesúhlasí s tvrdeniami odvolateľov. Vyslovil, ţe odvolatelia si v celej veci
pletú výklad pojmu spoločná vec, keď mylne tvrdia, ţe spoločnou vecou je výkon práva
poľovníctva. Avšak spoločnou vecou nemôţe byť súbor činností, keďţe je ňou v zmysle
Občianskeho zákonníka hmotná vec, v tomto prípade spoločný poľovný revír. Skutočnosť,
ţe poľovný revír sa povaţuje za spoločnú vec podľa ţalovaného vyplýva zo znenia § 14
ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. Preto pokladal za správne rozhodnutie súdu posudzovať
poľovný revír, ako spoločnú vec v súlade s § 139 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
o spoločnej veci rozhoduje nadpolovičná väčšina, počítaná podľa výšky podielov výmery
poľovných pozemkov jednotlivých vlastníkov začlenených do spoločného poľovného revíru.
Z uzatvorených zmlúv o prenajatí výkonu práva poľovníctva podľa ţalovaného vyplýva,
ţe o výkone práva poľovníctva v tomto prípade rozhodli vlastníci spoločného poľovného
revíru nadpolovičnou väčšinou v súlade s § 139 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného
vychádzal aj ţalovaný pri vydaní preskúmavaného rozhodnutia. Námietky vedľajších
účastníkov v 5/ a 6/ rade pokladal v celom rozsahu za zmätočné a nezrozumiteľné a ich
argumentáciu za nejasnú. Za zmätočné povaţoval aj odvolanie ţalobcu, ktoré podľa názoru
ţalovaného absolútne popiera platnosť zákona č. 23/1962 Zb., nakoľko o skutočnosti,
ţe poľovné pozemky zlúčené alebo pričlenené do uznaného poľovného revíru tvoria spoločný
poľovný revír, hovorí uţ citované ustanovenie § 14 zákona č. 23/1962 Zb. Nakladanie
s takýmto spoločným poľovným revírom je nakladanie so spoločnou vecou. O hospodárení
so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci. Rovnako zmätočné je aj tvrdenie ţalobcu,
ţe spoločnou vecou je výkon práva poľovníctva, ktoré nemá oporu v zákone, pretoţe ako
spoločná vec je definovaný spoločný poľovný revír. V zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 23/1962
Zb. výkon práva poľovníctva je súbor špecifických činností, ktoré musia uţívatelia poľovného
revíru vykonávať v súlade so zákonom č. 23/1962 Zb. Právo poľovníctva je určitá –
špecifická forma uţívania prenajatej spoločnej veci. Zdôraznil, ţe ţalovaný nikdy netvrdil,
ţe spoločnou vecou je výkon práva poľovníctva.
Dňa 28. júna 2010 boli Krajskému súdu v Bratislave doručené podania vedľajších
účastníkov v 5/ a 6/ rade, ktorými svoje odvolania proti napadnutému rozsudku krajského
súdu zobrali späť a ţiadali, aby ich pôvodné odvolania boli posudzované ako vyjadrenie
sa k odvolaniu ţalobcu.
Následne dňa 29. júna 2010 bolo Krajskému súdu v Bratislave doručené podanie
ţalobcu, ktorým sa vyjadril k odvolaniam podaným vedľajšími účastníkmi konania v 5/ a 6/
rade. S dôvodmi uvedenými v odvolaniach oboch vedľajších účastníkov sa stotoţnil
a povaţoval ich za právne relevantné, na základe ktorých navrhol, aby odvolací súd podľa
§ 250ja ods. 2 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe zruší rozhodnutie
ţalovaného správneho orgánu z 25. júla 2005 č. KLÚ-237/2005 a vec vráti ţalovanému
správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Vzhľadom na skutočnosť, ţe vedľajší účastníci v 5/ a 6/ rade vzali svoje odvolania
proti rozsudku súdu prvého stupňa späť predtým, ako bolo o nich rozhodnuté, odvolací súd
podľa ustanovenia § 246c ods.1 O.s.p. v spojení s ust. § 207 ods.3 O.s.p. konanie o odvolaní
vedľajších účastníkov v 5/ a 6/ rade zastavil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c
ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal
odvolanie ţalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250ja ods. 2 O.s.p.,
a dospel k záveru, ţe je potrebné rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušiť podľa § 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p. a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, a to pre závaţné procesné pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení
rozhodnutia.
Zmyslom a účelom platnej právnej úpravy správneho súdnictva je poskytovať
efektívnu ochranu verejným subjektívnym právam fyzických a právnických osôb.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj
rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté
(§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).
Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (t. j. druhej hlavy piatej časti)
sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho
orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe (ďalej len "v medziach ţaloby") dospel
k záveru, ţe rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach ţaloby sú v súlade
so zákonom, vysloví rozsudkom, ţe sa ţaloba zamieta.
V zmysle citovaného ustanovenia § 250j ods. 1 O.s.p. príslušný súd rozhodne vo veci
samej tak, ţe ţalobu zamietne, ak zistí, ţe rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach
ţaloby sú v súlade so zákonom. Záver o súlade postupu a rozhodnutia správneho orgánu
so zákonom sa týka rozsahu a z dôvodov, pre ktoré bola ţaloba podaná. Súd musí v rozsahu
prieskumu venovať pozornosť tomu, či vo veci nemalo byť prednostne aplikované
komunitárne právo (čl. 7 ods. 2 ústavy) a podľa výsledku aj takéhoto prieskumu musí
postupovať v súlade s citovaným článkom ústavy.
Procesnému právu účastníka konania vznášať v ţalobe námietky nezákonnosti voči
postupu a rozhodnutiu správneho orgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať
rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu ţalobných námietok, o vznesených námietkach
rozhodnúť a pokiaľ ich nepovaţoval za dôvodné, vysvetliť a vyloţiť, z akých dôvodov.
Ak tak správny súd neurobí, zaťaţí svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení
všeobecných procesných princípov - podraditeľných pod vadu konania v zmysle § 221 ods. 1
písm. f/ O.s.p. - ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave,
siedmom oddiele Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“; porov. II. ÚS
9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03).
Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne
aj právo na riadne odôvodnenie súdneho verdiktu.
Právo na spravodlivý proces vyţaduje, aby rozhodnutie bolo odôvodnené. Vyplýva
to z potreby transparentnosti výkonu spravodlivosti, ktorá je inherentná kaţdému
jurisdikčnému aktu. Je korelátom práva účastníka prednášať návrhy aj argumenty, aby na ne
dostal odpoveď. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, ţe výkon spravodlivosti nie je
arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné
prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.
Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal
so všetkými relevantnými námietkami účastníka konania. Nedostatočné vysporiadanie
sa s námietkami účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia.
Odôvodnenie má presvedčiť účastníkov konania, ţe rozhodnutie bolo výsledkom
starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, ţe nebolo len doprovodom vopred prijatého
rozhodnutia a ţe nebolo svojvoľné. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné trvať na logickej
súladnosti (bezrozpornosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia, ktoré nemôţe
opomenúť dôleţité skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede.
Z podkladov súdneho spisu v posudzovanej veci je zrejmé, ţe ţalobca v rámci ţaloby
namietal:
- nesprávne právne posúdenie veci - nemoţnosť aplikácie reţimu spoločnej veci
na spoločný revír v zmysle § 139 ods.2 Občianskeho zákonníka,
- závaţné procesné pochybenia správnych orgánov, spočívajúce v odňatí práva
minoritných vlastníkov vyjadriť sa k predmetu konania, ako aj neobjasnenie právneho
postavenia L. š.p. a súčasne vady v určení postavenia účastníkov konania, ktorí boli
spoluvlastníkmi pozemkov tvoriacich poľovný revír Č.,
- poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 29. apríla 1999
týkajúceho sa sporu Chassagnou c/a Francúzsko., (v ktorom súd v obdobnej veci poukázal
na diskrimináciu a potrebu ochrany vlastníctva, pokiaľ zo strany štátu došlo k zásahu do práv
vlastníkov pozemkov proti ich vôli v súvislosti s poľovníctvom), ktorého fotokópiu zároveň
k ţalobe pripojil.
Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, ţe súd prvého stupňa v odôvodnení reagoval
len na prvý ţalobný dôvod, pričom nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s námietkami
a argumentmi ţalobcu týkajúcimi sa zostávajúcich dvoch ţalobných bodov, pretoţe z obsahu
napadnutého rozsudku nevyplynulo, ţe by sa ďalšími ţalobnými námietkami zaoberal vôbec.
Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne žalobcove
procesné i hmotné námietky, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne,
a uvedeným postupom bolo porušené jeho právo na spravodlivý a riadny súdny proces, právo
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
ako aj zásadu spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods.1 a čl. 38 ods.2 Listiny základných práv
a slobôd. Ústavný súd SR uţ vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“
V správnom súdnictve je súd viazaný ţalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi
preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu
rozhodnúť o všetkých bodoch ţaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou
stránkou odvolania.
V ďalšom konaní prejedná vec v medziach podanej ţaloby, dôsledne sa vysporiada
so všetkými námietkami žalobcu, vrátane odvolacích námietok, znova o nej rozhodne a svoje
rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodní.
U nepreskúmateľného rozhodnutia nemoţno hodnotiť správnosť relevantných
právnych otázok ani vady správneho konania, preto bolo nutné takéto rozhodnutie zrušiť
a otvoriť tým krajskému súdu procesný priestor pre vydanie rozhodnutia nového, ktoré
nebude postihnuté zmieneným deficitom.
Pozornosti odvolacieho súdu neunikli zároveň ďalšie - zo súdneho spisu vyplývajúce
- procesné pochybenia súdu prvého stupňa.
Súd prvého stupňa po zistení, ţe účastníčka správneho konania A. H. dňa 20. mája
2008 zomrela, si zadováţil síce jej úmrtný list, avšak pokračoval v konaní bez toho, ţe by
zisťoval okruh dedičov po tejto poručiteľke, dokonca ju uviedol aj v záhlaví napadnutého
rozsudku ako vedľajšiu účastníčku v 6/ rade. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou súdu
prvého stupňa zistiť okruh dedičov po tejto poručiteľke, s ktorými je potrebné následne vo
veci konať a rozhodnúť.
Súd prvého stupňa tieţ nevenoval náleţitú pozornosť otázke právnej subjektivity
vedľajších účastníkov v 2/ a 3/ rade, pričom v tomto smere neboli zadováţené ţiadne listinné
dôkazy preukazujúce ich právnu subjektivitu, rozhodol bez zadováţenia relevantných
dokladov, pričom nebolo vôbec skúmané, či za nich konali ich štatutárni zástupcovia.
Odvolací súd zároveň poukazuje na nesprávnu ţurnalizáciu súdneho spisu.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania
(§ 224 ods.3 v spojení s § 246c O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júla 2011
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská