Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 111/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., V., zastúpenej advokátom JUDr. M.

K., B., vo veci namietaného porušenia ,

porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v a 3

Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 3. júna 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra

2009 telefaxom doručená a 24. septembra 2009 predložením originálu doplnená sťažnosť

spoločnosti J., s. r. o., V. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 144

ods. 1 (ďalej len „“), porušenia základného práva

vlastniť majetok zaručeného v a 3 a základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného v rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 3. júna 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou

Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v rámci správneho súdnictva

domáhala preskúmania rozhodnutia Krajského lesného úradu v Trenčíne (ďalej len „krajský

lesný úrad“) č. 2004/00155-2 z 10. novembra 2004, ktorým bol zamietnutý opravný

prostriedok proti rozhodnutiu Obvodného lesného úradu Prievidza (ďalej len „obvodný

lesný úrad“) č. OLÚ-202/2004/1530 zo 7. septembra 2004. Týmto rozhodnutím obvodný

lesný úrad schválil zmluvu o nájme výkonu práva poľovníctva v poľovnom revíri Č.

podpísanú časťou vlastníkov poľovných pozemkov pre nájomcu Poľovnícky spolok Č.

Krajský súd rozsudkom č. k. -40 z 8. júna 2005 žalobu sťažovateľky zamietol. Proti

rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. 4 Sž-o-KS 122/2005 z 13. decembra 2006 rozhodol tak, že napadnutý

rozsudok krajského súdu zmenil, rozhodnutie krajského lesného úradu z 10. novembra 2004

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský lesný úrad následne rozhodnutím č. 2007/00073 z 27. júla 2007 opätovne

rozhodnutie okresného lesného úradu zo 7. septembra 2004 potvrdil. Sťažovateľka sa

vzhľadom na uvedené znovu obrátila na krajský súd so žalobou v správnom súdnictve,

ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia krajského lesného úradu

č. 2007/00073 z 27. júla 2007.

Krajský súd žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. -23 z 30. januára

2008 zamietol ako nedôvodnú. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 3. júna 2009 rozhodol tak, že

napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľky napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené

označené základné práva (na súdnu ochranu a vlastniť majetok) zaručené a

ods. 1 , čo odôvodnila takto:

«Proti... skoršiemu rozsudku Krajského súdu v Trenčíne... zo dňa 8. 6. 2005 podal

žalobca... odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky...

... sa Najvyšší súd SR stotožnil s dôvodmi uvádzanými žalobcom v odvolaní a vo

svojom rozhodnutí, rozsudku zo dňa 13. 12. 2006 zn. 4 Sž-o-KS 122/2005...

Následne druhým rozhodnutím v predmetnej veci, ktoré vydal žalovaný pod

č. 2007/00073 dňa 27. 07. 2007 žalovaný opäť... rozhodnutie Obvodného lesného úradu

v Prievidzi číslo OLÚ-202/2004/1530 zo dňa 07. 09. 2004 potvrdzuje. ...

Krajský lesný úrad v Trenčíne svojimi doterajšími rozhodnutiami, s ktorými sa

vo svojich rozhodnutiach stotožňuje aj Krajský súd v Trenčíne a nakoniec aj Porušiteľ,

sa sústavne pokúša zakrývať a zahmlievať pretrvávajúce nedostatky „Zmluvy“ a stále

novými a to aj protirečiacimi odôvodneniami obhajovať správnosť Rozhodnutia Ev. č.:

OLU-202/2004/1530 vydaného Obvodným lesným úradom v Prievidzi dňa 07. 09. 2004,

ktorým bola „Zmluva“ schválená čím ponecháva v platnosti toto rozhodnutie, ktoré svojim

obsahom schvaľuje neplatnú „Zmluvu“. ...

Úlohou žalovaného bolo... skúmať oprávnenie prenajímateľov na uzavretie Zmluvy,

jednak z hľadiska výmer lesných pozemkov, ktoré majú vo vlastníctve a potom ustáliť, či

súčet výmer lesných pozemkov vo vlastníctve prenajímateľov tvorí nadpolovičnú väčšinu

pozemkov uznaných za poľovný revír. ...

Z výpisov z registra spoločenstiev a ich porovnaním so Zmluvou (o postúpení výkonu

práva poľovníctva) je zrejmé, že osoby ktoré podpísali Zmluvu za pozemkové spoločenstvá,

neboli oprávnené na tento právny úkon, s jedinou výnimkou...

Žalovaný doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal ani oprávnenie prenajímateľa

uvádzaného v Zmluve pod č. 1 Zmluvy, t. j. Slovenského pozemkového fondu, Bratislava,

výpismi z listov vlastníctva, alebo inej právnej dokumentácie, právo tohto prenajímateľa

disponovať, postupovať výkon práva poľovníctva, k uvádzanej výmere... poľovných

pozemkov, nie je preukázané, v ktorých katastrálnych územiach sa tieto pozemky

nachádzajú a dôkaz písomným vyhlásením tohto prenajímateľa považujeme za

nehodnoverný a nepreskúmateľný. ...

Porušiteľ sa pri rozhodovaní o odvolaní Sťažovateľa, ako sám uvádza v odôvodnení

svojho Rozsudku II... nezaoberal vyššie uvedenými námietkami Sťažovateľa a stotožnil

s odôvodnením rozsudku provostupňového súdu.

Nesprávny je však názor Krajského súdu v Trenčíne, uvedený na 4. strane jeho

rozsudku zn. zo dňa 30. 1. 2008, kde sa uvádza:

„... Žalovaný postupoval v intenciách Najvyššieho súdu SR a na základe aktuálnych

listov vlastníctva zistil, že prenajímatelia vlastnia minimálne 2.213,9338 ha poľovných

pozemkov,“...

Uvedené tvrdenie súdu nie je pravdivé, nakoľko žalovaný nepredložil výpisy z listov

vlastníctva, ktorými by preukázal vlastníctvo jednotlivých pozemkových spoločenstiev

k poľovným pozemkom nachádzajúcim sa v danom poľovnom revíri a nepredložil ani listiny

preukazujúce zhodu medzi vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi daných lesných pozemkov

a podielnikmi pozemkových spoločenstiev v pozícii prenajímateľov.

K námietke žalobcu, že právne subjekty v „Zmluve“ uvedené pod bodom č. 3, 4, 15,

16, 17 ,23 nie sú uvedené na listoch vlastníctva a nie je preukázaná ich právna subjektivita

prvostupňový súd súd zaujal stanovisko:

„... je táto námietka žalobcu zavádzajúca, účelová a irelevantná...“

Tento názor prvostupňového súdu, s ktorým sa stotožnil Porušovateľ je nesprávny

a vychádza s nedostatočne zisteného skutkového stavu. ...

Prvostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí veľmi povrchným a nedostatočným

spôsobom vysporiadal s námietkou žalobcu ohľadom preukázania vlastníctva, resp. práva

disponovať s poľovnými pozemkami prenajímateľa uvedeného v „Zmluve“ pod bodom 1

Slovenský pozemkový fond...

V zmysle právneho názoru vysloveného v Rozsudku I. bolo povinnosťou žalovaného

takýto dôkaz predložiť a preukázať výpismi z LV, alebo inou právnou dokumentáciou právo

tohto prenajímateľa disponovať, postupovať výkon práva poľovníctva k uvádzanej výmere...

Neplatnosť posudzovanej Zmluvy spôsobuje aj skutočnosť, že Zmluvu nepodpísali

oprávnené osoby...

V nadväznosti na uvedené nesprávny je i záver Krajského súdu v Trenčíne..., kde sa

uvádza:

„... Možné následky z nepresného označenia účastníkov by sa týkali len ich a

nezasiahli by práva žalobcov...“ ...

Taktiež nasledujúca veta rozhodnutia prvostupňového súdu z 30. 1. 2008, že:

„... Žalovaný predložil podklady – splnomocnenia pre zástupcov, korí zmluvu podpísali a aj

táto nekonkrétna námietka žalobcov sa ukázala ako nedôvodná,...“ nemá oporu vo

vykonanom dokazovaní, nakoľko v priebehu konania takýto dôkaz vykonaný nebol...

Navyše, a to je treba osobitne zdôrazniť, spis správneho orgánu a ani súdny spis

vedený v tomto konaní neobsahuje žiadne výpisy z listov vlastníctva katastra nehnuteľností,

týkajúce sa účastníkov Zmluvy, označených ako fyzické osoby, z ktorých by bolo

preukázané, kto je spôsobilý na uzavretie takej zmluvy, ako vlastník konkrétnych pozemkov,

v konkrétnej výmere a nachádzajúcich sa na území poľovného revíru Č.!!!

Najzávažnejšou právnou vadou je skutočnosť, že v Zmluve nie je vymedzený predmet

nájmu, resp. postúpenia výkonu práva poľovníctva, označením príslušných lesných

pozemkov parcelnými číslami s určením výmer a charakteru, tak aby ich identifikácia

vylučovala možnosť zámeny. ...

S takýmto povrchným posudzovaním predmetnej zmluvy sa stotožnil aj Krajský lesný

úrad v Trenčíne, žalovaný v tomto spore. Z tohto hľadiska, je však obsah rozhodnutia

prvostupňového súdu, ako aj Rozhodnutia II. úplne nepreskúmateľný. Vlastníci pozemkov

v revíri Č. neboli, v rozhodnom čase, správnym orgánom zistení a neboli zistení ani v

súdnom preskúmavaciom konaní. ...

Na všetky uvedené pochybenia a nedostatky poukazoval Sťažovateľ v konaní

o odvolaní na Krajskom lesnom úrade v Trenčíne ako i v súdnom konaní preskúmavacom

konaní. Takéto rozhodovanie bez zistenia základných relevantných skutočností považuje

Porušovateľ za arbitrárny spôsob vedenia súdneho konania.»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po

prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Porušiteľ, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zn. z 3. 6.

2009 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v článku 46, ods. 1 Slovenskej

republiky.

Porušiteľ, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zn. z 3. 6.

2009 porušil povinnosť výlučnej viazanosti zákonom zakotvenú v článku 144, ods. 1

Slovenskej republiky.

Porušiteľ, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zn. z 3. 6.

2009 porušil práva sťažovateľa v článku 20, ods. 1 a ods. 3 .

Rozhodnutie porušiteľa, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zn. 2 Sžo

88/2009 z 3. 6. 2009 sa týmto ruší a vec sa vracia po rušiteľovi na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného v a 3 a základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a porušenie , ktorý zakotvuje viazanosť sudcov

všeobecných súdov zákonom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv

iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho

práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie

nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. z 3. júna

2009 okrem iného uviedol:

„Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa zamietol ako

nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia zo dňa 27. júla

2007, č. 2007/00073, ktorým žalovaný zamietol odvolanie a potvrdil rozhodnutie zo dňa

7. septembra 2004, číslo OLÚ-202/2004/1530, ktorým Obvodný lesný úrad v Prievidzi ako

orgán štátnej správy vecne príslušný v prvostupňovom konaní na úseku lesného

hospodárstva a poľovníctva... vo veci žiadosti vlastníkov poľovných pozemkov v obvode

poľovného revíru Č. o schválenie zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva v PR Č. pre

nájomcu Poľovnícky spolok Č. ...

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynul záver, že správne orgány oboch

stupňov v danej veci postupovali v súlade s platnou právnou úpravou a preto aj

preskúmavané rozhodnutia sú vecne správne a zákonné. ...

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov § 205 ods. 2,

písm. d) a f) , nakoľko podľa žalujúcej strany súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. ...

Predmetom konania (správneho a súdneho preskúmavacieho) v danej veci je

rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie a potvrdil rozhodnutie Obvodného

lesného úradu v Prievidzi zo dňa 7. septembra 2004, číslo OLU-202/2004/1530, o schválení

zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva v poľovnom revíri Č., ktorú ako prenajímatelia

uzavreli vlastníci, resp. zástupcovia vlastníkov poľovných pozemkov v 78 % zastúpení z

výmery poľovného revíru Č. s nájomcom Poľovnícky spolok Č. N. Predmetný poľovný revír

bol pre účely práva poľovníctva posudzovaný ako spoločná vec. Správne orgány pri

uvedenom posúdení vychádzali z relevantnej zákonnej úpravy, podľa ktorej poľovný revír je

súbor pozemkov vo vlastníctve jedného alebo viacerých vlastníkov, ktorý musí spĺňať

kritériá, stanovené v zákone o poľovníctve; nejde pritom o nehnuteľnosť v spoločnom

vlastníctve viacerých spoluvlastníkov.

Aj Najvyšší súd SR je toho názoru, že predmetom tohto súdneho preskúmavacieho

konania je predovšetkým posúdenie skutočností, ktoré sa týkajú práv a právom chránených

záujmov žalobcu ( a ). Pre posúdenie dôvodnosti žaloby v danej veci je

preto rozhodujúce, či a v akom rozsahu boli preskúmavaným rozhodnutím a konaním, ktoré

mu predchádzalo, porušené práva, resp. právom chránené záujmy žalobcu. Najvyšší súd SR

sa nezaoberal podrobnejšie tvrdeniami žalobcu, ktoré sa týkali posudzovania oprávnenia

právnych subjektov na uzavretie zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva v poľovnom

revíri Č., ani ďalšími súvisiacimi námietkami žalobcu (ohľadom preukazovania

vlastníctva...), z toho dôvodu, lebo odôvodnenie krajského súdu považoval za dostatočné

( ). Daný spor spočíva v nepochopení právnej úpravy, týkajúcej sa výkonu

práva poľovníctva. Správne orgány pri uvedenom posúdení vychádzali z relevantnej

zákonnej úpravy, podľa ktorej poľovný revír je súbor pozemkov vo vlastníctve jedného

alebo viacerých vlastníkov, ktorý musí spĺňať kritériá, stanovené v zákone o poľovníctve;

nejde pritom o nehnuteľnosť v spoločnom vlastníctve viacerých spoluvlastníkov. Schválením

zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva v poľovnom revíri Č., ktorú uzavrel nájomca

Poľovnícky spolok Č. so sídlom v N. s vlastníkmi, resp. splnomocnenými zástupcami

nadpolovičnej väčšiny pozemkov uznaných za poľovný revír, nedošlo k porušeniu zákonom

chránených práv žalobcu. S námietkami žalobcu, ktoré sa týkali nerešpektovania jeho

vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam, sa krajský súd náležite vyporiadal. Preto

možno len zopakovať, že zákonná úprava výkonu práva poľovníctva nie je v rozpore

s zaručenými právami žalobcu. Ide o obmedzenie vlastníka (spoluvlastníka)

poľovných pozemkov, súvisiace so zákonnou úpravou podmienok, ktoré musia byť splnené

pri vytváraní poľovných revírov. Pri ich tvorbe musí ísť o súvislé, poľovné pozemky

s určenou minimálnou výmerou. Obmedzenia vlastníka poľovného pozemku pri zachovaní

podstaty a zmyslu ostatných ústavných garancií vlastníckeho práva vychádzajú

z ustanovenia článku 20 ods. 3 . Tu je potrebné uviesť, že

všeobecným právnym princípom demokratického štátu je vôľa väčšiny pri zachovaní

zákonných práv menšiny. Len výnimočne sa uplatňuje princíp jednomyseľnosti, lebo pri

jeho rozšírenej aplikácii by nemohli byť riešené rôzne bežné životné situácie. Takže je len

logické, že napríklad aj pri súperení viac poľovných združení, ktoré vedú spory o tom, kto

bude poľovať v danej lokalite, rozhoduje väčšinový vlastník revíru o tom, s kým uzavrie

zmluvu o nájme výkonu práva poľovníctva v poľovnom revíri. Takýto subjekt sa po

schválení zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva príslušným orgánom štátnej správy

(§ 16 ods. 1 zákona o poľovníctve) stáva oprávneným na výkon práva poľovníctva

v konkrétnom poľovnom revíri za odplatu, výška ktorej je určená v prílohe č. 1 k zákonu

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o poľovníctve. Vlastníci

pozemkov, ktoré sú súčasťou poľovného revíru (ale nemôžu byť samostatným poľovným

revírom, lebo nedosahujú zákonom stanovenú výmeru § 6 zákona o poľovníctve) majú

prednostné právo na vznik členstva v poľovníckom, združení, ktorému bol výkon práva

poľovníctva prenajatý (§ 14 ods. 4 zákona o poľovníctve).

Preto je potrebné prisvedčiť záveru krajského súdu, že v súdnom preskúmavacom

konaní nebolo zistené porušenie zákona v postupe a rozhodovaní orgánov štátnej správy. Aj

podľa názoru odvolacieho súdu schválením zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva

v poľovnom revíri Č., ktorú uzavrel nájomca Poľovnícky spolok Č. so sídlom v N. s

vlastníkmi, resp. splnomocnenými zástupcami nadpolovičnej väčšiny pozemkov uznaných za

poľovný revír, nedošlo k porušeniu zákonom chránených práv žalobcu. Správny bol postup

žalovaného správneho orgánu, ktorý zamietol odvolanie a potvrdil rozhodnutie Obvodného

lesného úradu v Prievidzi o schválení nájomnej zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva v

poľovnom revíri Č., ktorú uzavrel nájomca Poľovnícky spolok Č. so sídlom v N.

s vlastníkmi, resp. splnomocnenými zástupcami nadpolovičnej väčšiny pozemkov uznaných

za poľovný revír, keďže ani v odvolacom správnom konaní neboli zistené zákonné prekážky,

ktoré by bránili schváleniu predmetnej zmluvy. Procesným postupom správnych orgánov

oboch stupňov nedošlo k takým pochybeniam, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia, a na ktoré by musel v súdnom preskúmavacom konaní súd

prihliadnuť podľa pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho

orgánu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že

v preskúmavanej veci bol dostatočne zistený skutkový stav a z neho vyvodený správny

právny záver. Krajský súd nepochybil, keď zamietol žalobu. Z uvedených dôvodov Najvyšší

súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa

potvrdil, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania ( )

a dôvodmi podanej žaloby ( ).“

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu zaručeného v napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

[vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti (ďalej len

„OSP“)] je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifická správneho

súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí

a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244

ods. 1 ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou

rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba

vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba

právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom

na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok

sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľka založila svoje tvrdenie o porušení základného práva na súdnu ochranu

v prvom rade na skutočnosti, že najvyšší súd „sa stotožnil“ s názorom krajského

(prvostupňového) súdu, ktorý však vychádzal z „nedostatočne zisteného skutkového stavu“

a ktorého závery nie sú správne a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa názoru

sťažovateľky sú rozhodnutia oboch správnych súdov nepreskúmateľné.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a citovanej časti rozhodnutia najvyššieho súdu,

sťažovateľka rovnaké argumenty o nedostatočnom zistení skutkového stavu použila aj na

zdôvodnenie svojho odvolania proti rozsudku krajského súdu, pričom z napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd sa s týmto argumentom sťažovateľky

vysporiadal konštatovaním, že „predmetom tohto súdneho preskúmavacieho konania je

predovšetkým posúdenie skutočnosti, ktoré sa týkajú práv a právom chránených záujmov

žalobcu ( a ). Pre posúdenie dôvodnosti žaloby v danej veci je preto

rozhodujúce, či a v akom rozsahu boli preskúmavaným rozhodnutím a konaním, ktoré mu

predchádzalo, porušené práva, resp. právom chránené záujmy žalobcu.“. Vzhľadom na

uvedenú skutočnosť, že v danom prípade najvyšší súd ako správny súd nebol a ani nemohol

byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nebolo nahrádzať činnosť správnych orgánov pri

zisťovaní skutkového stavu, považuje ústavný súd rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne

akceptovateľné.

Navyše, v citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý

rozsudok krajského súdu potvrdil. Jeho postup pri odôvodňovaní svojho právneho záveru,

preto nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd teda

v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného v a ods. 3 , porušenie ktorého sťažovateľka namietala iba

z dôvodu podľa jej názoru svojvoľných a arbitrárnych záverov napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené konštatovania o nezistenom

porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

V časti, v ktorej sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia

ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka porušenie označeného článku

nijako skutkovo ani právne neodôvodnila.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby podľa je vznesenie konkrétnych relevantných

námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení

základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou

aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,

územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu a pod.). Vznesenie takýchto námietok však

zo sťažnosti nevyplýva. Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol

podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je

podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta

), ústavný súd o týchto otázkach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010