Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 292/2018
PDF · 266.16 KB
No categories available
I. ÚS 292/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátkou
JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., Mariánske námestie 31, Žilina, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vypočúvať svedkov podľa
čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 92/2016 z 28. marca 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa k vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
vypočúvať svedkov podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžo 92/2016 z 28. marca 2018
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 9. júna 2014 bol na ceste I. triedy č. 18 v smere
od obce Široké do Spišského Podhradia zastavený a kontrolovaný hliadkou Obvodného
oddelenia Policajného zboru Spišské Podhradie (ďalej len „obvodné oddelenie“).
Sťažovateľ na výzvu nepredložil hliadke platné doklady potrebné na vedenie motorového
vozidla a nemal ani iné doklady na overenie totožnosti. Na základe uvedeného bol
predvedený na útvar polície pre účely zistenia totožnosti a zdokumentovania priestupku
proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Okresný dopravný inšpektorát Levoča
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade (ďalej len „okresný dopravný
inšpektorát“) vydal rozhodnutie o priestupku č. ORPZ-PP-ODI3-88/2014-P z 10. apríla
2015, ktorým sťažovateľa uznal vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti
a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c) a l) zákona Slovenskej národnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o priestupkoch“) a uložil mu pokutu vo výške 500 € a zákaz činnosti viesť motorové
vozidlo na dobu 24 mesiacov.
3. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu o uložení pokuty a zákazu činnosti odvolanie,
v ktorom argumentoval nesprávnosťou postupu prvostupňového správneho orgánu. Podľa
názoru sťažovateľa mu nebola daná možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohol
vyjadriť k jeho podkladom a k spôsobu jeho zistenia alebo navrhnúť jeho doplnenie.
Sťažovateľ vyvrátil tvrdenie prvostupňového orgánu, že svoju neprítomnosť na prerokovaní
priestupku vopred náležite neospravedlnil, keďže svoju neprítomnosť ospravedlnil už
9. apríla 2015, keď bolo doručené ospravedlnenie neprítomnosti sťažovateľa správnemu
orgánu, prvostupňový správny orgán teda nepostupoval v súlade so zákonom
o priestupkoch. Okrem týchto skutočností sťažovateľ namietal aj zásah prvostupňového
správneho orgánu do jeho práva predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, a to
tým, že považoval za potrebné, aby bola ako svedok vypočutá jeho matka .
Zároveň nebolo vyhovené ani jeho návrhu na vypočutie svedkov príslušníkov Policajného
zboru, ktorými bol predvedený na policajnú stanicu.
4. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove, krajský dopravný inšpektorát
(ďalej len „krajský dopravný inšpektorát“) rozhodnutím č. KRPZ-PO-KDI3-65/2015-P
z 31. júla 2015 odvolanie zamietlo a napadnuté rozhodnutie okresného dopravného
inšpektorátu potvrdilo. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského dopravného
inšpektorátu žalobu, ktorá bola rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 6 S 39/2015 z 5. mája 2016 zamietnutá. Krajský súd v rozhodnutí jednoznačne
uviedol, že sťažovateľ bol vo všetkých predvolaniach na ústne prerokovanie priestupku
náležitým spôsobom poučený a skutočnosť, že bol sedemkrát predvolaný na pojednávanie
a nedostavil sa bez náležitého ospravedlnenia, považuje za zneužitie práva. Krajský súd
zároveň označil námietky sťažovateľa týkajúce sa prerokovania priestupku v jeho
neprítomnosti a jeho práva navrhovať svedkov ako nedôvodné a bol toho názoru, že
prvostupňový správny orgán zistil skutkový stav veci, náležitým spôsobom sa vysporiadal
s vykonanými dôkazmi a svoje rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd
napadnutým rozhodnutím z 28. marca 2018 rozsudok krajského súdu potvrdil.
5. Sťažovateľ zrekapituloval, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
konštatoval:
„- Krajský súd v Prešove venoval dostatočnú a náležitú pozornosť súdnemu
prieskumu rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov a konaniam im predchádzajúcim,
- skutočnosť, že sťažovateľ konaním porušil povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 1
písm. b), ods. 2 písm. a) zákona č. 8/2009 o cestnej premávke a o zmene doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, naplnil skutkovú podstatu priestupku
podľa § 22 ods. 1 písm. c), 1) zákona o priestupkoch,
- námietky žalobcu nepovažoval za spôsobilé spochybniť skutkové a právne závery
Krajského súdu v Prešove,
- prvostupňový a správny orgán prejednal vec bez nariadenia ústneho pojednávania,
keďže sa sťažovateľ viackrát nedostavil na predvolanie hoci bol riadne a včas predvolaný
a konanie sťažovateľa vyhodnotil ako prieťahy a obštrukcie v konaní,
- posúdenie otázky, či ospravedlnenie obvineného z priestupku z neúčasti na ústnom
pojednávaní o prejednaní priestupku je náležité a spĺňa podmienku ospravedlnenia
z neúčasti z náležitého dôvodu, patrí do právomoci správneho orgánu, ktorý prejednáva
priestupok v priestupkovom konaní,
- postup správneho orgánu v priestupkovom konaní proti sťažovateľovi bol súladný
so zákonom o priestupkoch a prejednaním priestupku bez prítomnosti sťažovateľa mu
nebolo odňaté jeho právo na konanie,
- námietku sťažovateľa, že mu nebolo umožnené vypočuť svedkov vyhodnotil tak, že
účastník konania je oprávnený navrhovať vykonanie dôkazu a správny orgán nie je takýmto
návrhom viazaný,
- námietku sťažovateľa, že mu nebolo zo strany správnych orgánov umožnené
vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia považuje za účelovú.“
6. Sťažovateľ namietal skutočnosť, že prvostupňový, ale aj druhostupňový správny
orgán mu neumožnili vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, predkladať dôkazy na podporu
svojich tvrdení a vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom v súlade s právom na
spravodlivý proces.
7. Rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v neprítomnosti sťažovateľa.
Sťažovateľ v tejto súvislosti zhodnotil, že prvostupňový správny orgán vec prerokoval
a rozhodol v jeho neprítomnosti napriek tomu, že správny orgán v čase vydania mal
k dispozícií sťažovateľovu žiadosť o ospravedlnenie jeho neúčasti spolu s odôvodnením.
Žiadosť o ospravedlnenie neprítomnosti sťažovateľa bola podaná v súlade s „úzusom“,
ktorý správny orgán akceptoval v priebehu celého správneho konania. Správny orgán
sťažovateľa v predvolaní nepoučil o povinnosti priložiť akékoľvek potvrdenia od lekára
k žiadosti o ospravedlnenie. Napriek tomu považoval ďalšie ospravedlnenie sťažovateľa
rovnakého obsahu ako dovtedajšie ospravedlnenia (ktoré už predtým správny orgán
považoval za dostatočné) za nepostačujúce a vyhodnotil ho za nenáležité ospravedlnenie.
8. Podľa názoru sťažovateľa je zrejmé, že pokiaľ správny orgán opakovane
pristupoval k predvolaniu sťažovateľa na ústne pojednávanie, mal záujem ho vypočuť
a možno predpokladať, že jeho výpoveď by bola nevyhnutná pri rozhodovaní o priestupku.
Pokiaľ chcel správny orgán rozhodnúť o priestupku bez ústneho pojednávania, mohol
sťažovateľa poučiť, že na jeho ospravedlnenie bez náležitého dôvodu nebude ďalej
prihliadať, a taktiež ho mohol poučiť, že jeho ospravedlnenie akceptuje, len pokiaľ predloží
aj potvrdenie od lekára, t. j. ak sa ospravedlňuje zo zdravotných dôvodov.
9. Sťažovateľ zároveň poukázal na skutočnosť, že prvostupňový správny orgán
neuskutočnil výsluch jeho matky a neumožnil mu vypočuť svedkov ‒príslušníkov
Policajného zboru, ktorí ho zastavili počas jazdy na motorovom vozidle. Konaním
správneho orgánu v podobe nevykonania dôkazov navrhovaných sťažovateľom malo byť
porušené jeho právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, keďže mu nebolo umožnené
vypočúvať svedkov, ktorí boli prítomní pri údajnom spáchaní priestupku, ako aj procesné
práva zakotvené v Správnom poriadku, keď právo účastníka konania klásť svedkom
a znalcom otázky prichádza do úvahy, ak sa v konkrétnom konaní použije svedecká
výpoveď ako dôkazný prostriedok.
10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 12 ods. 1, článku
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, článku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Sžo/92/2016 z 28. marca 2018 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Sžo/92/2016 z 28. marca 2018 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
vo výške 325,42 EUR do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho
zástupcu.“
II.
11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
14. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd v tomto konaní preto pristúpil
k skúmaniu, či právny názor vyslovený v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu je
z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
16. Pretože napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu bolo
vydané v správnom súdnictve, ústavný súd poukazuje na to, že v predmetnej veci bolo
potrebné zohľadniť aj špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať
činnosť orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí
a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné
a ukrátili ju na jej právach, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-
právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba preto vziať do
úvahy, že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba
právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (napr.
IV. ÚS 519/2012, IV. ÚS 214/2011, II. ÚS 111/2010, II. ÚS 127/07). Vzhľadom na tieto
špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť
námietok sťažovateľa proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu.
17. Najvyšší súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie,
ktoré jeho vydaniu predchádzalo, v medziach a rozsahu podaného odvolania, a po
zrekapitulovaní doterajšieho priebehu konania, vyjadrení účastníkov konania, poukázaní na
príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016, príslušné
články ústavy, príslušné ustanovenia zákona o priestupkoch a ustanovenia Správneho
poriadku svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„... Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd taktiež ako súd prvého stupňa zameral
svoju pozornosť na to, či v preskúmavanej veci boli zaručené práva žalobcu na spravodlivý
proces. Skutkové zistenia v predmetnej veci vyplývajúce z administratívneho spisu
potvrdzujú, že žalobca konaním opísaným vo výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého
stupňa porušil povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. a/ zákona č. 8/2009
Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, ktorým konaním naplnil skutkovú podstatu priestupku proti bezpečnosti
a plynulosti cestnej premávky podľa ust. § 22 ods. 1 písm. c/, 1/ zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Krajský súd venoval dostatočnú a náležitú
pozornosť súdnemu prieskumu rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov a konaniam
im predchádzajúcich a to aj v rozsahu právneho posúdenia žalovaným správnym orgánom,
na základe ktorého žalovaný vyvodil záver totožný so záverom prvostupňového správneho
orgánu o splnení zákonných podmienok pre rozhodnutie o vine a uložení sankcie žalobcovi
za spáchaný priestupok Krajský súd skutkové zistenia a právne závery o správnosti
a zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym
rozhodnutím aj náležíte odôvodnil v súlade so zákonom (§ 157 ods. 2 O.s.p.). S právnym
posúdením veci súdom prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd.
Najvyšší súd odvolacie námietky žalobcu nepovažoval za spôsobilé spochybniť
skutkové ako i právne závery krajského súdu, ktorý svoje rozhodnutie i náležíte odôvodnil.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu postup správneho orgánu prvého stupňa v
priestupkovom konaní vedenom proti žalobcovi bol súladný so zákonom o priestupkoch.
Podľa ust. § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch bol správny orgán za určitých v zákone
taxatívne vymenovaných dôvodov, oprávnený prejednať priestupok v neprítomnosti
obvineného. Prvostupňový správny orgán prejednal vec bez nariadenia ústneho
pojednávania, keďže sa žalobca ako obvinený z priestupku bez náležitého dôvodu
nedostavil, hoci bol viackrát riadne a včas písomne predvolaný a svoju neprítomnosť
vopred náležíte neospravedlnil. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplynulo, že
prvostupňový správny orgán nemal v čase konania a rozhodnutia k dispozícií
ospravedlnenie žalobcu z neúčasti na nariadenom ústnom prejednaní (čo bolo vinnou
vnútorného prerozdeľovania došlej pošty). Žalovaný ospravedlnenie žalobcu z neúčasti na
nariadenom ústnom prejednaní priestupku vyhodnotil ako ospravedlnenie bez náležitého
dôvodu, keď konštatoval, že opakované ospravedlňovania žalobcu zo zdravotných dôvodov,
lekárskeho vyšetrenia alebo pobytu v kúpeľoch, bez ich podloženia relevantnými podkladmi
nie sú náležité a takéto konanie žalobcu vyhodnotil ako prieťahy a obštrukcie v konaní v
snahe vyhnúť sa zodpovednosti a postihu za spáchaný priestupok.
Žalovaný v procese odvolacieho konania správne postupoval, keď posudzoval, či
prejednaním priestupku žalobcu bez jeho prítomnosti ako obvineného z priestupku, nedošlo
k odňatiu jeho práva na konanie, keďže prvostupňové ako i druhostupňové konanie tvoria
jeden celok. Žalovaný vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho
spisu v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia náležite uviedol dôvody, na základe
ktorých ustálil svoj právny záver, že prvostupňový správny orgán neodňal žalobcovi právo
na konanie, keď prejednal vec a vydal rozhodnutie v jeho neprítomnosti. Odvolací súd dáva
do pozornosti žalobcu, že posúdenie otázky, či ospravedlnenie obvineného z priestupku
z neúčasti na ústnom pojednávaní o prejednaní priestupku je náležité a spĺňa podmienku
ospravedlnenia z neúčasti z dôležitého dôvodu, patrí do právomoci správneho orgánu, ktorý
prejednáva priestupok v priestupkovom konaní. Svoju úvahu správny orgán je povinný
v odôvodnení rozhodnutia náležíte odôvodniť. Súd v procese súdneho prieskumu
preskúmava len, či správny orgán nevybočil z medzí a hľadísk ustanovených zákonom
(§ 245 ods. 2 O.s.p.). Z vyššie uvedeného dôvodu odvolací súd zhodne ako súd prvého
stupňa nesúhlasil s námietkou žalobcu, že prejednaním priestupku v jeho neprítomnosti
bolo porušené jeho právo na obhajobu. Právo žalobcu na obhajobu vyjadruje požiadavku,
vyjadrenú v trestnoprávnych predpisoch, aby v konaní administratívneho trestania, bola
zaručená plná ochrana zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa takéto konanie
vedie tak, aby boli náležíte a včas objasnené skutočnosti, ktoré túto osobu viny zbavujú
alebo ju aspoň zmierňujú. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa mal preukázané
zo skutkových zistení daného prípadu, že žalobca bol viackrát opätovne predvolávaný na
ústne pojednávania a poučovaný v rámci predvolania o možnosti prejednania priestupku
v jeho neprítomnosti, preto nemožno vytýkať správnym orgánom oboch stupňov, že
žalobcovi upreli realizáciu jeho procesných práv, pretože mu preukázateľne bola
poskytnutá reálna možnosť zúčastniť sa na ústnom pojednávaní pred správnym orgánom
prvého stupňa, ktorú nevyužil a dôvody neúčasti nepreukázal.
K námietke žalobcu, že v rozpore s ust. § 33 ods. 1 správneho poriadku mu nebolo
zo strany žalovaného a ani zo strany správneho orgánu prvého stupňa umožnené sa vyjadriť
k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním, odvolací súd konštatuje, že vo vzťahu
k zisťovaniu podkladov pre rozhodnutie je správny orgán povinný aplikovať nielen ust. § 33
správneho poriadku ako všeobecného procesného právneho predpisu, ale dať obvinenému
z priestupku širšie vymedzenú možnosť, aby sa vyjadril ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa
mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, možnosť uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju
obhajobu ako i podávať návrhy a opravné prostriedky... Zo skutkových zistení vyplývajúcich
z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobcovi bolo podľa ust. § 73 ods. 1 zákona
o priestupkoch oznámené, že je obvinený zo spáchania priestupku, bol opätovne poučovaný
podľa ust. § 73 ods. 1, 2 citovaného zákona a podľa ust. § 17 ods. 1 správneho poriadku.
Žalobca bol taktiež poučený o svojich procesných právach najmä podľa ust. § 33 ods. 2
správneho poriadku s poukazom na ust. § 3 ods. 2, § 27 ods. 1 citovaného zákona. Správny
orgán pokiaľ nariaďuje ústne prejednanie priestupku, na ktoré obvineného z priestupku
riadne a včas predvoláva s poučením o procesných právach a povinnostiach obvineného
z priestupku, nie je povinný osobitne pred vydaním rozhodnutia vo veci vyzývať obvineného
z priestupku, aby sa vyjadril k podkladom rozhodnutia, nakoľko svojim vyhýbavým
postojom sa sám pripravil o možnosť toto svoje procesné oprávnenie využiť. Z tohto
pohľadu sa námietka žalobcu aj odvolaciemu súdu javí ako účelová. Túto povinnosť nemá
ani druhostupňový správny orgán, pokiaľ obvinený z priestupku v rámci odvolania
nenapadol skutkové okolnosti prejednávanej veci a druhostupňový správny orgán za účelom
riadneho zistenia skutkového stavu nevykoná ďalšie dokazovanie...
Odvolací súd sa nestotožňuje ani s argumentáciou žalobcu, že bolo porušené jeho
právo na obhajobu v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. d/ Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Žalobca namietal, že mu nebolo umožnené vypočuť svedkov -
príslušníkov hliadky policajného zboru, t. j. jediných svedkov, ktorí boli prítomní pri
údajnom spáchaní priestupku... Účastník je oprávnený navrhovať vykonanie dôkazu, ako aj
povinný za účelom preukázania pravdivosti svojich tvrdení. Správny orgán nie je takýmto
návrhom viazaný. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu
vyplynulo, že ten pri rozhodovaní o priestupku vychádzal z dôkazných materiálov, o. i. zo
záznamu o podaní vysvetlenia zo dňa 30.06.2014, správy o výsledku
objasňovania priestupku ako i uznesenia Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves zo dňa
01.10.2014, č. 2Pv 414/14/8810-4... V administratívnom spise je založené i uznesenie
policajta Obvodného oddelenia PZ v Spišskom Podhradí sp. zn. ORP-1166/SH-PP-2014 zo
dňa 04.09.2014 o zastavení trestného stíhania podľa ust. § 215 ods. 1 písm. a/ Trestného
poriadku, v ktorom je zaznamenaná výpoveď členov policajnej hliadky, ktorí zastavili
osobné motorové vozidlo, ktoré viedol žalobca. Tým, že správne orgány pri rozhodovaní
o priestupku vychádzali z dôkazov, ktoré výpoveď príslušníkov PZ - hliadky, ktorá žalobcu
priestupkovo riešil obsahovala, nepopreli realizáciu práv garantovaných čl. 6 bod 3
Dohovoru, nakoľko žalobcovi bolo v súlade s ust. § 73 ods. 2 umožnené navrhnúť vykonanie
dôkazov, ktoré však neboli zo strany správnych orgánov nevyhnutne potrebné vykonať
vzhľadom na to, že matka žalobcu sa k veci vyjadrila v priebehu objasňovania priestupku
a tento spôsob bol vyhodnotený ako postačujúci a výpovede príslušníkov hliadky PZ boli
získané v súlade s ust. § 34 ods. 1 správneho poriadku. Pokiaľ teda krajský súd
skonštatoval, že dôkazy, t.j. výsluch príslušníkov PZ v rámci priestupkového konania boli
použité v súlade s ust. § 34 ods. 1 správneho poriadku, s prihliadnutím na obsah záznamu
týchto príslušníkov PZ z 09.06.2014 z hliadkovej služby na mieste, vec posúdil po právnej
stránke správne, pretože na dokazovanie boli použité také prostriedky, ktorými bolo možné
zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré boli získané v súlade s právnymi predpismi.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, že krajský súd sa nijak
nevysporiadal s jeho námietkami ohľadne toho, že v predvolaní na ústne prejednanie na
10.04.2015 nebola žiadna informácia o tom, že by mal doložiť akékoľvek potvrdenia od
lekára ako i s námietkou, že správny orgán mal postupovať v súlade s ust. § 19. ods. 3
správneho poriadku a vyzvať žalobcu na doplnenie podania - žiadosť o ospravedlnenie...
... Vzhľadom k uvedenému vyššie odvolací súd mal preukázané, že v danej veci súd
prvého stupňa v procese súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného náležíte
postupoval v zmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v druhej hlave piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku citovaných vyššie. Krajský súd nepochybil, keď
skutkový stav zistený správnymi orgánmi považoval za náležíte zistený a správne právne
vyhodnotený, čo aj riadne vo svojom rozhodnutí odôvodnil. Žalobcove námietky ohľadne
procesného postupu správneho orgánu boli vo vzťahu k preukázateľným zisteniam
zadokumentovaných v administratívnom spise vyhodnotené ako právne bezvýznamné.
Prvostupňový súd vychádzajúc z administratívneho spisu mal spáchanie protispoločenského
konania žalobcu a naplnenie skutkovej podstaty priestupku žalobcom za preukázaný a takto
zistený bol aj náležíte právne posúdený a boli aplikované príslušné ustanovenia zákona
o priestupkoch a zákona o správnom konaní.
Záverom odvolací súd uvádza, že správny súd v rámci súdneho prieskumu
rozhodnutia orgánu verejnej správy prihliada len na tie vady, ktoré by mohli mať vplyv na
zákonnosť rozhodnutia, na vady, ktoré nie sú žalobcovi na ujmu, súd neprihliada...“
18. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu okrem
námietok sťažovateľa, ktoré predniesol vo svojej sťažnosti, prihliadal aj na obsah námietok,
ktoré sťažovateľ predniesol vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu, ktoré boli
zhrnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto
súvislosti konštatuje, že námietky, ktoré boli obsahom odvolania sťažovateľa, sťažovateľ
v podstate preniesol aj do svojej sťažnosti, ktorú adresoval ústavnému súdu.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru,
že sťažnosť sťažovateľa nie je opodstatnená. Najvyšší súd podrobným a zrozumiteľným
spôsobom reagoval na všetky podstatné argumenty, ktoré sťažovateľ predniesol vo svojom
odvolaní. Svoje rozhodnutie odôvodnil na vec sa vzťahujúcimi ustanoveniami právnych
predpisov a zároveň vysvetlil, prečo niektorým jeho námietkam nemohol vyhovieť, resp. na
ne prihliadať.
19. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi označenými právami
a argumentáciou vyjadrenou v ústavnej sťažnosti chýba akákoľvek príčinná súvislosť.
Obsahom námietok je skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi
závermi správnych orgánov, ktorých postup vyústil do vydania napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu. Jeho argumentácii však chýba akýkoľvek ústavnoprávny rozmer.
20. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,
podľa ktorej súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03).
21. Vychádzajúc aj z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa
predmetnou vecou zaoberal primeraným spôsobom, prihliadol pritom aj na konkrétne
okolnosti prípadu, ktoré považoval pre posúdenie veci za podstatné, a následne dostatočným
spôsobom odôvodnil svoje závery. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup
odvolacieho súdu, t. j. taký postup, ktorý by nemal oporu v zákone, a preto nemožno
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z ústavnoprávneho hľadiska hodnotiť ako ústavne
nekonformný.
22. Ak má sťažovateľ na danú vec iný názor, ústavný súd poukazuje na svoju
judikatúru, v ktorej už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie základného práva na súdnu
ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie,
ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr. IV. ÚS 340/04,
II. ÚS 519/2012, II. ÚS 140/2013). Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci
všeobecných súdov a ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd
nemá dôvod doň zasahovať.
23. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade
neexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa ústavy a dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľa nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na konštatovanie porušenia
označených práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2018