Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 292/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátkou

JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., Mariánske námestie 31, Žilina, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vypočúvať svedkov podľa

čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

vypočúvať svedkov podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. marca 2018

(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 9. júna 2014 bol na ceste I. triedy č. 18 v smere

od obce Široké do Spišského Podhradia zastavený a kontrolovaný hliadkou Obvodného

oddelenia Policajného zboru Spišské Podhradie (ďalej len „obvodné oddelenie“).

Sťažovateľ na výzvu nepredložil hliadke platné doklady potrebné na vedenie motorového

vozidla a nemal ani iné doklady na overenie totožnosti. Na základe uvedeného bol

predvedený na útvar polície pre účely zistenia totožnosti a zdokumentovania priestupku

proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Okresný dopravný inšpektorát Levoča

Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade (ďalej len „okresný dopravný

inšpektorát“) vydal rozhodnutie o priestupku č. ORPZ-PP-ODI3-88/2014-P z 10. apríla

2015, ktorým sťažovateľa uznal vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti

a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c) a l) zákona Slovenskej národnej

rady č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o priestupkoch“) a uložil mu pokutu vo výške 500 € a zákaz činnosti viesť motorové

vozidlo na dobu 24 mesiacov.

3. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu o uložení pokuty a zákazu činnosti odvolanie,

v ktorom argumentoval nesprávnosťou postupu prvostupňového správneho orgánu. Podľa

názoru sťažovateľa mu nebola daná možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohol

vyjadriť k jeho podkladom a k spôsobu jeho zistenia alebo navrhnúť jeho doplnenie.

Sťažovateľ vyvrátil tvrdenie prvostupňového orgánu, že svoju neprítomnosť na prerokovaní

priestupku vopred náležite neospravedlnil, keďže svoju neprítomnosť ospravedlnil už

9. apríla 2015, keď bolo doručené ospravedlnenie neprítomnosti sťažovateľa správnemu

orgánu, prvostupňový správny orgán teda nepostupoval v súlade so zákonom

o priestupkoch. Okrem týchto skutočností sťažovateľ namietal aj zásah prvostupňového

správneho orgánu do jeho práva predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, a to

tým, že považoval za potrebné, aby bola ako svedok vypočutá jeho matka .

Zároveň nebolo vyhovené ani jeho návrhu na vypočutie svedkov príslušníkov Policajného

zboru, ktorými bol predvedený na policajnú stanicu.

4. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove, krajský dopravný inšpektorát

(ďalej len „krajský dopravný inšpektorát“) rozhodnutím č. KRPZ-PO-KDI3-65/2015-P

z 31. júla 2015 odvolanie zamietlo a napadnuté rozhodnutie okresného dopravného

inšpektorátu potvrdilo. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského dopravného

inšpektorátu žalobu, ktorá bola rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 5. mája 2016 zamietnutá. Krajský súd v rozhodnutí jednoznačne

uviedol, že sťažovateľ bol vo všetkých predvolaniach na ústne prerokovanie priestupku

náležitým spôsobom poučený a skutočnosť, že bol sedemkrát predvolaný na pojednávanie

a nedostavil sa bez náležitého ospravedlnenia, považuje za zneužitie práva. Krajský súd

zároveň označil námietky sťažovateľa týkajúce sa prerokovania priestupku v jeho

neprítomnosti a jeho práva navrhovať svedkov ako nedôvodné a bol toho názoru, že

prvostupňový správny orgán zistil skutkový stav veci, náležitým spôsobom sa vysporiadal

s vykonanými dôkazmi a svoje rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd

napadnutým rozhodnutím z 28. marca 2018 rozsudok krajského súdu potvrdil.

5. Sťažovateľ zrekapituloval, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

konštatoval:

„- Krajský súd v Prešove venoval dostatočnú a náležitú pozornosť súdnemu

prieskumu rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov a konaniam im predchádzajúcim,

- skutočnosť, že sťažovateľ konaním porušil povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 1

písm. b), ods. 2 písm. a) o cestnej premávke a o zmene doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, naplnil skutkovú podstatu priestupku

podľa § 22 ods. 1 písm. c), 1) zákona o priestupkoch,

- námietky žalobcu nepovažoval za spôsobilé spochybniť skutkové a právne závery

Krajského súdu v Prešove,

- prvostupňový a správny orgán prejednal vec bez nariadenia ústneho pojednávania,

keďže sa sťažovateľ viackrát nedostavil na predvolanie hoci bol riadne a včas predvolaný

a konanie sťažovateľa vyhodnotil ako prieťahy a obštrukcie v konaní,

- posúdenie otázky, či ospravedlnenie obvineného z priestupku z neúčasti na ústnom

pojednávaní o prejednaní priestupku je náležité a spĺňa podmienku ospravedlnenia

z neúčasti z náležitého dôvodu, patrí do právomoci správneho orgánu, ktorý prejednáva

priestupok v priestupkovom konaní,

- postup správneho orgánu v priestupkovom konaní proti sťažovateľovi bol súladný

so zákonom o priestupkoch a prejednaním priestupku bez prítomnosti sťažovateľa mu

nebolo odňaté jeho právo na konanie,

- námietku sťažovateľa, že mu nebolo umožnené vypočuť svedkov vyhodnotil tak, že

účastník konania je oprávnený navrhovať vykonanie dôkazu a správny orgán nie je takýmto

návrhom viazaný,

- námietku sťažovateľa, že mu nebolo zo strany správnych orgánov umožnené

vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia považuje za účelovú.“

6. Sťažovateľ namietal skutočnosť, že prvostupňový, ale aj druhostupňový správny

orgán mu neumožnili vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, predkladať dôkazy na podporu

svojich tvrdení a vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom v súlade s právom na

spravodlivý proces.

7. Rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v neprítomnosti sťažovateľa.

Sťažovateľ v tejto súvislosti zhodnotil, že prvostupňový správny orgán vec prerokoval

a rozhodol v jeho neprítomnosti napriek tomu, že správny orgán v čase vydania mal

k dispozícií sťažovateľovu žiadosť o ospravedlnenie jeho neúčasti spolu s odôvodnením.

Žiadosť o ospravedlnenie neprítomnosti sťažovateľa bola podaná v súlade s „úzusom“,

ktorý správny orgán akceptoval v priebehu celého správneho konania. Správny orgán

sťažovateľa v predvolaní nepoučil o povinnosti priložiť akékoľvek potvrdenia od lekára

k žiadosti o ospravedlnenie. Napriek tomu považoval ďalšie ospravedlnenie sťažovateľa

rovnakého obsahu ako dovtedajšie ospravedlnenia (ktoré už predtým správny orgán

považoval za dostatočné) za nepostačujúce a vyhodnotil ho za nenáležité ospravedlnenie.

8. Podľa názoru sťažovateľa je zrejmé, že pokiaľ správny orgán opakovane

pristupoval k predvolaniu sťažovateľa na ústne pojednávanie, mal záujem ho vypočuť

a možno predpokladať, že jeho výpoveď by bola nevyhnutná pri rozhodovaní o priestupku.

Pokiaľ chcel správny orgán rozhodnúť o priestupku bez ústneho pojednávania, mohol

sťažovateľa poučiť, že na jeho ospravedlnenie bez náležitého dôvodu nebude ďalej

prihliadať, a taktiež ho mohol poučiť, že jeho ospravedlnenie akceptuje, len pokiaľ predloží

aj potvrdenie od lekára, t. j. ak sa ospravedlňuje zo zdravotných dôvodov.

9. Sťažovateľ zároveň poukázal na skutočnosť, že prvostupňový správny orgán

neuskutočnil výsluch jeho matky a neumožnil mu vypočuť svedkov ‒príslušníkov

Policajného zboru, ktorí ho zastavili počas jazdy na motorovom vozidle. Konaním

správneho orgánu v podobe nevykonania dôkazov navrhovaných sťažovateľom malo byť

porušené jeho právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, keďže mu nebolo umožnené

vypočúvať svedkov, ktorí boli prítomní pri údajnom spáchaní priestupku, ako aj procesné

práva zakotvené v Správnom poriadku, keď právo účastníka konania klásť svedkom

a znalcom otázky prichádza do úvahy, ak sa v konkrétnom konaní použije svedecká

výpoveď ako dôkazný prostriedok.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 12 ods. 1, článku

48 ods. 2 , článku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. marca 2018 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. marca 2018 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 325,42 EUR do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho

zástupcu.“

II.

11. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

14. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práv podľa a dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd v tomto konaní preto pristúpil

k skúmaniu, či právny názor vyslovený v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu je

z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

16. Pretože napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu bolo

vydané v správnom súdnictve, ústavný súd poukazuje na to, že v predmetnej veci bolo

potrebné zohľadniť aj špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať

činnosť orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí

a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné

a ukrátili ju na jej právach, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba preto vziať do

úvahy, že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba

právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (napr.

, , , ). Vzhľadom na tieto

špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť

námietok sťažovateľa proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu.

17. Najvyšší súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie,

ktoré jeho vydaniu predchádzalo, v medziach a rozsahu podaného odvolania, a po

zrekapitulovaní doterajšieho priebehu konania, vyjadrení účastníkov konania, poukázaní na

príslušné ustanovenia účinného do 30. júna 2016, príslušné

články , príslušné ustanovenia zákona o priestupkoch a ustanovenia Správneho

poriadku svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„... Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd taktiež ako súd prvého stupňa zameral

svoju pozornosť na to, či v preskúmavanej veci boli zaručené práva žalobcu na spravodlivý

proces. Skutkové zistenia v predmetnej veci vyplývajúce z administratívneho spisu

potvrdzujú, že žalobca konaním opísaným vo výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého

stupňa porušil povinnosť ustanovenú v ,

Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, ktorým konaním naplnil skutkovú podstatu priestupku proti bezpečnosti

a plynulosti cestnej premávky podľa ust. , /

o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Krajský súd venoval dostatočnú a náležitú

pozornosť súdnemu prieskumu rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov a konaniam

im predchádzajúcich a to aj v rozsahu právneho posúdenia žalovaným správnym orgánom,

na základe ktorého žalovaný vyvodil záver totožný so záverom prvostupňového správneho

orgánu o splnení zákonných podmienok pre rozhodnutie o vine a uložení sankcie žalobcovi

za spáchaný priestupok Krajský súd skutkové zistenia a právne závery o správnosti

a zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym

rozhodnutím aj náležíte odôvodnil v súlade so zákonom ( ). S právnym

posúdením veci súdom prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd.

Najvyšší súd odvolacie námietky žalobcu nepovažoval za spôsobilé spochybniť

skutkové ako i právne závery krajského súdu, ktorý svoje rozhodnutie i náležíte odôvodnil.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu postup správneho orgánu prvého stupňa v

priestupkovom konaní vedenom proti žalobcovi bol súladný so zákonom o priestupkoch.

Podľa ust. § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch bol správny orgán za určitých v zákone

taxatívne vymenovaných dôvodov, oprávnený prejednať priestupok v neprítomnosti

obvineného. Prvostupňový správny orgán prejednal vec bez nariadenia ústneho

pojednávania, keďže sa žalobca ako obvinený z priestupku bez náležitého dôvodu

nedostavil, hoci bol viackrát riadne a včas písomne predvolaný a svoju neprítomnosť

vopred náležíte neospravedlnil. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplynulo, že

prvostupňový správny orgán nemal v čase konania a rozhodnutia k dispozícií

ospravedlnenie žalobcu z neúčasti na nariadenom ústnom prejednaní (čo bolo vinnou

vnútorného prerozdeľovania došlej pošty). Žalovaný ospravedlnenie žalobcu z neúčasti na

nariadenom ústnom prejednaní priestupku vyhodnotil ako ospravedlnenie bez náležitého

dôvodu, keď konštatoval, že opakované ospravedlňovania žalobcu zo zdravotných dôvodov,

lekárskeho vyšetrenia alebo pobytu v kúpeľoch, bez ich podloženia relevantnými podkladmi

nie sú náležité a takéto konanie žalobcu vyhodnotil ako prieťahy a obštrukcie v konaní v

snahe vyhnúť sa zodpovednosti a postihu za spáchaný priestupok.

Žalovaný v procese odvolacieho konania správne postupoval, keď posudzoval, či

prejednaním priestupku žalobcu bez jeho prítomnosti ako obvineného z priestupku, nedošlo

k odňatiu jeho práva na konanie, keďže prvostupňové ako i druhostupňové konanie tvoria

jeden celok. Žalovaný vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho

spisu v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia náležite uviedol dôvody, na základe

ktorých ustálil svoj právny záver, že prvostupňový správny orgán neodňal žalobcovi právo

na konanie, keď prejednal vec a vydal rozhodnutie v jeho neprítomnosti. Odvolací súd dáva

do pozornosti žalobcu, že posúdenie otázky, či ospravedlnenie obvineného z priestupku

z neúčasti na ústnom pojednávaní o prejednaní priestupku je náležité a spĺňa podmienku

ospravedlnenia z neúčasti z dôležitého dôvodu, patrí do právomoci správneho orgánu, ktorý

prejednáva priestupok v priestupkovom konaní. Svoju úvahu správny orgán je povinný

v odôvodnení rozhodnutia náležíte odôvodniť. Súd v procese súdneho prieskumu

preskúmava len, či správny orgán nevybočil z medzí a hľadísk ustanovených zákonom

( ). Z vyššie uvedeného dôvodu odvolací súd zhodne ako súd prvého

stupňa nesúhlasil s námietkou žalobcu, že prejednaním priestupku v jeho neprítomnosti

bolo porušené jeho právo na obhajobu. Právo žalobcu na obhajobu vyjadruje požiadavku,

vyjadrenú v trestnoprávnych predpisoch, aby v konaní administratívneho trestania, bola

zaručená plná ochrana zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa takéto konanie

vedie tak, aby boli náležíte a včas objasnené skutočnosti, ktoré túto osobu viny zbavujú

alebo ju aspoň zmierňujú. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa mal preukázané

zo skutkových zistení daného prípadu, že žalobca bol viackrát opätovne predvolávaný na

ústne pojednávania a poučovaný v rámci predvolania o možnosti prejednania priestupku

v jeho neprítomnosti, preto nemožno vytýkať správnym orgánom oboch stupňov, že

žalobcovi upreli realizáciu jeho procesných práv, pretože mu preukázateľne bola

poskytnutá reálna možnosť zúčastniť sa na ústnom pojednávaní pred správnym orgánom

prvého stupňa, ktorú nevyužil a dôvody neúčasti nepreukázal.

K námietke žalobcu, že v rozpore s ust. § 33 ods. 1 správneho poriadku mu nebolo

zo strany žalovaného a ani zo strany správneho orgánu prvého stupňa umožnené sa vyjadriť

k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním, odvolací súd konštatuje, že vo vzťahu

k zisťovaniu podkladov pre rozhodnutie je správny orgán povinný aplikovať nielen ust. § 33

správneho poriadku ako všeobecného procesného právneho predpisu, ale dať obvinenému

z priestupku širšie vymedzenú možnosť, aby sa vyjadril ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa

mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, možnosť uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju

obhajobu ako i podávať návrhy a opravné prostriedky... Zo skutkových zistení vyplývajúcich

z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobcovi bolo podľa ust. § 73 ods. 1 zákona

o priestupkoch oznámené, že je obvinený zo spáchania priestupku, bol opätovne poučovaný

podľa ust. § 73 ods. 1, 2 citovaného zákona a podľa ust. § 17 ods. 1 správneho poriadku.

Žalobca bol taktiež poučený o svojich procesných právach najmä podľa ust. § 33 ods. 2

správneho poriadku s poukazom na ust. § 3 ods. 2, § 27 ods. 1 citovaného zákona. Správny

orgán pokiaľ nariaďuje ústne prejednanie priestupku, na ktoré obvineného z priestupku

riadne a včas predvoláva s poučením o procesných právach a povinnostiach obvineného

z priestupku, nie je povinný osobitne pred vydaním rozhodnutia vo veci vyzývať obvineného

z priestupku, aby sa vyjadril k podkladom rozhodnutia, nakoľko svojim vyhýbavým

postojom sa sám pripravil o možnosť toto svoje procesné oprávnenie využiť. Z tohto

pohľadu sa námietka žalobcu aj odvolaciemu súdu javí ako účelová. Túto povinnosť nemá

ani druhostupňový správny orgán, pokiaľ obvinený z priestupku v rámci odvolania

nenapadol skutkové okolnosti prejednávanej veci a druhostupňový správny orgán za účelom

riadneho zistenia skutkového stavu nevykoná ďalšie dokazovanie...

Odvolací súd sa nestotožňuje ani s argumentáciou žalobcu, že bolo porušené jeho

právo na obhajobu v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. d/ Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Žalobca namietal, že mu nebolo umožnené vypočuť svedkov -

príslušníkov hliadky policajného zboru, t. j. jediných svedkov, ktorí boli prítomní pri

údajnom spáchaní priestupku... Účastník je oprávnený navrhovať vykonanie dôkazu, ako aj

povinný za účelom preukázania pravdivosti svojich tvrdení. Správny orgán nie je takýmto

návrhom viazaný. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu

vyplynulo, že ten pri rozhodovaní o priestupku vychádzal z dôkazných materiálov, o. i. zo

záznamu o podaní vysvetlenia zo dňa 30.06.2014, správy o výsledku

objasňovania priestupku ako i uznesenia Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves zo dňa

01.10.2014, č. -4... V administratívnom spise je založené i uznesenie

policajta Obvodného oddelenia PZ v Spišskom Podhradí sp. zn. ORP-1166/SH-PP-2014 zo

dňa 04.09.2014 o zastavení trestného stíhania podľa ust. § 215 ods. 1 písm. a/ Trestného

poriadku, v ktorom je zaznamenaná výpoveď členov policajnej hliadky, ktorí zastavili

osobné motorové vozidlo, ktoré viedol žalobca. Tým, že správne orgány pri rozhodovaní

o priestupku vychádzali z dôkazov, ktoré výpoveď príslušníkov PZ - hliadky, ktorá žalobcu

priestupkovo riešil obsahovala, nepopreli realizáciu práv garantovaných čl. 6 bod 3

Dohovoru, nakoľko žalobcovi bolo v súlade s ust. § 73 ods. 2 umožnené navrhnúť vykonanie

dôkazov, ktoré však neboli zo strany správnych orgánov nevyhnutne potrebné vykonať

vzhľadom na to, že matka žalobcu sa k veci vyjadrila v priebehu objasňovania priestupku

a tento spôsob bol vyhodnotený ako postačujúci a výpovede príslušníkov hliadky PZ boli

získané v súlade s ust. § 34 ods. 1 správneho poriadku. Pokiaľ teda krajský súd

skonštatoval, že dôkazy, t.j. výsluch príslušníkov PZ v rámci priestupkového konania boli

použité v súlade s ust. § 34 ods. 1 správneho poriadku, s prihliadnutím na obsah záznamu

týchto príslušníkov PZ z 09.06.2014 z hliadkovej služby na mieste, vec posúdil po právnej

stránke správne, pretože na dokazovanie boli použité také prostriedky, ktorými bolo možné

zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré boli získané v súlade s právnymi predpismi.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, že krajský súd sa nijak

nevysporiadal s jeho námietkami ohľadne toho, že v predvolaní na ústne prejednanie na

10.04.2015 nebola žiadna informácia o tom, že by mal doložiť akékoľvek potvrdenia od

lekára ako i s námietkou, že správny orgán mal postupovať v súlade s ust. § 19. ods. 3

správneho poriadku a vyzvať žalobcu na doplnenie podania - žiadosť o ospravedlnenie...

... Vzhľadom k uvedenému vyššie odvolací súd mal preukázané, že v danej veci súd

prvého stupňa v procese súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného náležíte

postupoval v zmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v druhej hlave piatej

časti citovaných vyššie. Krajský súd nepochybil, keď

skutkový stav zistený správnymi orgánmi považoval za náležíte zistený a správne právne

vyhodnotený, čo aj riadne vo svojom rozhodnutí odôvodnil. Žalobcove námietky ohľadne

procesného postupu správneho orgánu boli vo vzťahu k preukázateľným zisteniam

zadokumentovaných v administratívnom spise vyhodnotené ako právne bezvýznamné.

Prvostupňový súd vychádzajúc z administratívneho spisu mal spáchanie protispoločenského

konania žalobcu a naplnenie skutkovej podstaty priestupku žalobcom za preukázaný a takto

zistený bol aj náležíte právne posúdený a boli aplikované príslušné ustanovenia zákona

o priestupkoch a zákona o správnom konaní.

Záverom odvolací súd uvádza, že správny súd v rámci súdneho prieskumu

rozhodnutia orgánu verejnej správy prihliada len na tie vady, ktoré by mohli mať vplyv na

zákonnosť rozhodnutia, na vady, ktoré nie sú žalobcovi na ujmu, súd neprihliada...“

18. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu okrem

námietok sťažovateľa, ktoré predniesol vo svojej sťažnosti, prihliadal aj na obsah námietok,

ktoré sťažovateľ predniesol vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu, ktoré boli

zhrnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto

súvislosti konštatuje, že námietky, ktoré boli obsahom odvolania sťažovateľa, sťažovateľ

v podstate preniesol aj do svojej sťažnosti, ktorú adresoval ústavnému súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru,

že sťažnosť sťažovateľa nie je opodstatnená. Najvyšší súd podrobným a zrozumiteľným

spôsobom reagoval na všetky podstatné argumenty, ktoré sťažovateľ predniesol vo svojom

odvolaní. Svoje rozhodnutie odôvodnil na vec sa vzťahujúcimi ustanoveniami právnych

predpisov a zároveň vysvetlil, prečo niektorým jeho námietkam nemohol vyhovieť, resp. na

ne prihliadať.

19. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi označenými právami

a argumentáciou vyjadrenou v ústavnej sťažnosti chýba akákoľvek príčinná súvislosť.

Obsahom námietok je skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi

závermi správnych orgánov, ktorých postup vyústil do vydania napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu. Jeho argumentácii však chýba akýkoľvek ústavnoprávny rozmer.

20. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

podľa ktorej súčasťou základného práva podľa a práva podľa

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (m. m. , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

21. Vychádzajúc aj z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa

predmetnou vecou zaoberal primeraným spôsobom, prihliadol pritom aj na konkrétne

okolnosti prípadu, ktoré považoval pre posúdenie veci za podstatné, a následne dostatočným

spôsobom odôvodnil svoje závery. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

odvolacieho súdu, t. j. taký postup, ktorý by nemal oporu v zákone, a preto nemožno

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z ústavnoprávneho hľadiska hodnotiť ako ústavne

nekonformný.

22. Ak má sťažovateľ na danú vec iný názor, ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, v ktorej už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie,

ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr. ,

, ). Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci

všeobecných súdov a ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd

nemá dôvod doň zasahovať.

23. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

neexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa a dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľa nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na konštatovanie porušenia

označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2018