Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 214/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. O., T., zastúpeného opatrovníčkou Ing. A. O., T., právne

zastúpeného advokátkou Mgr. V. H., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia a 2

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 So

28/2009 z 31. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra

2010 doručená sťažnosť M. O., T., zastúpeného opatrovníčkou Ing. A. O., T. (ďalej len

„sťažovateľ“), právne zastúpeného advokátkou Mgr. V. H., T., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie a 2 rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. mája 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Sociálna poisťovňa – ústredie,

Ulica 29. augusta 8, Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), rozhodnutím

č. 890 110 7512 z 13. mája 2008 podľa o sociálnom

poistení v znení (ďalej len „“) priznala

sťažovateľovi ako nepoistencovi od 10. januára 2007 invalidný dôchodok v sume 6 860 Sk

mesačne určenej podľa § 73 ods. 3 zákona o sociálnom poistení s odôvodnením, že po

posúdení zdravotného stavu sťažovateľa 29. januára 2007 bol uznaný invalidným so

stanovenou mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť na 80 %, pričom

dátum vzniku invalidity bol stanovený pred dovŕšením povinnej školskej dochádzky.

Sociálna poisťovňa takto (opätovne) rozhodla potom, ako jej prvé rozhodnutie

č. 890 110 7512 z 22. februára 2007 Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 29. novembra 2007 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

Podľa sťažovateľa dôvodom zrušenia prvého rozhodnutia Sociálnej poisťovne

z 22. februára 2007 krajským súdom bola „jeho nezákonnosť, spočívajúca v nesprávnosti

predmetného rozhodnutia ako aj v jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov...

a v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci a súd... zároveň vyslovil názor, že v ďalšom

konaní... je potrebné vykonať dokazovanie k tvrdeniu opatrovateľky sťažovateľa, či v danom

prípade nie sú splnené podmienky na priznanie invalidného dôchodku odo dňa podania

žiadosti (žiadosť o dôchodkovú dávku bola podaní 15. januára 2007) a rovnako sa

vysporiadať s jej tvrdením, že sťažovateľovi mal byť priznaný ako dobrovoľne dôchodkovo

poistenej osobe invalidný dôchodok podľa v platnom

znení..., nakoľko ako matka platila za sťažovateľa (svojho syna) dobrovoľné poistenie za

dobu po dovŕšení 16 roku veku a následne opätovného jeho prepočítania s poukazom na tú

skutočnosť, že matka za svojho syna platila dobrovoľné poistné po dovŕšení 16 roku veku

sťažovateľa.“.

Sťažovateľ uviedol, že ešte počas konania o prvom opravnom prostriedku mu

Sociálna poisťovňa vzhľadom na jeho zdravotný stav – detskú mozgovú obrnu –

rozhodnutím č. 890 110 7512 z 28. augusta 2007 ustanovila opatrovníka, a to jeho matku.

Krajský súd v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne

č. 890 110 7512 z 13. mája 2008 rozsudkom sp. zn. z 30. októbra 2008

rozhodol tak, že opäť zrušil napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne a vec jej vrátil na

ďalšie konanie z dôvodu, že v predmetnej veci „nebol náležite zistený skutkový stav veci,

nakoľko po podaní opravného prostriedku navrhovateľom posudkový spis nebol

odporkyňou postúpený posudkovému lekárovi II. stupňa za účelom vypracovania

medicínskeho posudku v rámci opravného prostriedku. Ďalším dôvodom zrušenia

napadnutého rozhodnutia bola tá skutočnosť, že odporkyňa nedoručila súdu posudkový spis

navrhovateľa a to aj napriek skutočnosti, že tento bol súdom žiadaný.“.

Podľa sťažovateľa si krajský súd osvojil jeho tvrdenie, že „invalidný dôchodok mal

byť navrhovateľovi priznaný dňom podania žiadosti o invalidný dôchodok, t. j. odo dňa

15. januára 2007 podľa § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a nie podľa § 70 ods. 2

zákona o sociálnom poistení“.

V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že napriek skutočnosti, že „bol dobrovoľne

dôchodkovo poistenou osobou – poistencom (§ 70 ods. 1), nakoľko opatrovník navrhovateľa

zaplatil za navrhovateľa dobrovoľné dôchodkové poistenie za obdobie od 19. decembra

2006 do 22. decembra 2006 a od 3. januára 2007 do 4. januára 2007, teda za obdobie

menej ako jeden rok,... odporkyňa tak v rozpore so zákonom priznala navrhovateľovi

invalidný dôchodok len ako fyzickej osobe – nepoistencovi (§ 70 ods. 2)“.

Sťažovateľ argumentuje, že „v prípade, že by odporkyňa s poukázaním na zaplatené

poistné, správne posúdila navrhovateľa ako dobrovoľne dôchodkovo poistenú osobu

(poistenca - § 70 ods. 1), musela by výšku invalidného dôchodku navrhovateľa určiť podľa

§ 73 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. V takomto prípade by mesačná výška invalidného

dôchodku navrhovateľa bola viac ako trojnásobná.

Išlo by teda o sumu invalidného dôchodku podstatne vyššiu ako je výška invalidného

dôchodku, priznaného odporkyňou navrhovateľovi.“.

Na základe odvolania Sociálnej poisťovne najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 31. mája 2010 zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 30. októbra 2008 tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 890 110 7512 z 13. mája 2008

potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nezákonný,

pretože odvolací súd nesprávne posúdil dátum, od ktorého mu mala byť dôchodková dávka

priznaná. Zotrváva na svojom tvrdení, že „to malo byť od dátumu podania žiadosti

sťažovateľa o invalidný dôchodok, teda odo dňa 15. januára 2007 a nie odo dňa 10.

januára 2007 (kedy sťažovateľ dovŕšil 18 rokov veku)“.

Sťažovateľ tvrdí, že „najvyšší súd sa okrem toho žiadnym spôsobom nevysporiadal

s námietkami sťažovateľa, uvedeným vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne“. V tejto

súvislosti konštatuje, že „odporkyňa zámerne priznala navrhovateľovi nárok na invalidný

dôchodok spätne odo dňa 10. januára 2007 (odo dňa jeho 18. narodenín), aby bol

navrhovateľ posudzovaný ako invalid z mladosti. Priznaním nároku na dôchodok odo dňa

15. januára 2007 (teda odo dňa podania žiadosti o dôchodok a zároveň odo dňa po 18.

roku veku žiadateľa), by už navrhovateľa nemohla totiž posudzovať ako invalida z

mladosti.“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „rozhodnutím odporkyne č. 890 110 7512 zo dňa 13. mája

2008 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. mája 2010, č. k.: , ktorým

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č. k.: -56 zo dňa 30. októbra 2008

zmenil NS SR tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie ako odporkyne

č. 890 110 7512 zo dňa 13. mája 2008 potvrdil, došlo k porušeniu práva rovnosti pred

zákonom.

Odporkyňa mala postupovať za identických podmienok voči sťažovateľovi rovnako

ako voči ostatným žiadateľom o invalidný dôchodok a aplikovať voči nemu hmotnoprávne

ustanovenie § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, čím by mu vznikol nárok na invalidný

dôchodok viac ako trojnásobne vyšší ako pri aplikácii ustanovenia § 70 ods. 2 zákona

o sociálnom poistení.

Najvyšší súd tým, že svojím rozsudkom potvrdil uvedené rozhodnutie odporkyne,

ktorým porušila právo sťažovateľa na rovnosť pred zákonom, porušil aj Najvyšší súd SR

právo sťažovateľa na rovnosť občanov pred zákonom.“.

Sťažovateľ napokon tvrdí, že označenými rozhodnutiami Sociálnej poisťovne

a najvyššieho súdu „došlo k porušeniu práva na ochranu pred diskrimináciou.

Sociálna poisťovňa – ústredie a aj Najvyšší súd totiž spôsobom, ktorým rozhodli,

vylúčili sťažovateľa z možnosti sa dobrovoľne dôchodkovo pripoistiť, tak ako to zákon

o sociálnom poistení umožňuje iným osobám... Z tejto možnosti bol sťažovateľ ako osoba

s ťažkým zdravotným postihnutím od narodenia vylúčený.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Sťažnosti sa vyhovuje.

Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na rovnosť pred zákonom

podľa článku 12 ods. 1 a právo na ochranu pred

diskrimináciou podľa , rozsudkom Najvyššieho

súdu SR zo dňa 31. mája 2010, č. k.: , ktorým rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne, č. k.: -56 zo dňa 30. októbra 2008 zmenil NS SR tak, že

rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie č. 890 110 7512 zo dňa 13. mája 2008 potvrdil,

porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. mája 2010, č. k.: zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 254,88 EUR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

, ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa nepatrí

právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

Ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných

súdov a nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo

rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii

právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , , ).

1. Predmetom sťažnosti je v prvom rade tvrdenie sťažovateľa, že označeným

postupom a rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení

jeho rozsudku sp. zn. z 31. mája 2010, najmä s tým, že najvyšší súd podľa

jeho názoru nesprávne posúdil otázku vzniku jeho nároku na invalidný dôchodok a následne

aj výpočet jeho výšky podľa § 70 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, pričom nebral do

úvahy skutočnosť, že sťažovateľ bol dobrovoľne poistený.

Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a postupu Sociálnej poisťovne č. 890 110 7512 z 13. mája 2008 rozhodol o odvolaní

Sociálnej poisťovne ako žalovanej proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 30. októbra 2008 tak, že tento rozsudok zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol.

Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. mája 2010 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal na

obsah rozsudku krajského súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

«Napadnutým rozsudkom krajský súd zrušil rozhodnutie odporkyne č. 890 110 7512

z 13. mája 2008, ktorým podľa o sociálnom poistení

v znení (ďalej len „“) navrhovateľovi priznal od 10. januára

2007 invalidný dôchodok v sume 6 860 Sk mesačne, vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie

a nepriznal účastníkom konania náhradu trov konania.

Dôvodil tým, že opatrovníčka navrhovateľa Ing. A. O. v návrhu na preskúmanie

rozhodnutia namietla nesprávnosť dátumu vzniku a nesprávnosť výpočtu výšky dôchodku

podľa . s poukazom na to, že navrhovateľ bol dobrovoľne poistený, čo nebolo

registrované na osobnom liste dôchodkového poistenia. Domnievala sa, že na základe tejto

skutočnosti by mohol byť navrhovateľovi priznaný vyšší invalidný dôchodok. Krajský súd

zhodnotil uvedené skutočnosti a dospel k záveru, že nebol náležite zistený skutkový stav,

lebo zdravotný stav navrhovateľa nebol v súdnom konaní posúdený a spornou zostala

otázka vzniku nároku navrhovateľa na invalidný dôchodok odo dňa podania žiadosti a jeho

priznanie podľa .»

Najvyšší súd v namietanom rozsudku ďalej citoval relevantné ustanovenia

[(ďalej len „OSP“), , a ], zákona o sociálnom

poistení [§ 15 ods. 4, § 63 ods. 1, § 70 ods. 1 a 2, § 72 ods. 1 písm. a), § 73 ods. 3, § 263

ods. 15], ktorých interpretáciu následne (vo vzťahu k posudzovanej veci) vykonal. Okrem

iného najmä uviedol:

„V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, štátnej správy,

orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických

ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach

fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (, ).

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom

konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia alebo

povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté (§

244 ods. 3 ).

Zákonnosť rozhodnutí a postupov je súlad týchto rozhodnutí a postupov s platným

právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Odporkyňa podaným odvolaním nesúhlasila s rozhodnutím krajského súdu, ktorý si

osvojil tvrdenie navrhovateľa o tom, že invalidný dôchodok mal byť navrhovateľovi

priznaný dňom podania žiadosti o invalidný dôchodok, od 15. januára 2007 podľa § 70

ods. 1 o sociálnom poistení, a nie podľa zákona.

Jednou z podmienok vzniku nároku na invalidný dôchodok podľa je

dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, v dôsledku ktorého došlo k poklesu schopnosti

vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní sú zdravou fyzickou osobou. Vznik nároku na

invalidný dôchodok je ďalej podmienený okrem zdravotného hľadiska, t. j. invalidity, aj

splnením podmienky potrebného obdobia poistenia. Na vznik nároku na invalidný dôchodok

v prípade poistenca mladšieho ako 20 rokov sa podľa § 70 ods. 1 v nadväznosti na § 72

ods. 1 písm. a/ vyžaduje poistné obdobie menej ako jeden rok.

Aj keď z ustanovenia je nepochybné, že invalidita poistenca

vo veku do 20 rokov vznikne po splnení aj podmienky potrebného obdobia dôchodkového

poistenia v rozsahu najmenej jeden rok, zákon o sociálnom poistení v znení účinnosti v čase

konania odporkyne o žiadosti navrhovateľa o invalidný dôchodok, zachoval právnu úpravu,

podľa ktorej invalidita nevylúčila poskytovanie invalidného dôchodku v prípadoch,

v ktorých sa občania stali invalidnými do skončenia povinnej školskej dochádzky, tzv.

invalidi z mladosti.

Podľa o sociálnom poistení nárok na invalidný

dôchodok podľa § 70 ods. 2 má aj fyzická osoba narodená v období od 1. januára 1987 do

31. decembra 2004, ktorá sa stala invalidnou podľa predpisov účinných pred 1. januárom

2005 pred dovŕšením veku, v ktorom sa končí povinná školská dochádzka.

Podľa § 70 ods. 2 veta prvá a druhá zákona fyzická osoba má nárok na invalidný

dôchodok aj vtedy, ak sa stala invalidnou v období, v ktorom je nezaopatreným dieťaťom

a má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt. Nárok na invalidný dôchodok tejto

fyzickej osobe vzniká najskôr odo dňa dovŕšenia 18 rokov veku.

Podľa § 73 ods. 3 zákona suma invalidného dôchodku fyzickej osoby uvedenej v § 70

ods. 2, ktorá má percentuálny pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako

70 %, sa určí ako súčin osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia

získaného ku dňu vzniku nároku na invalidný dôchodok, ku ktorému sa pripočíta obdobie od

vzniku nároku na invalidný dôchodok do dovŕšenia dôchodkového veku a aktuálnej

dôchodkovej hodnoty; § 63 ods. 1 tretia veta a štvrtá veta platia rovnako. Osobný mzdový

bod sa určuje na hodnotu 0,67.“

Po podrobnom oboznámení s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sa

najvyšší súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jej právnym posúdením

a skúmaním, pričom dospel k tomuto právnemu záveru:

„V danej veci súd zistil, že navrhovateľ požiadal žiadosťou zo dňa 15. januára 2007,

t. j. od dovŕšenia 18. roku veku (10. januára 2007), o invalidný dôchodok. Rozhodnutím zo

dňa 13. 5. 2008 odporkyňa jeho žiadosti vyhovela a od 10. januára 2007 mu priznala

invalidný dôchodok z dôvodu, že po posúdení zdravotného stavu dňa 29. januára 2007 bol

uznaný invalidným so stanovenou mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť

na 80 %, pričom dátum vzniku invalidity bol stanovený pred dovŕšením povinnej školskej

dochádzky. Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Trenčíne rozhodnutie odporkyne

z 13. mája 2008 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci s tým, že navrhovateľovi mal

byť priznaný invalidný dôchodok dňom podania žiadosti o invalidný dôchodok, t. j. od

15. januára 2007 podľa . S takto vysloveným právnym názorom odporkyňa

vyslovila nesúhlas jednak z dôvodu, že choroba navrhovateľa podmieňujúca invaliditu

vznikla v období raného detstva navrhovateľa, ako i z toho dôvodu, že fyzická osoba nemôže

získať obdobie dobrovoľného dôchodkového poistenia pred dovŕšením 16 rokov svojho veku

( ).

Odvolací súd nemohol súhlasiť s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého

nárok na invalidný dôchodok podľa navrhovateľovi nevznikne z dôvodu, že

splnil podmienku potrebnej poistnej doby podľa , poistné obdobie

menej ako jeden rok. Nárok na invalidný dôchodok sa navrhovateľovi nepodmieňuje

splnením podmienky potrebného počtu rokov dôchodkového poistenia a jeho vznik je

viazaný najskôr na deň dovŕšenia 18 rokov veku. Vzhľadom na preukázaný zdravotný stav

poistné obdobie podľa navrhovateľ získať ani nemohol. Sumu

invalidného dôchodku z uvedeného dôvodu odporkyňa správne určila podľa .

Nový systém sociálneho poistenia, platný od 1. 1. 2004, je založený zásadne na

výkone zárobkovej činnosti a na platení poistného. Dávky z neho poskytované plnia

predovšetkým funkciu náhrady straty príjmu z predchádzajúceho výkonu zárobkovej

činnosti. Do poistného systému bol prihlásený po dovŕšení 16. roku veku a zaplatil poistné

za obdobie od 19. decembra 2006 do 22. decembra 2006 a od 3. januára 2007 do

4. januára 2007 z vymeriavacieho základu, ktorý si sám určil. V danej veci nebolo sporné,

že navrhovateľ - invalidný dôchodca z mladosti, zárobkovú činnosť nikdy nevykonával.

Najvyšší súd sa preto nestotožnil so záverom krajského súdu o potrebe zrušiť

preskúmavané rozhodnutie.

Napadnutý rozsudok krajského súdu preto najvyšší súd podľa zmenil

a preskúmavané rozhodnutie ako vecne správne podľa potvrdil.“

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve

podľa V. časti tretej hlavy ) je podľa názoru ústavného súdu

potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy

preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva

ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na

podanie žaloby sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu (a o ktorých

v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne a arbitrárne, odôvodnenie

najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné a nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia

sťažovateľom označených práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší

súd v odôvodnení rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského súdu, ktoré

boli v rozsahu odvolacích námietok správneho orgánu predmetom preskúmania

v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa spravoval pri rozhodovaní, ako aj právne

posúdil sťažovateľove námietky (týkajúce sa ním tvrdeného splnenia podmienky vzniku

nároku na invalidný dôchodok podľa § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a nie podľa

§ 70 ods. 2 v nadväznosti na § 263 ods. 15 citovaného zákona). Najvyšší súd pritom

podrobne odôvodnil, ktoré otázky oproti krajskému súdu odlišne právne posudzoval (nárok

na invalidný dôchodok sťažovateľa nepodmienil splnením podmienky potrebného počtu

rokov dôchodkového poistenia, jeho vznik viazal najskôr na deň dovŕšenia 18 rokov veku

sťažovateľa).

Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd ako odvolací súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľa, ktorých posúdenie bolo

relevantné na rozhodnutie o veci, a závery rozsudku sú dostatočne odôvodnené. Výklad

príslušných zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci najvyššieho súdu

a nemožno dospieť ani k záveru, že by jeho výklad zjavne vybočoval z rámca týchto

ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší

súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti,

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným. Posúdenie namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu bolo

v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú aj

primeraným spôsobom odôvodnené, a preto týmto rozhodnutím podľa názoru ústavného

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Reálne uplatnenie a garantovanie práva na spravodlivý proces neznamená právo na

úspech v konaní a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v takomto spore (, ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pri jej

predbežnom prerokovaní podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ namieta aj porušenie a 2 rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 31. mája 2010. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

ustanovenia a 2 majú charakter ústavných princípov, ktoré sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak ústavný súd nedospel k záveru, že boli porušené základné práva

a slobody sťažovateľa, neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia týchto ustanovení

(m. m. ). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti

sťažovateľa podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011