Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)II. ÚS 519/2012
PDF · 137.44 KB
No categories available
II. ÚS 519/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. D., D., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 8 CoP 39/2012-784 z 31. júla 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. K. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra
2012 doručená sťažnosť Ing. K. D., D. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 8 CoP 39/2012-784 z 31. júla 2012.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Martin pod č. k.
12 P 130/02-738 zo 16. februára 2012 v časti týkajúcej sa výšky výživného bola určená
výška výživného pre sťažovateľa v období od 1. septembra 2002 do 8. marca 2007
vo výške 500 €. Krajský súd tento rozsudok v dôsledku jeho odvolania potvrdil ako
správny.
Sťažovateľ tvrdil, že napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny, pretože
nevychádzal zo všetkých rozhodujúcich skutočností, krajský súd sa nezaoberal všeobecnými
platnými požiadavkami zákona uplatňovanými v súdnej praxi a rozhodoval len podľa
okolností zistených na jeho strane jednostranne. Rozsudok krajského súdu je preto
arbitrárny a neobjektívny, preto sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie
konanie vydal tento nález:
„Konaním Krajského súdu v Žiline vo veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde
v Žiline pod č. k. 8 CoP/39/2012-784, v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline
č. k. 8 CoP/39/2012-784 zo dňa 31.7.2012, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa
na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie čl. 8 ods. 2 a 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.)
Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 8 CoP/39/2012-784 zo dňa 31.7.2012
sa zrušuje.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je všeobecné tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom krajského
sudu č. k. 8 CoP 39/2012-784 z 31. júla 2012 boli porušené ním označené práva, pretože
rozsudok je arbitrárny a nezodpovedajúci realite.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť možno považovať preto tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne
oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdov, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania
(m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie a rozhodovanie bolo zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:
„Vychádzajúc zo skutkového stavu, tak ako bol zistený pred prvostupňovým súdom,
bol aj odvolací súd toho názoru, že v čase rozhodnom pre posudzovanie rozsahu
vyživovacej povinnosti otca voči maloletému T., boli jeho schopnosti, možnosti a majetkové
pomery na takej úrovni, ktorá odôvodňovala stanovenie výživného až v sume 500 eur
mesačne. V tomto smere okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie a skutkový stav zistil
úplne a správne. Vzhľadom k tomu čo v konaní vyšlo najavo a síce s akým vysokým
objemom finančných prostriedkov otec dieťaťa disponoval v rokoch 2002 až 2007, ani
odvolací súd neuveril obrane otca dieťaťa o neschopnosti platiť súdom určené výživné.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou odvolateľa, že výživné bolo stanovované
za dlhšie časové obdobie, a preto by malo byť určené v rôznej výške, už aj s ohľadom na to,
že dieťa rástlo. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že výživné okresný súd určil za obdobie
rokov 2002 až 2007, teda v čase kedy dieťa bolo ešte v útlom veku 3 až 8 rokov, v čase, kedy
jeho osobnú starostlivosť zabezpečovala jeho matka. S poukazom na uvedené odvolací súd
nedospel k záveru že by sa jednalo o taký dlhý časový úsek, pre ktorý by vzhľadom k veku
dieťaťa malo byť výživné stanovené v rozdielnej výške. Aj keď neskôr bolo otcovi dieťaťa
určené výživné v oveľa nižšej sume, odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového
súdu, že za celé posudzované obdobie reálne schopnosti a možnosti otca dieťaťa výživné
v sume 500 eur platiť umožňovali, a to aj pri zohľadnení ďalších vyživovacích povinností.“
Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade krajský súd v napadnutom rozsudku
dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu. V každom prípade tento postup
krajského súdu, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozsudkom okresného súdu, nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom prípade krajský súd
neporušil označené základné práva a slobody nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou zákonov.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského
súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný alebo zjavne
neodôvodnený, a tak ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nie je záruka, že rozhodnutie bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie
konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96,
Ústavný súd nezistil v konaní krajského súdu a jeho rozsudku porušenie práv
označených sťažovateľom, preto sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní pre
zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2012