Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 519/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. D., D., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -784 z 31. júla 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. K. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra

2012 doručená sťažnosť Ing. K. D., D. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -784 z 31. júla 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Martin pod č. k.

-738 zo 16. februára 2012 v časti týkajúcej sa výšky výživného bola určená

výška výživného pre sťažovateľa v období od 1. septembra 2002 do 8. marca 2007

vo výške 500 €. Krajský súd tento rozsudok v dôsledku jeho odvolania potvrdil ako

správny.

Sťažovateľ tvrdil, že napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny, pretože

nevychádzal zo všetkých rozhodujúcich skutočností, krajský súd sa nezaoberal všeobecnými

platnými požiadavkami zákona uplatňovanými v súdnej praxi a rozhodoval len podľa

okolností zistených na jeho strane jednostranne. Rozsudok krajského súdu je preto

arbitrárny a neobjektívny, preto sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie

konanie vydal tento nález:

„Konaním Krajského súdu v Žiline vo veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde

v Žiline pod č. k. -784, v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline

č. k. -784 zo dňa 31.7.2012, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie čl. 8 ods. 2 a 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. )

Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. -784 zo dňa 31.7.2012

sa zrušuje.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je všeobecné tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom krajského

sudu č. k. -784 z 31. júla 2012 boli porušené ním označené práva, pretože

rozsudok je arbitrárny a nezodpovedajúci realite.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť možno považovať preto tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne

oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu vyvodil (). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa nepatrí právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdov, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (m. m. ), dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania

(m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie a rozhodovanie bolo zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Vychádzajúc zo skutkového stavu, tak ako bol zistený pred prvostupňovým súdom,

bol aj odvolací súd toho názoru, že v čase rozhodnom pre posudzovanie rozsahu

vyživovacej povinnosti otca voči maloletému T., boli jeho schopnosti, možnosti a majetkové

pomery na takej úrovni, ktorá odôvodňovala stanovenie výživného až v sume 500 eur

mesačne. V tomto smere okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie a skutkový stav zistil

úplne a správne. Vzhľadom k tomu čo v konaní vyšlo najavo a síce s akým vysokým

objemom finančných prostriedkov otec dieťaťa disponoval v rokoch 2002 až 2007, ani

odvolací súd neuveril obrane otca dieťaťa o neschopnosti platiť súdom určené výživné.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou odvolateľa, že výživné bolo stanovované

za dlhšie časové obdobie, a preto by malo byť určené v rôznej výške, už aj s ohľadom na to,

že dieťa rástlo. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že výživné okresný súd určil za obdobie

rokov 2002 až 2007, teda v čase kedy dieťa bolo ešte v útlom veku 3 až 8 rokov, v čase, kedy

jeho osobnú starostlivosť zabezpečovala jeho matka. S poukazom na uvedené odvolací súd

nedospel k záveru že by sa jednalo o taký dlhý časový úsek, pre ktorý by vzhľadom k veku

dieťaťa malo byť výživné stanovené v rozdielnej výške. Aj keď neskôr bolo otcovi dieťaťa

určené výživné v oveľa nižšej sume, odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového

súdu, že za celé posudzované obdobie reálne schopnosti a možnosti otca dieťaťa výživné

v sume 500 eur platiť umožňovali, a to aj pri zohľadnení ďalších vyživovacích povinností.“

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade krajský súd v napadnutom rozsudku

dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu. V každom prípade tento postup

krajského súdu, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozsudkom okresného súdu, nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom prípade krajský súd

neporušil označené základné práva a slobody nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou zákonov.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského

súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný alebo zjavne

neodôvodnený, a tak ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

nie je záruka, že rozhodnutie bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie

konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (,

).

Ústavný súd nezistil v konaní krajského súdu a jeho rozsudku porušenie práv

označených sťažovateľom, preto sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní pre

zjavnú neopodstatnenosť podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012