Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_13CoE-1-2020.pdf
PDF · 83.51 KB
Case nature
Subarea
13CoE/1/2020
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v exekučnej veci oprávneného D. T.., so sídlom Q. XX, XXX XX J., W.: XX XXX XXX, proti povinnému N. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX/X, XXX XX J., o vymoženie 66,38 Eur s prísl. - trovy exekúcie, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Poprad, č.k. 13Er/165/2010-18 zo dňa 30. októbra 2019, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje uznesenie.
II. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom a súdnemu exekútorovi nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že: „Nárok na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznáva.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 243h ods. 1, § 57 ods. 2, § 37 ods. 1, § 196, § 197 ods. 1, § 203 ods. 1, 2, 3, § 9a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.03.2017, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že na návrh pôvodného oprávneného sa dňa 14.04.2017 začalo exekučné konanie proti povinnému o vymoženie určenej sumy na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu - J. na G. na mieste č. S. XXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie dňa 24.05.2010. Uznesením, č. k. XXEr/XXX/XXXX-XX zo dňa 14.12.2017 pripustil súd zmenu účastníkov konania na strane oprávneného. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.02.2009. Súd šetrením zistil, že uznesením Okresného súdu Prešov, sp. zn. 1K/54/20017 zo dňa 11.03.2008 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka - povinného.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z citovaného zákonného ust. § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii začatie konkurzu podľa uvedeného zákona spôsobuje zastavenie exekučného konania na všetok majetok podliehajúci exekúcii a keďže nemožno platne a účinne zastaviť už raz zastavené konanie, súd teda nerozhodoval o zastavení exekúcie, nakoľko táto bola zastavená priamo zo zákona. S poukazom na uvedené preto ďalej rozhodoval o nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie. Exekučné konanie sa začalo dňa 14.04.2010, pričom ust. § 203 ods. 3 Exekučného poriadku bolo do Exekučného poriadku zavedené až zákonom č. 348/2011 Z. z., ktorým sa menil zákon č. 7/2005 Z. z., avšak tento zákon neupravil prechodné ustanovenia k otázke rozhodovania o trovách exekúcie pri vyhlásení konkurzu, preto sa súd musel vysporiadať s tým, ktorú právnu normu použije. Exekučný súd bol toho názoru, že vzhľadom na to, že exekučné konanie sa začalo dňa 14.04.2010, teda pred 01.01.2012, je potrebné použiť právnu úpravu účinnú do 21.12.2011, nakoľko pri rozhodovaní o náhrad trov exekúcie ide o rozhodovanie síce procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu. V tomto
smere poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 568/2016 zo dňa 13.09.2016, preto v súlade s uvedeným o náhrade trov rozhodol podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2011. V tomto smere postupoval na základe analógie procesného práva podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 262 ods. 1 Exekučného poriadku. Uviedol, že nepopiera, že súdny exekútor má vždy nárok na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom exekučnej činnosti a odmenu za úkony, ktoré už vykonal. Vyhlásením konkurzu však už súdny exekútor nemá možnosť si pohľadávku v exekučnom konaní uspokojiť podľa § 200 ods. 3 Exekučného poriadku. Pohľadávka exekútora tak nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú si musí exekútor prihlásiť do konkurzu. Pokiaľ teda v danom exekučnom konaní vznikla exekútorovi proti povinnému pohľadávka titulom trov exekúcie, tento ju mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní a nie požadovať náhradu vyčíslených trov exekúcie od oprávneného. Rovnako neboli splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavené exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo zastavené ex lege, z dôvodu vyhlásenia konkurzu. Vzhľadom na uvedené súd nemohol priznať súdnemu exekútorovi ani náhradu trov exekúcie oprávneným.
5. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. d), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Poukázal na to, že § 203 ods. 3 Exekučného poriadku bol zavedený do zákona až novelou, konkrétne zákonom č. 348/2011 Z. z., avšak toto ustanovenie neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia a v procesnom práve platí princíp okamžitej aplikability procesných noriem, čo znamená, že tieto sa použijú aj na konania začaté pred ich účinnosťou, pokiaľ intertemporálne ustanovenia neustanovujú inak. V predmetnom prípade však toto intertemporálne ustanovenie absentuje, preto sa toto ustanovenie použije aj na konania začaté pred nadobudnutím jeho účinnosti, čo vyplýva z povahy procesnoprávnych noriem. Podľa jeho názoru súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie nepostupoval správne, keď pri rozhodovaní nepoužil správny právny predpis účinný v čase jeho rozhodovania, a teda § 203 ods. 3 Exekučného poriadku. Poukázal na to, že súdom prvej inštancie citované rozhodnutie Ústavného súdu sa týkalo exekučného konania začatého do 31.08.2005, v rámci ktorého bola ešte skoršia intertemporálna úprava Exekučného poriadku a jeho účinnosti na konania začaté do 31.08.2015. Uviedol, že v predmetnom exekučnom konaní v čase od jeho začatia do nadobudnutia účinnosti zákona č. 348/2011 Z. z. nepribudli také intertemporálne ustanovenia, ktoré by odôvodňovali použitie výlučne predchádzajúcej právnej úpravy, a aj z toho dôvodu platí v tejto veci základný princíp okamžitej aplikability procesných noriem aj na konania začaté pred jeho účinnosťou. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne aby napadnutý výrok zmenil tak, že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie v rozsahu v akom si ich vyčíslil.
6. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.
7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.
8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietanou inou vadou konania a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
9. K námietke, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto iná vada však v posudzovanom spore odvolacím súdom zistená nebola.
10. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola.
11. Odvolací súd sa najprv zaoberal otázkou, či proti výroku o trovách exekučného konania je prípustné odvolanie, a to s poukazom na novelu Exekučného poriadku účinnou od 01.11.2013. V tomto smere má odvolací súd za to, že proti uvedenému výroku je odvolanie prípustné, a to z dôvodu, že Občiansky súdny poriadok v minulosti výslovne upravoval v § 202 ods. 2, že proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona nie je odvolanie prípustné, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Rekodifikáciou civilného procesu bola v Civilnom sporovom poriadku, konkrétne v § 357 písm. m), zakotvená možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania. Na tomto mieste je ešte potrebné zdôrazniť, že po prijatí Civilného sporového poriadku došlo k jeho okamžitej aplikácii aj v Exekučnom konaní (§ 9a Exekučného poriadku), a to už aj na začaté a doposiaľ ešte neukončené exekučné konania. Z uvedeného tak vyplýva, že pokiaľ v exekučných konaniach je rozhodované o trovách konania (zároveň jedným výrokom sa rozhoduje o subjekte platiacom trovy exekúcie a o výške exekučných trov), tak po rekodifikácii civilného procesu, t.j. od účinnosti Civilného sporového poriadku, tento ako zákon lex generalis upravuje prípustnosť podania odvolania aj voči rozhodnutiu, resp. výroku o trovách exekúcie. Z uvedeného dôvodu odvolací súd má za to, že v predmetnom prípade odvolanie oprávneného smeruje proti rozhodnutiu, resp. proti výroku, proti ktorému je odvolanie prípustné, preto sa ďalej zaoberal samotným obsahom podaného odvolania.
12. V predmetnom prípade súd prvej inštancie rozhodoval len o trovách exekúcie z dôvodu, že k zastaveniu exekúcie došlo ex lege, preto zo zákona zastavené exekučné konanie opätovne nezastavoval. Spornou sa však v tomto prípade stala otázka, ktoré znenie právnej normy je potrebné aplikovať na predmetný prípad, nakoľko v čase od začatia exekučného konania do zastavenia exekúcie ex lege nedošlo k zmene právnej úpravy v súvislosti s rozhodovaním o trovách exekúcie pri zastavení exekúcie na základe vyhláseného konkurzu na majetok povinného. Ako už poukázal súd prvej inštancie, Exekučný poriadok do 31.12.2011 a ani zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii výslovne neriešil otázku náhrady trov exekúcie pri zastavení exekúcie v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Aj samotná rozhodovacia prax súdov sa do 31.12.2011 odlišovala. Uvedenú nejednoznačnosť odstránila až novela účinná od 01.01.2012, ktorá do Exekučného poriadku zaviedla ust. § 203 ods. 3 a definitívne tak odstránila rozpornosť rozhodovania o trovách exekúcie v takýchto prípadoch. Súd prvej inštancie mal za to, a to aj s poukazom na citované rozhodnutie Ústavného súdu SR, že na predmetný prípad je potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú do 31.12.2011, a to aj vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania. S uvedeným záverom sa stotožňuje aj odvolací súd, pričom má tiež za to, že na predmetný prípad je potrebné aplikovať znenie Exekučného poriadku do 31.12.2011.
13. Námietku súdneho exekútora, že citované rozhodnutie Ústavného súdu nie je možné aplikovať na predmetný prípad, pretože sa týka právnej úpravy Exekučného poriadku účinnej do 31.08.2005 nepovažuje odvolací súd za relevantnú, pretože uvedeným rozhodnutím Ústavný súd SR rieši práve otázku aplikácie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku aj na konanie začaté pred účinnosťou tohto ustanovenia, teda aj na konanie začaté ešte v roku 2005, pričom z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v takýchto prípadoch nemožno aplikovať princíp okamžitej aplikability procesnej normy. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti aj uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 654/2016-14 zo dňa 07.09.2016, kde Ústavný súd v súvislosti s totožným odôvodnením prvoinštančného rozhodnutia (ako v predmetnom prípade) vo veci nepriznania trov exekúcie súdnemu exekútorovi uviedol, že: „Vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, ústavný súd považuje jeho výklad týkajúci sa veci sťažovateľa za jeden z možných a ústavne udržateľných výkladov, pričom skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje a domnieva sa, že mu mala byť priznaná náhrada trov exekúcie, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr. IV. ÚS 340/04, II. ÚS 519/2012, II. ÚS 140/2013).“ Aj z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR možno teda
vyvodiť záver, o správnom postupe súdu prvej inštancie vo vzťahu k aplikovaniu ustanovení Exekučného poriadku účinného do 31.12.2011.
14. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd potom nevidel žiadne pochybenie ani vo vzťahu nepriznaniu trov exekúcie súdneho exekútora tak nielen proti povinnému, na ktorého bol vyhlásený konkurz, ale ani voči oprávnenému v zmysle vtedy platnej a účinnej právnej úpravy. Odvolací súd v tomto smere ešte zdôrazňuje, že z obsahu spisu a napadnutého uznesenia vyplýva, že konkurz bol na povinného vyhlásený, ešte pred samotným začatím exekučného konania a v prípade, ak by súdny exekútor postupoval s odbornou starostlivosťou, už pred zaslaním žiadosti o udelenie poverenia by zistil, že voči povinnému nebolo vôbec ďalej postupovať v rámci exekučného konania.
15. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
16. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnemu z účastníkov, nakoľko súdny exekútor nebol v odvolacom konaní úspešný a oprávnenému a povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).