Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 654/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť súdneho

exekútora Mgr. Martina Petrušku, Kukorelliho 1505/50, Humenné, zastúpeného advokátom

JUDr. Miroslavom Korchom, P. O. BOX 104, Kukorelliho 1505/50, Humenné, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Poprad č. k. -17

zo 17. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť súdneho exekútora Mgr. Martina Petrušku o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra

2015 doručená sťažnosť súdneho exekútora Mgr. Martina Petrušku (ďalej „sťažovateľ“

alebo „súdny exekútor“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa a 4 (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-17 zo 17. apríla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Sociálna poisťovňa Bratislava, pobočka Poprad (ďalej

len „oprávnená“) podala 24. augusta 2011 návrh na vykonanie exekúcie na exekútorskom

úrade sťažovateľa proti Ing. Slavomírovi Dubjelovi, správcovi konkurznej podstaty

101%, spol. s r. o. v konkurze, Poprad (ďalej len „povinný“), o vymoženie istiny

v sume 1 103,60 € s príslušenstvom. Exekučným titulom bolo rozhodnutie oprávnenej

č. 700-3010236610-GC04/10 z 11. marca 2010.

Okresný súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie

č. 5706 056843* z 30. septembra 2011.

Dňa 19. septembra 2014 predložil sťažovateľ okresnému súdu návrh na zastavenie

exekúcie a priznanie trov exekúcie z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený

konkurz. Okresný súd zistil, že uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn.

z 28. mája 2014 bol na majetok povinného vyhlásený konkurz a správcom konkurznej

podstaty je ustanovený Ing. Slavomír Dubjel. Okresný súd preto napadnutým uznesením

nepriznal náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi.

Sťažovateľ uvádza: „Súd odôvodnil nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu

exekútorovi tak, že pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie je exekučný súd toho názoru,

že vzhľadom na to, že sa predmetné exekučné konanie začalo pred 01.01.2012 (účinnosťou

), je potrebné použiť právnu úpravu účinnú do 31.12.2011, nakoľko

ide o rozhodovanie síce procesného práva, ktoré ma však materiálnu povahu. Charakter

tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej

intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové predpisy uplatnia aj na konania,

ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. Túto zásadu

možno aplikovať pri procesných pravidlách, len pokiaľ jej použitie nenaráža na princíp

2

retroaktivity, ktorý platí aj v procesnom práve. Podstata tohto princípu, ktorý je jedným

zo základných princípov právneho štátu v materiálnom ponímaní, spočíva v tom, že nová

právna úprava nesmie zhoršiť materiálne postavenie subjektu práva, v tomto prípade

účastníka konania. Inými slovami, že účastník konania vstupuje do konania s dôverou

v právo s tým uvedomením, že len pri právom predvídateľných okolnostiach jasných mu už

pri začatí konania bude materiálne znášať neúspešnosť konania (exekúcie) a že tieto

nebudú menené, resp. až budú menené, nebudú sa vzťahovať na neho. Táto jeho dôvera

nesmie byť narušená a teda nová právna úprava nesmie rozšíriť tieto prípady a tak zhoršiť

jeho pozíciu. S týmto vedomím musel vstúpiť do konania aj súdny exekútor (v časti trov

konania účastník) a preto jeho pozícia pri aplikácii staršej právnej úpravy v zmysle

ustálenej rozhodovacej činnosti súdov musí zostať nemenná. V súlade s tým súd rozhodol o

náhrade trov exekúcie podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2011.“

Sťažovateľ po poukázaní na o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov účinného od 1. januára 2012 a príslušnú judikatúru

ústavného súdu namieta, že okresný súd napadnutým uznesením porušil jeho základné

právo podľa , ako aj právo podľa dohovoru z dôvodu, že

okresný súd riešil otázku týkajúcu sa náhrady trov exekúcie v danom prípade podstatne

odlišným spôsobom, ako bola dosiaľ právoplatne riešená všeobecnými súdmi, pričom táto

jeho interpretácia a aplikácia príslušných ustanovení zákona v sebe zahŕňa črty svojvôle.

Na podporu svojho právneho názoru uvádza aj odlišnú judikatúru všeobecných súdov −

uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 29. marca 2012, uznesenie

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 31. januára 2014 a uznesenie Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 30. augusta 2013. Podľa názoru sťažovateľa mal

totiž okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie rozhodovať podľa novej právnej

úpravy o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov účinnej od 1. januára 2012.

Podľa sťažovateľa „ak však normotvorca v novele zákona nevytvoril prechodné

ustanovenie na spolupôsobenie prechádzajúcej právnej úpravy a tej súčasnej, jeho úmyslom

jednoznačne bolo, aby bola súčasná norma okamžite aplikovaná“. Sťažovateľ zastáva

názor, že okresný súd sa v napadnutom uznesení odchýlil od právnych zásad

a právoplatných rozhodnutí v rovnakých veciach tak diametrálne odlišne, až je jeho

rozhodnutie arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré

zároveň má za následok porušenie jeho „základného práva alebo slobody“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo Mgr. Martina Petrušku - súdneho exekútora, na súdnu ochranu

podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo vlastniť

majetok podľa a 4 Uznesením Okresného súdu

Poprad zo dňa 17.04.2015, sp. zn.: -17, porušené bolo.

2. Zrušuje Uznesenie Okresného súdu Poprad zo dňa 17.04.2015, sp. zn.:

-17 a vec vracia Okresnému súdu v Poprade na ďalšie konanie.

3. Mgr. Martinovi Petruškovi - súdnemu exekútorovi sa priznáva náhrada trov

konania vo výške 355,73 €, ktorú je Okresný súd Poprad povinný zaplatiť na účet advokáta

JUDr. Miroslava Korcha, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

4

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods.

2 .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne

neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov

(, , , , ). K iným dôvodom,

ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj

ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ,

, ).

Predmetom predbežného prerokovania ústavného súdu bolo posúdiť sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4

a a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného

súdu, ktorým okresný súd sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov

exekúcie. K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť z dôvodu, že okresný

súd pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie nepostupoval podľa novej právnej úpravy

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov účinnej od 1. januára 2012. Keďže sa okresný súd napadnutým

uznesením odchýlil od právnych zásad a právoplatných rozhodnutí v rovnakých

veciach, jeho rozhodnutie je podľa sťažovateľa arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti neustále prízvukuje, že nie je

súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie

skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

6

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

Rozhodovanie o náhrade trov konania je podľa stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany

podľa môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, podľa názoru

ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne

, ).

Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.

problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného

výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napríklad vtedy, keď zistí, že došlo

k zásahu do základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie)

zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň

aj k neprípustnému zásahu do iných garantovaných práv (m. m. ,

, , , ).

Okresný súd napadnutým uznesením nepriznal sťažovateľovi ako súdnemu

exekútorovi náhradu trov exekúcie. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva,

že okresný súd mal za preukázané, že na majetok povinného bol po začatí exekúcie

vyhlásený konkurz. Okresný súd uvádza, že «Z citovaného § 48 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii vyplýva, že začatie konkurzu vyhláseného podľa z. č.

spôsobuje zastavenie exekučného konania na majetok podliehajúci exekúcii. Pojem

„exekučné konania sa vyhlásením konkurzu zastavujú“ upravuje zastavenie exekúcie

ex lége, t. j. zastavenie exekučného konania nastáva vyhlásením konkurzu bez toho, aby

exekučný súd vydával osobitné uznesenie o zastavení exekúcie. Keďže nemožno platne

a účinne zastaviť už raz zastavené konanie, súd nerozhodoval o zastavení exekúcie, nakoľko

táto bola zastavená priamo zo zákona.

Aj keď súd pri zastavení exekúcie ex lege vyhlásením konkurzu nevydal rozhodnutie

o zastavení exekučného konania, rozhodoval o trovách exekúcie. Súd pri rozhodovaní

o náhrade trov exekúcie si musel ujasniť, ktorú právnu úpravu použiť, nakoľko exekučné

konanie začalo pred účinnosťou , ktorý upravil rozhodovanie

o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného, pričom tento zákon neupravil

prechodné ustanovenia k tejto otázke. I keď zákonodarca nedal odpoveď na túto otázku

formou intertemporálneho ustanovenia, exekučný súd je toho názoru, že vzhľadom na to,

že exekučné konanie začalo pred 01.01.2012, je potrebné použiť právnu úpravu účinnú

do 31.12.2011, nakoľko i pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie síce

procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu. Charakter tohto práva pri absencii

prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej

zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté

pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. Túto zásadu možno aplikovať pri

procesných pravidlách, len pokiaľ jej použitie nenaráža na princíp zákazu retroaktivity,

ktorý platí aj v procesnom práve. Podstata tohto princípu, ktorý je jedným zo základných

princípov právneho štátu v materiálnom ponímaní, spočíva v tom, že nová práva úprava

nesmie zhoršiť materiálne postavenie subjektu práva, v tomto prípade účastníka konania.

Inými slovami, že účastník konania vstupuje do konania s dôverou v právo s tým

uvedomením, že len pri právom predvídateľných okolnostiach jasných mu už pri začatí

konania bude materiálne znášať neúspešnosť konania (exekúcie) a že tieto nebudú menené,

resp. až budú menené, nebudú sa vzťahovať na neho. Táto jeho dôvera nesmie byť narušená

a teda nová práva úprava nesmie rozšíriť tieto prípady a tak zhoršiť jeho pozíciu. S týmto

vedomím musel vstúpiť do konania aj súdny exekútor (v časti trov konania účastník) a preto

jeho pozícia pri aplikácia staršej právnej úpravy v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti

súdov musí zostať nezmenená. V súlade s tým súd o náhrade trov exekúcie rozhodol podľa

právnej úpravy účinnej do 31.12.2011.

8

Nakoľko otázku náhrady trov exekúcie po vyhlásení konkurzu nerieši ani zákon

o konkurze a reštrukturalizácii, ani Exekučný poriadok v znení účinnom do 31.12.2011

podľa ktorého súd rozhodoval (t. j. Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia

exekučného konania), na základe analógie procesného práva postupoval podľa § 200 ods. 2

Exekučného poriadku a rozhodoval o tom, kto a v akej výške nahradí trovy exekúcie

(analogicky ako v prípade zastavenia exekúcie rozhodnutím súdu). Súd nepopiera, že súdny

exekútor má vždy nárok na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom

exekučnej činnosti a odmenu za úkony, ktoré už vykonal. Nič na tom nemení ani zastavenie

exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Pri náhrade

trov exekúcie v zásade platí, že ich znáša povinný a exekútorovi vzniká proti povinnému

pohľadávka. Vyhlásením konkurzu však už súdny exekútor nemá možnosť si pohľadávku

v exekučnom konaní uspokojiť podľa § 200 ods. 3 Exekučného poriadku. Pohľadávka

exekútora tak nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú si exekútor musí prihlásiť

do konkurzu. Pokiaľ teda v danom exekučnom konaní exekútorovi vznikla proti povinnému,

na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz, pohľadávka titulom trov exekúcie, súdny

exekútor si ju mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní (per

analógiám druhá veta z. č. ) a nie požadovať náhradu vyčíslených trov

exekúcie od oprávneného.».

Okresný súd vo svojom uznesení tiež skúmal, či sú splnené podmienky

na výnimočné zaviazanie oprávnenej na náhradu trov exekúcie, pričom uviedol, že „by

mohol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na náhradu trov

exekúcie v prípade jeho zavinenia. Oprávnený nenesie žiadnu zodpovednosť, že sa povinný

počas exekúcie dostal do konkurzu a keďže oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil, nie je

možné mu uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Rovnako nie sú splnené

podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 2 Exekučného

poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že

majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo

zastavené ex lege. Vzhľadom na uvedené súd nemohol priznať súdnemu exekútorovi ani

náhradu trov exekúcie oprávneným.“.

V závere svojho rozhodnutia okresný súd poznamenáva, že „v konečnom dôsledku

síce môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, toto riziko, ktoré

exekútor nesie, je odôvodnené jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie,

pri ktorom vystupuje v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou podnikania

je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Súdny

exekútor má z úspešne vykonávanej exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne nesie aj riziko

spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného,

resp. trov exekúcie, pričom uvedené riziko nie je možné bezdôvodne prenášať na

oprávneného. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983. séria A, č. 70,

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Mihal proti Slovenskej republike č. 31303

a č. 23360/08, či uznesenie Ústavného súdu SR z 16.12.2008, sp. zn. .“.

Vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu,

ústavný súd považuje jeho výklad týkajúci sa veci sťažovateľa za jeden z možných

a ústavne udržateľných výkladov, pričom skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného

súdu nestotožňuje a domnieva sa, že mu mala byť priznaná náhrada trov exekúcie,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, ak súd nerozhodne

podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu

v súlade s objektívnym právom (napr. , , ).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, že okresný súd rozhodol inak, ako

v obdobných veciach rozhodujú všeobecné súdy, ústavný súd poznamenáva, že z ústavnej

kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať

a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokovaných

veciach. Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom

prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za

predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho

10

rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však namietať proti tomu, aby judikatúra

súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu

zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam za podmienky, že ich

zohľadnenie možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na

konkrétny prípad (, , ).

V nadväznosti na to považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu

neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak

poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj

právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Preto ak všeobecné

súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe

vidieť porušenie , resp. dohovoru, keďže zaujatie stanovísk

k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením sťažovateľovho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením okresného súdu, ktorá by

odôvodňovala záver, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

mohol vysloviť porušenie označených práv sťažovateľa. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv podľa a 4 ,

ústavný súd konštatuje, že ich porušenie sťažovateľ namieta sekundárne, v spojení

s namietaným porušením základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. Vychádzajúc zo skutočnosti, že ústavný súd dospel k záveru, že vo veciach

sťažovateľa nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, je zjavné,

že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základných práv podľa a 4 . Ústavný

súd preto aj v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že predmetom

napadnutého uznesenia okresného súdu boli trovy exekúcie v sume 74,99 €, ktoré možno

označiť z hľadiska predmetu ako bagateľné, ktoré sú už z tohto titulu a priori vylúčené

z ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci

by prichádzala do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov

uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (k tomu pozri m. m.

, ).

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho návrhmi obsiahnutými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2016

12