Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13CoE/10/2020

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v exekučnej veci oprávneného F. M.., so sídlom N. XX, XXX XX V., C.: XX XXX XXX, proti povinnému U. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXX/XX, XXX XX F. X., o udelenie poverenia - zastavenie exekúcie, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Poprad, č.k. -21 zo dňa 26. novembra 2019, takto jednohlasne

rozhodol:

I. Potvrdzuje uznesenie vo výroku II..

II. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom a súdnemu exekútorovi nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že: „I. Exekúciu zastavuje.

II. Nárok na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, , , , , , , , , , o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného do 31.03.2017, o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, .

3. Vychádzal zo zistenia, že exekučné konanie sa začalo dňa 15.04.2009 t.j. dňom doručenia návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Exekučným titulom bol P. výmer vydaný J. pre Y. č. XXX/XXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, P. výmer vydaný J. pre Y. č. XXX/XXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie dňa 13.05.2009. Uznesením č.k. -15 zo dňa 29.05.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.06.2013 pripustil zmenu účastníkov na strane oprávneného tak, že namiesto doterajšieho oprávneného X. K.. bude v konaní ďalej vystupovať F. M. Dňa 27.08.2019 doručil súdny exekútor súdu podnet na zastavenie exekúcie bez návrhu, nakoľko na majetok povinného bol vyhlásený konkurz a povinný bol oddlžený. Súdny exekútor si v podnete na zastavenie exekúcie zároveň uplatnil trovy exekúcie.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že šetrením zistil, že uznesením Okresného súdu Prešov, sp. zn. zo dňa 24.04.2019 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka - povinného. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 83/2019 dňa 30.04.2019. Vzhľadom na citované zákonné znenie exekúciu zastavil, nakoľko mal za preukázané, že po začatí exekučného konania bol na majetok povinného vyhlásený konkurz a v konaní sa jedná o pohľadávku, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze a zároveň nejde o nedotknutú pohľadávku.

5. Vo vzťahu k trovám exekúcie uviedol, že ust. bolo do Exekučného poriadku zavedené až , ktorým sa menil a dopĺňal , a ktorý upravil rozhodovanie súdu o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného. Vzhľadom na skutočnosť, že tento zákon neupravil prechodné ustanovenia k tejto otázke, súd pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie musel ustáliť, ktorú právnu úpravu použiť. I keď zákonodarca nedal odpoveď na túto otázku formou intertemporálneho ustanovenia, exekučný súd bol toho názoru, že vzhľadom na to, že exekučné konanie začalo dňa 15.04.2009, teda pred 01.01.2012 je potrebné použiť právnu úpravu účinnú do 31.12.2011, nakoľko pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie síce procesného práva, ktoré však má materiálnu povahu. Charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. V tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. zo dňa 13.09.2016. Nakoľko otázku náhrad trov exekúcie po vyhlásení konkurzu nerieši ani Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ani Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, na základe analógie procesného práva postupoval podľa Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie v spojení s a rozhodoval o tom kto a v akej výške nahradí trovy exekúcie. Nepoprel, že súdny exekútor má nárok na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom exekučnej činnosti a odmenu za úkony, ktoré už vykonal a nič na tom nemení ani zastavenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Pri náhrade trov exekúcie v zásade platí, že ich znáša povinný a exekútorovi vzniká proti povinnému pohľadávka. Vyhlásením konkurzu však súdny exekútor nemá možnosť si pohľadávku v exekučnom konaní uspokojiť. Pohľadávka exekútora nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú si súdny exekútor musí prihlásiť do konkurzu. Pokiaľ teda v danom exekučnom konaní vznikla exekútorovi proti povinnému pohľadávka titulom trov exekúcie, súdny exekútor si ju mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní a nie požadovať náhradu vyčíslených trov exekúcie od oprávneného. Súd skúmal či v konaní nie sú splnené podmienky ustanovené Exekučným poriadkom na výnimočné zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie. Rovnako nie sú splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo zastavení ex lege z dôvodu vyhlásenia konkurzu. Súd poukázal aj na skutočnosť, že ide o iný dôvod zastavenia exekúcie, ako pri zastavení exekúcie v zmysle Exekučného poriadku a koniec vyplýva aj z novelizácie ust. Exekučného poriadku. Vzhľadom na uvedené súd nemohol priznať súdnemu exekútorovi ani náhradu trov exekúcie oprávneným. 6. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor, a to proti výroku II.. Odvolanie podal z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúcom v omyle pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. Obdo V 43/2002 z 27.08.2003 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. -24 zo dňa 29.03.2012. Taktiež sa nestotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie poukazujúc na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Van der Mussele proti Belgicku, pretože v danom prípade bol advokátsky čakateľ o tejto skutočnosti (poskytovať právne služby bezplatne) už vopred informovaný a nezbavilo ho to existujúceho majetku. Taktiež poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. zo dňa 10.01.2005 v ktorom je uvedené, že súdny exekútor nie je podnikateľom. Poukázal na to, že konkurz bol na povinného vyhlásený 24.04.2019 a teda súd mal pri rozhodovaní o trovách exekúcie postupovať v zmysle . Navrhol, aby odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvej inštancie tak, že zruší citované uznesenie a schváli trovy exekúcie tak, ako ich vyčíslil v návrhu zo dňa 28.08.2019.

7. Oprávnený a ani povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie (ďalej len „“)), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia a nasl. , bez nariadenia pojednávania (ustanovenie a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

10. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ). Táto odvolacia námietka naplnená nebola.

11. Odvolací súd sa najprv zaoberal otázkou, či proti výroku o trovách exekučného konania je prípustné odvolanie, a to s poukazom na novelu Exekučného poriadku účinnou od 01.11.2013. V tomto smere má odvolací súd za to, že proti uvedenému výroku je odvolanie prípustné, a to z dôvodu, že v minulosti výslovne upravoval v , že proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona nie je odvolanie prípustné, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Rekodifikáciou civilného procesu bola v , konkrétne v , zakotvená možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania. Na tomto mieste je ešte potrebné zdôrazniť, že po prijatí došlo k jeho okamžitej aplikácii aj v Exekučnom konaní ( Exekučného poriadku), a to už aj na začaté a doposiaľ ešte neukončené exekučné konania. Z uvedeného tak vyplýva, že pokiaľ v exekučných konaniach je rozhodované o trovách konania (zároveň jedným výrokom sa rozhoduje o subjekte platiacom trovy exekúcie a o výške exekučných trov), tak po rekodifikácii civilného procesu, t.j. od účinnosti , tento ako zákon lex generalis upravuje prípustnosť podania odvolania aj voči rozhodnutiu, resp. výroku o trovách exekúcie. Z uvedeného dôvodu odvolací súd má za to, že v predmetnom prípade odvolanie oprávneného smeruje proti rozhodnutiu, resp. proti výroku, proti ktorému je odvolanie prípustné, preto sa ďalej zaoberal samotným obsahom podaného odvolania.

12. V predmetnom prípade súdny exekútor napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie len čo do výroku o trovách exekúcie. Spornou sa tak v tomto prípade stala otázka, ktoré znenie právnej normy je potrebné aplikovať na predmetný prípad, nakoľko v čase od začatia exekučného konania do zastavenia exekúcie ex lege došlo k zmene právnej úpravy v súvislosti s rozhodovaním o trovách exekúcie pri zastavení exekúcie na základe vyhláseného konkurzu na majetok povinného. Ako už poukázal súd prvej inštancie, Exekučný poriadok do 31.12.2011 a ani o konkurze a reštrukturalizácii výslovne neriešil otázku náhrady trov exekúcie pri zastavení exekúcie v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Aj samotná rozhodovacia prax súdov sa do 31.12.2011 odlišovala. Uvedenú nejednoznačnosť odstránila až novela účinná od 01.01.2012, ktorá do Exekučného poriadku zaviedla ust. a definitívne tak odstránila rozpornosť rozhodovania o trovách exekúcie v takýchto prípadoch. Súd prvej inštancie mal za to, a to aj s poukazom na citované rozhodnutie Ústavného súdu SR, že na predmetný prípad je potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú do 31.12.2011, a to aj vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania. S uvedeným záverom sa stotožňuje aj odvolací súd, pričom má tiež za to, že na predmetný prípad je potrebné aplikovať znenie Exekučného poriadku do 31.12.2011.

13. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti aj uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. -14 zo dňa 07.09.2016, kde Ústavný súd v súvislosti s totožným odôvodnením prvoinštančného rozhodnutia (ako v predmetnom prípade) vo veci nepriznania trov exekúcie súdnemu exekútorovi uviedol, že: „Vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, ústavný súd považuje jeho výklad týkajúci sa veci sťažovateľa za jeden z možných a ústavne udržateľných výkladov, pričom skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje a domnieva sa, že mu mala byť priznaná náhrada trov exekúcie, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s

objektívnym právom (napr. , , ).“ Rovnako odvolací súd považuje za potrebné dať do pozornosti aj uznesenie Ústavného súdu SR z 13. septembra 2016, sp. zn. , v ktorom uviedol, že: „Hoci pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu, práve tento charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov.“ Aj z uvedených uznesení Ústavného súdu SR možno teda vyvodiť záver, o správnom postupe súdu prvej inštancie vo vzťahu k aplikovaniu ustanovení Exekučného poriadku účinného do 31.12.2011.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd potom nevidel žiadne pochybenie vo vzťahu k nepriznaniu trov exekúcie súdneho exekútora tak nielen proti povinnému, na ktorého bol vyhlásený konkurz, ale ani voči oprávnenému, a to s poukazom na znenie vtedy platnej a účinnej právnej úpravy.

15. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

16. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s tak, že náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnemu z účastníkov, nakoľko súdny exekútor nebol v odvolacom konaní úspešný a oprávnenému a povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).