Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_13CoE-10-2020.pdf
PDF · 83.63 KB
Case nature
Subarea
13CoE/10/2020
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v exekučnej veci oprávneného F. M.., so sídlom N. XX, XXX XX V., C.: XX XXX XXX, proti povinnému U. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXX/XX, XXX XX F. X., o udelenie poverenia - zastavenie exekúcie, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Poprad, č.k. 15Er/154/2009-21 zo dňa 26. novembra 2019, takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje uznesenie vo výroku II..
II. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom a súdnemu exekútorovi nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že: „I. Exekúciu zastavuje.
II. Nárok na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznáva.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 243h ods. 1 zákona č. zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, 5, § 37 ods. 1, § 196, § 197 ods. 1, § 203 ods. 1, 2, 3, §9a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného do 31.03.2017, § 167f ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že exekučné konanie sa začalo dňa 15.04.2009 t.j. dňom doručenia návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Exekučným titulom bol P. výmer vydaný J. pre Y. č. XXX/XXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, P. výmer vydaný J. pre Y. č. XXX/XXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie dňa 13.05.2009. Uznesením č.k. 15Er/154/2009-15 zo dňa 29.05.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.06.2013 pripustil zmenu účastníkov na strane oprávneného tak, že namiesto doterajšieho oprávneného X. K.. bude v konaní ďalej vystupovať F. M. Dňa 27.08.2019 doručil súdny exekútor súdu podnet na zastavenie exekúcie bez návrhu, nakoľko na majetok povinného bol vyhlásený konkurz a povinný bol oddlžený. Súdny exekútor si v podnete na zastavenie exekúcie zároveň uplatnil trovy exekúcie.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že šetrením zistil, že uznesením Okresného súdu Prešov, sp. zn. 5Odk/265/2019 zo dňa 24.04.2019 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka - povinného. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 83/2019 dňa 30.04.2019. Vzhľadom na citované zákonné znenie exekúciu zastavil, nakoľko mal za preukázané, že po začatí exekučného konania bol na majetok povinného vyhlásený konkurz a v konaní sa jedná o pohľadávku, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze a zároveň nejde o nedotknutú pohľadávku.
5. Vo vzťahu k trovám exekúcie uviedol, že ust. § 203 ods. 3 bolo do Exekučného poriadku zavedené až zákonom č. 348/2011 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákona č. 7/2005 Z. z., a ktorý upravil rozhodovanie súdu o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného. Vzhľadom na skutočnosť, že tento zákon neupravil prechodné ustanovenia k tejto otázke, súd pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie musel ustáliť, ktorú právnu úpravu použiť. I keď zákonodarca nedal odpoveď na túto otázku formou intertemporálneho ustanovenia, exekučný súd bol toho názoru, že vzhľadom na to, že exekučné konanie začalo dňa 15.04.2009, teda pred 01.01.2012 je potrebné použiť právnu úpravu účinnú do 31.12.2011, nakoľko pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie síce procesného práva, ktoré však má materiálnu povahu. Charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. V tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 568/2016 zo dňa 13.09.2016. Nakoľko otázku náhrad trov exekúcie po vyhlásení konkurzu nerieši ani Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ani Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, na základe analógie procesného práva postupoval podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku a rozhodoval o tom kto a v akej výške nahradí trovy exekúcie. Nepoprel, že súdny exekútor má nárok na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom exekučnej činnosti a odmenu za úkony, ktoré už vykonal a nič na tom nemení ani zastavenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Pri náhrade trov exekúcie v zásade platí, že ich znáša povinný a exekútorovi vzniká proti povinnému pohľadávka. Vyhlásením konkurzu však súdny exekútor nemá možnosť si pohľadávku v exekučnom konaní uspokojiť. Pohľadávka exekútora nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú si súdny exekútor musí prihlásiť do konkurzu. Pokiaľ teda v danom exekučnom konaní vznikla exekútorovi proti povinnému pohľadávka titulom trov exekúcie, súdny exekútor si ju mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní a nie požadovať náhradu vyčíslených trov exekúcie od oprávneného. Súd skúmal či v konaní nie sú splnené podmienky ustanovené Exekučným poriadkom na výnimočné zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie. Rovnako nie sú splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo zastavení ex lege z dôvodu vyhlásenia konkurzu. Súd poukázal aj na skutočnosť, že ide o iný dôvod zastavenia exekúcie, ako pri zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku a koniec vyplýva aj z novelizácie ust. § 203 Exekučného poriadku. Vzhľadom na uvedené súd nemohol priznať súdnemu exekútorovi ani náhradu trov exekúcie oprávneným. 6. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor, a to proti výroku II.. Odvolanie podal z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúcom v omyle pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 98/2008, sp. zn. 3 Cdo 104/2008, sp. zn. Obdo V 43/2002 z 27.08.2003 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16CoE/190/2011-24 zo dňa 29.03.2012. Taktiež sa nestotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie poukazujúc na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Van der Mussele proti Belgicku, pretože v danom prípade bol advokátsky čakateľ o tejto skutočnosti (poskytovať právne služby bezplatne) už vopred informovaný a nezbavilo ho to existujúceho majetku. Taktiež poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 49/03 zo dňa 10.01.2005 v ktorom je uvedené, že súdny exekútor nie je podnikateľom. Poukázal na to, že konkurz bol na povinného vyhlásený 24.04.2019 a teda súd mal pri rozhodovaní o trovách exekúcie postupovať v zmysle § 203 ods. 3. Navrhol, aby odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvej inštancie tak, že zruší citované uznesenie a schváli trovy exekúcie tak, ako ich vyčíslil v návrhu zo dňa 28.08.2019.
7. Oprávnený a ani povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.
9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
10. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka naplnená nebola.
11. Odvolací súd sa najprv zaoberal otázkou, či proti výroku o trovách exekučného konania je prípustné odvolanie, a to s poukazom na novelu Exekučného poriadku účinnou od 01.11.2013. V tomto smere má odvolací súd za to, že proti uvedenému výroku je odvolanie prípustné, a to z dôvodu, že Občiansky súdny poriadok v minulosti výslovne upravoval v § 202 ods. 2, že proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona nie je odvolanie prípustné, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Rekodifikáciou civilného procesu bola v Civilnom sporovom poriadku, konkrétne v § 357 písm. m), zakotvená možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania. Na tomto mieste je ešte potrebné zdôrazniť, že po prijatí Civilného sporového poriadku došlo k jeho okamžitej aplikácii aj v Exekučnom konaní (§ 9a Exekučného poriadku), a to už aj na začaté a doposiaľ ešte neukončené exekučné konania. Z uvedeného tak vyplýva, že pokiaľ v exekučných konaniach je rozhodované o trovách konania (zároveň jedným výrokom sa rozhoduje o subjekte platiacom trovy exekúcie a o výške exekučných trov), tak po rekodifikácii civilného procesu, t.j. od účinnosti Civilného sporového poriadku, tento ako zákon lex generalis upravuje prípustnosť podania odvolania aj voči rozhodnutiu, resp. výroku o trovách exekúcie. Z uvedeného dôvodu odvolací súd má za to, že v predmetnom prípade odvolanie oprávneného smeruje proti rozhodnutiu, resp. proti výroku, proti ktorému je odvolanie prípustné, preto sa ďalej zaoberal samotným obsahom podaného odvolania.
12. V predmetnom prípade súdny exekútor napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie len čo do výroku o trovách exekúcie. Spornou sa tak v tomto prípade stala otázka, ktoré znenie právnej normy je potrebné aplikovať na predmetný prípad, nakoľko v čase od začatia exekučného konania do zastavenia exekúcie ex lege došlo k zmene právnej úpravy v súvislosti s rozhodovaním o trovách exekúcie pri zastavení exekúcie na základe vyhláseného konkurzu na majetok povinného. Ako už poukázal súd prvej inštancie, Exekučný poriadok do 31.12.2011 a ani zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii výslovne neriešil otázku náhrady trov exekúcie pri zastavení exekúcie v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Aj samotná rozhodovacia prax súdov sa do 31.12.2011 odlišovala. Uvedenú nejednoznačnosť odstránila až novela účinná od 01.01.2012, ktorá do Exekučného poriadku zaviedla ust. § 203 ods. 3 a definitívne tak odstránila rozpornosť rozhodovania o trovách exekúcie v takýchto prípadoch. Súd prvej inštancie mal za to, a to aj s poukazom na citované rozhodnutie Ústavného súdu SR, že na predmetný prípad je potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú do 31.12.2011, a to aj vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania. S uvedeným záverom sa stotožňuje aj odvolací súd, pričom má tiež za to, že na predmetný prípad je potrebné aplikovať znenie Exekučného poriadku do 31.12.2011.
13. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti aj uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 654/2016-14 zo dňa 07.09.2016, kde Ústavný súd v súvislosti s totožným odôvodnením prvoinštančného rozhodnutia (ako v predmetnom prípade) vo veci nepriznania trov exekúcie súdnemu exekútorovi uviedol, že: „Vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, ústavný súd považuje jeho výklad týkajúci sa veci sťažovateľa za jeden z možných a ústavne udržateľných výkladov, pričom skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje a domnieva sa, že mu mala byť priznaná náhrada trov exekúcie, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s
objektívnym právom (napr. IV. ÚS 340/04, II. ÚS 519/2012, II. ÚS 140/2013).“ Rovnako odvolací súd považuje za potrebné dať do pozornosti aj uznesenie Ústavného súdu SR z 13. septembra 2016, sp. zn. III. ÚS 568/2016, v ktorom uviedol, že: „Hoci pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu, práve tento charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov.“ Aj z uvedených uznesení Ústavného súdu SR možno teda vyvodiť záver, o správnom postupe súdu prvej inštancie vo vzťahu k aplikovaniu ustanovení Exekučného poriadku účinného do 31.12.2011.
14. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd potom nevidel žiadne pochybenie vo vzťahu k nepriznaniu trov exekúcie súdneho exekútora tak nielen proti povinnému, na ktorého bol vyhlásený konkurz, ale ani voči oprávnenému, a to s poukazom na znenie vtedy platnej a účinnej právnej úpravy.
15. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
16. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnemu z účastníkov, nakoľko súdny exekútor nebol v odvolacom konaní úspešný a oprávnenému a povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).