Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 568/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť súdnej exekútorky ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Ľubicou Blažejovou,

Krivánska 6144/4, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základných práv

vlastniť majetok podľa a 4 a na súdnu ochranu

podľa , ako aj práv na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na pokojné

užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Revúca č. k. -159 zo 6. júna

2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2016 doručená sťažnosť súdnej exekútorky (ďalej len

„sťažovateľka“ alebo „súdna exekútorka“), ktorou namieta porušenie svojich základných

práv vlastniť majetok podľa a 4 (ďalej len

„ústava“) a na súdnu ochranu podľa , ako aj práv na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) len uznesením Okresného súdu Revúca (ďalej

len „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) č. k. -159 zo 6. júna 2016 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že na základe návrhu právneho

predchodcu oprávneného – , na vykonanie exekúcie

a exekučného titulu – zmenkového platobného rozkazu Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. 50 Zm 56/2004-Va-26 z 28. októbra 2004 bola sťažovateľka 15. augusta 2005

Okresným súdom Rimavská Sobota poverená vykonaním exekúcie proti povinnému

, (ďalej len „povinný“).

Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 22. mája 2015 bol

na majetok povinného vyhlásený konkurz. Dňa 18. júna 2015 bol okresnému súdu doručený

návrh sťažovateľky na rozhodnutie o trovách exekúcie − priznanie náhrady trov exekúcie

z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz (

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

právnych predpisov, ďalej len „zákon o konkurze“, pozn.). Okresný súd napadnutým

uznesením nepriznal sťažovateľke trovy exekúcie v sume 1 787,63 €.

3. Sťažovateľka nesúhlasí s výkladom okresného súdu uvedeným v odôvodnení

napadnutého uznesenia v tom, že rozhodol o trovách exekúcie podľa právnej úpravy účinnej

do 31. augusta 2005 vtedy platného

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov, a nie súčasnej právnej úpravy, ktorá bola zavedená

od 1. januára 2012 na základe , ktorý Exekučný poriadok

novelizoval. Na podporu svojho právneho názoru uvádza aj odlišnú judikatúru všeobecných

súdov [napr. uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 4. decembra 2013 a sp. zn. z 27. marca 2013, Okresného súdu Banská

Bystrica z 10. februára 2014, Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn.

z 10. decembra 2013) a zvlášť poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. augusta 2008,

ktorým dovolací súd vyslovil, že „v prípade zastavenia exekúcie ex lege, je povinnosťou

súdu rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie...“]. V závere sťažovateľka

zdôrazňuje, že okresný súd sa v napadnutom uznesení odchýlil od právnych zásad

a právoplatných rozhodnutí v rovnakých veciach tak diametrálne odlišne, že považuje

napadnuté uznesenie za arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a

neudržateľné, ktoré zároveň má za následok porušenie jej v sťažnosti označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie jej

základných práv podľa a 4 a podľa , ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením

okresného súdu, toto uznesenie zruší a vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a zároveň

mu prizná náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

7. Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

8. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa

vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej

miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

9. Rozhodovanie o náhrade trov konania je podľa stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej

ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, podľa

názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(obdobne , ).

Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.

problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

akcesorickú povahu, ale postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu

napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, a to najmä vtedy keď

zistí, že došlo k zásahu do základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé

súdne konanie) zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím

došlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných garantovaných práv (m. m.

, , , , ).

10. Ústavný súd ďalej vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (m. m. , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či

v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred

6 všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46

až ), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

11. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť ustálenej

judikatúry ústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil sťažnosť sťažovateľky,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

, ako aj práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutými

uznesením okresného súdu.

12. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí námietka sťažovateľky, že okresný súd

nesprávnou interpretáciou relevantných ustanovení Exekučného poriadku dospel k ústavne

nekonformnému záveru o tom, že jej v predmetnom exekučnom konaní neprináleží náhrada

trov exekučného konania.

13. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že sťažovateľke (súdnej

exekútorke) náhradu trov exekúcie nepriznal. Vydaniu napadnutého uznesenia predchádzalo

zastavenie exekúcie „ex lege“ z dôvodu vyhláseného konkurzu na majetok povinného.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že okresný súd nepostupoval pri

rozhodovaní podľa novelizovaného znenia § 203 ods. 3 Exekučného poriadku (zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon o konkurze účinným od 1. januára 2012),

ktorý upravil rozhodovanie o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného, pričom

táto novela neobsahuje intertemporálne ustanovenia.

14. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:

„Podľa o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ),

na majetok podliehajúci konkurzu nemožno počas konkurzu začať konanie o výkon

rozhodnutia alebo exekučné konanie; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo

exekučné konania sa vyhlásením konkurzu zastavujú. Ak v konaní o výkon rozhodnutia

alebo v exekučnom konaní už došlo k speňaženiu majetku podliehajúceho konkurzu, avšak

výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok sa stáva súčasťou príslušnej podstaty

a trovy konania sú pohľadávkou proti príslušnej podstate; ak je oprávneným veriteľ

zabezpečenej pohľadávky, výťažok sa vyplatí veriteľovi zabezpečenej pohľadávky do výšky

jeho zabezpečenej pohľadávky, ako keby konkurz nebol vyhlásený.

Nakoľko bol na majetok povinného vyhlásený konkurz, predmetná exekúcia sa

v zmysle zastavila zo zákona (ex lege).

Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení (ďalej len Exekučný poriadok),

konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta

2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

V danom prípade sa exekúcia začala dňa 01.07.2005, preto súd rozhodoval o trovách

exekúcie podľa Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 (ďalej len Exekučný

poriadok).

Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona

patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 200 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena

exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie

(§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné

vymáhanie nároku.

Podľa § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie

zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa

exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša

ich oprávnený.“

Ďalej okresný súd k novele Exekučného poriadku uvádza,

že „s účinnosťou od 01.01.2012 došlo o. i. k doplneniu § 203 o odsek 3 tak, že pokiaľ sa

exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné

trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne

o ich výške.

Súd má za to, že v prípade exekúcií začatých do 31.08.2005 nemožno toto

ustanovenie aplikovať, ako to tvrdí súdna exekútorka. Vyplýva to z citovaného prechodného

ustanovenia Exekučného poriadku (§ 238 EP), podľa ktorého sa v prípade takýchto exekúcií

rozhoduje podľa doterajších predpisov.

Podľa Exekučného poriadku v znení do 31.08.2005 v zásade trovy exekúcie znáša

povinný, pričom výnimkou je aplikácia ustanovenia § 203 ods. 1 a 2 EP, kedy znáša trovy

oprávnený a to v prípade, ak zavinil zastavenie exekúcie, alebo ak exekúcia bola zastavená

pre nemajetnosť povinného. Žiaden z týchto prípadov v danej veci nenastal, exekúcia

nebola zastavená pre nemajetnosť povinného ani zo zavinenia oprávneného. Uznesením

Okresného súdu Banská Bystrica č.k. -14 zo dňa 22.05.2015 bol na majetok

povinného vyhlásený konkurz, čím došlo zo zákona k zastaveniu exekúcie. Oprávnený

žiadnym spôsobom procesne nezavinil situáciu, na základe ktorej došlo k zastaveniu

exekúcie. Nakoľko neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi konaním oprávneného a

vyhlásením konkurzu na majetok povinného. Exekúcia nebola ani zastavená podľa § 57 ods.

1 písm. h) Exekučného poriadku. Oprávneného preto nemožno na základe žiadneho

ustanovenia Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 zaviazať na úhradu trov

exekúcie.“.

Podľa okresného súdu si súdna exekútorka „mala trovy exekúcie ako konkurznú

pohľadávku prihlásiť do konkurzu. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn.

-16 zo dňa 16.12.2008 uvádza, že exekútor má vždy právo na náhradu

skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom exekučnej činnosti, a odmenu za úkony,

ktoré už vykonal, teda trovy, ktoré mu už výkonom exekučnej činnosti vznikli. Nič na tom

nemení ani zastavenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok

osoby, proti ktorej sa exekúcia vedie. Keďže v zásade platí, že trovy exekučného konania

znáša povinný, exekútorovi vzniká proti povinnému pohľadávka. Vyhlásením konkurzu už

exekútor nemá možnosť si pohľadávku uspokojiť v exekučnom konaní podľa § 200 ods. 2

Exekučného poriadku. Jeho pohľadávka nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú

musí exekútor prihlásiť do konkurzu.“.

15. Ústavný súd k citovanému uvádza, že exekučný súd si pri rozhodovaní o náhrade

trov exekúcie musel najprv ujasniť, ktorú právnu úpravu použije, pretože predmetné

exekučné konanie začalo pred účinnosťou (účinného od 1. januára

2012), ktorý upravil rozhodovanie o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného,

pričom tento zákon neupravil prechodné ustanovenia k tejto otázke. I keď zákonodarca

nedal odpoveď na túto otázku formou intertemporálneho ustanovenia, exekučný súd bol

toho názoru, že vzhľadom na to, že exekučné konanie začalo pred 1. septembrom 2005, je

potrebné použiť právnu úpravu platnú do 31. augusta 2005.

Hoci pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie procesného práva,

ktoré má však materiálnu povahu, práve tento charakter tohto práva pri absencii

prechodného ustanovenia znemožnil okresnému súdu použitie všeobecnej intertemporálnej

procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli

začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov.

Pretože otázku náhrady trov exekúcie po vyhlásení konkurzu neriešil ani zákon

o konkurze, ani Exekučný poriadok v znení účinnom do 31. augusta 2005, podľa ktorého

okresný súd rozhodoval (t. j. Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia

exekučného konania), na základe analógie procesného práva postupoval podľa § 200 ods. 2

Exekučného poriadku a rozhodol o tom, kto a v akej výške nahradí trovy exekúcie

(analogicky ako v prípade zastavenia exekúcie rozhodnutím súdu).

16. Odôvodnenie napadnutého uznesenia predstavuje podľa názoru ústavného súdu

dostatočný základ na jeho výrok, lebo okresný súd vysvetlil, prečo súdnej exekútorke trovy

exekúcie nepriznal. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len

dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo

však nemožno spájať s porušením jeho základného práva garantovaného

a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru a následne ani s porušením základného práva

podľa a 4 a ani práva podľa dodatkového protokolu.

17. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie

okresného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,

ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú

podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku.

18. K argumentácii sťažovateľky, že okresný súd rozhodol inak, ako v obdobných

veciach rozhodujú iné všeobecné súdy, považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že

mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak

poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1

písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných

priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. ). Preto, ak všeobecné súdy

zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno z takéhoto ich postupu

mechanicky vyvodzovať porušenie , pričom ústavný súd vzhľadom

na svoje ústavné postavenie a princíp minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných

súdov, ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre do takéhoto (vo všeobecnosti

nežiaduceho) stavu, vstupuje len vo výnimočných prípadoch. Vo veci sťažovateľky ústavná

akceptovateľnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu vylučuje, aby

ústavný súd uplatnil výnimku zo svojho štandardného prístupu k preskúmavaniu

právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov.

19. Navyše, ústavný súd dodáva, že z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. augusta 2008, na ktoré sťažovateľka primárne poukazuje vo svojej

sťažnosti, vyplýva, že v tomto konkrétnom prípade príslušný exekučný súd zamietol žiadosť

inej súdnej exekútorky, ktorá sa domáhala, aby bolo rozhodnuté o trovách exekúcie.

Vychádzal pri tom z tohto, že v zmysle § 200 ods. 2 Exekučného poriadku súd rozhoduje

o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie len vtedy, ak súčasne rozhoduje o jej

zastavení. V danom prípade ale došlo podľa súdu k zastaveniu exekúcie priamo zo zákona,

a nie rozhodnutím súdu. Pritom oprávneného mohol príslušný exekučný súd zaviazať

na úhradu trov exekúcie, len ak zastavenie exekúcie procesne zavinil alebo ak bola exekúcia

zastavená z dôvodu nemajetnosti povinného. Vzhľadom na uvedené dospel súd prvého

stupňa v tejto veci k záveru, že nemôže vyhovieť žiadosti tejto súdnej exekútorky

a rozhodnúť o trovách exekúcie (podľa jeho názoru mala súdna exekútorka prihlásiť svoju

pohľadávku na úhradu trov exekúcie do konkurzu). Odvolacím súdom bolo toto rozhodnutie

príslušného exekučného súdu potvrdené. Potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu napadla

v tejto veci poverená súdna exekútorka dovolaním, v ktorom uviedla, že odvolací súd jej

v konaní odňal možnosť pred konať súdom [ ], lebo bez zákonného

podkladu sa odmietol zaoberať meritom jej žiadosti. Rozsudkom najvyššieho súdu, na ktoré

upriamuje sťažovateľka pozornosť ústavného súdu, bolo zrušené ako rozhodnutie

prvostupňového súdu, tak aj odvolacieho súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Dovolací súd k záveru, že návrh súdnej exekútorky, ktorým sa po zastavení exekučného

konania podľa § 48 zákona o konkurze domáhala vydania rozhodnutia súdu o trovách

exekúcie, zodpovedal analogickému použitiu § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Tým, že sa

súd prvého stupňa odmietol vecne zaoberať jej návrhom (odmietol rozhodnúť o trovách

konania – či už o ich priznaní alebo nepriznaní), odňal jej možnosť pred súdom konať

[ ]. Rovnakou procesnou vadou zaťažil konanie tiež odvolací súd, ktorý

túto vadu súdu prvého stupňa nepostrehol a stotožnil sa s jeho procesným postupom.

Z uvedeného vyplýva, že v tejto konkrétnej veci sa všeobecný súd celkom odmietol

zaoberať žiadosťou súdnej exekútorky o náhradu trov exekučného konania, teda úplne

absentoval výrok všeobecného súdu, ktorým by rozhodol o priznaní alebo nepriznaní trov

exekúcie, na rozdiel o prípadu sťažovateľky, keď všeobecné súdy neodmietli zaoberať sa jej

návrhom na rozhodnutie o trovách exekúcie a tieto jej nepriznali.

20. Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosť ako celok (teda aj vo vzťahu k namietanému

porušeniu základných práv podľa a 4 a práva podľa dodatkového

protokolu) odmietol podľa z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

22. Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016