Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 213 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (221)III. ÚS 568/2016
PDF · 227.49 KB
No categories available
III. ÚS 568/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť súdnej exekútorky ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Ľubicou Blažejovou,
Krivánska 6144/4, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základných práv
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na pokojné
užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Revúca č. k. 6 Er 250/2008-159 zo 6. júna
2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2016 doručená sťažnosť súdnej exekútorky (ďalej len
„sťažovateľka“ alebo „súdna exekútorka“), ktorou namieta porušenie svojich základných
práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) len uznesením Okresného súdu Revúca (ďalej
len „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) č. k. 6 Er 250/2008-159 zo 6. júna 2016 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že na základe návrhu právneho
predchodcu oprávneného – , na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu – zmenkového platobného rozkazu Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 50 Zm 56/2004-Va-26 z 28. októbra 2004 bola sťažovateľka 15. augusta 2005
Okresným súdom Rimavská Sobota poverená vykonaním exekúcie proti povinnému
, (ďalej len „povinný“).
Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2 K 35/2015 z 22. mája 2015 bol
na majetok povinného vyhlásený konkurz. Dňa 18. júna 2015 bol okresnému súdu doručený
návrh sťažovateľky na rozhodnutie o trovách exekúcie − priznanie náhrady trov exekúcie
z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz (§ 48 zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
právnych predpisov, ďalej len „zákon o konkurze“, pozn.). Okresný súd napadnutým
uznesením nepriznal sťažovateľke trovy exekúcie v sume 1 787,63 €.
3. Sťažovateľka nesúhlasí s výkladom okresného súdu uvedeným v odôvodnení
napadnutého uznesenia v tom, že rozhodol o trovách exekúcie podľa právnej úpravy účinnej
do 31. augusta 2005 vtedy platného zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov, a nie súčasnej právnej úpravy, ktorá bola zavedená
od 1. januára 2012 na základe zákona č. 348/2011 Z. z., ktorý Exekučný poriadok
novelizoval. Na podporu svojho právneho názoru uvádza aj odlišnú judikatúru všeobecných
súdov [napr. uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoE 426/2013
zo 4. decembra 2013 a sp. zn. 2 CoE 554/2012 z 27. marca 2013, Okresného súdu Banská
Bystrica 1 Er 755/2006 z 10. februára 2014, Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn.
13 Er 481/2009 z 10. decembra 2013) a zvlášť poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 104/2008 z 21. augusta 2008,
ktorým dovolací súd vyslovil, že „v prípade zastavenia exekúcie ex lege, je povinnosťou
súdu rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie...“]. V závere sťažovateľka
zdôrazňuje, že okresný súd sa v napadnutom uznesení odchýlil od právnych zásad
a právoplatných rozhodnutí v rovnakých veciach tak diametrálne odlišne, že považuje
napadnuté uznesenie za arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a
neudržateľné, ktoré zároveň má za následok porušenie jej v sťažnosti označeného
základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením
okresného súdu, toto uznesenie zruší a vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a zároveň
mu prizná náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
7. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy
vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej
miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
9. Rozhodovanie o náhrade trov konania je podľa stabilizovanej judikatúry ústavného
súdu nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej
ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, podľa
názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu
(obdobne II. ÚS 56/05, IV. ÚS 248/08).
Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.
problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi
akcesorickú povahu, ale postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu
napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, a to najmä vtedy keď
zistí, že došlo k zásahu do základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé
súdne konanie) zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím
došlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných práv (m. m.
II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
10. Ústavný súd ďalej vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či
v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred
6 všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46
až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
11. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť ustálenej
judikatúry ústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil sťažnosť sťažovateľky,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
uznesením okresného súdu.
12. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí námietka sťažovateľky, že okresný súd
nesprávnou interpretáciou relevantných ustanovení Exekučného poriadku dospel k ústavne
nekonformnému záveru o tom, že jej v predmetnom exekučnom konaní neprináleží náhrada
trov exekučného konania.
13. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že sťažovateľke (súdnej
exekútorke) náhradu trov exekúcie nepriznal. Vydaniu napadnutého uznesenia predchádzalo
zastavenie exekúcie „ex lege“ z dôvodu vyhláseného konkurzu na majetok povinného.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že okresný súd nepostupoval pri
rozhodovaní podľa novelizovaného znenia § 203 ods. 3 Exekučného poriadku (zákonom
č. 348/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o konkurze účinným od 1. januára 2012),
ktorý upravil rozhodovanie o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného, pričom
táto novela neobsahuje intertemporálne ustanovenia.
14. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:
„Podľa § 48 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ZKR),
na majetok podliehajúci konkurzu nemožno počas konkurzu začať konanie o výkon
rozhodnutia alebo exekučné konanie; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo
exekučné konania sa vyhlásením konkurzu zastavujú. Ak v konaní o výkon rozhodnutia
alebo v exekučnom konaní už došlo k speňaženiu majetku podliehajúceho konkurzu, avšak
výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok sa stáva súčasťou príslušnej podstaty
a trovy konania sú pohľadávkou proti príslušnej podstate; ak je oprávneným veriteľ
zabezpečenej pohľadávky, výťažok sa vyplatí veriteľovi zabezpečenej pohľadávky do výšky
jeho zabezpečenej pohľadávky, ako keby konkurz nebol vyhlásený.
Nakoľko bol na majetok povinného vyhlásený konkurz, predmetná exekúcia sa
v zmysle § 48 ZKR zastavila zo zákona (ex lege).
Podľa § 238 ods. 1 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení (ďalej len Exekučný poriadok),
konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta
2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
V danom prípade sa exekúcia začala dňa 01.07.2005, preto súd rozhodoval o trovách
exekúcie podľa Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 (ďalej len Exekučný
poriadok).
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona
patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 200 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena
exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie
(§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné
vymáhanie nároku.
Podľa § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie
zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa
exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša
ich oprávnený.“
Ďalej okresný súd k novele Exekučného poriadku zákonom č. 348/2011 Z. z. uvádza,
že „s účinnosťou od 01.01.2012 došlo o. i. k doplneniu § 203 o odsek 3 tak, že pokiaľ sa
exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné
trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne
o ich výške.
Súd má za to, že v prípade exekúcií začatých do 31.08.2005 nemožno toto
ustanovenie aplikovať, ako to tvrdí súdna exekútorka. Vyplýva to z citovaného prechodného
ustanovenia Exekučného poriadku (§ 238 EP), podľa ktorého sa v prípade takýchto exekúcií
rozhoduje podľa doterajších predpisov.
Podľa Exekučného poriadku v znení do 31.08.2005 v zásade trovy exekúcie znáša
povinný, pričom výnimkou je aplikácia ustanovenia § 203 ods. 1 a 2 EP, kedy znáša trovy
oprávnený a to v prípade, ak zavinil zastavenie exekúcie, alebo ak exekúcia bola zastavená
pre nemajetnosť povinného. Žiaden z týchto prípadov v danej veci nenastal, exekúcia
nebola zastavená pre nemajetnosť povinného ani zo zavinenia oprávneného. Uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2K/35/2015-14 zo dňa 22.05.2015 bol na majetok
povinného vyhlásený konkurz, čím došlo zo zákona k zastaveniu exekúcie. Oprávnený
žiadnym spôsobom procesne nezavinil situáciu, na základe ktorej došlo k zastaveniu
exekúcie. Nakoľko neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi konaním oprávneného a
vyhlásením konkurzu na majetok povinného. Exekúcia nebola ani zastavená podľa § 57 ods.
1 písm. h) Exekučného poriadku. Oprávneného preto nemožno na základe žiadneho
ustanovenia Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 zaviazať na úhradu trov
exekúcie.“.
Podľa okresného súdu si súdna exekútorka „mala trovy exekúcie ako konkurznú
pohľadávku prihlásiť do konkurzu. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn.
II. ÚS 432/2008-16 zo dňa 16.12.2008 uvádza, že exekútor má vždy právo na náhradu
skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom exekučnej činnosti, a odmenu za úkony,
ktoré už vykonal, teda trovy, ktoré mu už výkonom exekučnej činnosti vznikli. Nič na tom
nemení ani zastavenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok
osoby, proti ktorej sa exekúcia vedie. Keďže v zásade platí, že trovy exekučného konania
znáša povinný, exekútorovi vzniká proti povinnému pohľadávka. Vyhlásením konkurzu už
exekútor nemá možnosť si pohľadávku uspokojiť v exekučnom konaní podľa § 200 ods. 2
Exekučného poriadku. Jeho pohľadávka nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú
musí exekútor prihlásiť do konkurzu.“.
15. Ústavný súd k citovanému uvádza, že exekučný súd si pri rozhodovaní o náhrade
trov exekúcie musel najprv ujasniť, ktorú právnu úpravu použije, pretože predmetné
exekučné konanie začalo pred účinnosťou zákona č. 348/2011 Z. z. (účinného od 1. januára
2012), ktorý upravil rozhodovanie o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného,
pričom tento zákon neupravil prechodné ustanovenia k tejto otázke. I keď zákonodarca
nedal odpoveď na túto otázku formou intertemporálneho ustanovenia, exekučný súd bol
toho názoru, že vzhľadom na to, že exekučné konanie začalo pred 1. septembrom 2005, je
potrebné použiť právnu úpravu platnú do 31. augusta 2005.
Hoci pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie procesného práva,
ktoré má však materiálnu povahu, práve tento charakter tohto práva pri absencii
prechodného ustanovenia znemožnil okresnému súdu použitie všeobecnej intertemporálnej
procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli
začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov.
Pretože otázku náhrady trov exekúcie po vyhlásení konkurzu neriešil ani zákon
o konkurze, ani Exekučný poriadok v znení účinnom do 31. augusta 2005, podľa ktorého
okresný súd rozhodoval (t. j. Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania), na základe analógie procesného práva postupoval podľa § 200 ods. 2
Exekučného poriadku a rozhodol o tom, kto a v akej výške nahradí trovy exekúcie
(analogicky ako v prípade zastavenia exekúcie rozhodnutím súdu).
16. Odôvodnenie napadnutého uznesenia predstavuje podľa názoru ústavného súdu
dostatočný základ na jeho výrok, lebo okresný súd vysvetlil, prečo súdnej exekútorke trovy
exekúcie nepriznal. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len
dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo
však nemožno spájať s porušením jeho základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru a následne ani s porušením základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a ani práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
17. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie
okresného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,
ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú
podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku.
18. K argumentácii sťažovateľky, že okresný súd rozhodol inak, ako v obdobných
veciach rozhodujú iné všeobecné súdy, považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že
mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak
poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1
písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných
priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01). Preto, ak všeobecné súdy
zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno z takéhoto ich postupu
mechanicky vyvodzovať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom ústavný súd vzhľadom
na svoje ústavné postavenie a princíp minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných
súdov, ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre do takéhoto (vo všeobecnosti
nežiaduceho) stavu, vstupuje len vo výnimočných prípadoch. Vo veci sťažovateľky ústavná
akceptovateľnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu vylučuje, aby
ústavný súd uplatnil výnimku zo svojho štandardného prístupu k preskúmavaniu
právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov.
19. Navyše, ústavný súd dodáva, že z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 104/2008 z 21. augusta 2008, na ktoré sťažovateľka primárne poukazuje vo svojej
sťažnosti, vyplýva, že v tomto konkrétnom prípade príslušný exekučný súd zamietol žiadosť
inej súdnej exekútorky, ktorá sa domáhala, aby bolo rozhodnuté o trovách exekúcie.
Vychádzal pri tom z tohto, že v zmysle § 200 ods. 2 Exekučného poriadku súd rozhoduje
o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie len vtedy, ak súčasne rozhoduje o jej
zastavení. V danom prípade ale došlo podľa súdu k zastaveniu exekúcie priamo zo zákona,
a nie rozhodnutím súdu. Pritom oprávneného mohol príslušný exekučný súd zaviazať
na úhradu trov exekúcie, len ak zastavenie exekúcie procesne zavinil alebo ak bola exekúcia
zastavená z dôvodu nemajetnosti povinného. Vzhľadom na uvedené dospel súd prvého
stupňa v tejto veci k záveru, že nemôže vyhovieť žiadosti tejto súdnej exekútorky
a rozhodnúť o trovách exekúcie (podľa jeho názoru mala súdna exekútorka prihlásiť svoju
pohľadávku na úhradu trov exekúcie do konkurzu). Odvolacím súdom bolo toto rozhodnutie
príslušného exekučného súdu potvrdené. Potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu napadla
v tejto veci poverená súdna exekútorka dovolaním, v ktorom uviedla, že odvolací súd jej
v konaní odňal možnosť pred konať súdom [§ 237 písm. f) OSP], lebo bez zákonného
podkladu sa odmietol zaoberať meritom jej žiadosti. Rozsudkom najvyššieho súdu, na ktoré
upriamuje sťažovateľka pozornosť ústavného súdu, bolo zrušené ako rozhodnutie
prvostupňového súdu, tak aj odvolacieho súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
Dovolací súd k záveru, že návrh súdnej exekútorky, ktorým sa po zastavení exekučného
konania podľa § 48 zákona o konkurze domáhala vydania rozhodnutia súdu o trovách
exekúcie, zodpovedal analogickému použitiu § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Tým, že sa
súd prvého stupňa odmietol vecne zaoberať jej návrhom (odmietol rozhodnúť o trovách
konania – či už o ich priznaní alebo nepriznaní), odňal jej možnosť pred súdom konať
[§ 237 písm. f) OSP]. Rovnakou procesnou vadou zaťažil konanie tiež odvolací súd, ktorý
túto vadu súdu prvého stupňa nepostrehol a stotožnil sa s jeho procesným postupom.
Z uvedeného vyplýva, že v tejto konkrétnej veci sa všeobecný súd celkom odmietol
zaoberať žiadosťou súdnej exekútorky o náhradu trov exekučného konania, teda úplne
absentoval výrok všeobecného súdu, ktorým by rozhodol o priznaní alebo nepriznaní trov
exekúcie, na rozdiel o prípadu sťažovateľky, keď všeobecné súdy neodmietli zaoberať sa jej
návrhom na rozhodnutie o trovách exekúcie a tieto jej nepriznali.
20. Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť ako celok (teda aj vo vzťahu k namietanému
porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
22. Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016