Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 1/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša prerokoval sťažnosť

‒, zastúpených Advokátskou

kanceláriou HUDEC s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, advokátom − konateľom

JUDr. Markom Hudecom, ktorou namietajú porušenie

- základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Trnave sp. zn. zo 14. augusta 2015,

- základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Dunajská streda v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského

súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. v období od 31. mája 2013

do 21. septembra 2015,

- základných práv podľa a 2 a

uzneseniami Krajského súdu v Trnave sp. zn. a sp. zn.

zo 14. augusta 2015, ako aj

- základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nekonaním Krajského

súdu v Trnave o odvolaniach z 30. a 31. decembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. novembra 2015 doručená sťažnosť a (ďalej len

„sťažovatelia“, v citáciách aj „sťažovateľ 1“ a „sťažovateľ 2“), ktorou namietajú porušenie

- základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo 14. augusta 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“),

- základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. v období od 31. mája 2013 do 21. septembra

2015,

- základných práv podľa a 2 a uzneseniami

krajského súdu sp. zn. a sp. zn. zo 14. augusta 2015 (ďalej

aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj

- základného práva podľa a práva podľa dohovoru

nekonaním krajského súdu o odvolaniach sťažovateľov z 30. a 31. decembra 2013.

Predmetom rozhodovania všeobecných súdov vo veci sťažovateľov bolo

rozhodovanie o ich žalobe z 15. novembra 2006, ktorou sa «... domáhali určenia, že nárok

na bytovú náhradu žalovaných manželov , ktorí doteraz užívajú našu

nehnuteľnosť bez toho, aby za jej užívanie už od 1. 4. 1994! čokoľvek platili, a ktorým takýto

nárok priznal právoplatný rozsudok OS DS č. z 2. 9. 1996 zanikol na základe

ust. ...

Krajský súd v Trnave, ako odvolací súd Okresného súdu Dunajská Streda

dňa 14. 8. 2015 vydal rozsudok č. -384... potvrdil rozsudok Okresného súdu

Dunajská Streda č. -344 z 9. 1. 2014, ktorým súd našu žalobu zamietol.

Rozsudok nám bol doručený dňa 21. 9. 2015...

Dôvodom pre takýto postup bola neochota príslušného súdneho exekútora vykonať

vypratanie manželov z nášho bytu bez bytovej náhrady v roku 2006 napriek

tom, že vykonávaný rozsudok OS DS č. z 2. 9. 1996 považoval ako súdny

exekútor tak i exekučný súd (prvostupňový i odvolací) už od začatia exekúcie v roku 2002

za vykonateľné rozhodnutie.

Odvolací súd vyjadril názor, že vo veci neexistuje naliehavý právny záujem

na určení, nakoľko vec by mala byť riešená v rámci exekučného konania, ktoré prebieha

pred Okresným súdom Dunajská Streda č. k. od 2. 9. 2002.

Preto zamietavý rozsudok prvostupňového súdu z procesných dôvodov potvrdil.

Krajský súd Trnava zároveň vyjadril svoj názor, že uvedená otázka (zánik práva

na bytovú náhradu povinných) má byť riešená v rámci menovaného exekučného konania

postupom podľa § 185 EP za predpokladu, že povinní (manželia ) uplatnia včas

námietku bytovej náhrady v zmysle § 185 ods. 2 EP.

Krajský súd Trnava ale nezohľadnil skutočnosti, že exekučné súdy (totožné so súdmi

v uvedenej veci) v konaní zatiaľ neprávoplatne rozhodujú od apríla 2012

o zastavení exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) EP z dôvodu údajného

nesplnenia našej povinnosti zabezpečiť povinným bytovú náhradu (náhradný byt)...

Krajský súd Trnava vo veci pritom rozhodoval už druhý krát, keď dňa 31. 5. 2013

prvší rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda č. -214 z 18. 9. 2012

uznesením č. -255 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému

súdu. Pritom už vtedy, v roku 2013 mohol vo veci rozhodnúť zhodne s tu napádaným

rozsudkom, teda vyhlásiť nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení a vec

procesne skončiť...

Krajský súd v Trnave, ako odvolací súd Okresného súdu Dunajská Streda, ďalej

svojimi uzneseniami č. -391 zo dňa 14. 08. 2015 a č. -389

zo dňa 14. 08. 2015 v tej istej veci rozhodol v zmysle a v druhom prípade podľa

tak, že každého z nás zaviazal na zaplatenie poriadkovej pokuty vo výške

300 €.

Uznesenia nám boli doručené dňa 21. 9. 2015.

Svoje rozhodnutia zdôvodnil odvolací súd zhodne so zdôvodnením prvostupňového

súdu tým, že má zato, že sme našimi odvolaniami učinili hrubo urážlivé podania, keď sme

v súvislosti s podaním odvolania proti inému uzneseniu o poriadkovej pokute 300 €, ktorá

nám bola uložená pre nevyužitie nášho práva na účasť na pojednávaní dňa 31. 10. 2013

uviedli (zhodne v identických odvolaniach) že „Vyzerá to tak, že konajúca sudkyňa

sa zmocnila úlohy podvodníčky, resp. zlodeja, ktorý kričí chyťte zlodeja!.“... a... „Tvrdenie

konajúcej sudkyne je ničím nepodložené, účelové klamstvo a lož“.».

Sťažovatelia uvádzajú, čo predchádzalo vydaniu poriadkovým uzneseniam:

«Našu žalobu zo dňa 15. 11. 2006 pred Okresným súdom Dunajská Streda

prejednávala zákonná sudkyňa , ktorú – sťažovateľ 1 – poznám už

od jej detských čias. Náš vzájomný vzťah nehodnotím ako priateľský.

S ohľadom na jej správanie, vedenie konania a rozhodovanie som nadobudol dojem,

že vo veci nie je nestranným sudcom, čo som aj vyjadril vo svojom podaní

(odvolaní) z 2. 4. 2007. Rovnaký záver prijala aj samotná a vo svojich

vyjadreniach z 10. 9. 2007 a tiež 11. 4. 2008 ako opakovane aj dňa 30. 4. 2009 sama seba

hodnotila ako vo veci (veciach) zaujatú voči mojej osobe.

Odvolací súd napriek tomu z prejednávania a rozhodovania veci

svojím rozhodnutím zo dňa 30. 4. 2008 (na naše spoločné prekvapenie) nevylúčil. Ústavný

súd SR našu sťažnosť v konaní ohľadom porušenia práva na prerokovanie

veci bez prieťahov a porušenia práva na súdnu ochranu pred nestranným sudcom ako

oneskorene podané odmietol.

Konajúca sudkyňa následne podľa nášho názoru nebola viac schopná vo veci konať

nestranne.

Dňa 9. 11. 2010 nám uložila prvú poriadkovú pokutu vo výške po 300 € dôvodiac,

že sme sa mali urážlivo vyjadriť v súvislosti s naším ospravedlnením sa na pojednávanie

dňa 7. 10. 2010, keď sme sa vyjadrili, že „máme podozrenie, že konajúca sudkyňa

je aktívnou členkou organizovanej zločineckej skupiny na Okresnom súde

Dunajská Streda.“ Krajský súd Trnava rozhodnutie o poriadkovej pokute svojím uznesením

zo dňa 22. 11. 2011 potvrdil.

Dňa 31. 10. 2013 nám konajúca sudkyňa uložila druhú poriadkovú

pokutu vo výške po 300 € s tvrdením, že hrubo sťažujeme postup súdu, nakoľko sme

sa na pojednávanie nedostavili a ani neospravedlnili.

Keď sme sa voči tomuto uzneseniu bránili našimi identickými odvolaniami zo dňa

30. 12. 2013 a 31. 12. 2013, ktoré som vypracoval ja – sťažovateľ 1 – použili sme

v súvislosti s kritickým hodnotením napádaného rozhodnutia súdu o údajnom hrubom

sťažení postupu súdu menované slovné spojenie, ktoré už beztak voči nám

(mne, sťažovateľovi 1) zaujatá sudkyňa opäť hodnotila osobne.

Dôvodom bolo a je naše presvedčenie, že určovací spor, ale aj všetky ostatné spory

vo veci údajného nezákonného nadobudnutia nehnuteľností v v roku 1993 trval

neprimeranú dobu z dôvodov na strane súdu (súdov), ktoré sme hodnotili ako zámerné.

Preto sme vo veci vyjadrili kritiku na adresu konajúcej sudkyne, ktorá podľa nášho názoru

nesie (spolu)zodpovednosť za takýto stav.

Objektívne sme od roku 1994! (t. j. už takmer 21! rokov) v situácii, kedy súdy nie sú

schopné – alebo skôr ochotné – našu vec vyriešiť. Za túto dobu musíme trpieť, že náš

majetok, za ktorý sme riadne zaplatili vtedy bežnú trhovú cenu nemôžeme užívať, a tento

navyše užívajú celkom bezplatne! cudzie osoby (napr. tu uvádzaní manželia ).

Prvostupňový súd naše podanie opäť vyhodnotil ako hrubo urážlivé a opäť nám dňa

9. 1. 2014 uložil (tretiu) poriadkovú pokutu: mne, sťažovateľovi 1 vo výške 500 €

a sťažovateľke 2 vo výške 300 €.

Odvolací súd dňa 14. 8. 2015 o uzneseniach OS DS z 9. 1. 2014 rozhodol tak, že nás

opäť zaviazal uhradiť poriadkovú pokutu po 300 €.

Ako bolo zo strany odvolacieho súdu rozhodnuté o našom odvolaní z 30. 12. 2013

až 31. 12. 2013 nám nie je zrejmé. Nevylučujeme, že o tomto odvolaní doteraz rozhodnuté

nebolo.»

V nadväznosti na uvedené sa preto sťažovatelia domnievajú, že „nás Krajský súd

v Trnave tu napádaným rozsudkom č. -384 zo dňa 14. 8. 2015 v súvislosti

s uznesením Krajského súdu Trnava č. -305 zo dňa 24. 4. 2012 stavia

do situácie, kedy je nám de facto odnímané právo na prístup súdu, teda napádaným

rozsudkom bolo zasiahnuté do nášho základného práva podľa SR

ako aj nášho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Civilné súdy totiž odmietajú v určovacom spore vyriešiť spor o existencii alebo

zániku nároku povinných na bytovú náhradu tým, že zabezpečenú bytovú náhradu títo

bezdôvodne odmietli a svoje právo v dôsledku nečinnosti v zmysle stratili.

Na druhej strane exekučné súdy najskôr právo vykonať nútené vypratanie povinných

najskôr priznali, keď vo veci v roku 2002 riadne začalo exekučné konanie a až po takmer

10! rokoch exekúcie opäť súdy toto právo spochybnili. Pritom povinní boli vo veci obrany

svojich práv opäť nečinní.

Okresný súd Dunajská Streda naposledy svojím uznesením -469

zo dňa 9. 10. 2015 konštatuje nesplnenie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď

nám vytýka skutočnosť, že na exekučnom titule nie je vykonateľnosť rozhodnutia vyznačená.

Reaguje tak zrejme na skonzumovanie práva povinných pre ich nečinnosť v roku 2002

pri začatí exekúcie) a prenášaním dôkazného bremena na nás usiluje o zastavenie

exekučného konania.

Záver Krajského súdu Trnava v tu napádanom rozsudku (na str. 7 a 8), podľa

ktorého povinnému (nájomcovi) právo na bytovú náhradu nezanikne len za predpokladu,

že včas uplatní námietku podľa § 185 ods. 2 EP, prípadne že nájomca včas podá určovaciu

žalobu. A ďalej záver, podľa ktorého sa súd vadami ponúknutej bytovej náhrady zaoberá

až na základe námietok povinného podľa § 185 ods. 2 EP vyznievajú síce ako logické, ale

neaplikované v našom prípade.

Krajský súd Trnava nás v napádanom rozsudku odkazuje na exekučné konanie, avšak

exekučný súd nám právo (ostatným rozhodnutím) celkom upiera.

Preto sa domnievame, že nám krajský súd v Tmavé ako aj Okresný súd v Dunajskej

Strede upierajú právo na prístup k súdu v otázke či zaniklo, alebo i naďalej trvá nárok

žalovaných (a povinných) manželov na súdom v roku 1996 priznaný náhradný

byt...“.

Sťažovatelia tvrdia, že „... už vtedy, v roku 2013 mohol Krajský súd Trnava vo veci

rozhodnúť zhodne s tu napádaným rozsudkom, teda vyhlásiť nedostatok naliehavého

právneho záujmu na určení a vec procesne skončiť.

Ak to ale súd nespravil, spôsobil vo veci zbytočné prieťahy spočívajúce v potrebe

zopakovania prvostupňového a tiež odvolacieho konania v roku 2013-2015 a bezpochyby

tiež jeho predraženie, čím zasiahol do nášho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 2 SR ako aj nášho práva podľa Čl. 6 ods. 1

Dohovoru.

Tento stav bol založený dňa 31. 5. 2013 uvádzaným uznesením Krajského súdu

Trnava č. -255 trval do dňa 21. 9. 2015 doručením rozsudku Krajského súdu

Trnava č. -384 zo dňa 14. 8. 2015 (trvajúc teda po dobu takmer

52 mesiacov) a dozvedeli sme sa o ňom až z tu uvádzaného rozsudku Krajského súdu

Trnava.“.

K poriadkovým podaniam sťažovatelia uvádzajú:

„V súvislosti s uloženými nám poriadkovými opatreniami potvrdenými (zmierneným

a potvrdeným) uzneseniami Krajského súdu Trnava č. -391 zo dňa

14. 08. 2015 a č. -389 zo dňa 14. 08. 2015 tieto hodnotíme ako trest

zo strany , sudkyne Okresného súdu Dunajská Streda, voči mne,

sťažovateľovi 1, za to, že som sa rozhodol využiť svoje právo prejavu a kritizovať súd

za objektívnu skutočnosť, spočívajúcu v neschopnosti súdov vyriešiť občiansky spor

(občianske spory) v primeranej lehote.

Pretože sudkyňu , sťažovateľ 1 poznám, nemyslím, že je neschopná

spor v primeranej lehote vyriešiť. Nadobudol som preto skôr dojem, že spor (spory) nerieši

zámerne, ale ich predlžuje sledujúc získanie času, čo napokon vyjadrila v (neprávoplatnom)

uznesení Okresného súdu Dunajská Streda č. -153 z 9. 12. 2009, ktorým bolo

konanie prerušené do rozhodnutia NS SR ako dovolacieho súdu vo veci Okresného súdu

Dunajská Streda sp. zn.: o neplatnosti kúpnej zmluvy (ktorou sme nadobudli

o. i. aj dom, v ktorom je byt, z ktorého by mali byť manželia vyprataní).

Práve konaním (nekonaním) Okresného súdu Dunajská Streda, jeho rozhodnutiami

o prerušení konaní, odklade exekúcie... aj v iných konaniach bol zapríčinený objektívny

stav, kedy sme od roku 1994! (t. j. už takmer 21! rokov) v situácii, že náš majetok, za ktorý

sme riadne zaplatili vtedy bežnú trhovú cenu nemôžeme užívať a tento navyše užívajú

celkom bezplatne! cudzie osoby (napr. tu uvádzaní manželia

Preto som – sťažovateľ 1 verejne vyjadril podozrenie o úmyselnom konaní sudkyne

, ako jej kritiku, ktoré sudkyňa vyhodnotila ako osobný útok a uložila mne

aj sťažovateľke 2 poriadkovú pokutu.

Domnievame sa, že pokuty uložené dňa 9. 1. 2014 a potvrdené (zmiernené vo vzťahu

k sťažovateľovi 1) tu uvádzanými uzneseniami Krajského súdu Trnava že v skutočnosti

trestajú za to isté, ako pokuty uložené ešte dňa 9. 11. 2010 potvrdené Krajským súdom

Trnava dňa 22. 11. 2011.

Potom uzavieram, že Okresný súd Dunajská Streda svojimi uzneseniami

č. -340 z 9. 1. 2014 a č. -342 z 9. 1. 2014 a Krajský súd Trnava

svojimi uzneseniami č. -391 zo dňa 14. 08. 2015 a č. -389

zo dňa 14. 08. 2015 zasiahli do našich práv na zákaz trestania dvakrát za to isté

v zmysle Čl. 50 ods. 5 SR a tiež do našej slobody prejavu v zmysle Čl. 26 ods. 1 a 2

SR.“

K namietanému nekonaniu o podanom odvolaní sťažovatelia uvádzajú:

„Ako sme už uviedli, Okresný súd Dunajská Streda nám ešte dňa 31. 10. 2013

uznesením -319 uložil druhú poriadkovú pokutu v poradí vo výške každému

300 €. Voči tomuto rozhodnutiu sme dňa 30. 12. 2013 a 31. 12. 2013 podali odvolania,

proti ktorým doteraz nebolo rozhodnuté; resp. o ktorých rozhodnutí nemáme žiadnu

vedomosť.

Potom konštatujeme, že aj ohľadom uvedeného je zasahované zo strany Krajského

súdu Trnava alebo Okresného súdu Dunajská Streda (keďže ide o uznesenia, ktoré je možné

zmeniť aj autoremedúrou) do nášho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov v zmysle SR a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru osobitne za situácie,

keď odvolací súd rozhodol o našich časovo mladších odvolaniach.“

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vyslovil, že

„Ústavné právo sťažovateľov podľa SR ako i právo podľa

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovateľov

Rozsudkom Krajského súdu Trnava č. -384 zo dňa 14. 8. 2015 porušené

boli.

Ústavné právo sťažovateľov podľa SR ako i právo podľa

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovateľov

v konaní Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.: a Krajského súdu Trnava

sp. zn.: v čase od 31. 5. 2013 do 21. 9. 2015 porušené boli.

Ústavné právo sťažovateľov podľa a 2 SR a

SR uznesením Krajského súdu Trnava č. -391 zo dňa 14. 08. 2015

a uznesením Krajského súdu Trnava č. -389 zo dňa 14. 08. 2015 porušené

boli.

Ústavné právo sťažovateľov podľa SR ako i právo podľa

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovateľov

nekonaním Krajského súdu Trnava o odvolaní sťažovateľov zo dňa 30. 12. 2013

a 31. 12. 2013 porušené boli...

zrušil Rozsudok Krajského súdu Trnava č. -384 zo dňa 14. 8. 2015

priznal každému zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6.000

€ a náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR.“.

V sťažnosti sťažovatelia uviedli, že ju podali vopred elektronicky, pričom bude spolu

s prílohami („splnomocnenie a rozhodnutia, na ktoré sa odkazujeme“) doplnená v zákonnej

lehote. Takéto doplnenie sťažnosti ústavnému súdu doručené dosiaľ nebolo.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že rozsudok okresného súdu

č. k. -344 z 9. januára 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) v spojení

s napadnutým rozsudkom krajského súdu boli právoplatne skončené 29. septembra 2015.

Súčasne si vyžiadal od okresného súdu zaslať tieto rozsudky.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť

aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha,

čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky

na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého

označil za porušovateľa svojich práv (m. m. , , ).

II.1 K ne/splneniu zákonom predpísaných náležitostí

Každé podanie, o ktorom má ústavný súd konať, musí spĺňať zákonom predpísané

náležitosti. V konaní o sťažnosti sú to náležitosti ustanovené v § 20 a v § 50 zákona

o ústavnom súde.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

K sťažnosti sťažovatelia nepripojili splnomocnenie pre advokáta (§ 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) ani napadnuté rozhodnutia ( ),

hoci v sťažnosti avizovali, že „Táto sťažnosť je podávaná vopred elektronicky, pričom bude

spolu s prílohami (plnomocenstvo a rozhodnutia, na ktoré sa odkazujeme) doplnená

v zákonnej lehote“.

Navyše, pred podaním tejto sťažnosti sa sťažovatelia už obrátili na ústavný súd

spoločne s približne 40 sťažnosťami, takže im zjavne neboli zákonom ustanovené

náležitosti na podanie sťažnosti neznáme. Navyše ide o také náležitosti, splnenie ktorých by

si vyžadovalo osobitné právnické zručnosti.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia sú v tomto konaní zastúpení

kvalifikovaným právnym zástupcom, navyše nie je to ich prvá sťažnosť a ani prvá sťažnosť

tohto advokáta, v ktorých zastupuje sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nedostatky v zákonom predpísaných

náležitostiach nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút

povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,

z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ,

, , , , ).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.

Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,

t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že ide o taký nedostatok náležitostí

predpísaných zákonom, ktorý zakladá dôvod na jej odmietnutie z tohto dôvodu podľa § 25

ods. 2 už pri jej predbežnom prerokovaní.

Napriek uvedeným nedostatkom ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľov

na základe podkladov získaných od okresného súdu.

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený...

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ().

Článok 46 ods. 1 a dohovoru je prvotným východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy

[( až ) (m. m. )].

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , ). Ústavný súd preto

v zásade nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, , ).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného súdu preto

nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na skúmanie

namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä

intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,

ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,

by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná ().

Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu

by mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Predmetom predbežného prerokovania sťažovateľmi namietané porušenie

ich základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu

označených práv sťažovateľov malo dôjsť tým, že im bol zo strany konajúcich súdov

odmietnutý prístup k súdu, pričom argumentujú porušením ich základného práva podľa

a práva podľa dohovoru.

V nadväznosti na uvedené pristúpil ústavný súd k preskúmaniu napadnutého

rozsudku krajského súdu. Z rozsudku okresného súdu, ako aj napadnutého rozsudku

krajského súdu vyplýva, že „Navrhovatelia sa domáhali s návrhom zo dňa 15. 11. 2006

o určenie, že nárok odporcov na bytovú náhradu stanovenú rozsudkom Okresného súdu

v Dunajskej Strede č. k. zo dňa 2. 9. 1996 na základe ust.

zanikol. Žiadali tiež priznať náhradu trov konania...“.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že „Predmetom konania vedeného

na súde prvého stupňa pod sp. zn. je návrh navrhovateľov, ktorým

sa domáhajú určenia, že nárok odporcu na bytovú náhradu stanovenú rozsudkom

Okresného súdu v Dunajskej Strede č. k. , zo dňa 02. 09. 1996 na základe ust.

§ 712c ods. 3 zanikol.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia

súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietnutý.

Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvého stupňa zistený skutkový

stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky

dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide

o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľov uplatneného nároku a pretože

odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci

s poukazom na ust. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie

písomného vyhotovenia rozsudku...“.

Krajský súd založil odôvodnenie svojho rozhodnutia jednak na stotožnení

sa s výsledkami dokazovania, ako aj s právnymi závermi okresného súdu poukazujúc

na (platného a účinného v čase rozhodovania,

pozn.), konštatujúc, že „Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov

prvostupňového súdu v žiadnej časti preskúmavaného rozhodnutia odchýliť a nemôže preto

dať za pravdu odvolateľom. Keďže prvostupňový súd napadnutý rozsudok vo všetkých jeho

častiach riadne odôvodnil, pričom s týmto odôvodnením sa súd plne stotožňuje a zároveň sa

vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie,

odvolací súd nemá čo k veci dodať. K odvolacím argumentom navrhovateľov sa však žiada

uviesť nasledovné“, pričom nad rámec uvedeného považoval za potrebné uviesť:

«... napriek argumentácii súdu prvého stupňa viažúcej sa na popísanie dôvody

zamietnutia návrhu navrhovateľov sa navrhovateľom v prvom rade nepodarilo preukázať

naliehavý právny záujem na žiadanom určení.

Podľa návrhu na začatie konania možno uplatniť,

aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem.

Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti

určovacej žaloby podľa je existencia naliehavého právneho záujmu na

požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem navrhovateľa. Právny záujem

navrhovateľa musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie

naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností.

Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva

existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jedna z podmienok

na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu

je charakterizovaná určitými aspektmi: odporcom je popieraná existencia (neexistencia)

práva, či právneho pomeru navrhovateľa, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah

medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej

neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty

právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom;

jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu.

Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie

k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý záujem jestvoval

nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho

súdu (porovnaj , ).

Rozsudok súdu znejúci na plnenie nevyhnutne obsahuje určenie práva alebo

právneho vzťahu, ale toto určenie sa uvedie iba v odôvodnení rozsudku ako predpoklad pre

výrok na plnenie. Sú však aj situácie, keď sa s návrhmi na plnenie nevystačí a keď treba

rozhodnúť o samej existencii práv alebo právneho vzťahu. Navrhovateľ nežiada plnenie, ale

žiada určenie, ktoré samo vyvolá určité právne následky. Preto vznikla určovacia žaloba

ako doplnok žaloby na plnenie, aby bolo možné poskytnúť aj nepriamu ochranu právnym

pomerom tam, kde sú ohrozené. Určovacou žalobou sa navrhovateľ nedomáha prisúdenia

plnenia, nedomáha sa teda vydania exekučného titulu, ale jeho zámerom je, aby súd

v rozsudku vyriekol, že určité právo či právny vzťah existuje alebo neexistuje. Navrhovateľ

podaním určovacej žaloby vyjadruje, že mu k ochrane práva postačí jeho určenie – „danie

mu istoty práva“. Požadované určenie sa pritom nemôže týkať existencie alebo neexistencie

samotnej právnej skutočnosti, ale len práva alebo právneho vzťahu. Určovacie žaloby majú

len preventívnu funkciu, smerujú k tomu, aby sa porušeniu práva v budúcnosti predišlo.

Z tohto dôvodu žaloba na určenie nie spravidla opodstatnená tam, kde je možné domáhať

sa ochrany žalobou na plnenie. Právo (právny vzťah), existenciu alebo neexistenciu ktorého

určovací výrok vyslovuje, je týmto výrokom vždy určované len vo vzťahu k prítomnosti.

Ako uvádza judikatúra (porovnaj napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 24. apríla 1985 sp. zn. , z 26. augusta 1993 sp. zn. , z 24. marca

1997 sp. zn. ), rozsudkom nemožno zásadne určiť existenciu (prípadne

neexistenciu) právneho vzťahu alebo práva za dobu minulú. Výrok rozsudku aj v konaní

o určovacej žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu v prítomnom čase,

t. j. v čase vyhlásenia rozsudku (podľa je pre rozsudok rozhodujúci stav

v čase jeho vyhlásenia).

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998,

sp. zn. , publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000,

určovacou žalobou sa žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý

právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia žaloba), alebo že tu nie je (negatívna

určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať vtedy, ak je na tom

naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto

určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu

alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie

nejakej povinnosti. Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie,

zdôrazňuje ich preventívny charakter a význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť,

že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej

právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho

postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako

táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej

kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou,

a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. (81/2006 ZSP)

naliehavý právny záujem v zmysle sa viaže

na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením

otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti

žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Určovacia žaloba nie je spravidla

opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu

spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu

(len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo.

Z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd v Dunajskej Strede rozsudkom zo dňa

09. 02. 1996 privolil navrhovateľom k výpovedi z nájmu bytu č. , v dome súp. č. ,

nachádzajúcom sa v , ktorú dali navrhovatelia odporcom

dňa 12. 07. 1995. Odporcom bola uložená povinnosť sa z predmetného bytu vysťahovať

do 15 dní odo dňa zabezpečenia náhradného bytu. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa

07. 11. 1997, výpovedná trojmesačná lehota začala plynúť 01. 12. 1997 a skončila dňa

28. 02. 1998. Navrhovatelia ponúkli odporcom možnosť uzavretia zmluvy o nájme na dobu

určitú. Náhradné ubytovanie zabezpečili v rodinnom dome na ,

ktorého boli v tom čase spoluvlastníkmi v podiele 1/3. Listom zo dňa 03. 07. 2002 boli

odporcovia vyzvaní na vypratanie bytu a zároveň im bolo oznámené, že im zabezpečili

náhradné ubytovanie na adr. , preto ich vyzývajú, aby do 15. dňa odo

dňa obdržania výzvy vypratali nájomný byt, v ktorom bývali, v opačnom prípade budú

nútení pristúpiť k výkonu rozhodnutia vyprataním nehnuteľnosti. Okresný súd Dunajská

Streda dňa 17. 09. 2002 vydal poverenie exekútorovi JUDr. Jozefovi Parákovi na vykonanie

exekúcie o vypratanie bytu č. , v konaní vedenom

pod sp. zn. . Odporcovia sa odmietli do tohto bytu nasťahovať a uzavrieť

zmluvu o nájme. Odporcovia s návrhom navrhovateľov nesúhlasili a žiadali návrh

zamietnuť z dôvodu, že ponúknutý byt na užívanie nebol vhodný na bývanie, navyše tento

byt mali navrhovatelia v sporovom konaní so spoluvlastníčkou a navrhovatelia neponúkli

bytovú náhradu písomnou formou, ale iba ústnou. Ponúknutý byt nespĺňal štandard bytu,

ktorý obývali odporcovia, nakoľko namiesto 3-izbového bytu bol ponúknutý jednoizbový

so spoločnou kuchyňou a sociálnymi zariadeniami, ktoré mali používať ešte ďalšie dve

rodiny. Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 18. 09. 2012 návrh navrhovateľov zamietol,

ktoré rozhodnutie bolo v dôsledku podaného odvolania navrhovateľov uznesením Krajského

súd v Trnave zo dňa 31. 05. 2013, sp. zn. -255 zrušené a vec bola vrátená

na ďalšie konanie.

Navrhovatelia odôvodňovali svoj naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe

tým, že po právoplatnosti rozsudku o privolanie výpovede z nájmu podali návrh

na exekúciu. Na vykonanie exekúcie bolo súdom vydané poverenie dňa 17.09.2002, vedenej

pod sp. zn. . Exekútor nevykonal exekúcie s odôvodnením, že povinní majú

zabezpečiť primeraný náhradný byt. Záujem navrhovateľov je vypratať odporcov

z predmetného bytu. Súd prvého stupňa vyhodnotil naliehavý právny záujem navrhovateľov

tak, že dospel k záveru, že navrhovatelia v tomto konaní nepreukázali naliehavý právny

záujem, keď uviedli, že aj keby súd vyhovel, neviedlo by to k odstráneniu právnej neistoty

navrhovateľov alebo k zamedzeniu ohrozenia ich práva. Vzhľadom na to, že určenie,

že odporcovia nemajú právo na bytovú náhradu sa nemôže vyriešiť celý obsah a dosah

sporného právneho vzťahu medzi účastníkmi a preto nemôže byť na takomto určení

naliehavý právny záujem v zmysle ust.

ust. označuje za procesne prípustnú

žalobu na určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na takom určení

naliehavý právny záujem. V súlade s týmto ustanovením skúma existenciu naliehavého

právneho záujmu (ex offo) v každom štádiu konania – vyžaduje sa, aby tento naliehavý

záujem bol daný nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase

rozhodovania odvolacieho súdu. Bez doloženej existencie takéhoto záujmu musí súd žalobu

podľa zamietnuť ako neprípustnú. Ide o samostatný a prvoradý dôvod

pre jej zamietnutie, v dôsledku čoho ak súd dospeje k záveru, že určovacia žaloba podľa §

80 písm. c) nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na

požadovanom určení procesne prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne takú

žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (viď. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1

Cdo/44/2008). Nie je vylúčené ani podanie určovacej žaloby neuvedenej v § 80 písm. c) O.

s. p. O takúto žalobu ide tiež vtedy, keď navrhovateľ nepožaduje určiť existenciu alebo

neexistenciu právneho vzťahu alebo práva, ale sa domáha určenia existencie alebo

neexistencie právnej skutočnosti. Žaloba, ktorou sa účastník domáha určenia (ne)existencie

právnej skutočnosti, môže byť opodstatnená, pokiaľ má oporu v platnom právnom poriadku

(napr. ust. alebo ); ak však právny poriadok

takúto žalobu nepripúšťa, treba i bez ďalšieho zamietnuť (pozri rozsudok Najvyššieho súdu

SR sp. zn. ).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje

s názorom prvostupňového súdu, ktorý dospel k správnemu záveru, keď na strane

navrhovateľov nevidel existenciu naliehavého právneho záujmu na ich určovacej žalobe.

Bolo potrebné skúmať, či určovacou žalobou ako žiadajú navrhovatelia, sa odstráni

aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľmi a odporcami, ktorý je

ohrozením právneho postavenia (nie faktického) navrhovateľov a ktorý nemožno iným

právnym prostriedkom odstrániť. Povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení zaťažuje navrhovateľov.

V prejednávanej veci je odvolací súd toho názoru, že nárok navrhovateľov, ktorý

si uplatnili v tomto konaní, je riešený v exekučnom konaní a to v ust. § 185 ods. 1

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a tento právny inštitút

predstavuje adekvátny prostriedok ochrany oprávnených záujmov navrhovateľov. V tomto

ustanovení sa uvádza, že ak vykonateľné rozhodnutie, ktoré je podkladom na exekúciu

ukladá, aby povinný vypratal byt, za ktorý treba zabezpečiť či už náhradný byt alebo

náhradné ubytovanie, exekútor vykoná exekúciu až vtedy, keď oprávnený preukáže,

že pre povinného je zabezpečená taká bytová náhrada, aká je určená v rozhodnutí, ktoré

je podkladom exekúcie. Zabezpečenie bytovej náhrady oprávnený môže preukázať rôzne

(napr. predložením návrhu nájomnej zmluvy, predložením písomného vyhlásenia osoby,

ktorá poskytne bytovú náhradu o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme

s povinným a pod.). K tomu, aby exekútor mohol vykonať exekúciu je nutné, aby z tohto

preukazu oprávneného bola jasne zrejmá identita ním zabezpečovanej bytovej náhrady

s náhradou určenou v rozhodnutí, na základe ktorého sa exekúcia navrhuje. Túto otázku

pred vykonaním exekúcie skúma exekútor alebo súd na základe včasnej námietky povinného

proti bytovej náhrade (§ 185 ods. 2,3 Exekučného poriadku). Nájomca môže mať výhrady

voči bytovej náhrade ako aj voči spôsobu jej zabezpečenia. Aby mu právo na bytovú

náhradu nezaniklo musí si svoje právo chrániť súdnou cestou v zmysle ust. § 160 ods. 3

Žalobu treba oprieť o naliehavý právny záujem podľa Ak bude

žaloba opodstatnená, v rozsudku súd určí, že právo na bytovú náhradu nezaniká. Určenie

má slúžiť ako ochrana pred výkonom rozhodnutia postupom podľa § 185 Exekučného

poriadku. Exekúciu vyprataním bytu, za ktorý podľa exekučného titulu treba zabezpečiť

bytovú náhradu môže exekútor vykonať, až keď oprávnený preukáže, že pre povinného

je bytová náhrada zabezpečená. Exekútor túto okolnosť posudzuje pred tým, ako vydá

upovedomenie o začatí exekúcie. Súd sa ňou zaoberá až na základe námietok povinného

proti bytovej náhrade podľa § 185 ods. 2 Exekučného poriadku. Posudzovanie bytovej

náhrady súdnym exekútorom a po podaní námietok pri bytovej náhrade súdom

predpokladá, že oprávnený tvrdí, zároveň predkladá alebo aspoň označuje dôkazy na

preukázanie, že pre povinného je zabezpečená taká bytová náhrada, ktorú určuje exekučný

titul. Námietky proti bytovej náhrade sú vo svojej podstate námietkami proti kvalite tejto

náhrady teda námietkami, či zabezpečená náhrada zodpovedá jej určeniu v exekučnom

titule.

V prejednávanej veci je tak odvolací súd toho názoru, že navrhovatelia v tomto

konaní nemajú naliehavý právny záujem na takejto určovacej žalobe a teda na určení

skutkovej okolnosti, že nárok odporcov na bytovú náhradu zanikol, nakoľko zákon takúto

určovaciu žalobu v hmotnom práve nepripúšťa a samotné posúdenie, či náhradný byt spĺňa

kritériá a charakter bytovej náhrady tak, ako bola stanovená rozhodnutím súdu

je predmetom posúdenia v rámci exekučného konania v zmysle ust. § 185 Exekučného

poriadku. Ďalej odvolací súd uvádza, že rozsudkom nemožno zásadne určiť existenciu

(prípadne neexistenciu) právneho vzťahu alebo práva za dobu minulú, tak ako to v tomto

konaní žiadali určiť navrhovatelia a teda, že nárok odporcov na bytovú náhradu, stanovenú

rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 02. 09. 1996, č. k.

zanikol. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu,

resp. právu v prítomnom čase, t. j. v čase vyhlásenia rozsudku (podľa

je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia).

Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené, napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa pre jeho vecnú správnosť potvrdil (podľa , ), keď tento správne

rozhodol podľa i o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1

v spojení s ust. a v odvolacom konaní úspešným odporcom

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si žiadne neuplatnili a tak žiadne

trovy konania nevznikli».

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje,

že krajský súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľov, pričom

im zároveň poskytol zrozumiteľnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď, prečo ich námietkam

nebolo možné vyhovieť, ktorú založil na relevantnej právnej úprave. Z odôvodnenia

rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že vo veci konajúce

všeobecné súdy postupovali tak v súlade s príslušnými ustanoveniami relevantných

právnych predpisov, ako aj v súlade s ustálenou judikatúrou. Vzhľadom na to, že záver

krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu sp. zn. z 9. januára

2014, ktorým okresný súd návrh sťažovateľov zamietol, je založený na racionálnom,

podrobnom a ústavne konformnom výklade príslušnej právnej úpravy, ústavný súd nevidí

dôvod, aby prehodnocoval jeho závery.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne

neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Ústavný súd konštatuje, že právny názor, na ktorom je založený napadnutý rozsudok

krajského súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a v okolnostiach danej veci nič

nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov

podľa , resp. práva podľa dohovoru.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne

podľa predstáv účastníka konania, a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu

v súlade s objektívnym právom (napr. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

porušením základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu nie je príčinná súvislosť, ktorá by mala za následok porušenie sťažovateľmi

označených práv, a preto túto časť sťažnosti sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva základného práva podľa

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. v období od 31. mája 2013 do 21. septembra 2015

a nekonaním krajského súdu o odvolaní sťažovateľov z 30. a 31. decembra 2013

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa

je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

základných práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte

mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného

práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa . Uvedený právny názor ústavného súdu

je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek

proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným

súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti

podľa (), a preto už k namietanému porušovaniu

základného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. ).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že krajský súd

a okresný súd porušili ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , ako aj právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označených konaniach. Podľa zistenia ústavného súdu boli

už v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu tieto konania právoplatne skončené

(29. septembra 2015).

Keďže sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu, ako aj postupom

krajského súdu v označených konaniach v čase, keď krajský súd už vo veci nekonal,

k namietanému porušovaniu ich základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, ako aj krajským súdom už nemohlo dochádzať.

Čo sa týka námietky sťažovateľov uvedenej v sťažnosti doručenej ústavnému súdu

20. novembra 2015 o nekonaní krajského súdu o ich odvolaniach proti uzneseniam

okresného súdu z 30. a 31. decembra 2013 o uložení im poriadkových pokút

z 9. januára 2014, zo sťažnosti tiež vyplynulo, že „odvolací súd dňa 14. 8. 2015

o uzneseniach OS DS z 9. 1. 2014 rozhodol tak, že nás opäť zaviazal uhradiť poriadkovú

pokutu po 300 €“. Znamená to, že aj v tomto prípade ide o právoplatne skončené konania.

Navyše, ústavný súd poznamenáva, že zo spisovej dokumentácie vyplýva, že uloženie

poriadkových pokút bolo opodstatnené. V nadväznosti na uvedené ústavný súd sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 50

ods. 5 uzneseniami Krajského súdu v Trnave sp. zn.

a sp. zn. zo 14. augusta 2015

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol

už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje

uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

Porušenie základných práv podľa a 2, ako aj

odôvodňujú sťažovatelia napadnutými uzneseniami krajského súdu uložením

im poriadkových opatrení v napadnutom konaní.

Čo sa týka namietaného porušenia základných práv podľa a 2 ,

ústavný súd uvádza, že samotné uloženie procesného opatrenia – poriadkovej pokuty samo

osebe ešte nesignalizuje porušenie týchto základných práv. O porušení týchto základných

práv sú prioritne oprávnené rozhodovať všeobecné súdy na základe sťažovateľmi podaných

návrhov. Právomoc ústavného súdu je subsidiárna.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Čo sa týka namietaného porušenia , ústavný súd uvádza, že medzi

namietaným porušením tohto práva a uložením poriadkovej pokuty napadnutými

uzneseniami krajského súdu nijakým spôsobom nepreukázali príčinnú súvislosť. Ústavná

ochrana pred uložením poriadkového opatrenia v občianskoprávnom konaní pod čl. 50

ods. 5 zjavne nespadá.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom

alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,

ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie

ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne

procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval uvedené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú

(napr. , , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom zodpovedal všetky právne

a skutkovo relevantné otázky, ktoré súvisia s predmetom súdnej ochrany, uviedol, o ktoré

dôkazy oprel svoje závery a prečo odmietol vykonať navrhované dôkazy. Krajský súd

v napadnutom konaní postupoval v medziach svojej právomoci, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne udržateľné. Napadnutý rozsudok je podľa názoru ústavného súdu aj náležite

odôvodnený.

Vo vzťahu k sťažovateľovmu nesúhlasu so spôsobom hodnotenia dôkazov ústavný

súd poukazuje na to, že všeobecné súdy hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného

presvedčenia (voľného uváženia), ktoré však neznamená možnosť ľubovôle z ich strany,

ale musí byť založené na logickom úsudku, ktorý vyplýva zo starostlivého uváženia

všetkých dôkazov získaných a vykonaných zákonným spôsobom.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že mu bolo odňaté právo na prístup k súdu,

pretože vo veci konajúce súdy rozhodli v rozpore s jeho názorom, ústavný súd poukazuje

na to, že do obsahu základného práva podľa nepatrí právo účastníka

konania dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu hodnotenia dôkazov alebo právo

na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym názorom, resp. právo na úspech

v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je ani

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania

(napr. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a obsahom sťažovateľom označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o jeho porušení, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími jeho návrhmi uplatnenými v petite sťažnosti.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľov odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2019