Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/600/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci navrhovateľov: 1/ Q. Q. V., 2/ J. V., obaja bytom Z. R. XX/XX, XXXX G., Rakúsko, proti odporcom: 1/ Q. K., 2/ V. K., obaja bytom K. XX, M., obaja zastúpení advokátkou: JUDr. Eva Bubniaková, AK so sídlom Krížna 8, Dunajská Streda, o bytovej náhrade, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 09. januára 2014, č. k. -344, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali určenia, že nárok odporcov na bytovú náhradu, stanovenú rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 02.09.1996, č. k. , na základe ust. § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka zanikol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že navrhovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcom náhradu trov konania v sume 1.103,70 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, advokátke JUDr. Eve Bubniakovej.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 712c Občianskeho zákonníka, § 137 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 139 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka, § 712c ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, § 80 písm. c) O.s.p., keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporcovia od roku 1974 užívali trojizbový byt na K. ulici, ktorý bol odporcovi v 1/ rade pridelený ako služobný byt zamestnanca ŠPP. Tento byt obýval odporca v 1/ rade so svojou rodinou a v dôchodkovom veku sa dostali do stavu, keď súd privolil výpoveď z nájmu dané navrhovateľmi odporcom. Navrhovateľmi ponúknutý náhradný byt (ktorý sami nazvali náhradným ubytovaním ) bol jednoizbový so spoločným sociálnym zariadením so spoluvlastníčkou domu. Z uvedeného je zrejmé, že ponúknutý byt nebol primeraný ani výmerou ani kvalitou doposiaľ užívaného bytu.

Navyše ponúknutý byt bol v sporovom konaní a spoluvlastníčka keď aj len ústne ale vyslovila nesúhlas s tým, aby sa odporcovia nasťahovali do domu, ktorého bola spoluvlastníčkou. Z LV č. XXXX kat. územie M. , parcela č. 733-dom súp. č. XXX, zastavaná plocha vo výmere 644 m2 a parcela č. 774-záhrada vo výmere 774 m2 v čase sporu vyplýva, že spoluvlastníčkou tejto nehnuteľnosti je E. V. 1/3 + 1/3; Q. V. a J. 84/504+56/504-ín (č.l. 3 spisu ). Keďže odporcom nebol ponúknutý primeraný náhradný byt a nebol daný súhlas väčšinovej spoluvlastníčky, preto odporcom nezanikol nárok na náhradný byt. Tento spor treba posudzovať ako určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) OSP , a preto treba skúmať naliehavý právny záujem. Predmetom konania je určenie , že odporcovia nemajú nárok na bytovú náhradu. Požadované určenie má len povahu predbežnej otázky, nerieši totiž celý obsah resp. dosah

sporného právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem navrhovatelia odôvodnili tým, že po právoplatnosti rozsudku o privolenie výpovede z nájmu podali návrh na exekúciu. Na vykonanie exekúcie bolo súdom vydané poverenie dňa 17.9.2002 o vypratanie bytu č. XX na K. ulici v M. bez bytovej náhrady v konaní . Exekútor nevykonal exekúciu s odôvodnením, že sú povinní zabezpečiť primeraný náhradný byt. Záujem navrhovateľov je vypratať odporcov z predmetného bytu. Súd vyhodnotil naliehavý právny záujem a v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu a dospel k záveru, že navrhovatelia v tomto konaní nepreukázali naliehavý právny záujem na veci. Aj v prípade úspechu v tomto konaní by sa nevyriešil zámer navrhovateľov. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti treba mať zato, že odporcom nevznikla zákonná povinnosť uzavrieť nájomnú zmluvu a preto ich nárok na bytovú náhradu nezanikol. Z týchto dôvodov súd návrh navrhovateľov zamietol. Odporcovia mali v konaní úspech preto im súd v súlade s ust. § 142 ods. 1 OSP priznal náhradu trov konania. Trovy konania predstavujú podľa § 10 a 13 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb , právnej zástupkyni patrí odmena za 1 úkon právnej služby 2 x 42,792 € + režijný paušál. V tomto konaní právna zástupkyňa poskytla nasledovné právne služby: prevzatie veci 21.9.2009 (2 x 42,792 + 6,95 € paušál); štúdium spisu dňa 23.1.2009 (2 x 42,792 + 6,95 € paušál); pojednávanie: dňa 5.2.2009 (2 x 42,792 + 6,95 € paušál); pojednávanie dňa 21.9.2009 (2 x 42,792 + 6,95 € paušál); vyjadrenie k odvolaniu dňa 5.3.2009 (2 x 42,792 + 7,21 € paušál); pojednávanie dňa 7.10.2009 (2 x 42,792 + 7,21 € paušál); konzultácia s klientom 13.9.2012 (2 x 42,792 + 7,63 € paušál); pojednávanie dňa 18.9.2012 (2 x 42,792 + 7,63 € paušál); pojednávanie dňa 15.10.2013 (2 x 42,792 + 7,81 €); pojednávanie dňa 9.1.2014 (2x42,792 + 8,04 €) , vyjadrenie zo dňa 21.10.2013 (42,792 + 7,81 x 2); celkom trovy právneho zastúpenia predstavujú 1.103,70 €.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali každý osobitným podaním v zákonom určenej lehote odvolanie navrhovatelia 1/ a 2/. Ide však o obsahovo totožné odvolanie, v ktorom obaja navrhovatelia žiadajú, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vo veci rozhodol. Navrhovatelia považujú napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za nezákonné, nesprávne a arbitrárne, vydané v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka a O.s.p., čím došlo k vadám podľa § 221 ods. 1 a taktiež k vadám podľa ust. § 205 ods. 2 O.s.p.. Súd vychádza z dôkazu, čo uviedol odporca 1/, že krátko po právoplatnosti rozsudku ich navštívil navrhovateľ 1/ a vyzval ich, aby sa na základe rozsudku vysťahovali z bytu, ponúkol im náhradný jednoizbový byt na F. ulici v rodinnom dome, kde chcel aj ďalšie dve rodiny vysťahovať. Každá rodina mala mať jednu izbu a tri rodiny spoločne majú mať kuchyňu a kúpeľňu. Táto ponuka odznela iba ústne, písomnú výzvu neobdržali. Následne ich navštívila V. E., ktorá bola spoluvlastníčkou predmetného rodinného domu, spolu s navrhovateľmi a upozornila ich, aby sa v žiadnom prípade nevysťahovali z bytu, lebo s navrhovateľmi vedie súdny spor. V. E. túto skutočnosť oznámila aj ich susedom, ktorí tiež mali byť vysťahovaní. Na tejto výpovedi postavil súd dokazovanie, aj keď muselo byť zrejmé, že je to účelové tvrdenie a klamstvo. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 07.11.1997 a odporcom bolo vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady oznámené až listom zo dňa 05.07.2002 v pokuse o mimoexekučnú pokonávku, čiže po 4 rokoch a 8 mesiacoch. Okrem toho navrhovatelia s odporcami komunikovali vždy len písomne. Súd ďalej viedol dokazovanie výpoveďou odporkyne 2/, ktorá sa v celom rozsahu pripojila k výpovedi svojho manžela. Súd ďalej doplnil dokazovanie výpoveďou svedkyne F. B., opatrovníčky V. E. od roku 2001 do roku 2009, ktorá uviedla, že nie je vo veci zaujatá a nevie o čo ide. Svedkyňa zdôrazňovala, že V. E. absolútne nesúhlasila s prisťahovaním odporcu do domu a podľa svedkyne z tohto problému aj ochorela. Mala vedomosť o tom, že V. E. navštívila odporcov a oznámila im, že v žiadnom prípade neprichádza do úvahy, aby tam išli bývať. Svedkyňu ako opatrovníčku V. E. navrhovatelia nikdy nepožiadali o súhlas o nasťahovanie odporcov ako nájomníkov. Súd túto výpoveď svedkyne účelne využíva na kompromitáciu účelnosti náhradného bytu a zamlčuje fakty, že svedkyňa bola uznesením -119, zo dňa 10.10.2001 ustanovená ako opatrovníčka len pre súdne konanie. Okresný súd v Dunajskej Strede až rozsudkom -78, zo dňa 27.05.2003 rozhodol, že spôsobilosť V. E. na právne úkony sa obmedzuje tak, že táto nie je spôsobilá samostatného konania pred úradmi, nie je spôsobilá disponovať s majetkom, ktorého cena prevyšuje 5.000,- Sk ako i mesačnými platbami alebo inými príjmami, ktoré túto čiastku prevyšujú. Týmto rozsudkom však nebola ustanovená V. E. žiadna súdna opatrovníčka. Až na žiadosť navrhovateľov o ustanovenie opatrovníka zo dňa 19.01.2004 súd pod sp. zn. listom zo dňa 04.05.2004 navrhovateľom oznámil, že dňa 25.02.2004 bola pre V. E. ustanovená opatrovníčka v osobe Mgr. F. B., ktorá zo dňa 04.05.2004 zložila sľub opatrovníka. Nakoľko v exekučnej veci vedenej na Exekútorskom úrade JUDr. Jozefa Paráka v Bratislave bolo dňa 17.09.2002 vydané poverenie na exekúciu o vypratanie bytu č. XX na K. ul. č. XX v M. bez bytovej náhrady, stal sa súhlas V. E. k dátumu 01.08.2002, ak by bol potrebný na uzatvorenie nájomnej zmluvy medzi

navrhovateľmi a odporcami bezpredmetný resp. už nebolo potrebné poskytnúť pre stratu práva odporcov na náhradný byt. Navrhovatelia ďalej poukázali na výpoveď svedka Q. K., syna odporcov, ktorý potvrdil skutočnosť, že navrhovatelia ponúkli rodičom náhradný byt, čiže náhradné ubytovanie. Potvrdil, že spoluvlastníčkou tohto rodinného domu bola aj V. E., avšak nevie, či súhlasila s tým, aby sa tam nasťahovali. Navrhovatelia ďalej poukázali na znenie ust. § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka a to konkrétne komentár k Občianskemu zákonníku autorom JUDr. Imrichom Feketem, CSc., rok 2007 na strane 799, kde sa uvádza, že odmietnutie návrhu na uzavretie zmluvy podľa § 712c ods. 3 O.z. alebo neprijatie návrhu v 30 - dňovej lehote od jeho doručenia má za následok zánik práva na bytovú náhradu a tohto práva sa nemožno ani neskôr dovolať na súde. Zánik práva zákon viaže na uplynutie zákonom určeného času. Ak má právo preklúziu zaniknúť, musí to byť priamo ustanovené v zákone. Takýmto spôsobom môže právo zaniknúť len vtedy, keď je to expressis verbis v príslušnom zákone stanovené. Ako je z dokazovania preukázané, nedošlo k uzavretiu zmluvy o bytovej náhrade v lehote 30 dní a nedošlo ani k uzavretiu nájomnej zmluvy bytu, z dôvodu, že odporcovia nereagovali na ponuku o bytovej náhrade vôbec. Ako sami uviedli, na základe vyjadrenia resp. nesúhlasu V. E., čo je pre danú vec bezdôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 28.01.2011, sp. zn. v podobnej veci okrem iného uviedol, že nárok na bytovú náhradu zanikne podľa ust. § 712c ods. 3 O.z. aj v tom prípade, keď zo strany nájomcu dôjde k odopretiu prijatia vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady, čo zodpovedá de facto bezdôvodnému neuzavretiu zmluvy o bytovej náhrade. Čiže zaoberať sa, či bola alebo nebola bytová náhrada v súlade s § 712a O.z. je po jej strate preklúziu práva na bytovú náhradu bezpredmetné. Navrhovatelia 1/ a 2/ si každý uplatnili náhradu trov odvolacieho konania za stratu času 5 hod. po 40,- eur , v celkovej sume 200,- eur.

K odvolaniu navrhovateľa 1/ zaslala písomné vyjadrenie navrhovateľka 2/, v ktorom uviedla, že odvolanie dokumentuje skutkový stav a pochybenie súdu prvého stupňa a preto navrhuje, aby súd druhého stupňa odvolaniu vyhovel.

K odvolaniu navrhovateľky 2/ zaslal písomné vyjadrenie navrhovateľ 1/, v ktorom uviedol, že odvolanie dokumentuje skutkový stav a pochybenie súdu prvého stupňa a preto navrhli, aby súd druhého stupňa odvolaniu vyhovel.

Odporcovia 1/, 2/ odvolací návrh nepodali, k odvolaniu navrhovateľov 1, 2/ písomné vyjadrenie nezaslali.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené osoby - účastníci konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej je vecne správny a je potrebné ho v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. je návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhajú určenia, že nárok odporcu na bytovú náhradu stanovenú rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej Strede č. k. , zo dňa 02.09.1996 na základe ust. § 712c ods. 3 zanikol.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietnutý.

Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľov uplatneného nároku a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.

Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu v žiadnej časti preskúmavaného rozhodnutia odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Keďže prvostupňový súd napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom s týmto odôvodnením sa súd plne stotožňuje a zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ

pre rozhodnutie, odvolací súd nemá čo k veci dodať. K odvolacím argumentom navrhovateľov sa však žiada uviesť nasledovné.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že napriek argumentácii súdu prvého stupňa viažúcej sa na popísanie dôvody zamietnutia návrhu navrhovateľov sa navrhovateľom v prvom rade nepodarilo preukázať naliehavý právny záujem na žiadanom určení.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhu na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O. s. p. je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem navrhovateľa. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jedna z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: odporcom je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru navrhovateľa, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (porovnaj § 154 ods. 1, § 211 ods. 3 O. s. p.).

Rozsudok súdu znejúci na plnenie nevyhnutne obsahuje určenie práva alebo právneho vzťahu, ale toto určenie sa uvedie iba v odôvodnení rozsudku ako predpoklad pre výrok na plnenie. Sú však aj situácie, keď sa s návrhmi na plnenie nevystačí a keď treba rozhodnúť o samej existencii práv alebo právneho vzťahu. Navrhovateľ nežiada plnenie, ale žiada určenie, ktoré samo vyvolá určité právne následky. Preto vznikla určovacia žaloba ako doplnok žaloby na plnenie, aby bolo možné poskytnúť aj nepriamu ochranu právnym pomerom tam, kde sú ohrozené. Určovacou žalobou sa navrhovateľ nedomáha prisúdenia plnenia, nedomáha sa teda vydania exekučného titulu, ale jeho zámerom je, aby súd v rozsudku vyriekol, že určité právo či právny vzťah existuje alebo neexistuje. Navrhovateľ podaním určovacej žaloby vyjadruje, že mu k ochrane práva postačí jeho určenie - „danie mu istoty práva“. Požadované určenie sa pritom nemôže týkať existencie alebo neexistencie samotnej právnej skutočnosti, ale len práva alebo právneho vzťahu. Určovacie žaloby majú len preventívnu funkciu, smerujú k tomu, aby sa porušeniu práva v budúcnosti predišlo. Z tohto dôvodu žaloba na určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde je možné domáhať sa ochrany žalobou na plnenie. Právo (právny vzťah), existenciu alebo neexistenciu ktorého určovací výrok vyslovuje, je týmto výrokom vždy určované len vo vzťahu k prítomnosti. Ako uvádza judikatúra (porovnaj napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. apríla 1985 sp. zn. , z 26. augusta 1993 sp. zn. , z 24. marca 1997 sp. zn. ), rozsudkom nemožno zásadne určiť existenciu (prípadne neexistenciu) právneho vzťahu alebo práva za dobu minulú. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu v prítomnom čase, t. j. v čase vyhlásenia rozsudku (podľa § 154 ods. 1 O. s. p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp.zn. , publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto

neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn.3 Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo.

Z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd v Dunajskej Strede rozsudkom zo dňa 09.02.1996 privolil navrhovateľom k výpovedi z nájmu bytu č. XX, v dome súp. č. XXX, nachádzajúcom sa v M., na K. ul. č. XX, ktorú dali navrhovatelia odporcom dňa 12.07.1995. Odporcom bola uložená povinnosť sa z predmetného bytu vysťahovať do 15 dní odo dňa zabezpečenia náhradného bytu. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 07.11.1997, výpovedná trojmesačná lehota začala plynúť 01.12.1997 a skončila dňa 28.02.1998. Navrhovatelia ponúkli odporcom možnosť uzavretia zmluvy o nájme na dobu určitú. Náhradné ubytovanie zabezpečili v rodinnom dome na F. ul. č. XX v M., ktorého boli v tom čase spoluvlastníkmi v podiele 1/3. Listom zo dňa 03.07.2002 boli odporcovia vyzvaní na vypratanie bytu a zároveň im bolo oznámené, že im zabezpečili náhradné ubytovanie na adr. F. č. XX v M., preto ich vyzývajú, aby do 15.dňa odo dňa obdržania výzvy vypratali nájomný byt, v ktorom bývali, v opačnom prípade budú nútení pristúpiť k výkonu rozhodnutia vyprataním nehnuteľnosti. Okresný súd Dunajská Streda dňa 17.09.2002 vydal poverenie exekútorovi JUDr. Jozefovi Parákovi na vykonanie exekúcie o vypratanie bytu č. XX, na K. ul. č. XX v M. v konaní vedenom pod sp. zn. . Odporcovia sa odmietli do tohto bytu nasťahovať a uzavrieť zmluvu o nájme. Odporcovia s návrhom navrhovateľov nesúhlasili a žiadali návrh zamietnuť z dôvodu, že ponúknutý byt na užívanie nebol vhodný na bývanie, navyše tento byt mali navrhovatelia v sporovom konaní so spoluvlastníčkou a navrhovatelia neponúkli bytovú náhradu písomnou formou, ale iba ústnou. Ponúknutý byt nespĺňal štandard bytu, ktorý obývali odporcovia, nakoľko namiesto 3-izbového bytu bol ponúknutý jednoizbový so spoločnou kuchyňou a sociálnymi zariadeniami, ktoré mali používať ešte ďalšie dve rodiny. Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 18.09.2012 návrh navrhovateľov zamietol, ktoré rozhodnutie bolo v dôsledku podaného odvolania navrhovateľov uznesením Krajského súd v Trnave zo dňa 31.05.2013, sp. zn. -255 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Navrhovatelia odôvodňovali svoj naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe tým, že po právoplatnosti rozsudku o privolanie výpovede z nájmu podali návrh na exekúciu. Na vykonanie exekúcie bolo súdom vydané poverenie dňa 17.09.2002, vedenej pod sp. zn. . Exekútor nevykonal exekúcie s odôvodnením, že povinní majú zabezpečiť primeraný náhradný byt. Záujem navrhovateľov je vypratať odporcov z predmetného bytu. Súd prvého stupňa vyhodnotil naliehavý právny záujem navrhovateľov tak, že dospel k záveru, že navrhovatelia v tomto konaní nepreukázali naliehavý právny záujem, keď uviedli, že aj keby súd vyhovel, neviedlo by to k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľov alebo k zamedzeniu ohrozenia ich práva. Vzhľadom na to, že určenie, že odporcovia nemajú právo na bytovú náhradu sa nemôže vyriešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu medzi účastníkmi a preto nemôže byť na takomto určení naliehavý právny záujem v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p.

Občiansky súdny poriadok ust. § 80 písm. c) O.s.p. označuje za procesne prípustnú žalobu na určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na takom určení naliehavý právny záujem. V súlade s týmto ustanovením skúma existenciu naliehavého právneho záujmu (ex offo) v každom štádiu konania

- vyžaduje sa, aby tento naliehavý záujem bol daný nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Bez doloženej existencie takéhoto záujmu musí súd žalobu podľa § 80 písm. c) O.s.p. zamietnuť ako neprípustnú. Ide o samostatný a prvoradý dôvod pre jej zamietnutie, v dôsledku čoho ak súd dospeje k záveru, že určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) O.s.p. nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení procesne prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne takú žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (viď. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Nie je vylúčené ani podanie určovacej žaloby neuvedenej v § 80 písm. c) O.s.p.. O takúto žalobu ide tiež vtedy, keď navrhovateľ nepožaduje určiť existenciu alebo neexistenciu právneho vzťahu alebo práva, ale sa domáha určenia existencie alebo neexistencie právnej skutočnosti. Žaloba, ktorou sa účastník domáha určenia (ne)existencie právnej skutočnosti, môže byť

opodstatnená, pokiaľ má oporu v platnom právnom poriadku (napr. ust. § 77 Zákonníka práce alebo § 175 ods. 2 O.s.p.); ak však právny poriadok takúto žalobu nepripúšťa, treba i bez ďalšieho zamietnuť (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, ktorý dospel k správnemu záveru, keď na strane navrhovateľov nevidel existenciu naliehavého právneho záujmu na ich určovacej žalobe. Bolo potrebné skúmať, či určovacou žalobou ako žiadajú navrhovatelia, sa odstráni aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľmi a odporcami, ktorý je ohrozením právneho postavenia (nie faktického) navrhovateľov a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť. Povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení zaťažuje navrhovateľov.

V prejednávanej veci je odvolací súd toho názoru, že nárok navrhovateľov, ktorý si uplatnili v tomto konaní, je riešený v exekučnom konaní a to v ust. § 185 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a tento právny inštitút predstavuje adekvátny prostriedok ochrany oprávnených záujmov navrhovateľov. V tomto ustanovení sa uvádza, že ak vykonateľné rozhodnutie, ktoré je podkladom na exekúciu ukladá, aby povinný vypratal byt, za ktorý treba zabezpečiť či už náhradný byt alebo náhradné ubytovanie, exekútor vykoná exekúciu až vtedy, keď oprávnený preukáže, že pre povinného je zabezpečená taká bytová náhrada, aká je určená v rozhodnutí, ktoré je podkladom exekúcie. Zabezpečenie bytovej náhrady oprávnený môže preukázať rôzne (napr. predložením návrhu nájomnej zmluvy, predložením písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne bytovú náhradu o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme s povinným a pod.). K tomu, aby exekútor mohol vykonať exekúciu je nutné, aby z tohto preukazu oprávneného bola jasne zrejmá identita ním zabezpečovanej bytovej náhrady s náhradou určenou v rozhodnutí, na základe ktorého sa exekúcia navrhuje. Túto otázku pred vykonaním exekúcie skúma exekútor alebo súd na základe včasnej námietky povinného proti bytovej náhrade (§ 185 ods. 2,3 Exekučného poriadku). Nájomca môže mať výhrady voči bytovej náhrade ako aj voči spôsobu jej zabezpečenia. Aby mu právo na bytovú náhradu nezaniklo musí si svoje právo chrániť súdnou cestou v zmysle ust. § 160 ods. 3 O.s.p. Žalobu treba oprieť o naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O.s.p.. Ak bude žaloba opodstatnená, v rozsudku súd určí, že právo na bytovú náhradu nezaniká. Určenie má slúžiť ako ochrana pred výkonom rozhodnutia postupom podľa § 185 Exekučného poriadku. Exekúciu vyprataním bytu, za ktorý podľa exekučného titulu treba zabezpečiť bytovú náhradu môže exekútor vykonať, až keď oprávnený preukáže, že pre povinného je bytová náhrada zabezpečená. Exekútor túto okolnosť posudzuje pred tým, ako vydá upovedomenie o začatí exekúcie. Súd sa ňou zaoberá až na základe námietok povinného proti bytovej náhrade podľa § 185 ods. 2 Exekučného poriadku. Posudzovanie bytovej náhrady súdnym exekútorom a po podaní námietok pri bytovej náhrade súdom predpokladá, že oprávnený tvrdí, zároveň predkladá alebo aspoň označuje dôkazy na preukázanie, že pre povinného je zabezpečená taká bytová náhrada, ktorú určuje exekučný titul. Námietky proti bytovej náhrade sú vo svojej podstate námietkami proti kvalite tejto náhrady teda námietkami, či zabezpečená náhrada zodpovedá jej určeniu v exekučnom titule.

V prejednávanej veci je tak odvolací súd toho názoru, že navrhovatelia v tomto konaní nemajú naliehavý právny záujem na takejto určovacej žalobe a teda na určení skutkovej okolnosti, že nárok odporcov na bytovú náhradu zanikol, nakoľko zákon takúto určovaciu žalobu v hmotnom práve nepripúšťa a samotné posúdenie, či náhradný byt spĺňa kritériá a charakter bytovej náhrady tak, ako bola stanovená rozhodnutím súdu je predmetom posúdenia v rámci exekučného konania v zmysle ust. § 185 Exekučného poriadku. Ďalej odvolací súd uvádza, že rozsudkom nemožno zásadne určiť existenciu (prípadne neexistenciu) právneho vzťahu alebo práva za dobu minulú, tak ako to v tomto konaní žiadali určiť navrhovatelia a teda, že nárok odporcov na bytovú náhradu, stanovenú rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 02.09.1996, č. k. zanikol. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu v prítomnom čase, t. j. v čase vyhlásenia rozsudku (podľa § 154 ods. 1 O. s. p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia).

Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa pre jeho vecnú správnosť potvrdil (podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p.), keď tento správne rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. i o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešným odporcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si žiadne neuplatnili a tak žiadne trovy konania nevznikli.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali určenia, že nárok odporcov na bytovú náhradu, stanovenú rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 02.09.1996, č. k. , na základe ust. § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka zanikol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že navrhovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcom náhradu trov konania v sume 1.103,70 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, advokátke JUDr. Eve Bubniakovej.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 712c Občianskeho zákonníka, § 137 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 139 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka, § 712c ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, § 80 písm. c) O.s.p., keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporcovia od roku 1974 užívali trojizbový byt na K. ulici, ktorý bol odporcovi v 1/ rade pridelený ako služobný byt zamestnanca ŠPP. Tento byt obýval odporca v 1/ rade so svojou rodinou a v dôchodkovom veku sa dostali do stavu, keď súd privolil výpoveď z nájmu dané navrhovateľmi odporcom. Navrhovateľmi ponúknutý náhradný byt (ktorý sami nazvali náhradným ubytovaním ) bol jednoizbový so spoločným sociálnym zariadením so spoluvlastníčkou domu. Z uvedeného je zrejmé, že ponúknutý byt nebol primeraný ani výmerou ani kvalitou doposiaľ užívaného bytu.

Navyše ponúknutý byt bol v sporovom konaní a spoluvlastníčka keď aj len ústne ale vyslovila nesúhlas s tým, aby sa odporcovia nasťahovali do domu, ktorého bola spoluvlastníčkou. Z LV č. XXXX kat. územie M. , parcela č. 733-dom súp. č. XXX, zastavaná plocha vo výmere 644 m2 a parcela č. 774- záhrada vo výmere 774 m2 v čase sporu vyplýva, že spoluvlastníčkou tejto nehnuteľnosti je E. V. 1/3 + 1/3; Q. V. a J. 84/504+56/504-ín (č.l. 3 spisu ). Keďže odporcom nebol ponúknutý primeraný náhradný byt a nebol daný súhlas väčšinovej spoluvlastníčky, preto odporcom nezanikol nárok na náhradný byt. Tento spor treba posudzovať ako určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) OSP , a preto treba skúmať naliehavý právny záujem. Predmetom konania je určenie , že odporcovia nemajú nárok na bytovú náhradu. Požadované určenie má len povahu predbežnej otázky, nerieši totiž celý obsah resp. dosah sporného právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem navrhovatelia odôvodnili tým, že po právoplatnosti rozsudku o privolenie výpovede z nájmu podali návrh na exekúciu. Na vykonanie exekúcie bolo súdom vydané poverenie dňa 17.9.2002 o vypratanie bytu č. XX na K. ulici v M. bez bytovej náhrady v konaní . Exekútor nevykonal exekúciu s odôvodnením, že sú povinní zabezpečiť primeraný náhradný byt. Záujem navrhovateľov je vypratať odporcov z predmetného bytu. Súd vyhodnotil naliehavý právny záujem a v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu a dospel k záveru, že navrhovatelia v tomto konaní nepreukázali naliehavý právny záujem na veci. Aj v prípade úspechu v tomto konaní by sa nevyriešil zámer navrhovateľov. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti treba mať zato, že odporcom nevznikla zákonná povinnosť uzavrieť nájomnú zmluvu a preto ich nárok na bytovú náhradu nezanikol. Z týchto dôvodov súd návrh navrhovateľov zamietol. Odporcovia mali v konaní úspech preto im súd v súlade s ust. § 142 ods. 1 OSP priznal náhradu trov konania. Trovy konania predstavujú podľa § 10 a 13 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb , právnej zástupkyni patrí odmena za 1 úkon právnej služby 2 x 42,792 € + režijný paušál. V tomto konaní právna zástupkyňa poskytla nasledovné právne služby: prevzatie veci 21.9.2009 (2 x 42,792 + 6,95 € paušál); štúdium spisu dňa 23.1.2009 (2 x 42,792 + 6,95 € paušál); pojednávanie: dňa 5.2.2009 (2 x 42,792 + 6,95 € paušál); pojednávanie dňa 21.9.2009 (2 x 42,792 + 6,95 € paušál); vyjadrenie k odvolaniu dňa 5.3.2009 (2 x 42,792 + 7,21 € paušál); pojednávanie dňa 7.10.2009 (2 x 42,792 + 7,21 € paušál); konzultácia s klientom 13.9.2012 (2 x 42,792 + 7,63 € paušál); pojednávanie dňa 18.9.2012 (2 x 42,792 + 7,63 € paušál); pojednávanie dňa 15.10.2013 (2 x 42,792 +

7,81 €); pojednávanie dňa 9.1.2014 (2x42,792 + 8,04 €) , vyjadrenie zo dňa 21.10.2013 (42,792 + 7,81 x 2); celkom trovy právneho zastúpenia predstavujú 1.103,70 €.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali každý osobitným podaním v zákonom určenej lehote odvolanie navrhovatelia 1/ a 2/. Ide však o obsahovo totožné odvolanie, v ktorom obaja navrhovatelia žiadajú, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vo veci rozhodol. Navrhovatelia považujú napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za nezákonné, nesprávne a arbitrárne, vydané v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka a O.s.p., čím došlo k vadám podľa § 221 ods. 1 a taktiež k vadám podľa ust. § 205 ods. 2 O.s.p.. Súd vychádza z dôkazu, čo uviedol odporca 1/, že krátko po právoplatnosti rozsudku ich navštívil navrhovateľ 1/ a vyzval ich, aby sa na základe rozsudku vysťahovali z bytu, ponúkol im náhradný jednoizbový byt na F. ulici v rodinnom dome, kde chcel aj ďalšie dve rodiny vysťahovať. Každá rodina mala mať jednu izbu a tri rodiny spoločne majú mať kuchyňu a kúpeľňu. Táto ponuka odznela iba ústne, písomnú výzvu neobdržali. Následne ich navštívila V. E., ktorá bola spoluvlastníčkou predmetného rodinného domu, spolu s navrhovateľmi a upozornila ich, aby sa v žiadnom prípade nevysťahovali z bytu, lebo s navrhovateľmi vedie súdny spor. V. E. túto skutočnosť oznámila aj ich susedom, ktorí tiež mali byť vysťahovaní. Na tejto výpovedi postavil súd dokazovanie, aj keď muselo byť zrejmé, že je to účelové tvrdenie a klamstvo. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 07.11.1997 a odporcom bolo vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady oznámené až listom zo dňa 05.07.2002 v pokuse o mimoexekučnú pokonávku, čiže po 4 rokoch a 8 mesiacoch. Okrem toho navrhovatelia s odporcami komunikovali vždy len písomne. Súd ďalej viedol dokazovanie výpoveďou odporkyne 2/, ktorá sa v celom rozsahu pripojila k výpovedi svojho manžela. Súd ďalej doplnil dokazovanie výpoveďou svedkyne F. B., opatrovníčky V. E. od roku 2001 do roku 2009, ktorá uviedla, že nie je vo veci zaujatá a nevie o čo ide. Svedkyňa zdôrazňovala, že V. E. absolútne nesúhlasila s prisťahovaním odporcu do domu a podľa svedkyne z tohto problému aj ochorela. Mala vedomosť o tom, že V. E. navštívila odporcov a oznámila im, že v žiadnom prípade neprichádza do úvahy, aby tam išli bývať. Svedkyňu ako opatrovníčku V. E. navrhovatelia nikdy nepožiadali o súhlas o nasťahovanie odporcov ako nájomníkov. Súd túto výpoveď svedkyne účelne využíva na kompromitáciu účelnosti náhradného bytu a zamlčuje fakty, že svedkyňa bola uznesením -119, zo dňa 10.10.2001 ustanovená ako opatrovníčka len pre súdne konanie. Okresný súd v Dunajskej Strede až rozsudkom -78, zo dňa 27.05.2003 rozhodol, že spôsobilosť V. E. na právne úkony sa obmedzuje tak, že táto nie je spôsobilá samostatného konania pred úradmi, nie je spôsobilá disponovať s majetkom, ktorého cena prevyšuje 5.000,- Sk ako i mesačnými platbami alebo inými príjmami, ktoré túto čiastku prevyšujú. Týmto rozsudkom však nebola ustanovená V. E. žiadna súdna opatrovníčka. Až na žiadosť navrhovateľov o ustanovenie opatrovníka zo dňa 19.01.2004 súd pod sp. zn. listom zo dňa 04.05.2004 navrhovateľom oznámil, že dňa 25.02.2004 bola pre V. E. ustanovená opatrovníčka v osobe Mgr. F. B., ktorá zo dňa 04.05.2004 zložila sľub opatrovníka. Nakoľko v exekučnej veci vedenej na Exekútorskom úrade JUDr. Jozefa Paráka v Bratislave bolo dňa 17.09.2002 vydané poverenie na exekúciu o vypratanie bytu č. XX na K. ul. č. XX v M. bez bytovej náhrady, stal sa súhlas V. E. k dátumu 01.08.2002, ak by bol potrebný na uzatvorenie nájomnej zmluvy medzi navrhovateľmi a odporcami bezpredmetný resp. už nebolo potrebné poskytnúť pre stratu práva odporcov na náhradný byt. Navrhovatelia ďalej poukázali na výpoveď svedka Q. K., syna odporcov, ktorý potvrdil skutočnosť, že navrhovatelia ponúkli rodičom náhradný byt, čiže náhradné ubytovanie. Potvrdil, že spoluvlastníčkou tohto rodinného domu bola aj V. E., avšak nevie, či súhlasila s tým, aby sa tam nasťahovali. Navrhovatelia ďalej poukázali na znenie ust. § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka a to konkrétne komentár k Občianskemu zákonníku autorom JUDr. Imrichom Feketem, CSc., rok 2007 na strane 799, kde sa uvádza, že odmietnutie návrhu na uzavretie zmluvy podľa § 712c ods. 3 O.z. alebo neprijatie návrhu v 30 - dňovej lehote od jeho doručenia má za následok zánik práva na bytovú náhradu a tohto práva sa nemožno ani neskôr dovolať na súde. Zánik práva zákon viaže na uplynutie zákonom určeného času. Ak má právo preklúziu zaniknúť, musí to byť priamo ustanovené v zákone. Takýmto spôsobom môže právo zaniknúť len vtedy, keď je to expressis verbis v príslušnom zákone stanovené. Ako je z dokazovania preukázané, nedošlo k uzavretiu zmluvy o bytovej náhrade v lehote 30 dní a nedošlo ani k uzavretiu nájomnej zmluvy bytu, z dôvodu, že odporcovia nereagovali na ponuku o bytovej náhrade vôbec. Ako sami uviedli, na základe vyjadrenia resp. nesúhlasu V. E., čo je pre danú vec bezdôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 28.01.2011, sp. zn. v podobnej veci okrem iného uviedol, že nárok na bytovú náhradu zanikne podľa ust. § 712c ods. 3 O.z. aj v tom prípade, keď zo strany nájomcu dôjde k odopretiu prijatia vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady, čo zodpovedá de facto bezdôvodnému neuzavretiu zmluvy o bytovej náhrade. Čiže zaoberať sa, či bola alebo nebola bytová náhrada v súlade s § 712a O.z. je po jej strate preklúziu práva na bytovú

náhradu bezpredmetné. Navrhovatelia 1/ a 2/ si každý uplatnili náhradu trov odvolacieho konania za stratu času 5 hod. po 40,- eur , v celkovej sume 200,- eur.

K odvolaniu navrhovateľa 1/ zaslala písomné vyjadrenie navrhovateľka 2/, v ktorom uviedla, že odvolanie dokumentuje skutkový stav a pochybenie súdu prvého stupňa a preto navrhuje, aby súd druhého stupňa odvolaniu vyhovel.

K odvolaniu navrhovateľky 2/ zaslal písomné vyjadrenie navrhovateľ 1/, v ktorom uviedol, že odvolanie dokumentuje skutkový stav a pochybenie súdu prvého stupňa a preto navrhli, aby súd druhého stupňa odvolaniu vyhovel.

Odporcovia 1/, 2/ odvolací návrh nepodali, k odvolaniu navrhovateľov 1, 2/ písomné vyjadrenie nezaslali.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené osoby - účastníci konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej je vecne správny a je potrebné ho v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. je návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhajú určenia, že nárok odporcu na bytovú náhradu stanovenú rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej Strede č. k. , zo dňa 02.09.1996 na základe ust. § 712c ods. 3 zanikol.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietnutý.

Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľov uplatneného nároku a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.

Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu v žiadnej časti preskúmavaného rozhodnutia odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Keďže prvostupňový súd napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom s týmto odôvodnením sa súd plne stotožňuje a zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie, odvolací súd nemá čo k veci dodať. K odvolacím argumentom navrhovateľov sa však žiada uviesť nasledovné.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že napriek argumentácii súdu prvého stupňa viažúcej sa na popísanie dôvody zamietnutia návrhu navrhovateľov sa navrhovateľom v prvom rade nepodarilo preukázať naliehavý právny záujem na žiadanom určení.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhu na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O. s. p. je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem navrhovateľa. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jedna z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: odporcom je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru navrhovateľa, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný

(existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (porovnaj § 154 ods. 1, § 211 ods. 3 O. s. p.).

Rozsudok súdu znejúci na plnenie nevyhnutne obsahuje určenie práva alebo právneho vzťahu, ale toto určenie sa uvedie iba v odôvodnení rozsudku ako predpoklad pre výrok na plnenie. Sú však aj situácie, keď sa s návrhmi na plnenie nevystačí a keď treba rozhodnúť o samej existencii práv alebo právneho vzťahu. Navrhovateľ nežiada plnenie, ale žiada určenie, ktoré samo vyvolá určité právne následky. Preto vznikla určovacia žaloba ako doplnok žaloby na plnenie, aby bolo možné poskytnúť aj nepriamu ochranu právnym pomerom tam, kde sú ohrozené. Určovacou žalobou sa navrhovateľ nedomáha prisúdenia plnenia, nedomáha sa teda vydania exekučného titulu, ale jeho zámerom je, aby súd v rozsudku vyriekol, že určité právo či právny vzťah existuje alebo neexistuje. Navrhovateľ podaním určovacej žaloby vyjadruje, že mu k ochrane práva postačí jeho určenie - „danie mu istoty práva“. Požadované určenie sa pritom nemôže týkať existencie alebo neexistencie samotnej právnej skutočnosti, ale len práva alebo právneho vzťahu. Určovacie žaloby majú len preventívnu funkciu, smerujú k tomu, aby sa porušeniu práva v budúcnosti predišlo. Z tohto dôvodu žaloba na určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde je možné domáhať sa ochrany žalobou na plnenie. Právo (právny vzťah), existenciu alebo neexistenciu ktorého určovací výrok vyslovuje, je týmto výrokom vždy určované len vo vzťahu k prítomnosti. Ako uvádza judikatúra (porovnaj napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. apríla 1985 sp. zn. , z 26. augusta 1993 sp. zn. , z 24. marca 1997 sp. zn. ), rozsudkom nemožno zásadne určiť existenciu (prípadne neexistenciu) právneho vzťahu alebo práva za dobu minulú. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu v prítomnom čase, t. j. v čase vyhlásenia rozsudku (podľa § 154 ods. 1 O. s. p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp.zn. , publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn.3 Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo.

Z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd v Dunajskej Strede rozsudkom zo dňa 09.02.1996 privolil navrhovateľom k výpovedi z nájmu bytu č. XX, v dome súp. č. XXX, nachádzajúcom sa v M., na K. ul. č. XX, ktorú dali navrhovatelia odporcom dňa 12.07.1995. Odporcom bola uložená povinnosť sa z predmetného bytu vysťahovať do 15 dní odo dňa zabezpečenia náhradného bytu. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 07.11.1997, výpovedná trojmesačná lehota začala plynúť 01.12.1997 a skončila dňa 28.02.1998. Navrhovatelia ponúkli odporcom možnosť uzavretia zmluvy o nájme na dobu určitú. Náhradné ubytovanie zabezpečili v rodinnom dome na F. ul. č. XX v M., ktorého boli v tom čase spoluvlastníkmi v podiele 1/3. Listom zo dňa 03.07.2002 boli odporcovia vyzvaní na vypratanie bytu

a zároveň im bolo oznámené, že im zabezpečili náhradné ubytovanie na adr. F.. XX v M., preto ich vyzývajú, aby do 15.dňa odo dňa obdržania výzvy vypratali nájomný byt, v ktorom bývali, v opačnom prípade budú nútení pristúpiť k výkonu rozhodnutia vyprataním nehnuteľnosti. Okresný súd Dunajská Streda dňa 17.09.2002 vydal poverenie exekútorovi JUDr. Jozefovi Parákovi na vykonanie exekúcie o vypratanie bytu č. XX, na K. ul. č. XX v M. v konaní vedenom pod sp. zn. . Odporcovia sa odmietli do tohto bytu nasťahovať a uzavrieť zmluvu o nájme. Odporcovia s návrhom navrhovateľov nesúhlasili a žiadali návrh zamietnuť z dôvodu, že ponúknutý byt na užívanie nebol vhodný na bývanie, navyše tento byt mali navrhovatelia v sporovom konaní so spoluvlastníčkou a navrhovatelia neponúkli bytovú náhradu písomnou formou, ale iba ústnou. Ponúknutý byt nespĺňal štandard bytu, ktorý obývali odporcovia, nakoľko namiesto 3-izbového bytu bol ponúknutý jednoizbový so spoločnou kuchyňou a sociálnymi zariadeniami, ktoré mali používať ešte ďalšie dve rodiny. Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 18.09.2012 návrh navrhovateľov zamietol, ktoré rozhodnutie bolo v dôsledku podaného odvolania navrhovateľov uznesením Krajského súd v Trnave zo dňa 31.05.2013, sp. zn. -255 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Navrhovatelia odôvodňovali svoj naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe tým, že po právoplatnosti rozsudku o privolanie výpovede z nájmu podali návrh na exekúciu. Na vykonanie exekúcie bolo súdom vydané poverenie dňa 17.09.2002, vedenej pod sp. zn. . Exekútor nevykonal exekúcie s odôvodnením, že povinní majú zabezpečiť primeraný náhradný byt. Záujem navrhovateľov je vypratať odporcov z predmetného bytu. Súd prvého stupňa vyhodnotil naliehavý právny záujem navrhovateľov tak, že dospel k záveru, že navrhovatelia v tomto konaní nepreukázali naliehavý právny záujem, keď uviedli, že aj keby súd vyhovel, neviedlo by to k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľov alebo k zamedzeniu ohrozenia ich práva. Vzhľadom na to, že určenie, že odporcovia nemajú právo na bytovú náhradu sa nemôže vyriešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu medzi účastníkmi a preto nemôže byť na takomto určení naliehavý právny záujem v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p.

Občiansky súdny poriadok ust. § 80 písm. c) O.s.p. označuje za procesne prípustnú žalobu na určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na takom určení naliehavý právny záujem. V súlade s týmto ustanovením skúma existenciu naliehavého právneho záujmu (ex offo) v každom štádiu konania

- vyžaduje sa, aby tento naliehavý záujem bol daný nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Bez doloženej existencie takéhoto záujmu musí súd žalobu podľa § 80 písm. c) O.s.p. zamietnuť ako neprípustnú. Ide o samostatný a prvoradý dôvod pre jej zamietnutie, v dôsledku čoho ak súd dospeje k záveru, že určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) O.s.p. nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení procesne prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne takú žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (viď. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Nie je vylúčené ani podanie určovacej žaloby neuvedenej v § 80 písm. c) O.s.p.. O takúto žalobu ide tiež vtedy, keď navrhovateľ nepožaduje určiť existenciu alebo neexistenciu právneho vzťahu alebo práva, ale sa domáha určenia existencie alebo neexistencie právnej skutočnosti. Žaloba, ktorou sa účastník domáha určenia (ne)existencie právnej skutočnosti, môže byť opodstatnená, pokiaľ má oporu v platnom právnom poriadku (napr. ust. § 77 Zákonníka práce alebo § 175 ods. 2 O.s.p.); ak však právny poriadok takúto žalobu nepripúšťa, treba i bez ďalšieho zamietnuť (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, ktorý dospel k správnemu záveru, keď na strane navrhovateľov nevidel existenciu naliehavého právneho záujmu na ich určovacej žalobe. Bolo potrebné skúmať, či určovacou žalobou ako žiadajú navrhovatelia, sa odstráni aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľmi a odporcami, ktorý je ohrozením právneho postavenia (nie faktického) navrhovateľov a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť. Povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení zaťažuje navrhovateľov.

V prejednávanej veci je odvolací súd toho názoru, že nárok navrhovateľov, ktorý si uplatnili v tomto konaní, je riešený v exekučnom konaní a to v ust. § 185 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a tento právny inštitút predstavuje adekvátny prostriedok ochrany oprávnených záujmov navrhovateľov. V tomto ustanovení sa uvádza, že ak vykonateľné rozhodnutie, ktoré je podkladom na exekúciu ukladá, aby povinný vypratal byt, za ktorý treba zabezpečiť či už náhradný byt alebo náhradné ubytovanie, exekútor vykoná exekúciu až vtedy, keď oprávnený preukáže, že

pre povinného je zabezpečená taká bytová náhrada, aká je určená v rozhodnutí, ktoré je podkladom exekúcie. Zabezpečenie bytovej náhrady oprávnený môže preukázať rôzne (napr. predložením návrhu nájomnej zmluvy, predložením písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne bytovú náhradu o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme s povinným a pod.). K tomu, aby exekútor mohol vykonať exekúciu je nutné, aby z tohto preukazu oprávneného bola jasne zrejmá identita ním zabezpečovanej bytovej náhrady s náhradou určenou v rozhodnutí, na základe ktorého sa exekúcia navrhuje. Túto otázku pred vykonaním exekúcie skúma exekútor alebo súd na základe včasnej námietky povinného proti bytovej náhrade (§ 185 ods. 2,3 Exekučného poriadku). Nájomca môže mať výhrady voči bytovej náhrade ako aj voči spôsobu jej zabezpečenia. Aby mu právo na bytovú náhradu nezaniklo musí si svoje právo chrániť súdnou cestou v zmysle ust. § 160 ods. 3 O.s.p. Žalobu treba oprieť o naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O.s.p.. Ak bude žaloba opodstatnená, v rozsudku súd určí, že právo na bytovú náhradu nezaniká. Určenie má slúžiť ako ochrana pred výkonom rozhodnutia postupom podľa § 185 Exekučného poriadku. Exekúciu vyprataním bytu, za ktorý podľa exekučného titulu treba zabezpečiť bytovú náhradu môže exekútor vykonať, až keď oprávnený preukáže, že pre povinného je bytová náhrada zabezpečená. Exekútor túto okolnosť posudzuje pred tým, ako vydá upovedomenie o začatí exekúcie. Súd sa ňou zaoberá až na základe námietok povinného proti bytovej náhrade podľa § 185 ods. 2 Exekučného poriadku. Posudzovanie bytovej náhrady súdnym exekútorom a po podaní námietok pri bytovej náhrade súdom predpokladá, že oprávnený tvrdí, zároveň predkladá alebo aspoň označuje dôkazy na preukázanie, že pre povinného je zabezpečená taká bytová náhrada, ktorú určuje exekučný titul. Námietky proti bytovej náhrade sú vo svojej podstate námietkami proti kvalite tejto náhrady teda námietkami, či zabezpečená náhrada zodpovedá jej určeniu v exekučnom titule.

V prejednávanej veci je tak odvolací súd toho názoru, že navrhovatelia v tomto konaní nemajú naliehavý právny záujem na takejto určovacej žalobe a teda na určení skutkovej okolnosti, že nárok odporcov na bytovú náhradu zanikol, nakoľko zákon takúto určovaciu žalobu v hmotnom práve nepripúšťa a samotné posúdenie, či náhradný byt spĺňa kritériá a charakter bytovej náhrady tak, ako bola stanovená rozhodnutím súdu je predmetom posúdenia v rámci exekučného konania v zmysle ust. § 185 Exekučného poriadku. Ďalej odvolací súd uvádza, že rozsudkom nemožno zásadne určiť existenciu (prípadne neexistenciu) právneho vzťahu alebo práva za dobu minulú, tak ako to v tomto konaní žiadali určiť navrhovatelia a teda, že nárok odporcov na bytovú náhradu, stanovenú rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 02.09.1996, č. k. zanikol. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu v prítomnom čase, t. j. v čase vyhlásenia rozsudku (podľa § 154 ods. 1 O. s. p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia).

Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa pre jeho vecnú správnosť potvrdil (podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p.), keď tento správne rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. i o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešným odporcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si žiadne neuplatnili a tak žiadne trovy konania nevznikli.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.