Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 103/2010
PDF · 303.43 KB
No categories available
I. ÚS 103/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom R. r., zastúpených advokátom
JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v
konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 215/2006 a postupom Krajského súdu v Trnave pri
prerokovaní námietok zaujatosti zákonnej sudkyne v konaní vedenom Okresným súdom
Dunajská Streda pod sp. zn. 7 C 215/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. a I. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010
doručená sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom R. r. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených
advokátom JUDr. M. V., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Dunajská Streda
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 215/2006 a postupom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pri prerokovaní námietok zaujatosti
zákonnej sudkyne v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 215/2006.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia 15. novembra 2006 podali
okresnému súdu návrh na začatie konania, ktorým sa domáhali určenia, že odporcovia
nemajú nárok na bytovú náhradu. Konanie o tomto návrhu je vedené pod sp. zn.
7 C 215/2006 a vec bola pridelená zákonnej sudkyni JUDr. Oľge C.
Okresný súd uznesením z 26. februára 2007 prerušil konanie do právoplatného
rozhodnutia o odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda o povolení
odkladu exekúcie v konaní sp. zn. 6 Er 2774/2002.
Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd uznesením č. k. 10 Co 200/2007-49
z 31. januára 2008 (ďalej len „uznesenie z 31. januára 2008“) zrušil uznesenie okresného
súdu o prerušení konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovatelia uviedli, že „arbitrárnosť a svojvôľu zákonnej sudkyne pri rozhodovaní“
videli už v uznesení o prerušení konania, a preto vo svojom odvolaní z 31. marca 2007 proti
tomuto uzneseniu vzniesli námietku zaujatosti zákonnej sudkyne. Zákonná sudkyňa
vo svojom vyjadrení z 10. septembra 2007 k vznesenej námietke zaujatosti uviedla, že sa
vo veci cíti byť zaujatá. Krajský súd vo svojom uznesení z 31. januára 2008 neprihliadol na
sťažovateľmi vznesenú námietku zaujatosti zákonnej sudkyne z dôvodu, že nespĺňala
zákonné náležitosti podľa § 15a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),
a to konkrétny dôvod, pre ktorý má byť zákonná sudkyňa vylúčená, okrem jej postupu
v konaní, ako ani skutočnosť, keď sa sťažovatelia o dôvode vylúčenia dozvedeli.
V období od 1. apríla 2007 do 30. marca 2008 bola JUDr. C. dočasne pridelená na
výkon funkcie na Krajský súd v Bratislave a vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 7 C
215/2006 bola v tomto období, resp. do 3. apríla 2008, pridelená inému zákonnému sudcovi.
Po rozhodnutí krajského súdu uznesením z 31. januára 2008 bol spis 10. marca 2008
vrátený okresnému súdu a vec bola 3. apríla 2008 opätovne pridelená JUDr. C. ako
zákonnej sudkyni.
Zákonná sudkyňa 14. apríla 2008 oznámila predsedníčke okresného súdu
skutočnosti, pre ktoré sa vo veci cíti byť zaujatá a v ktorých vidí danosť dôvodov na jej
vylúčenie z prerokovania a rozhodnutia veci. Predsedníčka okresného súdu listom z 18.
apríla 2008 predložila oznámenie zákonnej sudkyne zo 14. apríla 2008 na rozhodnutie
krajskému súdu z dôvodu, že podľa nej „niet dôvodu pochybovať o nezaujatosti
namietajúcej sa zákonnej sudkyne“. Krajský súd uznesením č. k. 10 NcC l2/2008-57 z 30.
apríla 2008 (ďalej len „uznesenie z 30. apríla 2008“) o námietke rozhodol tak, že zákonná
sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania, a rozhodovania tejto veci a v odôvodnení
rozhodnutia okrem iného uviedol:
„Namietajúca sa sudkyňa totiž síce už podaním z 10. 9. 2007 adresovaným
predsedníčke okresného súdu urobeným prostredníctvom elektronickej pošty potvrdila
osobnú známosť so žalobcom 1/ z minulosti a tiež stretávanie spolu s uplatnením tvrdenia,
podľa ktorého tento účastník ju (sudkyňu) má surovo ohovárať pred spoločnými známymi
a vyvíjať snahu o ovplyvnenie jej rozhodovacej činnosti (čím okrem iného mal sudkyni
spôsobiť nemalé nepríjemnosti) a na týchto tvrdeniach zotrvala i svojim ostatným podaním
(tvoriacim podklad terajšieho rozhodovania krajského súdu), tieto skutočnosti však ani
podľa názoru tunajšieho súdu pre objektívny vznik pochybností o nezaujatosti nepostačujú
(a to bez ohľadu na to, že v tejto konkrétnej veci tak ku skoršej námietke zaujatosti
vznesenej účastníkom pristúpilo i podanie sudkyne sledujúce rovnaký cieľ).
Tunajší súd totiž už v minulosti vo viacerých veciach obdobnej povahy uzavrel, že
sudcovia (ako ústavní činitelia povolaní rozhodovať spory a iné právne vecí iných fyzických
a tiež právnických osôb vrátane štátu a jeho orgánov) sú ľudia, ktorí nežijú
vo vzduchoprázdne a bežne prichádzajú do kontaktu s rôznymi ľuďmi, z ktorých každý je
potenciálnym (resp. i aktuálnym) účastníkom súdneho konania. Rovnako už viackrát bolo
potom zdôraznené, že u sudcov práve vzhľadom na osobitosť ich postavenia sa predpokladá
na jednej strane uvedomenie si dôležitosti nestrannosti (a to už v podobe dojmu verejnosti
o nestrannosti) súdov a sudcov a na strane druhej relatívne vyššia miera odolnosti voči
vplyvom spôsobilým spochybniť nezaujatosť sudcov (pričom naplneniu uvedených
predpokladov slúži aj odborná príprava sudcov a ďalšie ich vzdelávanie), takže možným
dôvodom vylúčenia sudcu budú spravidla len také okolnosti, ktoré skutočne môžu
objektivitu sudcu spochybniť. Takými dôvodmi by v prejednávanej veci mohla byť napr.
bližšia osobná známosť sudkyne s niektorým z účastníkov prejavujúca sa i častejším
stretávaním dotknutých osôb alebo určitou hĺbkou ich vzťahu (priateľstvo ale tiež možný
opak v podobe nepriateľstva a tým danej možnosti sudkyne účastníkovi s negatívnym
pomerom uškodiť), resp. vzťah obdobnej kvality u sudkyne a zástupcu účastníka, či napokon
osobitný vzťah namietajúcej sa sudkyne k veci (najmä v podobe získania sudkyňou o veci,
teda o predmete konania takých vedomostí, ktoré by inak mohla získať len zákonom
predpísaným spôsobom, teda dokazovaním vykonaným v súlade s príslušnými procesnými
predpismi).
Ani o žiaden z pomerov uvádzaných na ostatnom mieste v prejednávanej veci však
preukázateľne nešlo, pretože tvrdenia namietajúcej sa sudkyne o prostriedkoch použitých vo
vzťahu k jej osobe zo strany žalobcu 1/… ostali len v rovine ničím ďalším nedoložených
tvrdení, z ktorých sudkyňa preukázateľne nevyvodila ani žiadne ďalšie dôsledky (v podobe
prostriedkov právnej ochrany proti útokom zo strany účastníka, pri využití ktorých by už na
vychýlenie pôvodne objektívneho, teda nezaujatého a zásadne rovnakého prístupu k obom
stranám sporu bolo možno usudzovať).
Vedený týmito úvahami preto krajský súd dospel k záveru, že tu v čase jeho
rozhodovania o vylúčení (resp. nevylúčení) sudkyne Okresného súdu Dunajská Streda
JUDr. O. C. nebolo čokoľvek, čo by malo tejto sudkyni pri rešpektovaní jej zákonom
ustanovených povinností brániť v nestrannom prejednaní a rozhodnutí tejto konkrétnej veci
a preto rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia.“
Sťažovatelia k nariadeným pojednávaniam vo veci uviedli: „Prvé pojednávanie
v tejto veci bolo vytýčené až na 26. 06. 2008, t. j. po vyše 19 mesiacoch po podaní návrhu
vo veci samej, avšak toto pojednávanie sa neuskutočnilo, nakoľko účastníci konania sa na
pojednávanie nedostavili. Na ďalšie pojednávanie vytýčené na 11. 09. 2008 sa nedostavili
odporcovia a preto bolo odročené na neurčito. Jediné pojednávania, na ktorých sa
pojednávalo sa konali dňa 19. 01. 2009 a 05. 02. 2009.“
Sťažovatelia 8. apríla 2009 podali predsedníčke okresného súdu ďalšiu námietku
zaujatosti zákonnej sudkyne okrem iných vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 215/2006. Podľa
sťažovateľov táto ich námietka obsahovala „všetky náležitosti vyžadované ust. § 15a OSP
a zároveň aj obsahovalo ďalšie nové skutočnosti, pre ktoré by mala byť zákonná sudkyňa
vylúčená“.
Predsedníčka okresného súdu listom sp. zn. Spr. 332/09 zo 14. apríla 2009 oznámila
sťažovateľom, že „o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom konania v zmysle § 15
ods. 1./ O. s. p. Ako predsedníčka súdu nie som oprávnená konať. Kópie Vášho podania
som postúpila do spisov Vami označených na ďalší postup v zmysle § 16 ods. 1./ O. s. p.“.
Zákonná sudkyňa sa k námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľmi 8. apríla 2009
vyjadrila 30. apríla 2009 a uviedla, že sa vo veci cíti byť zaujatá. Spis bol následne
predložený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke sťažovateľov.
Krajský súd prípisom č. k. 23 NcC 26/2009-124 z 27. mája 2009 doručeným
okresnému súdu 29. júna 2009 vrátil okresnému súdu spis bez rozhodnutia o námietke
zaujatosti zákonnej sudkyne vznesenej sťažovateľmi 8. apríla 2009 a s poukazom na znenie
§ 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 OSP uviedol: „Po oboznámení sa s obsahom uplatnenej námietky
zaujatosti nadriadený súd konštatuje, že sa v nej uvedené skutočnosti výlučne týkajú iba
procesného postupu sudcu v predmetnej veci a v inej veci a nie sú spôsobilým dôvodom na
vylúčenie sudcu v zmysle vyššie citovaných ustanovení. Taktiež je potrebné uviesť, že takáto
námietka zaujatosti sa nadriadenému súdu na prejednania nepredkladá. S poukazom na
vyššie uvedené bola vec prvostupňovému súdu vrátená z dôvodu, že predmetná námietka
zaujatosti sa odvolaciemu súdu nepredkladá.“
Vo veci sa konalo pojednávanie 21. septembra 2009, na ktorom boli sťažovatelia
prvýkrát oboznámení s prípisom krajského súdu č. k. 23 NcC 26/09-124 z 27. mája 2009.
Vzhľadom na to, že s obsahom tohto prípisu nesúhlasili a trvali na svojej námietke
zaujatosti zákonnej sudkyne, požiadali okresný súd o odročenie pojednávania „za účelom
podniknutia vhodných krokov“. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že spis
predloží predsedníčke súdu.
Dňa 28. septembra 2009 sťažovatelia podali predsedníčke okresného súdu sťažnosť
na prieťahy v konaní a zároveň žiadali o prehodnotenie jej postupu vo veci rozhodovania
o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne.
Predsedníčka okresného súdu vybavila sťažnosť listom sp. zn. 1 SprV 17/09
z 23. októbra 2009, v ktorom podrobne zhrnula priebeh konania a uviedla: „súd čo do
plynulosti konania doteraz postupoval bez zbytočných prieťahov“, a preto sťažnosť
hodnotila ako neopodstatnenú. Predsedníčka okresného súdu ďalej uviedla: „svoj postup
ohľadne vznesenej námietky zaujatosti neprehodnotím, nakoľko už o vznesenej námietke
zaujatosti rozhodol nadriadený súd, ktorým rozhodnutím som viazaná.“
List predsedníčky okresného súdu sp. zn. 1 SprV 17/09 z 23. októbra 2009
bol sťažovateľom doručený 10. novembra 2009.
Sťažovatelia poukázali na vzťahujúcu sa judikatúru pri posudzovaní námietok
zaujatosti, ako aj na konkrétne rozhodnutia súdov o námietkach zaujatosti v iných
konaniach, kde sú účastníkmi konania sťažovatelia. Skutočnosti, v ktorých vidia
sťažovatelia porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v postupe
okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o námietkach zaujatosti zákonnej sudkyne
v namietanom konaní vymedzili takto:
«Sťažovatelia sú toho názoru, že reálne už nemôže existovať jednoznačnejší dôkaz na
vylúčenie konkrétneho sudcu z prejednania veci ako ten, keď sa samotný sudca sám
navrhne na vylúčenie, resp. keď na námietku zaujatosti účastníka reaguje tak ako to uviedla
JUDr. C. Tá okrem iného vo svojom poslednom vyjadrení zo dňa 30. 04. 2009 uvádza...
„Som si istá, že som vždy konala nezaujate a nestranne, ale teraz sa domnievam, že takto sa
ďalej konať nedá. V poslednom čase každé stretnutie s navrhovateľom v 1.) rade či na
pojednávaní, alebo v obchode evokuje vo mne psychosomatické symptómy zdravotných
problémov“...
Sťažovatelia sa domnievajú, že o ich námietke zaujatosti podanej a dostatočne
odôvodnenej dňa 08. 04. 2009, ktorú zákonná sudkyňa podporila svojím vyjadrením zo dňa
30. 04. 2009, nadriadený súd do dnes nerozhodol, hoci tak v zmysle zákona a judikatúry
ÚS SR (najmä nálezu II. ÚS 153/08), ako aj judikatúry ESĽP citovanej nižšie mal urobiť.
Porušovateľ v 2.) rade tak svojím postupom tiež porušil právo sťažovateľov na spravodlivé
súdne konanie, už len tým, že o námietke sťažovateľov vôbec nerozhodol. Sťažovatelia sú
toho názoru, že už samotný obsah konkrétnych skutočností uvedených v námietke z 08. 04.
2009 v spojení s vyjadrením sudkyne z 30. 04. 2009 dávali jednoznačné dôvody i dôkazy na
vylúčenie sudkyne. Už len zo samotného postoja sudkyne vyplývajú objektívne pochybnosti
o jej nezaujatosti...
Posledné okolnosti týkajúce sa tohto konania sťažovateľov definitívne presvedčili
o tom, že v tomto konaní konal a rozhodoval od počiatku nielen zaujatý sudca, ktorý okrem
iného spôsobil prieťahy v konaní, ale zaujatou sa javí byť aj predsedníčka súdu, ktorá
v podobných veciach sťažovateľov nerozhoduje rovnako.
Ani tri písomné vyjadrenia sudkyne zachytené v písomnej forme, samotný priebeh,
vedenie konania a postup sudkyne na pojednávaniach nestačili predsednícke a ani
porušovateľovi v 2.) rade, aby zákonnú sudkyňu vylúčili, resp. aby vôbec rozhodli
o námietke sťažovateľov a o návrhu samotnej sudkyne na jej vylúčenie.
Sťažovatelia sú totiž toho názoru, že vyjadrenie sudkyne zo dňa 30. 04. 2009
obsahovalo také nové skutočnosti, ktoré mali byť predmetom preskúmania v rámci
rozhodovania o námietke zaujatosti, resp. návrhu sudkyne na jej vylúčenie v zmysle ust.
§ 15 ods. 1 OSP. Domnievame sa, že posledné vyjadrenie zákonnej sudkyne k svojej
zaujatosti z 30. 04. 2009 bolo natoľko závažného charakteru, že Krajský súd v Trnave sa
v tomto prípade mal vecou riadne zaoberať a v zmysle ust. § 16 OSP aj rozhodnúť. Keďže
námietku zaujatosti sťažovateľa v 1.) rade ako aj vyjadrenia zákonnej sudkyne príslušný súd
vôbec nebral do úvahy, dopustil sa porušenia práva sťažovateľov na riadny a spravodlivý
proces, pretože fakticky ďalej vo veci nechal konať a rozhodovať zaujatú sudkyňu...»
Sťažovatelia vo vzťahu k namietanému porušeniu svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedli:
«Sťažovatelia sú toho názoru, že doba trvania konania už viac ako 3 roky v tak
právne jednoduchej veci ako je posúdenie zániku nároku nájomcu na bytovú náhradu
fyzickej osoby, nie je dobou, ktorá by mala zodpovedať dĺžke konania bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Vo vyjadrení predsedníčky
súdu z 23. 10. 2009 na našu sťažnosť na prieťahy v konaní sa konštatuje, že „súd čo do
plynulosti konania doteraz postupoval bez zbytočných prieťahov a doterajší postup
konajúcej sudkyne bol sťažený aj snahou navrhovateľov o jej vylúčenie z prejednávania
a rozhodovania veci.»
S týmto záverom predsedníčky súdu sa nemôžeme v žiadnom prípade stotožniť,
nakoľko realizácia procesných práv účastníkov… medzi ktoré patrí aj právo podať
námietku zaujatosti, či odvolanie voči rozhodnutiam procesného charakteru, nemôže byť
pripísaná na ťarchu účastníkov konania…
V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú najmä na obdobie od 31. 03. 2007 do 31.
01. 2008 t. j. na obdobie 10 mesiacov, počas ktorého nemohol Krajský súd rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľov proti prerušeniu konania a námietke zaujatosti, nakoľko
porušovateľ v 1.) rade nepredložil spis krajskému súdu kompletný (absentovalo vyjadrenie
zákonnej sudkyne k podanej námietke zaujatosti).
Ďalej v období od 29. 06. 2009 - po vrátení spisu z krajského súdu až do 21. 09. 2009
okresný súd okrem vytýčenia pojednávania nevykonal žiaden iný úkon v merite veci.
Rovnako porušovateľ v 1.) rade nepostupoval v zmysle ust. § 16 ods. 2 OSP, keď od 29. 06.
2009 po doručení spisu späť z krajského súdu včas neupovedomil sťažovateľov o spôsobe,
akým sa vysporiadal s námietkou zaujatosti. Sťažovateľom teda nie je zrejmé, prečo im
porušovateľ v 1.) rade nezaslal oznámenie o tomto prípise odvolacieho súdu (č. l. 125)
písomne skôr, ale pristúpil len k oznámeniu až priamo na pojednávaní dňa 21. 09. 2009.
V tomto postupe totiž tiež možno vidieť objektívne trojmesačné prieťahy v konaní, ako aj
účelový postup súdu znemožňujúci rýchlu a účinnú realizáciu procesných práv účastníkov
konania..»
Vo vzťahu k zachovaniu zákonnej lehoty na podanie tejto sťažnosti sťažovatelia
uviedli:
«V zmysle ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení „Sťažnosť možno
podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo
dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.“ Sťažovatelia sa
o definitívnom nezákonnom a nezvratnom zásahu oboch porušovateľov dozvedeli až
doručením vyjadrenia predsedníčky súdu dňa 10. 11. 2009 a preto majú za to, že splnili
uvedenú základnú procesnú podmienku nevyhnutnú na prípustnosť tejto sťažnosti.
Sťažovatelia sa domnievajú, že aj pokiaľ ide o namietané porušenie práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vychádzajúc z ust. § 53 ods. 1 a 2 zákona č. 38/1993 Z. z.
v platnom znení splnili všetky podmienky prípustnosti tejto sťažnosti. Po podaní sťažnosti
predsedníčke súdu, ktorá mohla svoj postup na pridelenie veci inému sudcovi v zmysle ust.
§ 15 OSP ešte prehodnotiť, sťažovatelia už nemajú dostatočne účinné prostriedky nápravy
súčasného stavu v rámci všeobecných súdov, nakoľko vo veci naďalej podľa názoru
sťažovateľov koná a rozhoduje sudca, ktorý sa nielenže javí sťažovateľom ako zaujatý, ale
svoju zaujatosť aj sám konštatuje a následne premieta do svojich rozhodnutí. Tento
protiústavný stav teda v súčasnosti nejde napraviť ani prípadným čakaním na rozhodnutie
vo veci samej a podaním odvolania, nakoľko sťažovatelia sa chcú vyhnúť tomu, aby túto vec
prejednal už na prvom stupni nezaujatý sudca. Prípadným zrušením rozhodnutia súdu
prvého stupňa za predpokladu naplnenia odvolacích dôvodov v zmysle ust. § 205 OSP a ust.
§ 221 ods. 1 písm. g) OSP sa vec opäť vráti tej istej zaujatej sudkyni, ktorá vo veci
rozhodovala doposiaľ. Preto jediným prostriedkom nápravy súčasného stavu na súde
prvého stupňa môže byť podľa sťažovateľov len účinný zásah Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
Z doterajšieho postupu a rozhodovania porušovateľa v 2.) rade vo veci navyše môžu
sťažovatelia dôvodne predpokladať, že aj o prípadných ďalších námietkach zaujatosti by
nadriadený súd rozhodol rovnako, resp. by nerozhodol vôbec...»
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní „v spojení s postupom
a zásahmi Krajského súdu v Trnave“ a za porušenie týchto práv priznal každému z nich
nárok na finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € od okresného súdu, prikázal okresnému
súdu predložiť spis krajskému súdu „na rozhodnutie o námietke zaujatosti sťažovateľov
uplatnenou ich podaním dňa 08. 04. 2009” a prikázal krajskému súdu, „aby o tejto
námietke zaujatosti náležité rozhodol“, ďalej aby vyslovil porušenie ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v označenom konaní „v spojení s nečinnosťou a postupom Krajského súdu v Trnave“
v tomto konaní, prikázal okresnému súdu a krajskému súdu vo veci konať bez zbytočných
prieťahov a za porušenie týchto práv priznal každému z nich nárok na finančné
zadosťučinenie od okresného súdu v sume 3 000 € a náhradu trov konania.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (I. ÚS 12/01, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 79/07).
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 215/2006 a postupom
krajského súdu pri posúdení námietok zaujatosti zákonnej sudkyne v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 7 C 215/2006
Námietku sťažovateľov o zaujatosti zákonnej sudkyne z 31. marca 2007 vybavil
krajský súd tak, že na ňu neprihliadal z dôvodu, že nespĺňala zákonné náležitosti (uznesenie
krajského súdu z 31. januára 2008), oznámenie zákonnej sudkyne o jej zaujatosti zo
14. apríla 2008 doručené predsedníčke okresného súdu bolo ňou predložené na rozhodnutie
krajskému súdu a ten rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená (uznesenie z 30. apríla
2008), a námietku sťažovateľov podanú 8. apríla 2009 krajský súd vybavil prípisom č. k.
23 NcC 26/09-124 z 27. mája 2009 (ďalej len „prípis z 27. mája 2009“) tak, že ju vrátil bez
rozhodnutia z dôvodu, že námietky obsahujú len okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu
v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní, a tieto nie sú dôvodom na vylúčenie
sudcu a ani na predloženie námietok na rozhodovanie odvolaciemu súdu.
1. Podľa sťažovateľov krajský súd porušil ich označené práva tým, že nerozhodol
o ámietke zaujatosti zákonnej sudkyne nimi vznesenej 8. apríla 2009, ale namiesto toho
podľa § 15a ods. 5 OSP v spojení s § 14 ods. 3 OSP spis s prípisom z 27. mája 2009 vrátil
bez rozhodnutia.
Sťažovatelia boli s prípisom krajského súdu z 27. mája 2009 doručeným okresnému
súdu 29. júna 2009 prvýkrát oboznámení na pojednávaní konanom 21. septembra 2009.
Sťažovatelia sú toho názoru, že krajský súd mal a má vo veci rozhodnúť o ich
námietke podanej 8. apríla 2009, keďže podľa nich sú naplnené dôvody na vylúčenie
zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci, a to tak vzhľadom na obsah ich
námietok, ako aj vzhľadom na obsah troch vyjadrení zákonnej sudkyne, v ktorých potvrdila
svoju zaujatosť (vyjadrenie k námietke sťažovateľov z 31. marca 2007, oznámenie zákonnej
sudkyne o jej zaujatosti zo 14. apríla 2008 a vyjadrenie k námietke sťažovateľov z 8. apríla
2009).
2. Porušenie označených práv okresným súdom vidia sťažovatelia v tom, že
predsedníčka okresného súdu napriek opakovaným námietkam zaujatosti zo strany
sťažovateľov aj zákonnej sudkyne a napriek tomu, že poznala stanovisko zákonnej sudkyne,
ktorá trikrát uviedla, že sa vo veci cíti byť zaujatá (prvýkrát vo vyjadrení k námietke
sťažovateľov z 31. marca 2007, druhýkrát v oznámení zákonnej sudkyne o jej zaujatosti zo
14. apríla 2008 a tretíkrát vo vyjadrení k námietke sťažovateľov z 8. apríla 2009), sama
„v rámci svojich kompetencií“ nepridelila vec na rozhodnutie inému sudcovi. Týmto
postupom sa podľa sťažovateľov predsedníčka okresného súdu „výraznou mierou… tiež
pričinila o vzniknutú situáciu v spore, keď fakticky nechala konať a rozhodovať sudkyňu
o ktorej mohli mať sťažovatelia objektívne pochybnosti o jej nezaujatosti“.
3. Porušenie označených základných a iných práv postupom okresného súdu ďalej
vidia sťažovatelia v samotnej skutočnosti, že vo veci koná podľa nich zaujatá zákonná
sudkyňa.
Podľa sťažovateľov dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu im
začala plynúť až od 10. novembra 2009, keď im bol doručený list predsedníčky okresného
súdu sp. zn. 1 SprV 17/09 z 23. októbra 2009 (ktorým bola vybavená sťažnosť sťažovateľov
z 28. septembra 2009 na prieťahy v konaní, ako aj ich žiadosť o prehodnotenie postupu
predsedníčky okresného súdu a o pridelenie spisu inému sudcovi potom, ako krajský súd
prípisom vrátil ich námietku zaujatosti zákonnej sudkyne podanú 8. apríla 2009 ako
nepredloženú). Podľa sťažovateľov sťažnosť z 28. septembra 2009 podaná predsedníčke
okresného súdu bola ich posledným možným prostriedkom nápravy pred porušovaním nimi
označených práv spočívajúcim v tom, že vo veci koná podľa nich zaujatá zákonná sudkyňa.
Podľa názoru ústavného súdu pre zachovanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti
v časti smerujúcej proti namietanému postupu krajského súdu je rozhodujúce, kedy boli
sťažovatelia oboznámení so spôsobom vybavenia ich námietky zaujatosti krajským súdom.
V danom prípade sťažovatelia doručili ústavnému súdu sťažnosť 8. januára 2010,
pričom s prípisom krajského súdu o vybavení ich námietok zaujatosti zákonnej sudkyne boli
riadne oboznámení okresným súdom na pojednávaní 21. septembra 2009, teda v čase
presahujúcom dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Ústavný súd konštatuje, že predsedníčka okresného súdu nie je opravnou inštanciou
vo vzťahu k postupom a záverom krajského súdu, a preto podanie sťažnosti predsedníčke
okresného súdu následne po oznámení spôsobu vybavenia námietok sťažovateľov krajským
súdom nie je možné považovať za prostriedok nápravy proti postupu krajského súdu
a počítanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu odo dňa doručenia listu
predsedníčky okresného súdu, ktorým vybavila sťažnosť sťažovateľov, tak ako to uviedli
sťažovatelia, nie je akceptovateľné.
Keďže zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti uvedenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nemožno odpustiť, ústavný
súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol o jej odmietnutí v časti smerujúcej proti
postupu krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola
podaná oneskorene.
Napriek odmietnutiu sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu pre
oneskorenosť ústavný súd uvádza, že podľa jeho názoru ak sudca vec predloží
nadriadenému súdu, je tento oprávnený posúdiť, či sa v danom prípade námietka týka len
okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prerokúvanej veci. Ak dospeje
k záveru, že to tak je, môže vybaviť vec aj inak ako rozhodnutím. Iba predloženie veci
nadriadenému súdu nemôže bez ďalšieho zakladať jeho povinnosti o nej rozhodnúť.
Zhodnotenie skutkových okolností o tom, či ide o postup sudcu v konaní, alebo nie, patrí tak
sudcovi, ako aj nadriadenému súdu. V konečnom dôsledku však rozhoduje nadriadený súd,
ktorý ak zistí, že ide o okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní, nerozhoduje už
meritórne o jeho vylúčení alebo nevylúčení.
V danom prípade krajský súd zistil, že námietka sa týka okolností spočívajúcich
v postupe sudcu, a preto prípisom vrátil vec okresnému súdu. Z prípisu vyplýva, že
námietka bola riadne zapísaná v registri krajského súdu pod sp. zn. 23 NcC 26/09 a vec bola
prerokovaná senátom 23 Co, o čom svedčí podpis predsedníčky senátu na prípise. Námietka
nebola vybavená len administratívnym spôsobom, ale bola prerokovaná bez meritórneho
rozhodnutia.
Ústavný súd poznamenáva, že podľa poznatkov zo súdnej praxe niektoré nadriadené
súdy o vrátení veci rozhodujú v takýchto prípadoch uznesením. Takéto uznesenie sa však
nezaoberá meritom (teda nerozhoduje sa ním o vylúčení, resp. nevylúčení vec
prerokúvajúceho sudcu), ale sa ním len konštatuje, že vec nemala byť predložená
nadriadenému súdu, a preto sa vracia súdu prvého stupňa. Voľba spôsobu komunikovania
medzi všeobecnými súdmi vo vzťahu k § 15a ods. 5 OSP je na všeobecných súdoch. Ak
nadriadený súd zvolí formu uznesenia, volí formálnejší spôsob vybavenia veci, ako je
vybavenie prípisom. Preto ak nadriadený súd dospeje k záveru, že námietka sa týka len
okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu a vec mu nemala byť predložená, tak forma
vybavenia veci (uznesenie alebo vrátenie prípisom) nemá žiaden ústavnoprávny rozmer
a ústavnoprávnu relevanciu vo vzťahu k namietajúcemu účastníkovi.
Podľa názoru ústavného súdu to, že krajský súd v danej veci nerozhodol meritórnym
uznesením, nemohlo mať priamu súvislosť s možným porušením označených práv
sťažovateľov.
Zároveň je potrebné uviesť, že prípis krajského súdu, ako to vyplýva aj z už
uvedeného, nie je rozhodnutím v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a preto
ani nedoručením jeho písomného vyhotovenia sťažovateľom zo strany krajského súdu
a okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľov.
Vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu, resp. predsedníčky okresného
súdu ústavný súd konštatuje, že v jej postupe nie je možné ustáliť také skutočnosti, ktoré by
nasvedčovali možnosti porušenia označených základných a iných práv sťažovateľov.
Podľa § 15 OSP, ktorý bol novelou Občianskeho súdneho poriadku účinnou od
15. októbra 2008 (novela zákona č. 384/2008 Z. z.) označený ako § 15 ods. 1 v znení
účinnom v priebehu celého posudzovaného konania, ako aj v aktuálnom znení „Ak sa sudca
dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu.
V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Predseda súdu
môže prideliť vec inému sudcovi, ak s tým sudca, o ktorého vylúčenie ide, súhlasí;
pridelenie zabezpečí podľa osobitného predpisu... Ak ide o vylúčenie sudcu podľa § 14
ods. 1 a predseda súdu má za to, že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu, predloží
vec na rozhodnutie súdu uvedenému v § 16 ods. 1. Na opakované oznámenia tých istých
skutočností súd neprihliadne, ak už o nich nadriadený súd rozhodol; v tomto prípade sa vec
nadriadenému súdu nepredkladá.“.
V prvom rade ústavný súd konštatuje, že zákonná možnosť predsedníčky okresného
súdu prideliť vec inému sudcovi so súhlasom zákonného súdu za stavu pochybností
o nezaujatosti zákonného sudcu je daná len v prípade, ak skutočnosti, pre ktoré je zákonný
sudca vylúčený, oznámi predsedníčke samotný zákonný sudca. Je potrebné dodať, že na
takýto postup účastník konania nemá zákonný nárok a v prípade, ak predseda súdu
nevyužije túto možnosť pridelenia spisu, vec predkladá nadriadenému súdu, ako to bolo aj
v tomto prípade pri vybavení oznámenia zákonnej sudkyne zo 14. apríla 2008.
Za stavu, keď námietky zaujatosti vznesené sťažovateľmi, ako aj oznámenie
zákonnej sudkyne o jej zaujatosti boli vybavené nadriadeným krajským súdom,
predsedníčka okresného súdu je viazaná spôsobom vybavenia týchto námietok krajským
súdom. Predsedníčka okresného súdu nemá zákonnú možnosť revidovať závery krajského
súdu a prideľovať vec inému zákonnému sudcovi na základe už krajským súdom
vybavených námietok.
Preto v postupe predsedníčky okresného súdu v priebehu celého konania, ako ani
v jej odpovedi listom sp. zn. 1 SprV 17/09 z 23. októbra 2009 na sťažnosť sťažovateľov,
ktorým odmietla prehodnotiť svoj postup týkajúci sa sťažovateľmi 8. apríla 2009 vznesenej
námietky zaujatosti z dôvodu, že „už o vznesenej námietke zaujatosti rozhodol nadriadený
súd, ktorým rozhodnutím som viazaná“, rozhodne nie je možné vidieť porušenie
označených základných a iných práv sťažovateľov.
Pokiaľ sťažovatelia videli porušenie svojich označených základných a iných práv aj
v nimi tvrdenej skutočnosti, že ich vec je prerokúvaná zaujatou zákonnou sudkyňou, je
nutné konštatovať, že nie je v právomoci ústavného súdu v okolnostiach tohto prípadu
posudzovať samotnú danosť okolností pre vylúčenie zákonnej sudkyne. To znamená za
stavu, keď sťažnosť bola podaná oneskorene vo vzťahu k vybaveniu všetkých troch
námietok zaujatosti krajským súdom uplatnených sťažovateľmi, resp. zákonnou sudkyňou
v označenom konaní.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia ich základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu (aj jeho predsedníčky) odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 215/2006 a postupom krajského súdu pri prerokovaní
námietok zaujatosti zákonnej sudkyne v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že posudzované konanie pred okresným súdom sa
začalo 15. novembra 2006 a ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu (8. januára 2010)
trvalo viac ako tri roky. Prvým úkonom okresného súdu vo veci bolo prerušenie konania
uznesením z 26. februára 2007, ktoré bolo zrušené uznesením krajského súdu z 31. januára
2008. Spolu s preskúmavaním uznesenia okresného súdu z 26. februára 2007 krajský súd
posudzoval aj prvú sťažovateľmi vznesenú námietku zaujatosti zákonnej sudkyne.
V priebehu apríla 2008 bola predsedníčkou okresného súdu a následne krajským súdom
posudzovaná danosť dôvodov na vylúčenie zákonnej sudkyne na základe jej oznámenia
zo 14. apríla 2008. Pojednávania nariadené na 26. jún 2008 a na 11. september 2008 boli
odročené z dôvodov na strane účastníkov. K prerokovaniu veci došlo na pojednávaniach
nariadených na 19. január 2009 a 5. február 2009. V období od apríla 2009 do júna 2009
bola opätovne okresným a následne krajským súdom riešená sťažovateľmi vznesená
námietka zaujatosti zákonnej sudkyne. Pojednávanie, ktoré sa konalo 21. septembra 2009,
bolo odročené na žiadosť sťažovateľov z dôvodu ich nespokojnosti so spôsobom vybavenia
ich ostatnej námietky zaujatosti zákonnej sudkyne. Ďalšie úkony v posudzovanom konaní
ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu vykonané neboli a vec dosiaľ nebola právoplatne
skončená.
Sťažovatelia zdôraznili najmä neefektívny postup okresného súdu pri nedôvodnom
prerušení konania, ako aj predĺženie rozhodovania o ich prvej námietke zaujatosti krajským
súdom z dôvodu, že zákonná sudkyňa opomenula pri predložení spisu pripojiť svoje
vyjadrenie k námietke, a z toho dôvodu musel byť spis vrátený krajským súdom, a vytýkali
okresnému súdu nesprávny procesný postup spočívajúci v tom, že obsah prípisu krajského
súdu z 27. mája 2009 doručený okresnému súdu 29. júna 2009 im bol oznámený až so
štvormesačným časovým odstupom na pojednávaní konanom 21. septembra 2009.
Vzhľadom na uvedené v spojení s doterajšou dĺžkou posudzovaného konania boli
sťažovatelia toho názoru, že došlo k porušeniu nimi označených základných a iných práv.
Sťažovatelia síce výslovne nevymedzili, v čom vidia porušenie označených
základných a iných práv krajským súdom, z obsahu ich sťažnosti je však možné ustáliť, že
porušenie svojich práv videli zrejme v tom, že krajský súd nerozhodol o ich námietke
zaujatosti zákonnej sudkyne podanej 8. apríla 2009 pozitívne, hoci podľa nich rozhodnúť
mal.
Ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie
každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr.
II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05, IV. ÚS 47/09). V prípade, keď ústavný súd zistil,
že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy
resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto
článkom ústavy (II. ÚS 57/01), prípadne sťažnosti buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo
ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05,
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatoval, že doterajšia dĺžka
namietaného konania (viac ako tri roky), počas ktorého bolo nariadených niekoľko
pojednávaní vo veci, nesignalizuje možnosť porušenia základného práva sťažovateľov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to najmä s prihliadnutím na
konkrétne okolnosti prípadu, keď k doterajšej dĺžke konania prispela nutnosť rozhodovať
o námietkach zaujatosti zákonnej sudkyne vznesených sťažovateľmi, ktoré boli posúdené
ako nedôvodné. Samotné obdobia neefektívnej činnosti alebo nečinnosti okresného súdu, na
ktoré poukázali sťažovatelia vo vzťahu k celkovej dĺžke konania, nedosahujú takú intenzitu,
ktorá by zakladala možnosť porušenie označených práv sťažovateľov.
Krajský súd vybavil sťažovateľmi vznesenú námietku zaujatosti prípisom z 27. mája
2009. Preto nie je možné akceptovať ich argumentáciu, že po vybavení ich námietky týmto
prípisom bol krajský súd nečinný, keďže vo veci mal rozhodnúť a ani ku dňu podania
sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol o námietke rozhodnutím.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia
ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu aj krajského súdu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími
návrhmi sťažovateľov.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2010