Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 103/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom R. r., zastúpených advokátom

JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v

konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Trnave pri

prerokovaní námietok zaujatosti zákonnej sudkyne v konaní vedenom Okresným súdom

Dunajská Streda pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. a I. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010

doručená sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom R. r. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátom JUDr. M. V., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Dunajská Streda

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pri prerokovaní námietok zaujatosti

zákonnej sudkyne v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia 15. novembra 2006 podali

okresnému súdu návrh na začatie konania, ktorým sa domáhali určenia, že odporcovia

nemajú nárok na bytovú náhradu. Konanie o tomto návrhu je vedené pod sp. zn.

a vec bola pridelená zákonnej sudkyni JUDr. Oľge C.

Okresný súd uznesením z 26. februára 2007 prerušil konanie do právoplatného

rozhodnutia o odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda o povolení

odkladu exekúcie v konaní sp. zn. .

Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd uznesením č. k. -49

z 31. januára 2008 (ďalej len „uznesenie z 31. januára 2008“) zrušil uznesenie okresného

súdu o prerušení konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovatelia uviedli, že „arbitrárnosť a svojvôľu zákonnej sudkyne pri rozhodovaní“

videli už v uznesení o prerušení konania, a preto vo svojom odvolaní z 31. marca 2007 proti

tomuto uzneseniu vzniesli námietku zaujatosti zákonnej sudkyne. Zákonná sudkyňa

vo svojom vyjadrení z 10. septembra 2007 k vznesenej námietke zaujatosti uviedla, že sa

vo veci cíti byť zaujatá. Krajský súd vo svojom uznesení z 31. januára 2008 neprihliadol na

sťažovateľmi vznesenú námietku zaujatosti zákonnej sudkyne z dôvodu, že nespĺňala

zákonné náležitosti podľa (ďalej aj „OSP“),

a to konkrétny dôvod, pre ktorý má byť zákonná sudkyňa vylúčená, okrem jej postupu

v konaní, ako ani skutočnosť, keď sa sťažovatelia o dôvode vylúčenia dozvedeli.

V období od 1. apríla 2007 do 30. marca 2008 bola JUDr. C. dočasne pridelená na

výkon funkcie na Krajský súd v Bratislave a vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 7 C

215/2006 bola v tomto období, resp. do 3. apríla 2008, pridelená inému zákonnému sudcovi.

Po rozhodnutí krajského súdu uznesením z 31. januára 2008 bol spis 10. marca 2008

vrátený okresnému súdu a vec bola 3. apríla 2008 opätovne pridelená JUDr. C. ako

zákonnej sudkyni.

Zákonná sudkyňa 14. apríla 2008 oznámila predsedníčke okresného súdu

skutočnosti, pre ktoré sa vo veci cíti byť zaujatá a v ktorých vidí danosť dôvodov na jej

vylúčenie z prerokovania a rozhodnutia veci. Predsedníčka okresného súdu listom z 18.

apríla 2008 predložila oznámenie zákonnej sudkyne zo 14. apríla 2008 na rozhodnutie

krajskému súdu z dôvodu, že podľa nej „niet dôvodu pochybovať o nezaujatosti

namietajúcej sa zákonnej sudkyne“. Krajský súd uznesením č. k. -57 z 30.

apríla 2008 (ďalej len „uznesenie z 30. apríla 2008“) o námietke rozhodol tak, že zákonná

sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania, a rozhodovania tejto veci a v odôvodnení

rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Namietajúca sa sudkyňa totiž síce už podaním z 10. 9. 2007 adresovaným

predsedníčke okresného súdu urobeným prostredníctvom elektronickej pošty potvrdila

osobnú známosť so žalobcom 1/ z minulosti a tiež stretávanie spolu s uplatnením tvrdenia,

podľa ktorého tento účastník ju (sudkyňu) má surovo ohovárať pred spoločnými známymi

a vyvíjať snahu o ovplyvnenie jej rozhodovacej činnosti (čím okrem iného mal sudkyni

spôsobiť nemalé nepríjemnosti) a na týchto tvrdeniach zotrvala i svojim ostatným podaním

(tvoriacim podklad terajšieho rozhodovania krajského súdu), tieto skutočnosti však ani

podľa názoru tunajšieho súdu pre objektívny vznik pochybností o nezaujatosti nepostačujú

(a to bez ohľadu na to, že v tejto konkrétnej veci tak ku skoršej námietke zaujatosti

vznesenej účastníkom pristúpilo i podanie sudkyne sledujúce rovnaký cieľ).

Tunajší súd totiž už v minulosti vo viacerých veciach obdobnej povahy uzavrel, že

sudcovia (ako ústavní činitelia povolaní rozhodovať spory a iné právne vecí iných fyzických

a tiež právnických osôb vrátane štátu a jeho orgánov) sú ľudia, ktorí nežijú

vo vzduchoprázdne a bežne prichádzajú do kontaktu s rôznymi ľuďmi, z ktorých každý je

potenciálnym (resp. i aktuálnym) účastníkom súdneho konania. Rovnako už viackrát bolo

potom zdôraznené, že u sudcov práve vzhľadom na osobitosť ich postavenia sa predpokladá

na jednej strane uvedomenie si dôležitosti nestrannosti (a to už v podobe dojmu verejnosti

o nestrannosti) súdov a sudcov a na strane druhej relatívne vyššia miera odolnosti voči

vplyvom spôsobilým spochybniť nezaujatosť sudcov (pričom naplneniu uvedených

predpokladov slúži aj odborná príprava sudcov a ďalšie ich vzdelávanie), takže možným

dôvodom vylúčenia sudcu budú spravidla len také okolnosti, ktoré skutočne môžu

objektivitu sudcu spochybniť. Takými dôvodmi by v prejednávanej veci mohla byť napr.

bližšia osobná známosť sudkyne s niektorým z účastníkov prejavujúca sa i častejším

stretávaním dotknutých osôb alebo určitou hĺbkou ich vzťahu (priateľstvo ale tiež možný

opak v podobe nepriateľstva a tým danej možnosti sudkyne účastníkovi s negatívnym

pomerom uškodiť), resp. vzťah obdobnej kvality u sudkyne a zástupcu účastníka, či napokon

osobitný vzťah namietajúcej sa sudkyne k veci (najmä v podobe získania sudkyňou o veci,

teda o predmete konania takých vedomostí, ktoré by inak mohla získať len zákonom

predpísaným spôsobom, teda dokazovaním vykonaným v súlade s príslušnými procesnými

predpismi).

Ani o žiaden z pomerov uvádzaných na ostatnom mieste v prejednávanej veci však

preukázateľne nešlo, pretože tvrdenia namietajúcej sa sudkyne o prostriedkoch použitých vo

vzťahu k jej osobe zo strany žalobcu 1/… ostali len v rovine ničím ďalším nedoložených

tvrdení, z ktorých sudkyňa preukázateľne nevyvodila ani žiadne ďalšie dôsledky (v podobe

prostriedkov právnej ochrany proti útokom zo strany účastníka, pri využití ktorých by už na

vychýlenie pôvodne objektívneho, teda nezaujatého a zásadne rovnakého prístupu k obom

stranám sporu bolo možno usudzovať).

Vedený týmito úvahami preto krajský súd dospel k záveru, že tu v čase jeho

rozhodovania o vylúčení (resp. nevylúčení) sudkyne Okresného súdu Dunajská Streda

JUDr. O. C. nebolo čokoľvek, čo by malo tejto sudkyni pri rešpektovaní jej zákonom

ustanovených povinností brániť v nestrannom prejednaní a rozhodnutí tejto konkrétnej veci

a preto rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia.“

Sťažovatelia k nariadeným pojednávaniam vo veci uviedli: „Prvé pojednávanie

v tejto veci bolo vytýčené až na 26. 06. 2008, t. j. po vyše 19 mesiacoch po podaní návrhu

vo veci samej, avšak toto pojednávanie sa neuskutočnilo, nakoľko účastníci konania sa na

pojednávanie nedostavili. Na ďalšie pojednávanie vytýčené na 11. 09. 2008 sa nedostavili

odporcovia a preto bolo odročené na neurčito. Jediné pojednávania, na ktorých sa

pojednávalo sa konali dňa 19. 01. 2009 a 05. 02. 2009.“

Sťažovatelia 8. apríla 2009 podali predsedníčke okresného súdu ďalšiu námietku

zaujatosti zákonnej sudkyne okrem iných vo veci vedenej pod sp. zn. . Podľa

sťažovateľov táto ich námietka obsahovala „všetky náležitosti vyžadované ust.

a zároveň aj obsahovalo ďalšie nové skutočnosti, pre ktoré by mala byť zákonná sudkyňa

vylúčená“.

Predsedníčka okresného súdu listom sp. zn. Spr. 332/09 zo 14. apríla 2009 oznámila

sťažovateľom, že „o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom konania v zmysle § 15

ods. 1./ Ako predsedníčka súdu nie som oprávnená konať. Kópie Vášho podania

som postúpila do spisov Vami označených na ďalší postup v zmysle ./ “.

Zákonná sudkyňa sa k námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľmi 8. apríla 2009

vyjadrila 30. apríla 2009 a uviedla, že sa vo veci cíti byť zaujatá. Spis bol následne

predložený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke sťažovateľov.

Krajský súd prípisom č. k. -124 z 27. mája 2009 doručeným

okresnému súdu 29. júna 2009 vrátil okresnému súdu spis bez rozhodnutia o námietke

zaujatosti zákonnej sudkyne vznesenej sťažovateľmi 8. apríla 2009 a s poukazom na znenie

a uviedol: „Po oboznámení sa s obsahom uplatnenej námietky

zaujatosti nadriadený súd konštatuje, že sa v nej uvedené skutočnosti výlučne týkajú iba

procesného postupu sudcu v predmetnej veci a v inej veci a nie sú spôsobilým dôvodom na

vylúčenie sudcu v zmysle vyššie citovaných ustanovení. Taktiež je potrebné uviesť, že takáto

námietka zaujatosti sa nadriadenému súdu na prejednania nepredkladá. S poukazom na

vyššie uvedené bola vec prvostupňovému súdu vrátená z dôvodu, že predmetná námietka

zaujatosti sa odvolaciemu súdu nepredkladá.“

Vo veci sa konalo pojednávanie 21. septembra 2009, na ktorom boli sťažovatelia

prvýkrát oboznámení s prípisom krajského súdu č. k. -124 z 27. mája 2009.

Vzhľadom na to, že s obsahom tohto prípisu nesúhlasili a trvali na svojej námietke

zaujatosti zákonnej sudkyne, požiadali okresný súd o odročenie pojednávania „za účelom

podniknutia vhodných krokov“. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že spis

predloží predsedníčke súdu.

Dňa 28. septembra 2009 sťažovatelia podali predsedníčke okresného súdu sťažnosť

na prieťahy v konaní a zároveň žiadali o prehodnotenie jej postupu vo veci rozhodovania

o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne.

Predsedníčka okresného súdu vybavila sťažnosť listom sp. zn.

z 23. októbra 2009, v ktorom podrobne zhrnula priebeh konania a uviedla: „súd čo do

plynulosti konania doteraz postupoval bez zbytočných prieťahov“, a preto sťažnosť

hodnotila ako neopodstatnenú. Predsedníčka okresného súdu ďalej uviedla: „svoj postup

ohľadne vznesenej námietky zaujatosti neprehodnotím, nakoľko už o vznesenej námietke

zaujatosti rozhodol nadriadený súd, ktorým rozhodnutím som viazaná.“

List predsedníčky okresného súdu sp. zn. z 23. októbra 2009

bol sťažovateľom doručený 10. novembra 2009.

Sťažovatelia poukázali na vzťahujúcu sa judikatúru pri posudzovaní námietok

zaujatosti, ako aj na konkrétne rozhodnutia súdov o námietkach zaujatosti v iných

konaniach, kde sú účastníkmi konania sťažovatelia. Skutočnosti, v ktorých vidia

sťažovatelia porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru v postupe

okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o námietkach zaujatosti zákonnej sudkyne

v namietanom konaní vymedzili takto:

«Sťažovatelia sú toho názoru, že reálne už nemôže existovať jednoznačnejší dôkaz na

vylúčenie konkrétneho sudcu z prejednania veci ako ten, keď sa samotný sudca sám

navrhne na vylúčenie, resp. keď na námietku zaujatosti účastníka reaguje tak ako to uviedla

JUDr. C. Tá okrem iného vo svojom poslednom vyjadrení zo dňa 30. 04. 2009 uvádza...

„Som si istá, že som vždy konala nezaujate a nestranne, ale teraz sa domnievam, že takto sa

ďalej konať nedá. V poslednom čase každé stretnutie s navrhovateľom v 1.) rade či na

pojednávaní, alebo v obchode evokuje vo mne psychosomatické symptómy zdravotných

problémov“...

Sťažovatelia sa domnievajú, že o ich námietke zaujatosti podanej a dostatočne

odôvodnenej dňa 08. 04. 2009, ktorú zákonná sudkyňa podporila svojím vyjadrením zo dňa

30. 04. 2009, nadriadený súd do dnes nerozhodol, hoci tak v zmysle zákona a judikatúry

ÚS SR (najmä nálezu ), ako aj judikatúry ESĽP citovanej nižšie mal urobiť.

Porušovateľ v 2.) rade tak svojím postupom tiež porušil právo sťažovateľov na spravodlivé

súdne konanie, už len tým, že o námietke sťažovateľov vôbec nerozhodol. Sťažovatelia sú

toho názoru, že už samotný obsah konkrétnych skutočností uvedených v námietke z 08. 04.

2009 v spojení s vyjadrením sudkyne z 30. 04. 2009 dávali jednoznačné dôvody i dôkazy na

vylúčenie sudkyne. Už len zo samotného postoja sudkyne vyplývajú objektívne pochybnosti

o jej nezaujatosti...

Posledné okolnosti týkajúce sa tohto konania sťažovateľov definitívne presvedčili

o tom, že v tomto konaní konal a rozhodoval od počiatku nielen zaujatý sudca, ktorý okrem

iného spôsobil prieťahy v konaní, ale zaujatou sa javí byť aj predsedníčka súdu, ktorá

v podobných veciach sťažovateľov nerozhoduje rovnako.

Ani tri písomné vyjadrenia sudkyne zachytené v písomnej forme, samotný priebeh,

vedenie konania a postup sudkyne na pojednávaniach nestačili predsednícke a ani

porušovateľovi v 2.) rade, aby zákonnú sudkyňu vylúčili, resp. aby vôbec rozhodli

o námietke sťažovateľov a o návrhu samotnej sudkyne na jej vylúčenie.

Sťažovatelia sú totiž toho názoru, že vyjadrenie sudkyne zo dňa 30. 04. 2009

obsahovalo také nové skutočnosti, ktoré mali byť predmetom preskúmania v rámci

rozhodovania o námietke zaujatosti, resp. návrhu sudkyne na jej vylúčenie v zmysle ust.

. Domnievame sa, že posledné vyjadrenie zákonnej sudkyne k svojej

zaujatosti z 30. 04. 2009 bolo natoľko závažného charakteru, že Krajský súd v Trnave sa

v tomto prípade mal vecou riadne zaoberať a v zmysle ust. aj rozhodnúť. Keďže

námietku zaujatosti sťažovateľa v 1.) rade ako aj vyjadrenia zákonnej sudkyne príslušný súd

vôbec nebral do úvahy, dopustil sa porušenia práva sťažovateľov na riadny a spravodlivý

proces, pretože fakticky ďalej vo veci nechal konať a rozhodovať zaujatú sudkyňu...»

Sťažovatelia vo vzťahu k namietanému porušeniu svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedli:

«Sťažovatelia sú toho názoru, že doba trvania konania už viac ako 3 roky v tak

právne jednoduchej veci ako je posúdenie zániku nároku nájomcu na bytovú náhradu

fyzickej osoby, nie je dobou, ktorá by mala zodpovedať dĺžke konania bez zbytočných

prieťahov podľa SR a Dohovoru. Vo vyjadrení predsedníčky

súdu z 23. 10. 2009 na našu sťažnosť na prieťahy v konaní sa konštatuje, že „súd čo do

plynulosti konania doteraz postupoval bez zbytočných prieťahov a doterajší postup

konajúcej sudkyne bol sťažený aj snahou navrhovateľov o jej vylúčenie z prejednávania

a rozhodovania veci.»

S týmto záverom predsedníčky súdu sa nemôžeme v žiadnom prípade stotožniť,

nakoľko realizácia procesných práv účastníkov… medzi ktoré patrí aj právo podať

námietku zaujatosti, či odvolanie voči rozhodnutiam procesného charakteru, nemôže byť

pripísaná na ťarchu účastníkov konania…

V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú najmä na obdobie od 31. 03. 2007 do 31.

01. 2008 t. j. na obdobie 10 mesiacov, počas ktorého nemohol Krajský súd rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľov proti prerušeniu konania a námietke zaujatosti, nakoľko

porušovateľ v 1.) rade nepredložil spis krajskému súdu kompletný (absentovalo vyjadrenie

zákonnej sudkyne k podanej námietke zaujatosti).

Ďalej v období od 29. 06. 2009 - po vrátení spisu z krajského súdu až do 21. 09. 2009

okresný súd okrem vytýčenia pojednávania nevykonal žiaden iný úkon v merite veci.

Rovnako porušovateľ v 1.) rade nepostupoval v zmysle ust. , keď od 29. 06.

2009 po doručení spisu späť z krajského súdu včas neupovedomil sťažovateľov o spôsobe,

akým sa vysporiadal s námietkou zaujatosti. Sťažovateľom teda nie je zrejmé, prečo im

porušovateľ v 1.) rade nezaslal oznámenie o tomto prípise odvolacieho súdu (č. l. 125)

písomne skôr, ale pristúpil len k oznámeniu až priamo na pojednávaní dňa 21. 09. 2009.

V tomto postupe totiž tiež možno vidieť objektívne trojmesačné prieťahy v konaní, ako aj

účelový postup súdu znemožňujúci rýchlu a účinnú realizáciu procesných práv účastníkov

konania..»

Vo vzťahu k zachovaniu zákonnej lehoty na podanie tejto sťažnosti sťažovatelia

uviedli:

«V zmysle ust. v platnom znení „Sťažnosť možno

podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo

dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.“ Sťažovatelia sa

o definitívnom nezákonnom a nezvratnom zásahu oboch porušovateľov dozvedeli až

doručením vyjadrenia predsedníčky súdu dňa 10. 11. 2009 a preto majú za to, že splnili

uvedenú základnú procesnú podmienku nevyhnutnú na prípustnosť tejto sťažnosti.

Sťažovatelia sa domnievajú, že aj pokiaľ ide o namietané porušenie práv podľa čl. 46

ods. 1 a SR vychádzajúc z ust. a

v platnom znení splnili všetky podmienky prípustnosti tejto sťažnosti. Po podaní sťažnosti

predsedníčke súdu, ktorá mohla svoj postup na pridelenie veci inému sudcovi v zmysle ust.

ešte prehodnotiť, sťažovatelia už nemajú dostatočne účinné prostriedky nápravy

súčasného stavu v rámci všeobecných súdov, nakoľko vo veci naďalej podľa názoru

sťažovateľov koná a rozhoduje sudca, ktorý sa nielenže javí sťažovateľom ako zaujatý, ale

svoju zaujatosť aj sám konštatuje a následne premieta do svojich rozhodnutí. Tento

protiústavný stav teda v súčasnosti nejde napraviť ani prípadným čakaním na rozhodnutie

vo veci samej a podaním odvolania, nakoľko sťažovatelia sa chcú vyhnúť tomu, aby túto vec

prejednal už na prvom stupni nezaujatý sudca. Prípadným zrušením rozhodnutia súdu

prvého stupňa za predpokladu naplnenia odvolacích dôvodov v zmysle ust. a ust.

sa vec opäť vráti tej istej zaujatej sudkyni, ktorá vo veci

rozhodovala doposiaľ. Preto jediným prostriedkom nápravy súčasného stavu na súde

prvého stupňa môže byť podľa sťažovateľov len účinný zásah Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

Z doterajšieho postupu a rozhodovania porušovateľa v 2.) rade vo veci navyše môžu

sťažovatelia dôvodne predpokladať, že aj o prípadných ďalších námietkach zaujatosti by

nadriadený súd rozhodol rovnako, resp. by nerozhodol vôbec...»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní „v spojení s postupom

a zásahmi Krajského súdu v Trnave“ a za porušenie týchto práv priznal každému z nich

nárok na finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € od okresného súdu, prikázal okresnému

súdu predložiť spis krajskému súdu „na rozhodnutie o námietke zaujatosti sťažovateľov

uplatnenou ich podaním dňa 08. 04. 2009” a prikázal krajskému súdu, „aby o tejto

námietke zaujatosti náležité rozhodol“, ďalej aby vyslovil porušenie ich základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu v označenom konaní „v spojení s nečinnosťou a postupom Krajského súdu v Trnave“

v tomto konaní, prikázal okresnému súdu a krajskému súdu vo veci konať bez zbytočných

prieťahov a za porušenie týchto práv priznal každému z nich nárok na finančné

zadosťučinenie od okresného súdu v sume 3 000 € a náhradu trov konania.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (, , ).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

krajského súdu pri posúdení námietok zaujatosti zákonnej sudkyne v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn.

Námietku sťažovateľov o zaujatosti zákonnej sudkyne z 31. marca 2007 vybavil

krajský súd tak, že na ňu neprihliadal z dôvodu, že nespĺňala zákonné náležitosti (uznesenie

krajského súdu z 31. januára 2008), oznámenie zákonnej sudkyne o jej zaujatosti zo

14. apríla 2008 doručené predsedníčke okresného súdu bolo ňou predložené na rozhodnutie

krajskému súdu a ten rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená (uznesenie z 30. apríla

2008), a námietku sťažovateľov podanú 8. apríla 2009 krajský súd vybavil prípisom č. k.

-124 z 27. mája 2009 (ďalej len „prípis z 27. mája 2009“) tak, že ju vrátil bez

rozhodnutia z dôvodu, že námietky obsahujú len okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu

v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní, a tieto nie sú dôvodom na vylúčenie

sudcu a ani na predloženie námietok na rozhodovanie odvolaciemu súdu.

1. Podľa sťažovateľov krajský súd porušil ich označené práva tým, že nerozhodol

o ámietke zaujatosti zákonnej sudkyne nimi vznesenej 8. apríla 2009, ale namiesto toho

podľa v spojení s spis s prípisom z 27. mája 2009 vrátil

bez rozhodnutia.

Sťažovatelia boli s prípisom krajského súdu z 27. mája 2009 doručeným okresnému

súdu 29. júna 2009 prvýkrát oboznámení na pojednávaní konanom 21. septembra 2009.

Sťažovatelia sú toho názoru, že krajský súd mal a má vo veci rozhodnúť o ich

námietke podanej 8. apríla 2009, keďže podľa nich sú naplnené dôvody na vylúčenie

zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci, a to tak vzhľadom na obsah ich

námietok, ako aj vzhľadom na obsah troch vyjadrení zákonnej sudkyne, v ktorých potvrdila

svoju zaujatosť (vyjadrenie k námietke sťažovateľov z 31. marca 2007, oznámenie zákonnej

sudkyne o jej zaujatosti zo 14. apríla 2008 a vyjadrenie k námietke sťažovateľov z 8. apríla

2009).

2. Porušenie označených práv okresným súdom vidia sťažovatelia v tom, že

predsedníčka okresného súdu napriek opakovaným námietkam zaujatosti zo strany

sťažovateľov aj zákonnej sudkyne a napriek tomu, že poznala stanovisko zákonnej sudkyne,

ktorá trikrát uviedla, že sa vo veci cíti byť zaujatá (prvýkrát vo vyjadrení k námietke

sťažovateľov z 31. marca 2007, druhýkrát v oznámení zákonnej sudkyne o jej zaujatosti zo

14. apríla 2008 a tretíkrát vo vyjadrení k námietke sťažovateľov z 8. apríla 2009), sama

„v rámci svojich kompetencií“ nepridelila vec na rozhodnutie inému sudcovi. Týmto

postupom sa podľa sťažovateľov predsedníčka okresného súdu „výraznou mierou… tiež

pričinila o vzniknutú situáciu v spore, keď fakticky nechala konať a rozhodovať sudkyňu

o ktorej mohli mať sťažovatelia objektívne pochybnosti o jej nezaujatosti“.

3. Porušenie označených základných a iných práv postupom okresného súdu ďalej

vidia sťažovatelia v samotnej skutočnosti, že vo veci koná podľa nich zaujatá zákonná

sudkyňa.

Podľa sťažovateľov dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu im

začala plynúť až od 10. novembra 2009, keď im bol doručený list predsedníčky okresného

súdu sp. zn. z 23. októbra 2009 (ktorým bola vybavená sťažnosť sťažovateľov

z 28. septembra 2009 na prieťahy v konaní, ako aj ich žiadosť o prehodnotenie postupu

predsedníčky okresného súdu a o pridelenie spisu inému sudcovi potom, ako krajský súd

prípisom vrátil ich námietku zaujatosti zákonnej sudkyne podanú 8. apríla 2009 ako

nepredloženú). Podľa sťažovateľov sťažnosť z 28. septembra 2009 podaná predsedníčke

okresného súdu bola ich posledným možným prostriedkom nápravy pred porušovaním nimi

označených práv spočívajúcim v tom, že vo veci koná podľa nich zaujatá zákonná sudkyňa.

Podľa názoru ústavného súdu pre zachovanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti

v časti smerujúcej proti namietanému postupu krajského súdu je rozhodujúce, kedy boli

sťažovatelia oboznámení so spôsobom vybavenia ich námietky zaujatosti krajským súdom.

V danom prípade sťažovatelia doručili ústavnému súdu sťažnosť 8. januára 2010,

pričom s prípisom krajského súdu o vybavení ich námietok zaujatosti zákonnej sudkyne boli

riadne oboznámení okresným súdom na pojednávaní 21. septembra 2009, teda v čase

presahujúcom dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd konštatuje, že predsedníčka okresného súdu nie je opravnou inštanciou

vo vzťahu k postupom a záverom krajského súdu, a preto podanie sťažnosti predsedníčke

okresného súdu následne po oznámení spôsobu vybavenia námietok sťažovateľov krajským

súdom nie je možné považovať za prostriedok nápravy proti postupu krajského súdu

a počítanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu odo dňa doručenia listu

predsedníčky okresného súdu, ktorým vybavila sťažnosť sťažovateľov, tak ako to uviedli

sťažovatelia, nie je akceptovateľné.

Keďže zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti uvedenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nemožno odpustiť, ústavný

súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol o jej odmietnutí v časti smerujúcej proti

postupu krajského súdu podľa z dôvodu, že bola

podaná oneskorene.

Napriek odmietnutiu sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu pre

oneskorenosť ústavný súd uvádza, že podľa jeho názoru ak sudca vec predloží

nadriadenému súdu, je tento oprávnený posúdiť, či sa v danom prípade námietka týka len

okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prerokúvanej veci. Ak dospeje

k záveru, že to tak je, môže vybaviť vec aj inak ako rozhodnutím. Iba predloženie veci

nadriadenému súdu nemôže bez ďalšieho zakladať jeho povinnosti o nej rozhodnúť.

Zhodnotenie skutkových okolností o tom, či ide o postup sudcu v konaní, alebo nie, patrí tak

sudcovi, ako aj nadriadenému súdu. V konečnom dôsledku však rozhoduje nadriadený súd,

ktorý ak zistí, že ide o okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní, nerozhoduje už

meritórne o jeho vylúčení alebo nevylúčení.

V danom prípade krajský súd zistil, že námietka sa týka okolností spočívajúcich

v postupe sudcu, a preto prípisom vrátil vec okresnému súdu. Z prípisu vyplýva, že

námietka bola riadne zapísaná v registri krajského súdu pod sp. zn. a vec bola

prerokovaná senátom 23 Co, o čom svedčí podpis predsedníčky senátu na prípise. Námietka

nebola vybavená len administratívnym spôsobom, ale bola prerokovaná bez meritórneho

rozhodnutia.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa poznatkov zo súdnej praxe niektoré nadriadené

súdy o vrátení veci rozhodujú v takýchto prípadoch uznesením. Takéto uznesenie sa však

nezaoberá meritom (teda nerozhoduje sa ním o vylúčení, resp. nevylúčení vec

prerokúvajúceho sudcu), ale sa ním len konštatuje, že vec nemala byť predložená

nadriadenému súdu, a preto sa vracia súdu prvého stupňa. Voľba spôsobu komunikovania

medzi všeobecnými súdmi vo vzťahu k je na všeobecných súdoch. Ak

nadriadený súd zvolí formu uznesenia, volí formálnejší spôsob vybavenia veci, ako je

vybavenie prípisom. Preto ak nadriadený súd dospeje k záveru, že námietka sa týka len

okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu a vec mu nemala byť predložená, tak forma

vybavenia veci (uznesenie alebo vrátenie prípisom) nemá žiaden ústavnoprávny rozmer

a ústavnoprávnu relevanciu vo vzťahu k namietajúcemu účastníkovi.

Podľa názoru ústavného súdu to, že krajský súd v danej veci nerozhodol meritórnym

uznesením, nemohlo mať priamu súvislosť s možným porušením označených práv

sťažovateľov.

Zároveň je potrebné uviesť, že prípis krajského súdu, ako to vyplýva aj z už

uvedeného, nie je rozhodnutím v zmysle ustanovení , a preto

ani nedoručením jeho písomného vyhotovenia sťažovateľom zo strany krajského súdu

a okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľov.

Vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu, resp. predsedníčky okresného

súdu ústavný súd konštatuje, že v jej postupe nie je možné ustáliť také skutočnosti, ktoré by

nasvedčovali možnosti porušenia označených základných a iných práv sťažovateľov.

Podľa , ktorý bol novelou účinnou od

15. októbra 2008 (novela ) označený ako v znení

účinnom v priebehu celého posudzovaného konania, ako aj v aktuálnom znení „Ak sa sudca

dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu.

V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Predseda súdu

môže prideliť vec inému sudcovi, ak s tým sudca, o ktorého vylúčenie ide, súhlasí;

pridelenie zabezpečí podľa osobitného predpisu... Ak ide o vylúčenie sudcu podľa § 14

ods. 1 a predseda súdu má za to, že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu, predloží

vec na rozhodnutie súdu uvedenému v § 16 ods. 1. Na opakované oznámenia tých istých

skutočností súd neprihliadne, ak už o nich nadriadený súd rozhodol; v tomto prípade sa vec

nadriadenému súdu nepredkladá.“.

V prvom rade ústavný súd konštatuje, že zákonná možnosť predsedníčky okresného

súdu prideliť vec inému sudcovi so súhlasom zákonného súdu za stavu pochybností

o nezaujatosti zákonného sudcu je daná len v prípade, ak skutočnosti, pre ktoré je zákonný

sudca vylúčený, oznámi predsedníčke samotný zákonný sudca. Je potrebné dodať, že na

takýto postup účastník konania nemá zákonný nárok a v prípade, ak predseda súdu

nevyužije túto možnosť pridelenia spisu, vec predkladá nadriadenému súdu, ako to bolo aj

v tomto prípade pri vybavení oznámenia zákonnej sudkyne zo 14. apríla 2008.

Za stavu, keď námietky zaujatosti vznesené sťažovateľmi, ako aj oznámenie

zákonnej sudkyne o jej zaujatosti boli vybavené nadriadeným krajským súdom,

predsedníčka okresného súdu je viazaná spôsobom vybavenia týchto námietok krajským

súdom. Predsedníčka okresného súdu nemá zákonnú možnosť revidovať závery krajského

súdu a prideľovať vec inému zákonnému sudcovi na základe už krajským súdom

vybavených námietok.

Preto v postupe predsedníčky okresného súdu v priebehu celého konania, ako ani

v jej odpovedi listom sp. zn. z 23. októbra 2009 na sťažnosť sťažovateľov,

ktorým odmietla prehodnotiť svoj postup týkajúci sa sťažovateľmi 8. apríla 2009 vznesenej

námietky zaujatosti z dôvodu, že „už o vznesenej námietke zaujatosti rozhodol nadriadený

súd, ktorým rozhodnutím som viazaná“, rozhodne nie je možné vidieť porušenie

označených základných a iných práv sťažovateľov.

Pokiaľ sťažovatelia videli porušenie svojich označených základných a iných práv aj

v nimi tvrdenej skutočnosti, že ich vec je prerokúvaná zaujatou zákonnou sudkyňou, je

nutné konštatovať, že nie je v právomoci ústavného súdu v okolnostiach tohto prípadu

posudzovať samotnú danosť okolností pre vylúčenie zákonnej sudkyne. To znamená za

stavu, keď sťažnosť bola podaná oneskorene vo vzťahu k vybaveniu všetkých troch

námietok zaujatosti krajským súdom uplatnených sťažovateľmi, resp. zákonnou sudkyňou

v označenom konaní.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia ich základného

práva podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného

súdu (aj jeho predsedníčky) odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu pri prerokovaní

námietok zaujatosti zákonnej sudkyne v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že posudzované konanie pred okresným súdom sa

začalo 15. novembra 2006 a ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu (8. januára 2010)

trvalo viac ako tri roky. Prvým úkonom okresného súdu vo veci bolo prerušenie konania

uznesením z 26. februára 2007, ktoré bolo zrušené uznesením krajského súdu z 31. januára

2008. Spolu s preskúmavaním uznesenia okresného súdu z 26. februára 2007 krajský súd

posudzoval aj prvú sťažovateľmi vznesenú námietku zaujatosti zákonnej sudkyne.

V priebehu apríla 2008 bola predsedníčkou okresného súdu a následne krajským súdom

posudzovaná danosť dôvodov na vylúčenie zákonnej sudkyne na základe jej oznámenia

zo 14. apríla 2008. Pojednávania nariadené na 26. jún 2008 a na 11. september 2008 boli

odročené z dôvodov na strane účastníkov. K prerokovaniu veci došlo na pojednávaniach

nariadených na 19. január 2009 a 5. február 2009. V období od apríla 2009 do júna 2009

bola opätovne okresným a následne krajským súdom riešená sťažovateľmi vznesená

námietka zaujatosti zákonnej sudkyne. Pojednávanie, ktoré sa konalo 21. septembra 2009,

bolo odročené na žiadosť sťažovateľov z dôvodu ich nespokojnosti so spôsobom vybavenia

ich ostatnej námietky zaujatosti zákonnej sudkyne. Ďalšie úkony v posudzovanom konaní

ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu vykonané neboli a vec dosiaľ nebola právoplatne

skončená.

Sťažovatelia zdôraznili najmä neefektívny postup okresného súdu pri nedôvodnom

prerušení konania, ako aj predĺženie rozhodovania o ich prvej námietke zaujatosti krajským

súdom z dôvodu, že zákonná sudkyňa opomenula pri predložení spisu pripojiť svoje

vyjadrenie k námietke, a z toho dôvodu musel byť spis vrátený krajským súdom, a vytýkali

okresnému súdu nesprávny procesný postup spočívajúci v tom, že obsah prípisu krajského

súdu z 27. mája 2009 doručený okresnému súdu 29. júna 2009 im bol oznámený až so

štvormesačným časovým odstupom na pojednávaní konanom 21. septembra 2009.

Vzhľadom na uvedené v spojení s doterajšou dĺžkou posudzovaného konania boli

sťažovatelia toho názoru, že došlo k porušeniu nimi označených základných a iných práv.

Sťažovatelia síce výslovne nevymedzili, v čom vidia porušenie označených

základných a iných práv krajským súdom, z obsahu ich sťažnosti je však možné ustáliť, že

porušenie svojich práv videli zrejme v tom, že krajský súd nerozhodol o ich námietke

zaujatosti zákonnej sudkyne podanej 8. apríla 2009 pozitívne, hoci podľa nich rozhodnúť

mal.

Ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie

každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr.

, , , ). V prípade, keď ústavný súd zistil,

že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi,

ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto

článkom (), prípadne sťažnosti buď nevyhovel (napr. ), alebo

ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú (napr. , , ,

).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatoval, že doterajšia dĺžka

namietaného konania (viac ako tri roky), počas ktorého bolo nariadených niekoľko

pojednávaní vo veci, nesignalizuje možnosť porušenia základného práva sťažovateľov

podľa a práva podľa dohovoru, a to najmä s prihliadnutím na

konkrétne okolnosti prípadu, keď k doterajšej dĺžke konania prispela nutnosť rozhodovať

o námietkach zaujatosti zákonnej sudkyne vznesených sťažovateľmi, ktoré boli posúdené

ako nedôvodné. Samotné obdobia neefektívnej činnosti alebo nečinnosti okresného súdu, na

ktoré poukázali sťažovatelia vo vzťahu k celkovej dĺžke konania, nedosahujú takú intenzitu,

ktorá by zakladala možnosť porušenie označených práv sťažovateľov.

Krajský súd vybavil sťažovateľmi vznesenú námietku zaujatosti prípisom z 27. mája

2009. Preto nie je možné akceptovať ich argumentáciu, že po vybavení ich námietky týmto

prípisom bol krajský súd nečinný, keďže vo veci mal rozhodnúť a ani ku dňu podania

sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol o námietke rozhodnutím.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia

ich základného práva podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu aj krajského súdu

odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími

návrhmi sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010