Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 44/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku a Martina Vernarského

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného spoločnosťou Sýkora –

advokátska kancelária, Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva nebyť stíhaný

inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 31. januára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 5. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojho základného

práva nebyť stíhaný inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 17

ods. 2 (ďalej len „“), jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. januára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 5. decembra 2018.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obvineným

v trestnej veci poškodzovania veriteľa podľa ustanovení § 239 ods. 1 písm. a) ods. 5

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T

14/2016 zo 7. novembra 2016 bolo rozhodnuté o zastavení trestného stíhania podľa § 290

ods. 1 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), pretože v priebehu konania došlo k zmene poškodeného,

a to na základe vzdania sa všetkých práv prvotného poškodeného na základe zmluvy

o postúpení pohľadávky na syna sťažovateľa, ktorý nesúhlasil s trestným stíhaním

sťažovateľa.

3. Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podal prokurátor sťažnosť

v neprospech sťažovateľa, o ktorej rozhodol krajský súd namietaným uznesením tak,

že zrušil prvostupňové uznesenie o zastavení trestného stíhania a uložil okresnému súdu,

aby vo veci znovu konal a rozhodol, pretože záver okresného súdu vedúci k zastaveniu

trestného stíhania nemal oporu v zákonnej úprave a je nesprávny. Následne dovolanie

sťažovateľa [uplatnené dôvody podľa , pozn.]

proti uvedenému druhostupňovému rozhodnutiu bolo namietaným uznesením najvyššieho

súdu podľa ustanovení odmietnuté ako neprípustné.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu v prvom rade dôvodí,

že výklad, ktorý uplatnil najvyšší súd v jeho veci, je „neprípustne reštriktívny a v rozpore

s zaručenými právami“ podľa , a právom podľa

dohovoru, ako aj „formalistický“ a arbitrárny. Najvyšší súd sa „odmietol meritórne

zaoberať dovolaním sťažovateľa napriek tomu, že podmienky na vykonanie dovolacieho

konania boli splnené a zároveň tým, že vo veci vykonal ústavne nesúladný výklad

aplikovaných právnych noriem“. Okresný súd správne podľa neho zastavil jeho trestné

stíhanie „za situácie, ak pôvodný ani nový veriteľ pohľadávky, ktorý je synom obžalovaného

a teda osobou oprávnenou odoprieť vypovedať v zmysle § 221 ods. 1 v spojení s § 130

, neuplatňuje voči obžalovanému náhradu škody, nesúhlasí s vedením

trestného stíhania, žiada trestné stíhanie zastaviť a nežiada náhradu škody, nemožno

v trestnom stíhaní voči obžalovanému pokračovať, tobôž ak je zrejmé, že škoda bola

pôvodnému veriteľovi uhradená“.

5. V ďalšej argumentačnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ súčasne cituje viaceré

príslušné ustanovenia a tvrdí, že krajský súd v namietanom uznesení

„interpretoval dotknuté zákonné ustanovenia ústavne nekonformným spôsobom, arbitrárne,

svojvoľne a v extrémnom nesúlade so zmyslom a účelom daných ustanovení,

ako aj ustálenou súdnou praxou“. Sťažovateľ je konkrétne toho názoru, že „všeobecné súdy

pri výklade a aplikácii ustanovení § 46 ods. 1, § 48 ods. 4, § 130, § 211 ods. 1, § 212 ods. 2

a dospeli k záverom, ktoré sú v zjavnom rozpore so zmyslom

a účelom právnej úpravy“. Krajský súd sa tiež «v odôvodnení svojho rozhodnutia

nevysporiadal a argumentmi sťažovateľa a vo veci vykonal „ústavne nesúladný výklad

aplikovaných právnych noriem“».

6. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol o jeho ústavnej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných

práv podľa a a jeho práva podľa dohovoru

namietaným uznesením najvyššieho súdu a namietaným uznesením krajského súdu, tieto

rozhodnutia zrušil, vrátil vec sťažovateľa krajskému súdu na nové konanie a priznal mu tiež

náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ustálená judikatúra ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

9. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

10. Podľa § 56 ods. 2 tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených

základných práv (bod 1) namietanými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu

z dôvodov uvedených v bode 4 a 5 tohto uznesenia.

12. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti

alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne

napr. , , ).

13. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie zákonov (teda v danej veci ) s alebo medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. , ,

, , ). Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo všeobecnosti platí,

že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú v spojení s tým,

že stanovujú všeobecné súdy ako jediné oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné

činy (obdobne m. m. ).

14. Ústavný súd sa v prvom rade oboznámil s obsahom namietaných uznesení

krajského súdu a najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť ich obsahu s obsahom

sťažovateľom označených práv zaručených a dohovorom.

III.

Právne hodnotenie ústavného súdu

K namietanému uzneseniu krajského súdu

15. Krajský súd vo výrokovej časti rozhodnutia podľa § 194 ods. 1 písm. b)

zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu (pozri bod 2) a v jeho

odôvodnení na 7 stranách po opísaní skutkových a právnych záverov okresného súdu

a odvolacích námietok okresného prokurátora, ako aj vyjadrenia sťažovateľa k jeho

odvolaniu (s. 2 až 4) uzavrel, že sa s právnym názorom okresného súdu nemôže stotožniť

z dvoch podstatných dôvodov, a to preto, že „rozhodoval podľa ust. § 290 ods. 1 Tr.

poriadku, teda na základe okolnosti, ktoré mali nastať v štádiu od skončenia preskúmania

obžaloby, hoci okolnosti uvádzané prvostupňovým súdom boli známe už pred podaním

obžaloby a hlavné pojednávanie doposiaľ nenariadil. Prvostupňový súd mal teda

o namietaných skutočnostiach rozhodovať pri preskúmaní obžaloby podľa § 241 Tr.

poriadku“, a tiež preto, že „nesprávny je... aj záver prvostupňového súdu o neprípustnosti

trestného stíhania obvineného podľa “. Ďalej krajský súd

po citácii relevantných ustanovení zdôraznil, že „z obsahu spisu

vyplýva, že proti obvinenému je vedené trestné stíhanie pre zločin poškodzovania veriteľa

podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a) Tr. zákona. Podľa obžalobného návrhu

prokurátora mala byť uvedeným trestným činom spôsobená majetková škoda 135.497,45

eur , ktorá síce vo veci podala trestné

oznámenie, ale priznanie náhrady škody v trestnom konaní nežiadala, lebo si túto už

uplatnila v občianskom súdnom konaní.

V súlade s ust. je tak v predmetnom trestnom konaní

poškodeným , ktorej patria aj všetky procesné práva,

viažuce sa k poškodenému v trestnom konaní. Keďže

je právnickou osobou, tak nie je a ani nemôže byť osobou, ktorej súhlas by

bol podľa potrebný na vykonanie trestného stíhania obvineného

. Ako právnická osoba totiž nemôže byť k obvinenému v takom

pomere, ktorý by ju podľa oprávňoval odoprieť vypovedať.

Na neexistencii potreby udelenia súhlasu poškodeného s trestným stíhaním nezmenilo

nič ani následné postúpenie pohľadávky na náhradu škody

synovi obvineného , ku ktorému došlo Zmluvou

o postúpení pohľadávky zo dňa 19.12.2012 a oznámením postupcu o postúpení pohľadávky.

Z ust. je totiž zrejmé, že právne nástupníctvo je obmedzené

iba na uplatnenie nároku na náhradu škody. Len ak ide o uplatnenie nároku na náhradu

škody, prechádzajú práva, ktoré priznáva poškodenému, aj na jeho

právneho nástupcu. Neprechádza právo na udelenie súhlasu poškodeného s trestným

stíhaním podľa , ktoré je osobným právom viažucim sa iba na osobu

poškodeného. V danom prípade to platí o to viac, že

takéto právo ani nemala.

Pokiaľ teda prvostupňový súd dospel k záveru, že trestné stíhanie obvineného je

neprípustné, lebo jeho syn, ako nový veriteľ pohľadávky na náhradu škody spôsobenej

žalovaným trestným činom, nedal súhlas s trestným stíhaním, a na základe tohto záveru

trestné stíhanie zastavil, tak nepostupoval správne a jeho napadnuté rozhodnutie je

nezákonné.“.

16. Po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu vo vzťahu k námietkam

sťažovateľa predneseným v ústavnej sťažnosti (bod 5) ústavný súd konštatuje, že ústavná

sťažnosť sťažovateľa nie je opodstatnená. Krajský súd jasným a zrozumiteľným spôsobom

reagoval na okolnosti danej veci a výklad príslušných ustanovení ,

ktorý zvolil, nie je svojvoľný alebo arbitrárny, majúci za následok porušenie označených

práv sťažovateľa. Na všetky ťažiskové otázky tejto trestnej veci reagoval jasne

a dostatočným spôsobom.

17. V nadväznosti na uvedené ústavný súd podotýka, že obsahom sťažnostných

námietok je iba skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym posúdením veci

odvolacím trestným súdom, ktorého postup vyústil do vydania namietaného uznesenia

krajského súdu. Vykladať a aplikovať zákony je iba v právomoci všeobecných súdov

a ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá žiadny dôvod

doň zasahovať alebo nahradzovať výklad v tejto veci namiesto trestného

súdu.

18. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru tiež ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

podľa ktorej súčasťou základného práva podľa a práva podľa

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (m. m. , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

19. Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd posúdil pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti formulovaného porušenia označených práv

namietaným uznesením krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na uvedené

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

K namietanému uzneseniu najvyššieho súdu

20. Ústavný súd súčasne konštatuje, že po preskúmaní dovolacích námietok

sťažovateľa v jeho dovolaní z 31. augusta 2017, ktoré opakuje aj v konaní o ústavnej

sťažnosti, ako aj namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ktoré napáda z dôvodov

uvedených v bode 4 tohto rozhodnutia, nezistil taký výklad príslušných ustanovení

, ktorý by bol z ústavného hľadiska neakceptovateľný.

21. Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie [sťažovateľ uplatnil dovolací dôvod,

podľa ‒rozhodnutie je založené na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia] síce stručne, ale v zásade zobral do úvahy stanovisko okresného prokurátora,

ktorý napadnuté uznesenie krajského súdu považoval za vydané v súlade so zákonom

z dôvodu, že nešlo o konečné meritórne rozhodnutie. Okresný prokurátor navrhoval

dovolanie sťažovateľa odmietnuť podľa alternatívne

zamietnuť podľa .

22. Zvolená interpretácia a o neprípustnosti

dovolania najvyšším súdom a z nej vyplývajúci záver na strane 3, že „dovolanie

voči uzneseniu krajského súdu, ktorým zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu

o zastavení trestného stíhania... nemožno podať a v posudzovanom prípade nejde

ani o rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci

sám rozhodol (v merite veci)“, je zrozumiteľná a nemožno ju považovať za arbitrárnu

a svojvoľnú.

23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd sa

predmetnou vecou zaoberal primeraným spôsobom a následne dostatočným spôsobom

odôvodnil svoje závery. Ústavný súd pri preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho

súdu nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu,

t. j. taký postup, ktorý by nemal oporu v zákone, keďže najvyšší súd sa opieral pri svojom

rozhodovaní o aplikáciu a interpretáciu relevantnej právnej úpravy, ktorá nijako nepopiera

jej účel a zmysel, a preto nemožno namietané uznesenie najvyššieho súdu

z ústavnoprávneho hľadiska hodnotiť ako ústavne nekonformné.

24. Ak má sťažovateľ na danú vec iba iný názor, ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, v ktorej už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie,

ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr. ,

, ).

25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel aj v tejto časti k záveru, že v danom

prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa

a dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu, a preto sťažnosť odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

26. Pokiaľ ide o formulovanú námietku porušenia základného práva sťažovateľa

podľa namietanými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu,

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ túto odôvodnil, okrem citácie tohto článku

na s. 4 svojej ústavnej sťažnosti iba týmto všeobecným konštatovaním „V zmysle čl. 17

ods. 2 musia zákonu zodpovedať tak dôvody, ako aj spôsob, na základe ktorých

možno konkrétnu osobu stíhať. Stíhanie určitej osoby môže byť konformné s týmto právom,

iba ak materiálne a formálne podmienky postupu orgánov štátu v trestnom konaní

vychádzajú zo zákona“, čo nemožno v nijakom prípade považovať za riadnu ústavnoprávnu

argumentáciu. V predmetnej časti ústavná sťažnosť neobsahuje totiž žiadne odôvodnenie,

ktoré je jednou zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

27. Ústavný súd pripomína, že takéto nedostatky v zákonom ustanovených

náležitostiach nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Nedostatok, resp. nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí návrhu účastníka konania je v zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia sťažnosti (podobne napr. ,

, , ).

28. Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd posúdil pri predbežnom

prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti formulovaného porušenia označeného

základného práva ako nespĺňajúcu zákonom ustanovené náležitostí. Vzhľadom na uvedené

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu