Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 44/2020
PDF · 212.01 KB
No categories available
III. ÚS 44/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku a Martina Vernarského
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného spoločnosťou Sýkora –
advokátska kancelária, Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva nebyť stíhaný
inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.
10 To 34/2016 z 31. januára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Tdo 84/2017 z 5. decembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojho základného
práva nebyť stíhaný inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 17
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 To 34/2016
z 31. januára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Tdo 84/2017 z 5. decembra 2018.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obvineným
v trestnej veci poškodzovania veriteľa podľa ustanovení § 239 ods. 1 písm. a) ods. 5
písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“). Uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T
14/2016 zo 7. novembra 2016 bolo rozhodnuté o zastavení trestného stíhania podľa § 290
ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“), pretože v priebehu konania došlo k zmene poškodeného,
a to na základe vzdania sa všetkých práv prvotného poškodeného na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky na syna sťažovateľa, ktorý nesúhlasil s trestným stíhaním
sťažovateľa.
3. Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podal prokurátor sťažnosť
v neprospech sťažovateľa, o ktorej rozhodol krajský súd namietaným uznesením tak,
že zrušil prvostupňové uznesenie o zastavení trestného stíhania a uložil okresnému súdu,
aby vo veci znovu konal a rozhodol, pretože záver okresného súdu vedúci k zastaveniu
trestného stíhania nemal oporu v zákonnej úprave a je nesprávny. Následne dovolanie
sťažovateľa [uplatnené dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pozn.]
proti uvedenému druhostupňovému rozhodnutiu bolo namietaným uznesením najvyššieho
súdu podľa ustanovení § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietnuté ako neprípustné.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu v prvom rade dôvodí,
že výklad, ktorý uplatnil najvyšší súd v jeho veci, je „neprípustne reštriktívny a v rozpore
s ústavou zaručenými právami“ podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a právom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj „formalistický“ a arbitrárny. Najvyšší súd sa „odmietol meritórne
zaoberať dovolaním sťažovateľa napriek tomu, že podmienky na vykonanie dovolacieho
konania boli splnené a zároveň tým, že vo veci vykonal ústavne nesúladný výklad
aplikovaných právnych noriem“. Okresný súd správne podľa neho zastavil jeho trestné
stíhanie „za situácie, ak pôvodný ani nový veriteľ pohľadávky, ktorý je synom obžalovaného
a teda osobou oprávnenou odoprieť vypovedať v zmysle § 221 ods. 1 v spojení s § 130
Trestného poriadku, neuplatňuje voči obžalovanému náhradu škody, nesúhlasí s vedením
trestného stíhania, žiada trestné stíhanie zastaviť a nežiada náhradu škody, nemožno
v trestnom stíhaní voči obžalovanému pokračovať, tobôž ak je zrejmé, že škoda bola
pôvodnému veriteľovi uhradená“.
5. V ďalšej argumentačnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ súčasne cituje viaceré
príslušné ustanovenia Trestného poriadku a tvrdí, že krajský súd v namietanom uznesení
„interpretoval dotknuté zákonné ustanovenia ústavne nekonformným spôsobom, arbitrárne,
svojvoľne a v extrémnom nesúlade so zmyslom a účelom daných ustanovení,
ako aj ustálenou súdnou praxou“. Sťažovateľ je konkrétne toho názoru, že „všeobecné súdy
pri výklade a aplikácii ustanovení § 46 ods. 1, § 48 ods. 4, § 130, § 211 ods. 1, § 212 ods. 2
a § 9 ods. 1 Trestného poriadku dospeli k záverom, ktoré sú v zjavnom rozpore so zmyslom
a účelom právnej úpravy“. Krajský súd sa tiež «v odôvodnení svojho rozhodnutia
nevysporiadal a argumentmi sťažovateľa a vo veci vykonal „ústavne nesúladný výklad
aplikovaných právnych noriem“».
6. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozhodol o jeho ústavnej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných
práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
namietaným uznesením najvyššieho súdu a namietaným uznesením krajského súdu, tieto
rozhodnutia zrušil, vrátil vec sťažovateľa krajskému súdu na nové konanie a priznal mu tiež
náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ustálená judikatúra ústavného súdu
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených
základných práv (bod 1) namietanými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu
z dôvodov uvedených v bode 4 a 5 tohto uznesenia.
12. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti
alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne
napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
13. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie zákonov (teda v danej veci Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či
závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym
dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 429/2014). Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo všeobecnosti platí,
že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50 ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy tým,
že stanovujú všeobecné súdy ako jediné oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné
činy (obdobne m. m. I. ÚS 429/2014).
14. Ústavný súd sa v prvom rade oboznámil s obsahom namietaných uznesení
krajského súdu a najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť ich obsahu s obsahom
sťažovateľom označených práv zaručených ústavou a dohovorom.
III.
Právne hodnotenie ústavného súdu
K namietanému uzneseniu krajského súdu
15. Krajský súd vo výrokovej časti rozhodnutia podľa § 194 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu (pozri bod 2) a v jeho
odôvodnení na 7 stranách po opísaní skutkových a právnych záverov okresného súdu
a odvolacích námietok okresného prokurátora, ako aj vyjadrenia sťažovateľa k jeho
odvolaniu (s. 2 až 4) uzavrel, že sa s právnym názorom okresného súdu nemôže stotožniť
z dvoch podstatných dôvodov, a to preto, že „rozhodoval podľa ust. § 290 ods. 1 Tr.
poriadku, teda na základe okolnosti, ktoré mali nastať v štádiu od skončenia preskúmania
obžaloby, hoci okolnosti uvádzané prvostupňovým súdom boli známe už pred podaním
obžaloby a hlavné pojednávanie doposiaľ nenariadil. Prvostupňový súd mal teda
o namietaných skutočnostiach rozhodovať pri preskúmaní obžaloby podľa § 241 Tr.
poriadku“, a tiež preto, že „nesprávny je... aj záver prvostupňového súdu o neprípustnosti
trestného stíhania obvineného podľa § 9 ods. 1 písm. f) Tr. poriadku“. Ďalej krajský súd
po citácii relevantných ustanovení Trestného poriadku zdôraznil, že „z obsahu spisu
vyplýva, že proti obvinenému je vedené trestné stíhanie pre zločin poškodzovania veriteľa
podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 5 písm. a) Tr. zákona. Podľa obžalobného návrhu
prokurátora mala byť uvedeným trestným činom spôsobená majetková škoda 135.497,45
eur , ktorá síce vo veci podala trestné
oznámenie, ale priznanie náhrady škody v trestnom konaní nežiadala, lebo si túto už
uplatnila v občianskom súdnom konaní.
V súlade s ust. § 46 ods. 1 Tr. poriadku je tak v predmetnom trestnom konaní
poškodeným , ktorej patria aj všetky procesné práva,
viažuce sa k poškodenému v trestnom konaní. Keďže
je právnickou osobou, tak nie je a ani nemôže byť osobou, ktorej súhlas by
bol podľa § 211 ods. 1 Tr. poriadku potrebný na vykonanie trestného stíhania obvineného
. Ako právnická osoba totiž nemôže byť k obvinenému v takom
pomere, ktorý by ju podľa § 130 Tr. poriadku oprávňoval odoprieť vypovedať.
Na neexistencii potreby udelenia súhlasu poškodeného s trestným stíhaním nezmenilo
nič ani následné postúpenie pohľadávky na náhradu škody
synovi obvineného , ku ktorému došlo Zmluvou
o postúpení pohľadávky zo dňa 19.12.2012 a oznámením postupcu o postúpení pohľadávky.
Z ust. § 48 ods. 4 Tr. poriadku je totiž zrejmé, že právne nástupníctvo je obmedzené
iba na uplatnenie nároku na náhradu škody. Len ak ide o uplatnenie nároku na náhradu
škody, prechádzajú práva, ktoré Trestný poriadok priznáva poškodenému, aj na jeho
právneho nástupcu. Neprechádza právo na udelenie súhlasu poškodeného s trestným
stíhaním podľa § 211 Tr. poriadku, ktoré je osobným právom viažucim sa iba na osobu
poškodeného. V danom prípade to platí o to viac, že
takéto právo ani nemala.
Pokiaľ teda prvostupňový súd dospel k záveru, že trestné stíhanie obvineného je
neprípustné, lebo jeho syn, ako nový veriteľ pohľadávky na náhradu škody spôsobenej
žalovaným trestným činom, nedal súhlas s trestným stíhaním, a na základe tohto záveru
trestné stíhanie zastavil, tak nepostupoval správne a jeho napadnuté rozhodnutie je
nezákonné.“.
16. Po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu vo vzťahu k námietkam
sťažovateľa predneseným v ústavnej sťažnosti (bod 5) ústavný súd konštatuje, že ústavná
sťažnosť sťažovateľa nie je opodstatnená. Krajský súd jasným a zrozumiteľným spôsobom
reagoval na okolnosti danej veci a výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku,
ktorý zvolil, nie je svojvoľný alebo arbitrárny, majúci za následok porušenie označených
práv sťažovateľa. Na všetky ťažiskové otázky tejto trestnej veci reagoval jasne
a dostatočným spôsobom.
17. V nadväznosti na uvedené ústavný súd podotýka, že obsahom sťažnostných
námietok je iba skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym posúdením veci
odvolacím trestným súdom, ktorého postup vyústil do vydania namietaného uznesenia
krajského súdu. Vykladať a aplikovať zákony je iba v právomoci všeobecných súdov
a ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá žiadny dôvod
doň zasahovať alebo nahradzovať výklad Trestného poriadku v tejto veci namiesto trestného
súdu.
18. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,
podľa ktorej súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03).
19. Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd posúdil pri predbežnom
prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti formulovaného porušenia označených práv
namietaným uznesením krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na uvedené
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde.
K namietanému uzneseniu najvyššieho súdu
20. Ústavný súd súčasne konštatuje, že po preskúmaní dovolacích námietok
sťažovateľa v jeho dovolaní z 31. augusta 2017, ktoré opakuje aj v konaní o ústavnej
sťažnosti, ako aj namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ktoré napáda z dôvodov
uvedených v bode 4 tohto rozhodnutia, nezistil taký výklad príslušných ustanovení
Trestného poriadku, ktorý by bol z ústavného hľadiska neakceptovateľný.
21. Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie [sťažovateľ uplatnil dovolací dôvod,
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku ‒rozhodnutie je založené na nesprávnom
právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia] síce stručne, ale v zásade zobral do úvahy stanovisko okresného prokurátora,
ktorý napadnuté uznesenie krajského súdu považoval za vydané v súlade so zákonom
z dôvodu, že nešlo o konečné meritórne rozhodnutie. Okresný prokurátor navrhoval
dovolanie sťažovateľa odmietnuť podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku alternatívne
zamietnuť podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.
22. Zvolená interpretácia § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku o neprípustnosti
dovolania najvyšším súdom a z nej vyplývajúci záver na strane 3, že „dovolanie
voči uzneseniu krajského súdu, ktorým zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu
o zastavení trestného stíhania... nemožno podať a v posudzovanom prípade nejde
ani o rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci
sám rozhodol (v merite veci)“, je zrozumiteľná a nemožno ju považovať za arbitrárnu
a svojvoľnú.
23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd sa
predmetnou vecou zaoberal primeraným spôsobom a následne dostatočným spôsobom
odôvodnil svoje závery. Ústavný súd pri preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho
súdu nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu,
t. j. taký postup, ktorý by nemal oporu v zákone, keďže najvyšší súd sa opieral pri svojom
rozhodovaní o aplikáciu a interpretáciu relevantnej právnej úpravy, ktorá nijako nepopiera
jej účel a zmysel, a preto nemožno namietané uznesenie najvyššieho súdu
z ústavnoprávneho hľadiska hodnotiť ako ústavne nekonformné.
24. Ak má sťažovateľ na danú vec iba iný názor, ústavný súd poukazuje na svoju
judikatúru, v ktorej už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie základného práva na súdnu
ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie,
ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr. IV. ÚS 340/04,
II. ÚS 519/2012, II. ÚS 140/2013).
25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel aj v tejto časti k záveru, že v danom
prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa ústavy
a dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu, a preto sťažnosť odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
26. Pokiaľ ide o formulovanú námietku porušenia základného práva sťažovateľa
podľa čl. 17 ods. 2 ústavy namietanými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu,
ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ túto odôvodnil, okrem citácie tohto článku ústavy
na s. 4 svojej ústavnej sťažnosti iba týmto všeobecným konštatovaním „V zmysle čl. 17
ods. 2 ústavy musia zákonu zodpovedať tak dôvody, ako aj spôsob, na základe ktorých
možno konkrétnu osobu stíhať. Stíhanie určitej osoby môže byť konformné s týmto právom,
iba ak materiálne a formálne podmienky postupu orgánov štátu v trestnom konaní
vychádzajú zo zákona“, čo nemožno v nijakom prípade považovať za riadnu ústavnoprávnu
argumentáciu. V predmetnej časti ústavná sťažnosť neobsahuje totiž žiadne odôvodnenie,
ktoré je jednou zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.
27. Ústavný súd pripomína, že takéto nedostatky v zákonom ustanovených
náležitostiach nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Nedostatok, resp. nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí návrhu účastníka konania je v zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia sťažnosti (podobne napr. IV. ÚS 409/04,
IV. ÚS 168/05, III. ÚS 210/09, III. ÚS 32/2011).
28. Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd posúdil pri predbežnom
prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti formulovaného porušenia označeného
základného práva ako nespĺňajúcu zákonom ustanovené náležitostí. Vzhľadom na uvedené
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom
súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu