Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)I. ÚS 429/2014
PDF · 174.47 KB
No categories available
I. ÚS 429/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť F. S., zastúpeného Mgr. Ivicou Šišolákovou, advokátkou,
Nová Doba 920/5, Galanta, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. novembra 2013
sp. zn. 5 Tdo 56/2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
26. marca 2014 doručená sťažnosť F. S. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) z 20. novembra 2013
sp. zn. 5 Tdo 56/2013 (ďalej len ,,najvyšší súd“ a ,,uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ bol
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len ,,prvostupňový súd“) z 29. apríla 2011
sp. zn. 2 T 24/2010 uznaný za vinného z trestného činu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a 2 písm. c) Trestného zákona účinného
do 31. decembra 2005 na tam uvedenom skutkovom základe. Za to mu bol uložený súhrnný
trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, na výkon ktorého bol zaradený
do I. nápravnovýchovnej skupiny (ústav s minimálnym stupňom stráženia).
3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,odvolací súd“) na podklade odvolania
sťažovateľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku
a toto ako nedôvodné uznesením sp. zn. 4 To 32/2012 z 31. júla 2012 zamietol.
4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie na najvyššom
súde, ktorý uznesením napadnutým touto sťažnosťou dovolanie odmietol, keďže je zrejmé,
že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
5. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu, rozsiahla časť jeho sťažnostnej argumentácie však smeruje
proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu a odvolanie zamietajúcemu uzneseniu
krajského súdu. Týmto vytýka, že odkázali na ustanovenia Exekučného poriadku, ktoré
v čase spáchania skutku neboli účinné, nevyrovnali sa s jeho obhajobnou argumentáciou
o prechode povinnosti zamestnávateľa (povinného v exekučnom titule) na Sociálnu
poisťovňu a nepreukázali ani subjektívnu stránku trestného činu – zavinenie sťažovateľa.
Sťažovateľ tvrdí, že počnúc okresným súdom a končiac najvyšším súdom ani jeden z nich
dostatočne nevysvetlil svoj myšlienkový postup v odôvodnení, nepoukázal na právne
závery, ktoré zaujal, a nepoukázal na to, ako sa vysporiadal s tvrdeniami obhajoby
a s ostatnými skutočnosťami, najmä čo považovali za preukázané zavinenie sťažovateľa.
6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd
porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie najvyššieho
súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie
v sume 3 000 € a náhradu trov konania 284,08 €.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50
ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy tým, že stanovujú všeobecné súdy ako jediné
oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej
judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových
záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným
súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu
pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane Trestného zákona
a Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk
potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté
sťažovateľovo dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
10. Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. l
písm. i) Trestného poriadku spočívajúci v tom, že napadnuté rozhodnutie je založené
na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia. Najvyšší súd na vlastné odôvodnenie uznesenia v podstatnom
uviedol:
,,Dovolacie námietky obvineného sú neopodstatnené. Skutok, ktorého podstatu, tak
ako bol ustálený súdmi prvého a druhého stupňa, nemožno meniť a ten zahŕňa aj
subjektívnu stránku trestného činu, bol aj správne právne kvalifikovaný ako uvedený trestný
čin zneužívania právomocí verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/
Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005. Nedošlo k žiadnemu porušeniu iného
hmotnoprávneho ustanovenia právneho predpisu, ktorý mal na mysli obvinený.
V žiadnom prípade ustanovenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku
(zák. č. 233/1995 Z. z.), v znení pred i po jeho novele zákonom č. 341/2005 Z. z. nemohlo
pripúšťať a ani nepripúšťalo situáciu, že by za účastníka základného sporového konania,
pri ktorom došlo k uzavretiu zmieru o základe a výške náhrady škody, plnil iný subjekt,
ktorý nebol účastníkom takého konania ani v pozícii vedľajšieho účastníka, ktorý by nemal
možnosť vyjadriť sa ani k základu a ani k výške plnenia za iný subjekt, a ktorý nebol
za povinného označený ani v exekučnom konaní a nemal možnosť sa vyjadriť k základu
a najmä výške plnenia za iný subjekt. Bolo by to v rozpore s ústavným princípom právnej
rovnosti subjektov v súdnom konaní na strane povinného oproti oprávnenému a možnosti
primeranej právnej ochrany subjektu, ktorému sa má ukladať povinnosť niečo plniť.
Povinnosť plniť môže prejsť z povinného na poisťovňu na základe zákona, ale základ
tejto povinnosti a jej rozsah musí mať možnosť poisťovňa namietať už v samotnom
sporovom konaní ako vedľajší účastník.
Možno súhlasiť s názorom prokurátora uvedeným vo vyjadrení k dovolaniu, že znenie
ustanovenia § 37 ods. 3, v spojení s ods. 4 Exekučného poriadku v znení pred
po 1. septembri 2005 má na mysli prevod a prechod práv a povinností, ku ktorým
dochádza po vydaní exekučného titulu a tento prechod povinností sa mal prejaviť
v správnom riešení vecnej legitimácie v základnom (sporovom) konaní.
Pokiaľ exekučný titul na strane povinného znel na spoločnosť Finest, s. r. o, bez
zmeny účastníka na strane povinného v rozhodnutí príslušného súdu o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, resp. bez vydania uznesenia súdu o pripustení zmeny
účastníka exekučného konania, nemohol exekútor vydať príkaz na exekúciu voči inému
subjektu, v danom prípade voči Sociálnej poisťovni. Súdy správne argumentovali tým, že sa
tak nemohlo stať bez ďalšieho len poukázaním exekútora na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a/
v tom čase platnej vyhlášky MF SR č. 280/1993 Z. z.
Správna je aj argumentácia prokurátora vo vyjadrení k dovolaniu, že pokiaľ by
na základe uvedeného ustanovenia citovanej vyhlášky mala byť Sociálna poisťovňa
povinným subjektom, malo sa tak stať už v základnom konaní a v žiadnom prípade nemohol
a nesmel exekútor sám zmeniť účastníkov exekučného konania a exekvovať účet iného
subjektu, než toho, ktorý je v exekučnom titule označený ako povinný a dodať treba, že
pokiaľ nedošlo ani k pripusteniu zmeny účastníka exekučného konania na strane povinného
príslušným súdom na základe návrhu oprávneného. V opačnom prípade ide o svojvôľu
exekútora.
Správne sa poukazuje v rozhodnutiach súdov i vyjadrení prokurátora, že na základe
§ 2 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky ide o prechod poistných vzťahov, nie o preukázanie
prechodu konkrétnej povinnosti z jedného povinnostného subjektu na iný subjekt povinného
v konkrétnej individuálnej veci. Obvinený sám zmenil účastníka exekučného konania
a vykonávanie jeho právomoci ako verejného činiteľa bolo v rozpore so zákonom.
Obidva súdy dostatočne vyjadrili subjektívnu stránku žalovaného trestného činu
spočívajúcu v eventuálnom úmysle, ktorá je súčasťou skutkových zistení a v tomto zmysle
nemožno na veci v dovolacom konaní nič meniť. Vyrovnali sa so stanoviskom Slovenskej
komory exekútorov a rozobrali všetky zákonné znaky skutkovej podstaty predmetného
trestného činu a s ich závermi sa najvyšší súd stotožňuje, lebo žalovaný skutok bolo možné
posúdiť ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa tak, ako je špecifikovaný
v rozsudku súdu prvého stupňa.
Z uvedeného vyplýva, že nie sú dané dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por., a preto bolo dovolanie obvineného F. S. podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
na neverejnom zasadnutí odmietnuté.“
11. Vychádzajúc z už uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných
súdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uzatvára, že v uvedenej časti odôvodnenia
uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
dovolanie sťažovateľa odmietol. Podľa ústavného súdu postup najvyššieho súdu
pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil
základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa. Najvyšší súd dal sťažovateľovi
v napadnutom uznesení podrobnú odpoveď na to, prečo neboli naplnené dôvody dovolania
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu
nevykazuje všeobecný charakter, naopak, najvyšší súd primeraným spôsobom reaguje
na konkrétne dovolacie námietky sťažovateľa. Konštatuje, že vzhľadom na absenciu
dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku dovolanie odmietol podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku.
12. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý
právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky
nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa ústavný
súd uvádza, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má v trestnom konaní
osobitné postavenie a možno ho podať len z dôvodov vymedzených v § 371 Trestného
poriadku. Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku, tento možno úspešne uplatniť len vtedy, ak je právoplatné rozhodnutie
súdu založené na nesprávnom právnom posúdení správne a úplne zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Dovolací súd teda
nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.
O nesprávne právne posúdenie skutku ide vtedy ak zistený skutok mal byť právne
kvalifikovaný ako iný trestný čin, prípadne ako žiadny trestný čin. O nesprávne použitie
iného hmotnoprávneho ustanovenia ide nielen v prípade pochybenia pri aplikácii noriem
Trestného zákona, ale aj iných predpisov hmotnoprávnej povahy.
14. Najvyšší súd ako dovolací súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa sa podľa
názoru ústavného súdu zákonne a preskúmateľne vyrovnal s dovolacou argumentáciou
sťažovateľa a stotožniac sa protiargumentáciou prokurátora a nižších súdov dovolanie
odmietol. Úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa skutku, ktorý bol v prípade sťažovateľa
kvalifikovaný ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1
písm. a) a 2 písm. c) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, nevykazujú
všeobecný charakter, naopak, sú konkrétne a konzistentné. Výklad relevantných ustanovení
tak Exekučného poriadku, ako aj vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky
č. 280/1993 Z. z., ktorou sa ustanovujú bližšie podmienky a sadzby poistného zákonného
poistenia zamestnávateľa pre prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo
chorobe z povolania a aj podľa názoru ústavného súdu zodpovedá ich zmyslu a účelu.
Posúdenie konania sťažovateľa ̶spočívajúceho v svojvoľnom exekvovaní prostriedkov
iného subjektu, než aký bol v exekučnom titule označený za povinného – ako vykonávanie
právomoci verejného činiteľa spôsobom odporujúcim zákonu nepredstavuje neprípustné
vybočenie z medzí ústavnosti a zákonnosti pri rozhodovaní o vine a treste za trestný čin.
Rovnako sa najvyšší súd vyrovnal aj so sťažovateľom namietaným nenaplnením
subjektívnej stránky žalovaného trestného činu a so zmenou právnej úpravy v Exekučnom
poriadku, ktorá však nemala vplyv na správnosť rozhodnutia nižších súdov. Na týchto
záveroch neprislúcha ústavnému súdu pre nedostatok právomoci nič meniť, dopĺňať či inak
rozvíjať.
15. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu ako ústavne konformné, a teda nevyžadujúce korekciu zo strany orgánu
ochrany ústavnosti. Sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť,
keďže pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označených
práv sťažovateľa, ktorej reálnosť by mohol preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že
sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie
konanie, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014