Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 429/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť F. S., zastúpeného Mgr. Ivicou Šišolákovou, advokátkou,

Nová Doba 920/5, Galanta, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. novembra 2013

sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

26. marca 2014 doručená sťažnosť F. S. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) z 20. novembra 2013

sp. zn. (ďalej len ,,najvyšší súd“ a ,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ bol

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len ,,prvostupňový súd“) z 29. apríla 2011

sp. zn. uznaný za vinného z trestného činu zneužívania právomoci verejného

činiteľa podľa a účinného

do 31. decembra 2005 na tam uvedenom skutkovom základe. Za to mu bol uložený súhrnný

trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, na výkon ktorého bol zaradený

do I. nápravnovýchovnej skupiny (ústav s minimálnym stupňom stráženia).

3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,odvolací súd“) na podklade odvolania

sťažovateľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku

a toto ako nedôvodné uznesením sp. zn. z 31. júla 2012 zamietol.

4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie na najvyššom

súde, ktorý uznesením napadnutým touto sťažnosťou dovolanie odmietol, keďže je zrejmé,

že nie sú splnené dôvody dovolania podľa .

5. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu, rozsiahla časť jeho sťažnostnej argumentácie však smeruje

proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu a odvolanie zamietajúcemu uzneseniu

krajského súdu. Týmto vytýka, že odkázali na ustanovenia Exekučného poriadku, ktoré

v čase spáchania skutku neboli účinné, nevyrovnali sa s jeho obhajobnou argumentáciou

o prechode povinnosti zamestnávateľa (povinného v exekučnom titule) na Sociálnu

poisťovňu a nepreukázali ani subjektívnu stránku trestného činu – zavinenie sťažovateľa.

Sťažovateľ tvrdí, že počnúc okresným súdom a končiac najvyšším súdom ani jeden z nich

dostatočne nevysvetlil svoj myšlienkový postup v odôvodnení, nepoukázal na právne

závery, ktoré zaujal, a nepoukázal na to, ako sa vysporiadal s tvrdeniami obhajoby

a s ostatnými skutočnosťami, najmä čo považovali za preukázané zavinenie sťažovateľa.

6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd

porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie najvyššieho

súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie

v sume 3 000 € a náhradu trov konania 284,08 €.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50

ods. 1 v spojení s tým, že stanovujú všeobecné súdy ako jediné

oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových

záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným

súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane

a ) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , ). Z týchto hľadísk

potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté

sťažovateľovo dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.

10. Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. l

písm. i) spočívajúci v tom, že napadnuté rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia. Najvyšší súd na vlastné odôvodnenie uznesenia v podstatnom

uviedol:

,,Dovolacie námietky obvineného sú neopodstatnené. Skutok, ktorého podstatu, tak

ako bol ustálený súdmi prvého a druhého stupňa, nemožno meniť a ten zahŕňa aj

subjektívnu stránku trestného činu, bol aj správne právne kvalifikovaný ako uvedený trestný

čin zneužívania právomocí verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/

Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005. Nedošlo k žiadnemu porušeniu iného

hmotnoprávneho ustanovenia právneho predpisu, ktorý mal na mysli obvinený.

V žiadnom prípade ustanovenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku

(), v znení pred i po jeho novele nemohlo

pripúšťať a ani nepripúšťalo situáciu, že by za účastníka základného sporového konania,

pri ktorom došlo k uzavretiu zmieru o základe a výške náhrady škody, plnil iný subjekt,

ktorý nebol účastníkom takého konania ani v pozícii vedľajšieho účastníka, ktorý by nemal

možnosť vyjadriť sa ani k základu a ani k výške plnenia za iný subjekt, a ktorý nebol

za povinného označený ani v exekučnom konaní a nemal možnosť sa vyjadriť k základu

a najmä výške plnenia za iný subjekt. Bolo by to v rozpore s ústavným princípom právnej

rovnosti subjektov v súdnom konaní na strane povinného oproti oprávnenému a možnosti

primeranej právnej ochrany subjektu, ktorému sa má ukladať povinnosť niečo plniť.

Povinnosť plniť môže prejsť z povinného na poisťovňu na základe zákona, ale základ

tejto povinnosti a jej rozsah musí mať možnosť poisťovňa namietať už v samotnom

sporovom konaní ako vedľajší účastník.

Možno súhlasiť s názorom prokurátora uvedeným vo vyjadrení k dovolaniu, že znenie

ustanovenia § 37 ods. 3, v spojení s ods. 4 Exekučného poriadku v znení pred

po 1. septembri 2005 má na mysli prevod a prechod práv a povinností, ku ktorým

dochádza po vydaní exekučného titulu a tento prechod povinností sa mal prejaviť

v správnom riešení vecnej legitimácie v základnom (sporovom) konaní.

Pokiaľ exekučný titul na strane povinného znel na spoločnosť Finest, s. r. o, bez

zmeny účastníka na strane povinného v rozhodnutí príslušného súdu o udelení poverenia

na vykonanie exekúcie, resp. bez vydania uznesenia súdu o pripustení zmeny

účastníka exekučného konania, nemohol exekútor vydať príkaz na exekúciu voči inému

subjektu, v danom prípade voči Sociálnej poisťovni. Súdy správne argumentovali tým, že sa

tak nemohlo stať bez ďalšieho len poukázaním exekútora na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a/

v tom čase platnej vyhlášky MF SR č.

Správna je aj argumentácia prokurátora vo vyjadrení k dovolaniu, že pokiaľ by

na základe uvedeného ustanovenia citovanej vyhlášky mala byť Sociálna poisťovňa

povinným subjektom, malo sa tak stať už v základnom konaní a v žiadnom prípade nemohol

a nesmel exekútor sám zmeniť účastníkov exekučného konania a exekvovať účet iného

subjektu, než toho, ktorý je v exekučnom titule označený ako povinný a dodať treba, že

pokiaľ nedošlo ani k pripusteniu zmeny účastníka exekučného konania na strane povinného

príslušným súdom na základe návrhu oprávneného. V opačnom prípade ide o svojvôľu

exekútora.

Správne sa poukazuje v rozhodnutiach súdov i vyjadrení prokurátora, že na základe

§ 2 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky ide o prechod poistných vzťahov, nie o preukázanie

prechodu konkrétnej povinnosti z jedného povinnostného subjektu na iný subjekt povinného

v konkrétnej individuálnej veci. Obvinený sám zmenil účastníka exekučného konania

a vykonávanie jeho právomoci ako verejného činiteľa bolo v rozpore so zákonom.

Obidva súdy dostatočne vyjadrili subjektívnu stránku žalovaného trestného činu

spočívajúcu v eventuálnom úmysle, ktorá je súčasťou skutkových zistení a v tomto zmysle

nemožno na veci v dovolacom konaní nič meniť. Vyrovnali sa so stanoviskom Slovenskej

komory exekútorov a rozobrali všetky zákonné znaky skutkovej podstaty predmetného

trestného činu a s ich závermi sa najvyšší súd stotožňuje, lebo žalovaný skutok bolo možné

posúdiť ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa tak, ako je špecifikovaný

v rozsudku súdu prvého stupňa.

Z uvedeného vyplýva, že nie sú dané dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1

písm. i/ , a preto bolo dovolanie obvineného F. S. podľa

na neverejnom zasadnutí odmietnuté.“

11. Vychádzajúc z už uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecných

súdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uzatvára, že v uvedenej časti odôvodnenia

uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

dovolanie sťažovateľa odmietol. Podľa ústavného súdu postup najvyššieho súdu

pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil

základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa. Najvyšší súd dal sťažovateľovi

v napadnutom uznesení podrobnú odpoveď na to, prečo neboli naplnené dôvody dovolania

podľa . Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu

nevykazuje všeobecný charakter, naopak, najvyšší súd primeraným spôsobom reaguje

na konkrétne dovolacie námietky sťažovateľa. Konštatuje, že vzhľadom na absenciu

dôvodov dovolania podľa dovolanie odmietol podľa

písm. c) .

12. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným (m. m. ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý

právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

13. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa ústavný

súd uvádza, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má v trestnom konaní

osobitné postavenie a možno ho podať len z dôvodov vymedzených v § 371 Trestného

poriadku. Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)

, tento možno úspešne uplatniť len vtedy, ak je právoplatné rozhodnutie

súdu založené na nesprávnom právnom posúdení správne a úplne zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Dovolací súd teda

nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.

O nesprávne právne posúdenie skutku ide vtedy ak zistený skutok mal byť právne

kvalifikovaný ako iný trestný čin, prípadne ako žiadny trestný čin. O nesprávne použitie

iného hmotnoprávneho ustanovenia ide nielen v prípade pochybenia pri aplikácii noriem

, ale aj iných predpisov hmotnoprávnej povahy.

14. Najvyšší súd ako dovolací súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa sa podľa

názoru ústavného súdu zákonne a preskúmateľne vyrovnal s dovolacou argumentáciou

sťažovateľa a stotožniac sa protiargumentáciou prokurátora a nižších súdov dovolanie

odmietol. Úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa skutku, ktorý bol v prípade sťažovateľa

kvalifikovaný ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1

písm. a) a 2 písm. c) účinného do 31. decembra 2005, nevykazujú

všeobecný charakter, naopak, sú konkrétne a konzistentné. Výklad relevantných ustanovení

tak Exekučného poriadku, ako aj vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky

č. , ktorou sa ustanovujú bližšie podmienky a sadzby poistného zákonného

poistenia zamestnávateľa pre prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo

chorobe z povolania a aj podľa názoru ústavného súdu zodpovedá ich zmyslu a účelu.

Posúdenie konania sťažovateľa ̶spočívajúceho v svojvoľnom exekvovaní prostriedkov

iného subjektu, než aký bol v exekučnom titule označený za povinného – ako vykonávanie

právomoci verejného činiteľa spôsobom odporujúcim zákonu nepredstavuje neprípustné

vybočenie z medzí ústavnosti a zákonnosti pri rozhodovaní o vine a treste za trestný čin.

Rovnako sa najvyšší súd vyrovnal aj so sťažovateľom namietaným nenaplnením

subjektívnej stránky žalovaného trestného činu a so zmenou právnej úpravy v Exekučnom

poriadku, ktorá však nemala vplyv na správnosť rozhodnutia nižších súdov. Na týchto

záveroch neprislúcha ústavnému súdu pre nedostatok právomoci nič meniť, dopĺňať či inak

rozvíjať.

15. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako ústavne konformné, a teda nevyžadujúce korekciu zo strany orgánu

ochrany ústavnosti. Sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť,

keďže pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označených

práv sťažovateľa, ktorej reálnosť by mohol preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že

sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie

konanie, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014