Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 98/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., akciová spoločnosť, M.,

zastúpenej advokátom JUDr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., akciová spoločnosť, o d m i e t a z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 28. februára

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., akciová spoločnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti vyplýva, že táto sa žalobným návrhom

doručeným na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný súd“) 13. júna 2002 domáhala

určenia neplatnosti právneho úkonu, a to dodatku č. 1/2000 ministra hospodárstva

Slovenskej republiky (ďalej len „dodatok č. 1“) z 11. mája 2000 vydaným pod

č. -1000-010. Týmto dodatkom boli upravené vlastnícke práva sťažovateľky

k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území M., a to obytného domu s 36

bytovými jednotkami, ktorý sa nachádza na Č. ulici, ktorého novým vlastníkom sa stalo

mesto M., a administratívnej budovy, ktorá sa nachádza na T. ulici, ktorej novým

vlastníkom sa stal v tom čase O. M. Právnym východiskom pre vydanie dodatku č. 1 bolo

rozhodnutie federálneho ministra hutníctva, strojárstva a elektrotechniky č. 54/1990 z 20.

júna 1990, ktorým sa s účinnosťou ku dňu 30. júna 1990 zrušil štátny podnik Z. M.

a s účinnosťou ku dňu 1. júla 1990 bolo založených 43 štátnych podnikov. Všetok majetok,

práva a záväzky bývalého štátneho podniku Z. M. boli prevedené na sťažovateľku, ktorá

mala vykonať delimitáciu tohto majetku na novozaložené štátne podniky, a to najneskôr do

31. augusta 1990. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetná delimitácia majetku nebola

riadne a včas dokončená, ako aj v nadväznosti na apelačné listy príslušných orgánov

v ostatnom aj mesta M., rozhodol minister hospodárstva Slovenskej republiky predmetným

dodatkom o delimitácii uvedeného majetku, ktorý bol vo vlastníctve sťažovateľky na mesto

M. a vtedajší O. M. Správa katastra následne rozhodla o zápise tohto práva formou záznamu

na liste vlastníctva. Okresný súd svojím ostatným rozsudkom č. k. -367 z 1.

júla 2008 sťažovateľkin návrh na určenie neplatnosti dodatku č. 1 zamietol z dôvodu „...

nepreukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle § 80 písm.

c/ zdôrazniac zároveň aj skutočnosť, že podaný návrh nežiada priamo určiť

existenciu či neexistenciu práva, resp. právneho vzťahu...“. Krajský súd v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) na odvolanie sťažovateľky ostatný rozsudok prvostupňového súdu ako vecne

správny potvrdil a najvyšší súd sťažovateľkou podané dovolanie odmietol „... ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný“.

3. 1 Sťažovateľka v podanej sťažnosti namieta nedostatočné skutkové a právne

posúdenie jej veci súdmi. Predovšetkým namietala:

„... v danom prípade Najvyšší súd... porušil naše právo na súdnu ochranu tým, že

odmietol nami podané dovolanie, hoci neexistovali dôvody k jeho odmietnutiu podľa § 243b

ods. 5 v spojení s ... v danom prípade sa jedná o arbitrárne a nedostatočne

odôvodnené rozhodnutie odvolacieho súdu... sa odvolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia vôbec nezaoberal podstatnými otázkami, ktoré sme v podanom odvolaní

nastolili. Tento postup odvolacieho súdu následne odobril aj samotný dovolací súd, ktorý

v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval, že odvolací súd dal v odôvodnení odpoveď na

všetky podstatné otázky. Dovolací súd v tomto smere uviedol, že odvolací súd ako aj

prvostupňový súd vysvetlili dôvod, pre ktorý bola zamietnutá určovacia žaloba, spočívajúci

v chýbajúcom naliehavom právnom záujme navrhovateľa na tejto určovacej žalobe,

zdôrazniac zároveň aj skutočnosť, že podaný návrh nežiada priamo určiť existenciu či

neexistenciu práva, resp. právneho vzťahu.“

3. 2 Sťažovateľka v podanej sťažnosti uviedla celý rad argumentov, ktoré predniesla

(aj) v konaní pred súdmi nižšej inštancie a ktoré boli podľa jej názoru súdmi odmietnuté,

bez ich logického odôvodnenia/vysvetlenia: „Bránili sme sa jednak poukazom na konkrétne

ustanovenie katastrálneho zákona, ktoré výslovne umožňovalo vykonať zápis do katastra

nehnuteľností aj na základe právoplatného rozhodnutia o určení neplatnosti právneho

úkonu a ktoré... vyvracalo názor prvostupňového súdu o neexistencii naliehavého právneho

záujmu, ako aj poukazom na skutočnosť, že máme záujem uplatňovať nárok na náhradu

škody podľa zák. č. 58/69 Zb., ktorý však nie je možné úspešne uplatniť, pokiaľ právoplatné

rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená nie je pre nezákonnosť zrušené príslušným

orgánom.“

3. 3 Sťažovateľka ďalej vytkla najvyššiemu súdu aj nezohľadnenie procesných chýb

v postupe odvolacieho súdu: „Dovolací súd... zaujal názor, že nás odvolací súd nebol

povinný vyzývať podľa ... pretože sa jednalo len o doplnenie dôvodov

správnosti prvostupňového rozhodnutia.“ Odvolací súd nesprávne vyložil § 213 ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“), ktorý ukladá „... odvolaciemu súdu povinnosť dať účastníkom konania možnosť

vyjadriť sa k možnej aplikácii takého zákonného ustanovenia, ktoré pri doterajšom

rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce“.

3. 4 V závere svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľka poukázala na jej finančné

poškodenie, ktoré by bolo neodstrániteľné „v prípade, že by ostali v platnosti doterajšie

rozhodnutia súdov... boli by sme pozbavení, bez vlastného rozhodnutia v merite veci

o platnosti alebo neplatnosti rozhodnutia MH SR č. 1/2000, možnosti účinne konať na súde

vo veci spôsobenej škody“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Ústavný súd vyslovuje, že uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 11. 2010, č. k.

došlo k porušeniu ... v .

Ústavný súd uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 11. 2010, pod č. k.

, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Súčasne si uplatňujem trovy práv. zastupovania pre prípad úspechu... “

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20

ods. 3 viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného

súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ

domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

( ).

8. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2010. Jej

podstatná argumentácia spočívala (bod 3.1) v konštatovaní, že „... odvolací súd sa... nami

uvádzanými skutočnosti v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal, podali sme voči jeho

rozhodnutie dovolanie, v ktorom sme namietali, že nám bola odňatá možnosť konať pred

súdom, okrem iného aj tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, pretože

sa vôbec nezaoberal nami uvádzanými argumentami v prospech existencie naliehavého

právneho záujmu na nami podanej určovacej žalobe. Podľa názoru dovolacieho súdu však

nedošlo k odňatiu možnosti konať, čo odôvodnil tým, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam.“

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

11. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. z 30. novembra

2010 v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd... skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný... V prejednávanej veci je

dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu... Dovolaním navrhovateľa 1/ je

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v §

238 , proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť jeho dovolania preto z tohto

ustanovenia nevyplýva.

So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá

dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ,

dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ,

ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v až g/ ... Existencia ani jednej z uvedených vád však

dovolacím súdom v konaní zistená nebola.

S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané

nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd (navrhovateľ 1/ o. i. vytýkal

odvolaciemu súdu, že rozhodol bez nariadenia pojednávania, nepreskúmateľnosť jeho

rozhodnutia a tiež dôvodil že došlo k chybnému posúdeniu nesplnenia podmienok určovacej

žaloby podľa a že tým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom),

dovolací súd sa osobitne zameral na otázku, či postupom odvolacieho súdu nebola

navrhovateľovi odňatá možnosť pred súdom konať ( ).

Podľa dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa

účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za

účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom

a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok

priznáva. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť

navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa

k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

Z obsahu dovolania vyplýva, že podľa dovolateľa odvolací súd svoj rozsudok

nemal ... vyhlásiť bez nariadenia pojednávania, lebo odvolanie bolo podané pred 15.

októbrom 2008. Tento názor nie je správny. Podľa (prechodné ustanovenie k

úpravám účinným od 15. októbra 2008) na konania začaté pred 15. októbrom 2008 sa

použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak (ods. 1);

prokurátor môže podať návrh na začatie konania podľa § 35 ods. 1 písm. f/ iba v právnych

vzťahoch, ktoré vznikli po 14. októbri 2008 (ods. 2). Uvedené ustanovenie upravuje režim

pôsobenia novej právnej úpravy - (lex posterior) a starej právnej

úpravy (lex priori). Generálnym pravidlom je, že nová právna úprava sa vzťahuje aj na

konania začaté pred nadobudnutím účinnosti , t. j. pred 15.

októbrom 2008. Prelomením tejto zásady je odsek 2, ktorý súvisí s doplnením dôvodov, keď

môže podľa podať návrh na začatie konania prokurátor (ak ide

o vyslovenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva alebo o určenie vlastníctva a

pri prevode alebo prechode vlastníctva boli porušené ustanovenia všeobecne záväzného

právneho predpisu). Z tohto dôvodu môže prokurátor podať návrh na začatie konania iba v

právnych vzťahoch, ktoré vznikli po 14. októbri 2008. V zmysle sa

preto ustanovenie v znení účinnom od 15. októbra 2008 použije aj na

odvolacie konania, ktoré začali podaním odvolania pred 15. októbrom 2008 (porovnaj tiež

stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu... z 19. apríla 2010).

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak

a/je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania

( v znení účinnom od 15. októbra 2008).

Keďže nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie (odvolací súd sa stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa), súd prvého stupňa nerozhodol

podľa bez nariadenia pojednávania a prejednanie odvolania proti

rozhodnutiu vo veci samej na pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem, t. j. neboli

dané dôvody pre nariadenia pojednávania podľa , odvolací súd v

súlade s ustanovením (v znení účinnom od 15. októbra 2008) rozhodol

o odvolaní bez nariadenia pojednávania. Postupom odvolacieho súdu plne

rešpektujúcim platnú úpravu (v znení účinnom od

15. októbra 2008) nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti navrhovateľa pred súdom konať.

Odvolací súd neaplikoval v už neúčinnom znení, z ktorého stavu (znenia)

vychádza zjavne argumentácia dovolateľa spojená s tvrdením o odňatí možnosti konať pred

súdom.

Pokiaľ dovolateľ odvolaciemu súdu vytýkal ako odňatie možnosti konať pred súdom,

že vo svojom odôvodnení poukazuje na v znení účinnom

dňom 15. októbra 2008, hoci nevyzval navrhovateľov podľa , aby sa

k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili, ani táto námietka neobstojí.

Podľa účinného od 15. októbra 2008, ak sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí (odôvodnení) postupoval v súlade s citovaným

ustanovením a plne sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. Pokiaľ

navyše citoval vo svojom odôvodnení v znení účinnom

dňom 15. októbra 2008, nešlo o prípad, keď odvolací súd je toho názoru, že sa na vec

vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, teda nebolo ani potrebné vyzvať účastníkov

konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Takéto doplnenie na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia o ďalšie dôvody v súlade s § 219 ods. 2

účinného od 15. októbra 2008 nie je prípadom toho, že odvolací súd je názoru, že sa

na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci

použité nebolo a je rozhodujúce pre rozhodnutie veci, kedy má povinnosť vyzvať účastníkov

konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili; išlo v tejto právnej veci

jednoznačne len o doplnenie v zmysle cit. , ktoré nijako nespochybnilo

správnosť právneho záveru súdu prvého stupňa a nebolo s nim v rozpore.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd sa nezaoberal obsahom odvolania

v potrebnom rozsahu, treba uviesť, že ani táto námietka neobstojí. Odvolací súd vo svojom

rozhodnutí (odôvodnení) postupoval v súlade s citovaným ustanovením ,

stotožnil sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, navyše poukážuc na

zdôraznenie správností napadnutého rozhodnutia na ďalšie dôvody. Správnosťou právneho

záveru nižších súdov sa dovolací súd nezaoberal (keďže absentuje prípustnosť dovolania).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na

uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú

v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s či. 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok

spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (, ). Za

odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.

Podľa dovolacieho súdu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu teda vadou

vytýkanou dovolateľom netrpí, je dostatočne odôvodnený a preskúmateľný, skrátka spĺňa

požiadavky ustanovenia ( ) kladené na odôvodnenie

rozsudku.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník

konania.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami,

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

(limity) zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať

odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného

rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo

(účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva

z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa ..., ktorého imanentnou

súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti... Dovolací súd je

názoru, že odvolací súd a súd prvého stupňa dostatočne odôvodnili svoje rozsudky vo veci

samej - vysvetlili dôvod, pre ktorý bola zamietnutá určovacia žaloba, spočívajúci

v chýbajúcom naliehavom právnom záujme navrhovateľa (navrhovateľov) na tejto

určovacej žalobe v zmysle , zdôrazniac zároveň aj skutočnosť, že

podaný návrh nežiada priamo určiť existenciu či neexistenciu práva, resp. právneho vzťahu.

Navrhovateľ 1/ v dovolaní tiež namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci... v otázke existencia naliehavého právneho záujmu,

ktorý vyžaduje

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

K tejto námietke je treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá

základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje tzv. zmätočnosť rozhodnutia).

I keby teda tvrdenie dovolateľa bolo opodstatnené (dovolací súd sa ním z tohto aspektu

nezaoberal), ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa ; obdobný záver

platí aj v prípade tzv. inej vady, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci...

Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté

rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia

a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania

uvedené v ustanovení , Najvyšší súd... dovolanie navrhovateľa 1/... ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol.“

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

13. Podstatná argumentácia sťažovateľky spočívala (bod 3 a 8) v tom, že „Najvyšší

súd... porušil naše právo na súdnu ochranu tým, že odmietol nami podané dovolanie, hoci

neexistovali dôvody k jeho odmietnutiu podľa v spojení s .“.

Sťažovateľka mala za dostatočne preukázané, že „V prípade že prvostupňový súd zaujme

určitý právny názor, ktorý založí na určitom konkrétnom argumente a následne účastník

v odvolaní proti rozhodnutiu uvedie protiargument... musí sa odvolací súd zaoberať

relevantnosťou tohto protiargumentu a v odôvodnení rozsudku sa s ním riadne vysporiadať.

... odvolací súd nie je povinný tento protiargument akceptovať, avšak aj v takom prípade

musí v odôvodnení... uviesť, prečo taký argument nemohol akceptovať. V tomto prípade

však odvolací súd takto nepostupoval... . Následne tento jeho postup odobril vo svojom

rozhodnutí aj dovolací súd, ktorý tieto otázky nepovažoval za podstatné pre rozhodnutie vo

veci a podané dovolanie odmietol, čím došlo k porušeniu nášho ústavného právo na súdnu

ochranu.“. V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. novembra 2010 bolo svojvoľné a že by tak zasahovalo

do základného práva sťažovateľky podľa . Podľa názoru ústavného súdu

základné právo na súdnu ochranu v zmysle nemôže byť porušené iba

tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych

a procesnoprávnych zákonných ustanovení je namietané rozhodnutie najvyššieho súdu aj

náležite odôvodnené, pričom v potrebnej miere poskytlo odpovede na všetky sťažovateľkou

namietané okolnosti danej právnej veci v ňou podanom dovolaní, v rámci ktorého

prieskumu dovolací súd skúmal aj rozhodnutia súdov nižšej inštancie s prihliadnutím na

spôsob ich vysporiadania/nevysporiadania sa k otázkam hmotnoprávneho charakteru

[napr. vyjadrenie sa k otázke hodnotenia naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c)

, k dôvodom zamietnutia určovacej žaloby podanou sťažovateľkou], tak aj k otázkam

procesnoprávneho charakteru (napr. k vyhláseniu rozhodnutia odvolacieho súdu bez

nariadenia pojednávania, k aplikácii ustanovenia ). Najvyšší súd taktiež

skúmal všetky predpokladané dôvody prípustnosti

dovolania, pričom sa osobitne zameral na sťažovateľkou uvedený dôvod podľa § 237 písm.

f) , ktorého opodstatnenosť však nezistil: „Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky

prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému skúmaniu).“

15. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným

rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na

súdnu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného základného práva

( ), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

16. Sťažovateľka v texte podanej sťažnosti (pozri bod 3 a 8) taktiež nesúhlasila

s právnym posúdením jej veci (ako takej), o ktorej v inštančnom postupe rozhodovali –

okrem dovolacieho – aj nižšie súdy, t. j. krajský súd, ktorý svojím rozhodnutím sp. zn.

z 15. januára 2009 potvrdil prvostupňový rozsudok okresného súdu č. k.

-367 z 1. júla 2008. Uvedené tvrdenia ústavný súd vnímal ako súčasť širšej

argumentácie sťažovateľky vo vzťahu k – v petite označenému – napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu. Vychádzal pritom z obsahu (bod 7)

a zo skutočnosti, že sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená právnym zástupcom

(advokátom), v podanej ústavnej sťažnosti napadla (iba) dovolacie uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. novembra 2010. Rešpektujúc uvedené dispozičné

oprávnenie strany sťažovateľky sa preto ústavný súd (súc viazaný návrhom sťažovateľky

na začatie konania v zmysle ) nemohol touto časťou

sťažnosti, teda vo vzťahu k rozhodnutiam súdov nižšej inštancie, vecne zaoberať.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu a vrátenie veci tomuto súdu na opätovné prerokovanie), keďže

rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2

prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2011