Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 82 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (87)I. ÚS 98/2011
PDF · 275.14 KB
No categories available
I. ÚS 98/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., akciová spoločnosť, M.,
zastúpenej advokátom JUDr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 88/2009 z 30. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., akciová spoločnosť, o d m i e t a z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 28. februára
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., akciová spoločnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 88/2009
z 30. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti vyplýva, že táto sa žalobným návrhom
doručeným na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný súd“) 13. júna 2002 domáhala
určenia neplatnosti právneho úkonu, a to dodatku č. 1/2000 ministra hospodárstva
Slovenskej republiky (ďalej len „dodatok č. 1“) z 11. mája 2000 vydaným pod
č. 2139/2000-1000-010. Týmto dodatkom boli upravené vlastnícke práva sťažovateľky
k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území M., a to obytného domu s 36
bytovými jednotkami, ktorý sa nachádza na Č. ulici, ktorého novým vlastníkom sa stalo
mesto M., a administratívnej budovy, ktorá sa nachádza na T. ulici, ktorej novým
vlastníkom sa stal v tom čase O. M. Právnym východiskom pre vydanie dodatku č. 1 bolo
rozhodnutie federálneho ministra hutníctva, strojárstva a elektrotechniky č. 54/1990 z 20.
júna 1990, ktorým sa s účinnosťou ku dňu 30. júna 1990 zrušil štátny podnik Z. M.
a s účinnosťou ku dňu 1. júla 1990 bolo založených 43 štátnych podnikov. Všetok majetok,
práva a záväzky bývalého štátneho podniku Z. M. boli prevedené na sťažovateľku, ktorá
mala vykonať delimitáciu tohto majetku na novozaložené štátne podniky, a to najneskôr do
31. augusta 1990. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetná delimitácia majetku nebola
riadne a včas dokončená, ako aj v nadväznosti na apelačné listy príslušných orgánov
v ostatnom aj mesta M., rozhodol minister hospodárstva Slovenskej republiky predmetným
dodatkom o delimitácii uvedeného majetku, ktorý bol vo vlastníctve sťažovateľky na mesto
M. a vtedajší O. M. Správa katastra následne rozhodla o zápise tohto práva formou záznamu
na liste vlastníctva. Okresný súd svojím ostatným rozsudkom č. k. 11 C 185/2002-367 z 1.
júla 2008 sťažovateľkin návrh na určenie neplatnosti dodatku č. 1 zamietol z dôvodu „...
nepreukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle § 80 písm.
c/ O. s. p. zdôrazniac zároveň aj skutočnosť, že podaný návrh nežiada priamo určiť
existenciu či neexistenciu práva, resp. právneho vzťahu...“. Krajský súd v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) na odvolanie sťažovateľky ostatný rozsudok prvostupňového súdu ako vecne
správny potvrdil a najvyšší súd sťažovateľkou podané dovolanie odmietol „... ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný“.
3. 1 Sťažovateľka v podanej sťažnosti namieta nedostatočné skutkové a právne
posúdenie jej veci súdmi. Predovšetkým namietala:
„... v danom prípade Najvyšší súd... porušil naše právo na súdnu ochranu tým, že
odmietol nami podané dovolanie, hoci neexistovali dôvody k jeho odmietnutiu podľa § 243b
ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 OSP... v danom prípade sa jedná o arbitrárne a nedostatočne
odôvodnené rozhodnutie odvolacieho súdu... sa odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia vôbec nezaoberal podstatnými otázkami, ktoré sme v podanom odvolaní
nastolili. Tento postup odvolacieho súdu následne odobril aj samotný dovolací súd, ktorý
v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval, že odvolací súd dal v odôvodnení odpoveď na
všetky podstatné otázky. Dovolací súd v tomto smere uviedol, že odvolací súd ako aj
prvostupňový súd vysvetlili dôvod, pre ktorý bola zamietnutá určovacia žaloba, spočívajúci
v chýbajúcom naliehavom právnom záujme navrhovateľa na tejto určovacej žalobe,
zdôrazniac zároveň aj skutočnosť, že podaný návrh nežiada priamo určiť existenciu či
neexistenciu práva, resp. právneho vzťahu.“
3. 2 Sťažovateľka v podanej sťažnosti uviedla celý rad argumentov, ktoré predniesla
(aj) v konaní pred súdmi nižšej inštancie a ktoré boli podľa jej názoru súdmi odmietnuté,
bez ich logického odôvodnenia/vysvetlenia: „Bránili sme sa jednak poukazom na konkrétne
ustanovenie katastrálneho zákona, ktoré výslovne umožňovalo vykonať zápis do katastra
nehnuteľností aj na základe právoplatného rozhodnutia o určení neplatnosti právneho
úkonu a ktoré... vyvracalo názor prvostupňového súdu o neexistencii naliehavého právneho
záujmu, ako aj poukazom na skutočnosť, že máme záujem uplatňovať nárok na náhradu
škody podľa zák. č. 58/69 Zb., ktorý však nie je možné úspešne uplatniť, pokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená nie je pre nezákonnosť zrušené príslušným
orgánom.“
3. 3 Sťažovateľka ďalej vytkla najvyššiemu súdu aj nezohľadnenie procesných chýb
v postupe odvolacieho súdu: „Dovolací súd... zaujal názor, že nás odvolací súd nebol
povinný vyzývať podľa § 213 ods. 2 OSP... pretože sa jednalo len o doplnenie dôvodov
správnosti prvostupňového rozhodnutia.“ Odvolací súd nesprávne vyložil § 213 ods. 2
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“), ktorý ukladá „... odvolaciemu súdu povinnosť dať účastníkom konania možnosť
vyjadriť sa k možnej aplikácii takého zákonného ustanovenia, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce“.
3. 4 V závere svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľka poukázala na jej finančné
poškodenie, ktoré by bolo neodstrániteľné „v prípade, že by ostali v platnosti doterajšie
rozhodnutia súdov... boli by sme pozbavení, bez vlastného rozhodnutia v merite veci
o platnosti alebo neplatnosti rozhodnutia MH SR č. 1/2000, možnosti účinne konať na súde
vo veci spôsobenej škody“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Ústavný súd vyslovuje, že uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 11. 2010, č. k.
1Cdo 88/2009 došlo k porušeniu Ústavy... v čl. 46 ods. 1.
Ústavný súd uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 11. 2010, pod č. k.
1 Cdo 88/2009, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Súčasne si uplatňujem trovy práv. zastupovania pre prípad úspechu... “
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
7. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného
súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ
domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
8. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 88/2009 z 30. novembra 2010. Jej
podstatná argumentácia spočívala (bod 3.1) v konštatovaní, že „... odvolací súd sa... nami
uvádzanými skutočnosti v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal, podali sme voči jeho
rozhodnutie dovolanie, v ktorom sme namietali, že nám bola odňatá možnosť konať pred
súdom, okrem iného aj tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, pretože
sa vôbec nezaoberal nami uvádzanými argumentami v prospech existencie naliehavého
právneho záujmu na nami podanej určovacej žalobe. Podľa názoru dovolacieho súdu však
nedošlo k odňatiu možnosti konať, čo odôvodnil tým, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam.“
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02,
11. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 88/2009 z 30. novembra
2010 v podstatnom uviedol:
„Najvyšší súd... skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný... V prejednávanej veci je
dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu... Dovolaním navrhovateľa 1/ je
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v §
238 O. s. p., proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť jeho dovolania preto z tohto
ustanovenia nevyplýva.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ktoré ukladá
dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p.,
dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p.,
ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. ... Existencia ani jednej z uvedených vád však
dovolacím súdom v konaní zistená nebola.
S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané
nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd (navrhovateľ 1/ o. i. vytýkal
odvolaciemu súdu, že rozhodol bez nariadenia pojednávania, nepreskúmateľnosť jeho
rozhodnutia a tiež dôvodil že došlo k chybnému posúdeniu nesplnenia podmienok určovacej
žaloby podľa § 80 písm. c/ O. s. p. a že tým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom),
dovolací súd sa osobitne zameral na otázku, či postupom odvolacieho súdu nebola
navrhovateľovi odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za
účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/
O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom
a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok
priznáva. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť
navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci.
Z obsahu dovolania vyplýva, že podľa dovolateľa odvolací súd svoj rozsudok
nemal ... vyhlásiť bez nariadenia pojednávania, lebo odvolanie bolo podané pred 15.
októbrom 2008. Tento názor nie je správny. Podľa § 372p O. s. p. (prechodné ustanovenie k
úpravám účinným od 15. októbra 2008) na konania začaté pred 15. októbrom 2008 sa
použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak (ods. 1);
prokurátor môže podať návrh na začatie konania podľa § 35 ods. 1 písm. f/ iba v právnych
vzťahoch, ktoré vznikli po 14. októbri 2008 (ods. 2). Uvedené ustanovenie upravuje režim
pôsobenia novej právnej úpravy - zákona č. 384/2008 Z. z. (lex posterior) a starej právnej
úpravy (lex priori). Generálnym pravidlom je, že nová právna úprava sa vzťahuje aj na
konania začaté pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 384/2008 Z. z., t. j. pred 15.
októbrom 2008. Prelomením tejto zásady je odsek 2, ktorý súvisí s doplnením dôvodov, keď
môže podľa § 35 ods. 1 písm. f/ O. s. p. podať návrh na začatie konania prokurátor (ak ide
o vyslovenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva alebo o určenie vlastníctva a
pri prevode alebo prechode vlastníctva boli porušené ustanovenia všeobecne záväzného
právneho predpisu). Z tohto dôvodu môže prokurátor podať návrh na začatie konania iba v
právnych vzťahoch, ktoré vznikli po 14. októbri 2008. V zmysle § 372p ods. 1 O. s. p. sa
preto ustanovenie § 214 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 použije aj na
odvolacie konania, ktoré začali podaním odvolania pred 15. októbrom 2008 (porovnaj tiež
stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu... Cpj 7/2010 z 19. apríla 2010).
Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak
a/je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008).
Keďže nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie (odvolací súd sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa), súd prvého stupňa nerozhodol
podľa § 115a O. s. p. bez nariadenia pojednávania a prejednanie odvolania proti
rozhodnutiu vo veci samej na pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem, t. j. neboli
dané dôvody pre nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1 O. s. p., odvolací súd v
súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) rozhodol
o odvolaní bez nariadenia pojednávania. Postupom odvolacieho súdu plne
rešpektujúcim platnú úpravu Občianskeho súdneho poriadku (v znení účinnom od
15. októbra 2008) nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti navrhovateľa pred súdom konať.
Odvolací súd neaplikoval § 214 O. s. p. v už neúčinnom znení, z ktorého stavu (znenia)
vychádza zjavne argumentácia dovolateľa spojená s tvrdením o odňatí možnosti konať pred
súdom.
Pokiaľ dovolateľ odvolaciemu súdu vytýkal ako odňatie možnosti konať pred súdom,
že vo svojom odôvodnení poukazuje na § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. v znení účinnom
dňom 15. októbra 2008, hoci nevyzval navrhovateľov podľa § 213 ods. 2 O. s. p., aby sa
k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili, ani táto námietka neobstojí.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. účinného od 15. októbra 2008, ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí (odôvodnení) postupoval v súlade s citovaným
ustanovením a plne sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. Pokiaľ
navyše citoval vo svojom odôvodnení § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. v znení účinnom
dňom 15. októbra 2008, nešlo o prípad, keď odvolací súd je toho názoru, že sa na vec
vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, teda nebolo ani potrebné vyzvať účastníkov
konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Takéto doplnenie na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia o ďalšie dôvody v súlade s § 219 ods. 2
O. s. p. účinného od 15. októbra 2008 nie je prípadom toho, že odvolací súd je názoru, že sa
na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci
použité nebolo a je rozhodujúce pre rozhodnutie veci, kedy má povinnosť vyzvať účastníkov
konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili; išlo v tejto právnej veci
jednoznačne len o doplnenie v zmysle cit. § 219 ods. 2 O. s. p., ktoré nijako nespochybnilo
správnosť právneho záveru súdu prvého stupňa a nebolo s nim v rozpore.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd sa nezaoberal obsahom odvolania
v potrebnom rozsahu, treba uviesť, že ani táto námietka neobstojí. Odvolací súd vo svojom
rozhodnutí (odôvodnení) postupoval v súlade s citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p.,
stotožnil sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, navyše poukážuc na
zdôraznenie správností napadnutého rozhodnutia na ďalšie dôvody. Správnosťou právneho
záveru nižších súdov sa dovolací súd nezaoberal (keďže absentuje prípustnosť dovolania).
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na
uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok
spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2 O. s. p.). Za
odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.
Podľa dovolacieho súdu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu teda vadou
vytýkanou dovolateľom netrpí, je dostatočne odôvodnený a preskúmateľný, skrátka spĺňa
požiadavky ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 211 ods. 2 O. s. p.) kladené na odôvodnenie
rozsudku.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami,
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
(limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať
odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného
rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo
(účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva
z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ktorého imanentnou
súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti... Dovolací súd je
názoru, že odvolací súd a súd prvého stupňa dostatočne odôvodnili svoje rozsudky vo veci
samej - vysvetlili dôvod, pre ktorý bola zamietnutá určovacia žaloba, spočívajúci
v chýbajúcom naliehavom právnom záujme navrhovateľa (navrhovateľov) na tejto
určovacej žalobe v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p., zdôrazniac zároveň aj skutočnosť, že
podaný návrh nežiada priamo určiť existenciu či neexistenciu práva, resp. právneho vzťahu.
Navrhovateľ 1/ v dovolaní tiež namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci... v otázke existencia naliehavého právneho záujmu,
ktorý vyžaduje § 80 písm. c/ O. s. p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
K tejto námietke je treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá
základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje tzv. zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenie dovolateľa bolo opodstatnené (dovolací súd sa ním z tohto aspektu
nezaoberal), ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p.; obdobný záver
platí aj v prípade tzv. inej vady, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci...
Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté
rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania
uvedené v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd... dovolanie navrhovateľa 1/... ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol.“
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
13. Podstatná argumentácia sťažovateľky spočívala (bod 3 a 8) v tom, že „Najvyšší
súd... porušil naše právo na súdnu ochranu tým, že odmietol nami podané dovolanie, hoci
neexistovali dôvody k jeho odmietnutiu podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 OSP.“.
Sťažovateľka mala za dostatočne preukázané, že „V prípade že prvostupňový súd zaujme
určitý právny názor, ktorý založí na určitom konkrétnom argumente a následne účastník
v odvolaní proti rozhodnutiu uvedie protiargument... musí sa odvolací súd zaoberať
relevantnosťou tohto protiargumentu a v odôvodnení rozsudku sa s ním riadne vysporiadať.
... odvolací súd nie je povinný tento protiargument akceptovať, avšak aj v takom prípade
musí v odôvodnení... uviesť, prečo taký argument nemohol akceptovať. V tomto prípade
však odvolací súd takto nepostupoval... . Následne tento jeho postup odobril vo svojom
rozhodnutí aj dovolací súd, ktorý tieto otázky nepovažoval za podstatné pre rozhodnutie vo
veci a podané dovolanie odmietol, čím došlo k porušeniu nášho ústavného právo na súdnu
ochranu.“. V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 88/2009 z 30. novembra 2010 bolo svojvoľné a že by tak zasahovalo
do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu
základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba
tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami
účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové
a právne závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný
súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych
a procesnoprávnych zákonných ustanovení je namietané rozhodnutie najvyššieho súdu aj
náležite odôvodnené, pričom v potrebnej miere poskytlo odpovede na všetky sťažovateľkou
namietané okolnosti danej právnej veci v ňou podanom dovolaní, v rámci ktorého
prieskumu dovolací súd skúmal aj rozhodnutia súdov nižšej inštancie s prihliadnutím na
spôsob ich vysporiadania/nevysporiadania sa k otázkam hmotnoprávneho charakteru
[napr. vyjadrenie sa k otázke hodnotenia naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c)
OSP, k dôvodom zamietnutia určovacej žaloby podanou sťažovateľkou], tak aj k otázkam
procesnoprávneho charakteru (napr. k vyhláseniu rozhodnutia odvolacieho súdu bez
nariadenia pojednávania, k aplikácii ustanovenia § 213 ods. 2 OSP). Najvyšší súd taktiež
skúmal všetky Občianskym súdnym poriadkom predpokladané dôvody prípustnosti
dovolania, pričom sa osobitne zameral na sťažovateľkou uvedený dôvod podľa § 237 písm.
f) OSP, ktorého opodstatnenosť však nezistil: „Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky
prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému skúmaniu).“
15. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným
rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na
súdnu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného základného práva
(čl. 46 ods. 1 ústavy), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
16. Sťažovateľka v texte podanej sťažnosti (pozri bod 3 a 8) taktiež nesúhlasila
s právnym posúdením jej veci (ako takej), o ktorej v inštančnom postupe rozhodovali –
okrem dovolacieho – aj nižšie súdy, t. j. krajský súd, ktorý svojím rozhodnutím sp. zn.
9 Co/325/2008 z 15. januára 2009 potvrdil prvostupňový rozsudok okresného súdu č. k.
11 C 185/2002-367 z 1. júla 2008. Uvedené tvrdenia ústavný súd vnímal ako súčasť širšej
argumentácie sťažovateľky vo vzťahu k – v petite označenému – napadnutému rozhodnutiu
najvyššieho súdu. Vychádzal pritom z obsahu § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 7)
a zo skutočnosti, že sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená právnym zástupcom
(advokátom), v podanej ústavnej sťažnosti napadla (iba) dovolacie uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 88/2009 z 30. novembra 2010. Rešpektujúc uvedené dispozičné
oprávnenie strany sťažovateľky sa preto ústavný súd (súc viazaný návrhom sťažovateľky
na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nemohol touto časťou
sťažnosti, teda vo vzťahu k rozhodnutiam súdov nižšej inštancie, vecne zaoberať.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu a vrátenie veci tomuto súdu na opätovné prerokovanie), keďže
rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2
prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. marca 2011