Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8ae/364084.b2202b.pdf
PDF · 156.49 KB
No categories available
1Cdo/88/2009
Najvyšší súd 1 Cdo 88/2009 Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ Z., so sídlom v M.,
zastúpeného v dovolacom konaní JUDr. P. D., advokátom v B., 2/ Českej republiky, Úřad
pro zastupovaní státu ve věcech majetkových, Rašinovo Nábřeţí č. 390/42, Praha, proti
odporcovi Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave,
Mierová č. 19, o určenie neplatnosti Dodatku č. 1/2000 ministra hospodárstva Slovenskej
republiky z 11. mája 2000, vydaného pod č. 2139/2000-1000-010, vedenej na Okresnom súde
Martin pod sp. zn. 11 C 185/2002, o dovolaní navrhovateľa 1/ proti rozsudku Krajského súdu
v Ţiline z 15. januára 2009 sp. zn. 9 Co 325/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Martin (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 1. júla 2008, č.k. 11 C 185/02
– 367 návrh na určenie neplatnosti Dodatku č. 1/2000, vydaného 11. mája 2000 ministrom
hospodárstva Slovenskej republiky zamietol z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho
záujmu na poţadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., zdôrazniac zároveň aj
skutočnosť, ţe podaný návrh neţiada priamo určiť existenciu či neexistenciu práva, resp.
právneho vzťahu; odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd v Ţiline (odvolací súd) na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ rozsudkom z
15. januára 2009 sp. zn. 9 Co 325/2008 potvrdil ako vecne správny rozsudok súdu prvého
stupňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. ) a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Odvolací súd sa plne stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa o nedostatku naliehavého
právneho záujmu navrhovateľov podľa § 80 písm. c/ O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ 1/. Navrhol, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Tvrdil, ţe došlo k odňatiu mu moţnosti konať pred súdom
(§ 237písm. f/ O. s. p.). Odvolaciemu súdu vytýkal, ţe rozhodol bez nariadenia pojednávania,
keď podľa dovolateľa neboli pre to splnené zákonné podmienky, lebo odvolanie bolo podané
pred 15. októbrom 2008. Ďalej odvolaciemu súdu vytýkal to, ţe vo svojom odôvodnení
poukazuje na § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. v znení účinnom dňom 15. októbra 2008 a
ţe nevyzval navrhovateľov podľa § 213 ods. 2 O.s.p., aby sa k moţnému pouţitiu tohto
ustanovenia vyjadrili. Namietal, ţe odvolací súd sa náleţite nezaoberal otázkou preukázania
naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c/ O.s.p., a tvrdil, ţe jeho rozhodnutie je
nepreskúmateľné, keďţe v odvolaní naliehavosť právneho záujmu videli aj v tom, ţe chcú
uplatňovať nárok na náhradu škody z titulu nezákonného postupu Ministerstva hospodárstva
Slovenskej republiky, majúc za to, ţe vyhovenie určovaciemu návrhu má účinky uvedené v
§ 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.
Navrhovateľ 2/ vo vyjadrení k dovolaniu sa s jeho obsahom stotoţnil.
Odporca vo vyjadrení navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
O.s.p. Dovolaním navrhovateľa 1/ je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť
jeho dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ktoré ukladá
dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p.,
dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale
sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v
§ 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne
obsadeným. Existencia ani jednej z uvedených vád však dovolacím súdom v konaní zistená
nebola.
S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané
nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd (navrhovateľ 1/ o. i. vytýkal odvolaciemu
súdu, ţe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia a tieţ
dôvodil ţe došlo k chybnému posúdeniu nesplnenia podmienok určovacej ţaloby podľa § 80
písm. c/ O. s. p. a ţe tým mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom), dovolací súd sa
osobitne zameral na otázku, či postupom odvolacieho súdu nebola navrhovateľovi odňatá
moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme moţnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto
postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované
dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo
zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k
právnej stránke veci.
Z obsahu dovolania vyplýva, ţe podľa dovolateľa odvolací súd svoj rozsudok nemal
15. januára 2009 vyhlásiť bez nariadenia pojednávania, lebo odvolanie bolo podané pred
15. októbrom 2008. Tento názor nie je správny. Podľa § 372p O. s. p. (prechodné ustanovenie
k úpravám účinným od 15. októbra 2008) na konania začaté pred 15. októbrom 2008 sa
pouţijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak (ods. 1);
prokurátor môţe podať návrh na začatie konania podľa § 35 ods. 1 písm. f/ iba v právnych
vzťahoch, ktoré vznikli po 14. októbri 2008 (ods. 2). Uvedené ustanovenie upravuje reţim
pôsobenia novej právnej úpravy - zákona č. 384/2008 Z.z. (lex posterior) a starej právnej
úpravy (lex priori). Generálnym pravidlom je, ţe nová právna úprava sa vzťahuje aj na
konania začaté pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 384/2008 Z.z., t.j. pred 15. októbrom
2008. Prelomením tejto zásady je odsek 2, ktorý súvisí s doplnením dôvodov, keď môţe
podľa § 35 ods. 1 písm. f/ O.s.p. podať návrh na začatie konania prokurátor (ak ide
o vyslovenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva alebo o určenie vlastníctva a pri
prevode alebo prechode vlastníctva boli porušené ustanovenia všeobecne záväzného právneho
predpisu). Z tohto dôvodu môţe prokurátor podať návrh na začatie konania iba v právnych
vzťahoch, ktoré vznikli po 14. októbri 2008. V zmysle § 372p ods. 1 O.s.p. sa preto
ustanovenie § 214 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 použije aj na odvolacie
konania, ktoré začali podaním odvolania pred 15. októbrom 2008 (porovnaj tieţ stanovisko
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Cpj 7/2010 z 19. apríla
2010).
Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vţdy, ak
a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008).
Keďţe nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie (odvolací súd sa stotoţnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa), súd prvého stupňa nerozhodol podľa
§ 115a O. s. p. bez nariadenia pojednávania a prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci
samej na pojednávaní nevyţadoval dôleţitý verejný záujem, t.j. neboli dané dôvody pre
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1 O. s. p., odvolací súd v súlade s ustanovením
§ 214 ods. 2 O. s. p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) rozhodol o odvolaní bez
nariadenia pojednávania. Postupom odvolacieho súdu plne rešpektujúcim platnú úpravu
Občianskeho súdneho poriadku (v znení účinnom od 15. októbra 2008) nemohlo dôjsť k
odňatiu moţnosti navrhovateľa pred súdom konať. Odvolací súd neaplikoval § 214 O. s. p.
v uţ neúčinnom znení, z ktorého stavu (znenia) vychádza zjavne argumentácia dovolateľa
spojená s tvrdením o odňatí moţnosti konať pred súdom.
Pokiaľ dovolateľ odvolaciemu súdu vytýkal ako odňatie moţnosti konať pred súdom,
ţe vo svojom odôvodnení poukazuje na § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. v znení účinnom
dňom 15. októbra 2008, hoci nevyzval navrhovateľov podľa § 213 ods. 2 O.s.p., aby sa k
moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili, ani táto námietka neobstojí.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. účinného od 15. októbra 2008, ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí (odôvodnení) postupoval v súlade s citovaným
ustanovením a plne sa stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. Pokiaľ
navyše citoval vo svojom odôvodnení § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. v znení účinnom
dňom 15. októbra 2008, nešlo o prípad, keď odvolací súd je toho názoru, ţe sa na vec
vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, teda nebolo ani potrebné vyzvať účastníkov
konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Takéto doplnenie na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia o ďalšie dôvody v súlade s § 219 ods. 2
O. s. p. účinného od 15. októbra 2008 nie je prípadom toho, ţe odvolací súd je názoru, ţe sa
na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci
pouţité nebolo a je rozhodujúce pre rozhodnutie veci, kedy má povinnosť vyzvať účastníkov
konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili; išlo v tejto právnej veci
jednoznačne len o doplnenie v zmysle cit. § 219 ods. 2 O. s. p., ktoré nijako nespochybnilo
správnosť právneho záveru súdu prvého stupňa a nebolo s nim v rozpore.
Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe odvolací súd sa nezaoberal obsahom odvolania
v potrebnom rozsahu, treba uviesť, ţe ani táto námietka neobstojí. Odvolací súd vo svojom
rozhodnutí (odôvodnení) postupoval v súlade s citovaným ustanovením§ 219 ods. 2 O. s. p.,
stotoţnil sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, navyše poukáţuc na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia na ďalšie dôvody. Správnosťou právneho záveru niţších
súdov sa dovolací súd nezaoberal (keďţe absentuje prípustnosť dovolania). Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené
skutočnosti dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe
odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre
zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2 O. s. p.). Za odňatie moţnosti
konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.
Podľa dovolacieho súdu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu teda vadou vytýkanou
dovolateľom netrpí, je dostatočne odôvodnený a preskúmateľný, skrátka spĺňa poţiadavky
ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 211 ods. 2 O. s. p.) kladené na odôvodnenie rozsudku.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na
to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami,
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého
imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto
ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v.
Španielsko z 21. januára 1999] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“
a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“
(porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z
23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Dovolací súd je názoru, ţe odvolací súd a súd prvého stupňa dostatočne odôvodnili
svoje rozsudky vo veci samej – vysvetlili dôvod, pre ktorý bola zamietnutá určovacia ţaloba,
spočívajúci v chýbajúcom naliehavom právnom záujme navrhovateľa (navrovateľov) na tejto
určovacej ţalobe v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p., zdôrazniac zároveň aj skutočnosť, ţe podaný
návrh neţiada priamo určiť existenciu či neexistenciu práva, resp. právneho vzťahu.
Navrhovateľ 1/ v dovolaní tieţ namieta, ţe napadnutý rozsudok spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) v otázke existencia
naliehavého právneho záujmu, ktorý vyţaduje § 80 písm. c/ O. s. p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
K tejto námietke je treba uviesť, ţe nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá
základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje tzv. zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenie dovolateľa bolo opodstatnené (dovolací súd sa ním z tohto aspektu
nezaoberal), ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p.; obdobný záver
platí aj v prípade tzv. inej vady, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa 1/
podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľovi 1/, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd však odporcovi nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloţenie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1 O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30.novembra 2010
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta