Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 503/2018
PDF · 279.73 KB
No categories available
IV. ÚS 503/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),
zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., Duklianska 11, Prešov,
zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Patrik HOLINGA s. r. o., Hlavná 25, Košice,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Patrik Holinga, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného
súdu Prešov sp. zn. 18 Cb 27/2009 zo 16. decembra 2014 a rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 2 Cob 43/2015 z 24. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o.,
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I .
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 Cb 27/2009 zo 16. decembra 2014 (ďalej len
„napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 43/2015 z 24. marca 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok
krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Prešov bolo
pod sp. zn. 18 Cb 27/2009 vedené konanie na základe žaloby podanej obchodnou
spoločnosťou A – typ, architektonický ateliér, spol. s r. o., Strojnícka 1, Prešov (ďalej
len „žalobca“), proti sťažovateľke, ktorá v konaní vystupovala v procesnom postavení
žalovanej, o zaplatenie sumy 9 875,19 € s príslušenstvom (ďalej len „súdne konanie“).
Napadnutým rozsudkom okresného súdu bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť
žalobcovi sumu 9 875,19 € so 14,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 9 875,19 €
od 21. februára 2007 do zaplatenia, trovy konania v sume 592,51 € a trovy právneho
zastúpenia v sume 4 090,15 €, a to všetko do troch dní od právoplatnosti uvedeného
rozsudku.
Na základe odvolania podaného sťažovateľkou krajský súd napadnutým rozsudkom
potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým bolo žalobe vo veci samej vyhovené,
a zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov prvostupňového
konania tak, že sťažovateľka bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi trovy konania
vo výške 592,51 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 2 733,41 €. Posledným výrokom
bola sťažovateľka zaviazaná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume
944,84 €.
Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti uvádza: «Odporca ako sťažovateľ touto
sťažnosťou namieta porušenie jeho práva na spravodlivé konanie v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a v rámci neho práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Má za to, že súdy sa pri odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali s podstatnými
argumentami, ktoré sťažovateľ opísal v čl. I.B bod 2 a 3, t. j. s omeškaním navrhovateľa
vo fáze územného konania v dĺžke 37 dní (prerušenie územného konania na 23 dní
sa časovo prelína s omeškaním navrhovateľa o 37 dní pri stanovisku UHA, preto je
omeškanie v tejto fáze 37 dní) a stavebného konania v dĺžke 7 dní, spolu 44 dní, za ktoré
omeškanie zodpovedá výlučne navrhovateľ a ktoré omeškanie odporca nezavinil.
Krajský súd v Prešove po podaní odvolania odporcom proti rozsudku súdu prvého
stupňa nariadil vo veci pojednávanie. Predmetom tohto pojednávania poukazujúc
aj na Výzvu Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.02.2016, ktorou vyzval účastníkov konania
na písomné vyjadrenie sa k aplikácii ustanovenia § 370 Obchodného zákonníka, bolo
vykonanie dokazovania o skutočnostiach, ktoré z porušení zmluvných povinností zo strany
účastníkov konania mali za následok omeškanie druhej zmluvnej strany a o aký čas...
... Navrhovateľ v odvolacom konaní súdu predložil tabuľku s označením „Časový
harmonogram plnenia predmetu Zmluvy“, kde vyššie uvedené skutočnosti opätovne potvrdil
a na ktoré sa ho predseda senátu na pojednávaní dňa 03.03.2016 aj pýtal (aj napriek tomu,
že otázky predsedu senátu a odpoveď navrhovateľa nie sú zachytené v zápisnici
z pojednávania, ale na nahrávke zachytené určite sú).
Ak teda odvolací súd nariadil za vyššie popísaným účelom pojednávanie,
dokazovanie v tomto rozsahu na pojednávaní aj vykonal, opomenul sa s týmito závermi,
ktoré sú pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce a po prepočítaní dní omeškania na strane
navrhovateľa znamenajú pre odporcu čiastočný úspech vo veci, opomenul vysporiadať.»
Sťažovateľka sa nestotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu,
v časti, ktorou krajský súd považoval odvolacie dôvody sťažovateľky založené na ochrane
zahraničných investícii za neopodstatnené. Sťažovateľka uvádza: «Nie je možné sa v tejto
súvislosti uspokojiť s odôvodnením rozsudku Krajského súdu v Prešove, že odporca
je subjekt so sídlom v Slovenskej republike aj keď spoločníkom odporcu je subjekt z Poľskej
republiky. Sťažovateľ má za to, že na Slovensku takým spôsobom ako sťažovateľ, podnikajú
aj iné veľké zahraničné spoločnosti. Zahraničné materské spoločnosti vystupujú ako
spoločníci v slovenských obchodných spoločnostiach, ktoré na našom území založia, a tak
investujú na území Slovenska, etablujú sa v podnikateľskom prostredí a v neposlednom rade
vytvárajú na trhu pracovné miesta. Ako príklad možno uviesť Volkswagen, o ktorej
spoločnosti nikto nepovie, že je slovenskou spoločnosťou aj napriek tomu, že má výrobné
závody na území Slovenskej republiky. Obdobne to platí aj pre kórejskú automobilku KIA
a britskú automobilu Jaguar Land Rover. Všetky spomenuté automobilky boli vládou SR
označené a uznané za zahraničných investorov, ktorým boli a sú poskytnuté finančné
stimuly zo strany našej vlády aj napriek tomu, že sú to „slovenské s. r. o.“ s účasťou
zahraničných materských spoločností. V tejto časti považuje sťažovateľ taktiež odôvodnenie
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove za nedostatočné.»
Sťažovateľka namieta aj postup okresného súdu pred vynesením napadnutého
rozsudku a v tejto súvislosti odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu.
V nadväznosti na to sťažovateľka namieta, že «Súd prvého stupňa na pojednávaní konanom
dňa 12. 09. 2014, ktoré bolo predposledným pojednávaním vo veci pred vynesením
rozsudku dňa 16. 12. 2014, v podstate po vykonanom dokazovaní vyslovil svoj predbežný
právny názor, že „nárok navrhovateľa a odporcu vidí pol na pol“. Rozhodnutie súdu
prvého stupňa bolo pre odporcu o to prekvapivejšie, keď súd v plnom rozsahu vyhovel
navrhovateľovi. Ak by súd pri vyslovení predbežného názoru uviedol, že sa prikloní na
stranu navrhovateľa, odporca by určite využil cestu súdneho zmieru, prípadne mimosúdnej
dohody a prijal by návrh navrhovateľa na jeho/jej uzavretie v znení, v akom ju navrhovateľ
pred časom navrhoval. Snahy účastníkov konania o uzavretie súdneho zmieru/mimosúdnej
dohody sa v konaní vyskytli niekoľkokrát, jediné čo medzi nimi zostalo sporné bola výška
pohľadávky, ako predmet urovnania. Ak teda súd od predposledného do posledného
pojednávania zmenil svoj právny názor na vec, napriek tomu, že vo veci už nebolo vykonané
takmer žiadne ďalšie dokazovanie, ktoré by bolo spôsobilé ovplyvniť zmenu rozhodnutia
súdu, mal sa súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia s touto zmenou právneho
názoru vysporiadať. Účelom vyslovenia predbežného právneho posúdenia veci zo strany
súdu je aj to, aby rozhodnutie súdu nebolo pre účastníkov konania prekvapivé. V tomto
prípade nastal pravý opak.».
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález:
„5. Základné právo obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o.,
IČO: 36 501 891, Duklianska 11, 080 01 Prešov na spravodlivé konanie v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Prešov
sp. zn. 18 Cb/27/2009-239 zo dňa 16. 12. 2014 a v rámci neho právo na odôvodnenie
rozhodnutia porušené bolo.
6. Základné právo obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o.,
IČO: 36 501 891, Duklianska 11, 080 01 Prešov na spravodlivé konanie v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
2 Cob/43/2015-319 zo dňa 24. 03. 2016 a v rámci neho právo na odôvodnenie rozhodnutia
porušené bolo.
7. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 18 Cb/27/2009-
239 zo dňa 16. 12. 2014 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Cob/43/2015-319
zo dňa 24. 03. 2016 a vec vracia na ďalšie konanie.
8. Spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., IČO: 36 501 891,
Duklianska 11, 080 01 Prešov priznáva náhradu trov konania v sume 363,79 € na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Patrika HOLINGA s. r. o., Hlavná 25, 040 01 Košice č. účtu
, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľka podaním z 28. februára 2017 doplnila svoj „právny názor na podporu
ústavnej sťažnosti“. V doplnení poukázala na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 317/2015
zo 17. augusta 2016, ktorý podľa jej názoru „pojednáva o prípade, ktorý je takmer
identický“ s jej sťažnosťou. Ďalej poukazuje na priebeh konania pred krajským súdom
a podstatné skutočnosti, s ktorými sa krajský súd podľa jej názoru v odôvodnení
napadnutého rozsudku nevysporiadal.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.
Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich
práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti namieta aj neodôvodnené prieťahy v konaní
pred okresným súdom aj krajským súdom, čím podľa jej názoru došlo aj k porušeniu jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy. Sťažovateľka namietané porušenie označeného základného práva, zastúpená
kvalifikovaným právnym zástupcom, nezahrnula do petitu sťažnosti. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje na to, že označenie základných práv a slobôd, ktoré sťažovateľ
uvedie v jednotlivých bodoch odôvodnenia sťažnosti, považuje za súčasť jeho argumentácie
(m. m. IV. ÚS 89/2010, IV. ÚS 126/2012, II. ÚS 220/2016), ktoré však v prípade, že neboli
premietnuté do petitu sťažnosti, nie sú predmetom rozhodovania ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu (m. m. III. ÚS 119/03, I. ÚS 34/2015). Z uvedeného
dôvodu ústavný súd nerozhodoval o namietanom porušení základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy.
Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu aj napadnutým
uznesením krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu zo 16. decembra 2014, ktorým bolo
v merite veci konanie okresného súdu ukončené, bolo prípustné odvolanie,
ktoré sťažovateľka podala a o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom
z 26. marca 2016. Právomoc krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorú tento uplatnil
na základe odvolania podaného sťažovateľkou, vylučuje, aby rozhodoval ústavný súd,
preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd odmietol
pre nedostatok právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
Z argumentácie sťažovateľky v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie svojho práva
na spravodlivé súdne konanie predovšetkým z hľadiska skutočnosti, že krajský súd
sa v odôvodnení napadnutého uznesenia nevysporiadal s podstatnými argumentmi,
ktoré sťažovateľka vzniesla ako žalovaná v predmetnom súdnom konaní, a to konkrétne
s omeškaním žalobcu pri plnení zmluvných povinností, ktoré sťažovateľka
podľa jej tvrdenia nezavinila.
Sťažovateľka v sťažnosti podrobne rozoberá časový sled plnenia jednotlivých
zmluvných povinností zo strany samotnej sťažovateľky, ako aj zo strany žalobcu, ktoré
kopírujú skutočnosti, ktoré sťažovateľka predniesla aj v konaní pred okresným súdom
i krajským súdom.
Ústavný súd konštatuje, že predmetom súdneho konania bolo rozhodovanie o nároku
žalobcu na zaplatenie sumy 9 875,19 € s príslušenstvom. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu vyplýva, že išlo o zaplatenie tej časti diela, ktorá sa týkala
vypracovania projektovej dokumentácie pre stavebné povolenie tak, ako bola vyúčtovaná
faktúrou č. 2007002 zo 6. februára 2007 na sumu 9 875,19 €.
Krajský súd k uvedenému v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza: „Žalovaný
nenamietal v konaní samotnú realizáciu tejto časti diela žalobcom, ktorého cena bola
vyučovaná označenou faktúrou, a nebránil sa ani prípadným uplatňovaním nárokov
zo zodpovednosti za vady diela. Svoju obranu založil na tom, že žalobcom uplatňovaný
nárok zanikol započítaním, ktoré oznámil žalovaný žalobcovi listom z 5. 3. 2007, ktorým
žalobcovi dal na vedomie, že proti pohľadávke vyúčtovanej faktúrou č. 2007002
zo 6. 2.2007 uplatňuje pohľadávku vyúčtovanú ním vystavenou faktúrou č. 79007
z 5. 3. 2007, ktorou vyúčtoval zmluvné pokuty za nedodržanie termínov plnenia upravených
v zmluve o dielo. Túto zmluvnú pokutu vyúčtoval na celkovú sumu 613.250,- Sk.
Za omeškanie, upravené v zmluve o dielov časti IV ods. 4.1.1. v trvaní 97 dní účtuje sumu
266.750,- Sk a za omeškanie s termínom plnenia upraveným v zmluve v článku IV ods. 4.1.2.
za 126 dní omeškania 346.500,- Sk.
Za takéhoto stavu úspech obrany žalovaného závisel od toho, či ním vyúčtované
zmluvné pokuty sú pohľadávkami spôsobilými na započítanie.“
Okresný súd i krajský súd v súlade s uvedeným zamerali svoju pozornosť
na účastníkmi konania tvrdené porušenie zmluvných i zákonných povinností.
Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v súdnom konaní bolo potrebné na právny
vzťah medzi sťažovateľkou a žalobcom, a teda aj na otázku porušenia právnych povinností
aplikovať ustanovenia zmluvy o dielo na zhotovenie novostavby „Obchodné centrum
Merkury Market Košice“ uzatvorenej medzi žalobcom a sťažovateľkou 22. novembra 2005
(ďalej len „zmluva“) a ustanovenia zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“).
V súdnom konaní nebolo sporné, že termíny plnenia diela, tak ako boli uvedené
v zmluve, dodržané neboli.
Za rozhodujúce zmluvné dojednanie krajský súd považoval okrem iného
aj čl. V zmluvy, v ktorom sú upravené povinnosti sťažovateľky týkajúce sa poskytnutia
spolupôsobenia pri realizácii diela žalobcom.
Krajský súd v odôvodnený napadnutého rozsudku na strane 14 uvádza: „Článok V
body 5.1. a 5.2. upravujú povinnosti objednávateľa týkajúce sa poskytnutia spolupôsobenia
samotným objednávateľom pri realizácií diela zhotoviteľom.
Podobne povinnosti objednávateľa sú upravené aj v ďalších odstavcoch tohto článku
zmluvy s tým, že v ods. 5.5. je upravené, že spolupôsobenie objednávateľa je podstatnou
povinnosťou, od splnenia ktorej závisí včasné splnenie záväzku zhotoviteľa. V prípade,
že sa objednávateľ dostane do omeškania s plnením si svojich povinností, ktoré
sú rozhodujúcimi pre splnenie predmetu tejto zmluvy a takéto spolupôsobenie
objednávateľa pri plnení tejto povinnosti je nezastupiteľné, o dobu omeškania sa predlžuje
lehota, resp. sa posúva termín zhotoviteľa na splnenie predmetu zmluvy.
Podľa čl. V, ods. 5.1. uvedenej zmluvy medzi povinnosti objednávateľa patrí
aj dodanie typového, resp. vzorového projektu obdobného zariadenia a pri spracovaní
projektu stavby na stavebné povolenie aj povinnosť objednávateľa zabezpečiť spracovanie
projektu v časti ASR a Statika vlastným projektantom s potrebnou kvalifikáciou, ktorý
sa zaregistruje v Slovenskej komore inžinierov.“
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že v danej veci
aplikoval kogentné ustanovenia, a to § 365 ods. 1 a 4 a § 370 Obchodného zákonníka, ktoré
upravujú omeškanie dlžníka ako i omeškanie veriteľa a ktoré majú prednosť
pred zmluvnými dojednaniami.
Podľa § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne
a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby,
keď záväzok zanikne iným spôsobom.
Podľa § 365 ods. 4 Obchodného zákonníka dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ
nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.
Podľa § 370 Obchodného zákonníka veriteľ je v omeškaní, ak v rozpore so svojimi
povinnosťami vyplývajúcimi zo záväzkového vzťahu neprevezme riadne ponúknuté plnenie
alebo neposkytne spolupôsobenie potrebné na to, aby dlžník mohol splniť svoj záväzok.
Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
vychádza zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ústavný súd považoval
za potrebné citovať aj relevantné časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu.
Z odôvodenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že v súdnom konaní
žalobca preukázal, že sťažovateľka si pri podpise zmluvy nesplnila povinnosť dodať
dispozičné a prevádzkové riešenie stavby, bez ktorých nebolo možné dielo dokončiť.
Okresný súd uvádza: „Uvedeným konaním neposkytol žalovaný potrebné spolupôsobenie
pri podpise zmluvy o dielo. Bolo preukázané, že dispozičné a prevádzkové riešenie stavby
bolo žalovaným dodané žalobcovi až 08.08.2006. Rovnako bolo preukázané, že v zmysle
uzatvorenej zmluvy o dielo mal žalovaný zabezpečiť spracovanie projektu stavby
na stavebné povolenie v časti ASR a statika vlastným projektantom s potrebnou
kvalifikáciou, ktorý sa zaregistruje v Slovenskej komore stavebných inžinierov, pričom toto
spolupôsobenie žalovaný nesplnil. Žalovaný zabezpečil statika pána
, ktorý nespĺňal podmienky, ktoré by ho oprávňovali projektovať statiku stavieb.
Oprávnenie tohto druhu mu Slovenská komora stavebných inžinierov nevydala. Z tohto
dôvodu bol žalobca nútený zabezpečiť si túto časť svojpomocne, resp. prostredníctvom
tretej osoby, ktorá disponuje požadovaným oprávnením. Na základe uvedenej dôkaznej
situácie dospel súd k záveru, že žalovaný v konaní nepreukázal skutočnosti, ktoré by
nasvedčovali tomu, že si splnil povinnosti, ktoré mu vyplývali ako objednávateľovi v zmysle
zmluvy o dielo čl. V. Bolo preukázané, že žalovaný prevzal premet diela, avšak nesplnil si
svoj záväzok spočívajúci v poskytnutí súčinnosti a rovnako nesplnil si svoj záväzok
za prevzaté zhotovené dielo zaplatiť cenu diela dohodnutú v zmluve o dielo.“
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
v spojení z odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu vyčerpávajúco,
presvedčivo a logicky odôvodnil svoj záver o porušení zmluvných povinností zo strany
sťažovateľky a z toho vyplývajúcich dôsledkov.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu,
ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutočnosť,
že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.
Ústavný súd k námietke sťažovateľky o nezohľadnení 37 dní prerušenia územného
konania a prerušení stavebného konania v trvaní 7 dní, celkovo teda 44 dní, za ktoré
zodpovedá podľa názoru sťažovateľky výlučne žalobca, považuje za potrebné uviesť,
že aj keď sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne touto skutočnosťou
nezaoberá, z kontextu celého odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení
v odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že krajský súd považoval
za preukázané, že sťažovateľka poskytla žalobcovi záväzné pokyny na vykonanie diela
až následne, a to viac ako deväť mesiacov po podpise zmluvy. Samotná sťažovateľka
v sťažnosti uvádza, že územné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 27. júna 2006,
t. j. tri mesiace po zmluvnom termíne, a stavebné povolenie nadobudlo právoplatnosť
31. januára 2007, t. j. viac ako sedem mesiacov po zmluvnom termíne.
Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd námietky sťažovateľky týkajúce
sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu za zjavne
neopodstatnené.
K námietke sťažovateľky týkajúcej sa prekvapivého rozsudku okresného súdu
a v tej súvislosti napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd uvádza, že táto
námietka bola predmetom odvolania, ktoré podala sťažovateľka proti napadnutému
rozsudku okresného súdu, pričom krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku
k uvedenému uvádza: „Pre vec nie je ani určujúcim to, že sudca súdu prvého stupňa
pri prejedávaní veci pri pokuse o zmier vyslovil určitý názor na právne posúdenie veci,
konečné rozhodnutie je obsiahnuté vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý bol
vyhlásený na základe účastníkmi produkovaných skutočností i navrhovaných dôkazov.“
Sťažovateľka teda dostala v súdnom konaní odpoveď aj na túto jej námietku a ústavný súd
považuje odôvodnenie tejto časti napadnutého rozsudku krajského súdu za jasné,
zrozumiteľné a postačujúce.
Taktiež k námietke sťažovateľky, že sa nestotožňuje s odôvodnením krajského súdu
v napadnutom rozsudku, a to v časti odvolacích dôvodov založených na ochrane
zahraničných investícií za neopodstatnené, ústavný súd konštatuje, že krajský súd
sa aj uvedenou námietkou sťažovateľky zaoberal, keď uviedol «Nemôžu obstáť ako
opodstatnené ani odvolacie dôvody založené na údajnej „ochrane zahraničných investícií“.
V konaní vystupujú subjekty, ktoré majú sídlo v Slovenskej republike, aj keď spoločníkom
žalovaného je subjekt z Poľskej republiky. Nič na tom nemení teda to, že na uvedený právny
vzťah sa aplikovali ustanovenia Obch. zák. tak, ako boli citované vyššie a len argumentácia
s odkazom na neurčité zámery tykajúce sa ochrany zahraničných investícií nemôže byť
dôvodom pre záver o nevyhovení žalobného návrhu týkajúceho sa zaplatenia ceny diela.».
Podľa názoru ústavného súdu táto časť odôvodnenia spĺňa kritérium riadneho odôvodenia
súdneho rozhodnutia a je dostatočné na to, aby bolo vyhodnotené ako ústavne
akceptovateľné.
Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 317/2015 zo 17. augusta 2016,
ktorým sťažovateľka argumentuje vo svoj prospech, ústavný súd uvádza, že v predmetnej
veci bolo vyslovené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu,
že odvolací súd sa v napadnutom rozsudku nijako nezmieňoval o zistenej absolútnej
neplatnosti posudzovanej zmluvy, ku ktorému smerovala aj jeho výzva podľa § 213 ods. 2
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“) na vyjadrenie sa k absolútnej neplatnosti posudzovanej zmluvy.
V konaní o tejto sťažnosti ústavný súd považuje za preukázané, že krajský súd zaslal
sťažovateľke aj žalobcovi výzvu podľa § 213 ods. 2 OSP s tým, aby sa vyjadrili k možnej
aplikácii § 370 Obchodného zákonníka. Krajský súd sa následne s aplikáciou tohto
ustanovenia Obchodného zákonníka v nadväznosti na všetky zistené skutočnosti
v odôvodnení napadnutého rozsudku aj riadne vysporiadal, a preto v danom prípade
nemožno hovoriť o „prekvapivosti“ napadnutého rozsudku krajského súdu.
Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd nestotožňuje s názorom sťažovateľky,
že v jej veci ide o „identickú vec“ ako vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.
I. ÚS 317/2015, a preto ju podľa názoru ústavného súdu v prípade sťažovateľky nie je
namieste aplikovať.
Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade krajský súd pri svojom rozhodovaní
nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a dostatočným
spôsobom svoje závery odôvodnil, sťažovateľkou uplatnená námietka „neodôvodnenosti“
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je zjavne neopodstatnená, takže
nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným porušením
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto
časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2018