Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 503/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., Duklianska 11, Prešov,

zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Patrik HOLINGA s. r. o., Hlavná 25, Košice,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Patrik Holinga, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa rozsudkom Okresného

súdu Prešov sp. zn. zo 16. decembra 2014 a rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 24. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o.,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) rozsudkom Okresného súdu Prešov

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. decembra 2014 (ďalej len

„napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 24. marca 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Prešov bolo

pod sp. zn. vedené konanie na základe žaloby podanej obchodnou

spoločnosťou A – typ, architektonický ateliér, spol. s r. o., Strojnícka 1, Prešov (ďalej

len „žalobca“), proti sťažovateľke, ktorá v konaní vystupovala v procesnom postavení

žalovanej, o zaplatenie sumy 9 875,19 € s príslušenstvom (ďalej len „súdne konanie“).

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť

žalobcovi sumu 9 875,19 € so 14,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 9 875,19 €

od 21. februára 2007 do zaplatenia, trovy konania v sume 592,51 € a trovy právneho

zastúpenia v sume 4 090,15 €, a to všetko do troch dní od právoplatnosti uvedeného

rozsudku.

Na základe odvolania podaného sťažovateľkou krajský súd napadnutým rozsudkom

potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým bolo žalobe vo veci samej vyhovené,

a zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov prvostupňového

konania tak, že sťažovateľka bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi trovy konania

vo výške 592,51 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 2 733,41 €. Posledným výrokom

bola sťažovateľka zaviazaná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume

944,84 €.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti uvádza: «Odporca ako sťažovateľ touto

sťažnosťou namieta porušenie jeho práva na spravodlivé konanie v zmysle čl. 46 ods. 1

a v rámci neho práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Má za to, že súdy sa pri odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali s podstatnými

argumentami, ktoré sťažovateľ opísal v čl. I.B bod 2 a 3, t. j. s omeškaním navrhovateľa

vo fáze územného konania v dĺžke 37 dní (prerušenie územného konania na 23 dní

sa časovo prelína s omeškaním navrhovateľa o 37 dní pri stanovisku UHA, preto je

omeškanie v tejto fáze 37 dní) a stavebného konania v dĺžke 7 dní, spolu 44 dní, za ktoré

omeškanie zodpovedá výlučne navrhovateľ a ktoré omeškanie odporca nezavinil.

Krajský súd v Prešove po podaní odvolania odporcom proti rozsudku súdu prvého

stupňa nariadil vo veci pojednávanie. Predmetom tohto pojednávania poukazujúc

aj na Výzvu Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.02.2016, ktorou vyzval účastníkov konania

na písomné vyjadrenie sa k aplikácii ustanovenia , bolo

vykonanie dokazovania o skutočnostiach, ktoré z porušení zmluvných povinností zo strany

účastníkov konania mali za následok omeškanie druhej zmluvnej strany a o aký čas...

... Navrhovateľ v odvolacom konaní súdu predložil tabuľku s označením „Časový

harmonogram plnenia predmetu Zmluvy“, kde vyššie uvedené skutočnosti opätovne potvrdil

a na ktoré sa ho predseda senátu na pojednávaní dňa 03.03.2016 aj pýtal (aj napriek tomu,

že otázky predsedu senátu a odpoveď navrhovateľa nie sú zachytené v zápisnici

z pojednávania, ale na nahrávke zachytené určite sú).

Ak teda odvolací súd nariadil za vyššie popísaným účelom pojednávanie,

dokazovanie v tomto rozsahu na pojednávaní aj vykonal, opomenul sa s týmito závermi,

ktoré sú pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce a po prepočítaní dní omeškania na strane

navrhovateľa znamenajú pre odporcu čiastočný úspech vo veci, opomenul vysporiadať.»

Sťažovateľka sa nestotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu,

v časti, ktorou krajský súd považoval odvolacie dôvody sťažovateľky založené na ochrane

zahraničných investícii za neopodstatnené. Sťažovateľka uvádza: «Nie je možné sa v tejto

súvislosti uspokojiť s odôvodnením rozsudku Krajského súdu v Prešove, že odporca

je subjekt so sídlom v Slovenskej republike aj keď spoločníkom odporcu je subjekt z Poľskej

republiky. Sťažovateľ má za to, že na Slovensku takým spôsobom ako sťažovateľ, podnikajú

aj iné veľké zahraničné spoločnosti. Zahraničné materské spoločnosti vystupujú ako

spoločníci v slovenských obchodných spoločnostiach, ktoré na našom území založia, a tak

investujú na území Slovenska, etablujú sa v podnikateľskom prostredí a v neposlednom rade

vytvárajú na trhu pracovné miesta. Ako príklad možno uviesť Volkswagen, o ktorej

spoločnosti nikto nepovie, že je slovenskou spoločnosťou aj napriek tomu, že má výrobné

závody na území Slovenskej republiky. Obdobne to platí aj pre kórejskú automobilku KIA

a britskú automobilu Jaguar Land Rover. Všetky spomenuté automobilky boli vládou SR

označené a uznané za zahraničných investorov, ktorým boli a sú poskytnuté finančné

stimuly zo strany našej vlády aj napriek tomu, že sú to „slovenské s. r. o.“ s účasťou

zahraničných materských spoločností. V tejto časti považuje sťažovateľ taktiež odôvodnenie

rozhodnutia Krajského súdu v Prešove za nedostatočné.»

Sťažovateľka namieta aj postup okresného súdu pred vynesením napadnutého

rozsudku a v tejto súvislosti odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu.

V nadväznosti na to sťažovateľka namieta, že «Súd prvého stupňa na pojednávaní konanom

dňa 12. 09. 2014, ktoré bolo predposledným pojednávaním vo veci pred vynesením

rozsudku dňa 16. 12. 2014, v podstate po vykonanom dokazovaní vyslovil svoj predbežný

právny názor, že „nárok navrhovateľa a odporcu vidí pol na pol“. Rozhodnutie súdu

prvého stupňa bolo pre odporcu o to prekvapivejšie, keď súd v plnom rozsahu vyhovel

navrhovateľovi. Ak by súd pri vyslovení predbežného názoru uviedol, že sa prikloní na

stranu navrhovateľa, odporca by určite využil cestu súdneho zmieru, prípadne mimosúdnej

dohody a prijal by návrh navrhovateľa na jeho/jej uzavretie v znení, v akom ju navrhovateľ

pred časom navrhoval. Snahy účastníkov konania o uzavretie súdneho zmieru/mimosúdnej

dohody sa v konaní vyskytli niekoľkokrát, jediné čo medzi nimi zostalo sporné bola výška

pohľadávky, ako predmet urovnania. Ak teda súd od predposledného do posledného

pojednávania zmenil svoj právny názor na vec, napriek tomu, že vo veci už nebolo vykonané

takmer žiadne ďalšie dokazovanie, ktoré by bolo spôsobilé ovplyvniť zmenu rozhodnutia

súdu, mal sa súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia s touto zmenou právneho

názoru vysporiadať. Účelom vyslovenia predbežného právneho posúdenia veci zo strany

súdu je aj to, aby rozhodnutie súdu nebolo pre účastníkov konania prekvapivé. V tomto

prípade nastal pravý opak.».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález:

„5. Základné právo obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o.,

IČO: 36 501 891, Duklianska 11, 080 01 Prešov na spravodlivé konanie v zmysle čl. 46

ods. 1 rozsudkom Okresného súdu Prešov

sp. zn. -239 zo dňa 16. 12. 2014 a v rámci neho právo na odôvodnenie

rozhodnutia porušené bolo.

6. Základné právo obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o.,

IČO: 36 501 891, Duklianska 11, 080 01 Prešov na spravodlivé konanie v zmysle čl. 46

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

-319 zo dňa 24. 03. 2016 a v rámci neho právo na odôvodnenie rozhodnutia

porušené bolo.

7. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.

239 zo dňa 16. 12. 2014 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -319

zo dňa 24. 03. 2016 a vec vracia na ďalšie konanie.

8. Spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., IČO: 36 501 891,

Duklianska 11, 080 01 Prešov priznáva náhradu trov konania v sume 363,79 € na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. Patrika HOLINGA s. r. o., Hlavná 25, 040 01 Košice č. účtu

, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka podaním z 28. februára 2017 doplnila svoj „právny názor na podporu

ústavnej sťažnosti“. V doplnení poukázala na nález ústavného súdu sp. zn.

zo 17. augusta 2016, ktorý podľa jej názoru „pojednáva o prípade, ktorý je takmer

identický“ s jej sťažnosťou. Ďalej poukazuje na priebeh konania pred krajským súdom

a podstatné skutočnosti, s ktorými sa krajský súd podľa jej názoru v odôvodnení

napadnutého rozsudku nevysporiadal.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.

Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich

práv (m. m. , , , ).

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti namieta aj neodôvodnené prieťahy v konaní

pred okresným súdom aj krajským súdom, čím podľa jej názoru došlo aj k porušeniu jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

. Sťažovateľka namietané porušenie označeného základného práva, zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom, nezahrnula do petitu sťažnosti. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na to, že označenie základných práv a slobôd, ktoré sťažovateľ

uvedie v jednotlivých bodoch odôvodnenia sťažnosti, považuje za súčasť jeho argumentácie

(m. m. , , ), ktoré však v prípade, že neboli

premietnuté do petitu sťažnosti, nie sú predmetom rozhodovania ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu (m. m. , ). Z uvedeného

dôvodu ústavný súd nerozhodoval o namietanom porušení základného práva podľa čl. 48

ods. 2 .

Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva

podľa napadnutým uznesením okresného súdu aj napadnutým

uznesením krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu ().

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu zo 16. decembra 2014, ktorým bolo

v merite veci konanie okresného súdu ukončené, bolo prípustné odvolanie,

ktoré sťažovateľka podala a o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom

z 26. marca 2016. Právomoc krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorú tento uplatnil

na základe odvolania podaného sťažovateľkou, vylučuje, aby rozhodoval ústavný súd,

preto sťažnosť v tejto časti podľa ústavný súd odmietol

pre nedostatok právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(, , , ).

Z argumentácie sťažovateľky v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie predovšetkým z hľadiska skutočnosti, že krajský súd

sa v odôvodnení napadnutého uznesenia nevysporiadal s podstatnými argumentmi,

ktoré sťažovateľka vzniesla ako žalovaná v predmetnom súdnom konaní, a to konkrétne

s omeškaním žalobcu pri plnení zmluvných povinností, ktoré sťažovateľka

podľa jej tvrdenia nezavinila.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne rozoberá časový sled plnenia jednotlivých

zmluvných povinností zo strany samotnej sťažovateľky, ako aj zo strany žalobcu, ktoré

kopírujú skutočnosti, ktoré sťažovateľka predniesla aj v konaní pred okresným súdom

i krajským súdom.

Ústavný súd konštatuje, že predmetom súdneho konania bolo rozhodovanie o nároku

žalobcu na zaplatenie sumy 9 875,19 € s príslušenstvom. Z odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu vyplýva, že išlo o zaplatenie tej časti diela, ktorá sa týkala

vypracovania projektovej dokumentácie pre stavebné povolenie tak, ako bola vyúčtovaná

faktúrou č. 2007002 zo 6. februára 2007 na sumu 9 875,19 €.

Krajský súd k uvedenému v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza: „Žalovaný

nenamietal v konaní samotnú realizáciu tejto časti diela žalobcom, ktorého cena bola

vyučovaná označenou faktúrou, a nebránil sa ani prípadným uplatňovaním nárokov

zo zodpovednosti za vady diela. Svoju obranu založil na tom, že žalobcom uplatňovaný

nárok zanikol započítaním, ktoré oznámil žalovaný žalobcovi listom z 5. 3. 2007, ktorým

žalobcovi dal na vedomie, že proti pohľadávke vyúčtovanej faktúrou č. 2007002

zo 6. 2.2007 uplatňuje pohľadávku vyúčtovanú ním vystavenou faktúrou č. 79007

z 5. 3. 2007, ktorou vyúčtoval zmluvné pokuty za nedodržanie termínov plnenia upravených

v zmluve o dielo. Túto zmluvnú pokutu vyúčtoval na celkovú sumu 613.250,- Sk.

Za omeškanie, upravené v zmluve o dielov časti IV ods. 4.1.1. v trvaní 97 dní účtuje sumu

266.750,- Sk a za omeškanie s termínom plnenia upraveným v zmluve v článku IV ods. 4.1.2.

za 126 dní omeškania 346.500,- Sk.

Za takéhoto stavu úspech obrany žalovaného závisel od toho, či ním vyúčtované

zmluvné pokuty sú pohľadávkami spôsobilými na započítanie.“

Okresný súd i krajský súd v súlade s uvedeným zamerali svoju pozornosť

na účastníkmi konania tvrdené porušenie zmluvných i zákonných povinností.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v súdnom konaní bolo potrebné na právny

vzťah medzi sťažovateľkou a žalobcom, a teda aj na otázku porušenia právnych povinností

aplikovať ustanovenia zmluvy o dielo na zhotovenie novostavby „Obchodné centrum

Merkury Market Košice“ uzatvorenej medzi žalobcom a sťažovateľkou 22. novembra 2005

(ďalej len „zmluva“) a ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

V súdnom konaní nebolo sporné, že termíny plnenia diela, tak ako boli uvedené

v zmluve, dodržané neboli.

Za rozhodujúce zmluvné dojednanie krajský súd považoval okrem iného

aj čl. V zmluvy, v ktorom sú upravené povinnosti sťažovateľky týkajúce sa poskytnutia

spolupôsobenia pri realizácii diela žalobcom.

Krajský súd v odôvodnený napadnutého rozsudku na strane 14 uvádza: „Článok V

body 5.1. a 5.2. upravujú povinnosti objednávateľa týkajúce sa poskytnutia spolupôsobenia

samotným objednávateľom pri realizácií diela zhotoviteľom.

Podobne povinnosti objednávateľa sú upravené aj v ďalších odstavcoch tohto článku

zmluvy s tým, že v ods. 5.5. je upravené, že spolupôsobenie objednávateľa je podstatnou

povinnosťou, od splnenia ktorej závisí včasné splnenie záväzku zhotoviteľa. V prípade,

že sa objednávateľ dostane do omeškania s plnením si svojich povinností, ktoré

sú rozhodujúcimi pre splnenie predmetu tejto zmluvy a takéto spolupôsobenie

objednávateľa pri plnení tejto povinnosti je nezastupiteľné, o dobu omeškania sa predlžuje

lehota, resp. sa posúva termín zhotoviteľa na splnenie predmetu zmluvy.

Podľa čl. V, ods. 5.1. uvedenej zmluvy medzi povinnosti objednávateľa patrí

aj dodanie typového, resp. vzorového projektu obdobného zariadenia a pri spracovaní

projektu stavby na stavebné povolenie aj povinnosť objednávateľa zabezpečiť spracovanie

projektu v časti ASR a Statika vlastným projektantom s potrebnou kvalifikáciou, ktorý

sa zaregistruje v Slovenskej komore inžinierov.“

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že v danej veci

aplikoval kogentné ustanovenia, a to a a , ktoré

upravujú omeškanie dlžníka ako i omeškanie veriteľa a ktoré majú prednosť

pred zmluvnými dojednaniami.

Podľa dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne

a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby,

keď záväzok zanikne iným spôsobom.

Podľa dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ

nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.

Podľa veriteľ je v omeškaní, ak v rozpore so svojimi

povinnosťami vyplývajúcimi zo záväzkového vzťahu neprevezme riadne ponúknuté plnenie

alebo neposkytne spolupôsobenie potrebné na to, aby dlžník mohol splniť svoj záväzok.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

vychádza zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ústavný súd považoval

za potrebné citovať aj relevantné časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu.

Z odôvodenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že v súdnom konaní

žalobca preukázal, že sťažovateľka si pri podpise zmluvy nesplnila povinnosť dodať

dispozičné a prevádzkové riešenie stavby, bez ktorých nebolo možné dielo dokončiť.

Okresný súd uvádza: „Uvedeným konaním neposkytol žalovaný potrebné spolupôsobenie

pri podpise zmluvy o dielo. Bolo preukázané, že dispozičné a prevádzkové riešenie stavby

bolo žalovaným dodané žalobcovi až 08.08.2006. Rovnako bolo preukázané, že v zmysle

uzatvorenej zmluvy o dielo mal žalovaný zabezpečiť spracovanie projektu stavby

na stavebné povolenie v časti ASR a statika vlastným projektantom s potrebnou

kvalifikáciou, ktorý sa zaregistruje v Slovenskej komore stavebných inžinierov, pričom toto

spolupôsobenie žalovaný nesplnil. Žalovaný zabezpečil statika pána

, ktorý nespĺňal podmienky, ktoré by ho oprávňovali projektovať statiku stavieb.

Oprávnenie tohto druhu mu Slovenská komora stavebných inžinierov nevydala. Z tohto

dôvodu bol žalobca nútený zabezpečiť si túto časť svojpomocne, resp. prostredníctvom

tretej osoby, ktorá disponuje požadovaným oprávnením. Na základe uvedenej dôkaznej

situácie dospel súd k záveru, že žalovaný v konaní nepreukázal skutočnosti, ktoré by

nasvedčovali tomu, že si splnil povinnosti, ktoré mu vyplývali ako objednávateľovi v zmysle

zmluvy o dielo čl. V. Bolo preukázané, že žalovaný prevzal premet diela, avšak nesplnil si

svoj záväzok spočívajúci v poskytnutí súčinnosti a rovnako nesplnil si svoj záväzok

za prevzaté zhotovené dielo zaplatiť cenu diela dohodnutú v zmluve o dielo.“

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

v spojení z odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu vyčerpávajúco,

presvedčivo a logicky odôvodnil svoj záver o porušení zmluvných povinností zo strany

sťažovateľky a z toho vyplývajúcich dôsledkov.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu,

ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutočnosť,

že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

Ústavný súd k námietke sťažovateľky o nezohľadnení 37 dní prerušenia územného

konania a prerušení stavebného konania v trvaní 7 dní, celkovo teda 44 dní, za ktoré

zodpovedá podľa názoru sťažovateľky výlučne žalobca, považuje za potrebné uviesť,

že aj keď sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne touto skutočnosťou

nezaoberá, z kontextu celého odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení

v odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že krajský súd považoval

za preukázané, že sťažovateľka poskytla žalobcovi záväzné pokyny na vykonanie diela

až následne, a to viac ako deväť mesiacov po podpise zmluvy. Samotná sťažovateľka

v sťažnosti uvádza, že územné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 27. júna 2006,

t. j. tri mesiace po zmluvnom termíne, a stavebné povolenie nadobudlo právoplatnosť

31. januára 2007, t. j. viac ako sedem mesiacov po zmluvnom termíne.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd námietky sťažovateľky týkajúce

sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu za zjavne

neopodstatnené.

K námietke sťažovateľky týkajúcej sa prekvapivého rozsudku okresného súdu

a v tej súvislosti napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd uvádza, že táto

námietka bola predmetom odvolania, ktoré podala sťažovateľka proti napadnutému

rozsudku okresného súdu, pričom krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku

k uvedenému uvádza: „Pre vec nie je ani určujúcim to, že sudca súdu prvého stupňa

pri prejedávaní veci pri pokuse o zmier vyslovil určitý názor na právne posúdenie veci,

konečné rozhodnutie je obsiahnuté vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý bol

vyhlásený na základe účastníkmi produkovaných skutočností i navrhovaných dôkazov.“

Sťažovateľka teda dostala v súdnom konaní odpoveď aj na túto jej námietku a ústavný súd

považuje odôvodnenie tejto časti napadnutého rozsudku krajského súdu za jasné,

zrozumiteľné a postačujúce.

Taktiež k námietke sťažovateľky, že sa nestotožňuje s odôvodnením krajského súdu

v napadnutom rozsudku, a to v časti odvolacích dôvodov založených na ochrane

zahraničných investícií za neopodstatnené, ústavný súd konštatuje, že krajský súd

sa aj uvedenou námietkou sťažovateľky zaoberal, keď uviedol «Nemôžu obstáť ako

opodstatnené ani odvolacie dôvody založené na údajnej „ochrane zahraničných investícií“.

V konaní vystupujú subjekty, ktoré majú sídlo v Slovenskej republike, aj keď spoločníkom

žalovaného je subjekt z Poľskej republiky. Nič na tom nemení teda to, že na uvedený právny

vzťah sa aplikovali ustanovenia Obch. zák. tak, ako boli citované vyššie a len argumentácia

s odkazom na neurčité zámery tykajúce sa ochrany zahraničných investícií nemôže byť

dôvodom pre záver o nevyhovení žalobného návrhu týkajúceho sa zaplatenia ceny diela.».

Podľa názoru ústavného súdu táto časť odôvodnenia spĺňa kritérium riadneho odôvodenia

súdneho rozhodnutia a je dostatočné na to, aby bolo vyhodnotené ako ústavne

akceptovateľné.

Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 17. augusta 2016,

ktorým sťažovateľka argumentuje vo svoj prospech, ústavný súd uvádza, že v predmetnej

veci bolo vyslovené porušenie základného práva podľa z dôvodu,

že odvolací súd sa v napadnutom rozsudku nijako nezmieňoval o zistenej absolútnej

neplatnosti posudzovanej zmluvy, ku ktorému smerovala aj jeho výzva podľa § 213 ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“) na vyjadrenie sa k absolútnej neplatnosti posudzovanej zmluvy.

V konaní o tejto sťažnosti ústavný súd považuje za preukázané, že krajský súd zaslal

sťažovateľke aj žalobcovi výzvu podľa s tým, aby sa vyjadrili k možnej

aplikácii . Krajský súd sa následne s aplikáciou tohto

ustanovenia v nadväznosti na všetky zistené skutočnosti

v odôvodnení napadnutého rozsudku aj riadne vysporiadal, a preto v danom prípade

nemožno hovoriť o „prekvapivosti“ napadnutého rozsudku krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd nestotožňuje s názorom sťažovateľky,

že v jej veci ide o „identickú vec“ ako vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.

, a preto ju podľa názoru ústavného súdu v prípade sťažovateľky nie je

namieste aplikovať.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade krajský súd pri svojom rozhodovaní

nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a dostatočným

spôsobom svoje závery odôvodnil, sťažovateľkou uplatnená námietka „neodôvodnenosti“

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je zjavne neopodstatnená, takže

nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným porušením

jej základného práva na súdnu ochranu podľa , a preto sťažnosť v tejto

časti v súlade s odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2018