Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 220/2016
PDF · 150.12 KB
No categories available
II. ÚS 220/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou Mgr. Romanou Paliderovou, Jégého 19,
Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich bližšie neoznačených základných práv
a slobôd rozsudkami Okresného súdu Galanta sp. zn. 25 C 273/2008 z 27. septembra 2010
a sp. zn. 23 C 87/2011 zo 7. mája 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Romanou Paliderovou, Jégého 19, Bratislava,
ktorou namieta porušenie svojich bližšie neoznačených základných práv a slobôd
rozsudkami Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 C 273/2008
z 27. septembra 2010 a sp. zn. 23 C 87/2011 zo 7. mája 2013 (spolu ďalej len „napadnuté
rozsudky“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konaní
vedených okresným súdom pod sp. zn. 23 C 87/2011 o určenie neplatnosti právnych úkonov
a sp. zn. 25 C 273/2008 o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a o prikázanie nehnuteľností
do vlastníctva v procesnom postavení navrhovateľa, resp. jedného z navrhovateľov.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 25 C 273/2008 z 27. septembra 2010 žalobu v plnom
rozsahu zamietol a rozsudkom sp. zn. 23 C 87/2011 zo 7. mája 2013 žalobu sčasti zamietol
a sčasti konanie o nej zastavil. Oba rozsudky okresného súdu sťažovateľ neúspešne napadol
odvolaním. Vo veci vedenej pod sp. zn. 25 C 273/2008 podal sťažovateľ i dovolanie, ktoré
dovolací súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 195/2013 z 30. septembra 2013 odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem opisu skutkového stavu uvádza:
„Z dokumentácie založenej v súdnych spisoch na Okresnom súde v Galante pod
č. k.: 25 C/273/2008 a následne v pokračovaní konania pod č. k.: 23 C/87/2011 vrátane
rozhodnutí Krajského súdu v Trnave a tiež Najvyššieho súd v Slovenskej republike je podľa
môjho názoru v dostatočnej miere zdokumentované moje vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam.
Súdy však v danej veci nespravodlivo rozhodujú, robia vo veci zbytočné súdne
prieťahy a zároveň neefektívne konajú, čo je v rozpore podľa príslušných platných právnych
predpisov aj s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Vo veci som sa snažil využiť všetky dostupné právne prostriedky nápravy, no zatiaľ
bezvýsledne aj bez ohľadu na tú skutočnosť, že vlastnícke práva k nehnuteľnostiam sú
nepremlčateľné, neodňateľné, nezrušiteľné a nescudziteľné, dedenie sa zaručuje, majetok
nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.“
V ďalšej časti sťažovateľ argumentuje:
„Skutočnosť, že porušovatelia základných práv a slobôd a tiež ľudských práv
a základných slobôd robili vo veci zbytočné súdne prieťahy, neefektívne konali a nakoniec
nespravodlivo rozhodli, vyvoláva u mňa dlhodobý stav právnej neistoty, napriek využitiu
všetkých dostupných právnych predpisov na nápravu, nebolo spravodlivo rozhodnuté.
V danom prípade je tu jednostranná snaha v konkrétnej navrhovanej veci
spravodlivo nerozhodnúť aj napriek preukázaniu v dostatočnej miere opodstatnenosti
v navrhovanej veci, čo sa prieči okrem zákonných ustanovení aj dobrým mravom...
Nečinnosťou, neefektívnym konaním a nespravodlivým rozhodnutím porušovateľov
základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd som utrpel majetkovú a aj
nemajetkovú ujmu, ktorú uplatňujem vo výške 50.000.- EUR...
Ak by porušovatelia základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd
včas a spravodlivo rozhodli, došlo by u mňa k podstatnému zlepšeniu mojej zlej finančnej
situácie, keďže som šesť rokov nezamestnaný a poberám iba dávku v hmotnej núdzi.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Ústavný súd rozhodol, že právoplatnými rozhodnutiami: Okresného súdu
v Galante pod č. k.: 25 C/273/2008 zo dňa 27. 09. 2010, pod č. k.: 23 C/87/2011 zo dňa
07. 05. 2013 boli porušené základné práva a slobody a ľudské práva a základné slobody
... a preto ruší tieto rozhodnutia, vec vracia na ďalšie konanie, pričom
zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv
a základných slobôd.
2. Ústavný súd priznáva ... primerané finančné zadosťučinenie
v sume 50.000.- EUR, ktoré mu je povinný zaplatiť Okresný súd v Galante do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd v Galante je povinný zaplatiť advokátovi trovy právneho zastúpenia
pred ústavným súdom.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade konštatuje, že
sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom, ktorý je v súlade § 18
ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný
dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy
klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé
vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to
splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.
II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý
obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorú zjavne ide aj v prípade sťažovateľa, musí obsahovať jednak
všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti
uvedené predovšetkým v § 50 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrh
na rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde.
Z hľadiska predbežného prerokovania sťažnosti je podstatný najmä § 20 ods. 4
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania
okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde
v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde), čím zároveň
vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na
poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého
označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ
zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že tvrdenia o porušení iných
ustanovení ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebné
považovať iba za súčasť jeho argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa
v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný
súd mohol konať a rozhodnúť. Jej nedostatky sa vzťahujú predovšetkým na sťažovateľom
formulovaný návrh na rozhodnutie (petit), ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim
z § 56 zákona o ústavnom súde, keďže v ňom nie sú uvedené konkrétne základné práva
alebo slobody, ktoré mali byť napadnutými rozsudkami okresného súdu porušené.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov
zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa
požiadavky kvalifikovanej sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľným
z § 20 a § 50 v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Ústavný súd ďalej poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém
ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný
súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ, zastúpený advokátkou, namieta porušenie bližšie neoznačených
základných práv a slobôd napadnutými rozsudkami okresného súdu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti
napadnutým rozsudkom okresného súdu odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľa
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2016