Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 60/09
PDF · 290.2 KB
No categories available
II. ÚS 60/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť K. F., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3
Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 12/2008
zo 14. mája 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. F. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra
2008 telefaxom a 11. septembra 2008 poštou doručená sťažnosť K. F., V., (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v čl. 8 ods. 2 a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina), ako aj práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo
12/2008 zo 14. mája 2008.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu v Prievidzi č. k. 1 T 170/2004 - 182 zo dňa 23. 1. 2006 odsúdený pre trestný čin
ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. ...
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie...
Prvostupňový rozsudok bol rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3To 52/2006
zo dňa 12. 3. 2007 zrušený vo výroku o treste zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá
s poukazom na ustanovenie § 259 ods. 3 Tr. por. a § 258 ods. 1 písm. e) Tr. por. ...
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie ..., o ktorom rozhodol Najvyšší súd
SR uznesením č. k. 1 Tdo 12/2008 zo dňa 14. 5. 2008 ... tak, že dovolanie odmietol
s poukazom na to, že nie sú splnené dovolacie dôvody. ...
Podľa názoru sťažovateľa porušil Najvyšší súd SR pri svojom rozhodovaní
v predmetnej veci článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ... Takto došlo k porušeniu
ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (aj porušenie článku čl. 8
ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd).
V tejto súvislosti bol porušený najmä článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd ... a tým základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie tým, že sa s jeho obhajobou súdy nedostatočne a v rozpore s vykonanými dôkazmi
vysporiadali, čo Najvyšší súd SR akceptoval.
Sťažovateľ sa domnieva, že Najvyšší súd SR svojím konaním porušil tiež článok 50
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadrený princíp prezumpcie neviny a článok
50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadrené právo na obhajobu. ...
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne vychádza zo záveru opretého iba o jeden dôkaz
- znalecký posudok rakúskeho znalca a jeho záverom prispôsobenú výpoveď svedkyne ...,
pričom aj túto výpoveď nehodnotí objektívne, ale vyvodzuje znej záver, ktorý nemôže obstáť,
t. j. že z jej výpovede vyplýva, že do vozidla sťažovateľa nemohlo naraziť iné vozidlo.
Súd poukazuje na závery znaleckého posudku rakúskeho znalca, ktorý ako jediný
považuje za správny, hoci ho ako znalecký posudok ani nemožno brať, je len listinným
dôkazom, nebola možnosť v konaní pred súdom tohto znalca vypočuť.
Súd obchádza obranu sťažovateľa a nevysporiadava sa s ňou, obchádza chyby
rakúskych policajných orgánov a vyberá si len tie dôkazy, ktoré zapadajú do skutkovej
verzie zvolenej súdom.
Takýto postup súdu, je možné považovať za postup, v ktorom absentuje zákonné
a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vysporiadanie sa s obranou obvineného, sú
právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je
potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Najvyšší súd SR takýto postup akceptuje, dovolacie dôvody nevidí a to
s rozporuplným názorom, že každý procesný úkon vykonaný podľa práva niektorého zo
štátov Európskej únie má rovnakú platnosť aj v inom členskom štáte tak, akoby tento úkon
urobil orgán tohto štátu.
Najvyšší súd nevidel dovolacie dôvody za situácie, že v trestnom konaní bol
sťažovateľ uznaný vinným i keď ako obžalovaný poprel spáchanie skutku, že i keď sa
poškodený k nehodovému deju nevedel vyjadriť, že i keď sa k nemu nevedela presne vyjadriť
ani svedkyňa V. P., že i keď svedok Ing. G. B. obranu sťažovateľa nevylúčil a i znalec
Ing. K. G. Csc. ju nevylúčil a pripustil aj verziu dopravnej nehody podľa sťažovateľa, tak aj
tak súd dospel k záveru, že sa trestnej činnosti sťažovateľ dopustil.
Toto svoje rozhodnutie oprel súd o listinné dôkazy poslané z Rakúskej republiky
s tvrdením, že na mieste nehody bol rakúsky znalec a nenašiel tam žiadne úlomky z nárazu.
S námietkami sťažovateľa k tejto otázke v tom, že na mieste sa stopy nachádzali, sa
bližšie súd nezaoberal a obišiel aj skutočnosť, že znalec Ing. K. G. Csc. v posudku na strane
41 v odpovedi na otázku č. 2 uviedol, že moja alternatíva priebehu nehodového deja je
technicky prijateľnejšia.
Súd si bez akejkoľvek opory vo vykonaných dôkazoch osvojil predpoklad, že
sťažovateľ chcel s vozidlom odbočiť na odpočívadlo, že sa tak rozhodol náhle a že preto
prudko strhol riadenie smerom doprava, druhostupňový súd takúto dôležitú skutočnosť
dokonca považoval za právne irelevantnú (ide o zistenie príčiny nehody). ...
Znalec svoj posudok spracoval alternatívne, pretože nemôže vylúčiť ani jednu
z oboch možností.
Prijať len jednu z alternatív dvoch možných spôsobov priebehu skutku možno iba
vtedy, ak je tento skutkový dej vykonaným dokazovaním jednoznačne a nepochybne
preukázaný, kým druhá alternatíva skutkového deja vo vykonanom dokazovaní, hoci bolo
realizované v potrebnom rozsahu, nemá oporu.
Ak však pretrvávajú pochybnosti aj po vyčerpaní všetkých potrebných a dostupných
možností dokazovania o priebehu skutku, uplatní sa pravidlo „in dubio pro reo“ (Uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Tz 10/2001 a iné).
Zo zásady in dubio pro reo vyplýva, že ak po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných
dôkazov zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke významnej pre rozhodnutie, ktoré
nemožno rozptýliť vykonaním a skúmaním ďalších dostupných dôkazov, je nevyhnutné
rozhodnúť v prospech obvineného.
Aj keď rakúsky znalec nepripustil verziu nehody sťažovateľa a od začiatku ju
odmietal, v konaní pred súdom sa táto verzia nehody nevylúčila a znalec Ing. K. G. Csc. ju
dokonca pokladal za technicky prijateľnejšiu.
To, že rakúsky znalec pristupoval k veci tak ako pristupoval, nemožno hodnotiť
v neprospech sťažovateľa. Rakúsky znalec žiadne stopy, ktoré nezodpovedali jeho názoru
ako k nehode došlo, nezabezpečoval, iba dva stery z auta, ktoré nikto nevyhodnocoval. Tiež
je potrebné uviesť, že do príjazdu polície po mieste nárazu prešlo X vozidiel, i ťažkých, čo
úlomky premiestňuje a rozptyľuje.
Okrem toho, upratovacia služba diaľnicu čistila a dokonca našla stopy, ktoré
odovzdala znalcovi, čo svedčí o tom, že námietkami v tomto smere sa súd mal zaoberať a
vysporiadať sa s nimi. Ako možno z pohľadu sťažovateľa prijať fakt, že rakúska polícia
dovolila miesto nehody vyčistiť bez toho, aby boli zaistené stopy a aby im potom táto
upratovacia služba jednotlivé stopy dokonca sama odovzdávala...
Na fotografiách zabezpečených rakúskou políciou je zreteľné, že sa zaoberali iba
verziou nehody spočívajúcou v náhlom strhnutí riadenia, fotografie robili po vyčistení cesty
a zamerali sa na šmykové stopy. Fotografie urobené ešte za tmy zachytávajú celý rad
drobných stôp - črepín, ktoré boli jednoducho odpratané a nikto sa nimi nezaoberal.
Na strane 17 Zápisnice Krajinského policajného veliteľstva pre Korutánsko je údaj,
že z motorového vozidla PD 99-88 bola odobraná nejaká vzorka laku, ktorá vyhodnocovaná
tiež nebola. ...
Najvyšší súd SR tieto dôvody považoval za irelevantné vo vzťahu k do volacím
dôvodom.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave č. k. 1 Tdo 12/2008
zo dňa 14. 5. 2008 v trestnej veci sťažovateľa, došlo k porušeniu ústavného práva
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a článkov 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 50 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadreného princípu prezumpcie neviny a ústavného
práva na obhajobu podľa článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave č. k. 1 Tdo 12/2008 zo
dňa 14. 5. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, v čl. 8 ods. 2 a v čl. 36 ods. 1 listiny
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 Tdo 12/2008 zo 14. mája 2008.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
1. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že
ich účelom je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného
súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na
súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (ale aj v čl. 36 ods. 1 listiny
a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi
predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní. Takýmto predpisom
v posudzovanej veci je zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred trestným súdom vrátane konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch
podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku. V dovolacom konaní procesné
podmienky upravujú ustanovenia § 368 a nasl. Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavy
tretej časti).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohoto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Tdo 12/2008 zo 14. mája 2008, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu, ktorý by nemal
oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd
sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil,
dovolanie odmietol.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol:
„Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 258 ods. 1 písm. e) Tr. por. na základe
§ 259 ods. 3 Tr. por. ... zrušil výrok o treste zákazu činnosti rozsudku Okresného súdu
v Prievidzi, sp. zn. 1 T 170/2004, zo dňa 23. januára 2006, ktorým bol obvinený K. F.
uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2
Tr. zák. ... za čo mu bol uložený podľa § 224 ods. 2 Tr. zák. ... trest odňatia slobody vo
výmere 1 (jeden) rok , pričom výkon trestu mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 59
ods. 1 Tr. zák. ... podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 30 (tridsať) mesiacov
a súčasne mu bol uložený podľa § 49 ods. 1 Tr. zák. ... trest zákazu činnosti riadenia
motorových vozidiel akéhokoľvek druhu v trvaní 3 (troch) rokov.
Obvinený K. F. podal prostredníctvom obhajcu dovolanie proti rozsudku krajského
súdu, uplatniac dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. i), písm. g) Tr. por.,
teda s odôvodnením, že zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, že
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, ako aj z dôvodu, že rozhodnutie je
založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
V odôvodnení dovolania obvinený predovšetkým vyjadril názor, že rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne vychádza len zo záveru opretého iba o jeden dôkaz, a to
znalecký posudok rakúskeho znalca, a to napriek tomu, že znalec nebol pred súdom
vypočutý. Tento znalecký posudok bolo možné hodnotiť len ako listinný dôkaz. Tým, že bola
obvinenému odňatá možnosť ústneho vypočutia rakúskeho znalca, bolo zásadne porušené
jeho právo na obhajobu. V tejto súvislosti poukázal aj na výpoveď svedkyne V. P., ktorú súd
vyhodnotil tendenčné. Dovolateľ dôvodil, že v týchto okolnostiach vidí dôvod dovolania
podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) Tr. por.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. dôvodil dovolateľ
argumentáciou založenou na tvrdení, že krajský súd vykonané dôkazy nevyhodnotil správne
a v tejto súvislosti sa zaoberal rozborom jednotlivých, vo veci vykonaných dôkazov.
Poukázal najmä na závery znalca Ing. K. G. CSc., výpoveď svedkyne V. P. a listinné dôkazy
zadokumentované orgánmi Rakúskej republiky. Vyjadril názor, že Krajský súd v Trenčíne sa
vo svojom rozsudku s výsledkami dokazovania riadne nevysporiadal a na základe toho
vyvodil nesprávne skutkové závery.
Z uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zrušil a vec vrátil tomuto súdu, aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. ...
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predovšetkým skúmal, či majú podané
dovolania všetky obsahové a formálne náležitosti, či sú prípustné a či boli podané
oprávnenými osobami a pritom dospel k nasledujúcim záverom:
Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie
súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. V posudzovanom prípade je napadnutým
rozhodnutím uznesenie Krajského súdu v Trenčíne ako odvolacieho súdu, ktorým bol
odsudzujúci rozsudok prvostupňového súdu (ktorým bol obvinený uznaný vinným a bol mu
uložený trest), zrušený len v časti výroku o treste zákazu činnosti.
Proti takémuto druhu rozhodnutia je dovolanie prípustné. Dovolanie bolo podané
obvineným prostredníctvom obhajcu, bolo preto podané osobou oprávnenou podľa § 369
ods. 2 písm. b) Tr. por. a § 373 Tr. por. K podaniu dovolania došlo na Okresnom súde
v Prievidzi, t. j. v mieste uvedenom v ustanovení § 370 Tr. por.
V dovolaní musí byť ďalej uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napadané, tak
aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu
alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Obvinený poukazuje na dôvody uvedené v
§ 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda na to, že bolo zásadným spôsobom porušené právo na
obhajobu, ďalej na dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. teda, že rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia, ako aj na dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. g)
Tr. por. teda, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané
zákonným spôsobom.
Obvinený dovolacími námietkami spochybňuje správnosť a zákonnosť vykonania
vyšetrovania predmetnej dopravnej nehody, najmä, že policajné orgány Rakúskej republiky
nevykonali všetky potrebné úkony, resp. vykonali ich nedôsledne. Rovnako namietal aj
ustálené skutkové okolnosti dopravnej nehody, a v tejto súvislosti poukázal na nedostatočné
hodnotenie vykonaných dôkazov zo strany okresného a krajského súdu a domáha sa
v konečnom dôsledku oslobodenia spod obžaloby s poukazom na to, že predmetnú dopravnú
nehodu nezavinil a jej vzniku nemohol zabrániť.
Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacích dôvodov uvedených
v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) Tr. por. dovolací súd preskúmal, či v predmetnom prípade
boli zásadným spôsobom porušené obhajobné práva obvineného a či je rozhodnutie
založené na nezákonne vykonaných dôkazoch.
Z obsahu relevantných častí trestného spisu vyplýva, že Okresný súd v Prievidzi
okrem iného vykonal dokazovanie oboznámením znaleckého posudku Dipl. Ing. W. S.
súdneho znalca pre techniku dopravy, bezpečnosť premávky, havarijné škody a strojárstvo,
ktorý na pokyn Krajského súdu v Klagenfurte v Rakúskej republike vykonal obhliadku
miesta nehody, ohliadku na nehode zúčastnených motorových vozidiel a vyhotovil znalecký
posudok o celkových príčinách dopravnej nehody.
Dovolací súd sa nestotožňuje s dovolacími námietkami obvineného založenými na
tvrdení, že tento dôkaz bol vykonaný v rozpore so zákonom, resp., že pri jeho vykonaní boli
zásadne porušené jeho obhajobné práva. Každý procesný úkon vykonaný podľa práva
niektorého zo štátov Európskej únie má rovnakú platnosť aj v inom členskom štáte tak,
akoby tento úkon urobil orgán tohto štátu.
Z obsahu trestného spisu je celkom nepochybné, že prvostupňový súd v posudzovanej
veci tento dôkaz riadne a zákonným spôsobom vykonal, a to za účasti obvineného a jeho
obhajcu s možnosťou v plnom rozsahu svoje obhajobné práva uplatniť.
Na základe uvedených zistení najvyšší súd uzatvára, že súd konal plne v súlade so
zákonom a teda v tomto smere mu nemožno nič vytknúť.
Obvinený sa v časti IV. svojho dovolania prevažne zaoberal rozborom dôkaznej
situácie, najmä rozborom niektorých jednotlivých dôkazov a namietal správnosť zisteného
skutkového stavu.
Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. i) Tr. por. je, že rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací
súd nemôže skúmať a meniť.
Dovolanie je teda mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave
výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových
zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného
dokazovania. Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu
právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.
Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.).
Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých
rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže
posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností prípadne potrebných na
rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len v obmedzenom rozsahu podľa § 379
ods. 2 Tr. por. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým
uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná
inštancia.
Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu
uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným
skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci
obvineného K. F. to teda znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie,
podľa ktorého obvinený spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa,
s ktorými skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd. Tieto skutkové okolnosti
obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých
zákonných znakov trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.
účinného do 1. januára 2006, zo spáchania ktorého trestného činu bol obvinený uznaný
vinným.
Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382
písm. c) Tr. por. dovolanie obvineného K. F. na neverejnom zasadnutí odmietol.“
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva na spravodlivé
súdne konanie poznamenáva, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť
č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), aj
doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt,
resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom
prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom
vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Európsky súd
pre ľudské práva tiež uviedol, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na
prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie
obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej
miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto
obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé
súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi
použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť
riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00, taktiež vec Pérez De Rada
Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo vzťahu ku všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol
k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti
dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny
názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné
uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného
súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho
závery, takéto nedostatky nevykazuje.
Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, ústavný súd
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa
odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako
nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie
platných procesných noriem upravujúcich postup všeobecných súdov v opravných
konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00, I. ÚS 108/07).
Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody
prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto
postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Trestný poriadok výslovne umožňuje, preto použitý
spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch (obdobne I. ÚS 360/08).
Ústavný súd poznamenáva, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov
tvrdených sťažovateľom môže v zmysle svojej konštantnej judikatúry zasiahnuť len vtedy,
ak by ich rozhodnutie (a postup, ktorý mu predchádza) bolo zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne (napr. I. ÚS 17/01), z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,
ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 12/2008 zo 14. mája 2008 podľa názoru
ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými
ustanoveniami Trestného poriadku.
Pretože sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ním
uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného
poriadku, a keďže súčasťou označených základných práv nie je aj povinnosť uznať dôvody
prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľom, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.
V súvislosti s poznámkou sťažovateľa uvedenou v sťažnosti: „Je potrebné uviesť aj
to, že sťažovateľ sa s ústavnou sťažnosťou obrátil tiež v tejto veci na Ústavný súd SR, ktorý
uznesením č. k. III. ÚS 195/07-10 zo dňa 17. 7. 2007 sťažnosť pre nedostatok právomoci
odmietol s poukazom na to, že sťažovateľ disponuje vo veci dostupným a účinným právnym
prostriedkom nápravy - dovolaním, pričom ústavný súd poukázal na prípustné dôvody
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Tr. por.“, ústavný súd poznamenáva, že pri
svojom rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby vychádza predovšetkým zo skutočností
a argumentácie, ako ich sťažovateľ v sťažnosti prezentuje. Pokiaľ sťažovateľ v predošlej
sťažnosti podanej ústavnému súdu 4. mája 2007 namietané porušenie základných práv
predložil a odôvodnil spôsobom, z ktorého vyplývala možnosť podania mimoriadneho
opravného, ako možného účinného prostriedku ochrany jeho základných práv a nápravy ich
porušenia, ústavný súd musel jeho sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci odmietnuť.
Nie je však v právomoci ústavného súdu posudzovať, či tieto okolnosti sú skutočne
spôsobilé iniciovať konanie o tom-ktorom opravnom prostriedku. Túto právomoc majú iba
orgány o tom rozhodujúce, v tomto prípade najvyšší súd.
2. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu rovnako namieta, že najvyšší súd
napadnutým uznesením porušil aj jeho základné práva zaručené v čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy
a právo zaručené v čl. 8 ods. 2 listiny.
Na podporu svojich tvrdení však sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne
konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom signalizovali porušenie označených
základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 12/2008 zo 14. mája 2008.
Vzhľadom na citovaný čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny a základné práva
v nich obsiahnuté ústavný súd nezistil existenciu akejkoľvek príčinnej súvislosti, medzi
namietaným porušením týchto základných práv a rozhodnutím najvyššieho súdu, na základe
čoho konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 12/2008
zo 14. mája 2008 nemá účinky takého rozhodnutia, ktoré by bolo spôsobilé porušiť
označené právo sťažovateľa, a preto bola sťažnosť aj v tejto časti odmietnutá z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, tak ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu a náhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd
sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa tou časťou sťažnosti, ktorou sa
sťažovateľ domáhal ich priznania, nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2009