Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 60/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009

predbežne prerokoval sťažnosť K. F., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3

, v a Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. mája 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. F. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra

2008 telefaxom a 11. septembra 2008 poštou doručená sťažnosť K. F., V., (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1

a a 3 (ďalej len „“), v a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina), ako aj práva zaručeného v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo

12/2008 zo 14. mája 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu v Prievidzi č. k. - 182 zo dňa 23. 1. 2006 odsúdený pre trestný čin

ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. ...

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie...

Prvostupňový rozsudok bol rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.

zo dňa 12. 3. 2007 zrušený vo výroku o treste zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá

s poukazom na ustanovenie a ...

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie ..., o ktorom rozhodol Najvyšší súd

SR uznesením č. k. zo dňa 14. 5. 2008 ... tak, že dovolanie odmietol

s poukazom na to, že nie sú splnené dovolacie dôvody. ...

Podľa názoru sťažovateľa porušil Najvyšší súd SR pri svojom rozhodovaní

v predmetnej veci ... Takto došlo k porušeniu

ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (aj porušenie článku čl. 8

ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd).

V tejto súvislosti bol porušený najmä článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd ... a tým základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie tým, že sa s jeho obhajobou súdy nedostatočne a v rozpore s vykonanými dôkazmi

vysporiadali, čo Najvyšší súd SR akceptoval.

Sťažovateľ sa domnieva, že Najvyšší súd SR svojím konaním porušil tiež článok 50

ods. 2 a v ňom vyjadrený princíp prezumpcie neviny a článok

50 ods. 3 a v ňom vyjadrené právo na obhajobu. ...

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne vychádza zo záveru opretého iba o jeden dôkaz

- znalecký posudok rakúskeho znalca a jeho záverom prispôsobenú výpoveď svedkyne ...,

pričom aj túto výpoveď nehodnotí objektívne, ale vyvodzuje znej záver, ktorý nemôže obstáť,

t. j. že z jej výpovede vyplýva, že do vozidla sťažovateľa nemohlo naraziť iné vozidlo.

Súd poukazuje na závery znaleckého posudku rakúskeho znalca, ktorý ako jediný

považuje za správny, hoci ho ako znalecký posudok ani nemožno brať, je len listinným

dôkazom, nebola možnosť v konaní pred súdom tohto znalca vypočuť.

Súd obchádza obranu sťažovateľa a nevysporiadava sa s ňou, obchádza chyby

rakúskych policajných orgánov a vyberá si len tie dôkazy, ktoré zapadajú do skutkovej

verzie zvolenej súdom.

Takýto postup súdu, je možné považovať za postup, v ktorom absentuje zákonné

a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd a .

Ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vysporiadanie sa s obranou obvineného, sú

právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je

potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Najvyšší súd SR takýto postup akceptuje, dovolacie dôvody nevidí a to

s rozporuplným názorom, že každý procesný úkon vykonaný podľa práva niektorého zo

štátov Európskej únie má rovnakú platnosť aj v inom členskom štáte tak, akoby tento úkon

urobil orgán tohto štátu.

Najvyšší súd nevidel dovolacie dôvody za situácie, že v trestnom konaní bol

sťažovateľ uznaný vinným i keď ako obžalovaný poprel spáchanie skutku, že i keď sa

poškodený k nehodovému deju nevedel vyjadriť, že i keď sa k nemu nevedela presne vyjadriť

ani svedkyňa V. P., že i keď svedok Ing. G. B. obranu sťažovateľa nevylúčil a i znalec

Ing. K. G. Csc. ju nevylúčil a pripustil aj verziu dopravnej nehody podľa sťažovateľa, tak aj

tak súd dospel k záveru, že sa trestnej činnosti sťažovateľ dopustil.

Toto svoje rozhodnutie oprel súd o listinné dôkazy poslané z Rakúskej republiky

s tvrdením, že na mieste nehody bol rakúsky znalec a nenašiel tam žiadne úlomky z nárazu.

S námietkami sťažovateľa k tejto otázke v tom, že na mieste sa stopy nachádzali, sa

bližšie súd nezaoberal a obišiel aj skutočnosť, že znalec Ing. K. G. Csc. v posudku na strane

41 v odpovedi na otázku č. 2 uviedol, že moja alternatíva priebehu nehodového deja je

technicky prijateľnejšia.

Súd si bez akejkoľvek opory vo vykonaných dôkazoch osvojil predpoklad, že

sťažovateľ chcel s vozidlom odbočiť na odpočívadlo, že sa tak rozhodol náhle a že preto

prudko strhol riadenie smerom doprava, druhostupňový súd takúto dôležitú skutočnosť

dokonca považoval za právne irelevantnú (ide o zistenie príčiny nehody). ...

Znalec svoj posudok spracoval alternatívne, pretože nemôže vylúčiť ani jednu

z oboch možností.

Prijať len jednu z alternatív dvoch možných spôsobov priebehu skutku možno iba

vtedy, ak je tento skutkový dej vykonaným dokazovaním jednoznačne a nepochybne

preukázaný, kým druhá alternatíva skutkového deja vo vykonanom dokazovaní, hoci bolo

realizované v potrebnom rozsahu, nemá oporu.

Ak však pretrvávajú pochybnosti aj po vyčerpaní všetkých potrebných a dostupných

možností dokazovania o priebehu skutku, uplatní sa pravidlo „in dubio pro reo“ (Uznesenie

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. a iné).

Zo zásady in dubio pro reo vyplýva, že ak po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných

dôkazov zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke významnej pre rozhodnutie, ktoré

nemožno rozptýliť vykonaním a skúmaním ďalších dostupných dôkazov, je nevyhnutné

rozhodnúť v prospech obvineného.

Aj keď rakúsky znalec nepripustil verziu nehody sťažovateľa a od začiatku ju

odmietal, v konaní pred súdom sa táto verzia nehody nevylúčila a znalec Ing. K. G. Csc. ju

dokonca pokladal za technicky prijateľnejšiu.

To, že rakúsky znalec pristupoval k veci tak ako pristupoval, nemožno hodnotiť

v neprospech sťažovateľa. Rakúsky znalec žiadne stopy, ktoré nezodpovedali jeho názoru

ako k nehode došlo, nezabezpečoval, iba dva stery z auta, ktoré nikto nevyhodnocoval. Tiež

je potrebné uviesť, že do príjazdu polície po mieste nárazu prešlo X vozidiel, i ťažkých, čo

úlomky premiestňuje a rozptyľuje.

Okrem toho, upratovacia služba diaľnicu čistila a dokonca našla stopy, ktoré

odovzdala znalcovi, čo svedčí o tom, že námietkami v tomto smere sa súd mal zaoberať a

vysporiadať sa s nimi. Ako možno z pohľadu sťažovateľa prijať fakt, že rakúska polícia

dovolila miesto nehody vyčistiť bez toho, aby boli zaistené stopy a aby im potom táto

upratovacia služba jednotlivé stopy dokonca sama odovzdávala...

Na fotografiách zabezpečených rakúskou políciou je zreteľné, že sa zaoberali iba

verziou nehody spočívajúcou v náhlom strhnutí riadenia, fotografie robili po vyčistení cesty

a zamerali sa na šmykové stopy. Fotografie urobené ešte za tmy zachytávajú celý rad

drobných stôp - črepín, ktoré boli jednoducho odpratané a nikto sa nimi nezaoberal.

Na strane 17 Zápisnice Krajinského policajného veliteľstva pre Korutánsko je údaj,

že z motorového vozidla PD 99-88 bola odobraná nejaká vzorka laku, ktorá vyhodnocovaná

tiež nebola. ...

Najvyšší súd SR tieto dôvody považoval za irelevantné vo vzťahu k do volacím

dôvodom.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave č. k.

zo dňa 14. 5. 2008 v trestnej veci sťažovateľa, došlo k porušeniu ústavného práva

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a článkov 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 50 ods. 2

a v ňom vyjadreného princípu prezumpcie neviny a ústavného

práva na obhajobu podľa článku 50 ods. 3 .

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave č. k. zo

dňa 14. 5. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv

zaručených v , a 3 , v a v listiny

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. mája 2008.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za

nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

1. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu zaručeného v a v listiny a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že

ich účelom je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného

súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na

súdnu a inú právnu ochranu zaručené v (ale aj v listiny

a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi

predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní. Takýmto predpisom

v posudzovanej veci je v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom

konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá

konania pred trestným súdom vrátane konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch

podľa ôsmej hlavy tretej časti . V dovolacom konaní procesné

podmienky upravujú ustanovenia a nasl. (druhý diel ôsmej hlavy

tretej časti).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd z tohoto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. mája 2008, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu, ktorý by nemal

oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd

sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil,

dovolanie odmietol.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol:

„Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa na základe

... zrušil výrok o treste zákazu činnosti rozsudku Okresného súdu

v Prievidzi, sp. zn. , zo dňa 23. januára 2006, ktorým bol obvinený K. F.

uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2

Tr. zák. ... za čo mu bol uložený podľa § 224 ods. 2 Tr. zák. ... trest odňatia slobody vo

výmere 1 (jeden) rok , pričom výkon trestu mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 59

ods. 1 Tr. zák. ... podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 30 (tridsať) mesiacov

a súčasne mu bol uložený podľa § 49 ods. 1 Tr. zák. ... trest zákazu činnosti riadenia

motorových vozidiel akéhokoľvek druhu v trvaní 3 (troch) rokov.

Obvinený K. F. podal prostredníctvom obhajcu dovolanie proti rozsudku krajského

súdu, uplatniac dovolacie dôvody podľa , , ,

teda s odôvodnením, že zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, že

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, ako aj z dôvodu, že rozhodnutie je

založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

V odôvodnení dovolania obvinený predovšetkým vyjadril názor, že rozsudok

Krajského súdu v Trenčíne vychádza len zo záveru opretého iba o jeden dôkaz, a to

znalecký posudok rakúskeho znalca, a to napriek tomu, že znalec nebol pred súdom

vypočutý. Tento znalecký posudok bolo možné hodnotiť len ako listinný dôkaz. Tým, že bola

obvinenému odňatá možnosť ústneho vypočutia rakúskeho znalca, bolo zásadne porušené

jeho právo na obhajobu. V tejto súvislosti poukázal aj na výpoveď svedkyne V. P., ktorú súd

vyhodnotil tendenčné. Dovolateľ dôvodil, že v týchto okolnostiach vidí dôvod dovolania

podľa ,

Dovolací dôvod podľa dôvodil dovolateľ

argumentáciou založenou na tvrdení, že krajský súd vykonané dôkazy nevyhodnotil správne

a v tejto súvislosti sa zaoberal rozborom jednotlivých, vo veci vykonaných dôkazov.

Poukázal najmä na závery znalca Ing. K. G. CSc., výpoveď svedkyne V. P. a listinné dôkazy

zadokumentované orgánmi Rakúskej republiky. Vyjadril názor, že Krajský súd v Trenčíne sa

vo svojom rozsudku s výsledkami dokazovania riadne nevysporiadal a na základe toho

vyvodil nesprávne skutkové závery.

Z uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zrušil a vec vrátil tomuto súdu, aby ju

v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. ...

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) predovšetkým skúmal, či majú podané

dovolania všetky obsahové a formálne náležitosti, či sú prípustné a či boli podané

oprávnenými osobami a pritom dospel k nasledujúcim záverom:

Podľa dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie

súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. V posudzovanom prípade je napadnutým

rozhodnutím uznesenie Krajského súdu v Trenčíne ako odvolacieho súdu, ktorým bol

odsudzujúci rozsudok prvostupňového súdu (ktorým bol obvinený uznaný vinným a bol mu

uložený trest), zrušený len v časti výroku o treste zákazu činnosti.

Proti takémuto druhu rozhodnutia je dovolanie prípustné. Dovolanie bolo podané

obvineným prostredníctvom obhajcu, bolo preto podané osobou oprávnenou podľa § 369

ods. 2 písm. b) a K podaniu dovolania došlo na Okresnom súde

v Prievidzi, t. j. v mieste uvedenom v ustanovení

V dovolaní musí byť ďalej uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napadané, tak

aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu

alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Obvinený poukazuje na dôvody uvedené v

, teda na to, že bolo zásadným spôsobom porušené právo na

obhajobu, ďalej na dôvody uvedené v teda, že rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia, ako aj na dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. g)

teda, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom.

Obvinený dovolacími námietkami spochybňuje správnosť a zákonnosť vykonania

vyšetrovania predmetnej dopravnej nehody, najmä, že policajné orgány Rakúskej republiky

nevykonali všetky potrebné úkony, resp. vykonali ich nedôsledne. Rovnako namietal aj

ustálené skutkové okolnosti dopravnej nehody, a v tejto súvislosti poukázal na nedostatočné

hodnotenie vykonaných dôkazov zo strany okresného a krajského súdu a domáha sa

v konečnom dôsledku oslobodenia spod obžaloby s poukazom na to, že predmetnú dopravnú

nehodu nezavinil a jej vzniku nemohol zabrániť.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacích dôvodov uvedených

v , dovolací súd preskúmal, či v predmetnom prípade

boli zásadným spôsobom porušené obhajobné práva obvineného a či je rozhodnutie

založené na nezákonne vykonaných dôkazoch.

Z obsahu relevantných častí trestného spisu vyplýva, že Okresný súd v Prievidzi

okrem iného vykonal dokazovanie oboznámením znaleckého posudku Dipl. Ing. W. S.

súdneho znalca pre techniku dopravy, bezpečnosť premávky, havarijné škody a strojárstvo,

ktorý na pokyn Krajského súdu v Klagenfurte v Rakúskej republike vykonal obhliadku

miesta nehody, ohliadku na nehode zúčastnených motorových vozidiel a vyhotovil znalecký

posudok o celkových príčinách dopravnej nehody.

Dovolací súd sa nestotožňuje s dovolacími námietkami obvineného založenými na

tvrdení, že tento dôkaz bol vykonaný v rozpore so zákonom, resp., že pri jeho vykonaní boli

zásadne porušené jeho obhajobné práva. Každý procesný úkon vykonaný podľa práva

niektorého zo štátov Európskej únie má rovnakú platnosť aj v inom členskom štáte tak,

akoby tento úkon urobil orgán tohto štátu.

Z obsahu trestného spisu je celkom nepochybné, že prvostupňový súd v posudzovanej

veci tento dôkaz riadne a zákonným spôsobom vykonal, a to za účasti obvineného a jeho

obhajcu s možnosťou v plnom rozsahu svoje obhajobné práva uplatniť.

Na základe uvedených zistení najvyšší súd uzatvára, že súd konal plne v súlade so

zákonom a teda v tomto smere mu nemožno nič vytknúť.

Obvinený sa v časti IV. svojho dovolania prevažne zaoberal rozborom dôkaznej

situácie, najmä rozborom niektorých jednotlivých dôkazov a namietal správnosť zisteného

skutkového stavu.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia je, že rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

Dovolanie je teda mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave

výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových

zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného

dokazovania. Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu

právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery

môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (, ).

Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých

rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže

posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní

o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností prípadne potrebných na

rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len v obmedzenom rozsahu podľa § 379

ods. 2 Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým

uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná

inštancia.

Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu

uvedeného v je dovolací súd vždy viazaný konečným

skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci

obvineného K. F. to teda znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie,

podľa ktorého obvinený spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa,

s ktorými skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd. Tieto skutkové okolnosti

obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých

zákonných znakov trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

účinného do 1. januára 2006, zo spáchania ktorého trestného činu bol obvinený uznaný

vinným.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené dôvody

dovolania podľa , a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

písm. c) dovolanie obvineného K. F. na neverejnom zasadnutí odmietol.“

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva na spravodlivé

súdne konanie poznamenáva, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť

č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), aj

doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt,

resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom

prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom

vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Európsky súd

pre ľudské práva tiež uviedol, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na

prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto

obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť

riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. , taktiež vec Pérez De Rada

Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu ku všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol

k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti

dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny

názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ). Podľa ústavného

súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho

závery, takéto nedostatky nevykazuje.

Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, ústavný súd

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie , listiny a dohovoru ako

nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva

zaručeného v , v listiny a práva zaručeného v

dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie

platných procesných noriem upravujúcich postup všeobecných súdov v opravných

konaniach (podobne aj , , ).

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného v a v listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody

prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto

postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý

spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch (obdobne ).

Ústavný súd poznamenáva, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov

tvrdených sťažovateľom môže v zmysle svojej konštantnej judikatúry zasiahnuť len vtedy,

ak by ich rozhodnutie (a postup, ktorý mu predchádza) bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne (napr. ), z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,

ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. mája 2008 podľa názoru

ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými

ustanoveniami .

Pretože sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu ( a listiny) a práva na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ním

uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného

poriadku, a keďže súčasťou označených základných práv nie je aj povinnosť uznať dôvody

prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľom, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s poznámkou sťažovateľa uvedenou v sťažnosti: „Je potrebné uviesť aj

to, že sťažovateľ sa s ústavnou sťažnosťou obrátil tiež v tejto veci na Ústavný súd SR, ktorý

uznesením č. k. -10 zo dňa 17. 7. 2007 sťažnosť pre nedostatok právomoci

odmietol s poukazom na to, že sťažovateľ disponuje vo veci dostupným a účinným právnym

prostriedkom nápravy - dovolaním, pričom ústavný súd poukázal na prípustné dôvody

dovolania podľa a “, ústavný súd poznamenáva, že pri

svojom rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby vychádza predovšetkým zo skutočností

a argumentácie, ako ich sťažovateľ v sťažnosti prezentuje. Pokiaľ sťažovateľ v predošlej

sťažnosti podanej ústavnému súdu 4. mája 2007 namietané porušenie základných práv

predložil a odôvodnil spôsobom, z ktorého vyplývala možnosť podania mimoriadneho

opravného, ako možného účinného prostriedku ochrany jeho základných práv a nápravy ich

porušenia, ústavný súd musel jeho sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci odmietnuť.

Nie je však v právomoci ústavného súdu posudzovať, či tieto okolnosti sú skutočne

spôsobilé iniciovať konanie o tom-ktorom opravnom prostriedku. Túto právomoc majú iba

orgány o tom rozhodujúce, v tomto prípade najvyšší súd.

2. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu rovnako namieta, že najvyšší súd

napadnutým uznesením porušil aj jeho základné práva zaručené v a 3

a právo zaručené v čl. 8 ods. 2 listiny.

Na podporu svojich tvrdení však sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne

konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom signalizovali porušenie označených

základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. mája 2008.

Vzhľadom na citovaný a 3 a listiny a základné práva

v nich obsiahnuté ústavný súd nezistil existenciu akejkoľvek príčinnej súvislosti, medzi

namietaným porušením týchto základných práv a rozhodnutím najvyššieho súdu, na základe

čoho konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. mája 2008 nemá účinky takého rozhodnutia, ktoré by bolo spôsobilé porušiť

označené právo sťažovateľa, a preto bola sťažnosť aj v tejto časti odmietnutá z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, tak ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu a náhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd

sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd sa tou časťou sťažnosti, ktorou sa

sťažovateľ domáhal ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009