Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 571/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej spoločnosťou I.

s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. I. L., vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Bratislave č. k. -34 z 31. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 14. mája

2012 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len ,a“) a podľa Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa a podľa čl.

38 ods. 1 listiny uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -34 z 31.

októbra (ďalej len ,,krajský súd“ a ,,uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z rozhodnutí k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je podľa

rozhodcovského rozsudku (rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 00818/11 z 19. apríla 2011)

vydaného Stálym rozhodcovským súdom obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len

„rozhodcovský súd“), v spotrebiteľských veciach v postavení oprávnenej a povinným je J.

L. (ďalej len „povinný“). Povinný podal Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

žalobu o zrušenie označeného rozhodcovského rozsudku.

3. Po preskúmaní miestnej príslušnosti postúpil okresný súd vec Okresnému súdu

Bratislava IV v zmysle ustanovenia v spojitosti s

v znení rozhodujúcom pre konanie vo veci (ďalej aj „OSP“).

Okresný súd Bratislava IV s postúpením veci nesúhlasil a s poukazom na prednosť práva

Európskej únie (ďalej len „európske právo“ alebo „právo EÚ“, v citovanom texte aj

„komunitárne právo“) a odkazom na , podľa ktorého popri všeobecnom

súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak

ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu ako

svojmu nadriadenému súdu v súlade s .

4. Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že na konanie je miestne príslušný

okresný súd.

5. Napadnuté uznesenie krajského súdu je odôvodnené úvahou, že vzhľadom

na úpravu úniového práva, najmä na text smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách [mim. vyd. Ú. v. kap. 15, zv. 2,

s. 288-293 (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“)] tak, ako je vykladaný Súdnym dvorom

Európskej únie [predtým aj Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“,

v citáciách aj „ESD“)], nie je v predmetnej veci daná všeobecná miestna príslušnosť

v zmysle a , na ktorú sa odvolal okresný súd pri postúpení veci, a nie je daná

ani výlučná miestna príslušnosť v zmysle , ako požadovala sťažovateľka.

Miestna príslušnosť sa určí podľa , a to na základe podanej žaloby

povinného, čiže miestne príslušným je okresný súd, keďže spotrebiteľ tomuto súdu podal

žalobu. Na podporu svojich tvrdení krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora vo veci č. 106/77 Administrazione delle finanze

dello Stato c/a S. p. A. Simmenthal, vo veci C-473/00 Cofidis a vo veci C 243/08 Pannon

GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi.

6. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu

sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ústavný súd vo veci samej nálezom vyslovil, že

napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv zaručených

v a a a listiny, ako aj dohovoru,

a zároveň aby zrušil toto uznesenie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka taktiež žiada priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom.

7. Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne

a nedostatočne, resp. nesprávne odôvodnené, pretože krajský súd nerozhodoval na základe

relevantnej právnej normy , t. j. podľa ustanovenia

ods. 2 o miestnej príslušnosti tak, ako to požadovala sťažovateľka. Sťažovateľka

taktiež namieta, že záver krajského súdu v napadnutom uznesení sa odkláňa od doterajšej

rozhodovacej praxe a nemožno ho vyvodiť ani z úniového práva. Podľa sťažovateľky

v danom prípade nemožno pristúpiť k priamemu účinku práva EÚ - smernice č. 93/13/EHS,

ktorá nemôže mať v prípadoch týchto tzv. horizontálnych vzťahov priamy účinok,

a nepriamy účinok predmetnej smernice (povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade

s cieľom a účelom smernice) sa taktiež nemôže aplikovať, keďže ustanovenie

vnútroštátneho právneho predpisu ( posledná veta ) je natoľko jednoznačné,

že ho možno interpretovať iba jediným spôsobom. Sťažovateľka k tomu dodáva, že faktické

využitie zásady eurokonformnej interpretácie je možné iba v tých prípadoch, keď

ustanovenie právneho predpisu je neurčité do takej miery, že jeho znenie možno vyložiť

(interpretovať) rôznymi spôsobmi, pričom je nutné prikloniť sa k takému spôsobu

interpretácie, ktorý je v súlade s úniovým právom, avšak v danom prípade

pre jednoznačnosť právnej normy odklon od aplikácie poslednej vety

z dôvodu eurokonformnej interpretácie predstavuje porušenie zákazu výkladu contra legem.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

alebo ).

12. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa a listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že medzi obsahom

základného práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z týchto dôvodov ústavný súd

pri posudzovaní prerokúvanej veci sťažovateľky prihliadal aj na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14. Podľa na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému

návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.

Podľa popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj

súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

Podľa poslednej vety (účinného do 31. decembra 2011) na konanie

o zrušení rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa

nachádza miesto rozhodcovského konania.

15. Kľúčové námietky sťažovateľky smerujú proti spôsobu, akým krajský súd

v napadnutom uznesení aplikoval právo EÚ, ako aj proti záveru, ktorý krajský súd z práva

EÚ vo vzťahu k vnútroštátnemu právu v napadnutom uznesení vyvodil. Sťažovateľka

v podstate svojej sťažnosti tvrdí, že krajský súd tým, že neaplikoval ustanovenie

vnútroštátneho práva ( poslednú vetu platné v čase rozhodovania), ale dal

prednosť úniovému právu, porušil jej označené základné práva podľa a listiny.

16. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

17. Ústavný súd musel preto posúdiť, či odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu spĺňa uvedené ústavné požiadavky, a na základe toho posúdiť, či je

konformné so základným právom na súdnu ochranu podľa , resp.

právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

18. Krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie takto:

„Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve

predstavuje aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho

spoločenstva. Súčasťou práv Európskych spoločenstiev je aj Smernica Rady 93/13/EHS

zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa článku 6

ods. 1 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách

uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich

vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa, a aby zmluva bola podľa týchto

podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých

podmienok.

Základnou charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom

vnútroštátnym, pričom predpokladom na uplatnenie princípu prednosti je rozpor medzi

vnútroštátnou a komunitárnou normou. Pred vnútroštátnym súdom sa nemožno dovolávať

žiadneho vnútroštátneho predpisu, ktorý by bol b rozpore s komunitárnym právom.

V opačnom prípade by bola ohrozená aplikácia komunitárneho práva, ktorá je

nevyhnutným predpokladom pre uskutočňovanie cieľov Zmluvy o založení ES (rozhodnutie

vo veci 6/64 Flamino Costa c/a E.N.E.L.).

Ďalším obdobným rozhodnutím, ktoré upravuje problematiku princípu prednosti

komunitárneho práva, je rozsudok ESD č. 106/77 vo veci Administrazione delle finanze

dello Stato c/a S. p. A. Simmenthal, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má povinnosť

úplne aplikovať komunitáme právo a chrániť práva zverené komunitárnym právom

jednotlivcovi, pričom má ponechať neaplikované každé prípadné ustanovenie

vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na to, či

ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy.

V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je

povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom

komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad). Pokiaľ právna norma členského štátu

nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto

normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu.

Pri výklade smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je

v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv

spotrebiteľa, a to napríklad v rozsudku vo veci C-473/00 Cofidis. Ďalej v rozsudku

C 243/08 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi ESD konštatuje, že účinnú

ochranu spotrebiteľa možno zaručiť len vtedy, ak má vnútroštátny súd možnosť posúdiť

takúto podmienku ex offo. Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter

zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento

účel. Ak považuje takúto podmienku za nekalú, zdrží sa jej uplatnenia, okrem prípadu, že to

spotrebiteľ namieta. Vnútroštátny súd má túto povinnosť tiež vtedy, ak preveruje svoju

vlastnú miestnu príslušnosť. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka

spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať ako nekalú. V tejto

súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť skutočnosť, že podmienka obsiahnutá v zmluve

uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej

vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého

obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú.

V predmetných veciach rozhodcovská doložka nebola v spotrebiteľskej zmluve dohodnutá

individuálne, pričom bez ďalšieho priznáva právomoc riešiť spory zo zmluvy

rozhodcovskému súdu v Bratislave; vzhľadom na vzdialenosť bydliska spotrebiteľa je preto

možné považovať ju za nekalú.

Podľa o rozhodcovskom konaní, ak súd zruší

rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a) a c), pokračuje v konaní vo veci

v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. To znamená,

že ak by súd v konaní o zrušenie rozsudku uznal žalovaný dôvod za dôvodný, zruší

rozhodcovský rozsudok a pokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe. Tým sa konanie

o zrušenie rozhodcovského rozsudku stane konaním na základe spotrebiteľskej zmluvy.

Vzhľadom na aplikáciu komunitárneho práva nie je teda v predmetnej veci daná

výlučná miestna príslušnosť Okresného súdu Bratislava IV v zmysle § 88 ods. 2 posledná

veta ; ani miestna príslušnosť v zmysle , na ktorý sa odvolal Okresný súd

Prešov pri postúpení veci; nesúhlas Okresného súdu Bratislava IV s postúpením veci je

preto dôvodný.“

19. Ústavný súd po dôslednom preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu

konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali

nesprávnosti právnych záverov alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení

záverov krajského súdu. Krajský súd správne uzavrel, že vzhľadom na záväznosť

označeného úniového práva nie je v predmetných veciach daná miestna príslušnosť

Okresného súdu Bratislava IV v zmysle poslednej vety , ale okresného

súdu, pričom svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými námietkami

sťažovateľky.

20. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. Ústavný súd považuje sťažnosť vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateľky

za zjavne neopodstatnenú.

21. Sťažovateľka v sťažnosti taktiež namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu

sa odkláňa od iných rozhodnutí všeobecných súdov posudzujúcich tú istú otázku, čiže

miestnu príslušnosť súdov v konaní o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov

v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú príslušné

súdy podľa poslednej vety , a nie podľa (sťažovateľka poukazuje

na uznesenie krajského súdu č. k. -20 z 3. novembra 2010, uznesenie krajského

súdu č. k. -34 z 30. januára 2012, uznesenie krajského súdu

č. k. -19 z 28. februára 2011 a iné). V súvislosti s uvedenou námietkou

ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa je aj

princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že

na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva

rovnaká odpoveď (napr. , a , ,

). Ústavný súd vo vzťahu k danému prípadu dodáva, že dôveru v určitú

rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná

rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, nie však

ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa

judikatúra nemôže vyvíjať (). Najmä v súvislosti s výkladom a aplikáciou

práva EÚ je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej judikatúry. Názor ústavného súdu

o ústavnej konformite záverov, ktoré krajský súd v napadnutých uzneseniach vyvodil

z práva EÚ, považuje ústavný súd za postačujúci aj na vysporiadanie sa s námietkou

sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti

v podobných prípadoch. Ani táto námietka preto neindikuje možnosť porušenia základného

práva sťažovateľky podľa , resp. dohovoru z hľadiska takej

intenzity pochybenia krajského súdu, ktorá by umožňovala prijať sťažnosť v tejto časti

na ďalšie konanie. Sťažnosť je preto aj vo vzťahu k tejto námietke zjavne neopodstatnená.

22. Podľa sťažovateľky nesprávnym napadnutým uznesením krajského súdu

o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku

došlo aj k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48

ods. 1 a listiny.

23. základné právo na zákonného sudcu upravuje v , podľa

ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon

(podobne aj listiny). Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku

odkazuje, je . ustanovuje, ktorý súd je

vecne, miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom

na určenie zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou

sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je

späté so sústavou súdov, ktorú upravuje o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. So sústavou súdov je teda

priamo spätá príslušnosť súdu o veci rozhodnúť upravená ,

a tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade

s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (, ,

). Zákonom ustanovené pravidlá miestnej príslušnosti vytvárajú rámec

na určenie zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 1

a listiny.

24. Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho

veci koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu by mal byť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany vyplývajúcu

z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi ( ) uplatnil

na všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania podľa

(). V prípade nepodania dovolania by tak mohla byť

sťažnosť odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu,

podľa ktorej je na posúdenie prípustnosti dovolania zásadne príslušný dovolací súd

(napr. , , , ), a vzhľadom

na judikatúru najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní proti rozhodnutiam krajského

súdu o miestnej príslušnosti ako súdu nadriadeného podľa (napríklad

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 23. novembra 2010), ako aj na

okolnosti daného prípadu nepristúpil ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti z dôvodu jej

neprípustnosti, ale skúmal, či sú dôvody, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konanie.

25. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach daných

vecí nemohlo napadnutým uznesením krajského súdu dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a listiny ani

základného práva na zákonného sudcu podľa a listiny.

Podľa názoru ústavného súdu nemôže ústavne konformná aplikácia pravidiel

o miestnej príslušnosti krajským súdom predstavovať porušenie základného práva

na zákonného sudcu podľa a podľa listiny.

26. Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nesúhlas sťažovateľky s právnymi názormi

krajského súdu nemôže sám osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti týchto názorov. Z už uvedených dôvodov preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto

časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

27. V závere nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že neskorší vývoj legislatívy

sa ubral smerom vytýčeným napadnutým uznesením krajského súdu. Novelizáciou

(, ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony) bola s účinnosťou od 1. januára 2012 zmenená právna úprava

pravidla miestnej príslušnosti v poslednej vete takto: „Na konanie o zrušení

rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto

rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd,

v obvode ktorého má bydlisko.“

28. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012