Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 571/2012
PDF · 209.81 KB
No categories available
I. ÚS 571/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej spoločnosťou I.
s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. I. L., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Bratislave č. k. 3 NcC 52/2011-34 z 31. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 14. mája
2012 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a podľa čl. 36 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a
základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl.
38 ods. 1 listiny uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 NcC 52/2011-34 z 31.
októbra (ďalej len ,,krajský súd“ a ,,uznesenie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z rozhodnutí k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je podľa
rozhodcovského rozsudku (rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 00818/11 z 19. apríla 2011)
vydaného Stálym rozhodcovským súdom obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len
„rozhodcovský súd“), v spotrebiteľských veciach v postavení oprávnenej a povinným je J.
L. (ďalej len „povinný“). Povinný podal Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
žalobu o zrušenie označeného rozhodcovského rozsudku.
3. Po preskúmaní miestnej príslušnosti postúpil okresný súd vec Okresnému súdu
Bratislava IV v zmysle ustanovenia § 84 v spojitosti s § 105 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení rozhodujúcom pre konanie vo veci (ďalej aj „OSP“).
Okresný súd Bratislava IV s postúpením veci nesúhlasil a s poukazom na prednosť práva
Európskej únie (ďalej len „európske právo“ alebo „právo EÚ“, v citovanom texte aj
„komunitárne právo“) a odkazom na § 87 písm. f) OSP, podľa ktorého popri všeobecnom
súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak
ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu ako
svojmu nadriadenému súdu v súlade s § 105 ods. 3 OSP.
4. Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že na konanie je miestne príslušný
okresný súd.
5. Napadnuté uznesenie krajského súdu je odôvodnené úvahou, že vzhľadom
na úpravu úniového práva, najmä na text smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách [mim. vyd. Ú. v. kap. 15, zv. 2,
s. 288-293 (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“)] tak, ako je vykladaný Súdnym dvorom
Európskej únie [predtým aj Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“,
v citáciách aj „ESD“)], nie je v predmetnej veci daná všeobecná miestna príslušnosť
v zmysle § 84 a § 85 OSP, na ktorú sa odvolal okresný súd pri postúpení veci, a nie je daná
ani výlučná miestna príslušnosť v zmysle § 88 ods. 2 OSP, ako požadovala sťažovateľka.
Miestna príslušnosť sa určí podľa § 87 písm. f) OSP, a to na základe podanej žaloby
povinného, čiže miestne príslušným je okresný súd, keďže spotrebiteľ tomuto súdu podal
žalobu. Na podporu svojich tvrdení krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia
poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora vo veci č. 106/77 Administrazione delle finanze
dello Stato c/a S. p. A. Simmenthal, vo veci C-473/00 Cofidis a vo veci C 243/08 Pannon
GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi.
6. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu
sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ústavný súd vo veci samej nálezom vyslovil, že
napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv zaručených
v čl. 46 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 36 a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a zároveň aby zrušil toto uznesenie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľka taktiež žiada priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom.
7. Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne
a nedostatočne, resp. nesprávne odôvodnené, pretože krajský súd nerozhodoval na základe
relevantnej právnej normy Občianskeho súdneho poriadku, t. j. podľa ustanovenia § 88
ods. 2 OSP o miestnej príslušnosti tak, ako to požadovala sťažovateľka. Sťažovateľka
taktiež namieta, že záver krajského súdu v napadnutom uznesení sa odkláňa od doterajšej
rozhodovacej praxe a nemožno ho vyvodiť ani z úniového práva. Podľa sťažovateľky
v danom prípade nemožno pristúpiť k priamemu účinku práva EÚ - smernice č. 93/13/EHS,
ktorá nemôže mať v prípadoch týchto tzv. horizontálnych vzťahov priamy účinok,
a nepriamy účinok predmetnej smernice (povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade
s cieľom a účelom smernice) sa taktiež nemôže aplikovať, keďže ustanovenie
vnútroštátneho právneho predpisu (§ 88 ods. 2 posledná veta OSP) je natoľko jednoznačné,
že ho možno interpretovať iba jediným spôsobom. Sťažovateľka k tomu dodáva, že faktické
využitie zásady eurokonformnej interpretácie je možné iba v tých prípadoch, keď
ustanovenie právneho predpisu je neurčité do takej miery, že jeho znenie možno vyložiť
(interpretovať) rôznymi spôsobmi, pričom je nutné prikloniť sa k takému spôsobu
interpretácie, ktorý je v súlade s úniovým právom, avšak v danom prípade
pre jednoznačnosť právnej normy odklon od aplikácie § 88 ods. 2 poslednej vety OSP
z dôvodu eurokonformnej interpretácie predstavuje porušenie zákazu výkladu contra legem.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05 alebo IV. ÚS 136/05).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
13. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že medzi obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z týchto dôvodov ústavný súd
pri posudzovaní prerokúvanej veci sťažovateľky prihliadal aj na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.
14. Podľa § 84 OSP na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému
návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.
Podľa § 87 písm. f) OSP popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj
súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.
Podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP (účinného do 31. decembra 2011) na konanie
o zrušení rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa
nachádza miesto rozhodcovského konania.
15. Kľúčové námietky sťažovateľky smerujú proti spôsobu, akým krajský súd
v napadnutom uznesení aplikoval právo EÚ, ako aj proti záveru, ktorý krajský súd z práva
EÚ vo vzťahu k vnútroštátnemu právu v napadnutom uznesení vyvodil. Sťažovateľka
v podstate svojej sťažnosti tvrdí, že krajský súd tým, že neaplikoval ustanovenie
vnútroštátneho práva (§ 88 ods. 2 poslednú vetu OSP platné v čase rozhodovania), ale dal
prednosť úniovému právu, porušil jej označené základné práva podľa ústavy a listiny.
16. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
17. Ústavný súd musel preto posúdiť, či odôvodnenie napadnutého uznesenia
krajského súdu spĺňa uvedené ústavné požiadavky, a na základe toho posúdiť, či je
konformné so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
18. Krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie takto:
„Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve
predstavuje aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho
spoločenstva. Súčasťou práv Európskych spoločenstiev je aj Smernica Rady 93/13/EHS
zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa článku 6
ods. 1 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa, a aby zmluva bola podľa týchto
podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých
podmienok.
Základnou charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom
vnútroštátnym, pričom predpokladom na uplatnenie princípu prednosti je rozpor medzi
vnútroštátnou a komunitárnou normou. Pred vnútroštátnym súdom sa nemožno dovolávať
žiadneho vnútroštátneho predpisu, ktorý by bol b rozpore s komunitárnym právom.
V opačnom prípade by bola ohrozená aplikácia komunitárneho práva, ktorá je
nevyhnutným predpokladom pre uskutočňovanie cieľov Zmluvy o založení ES (rozhodnutie
vo veci 6/64 Flamino Costa c/a E.N.E.L.).
Ďalším obdobným rozhodnutím, ktoré upravuje problematiku princípu prednosti
komunitárneho práva, je rozsudok ESD č. 106/77 vo veci Administrazione delle finanze
dello Stato c/a S. p. A. Simmenthal, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má povinnosť
úplne aplikovať komunitáme právo a chrániť práva zverené komunitárnym právom
jednotlivcovi, pričom má ponechať neaplikované každé prípadné ustanovenie
vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na to, či
ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy.
V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je
povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom
komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad). Pokiaľ právna norma členského štátu
nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto
normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu.
Pri výklade smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je
v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv
spotrebiteľa, a to napríklad v rozsudku vo veci C-473/00 Cofidis. Ďalej v rozsudku
C 243/08 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi ESD konštatuje, že účinnú
ochranu spotrebiteľa možno zaručiť len vtedy, ak má vnútroštátny súd možnosť posúdiť
takúto podmienku ex offo. Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter
zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento
účel. Ak považuje takúto podmienku za nekalú, zdrží sa jej uplatnenia, okrem prípadu, že to
spotrebiteľ namieta. Vnútroštátny súd má túto povinnosť tiež vtedy, ak preveruje svoju
vlastnú miestnu príslušnosť. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka
spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať ako nekalú. V tejto
súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť skutočnosť, že podmienka obsiahnutá v zmluve
uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej
vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého
obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú.
V predmetných veciach rozhodcovská doložka nebola v spotrebiteľskej zmluve dohodnutá
individuálne, pričom bez ďalšieho priznáva právomoc riešiť spory zo zmluvy
rozhodcovskému súdu v Bratislave; vzhľadom na vzdialenosť bydliska spotrebiteľa je preto
možné považovať ju za nekalú.
Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ak súd zruší
rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a) a c), pokračuje v konaní vo veci
v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. To znamená,
že ak by súd v konaní o zrušenie rozsudku uznal žalovaný dôvod za dôvodný, zruší
rozhodcovský rozsudok a pokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe. Tým sa konanie
o zrušenie rozhodcovského rozsudku stane konaním na základe spotrebiteľskej zmluvy.
Vzhľadom na aplikáciu komunitárneho práva nie je teda v predmetnej veci daná
výlučná miestna príslušnosť Okresného súdu Bratislava IV v zmysle § 88 ods. 2 posledná
veta O.s.p.; ani miestna príslušnosť v zmysle § 85 O.s.p., na ktorý sa odvolal Okresný súd
Prešov pri postúpení veci; nesúhlas Okresného súdu Bratislava IV s postúpením veci je
preto dôvodný.“
19. Ústavný súd po dôslednom preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu
konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali
nesprávnosti právnych záverov alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení
záverov krajského súdu. Krajský súd správne uzavrel, že vzhľadom na záväznosť
označeného úniového práva nie je v predmetných veciach daná miestna príslušnosť
Okresného súdu Bratislava IV v zmysle § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, ale okresného
súdu, pričom svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými námietkami
sťažovateľky.
20. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. Ústavný súd považuje sťažnosť vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateľky
za zjavne neopodstatnenú.
21. Sťažovateľka v sťažnosti taktiež namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu
sa odkláňa od iných rozhodnutí všeobecných súdov posudzujúcich tú istú otázku, čiže
miestnu príslušnosť súdov v konaní o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov
v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú príslušné
súdy podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, a nie podľa § 87 OSP (sťažovateľka poukazuje
na uznesenie krajského súdu č. k. 6 NcC/33/10-20 z 3. novembra 2010, uznesenie krajského
súdu č. k. 3 Ncb 2/2012-34 z 30. januára 2012, uznesenie krajského súdu
č. k. 11 NcC 7/2011-19 z 28. februára 2011 a iné). V súvislosti s uvedenou námietkou
ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej
neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj
princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že
na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva
rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06,
IV. ÚS 75/09). Ústavný súd vo vzťahu k danému prípadu dodáva, že dôveru v určitú
rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná
rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, nie však
ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa
judikatúra nemôže vyvíjať (IV. ÚS 126/2012). Najmä v súvislosti s výkladom a aplikáciou
práva EÚ je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej judikatúry. Názor ústavného súdu
o ústavnej konformite záverov, ktoré krajský súd v napadnutých uzneseniach vyvodil
z práva EÚ, považuje ústavný súd za postačujúci aj na vysporiadanie sa s námietkou
sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti
v podobných prípadoch. Ani táto námietka preto neindikuje možnosť porušenia základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru z hľadiska takej
intenzity pochybenia krajského súdu, ktorá by umožňovala prijať sťažnosť v tejto časti
na ďalšie konanie. Sťažnosť je preto aj vo vzťahu k tejto námietke zjavne neopodstatnená.
22. Podľa sťažovateľky nesprávnym napadnutým uznesením krajského súdu
o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku
došlo aj k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48
ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
23. Ústava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa
ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon
(podobne aj čl. 38 ods. 1 listiny). Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku ústavy
odkazuje, je Občiansky súdny poriadok. Občiansky súdny poriadok ustanovuje, ktorý súd je
vecne, miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom
na určenie zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou
sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je
späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. So sústavou súdov je teda
priamo spätá príslušnosť súdu o veci rozhodnúť upravená Občianskym súdnym poriadkom,
a tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade
s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01,
III. ÚS 116/06). Zákonom ustanovené pravidlá miestnej príslušnosti vytvárajú rámec
na určenie zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 1
ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
24. Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho
veci koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu by mal byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany vyplývajúcu
z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy) uplatnil
na všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania podľa
§ 237 písm. g) OSP (IV. ÚS 161/08). V prípade nepodania dovolania by tak mohla byť
sťažnosť odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu,
podľa ktorej je na posúdenie prípustnosti dovolania zásadne príslušný dovolací súd
(napr. IV. ÚS 238/07, II. ÚS 60/09, I. ÚS 481/2010, IV. ÚS 499/2011), a vzhľadom
na judikatúru najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní proti rozhodnutiam krajského
súdu o miestnej príslušnosti ako súdu nadriadeného podľa § 105 ods. 3 OSP (napríklad
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 243/2010 z 23. novembra 2010), ako aj na
okolnosti daného prípadu nepristúpil ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti z dôvodu jej
neprípustnosti, ale skúmal, či sú dôvody, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konanie.
25. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého
uznesenia krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach daných
vecí nemohlo napadnutým uznesením krajského súdu dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
Podľa názoru ústavného súdu nemôže ústavne konformná aplikácia pravidiel
o miestnej príslušnosti krajským súdom predstavovať porušenie základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny.
26. Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nesúhlas sťažovateľky s právnymi názormi
krajského súdu nemôže sám osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti týchto názorov. Z už uvedených dôvodov preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto
časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
27. V závere nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že neskorší vývoj legislatívy
sa ubral smerom vytýčeným napadnutým uznesením krajského súdu. Novelizáciou
Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony) bola s účinnosťou od 1. januára 2012 zmenená právna úprava
pravidla miestnej príslušnosti v § 88 ods. 2 poslednej vete OSP takto: „Na konanie o zrušení
rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto
rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd,
v obvode ktorého má bydlisko.“
28. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2012